Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 28, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/833/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610209698
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7610209698.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudcov

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v právnej veci žalobcov 1/ D. U., Q. F. Q. Č.. XXX,
2/ I. U., Q. F. Q. Č.. XXX zastúpenými Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach,
Krivá 23 proti žalovanému L. C., Q. F. P. W. Č.. XXX, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcov 1/ a 2/ a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 25.04.2014
č. k. 1C/118/2010-175 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa
21.08.2014 č. k. 1C/118/2010-197 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom okrem výroku o trovách konania právnej

zástupkyne žalobcov.

M e n í rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy
konania vo výške 1.896,92 Eur a tieto zaplatiť právnej zástupkyni žalobcov Mgr. Vande Durbákovej do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom

zo dňa 25.04.2014 č. k. 1C/118/2010-175 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 21.08.2014 č. k.
1C/118/2010-197 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov z titulu nemajetkovej ujmy
sumu po 300 € a trovy konania v prospech právnej zástupkyne žalobcov vo výške 2.326,18 €, všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd rozhodol rozsudkom č.k. 1C/118/2010-88 zo dňa 27.1.2012,
ktorým uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať doporučene

žalobcom v l./ a 2./rade na adresu ich trvalého pobytu list nasledujúceho znenia: „Vážená pani I. U.,
Vážený pán D. U., Dňa 22. 12. 2009 Ste chceli využiť služby S - Baru na Kostolnej ulici č. 38 v Spišských
Vlachoch.AkomajiteľS-BarusomVásvšakodmietolobslúžiťatýmsomVámzabránilvovyužitíslužieb,
ktoréposkytujem.MojímkonanímStebolivystavenídiskrimináciiabolazníženáVašaľudskádôstojnosť.
Takýto zásah do Vašich práv bol protiprávny a ja sa Vám za to touto cestou hlboko ospravedlňujem.“

Žalovanému uložil povinnosť uverejniť do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku formou

platenej inzercie v regionálnom denníku Spišský Korzár list nasledujúceho znenia: „Ospravedlnenie D.
U. J. I. U.: „Dňa 22. 12. 2009 pani I. U. a D. U. S. Q. chceli využiť služby S - Baru na Kostolnej ulici č.
38 v Spišských Vlachoch. Ako majiteľ S - Baru som ich však odmietol obslúžiť a tým som im zabránil
vo využití služieb, ktoré poskytujem. Mojím konaním boli vystavení diskriminácii a bola znížená ichľudská dôstojnosť. Takýto zásah do práv menovaných ako príslušnikom rómskej etnickej menšiny bol
protiprávny a ja sa týmto D. U. J. I. U. za to touto cestou hlboko ospravedlňujem. L. C., majiteľ S-Baru
v Spišských Vlachoch.“

Žalovanému uložil povinnosť text ospravedlnenia: „Ospravedlnenie D. U. J. I. U.: „Dňa 22. 12. 2009 pani
I. U. J. D. U. S. Q. chceli využiť služby S - Baru na Kostolnej ulici č. 38 v Spišských Vlachoch. Ako majiteľ
S - Baru som ich však odmietol obslúžiť a tým som im zabránil vo využití služieb, ktoré poskytujem.
Mojím konaním boli vystavení diskriminácii a bola znížená ich ľudská dôstojnosť. Takýto zásah do práv

menovaných ako príslušníkom rómskej etnickej menšiny bol protiprávny a ja sa týmto D. U. J. I. U. za to
touto cestou hlboko ospravedlňujem. L. C., majiteľ S-Baru v Spišských Vlachoch.“ uverejniť po dobu 30
dní od právoplatnosti rozsudku na viditeľnom mieste na dverách svojej prevádzky S - Bar na Kostolnej
ulici v Spišských Vlachoch.

Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Žalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťnaúčet(tunajšieho)súduztitulusúdnehopoplatku66,-eurvlehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Dopĺňacím rozsudkom č. k. 1C/118/2010-109 zo dňa 10.2.2012, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 9Co/66/2012-127 zo dňa 31.5.2013 zrušil rozsudok v znení
dopĺňacieho rozsudku v zamietavom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie podľa právneho
názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach, a konštatoval, že predmetom

tohto konania zostala náhrada nemajetkovej ujmy na základe § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z..

Po citácii § 9 ods. 1 až 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)
a čl. 21 bod 1 Charty základných práv Európskej únie, vzal súd za preukázané, že návrh žalobcov

na zaplatenie nemajetkovej ujmy je odôvodnený. Nestotožnil sa s obranou žalovaného namietanou
počas súdneho konania o tom, že sa voči žalobcom nesprával diskriminačne, dôvodiac, že žalobcov
neobslúžil v dôsledku ich neprístojného konania, t.j., že boli vo vysokom stupni opitosti, búchali po stole,
rozhadzovali v bare keksy, ktoré hádzali aj po okolitých hosťoch. Z výpovede žalovaného urobenej dňa
24.3.2010 (teda v krátkom časovom úseku od incidentu, ku ktorému došlo dňa 22.12.2009 podrobne

