Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 12, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/102/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244703
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244703.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobkyne: H.. T. M.K., R.. Q..
XX. XX. XXXX, U.W. Š. XX, J., štátny občan SR, zastúpená advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners
s. r. o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika
zastúpená Národnou bankou Slovenska, sídlo Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške

95.905,58 eura s príslušenstvom, na odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 5. 12. 2014, č. k. 12C/199/2011 - 529, uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2015, č.
k. 12C/199/2011 - 557 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011
- 559, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. 12. 2014, č. k. 12C/199/2011 - 529 sa v napadnutej
časti p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011 - 557 sa
p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011 - 559 sa
p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 95.905,58 eura s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad
činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI" alebo „Družstvo
„) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s CP"). Súd prvého stupňa
v rozhodnutí ďalej zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu predloženia návrhu na

začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

Zamietajúci výrok rozhodnutia vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1, 2, § 9 ods.1, 2, § 15 ods.1,
§ 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9 zák. č.

514/2003 Z. z. pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu. V odôvodnení rozhodnutia
k tvrdeniam žalobkyne, ktorými odôvodňovala uplatnenú žalobu konštatoval, že dohľad NBS nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zák. č.566/2001 Z. z. o cenných papieroch. Družstvo bolo oprávnené vypracovať podnikateľský plán pre svoje
podnikanieanáslednetiežProspektinvestície,ktorýbolnazákladežiadostiDružstvaschválenýÚradom
pre finančný trh. Úrad pre finančný trh nebol povinný preverovať pravdivosť ani hodnovernosť údajov

uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt investície. Súd prvého stupňa
poukázal na § 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z., z ktorého vyplýva, že za pravdivosť údajov v
Prospekteinvestíciezozákonazodpovedáazodpovedalštatutárnyorgánvyhlasovateľaverejnejponuky
majetkových hodnôt. Žalovanej boli v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s CP v roku 2007

predložené aj údaje o štruktúre majetku družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006 pričom boli zistené
nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície. Podľa zák. č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom
v roku 2007, však nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržiavanie
Prospektuinvestícieaanizajehoneaktualizovanie,pretožetátopovinnosťvpredmetnomobdobínebola
vyhlasovateľovi uložená zákonom. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaná ako štátny orgán môže
podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť
kompetencie nad rámec zákonnej úpravy. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala
primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť
ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných
skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s

určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti
Družstva. Štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície (§128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z.),
pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia,
ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/
bod 10 zák. č. 566/2001 Z. z.); NBS nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva. Družstvo až do 15. 4. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s CP,
nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s CP. Pri
výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20. 4. do 6. 5. 2010 žalovaná zistila zmeny v

údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom
neaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjehoneplatnosti(zožiadnychustanovenízák.č.566/2001Z.
z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov). Žalovaná vyzvala Družstvo
na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Z rozhodnutia NBS zo dňa 26. 8.
2010, č. OPK-5664/1-5/2010 vyplýva, že Družstvom predložená žiadosť neobsahovala všetky náležitosti

podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle
zák. č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a
dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Žalovaná následne iniciovala konanie o uložení sankcie
podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré
ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj

majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že žalovaná konala v
rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený nesprávny úradný postup.

Pokiaľideonesprávnyúradnýpostupžalovanejspočívajúcivprijatínedostatočnýchopatrenínanápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov súd prvého stupňa uviedol, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu a nie obchodníka s
CP. Žalobkyňa nebola v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s obchodníkom s CP. Účastníkom takého
vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo - preto z tohto právneho
vzťahu vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný zák. č. 566/2001
Z. z. a informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa

§ 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu
druhu dohliadaného subjektu, t. j. Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt,
so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti
obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre majetku
Družstva k 31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu

investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu
sankciu (povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nevzťahovala). Žalovaná v danom období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k
uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanieProspektu investície podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení
neaktuálnosti Prospektu investície po 1. 6. 2010.