popísanom v rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 27.1.2012) nachádzajúcej sa vo vyšetrovacom spise
pripojenom k súdnemu spisu vzal za preukázané, že žalovaný sa k žalobcom správal diskriminačne.
Celú „skupinku“, súčasť ktorej žalobcovia tvorili, odmietol obslúžiť, okrem iného i z dôvodu, že súčasťou
hostí sú aj žalobcovia - Rómovia. Prihliadol aj na závadné správanie sa nielen žalobcov, ale celej tejto
skupinky. Poukázal na to, že o základe diskriminačného správania sa žalovaného súd právoplatne

rozhodol výrokom v rozsudku zo dňa 27.1.2012, v dôsledku ktorého žalovanému uložil zaslať žalobcom
ospravedlňujúci list, a list rovnakého znenia zverejniť v regionálnom denníku Spišský korzár, a zároveň
ospravedlňujúcilistuverejniťpodobu30dníodprávoplatnostirozsudkunaviditeľnommiestenadverách
svojej prevádzky na Kostolnej ulici v Spišských Vlachoch. V tejto časti výrok rozsudku nadobudol
právoplatnosť 18.2.2012. V danom prípade išlo o priamu diskrimináciu, t.j. správanie, pri ktorom sa s

určitou osobou na základe určitého diskriminačného dôvodu zachádza menej priaznivo ako sa zachádza
s inou osobu v porovnateľnej situácii, a to na základe rasového či etnického pôvodu.

Okresný súd dospel k záveru, že žalobcovia boli konaním žalovaného znižujúcim ich dôstojnosť
značne ponížení. Neoprávnený zásah žalovaného smeroval voči ľudskej dôstojnosti žalobcov chránenej

článkom 10 Listiny základných práv a slobôd a zákonom č. 365/2004 Z.z.. Táto okolnosť je sama o sebe
objektívne spôsobilá zasiahnuť dôstojnosť žalobcov v značnej miere. Uviedol, že z hľadiska dopadu
predmetného neoprávneného zásahu do práv žalobcov je irelevantné, či žalobcovia jednotlivo alebo ako
súčasť skupinky sa v prevádzke žalovaného nevhodne správali. Na základe týchto skutočností súd v
súlade s ustanovením § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. zaviazal žalovaného na úhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil skutočnosť, ktorá vyplynula z výpovedí svedkov
vykonaných v rámci tohto konania, a to svedka L. z č.l. 74, svedka U. z č.l. 75 a A. z č.l. 75, že skupinka,ktorej súčasťou boli žalobcovia, mali v reštauračnom zariadení žalovaného so sebou vlastné nápoje.
Svedok U. vypovedal, že mali vlastný alkohol, pričom žalobca sa vyjadril, že si priniesli vlastnú kofolu.
Svedok A. sa tiež vyjadril, že žalovaný žalobcov odmietol obslúžiť pre vlastný alkohol, pritom svedok

L. uvádzal, že v zariadení robili „bordel“. V rámci vyšetrovacieho spisu svedok F. na č.l. 57 uvádzal, že
táto skupinka sa správala hlučne. Podľa výpovede J. C. z č.l. 67 mali so sebou v zariadení žalovaného
vlastné chrumky (otvorený balíček), ktorý im zostal z akcie v škole, ktoré v zariadení baru nepohadzovali.
Pri obliekaní sa niekto sotil kolegyňu, ktorá tento balíček držala a tak došlo k ich rozsypaniu. V tomto
duchu vypovedala i svedkyňa L.. V. D. (č.l. 66 spisu). Súd teda zvážil aj toto správanie sa celej skupinky,

ktorá so žalobcami prišla do zariadenia žalovaného, a v dôsledku toho súd znížil uplatnenú výšku
nemajetkovej ujmy na sumu 300 € pre každého zo žalobcov. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Súd sa však nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že žalobcovia boli vo vysokom stupni opitosti,
pretože z č.l. 87 citovaného vyšetrovacieho spisu vyplynulo, že žalobcovi dňa 22.12.2009 v čase o
21.47 hod. bolo nameraných 0,35 mg/l alkoholu, čo zodpovedá 0,73% alkoholu. Žalobkyni dychová
skúška robená nebola. Okresný súd sa nestotožnil s obranou žalovaného o vysokom stupni opitosti

žalobcov,pričomobajažalobcovianepoprelipožitiemaléhomnožstvoalkoholickýchnápojov.Súddospel
k záveru, že neobstojí tvrdenie žalovaného, že spoločenskú vážnosť si žalobcovia sami znížili práve
svojím správaním sa po požití veľkého množstva alkoholu, kedy obišli viacero prevádzok, a nikde ich
nechceli pre nevhodné správanie sa obslúžiť, pretože zo zariadenia žalovaného odišli do reštaurácie
Klas (medzi tým z tých istých dôvodov ich nechceli obslúžiť v reštaurácii Nova), pričom v reštaurácii

Klas nemali s obsluhou problémy. Takto sa vyjadrili pred súdom svedkovia U.. T. Š., L.. V. D. J. L.. J. C..
Všetky svedkyne, vrátane svedka V. C. zhodne vypovedali, že sa správali slušne. Boli aj slušne oblečení.
Odmietnutím obslúženia v zariadení žalovaného z dôvodu prítomnosti Róma boli rozhorčení a žalobca
bol smutný. Svedok C. sa však nevedel vyjadriť k reakcii žalobcov po odchode z S baru.

Žalobcovia si uplatnili náhradu trov konania, ktoré boli vyčíslené celkovou sumou 2.631,51 €. Trovy
pozostávali z náhrady trov cestovného žalobcu v 1. rade vo výške 10,40 Eur, z náhrady cestovného
žalobkyne v 2. rade vo výške 5,20 Eur, a z trov právneho zastúpenia vo výške 2.615,91 Eur.

Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené s poukazom na §10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

SR č. 655/2004 Z.z. /ďalej vyhláška/ a za tarifnú hodnotu veci považovali sumu 2.000 Eur. Základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 2.000 Eur je 91,29 Eur, pri
dvoch klientoch znížená o 50% v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky, celkom 136,94 Eur za jeden úkon. Trovy
právneho zastúpenia pozostávali celkom z 15-tich úkonov právnej služby a to:
11 úkonov po 136,94 Eur - 25.6.2010 prevzatie a príprava zastúpenia, 7.7.2010 žaloba, 14.6.2011

predloženie dokladov, 30.9.2011 zastúpenie na meritórnom pojednávaní od 9,00 hod do 10,50 hod.,
7.2.2012 návrh na doplnenie rozsudku, odvolanie proti rozsudku zo dňa 27.1.2012, 17.2.2012 odvolanie
proti dopĺňajúcemu rozsudku zo dňa 10.2.2012 v spojení s rozsudkom zo dňa 27.1.2012, 23.9.2013
odpoveď na výzvu súdu zo dňa 10.9.2013, 25.11.2013 predloženie rozhodnutí súdov Českej republiky,
22.1.2014 zastupovanie na meritórnom pojednávaní od 13,00 hod. do 13,30 hod., 24.1.2014 návrh na

zmenu návrhu, 25.4.2014 zastupovanie na meritórnom pojednávaní,
1 úkon po 68,47 Eur - odvolanie proti uzneseniu zo dňa 18.10.2010,
2 úkony po 273,88 Eur - 4.11.2011 zastupovanie na meritórnom pojednávaní od 9,00 hod. do 11,50 hod.,
13.11.2012 zastupovanie na meritórnom pojednávaní od 9,00 hod. do 12,30 hod.,
1 úkon po 34,24 Eur - 13.11.2013 účasť na nemeritórnom pojednávaní.

Odmena celkom predstavovala sumu 2.156,81 Eur, režijný paušál vo výške 114,30 Eur, cestovné
náhrady 35,92 Eur, náhradu za stratu času 308,88 Eur.

Okresný súd priznal právnej zástupkyni žalobcov trovy právneho zastúpenia vo výške 2.326,18 €.
Nepriznal náhradu za úkon zo dňa 25.11.2013 (predloženie rozhodnutí súdov Českej republiky) a za

úkonzodňa24.1.2014(návrhžalobcovnazmenunávrhunazačatiekonania)vrátanerežijnýchpaušálov
za tieto úkony, nakoľko ich nepovažoval za dôvodne uplatnené s poukazom na to, že predloženie
rozhodnutí súdov Českej republiky mohlo byť predložené spolu s odvolaním a súd návrh žalobcov na
zmenu žalobného návrhu nepripustil.

Súd prvého stupňa dopĺňacím rozsudkom zo dňa 21.8.2014 č.k. 1C 118/2010-197 doplnil výrok vyššie
citovaného rozsudku o výrok, ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi v 1. rade trovy
konania vo výške 10,40 € a žalobkyni v 2. rade trovy konania vo výške 5,20 € v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že opomenul rozhodnúť o celom predmete konaniavrátane o trovách konania samotných žalobcov, ktorým vznikli ako trovy konania náklady cestovného
a ktorých náhradu si v predloženom vyčíslení trov konania žiadali priznať. S poukazom na ust. § 166
ods. 1 O.s.p. vydal dopĺňací rozsudok. Súd priznal žalobcom popri náhrade trov právneho zastúpenia

aj náhradu iných trov konania celkových cestovných výdavkov, a to v celej výške, keďže mali v konaní
úspech aspoň v časti a súd tieto trovy posúdil ako nevyhnutné a dôvodne vynaložené.

Proti výroku rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené podal žalovaný v zákonnom stanovenej lehote
odvolanie. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/, f/ O.s.p.. Navrhol, aby

odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, žalobu zamietol a zaviazal žalobcov v 1. a 2. rade
spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania aj odvolacieho, prípadne v celom rozsahu
zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V dôvodoch odvolania uviedol, že v žiadnom prípade neporušil právne predpisy. Nie je si vedomý toho,
že by sa k žalobcom správal diskriminačne. Mal za to, že konajúci súd nedostatočne zistil skutkový

stav, pretože sporná situácia neprebehla tak, ako to uvádzali žalobcovia. Okresný súd sa stotožnil s
výpoveďami žalobcov a ich priateľov a známych a vôbec nebral do úvahy jeho tvrdenia. Poukázal na
to, že v tejto právnej veci je vyvíjaný obrovský tlak zo strany žalobcov a najmä ich právnej zástupkyne.
Pravidelne volajú médiá, ktoré vyrobili v tejto veci obrovskú kauzu. Vzhľadom na citlivosť rómskej
otázky, na ktorú spoločnosť reaguje veľmi emotívne, mu venujú významný priestor či už v televízii