K žalobkyňou tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovanej spočívajúceho v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka
pri činnosti voči Družstvu súd prvého stupňa uviedol, že z listinných dokladov - rozhodnutí NBS o
uložení pokuty vo výške 500.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 8. 1. 2008 č. OPK 9750/3/2007),
vo výške 300.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20. 8. 2008 č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé, že

NBS činnosť obchodníka s CP sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných
zisteniach. Podľa § 2 ods.2 zák. č. 747/2004 Z. z. dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný
a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o
uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba,
ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vzhľadom na záväzkový
vzťah medzi obchodníkom s CP a Družstvom, založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne

povinnosťou Družstva zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho
činnosťou voči Družstvu. Samotná žalobkyňa sa ako členka Družstva mala aktívne a včas zaujímať o
svojeprávaaichvýkonvočiDružstvuajehoorgánom,vzmyslezásady"právapatriabdelým"azamedziť
tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že škoda, ktorá mala vzniknúť žalobkyni
nesprávnym úradným postupom žalovanej predstavovala nevyplatený členský podiel. Žalobkyňa je
členkou Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, pod poradovým číslom člena
12922 a výška jej členského podielu predstavuje 95.509,58 eura, o výplatu ktorého požiadala dňa 23. 11.
2009 a ten sa stal splatným dňa 15. 10. 2010. Súd prvého stupňa ďalej vykonaným dokazovaním

zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010, zo dňa 11. 4. 2011 bol na majetok
Družstva vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený J.. J. S.. Žalobkyňa si predmetnú
pohľadávku prihlásila v konkurze, ale pre formálne vady nebola zaradená do zoznamu pohľadávok. Súd
prvého stupňa mal za to, že žalobkyňa sa ako členka Družstva, s ktorým je v právnom vzťahu
a ktorého dňa 23. 11. 2009 požiadala o vyplatenie podielu s dátumom splatnosti dňa 15. 10. 2010,

mala prioritne domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, pretože Družstvo je vo vzťahu k
nej v pozícii dlžníka/povinného. Na základe uvedeného konštatoval, že žalobkyňa vlastné pochybenie
pri uplatňovaní nároku v konkurznom konaní, resp. nevymáhanie splatného podielu do vyhlásenia
konkurzu, nemôže žalobou titulom náhrady škody nesprávnym úradným postupom žalovanej, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. prenášať na štát. V predmetnej veci neexistuje ani príčinná súvislosť

medzi žalobkyňou uvádzanou škodou a vytýkaným (nepreukázaným) nesprávnym úradným postupom
žalovanej.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí napokon uviedol, že upustil od dokazovania výsluchom svedkov N..
R.S. A., Z.. J. Š., Z.. H. X. G. Z.. Y. A. a účtovnej dokumentácie Družstva od roku

2002 do roku 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody žalobkyňou, nakoľko z listinných dôkazov
založenýchžalovanouvpriebehukonania maldostatočnepreukázanýskutkovýstavopísanýžalovaným
vo vyjadrení k žalobnému návrhu.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspešnosti a úspešnej

žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

Proti zamietajúcemu výroku rozsudku vo veci samej podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie
namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobkyňa
poukázala na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej mocibudú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.
j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde
ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a

nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva

ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z.,
ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č.
566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvého stupňa, že sa

mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku
škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by
mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona

porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2
ZoCP je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,
ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch
( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom

zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila
opak - preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt
investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej

banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť
k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka

Z.. M. H., O.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované
v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná

banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to
zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a GLOBAL production s.
r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom Z..

S. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na to, že Národná
banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo
svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o cenných

papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty
vo výške 10.000 eur nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej

činnosti Družstva aj obchodníka s CP vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov
do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim
zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť,že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona
o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od

roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája
2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie

neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v
sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009
a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých

na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovaloust.§129ods.3vspojenís§128ods.1písm.b/,c/ah/a§125cods.1vspojenís§127ods.
4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobkyňa konštatovala, že zákon č. 514/2003 Z.

z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna

zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. V odvolaní napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania neboli v značnom počte a rozsahu riadne vykonané spôsobom

podľa § 129 ods. 1 O. s. p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého

zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti ( § 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne

prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné ani odhadnúť, v
akej výške a kedy v budúcnosti jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška závisí
od výsledku konkurzného konania PDSI. K námietke žalobkyne o riadnom nevykonaní listinných

dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise. Žalovaná napokon poukázala
na to, že súd prvého stupňa náležite posúdil skutkový i právny stav veci a konanie nemalo ani inú
vadu, ktorá by údajne mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by
bolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,nejednalosa okonanievoveciachporušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem,
vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p. a dospel k

záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods.
1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správnezhodnotil ( § 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami smerujúcimi proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej odvolací súd
udáva nasledovné.