alebo na internete. Toto konanie považuje z ich strany za účelové, ktorého cieľom je zastrašiť jeho
osobu a tiež nepriamo vyvíjať touto cestou tlak i na samotný súd. Trval na tom, že ospravedlnenie sa
prostredníctvom listu, ktorý žalobcom zaslal a tiež prostredníctvom ospravedlnenia, ktoré vyvesil na
svojom podniku podľa inštrukcií prvotného rozsudku je postačujúce. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu
prvého stupňa o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 300 € každému zo žalobcov. Poukázal na to, že

tieto osoby sa správali neprimerane, nedôstojne, a práve oni svojou prítomnosťou znepríjemňovali čas
strávený v jeho podniku všetkým ostatným osobám. Znovu zopakoval, že dôvodom sporu, ktorý v jeho
podniku v daný deň vznikol, bolo alkoholické opojenie žalobcov, nie ich etnická príslušnosť. Podľa jeho
názoru predmetná situácia nebola natoľko závažná. Neboli porušené zásady rovnakého zaobchádzania
a celkom určite nebola znížená dôstojnosť žalobcov. Napokon súd v odôvodnení rozsudku neuviedol

jasne a zrozumiteľne, akými úvahami sa riadil, keď priznal žalobcom nemajetkovú ujmu, aké úvahy ho
viedli v súvislosti s výškou tejto ujmy a tým je pre neho rozsudok nezrozumiteľný, čím mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, t.j. účinne sa brániť voči takémuto jemu neprijateľnému rozhodnutiu.

Rovnako namietal výšku a správnosť vyčíslenia trov konania, ktoré boli priznané. Uviedol, že jeden

právny úkon v prípade dvoch klientov sa znižuje o 50%, avšak u oboch klientov, teda základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden právny úkon v predmetnej veci predstavuje sumu 91,29 € za zastupovanie
oboch žalobcov, a nie sumu 136,94 €, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcom priznal. Takisto namietal
priznanie náhrady za právne úkony predloženie dokladov dňa 14.6.2011, odvolanie zo dňa 17.2.2012
proti doplňujúcemu rozsudku zo dňa 10.2.2012 v spojení s rozsudkom zo dňa 27.1.2012, a odpoveď zo

dňa 23.09.2013 na výzvu súdu zo dňa 10.9.2013. Poukázal na to, že rozhodnutím súdu bol zaviazaný
k náhrade trov právneho zastúpenia v neúmernej výške. Uvedená suma nie je vyrátaná v súlade s
príslušnými právnymi predpismi, jednak, pokiaľ ide o výpočet výšky odmeny za jeden právny úkon, a
tiež počet právnych úkonov. Navyše ide o veľmi vysokú sumu, ktorú nie je schopný zaplatiť.

Proti výroku rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti, v ktorej súd návrh žalobcov v
prevyšujúcej časti zamietol, podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p.. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, vyhovel žalobe v celom rozsahu
a priznal žalobcom náhradu trov odvolacieho konania, prípadne, aby súd rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania uviedli, že sa nestotožňujú s rozhodnutím súdu, ktorým znížil uplatnenú výšku
nemajetkovej ujmy v peniazoch na sumu po 300 € pre každého zo žalobcov. Poukázali na to, že
súdom použité ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z., na základe ktorého súd rozhodoval,
bolo nevyhnutné vykladať širšie v spojení so Smernicou rady 2000/43/ES zo dňa 29.6.2000, ktorou sa

zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na ich rasu alebo etnický pôvod a
ktorá bola citovaným zákonom aproximovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Poznamenali,
že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je právnym nástrojom, zmyslom ktorého je vyjadriť mieru
ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti konkrétnou finančnou náhradou a zabezpečiť rešpektovaniea ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súd síce pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy
správnevychádzalzozákonnéhovýchodiska,žepriurčovanívýškyjepotrebnéprihliadnuťnazávažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých k jej vzniku došlo, avšak odôvodnenie súdu,

na základe akých skutočností dospel k potrebe zníženia výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
je vadné a nedostatočné. Uznali, že rozhodovanie o konečnej výške náhrady nemajetkovej ujmy je plne
na úvahe súdu, ktorej základom je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožňujú založiť úvahu na
určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí. Takáto úvaha na základe zistených skutočností
musí byť však obsiahnutá v odôvodnení rozsudku tak, aby nevzbudzovala žiadne pochybnosti o svojvôli

súdu a musí obsahovať myšlienkový sled súdu tak, aby úvaha súdu bola spätne preskúmateľná.
Mali za to, že súd pri úvahe dostatočne nezohľadnil všetky okolnosti, ktoré zohľadniť mal a naopak,
niektorým pripisoval neprimerane vysoký význam a povýšil ich nad ostatné okolnosti, ktoré bolo tiež
potrebné vyhodnotiť, čo však opomenul. Namietali najmä to, že súd síce na jednej strane konštatoval,
že z hľadiska dopadu neoprávneného zásahu do práv žalobcov zo strany žalovaného je irelevantné,
či žalobcovia jednotlivo alebo ako súčasť skupinky sa v prevádzke žalovaného nevhodne správali,

na druhej strane však práve po zvážení správania sa celej skupinky, ktorá so žalobcami prišla do
zariadenia žalovaného, súd znížil uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy. Mali za to, že výšku priznanej
nemajetkovej ujmy nemôže ovplyvniť to, či žalobcovia, resp. skupinka ľudí, ktorej súčasťou boli, mali
alebo nemali so sebou v prevádzke žalovaného vlastnú plastovú fľašu s nápojom, keďže bolo z
vykonaného dokazovania zrejmé, že do prevádzky žalovaného prišli za účelom konzumácie nápojov.

Dožadovali sa obslúženia a bolo v ich záujme objednať si v prevádzke žalovaného nápoje, nie piť so
sebou donesený nápoj. Pokiaľ ide o vysypané chrumky, z dokazovania jasne vyplynulo, že tieto sa
vysypali až pri odchode skupinky z podniku, teda až po diskriminačnom konaní zo strany žalovaného.
Poukázali na to, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, či a ako sa súd vyrovnal s ďalšími
okolnosťami, ktoré nepochybne pri rozhodovaní o výške náhrady bolo tiež potrebné zohľadniť. Ide

predovšetkým o závažnosť, intenzitu, dosah, motívy a úmysel konania žalovaného. Súd síce na jednej
strane konštatoval, že žalobcovia boli konaním žalovaného znižujúcimi dôstojnosť značne ponížení,
avšak z odôvodnenia nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s ďalšími spomenutými okolnosťami a či tieto
mali vplyv na zníženie uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy. Poukázali na to, že peňažné zadosťučinenie
za diskrimináciu má plniť nielen kompenzačnú funkciu, ale i funkciu sankčnú, resp. preventívnu, keď

zásah do osobnostných práv je občianskoprávnym deliktom. Má odrádzať porušovateľov chránených
práv a ich možných nasledovníkov od protiprávneho správania sa v budúcnosti. Takéto pôsobenie
vyžaduje, aby išlo o sankciu dôraznú a i z toho hľadiska dostačujúcu. V tomto prípade podľa názoru
žalobcovniejemožnékonštatovať,žebysúdompriznanávýškanáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
predstavovala sumu, ktorá by dostatočne odrádzala či už žalovaného alebo aj iné diskriminujúce osoby

odopakovaniadiskriminačnéhokonaniavbudúcnosti.Poukázalinarozhodnutiavobdobnýchkonaniach
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vedené na slovenských súdoch, kde súdy
priznali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to rozhodnutie Okresného súdu Brezno v konaní
vedenom pod sp.zn. 3C 71/2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 14 Co
110/2011, rozhodnutie Okresného súdu Senica v konaní 4C 99/2004.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na dôvody uvedené vo svojom odvolaní a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli, aby súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako
vecne správny okrem výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, pričom odkazujú v tejto časti
na svoje odvolanie, ktoré proti tomuto výroku podali dňa 13.6.2014. Poukázali na to, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa v napadnutej časti odvolaním zo strany žalovaného je správne, vydané na
základe dostatočne zisteného skutkového stavu a vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia

veci. Nakoľko o diskriminačnom konaní žalovaného už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom súdu
prvého stupňa zo dňa 27.1.2012, argumentácia žalovaného v podanom odvolaní týkajúca sa toho, že
v žiadnom prípade neporušil právne predpisy a nie je si vedomý toho, že by sa k žalobcom správal
diskriminačne je neadekvátna, keďže právna vec v tejto časti je právoplatne ukončená. Preto aj námietky
žalovaného v podanom odvolaní sú v tomto smere irelevantné a žalobcovia sa k nim v tomto podaní

nevyjadrujú. Poukázali na to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, dôkazy navrhnuté
žalovaným, ktoré nevykonal, neboli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo
veci. Ďalej mali za to, že súd prvého stupňa rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a
zistené skutočnosti správne vyhodnotil. Upriamili pozornosť na skutočnosť, že v prípadoch porušeniazásady rovnakého zaobchádzania, má byť zmyslom prijatých sankcií nielen poskytnúť primeranú
satisfakciudiskriminovanejosobe,aletiežsankcionovaťdiskriminujúcisubjektaodrádzaťporušovateľov
ochránených práv a ich možných nasledovníkov od protiprávneho správania v budúcnosti. Takéto

pôsobenie vyžaduje, aby išlo o sankciu dôraznú a z toho hľadiska i dostačujúcu.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcov bolo žalobcom doručené dňa 02.10.2014 a vyjadrenie
žalobcov k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému doručené dňa 08.03.2016.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie účastníkov ako podané včas oprávnenými
osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/,c/, d/,e/, f/
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a odvolaniu žalobcov nie je
možné vyhovieť.

Rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom je vo výroku, ktorým súd uložil povinnosť žalovanému
zaplatiť každému zo žalobcov z titulu nemajetkovej ujmy sumu po 300 Eur, vo výroku, ktorým v
prevyšujúcej časti návrh zamietol a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi v
1. rade trovy konania vo výške 10,40 Eur a žalobkyni v 2. rade trovy konania vo výške 5,20 Eur, vecne
správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Žalobcovia namietali odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t. j. že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný namietal odvolacie
dôvody podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/, v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. t.
j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, a ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p., t. j. že c/ súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti
konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ustanovením §221 ods. 1
písm. f/ O.s.p.) nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu alebo aj rozhodnutie súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť,
ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným

zákonom predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, prípadne tiež, ktoré
z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej,
skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých
dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§135 O. s. p. hodnotil,
a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel (všetkým) návrhom účastníkov na

vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci,
najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov
na vykonanie dôkazov a podobne a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach
(skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom

stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1
O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom
rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú
účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania

práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí.Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, ak z jeho
odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s

vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.

Ústavný súd SR opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
(konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie
to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie
je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§
201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods. 1,2 O. s. p., lebo

ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade
účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia
(postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie
odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých,
neurčitých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie. Súčasne

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť
preskúmateľné.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci

boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho

rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s
§ 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-
§ 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikáciipráva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za

konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia §
133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola
zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu,
vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, a preto odvolací súd jeho rozsudok v spojení s

dopĺňacím rozsudkom v tejto časti ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. ods. 1 potvrdil.

Vecne, správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky účastníkov konania

nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku, a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom a k
odvolacím námietkam účastníkov konania odvolací súd uvádza nasledovné:

Subjektívny názor žalobcov na diskrimináciu ich osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu
k nim mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcov.
Žalobcovia musia prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť,
žedošlokpriamejalebonepriamejdiskrimináciiichosoby.Žalobcamusítvrdiťazároveňajpredložiťtaké

dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či
etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má
právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania.

Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že otázka, či došlo v predmetnom prípade k
diskriminačnému postupu zo strany žalovaného voči žalobcom, bola v tomto konaní už právoplatne
vyriešená. Súd prvého stupňa totiž rozsudkom zo dňa 27.01.2012 (čl. 88 spisu) uložil žalovanému
povinnosť ospravedlniť sa žalobcom za diskriminačné konanie, ktorému boli vystavení a ktorým bola
znížená ich ľudská dôstojnosť. Rozhodnutie v tejto časti nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2012.

Rozsudoksúduprvéhostupňabolvprevyšujúcejčasti(ohľadnenepriznanianemajetkovejujmy)zrušený
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.05.2013 č. k. 9Co/66/2012-127. V tejto veci bol daný
základ pre rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy.

Žalovaný v odvolacích námietkach (ako aj v priebehu konania pred súdom prvého stupňa) opätovne

poukazoval na to, že v žiadnom prípade neporušil právne predpisy, a nie je si vedomý toho, že by sa
k žalobcom správal diskriminačne. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v odvolaní zopakoval
argumenty uvádzané už v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa okresný súd náležite a
správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto tieto odvolacie námietky žalovaného v tejto časti
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše súd prvého stupňa v

rozhodnutí opätovne vyzdvihol skutočnosť, prečo sa nestotožnil s obranou žalovaného o jeho správaní
voči žalobcom, ktoré nevykazovalo znaky diskriminačného správania. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožnil so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého stupňa o diskriminačnom
správaní sa žalovaného voči žalobcom ako aj so záverom okresného súdu, že vzhľadom na okolnostidanej veci došlo k priamej diskriminácii zo strany žalovaného voči žalobcom, ktoré bolo dôvodom pre
priznanie nemajetkovej ujmy.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobcovia sa domáhali nápravy protiprávneho stavu a poskytnutia
primeraného zadosťučinenia, pričom okrem ospravedlňujúceho listu zaslaného na adresu ich trvalého
pobytu, ospravedlňujúceho listu uverejneného formou platenej inzercie v regionálnom denníku Spišský
Korzár a ospravedlňujúceho listu uverejneného na viditeľnom mieste na dverách prevádzky žalovaného,
požadovali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 € na každého zo žalobcov.

K uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že žaloba na zaplatenie takejto náhrady
môže byť úspešná len za predpokladu dôkazu, že sú splnené podmienky pre vyhovenie žalobe
na poskytnutie primeraného morálneho zadosťučinenia, pričom však takéto morálne zadosťučinenie
sa javí nepostačujúcim. Okrem už spomínaného dôkazu o tom, že nepostačuje samotné morálne
zadosťučinenie, musí žalobca preukázať, že došlo k reálnemu zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti a

dôstojnosti,atodokoncaznačnýmspôsobom.Ozníženiedôstojnostifyzickejosobyajvážnostiznačným
spôsobom pôjde iba tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby došlo, ako aj s prihliadnutím k dotknutej fyzickej osobe možno spoľahlivo uzavrieť, že by
spôsobenú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite a trvaniu nepriaznivého následku spočívajúceho v
znížení jej dôstojnosti, či vážnosti v spoločnosti, pociťovala ako závažnú, spravidla každá fyzická osoba

nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Preto aj v tejto súvislosti bolo
dôležité zisťovať, ako zapôsobil zásah nielen na postihnutú fyzickú osobu a jej rodinných príslušníkov,
ale aj na osoby priamo zainteresované. Pritom súd mal zisťovať nielen to, či sa im stal známym zásah
vočižalobcovi,aleajto,akobyhoonihodnotili,pokiaľbypodobnýmspôsobombolizasiahnutéichpráva.
Ako už bolo zdôraznené, nestačí na úspešnosť takejto žaloby preukázanie možnosti vzniku takejto ujmy

u žalobcu. Zákon v tejto súvislosti výslovne hovorí „bola znížená“ čo znamená, že ujma skutočne nastala
a je preukázateľná. Znamená to v konečnom dôsledku, že nie je možné vyhovieť takejto žalobe, pokiaľ
žalobca len tvrdí možnosť vzniku ujmy na svojej dôstojnosti a povesti v spoločnosti, avšak nepreukáže,
že k takejto ujme skutočne došlo.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že odmietnutím obslúženia skupinky v
zariadení žalovaného z dôvodu prítomnosti žalobcov iba na základe ich príslušnosti k etnickej skupine
(vyplynulozdokazovaniavykonanéhosúdomprvéhostupňa),došlokreálnemuneoprávnenémuzásahu
do osobnosti fyzickej osoby (žalobcov) a to značným spôsobom. Z vykonaného dokazovania súdom
prvého stupňa vyplynulo, že osoby, ktoré boli priamo na mieste spolu so žalobcami, boli zo vzniknutej

situácie rozhorčení, svedkyňa L.. C. sa za celé konanie žalovaného hanbila, žalobca v 1. rade bol
smutný.Zuvedenéhomožnovyvodiť,žekonaniežalovanéhozapôsobilonegatívnenielennasamotných
žalobcov ale aj osoby, ktoré boli spolu s nimi.

Pociťovanie nemajetkovej ujmy spočívajúce v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v

spoločnosti v značnej miere je však treba hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím ku konkrétnej situácii,
za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako aj k
osobe postihnutej fyzickej osoby, predovšetkým k jej veku a postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie
objektívneho kritéria). Na základe uvedeného preto pri určení výšky nemajetkovej ujmy správne súd
prvého stupňa prihliadol aj na správanie sa celej skupinky, ktorá prišla do zariadenia žalovaného spolu

so žalobcami, ktoré bolo vyhodnotené na základe svedeckých výpovedí súdom prvého stupňa ako
nevhodné. Rovnako bolo potrebné vziať zreteľ aj na to, že vzťah členov skupinky k žalobcom sa v
dôsledku tohto incidentu nezmenil, čo vyplynulo z výpovedí vypočutých svedkov (U.. Š., L.. D., L.. C.).

Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že primeranou a skutkovému stavu zodpovedajúcou

výškou peňažného zadosťučinenia, je okresným súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy po 300 Eur.
Uvedené peňažné zadosťučinenie podľa názoru odvolacieho súdu plní nielen satisfakčnú funkciu, ale
má aj preventívny význam.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom, v napadnutej

časti vrátane trov konania pre žalobcu v 1. rade a žalobkyňu v 2. rade, okrem výroku o trovách konania
právnej zástupkyne žalobcov, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny, potvrdil.Okresný súd ale nesprávne rozhodol o trovách konania právnej zástupkyne žalobcov, keď za jeden úkon
právnej pomoci priznal odmenu v sume 136,94 Eur.

Podľa ustanovenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za právne
služby (ďalej len „vyhlášky“), v znení účinnom od 01.06.2010, vo veciach ochrany osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch,
vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je
tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada

nemajetkovej ujmy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom od 01.06.2010, základná sadzba tarifnej
odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Vecne správne súd prvého stupňa postupoval, ak pri určení tarifnej hodnoty právneho úkonu vychádzal

z citovaného ustanovenia § 10 ods. 8 vyhlášky a za tarifnú hodnotu právneho úkonu považoval sumu
2.000 Eur. Nesprávne však aplikoval ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky, ak pri dvoch klientoch právnej
zástupkyne žalobcov znížil odmenu o 50% iba z jedného úkonu.

V zmysle citovaného § 13 ods. 2 vyhlášky, sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50%, avšak u

každého z klientov, pretože procesné úkony žalobcov boli vykonávané ako spoločné úkony jedným a tým
istým zástupcom. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd v tomto smere stotožnil s odvolacou námietkou
žalovaného spočívajúcou v nesprávnom vyčíslení trov konania.

Základná sadzba z tarifnej odmeny 2.000 Eur za jeden úkon právnej pomoci, pri dvoch klientoch znížená

o 50% v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky na 45,64 Eur, predstavuje sumu 91,29 Eur za jeden
úkon právnej pomoci.

Úkony právnej služby v občianskom konaní a iné úkony právnej služby sú špecifikované v ustanovení §
13a ods. 1,2 vyhlášky. Za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 a 2, patrí odmena

ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie (§ 13a ods. 5 vyhlášky).

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý priznal žalobcom náhradu trov
prvostupňovéhokonaniazaúkonyšpecifikovanévrozhodnutí.Trebazdôrazniť,ženároknanáhradutrov
právneho zastúpenia nemožno priznať, ak právny zástupca nevykonal úkony nevyhnutné pre úspech

vo veci, t. j. neposkytol právne služby, ktorých vykonanie malo vplyv na rozhodnutie súdu, ak sa
určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových procesne významných skutočností
a podobne. To však v predmetnej veci nebolo naplnené. Právne úkony vyčíslené právnou zástupkyňou
žalovaných a súdom prvého stupňa priznané v rozhodnutí, nemožno považovať za nadbytočné, aj keď
sa nejednalo o úkony výslovne špecifikované v ustanovení § 13a ods. 1,2 vyhlášky. Súd prvého stupňa

pri posudzovaní účelnosti jednotlivých právnych úkonov správne aplikoval aj ustanovenie § 13a ods. 5
vyhlášky.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd priznal žalobcom náhradu trov konania, ktorá bola vyčíslená
nasledovne:

I/ odmena za právne zastúpenie v zmysle ust. § 10 ods. 8, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a/,
c/, d/, vyhlášky za 11 úkonov po 91,29 Eur (25.6.2010 prevzatie a príprava zastúpenia, 7.7.2010
žaloba, 14.6.2011 predloženie dokladov, 30.9.2011 zastúpenie na meritórnom pojednávaní od 9,00 hod
do 10,50 hod., 7.2.2012 návrh na doplnenie rozsudku, odvolanie proti rozsudku zo dňa 27.1.2012,
17.2.2012 odvolanie proti dopĺňajúcemu rozsudku zo dňa 10.2.2012 v spojení s rozsudkom zo dňa

27.1.2012, 23.9.2013 odpoveď na výzvu súdu zo dňa 10.9.2013, 22.1.2014 zastupovanie na meritórnom
pojednávaní od 13,00 hod. do 13,30 hod., 25.4.2014 zastupovanie na meritórnom pojednávaní), v
zmysle § 13a ods. 2 písm. b/, vyhlášky za 1 úkon po 45,65 Eur (odvolanie proti uzneseniu zo dňa
18.10.2010), v zmysle § 13a ods. 1 písm. d/, vyhlášky za 2 úkony po 182,58 Eur (4.11.2011 zastupovanie
na meritórnom pojednávaní od 9,00 hod. do 11,50 hod., 13.1.2012 zastupovanie na meritórnom

pojednávaní od 9,00 hod. do 12,30 hod.), v zmysle § 13a ods. 4, vyhlášky za 1 úkon po 22,82 Eur
(13.11.2013 účasť na nemeritórnom pojednávaní), spolu 1.437,82 Eur a v zmysle ust. § 16 ods. 3
vyhlášky režijný paušál 3x7,21 Eur (r. 2010), 3x7,41 Eur (r. 2011), 3x7,63 Eur (r. 2012), 3x7,81 Eur(r. 2013), 3x8,04 Eur (r. 2014), spolu 114,30 Eur, odmena právneho zástupcu spolu predstavuje sumu
1.552,12 Eur;
II, náhradu za stratu času v zmysle §17 ods. 1 vyhlášky vo výške 308,88 Eur, za účasť na pojednávaní

dňa 30.9.2011 vo výške 49,40 Eur, dňa 4.11.2011 vo výške 49,40 Eur, dňa 13.1.2012 vo výške 50,84
Eur, dňa 13.11.2013 vo výške 52,04 Eur, dňa 22.1.2014 vo výške 53,60 Eur, dňa 25.4.2014 vo výške
53,60 Eur;
III, cestovné v zmysle § 15 písm. a, v spojení s § 16 ods. 4 vyhlášky vo výške 35,92 Eur za účasť na
pojednávaní dňa 30.9.2011 vo výške 3,56 Eur, dňa 4.11.2011 vo výške 3,56 Eur, dňa 13.1.2012 vo výške

4,80 Eur, dňa 13.11.2013 vo výške 8 Eur, dňa 22.1.2014 vo výške 8 Eur, dňa 25.4.2014 vo výške 8 Eur.

Náhrada trov konania tak predstavuje sumu 1.896,92 Eur (odmena za právne zastúpenie 1.552,12 Eur,
náhrada za stratu času 308,88 Eur, cestovné náhrady 35,92 Eur).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil rozsudok vo

výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť v prospech právnej zástupkyne žalobcov trovy konania vo výške
2.326,18 Eur tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy konania vo výške 1.896,92 Eur a tieto
zaplatiť právnej zástupkyni žalobcov L.. F. R. do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. je žalovaný povinný zaplatiť trovy konania právnej zástupkyni žalobcov

L.. F. R.Á..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 2 O.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní čiastočne úspešný, preto má právo na náhradu trov

odvolacieho konania voči neúspešným žalobcom, náhradu trov si však nevyčíslil, a preto mu odvolací
súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalobcovia v odvolacom konaní úspešní neboli, preto
im nevzniklo právo na náhradu trov konania.

K žiadosti žalobcov, aby sa odvolací súd zaoberal zákonnosťou postupu a rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktorým rozhodol o nepripustení zmeny návrhu, odvolací súd udáva, že predmetné uznesenie
(čl. 162) nadobudlo právoplatnosť dňa 04.03.2014, preto odvolací súd už v tomto štádiu konania v rámci
riadnych opravných prostriedkov nemá možnosť preskúmavať zákonnosť právoplatného rozhodnutia.

TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0/§3ods.9zák.č.757/2004

Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011/.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.