K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z

prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci
dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Knámietkeodvolateľky,ženapadnutýrozsudokprvostupňovéhosúdu spočívananesprávnomprávnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci
prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a
aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v danom
prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej

zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.
z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa

konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku
vyplývajúceho z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidlamožné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym
úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia

stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu
má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo
v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák.
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že
škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením
veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy

má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny

úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novelazák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.

Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák.
č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky

majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák.
č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad

finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č.
566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho,
že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130

boli zo zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7.
2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v
zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu
žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva.
Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva,
ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/

Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby,
ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že
ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto
účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou
predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov

s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.
marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
Národnou bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou,

spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia,
pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko
v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôženahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu
zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96

eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa
21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa
sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom
vtakompochybenívpostupeNárodnejbankySlovenska,ktorésatýkahmotnoprávnehoposúdeniaveci;

hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.
z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Vo vzťahu k námietke žalobkyne namietajúcej okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním

napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O. s. p. je treba
uviesť, že podľa ust. § 120 ods.1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O. s.p. sa
dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť

prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania
žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred
pojednávaním nariadeným na deň 5. 12. 2014, resp. v jeho priebehu. Zo zápisnice z pojednávania
súdu nariadeného na deň 5. 12. 2014 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvého stupňa oznámil výsledky
prípravy pojednávania a akceptoval zhodné vyhlásenia prítomných účastníkov o tom, že

„listinné dôkazy poznajú z iných pojednávaní, majú ich k dispozícii a na ich čítaní netrvajú“. Uvedené
znamená, že žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní
dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129
ods.1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako nadbytočné
vykonanie dôkazov navrhnutých žalobkyňou v jej písomných podaniach (vrátane
navrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva PDSI, vyžiadaním správy o stave
konkurzu a výsluch svedkov Z.. M. H. O.., N.. A., Z.. Š., Z.. H. X.W. G. Z.. Y. A.), bol rovnako v súlade
s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle citovaného ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na

vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a
nie účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať i námietku
žalobkyne o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2 písm. c/ O. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním
(vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods.1, 2 O. s.
p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich
náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011 - 557
uložil žalobkyni povinnosť v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie
vo výške 20 eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení mala za to, že nie je povinná poplatok za odvolanie zaplatiť.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1,2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)

sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci

samej.

Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí

prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v
prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov). Poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť

vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona).

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012, za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za

konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zák. č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa

1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie.
Berúc v úvahu hore citované ustanovenia, žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie

iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo odvolacie
konanie začaté po 1. 10. 2012, preto žalobkyni vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie
podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie
konania (po 1. 10. 2012). Skutočnosť, že v Sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za

odvolanieprotirozsudkusúduprvéhostupňavydanéhovkonaníonáhraduškody,náhradunemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobcu bez právneho
významu.

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012

oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb.
vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. kú/).

Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O.
s. p. ako vecne a právne správne potvrdil.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011 - 559 uložil žalobkyni
povinnosť uhradiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za elektronické podanie v
zmysle pol. č. 20a zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo výške 38,50 eura - 3 euro za podanie
doručené súdu dňa 25. 1. 2013 v rozsahu 10 strán, 5,60 euro za podanie doručené dňa 30. 1. 2013 v

rozsahu 56 strán a 30 euro za podanie doručené dňa 17. 6. 2014 v rozsahu 299 strán.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa namietajúc
nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za elektronické podanie,
nakoľko v konaní ide o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo nesprávnym úradným postupom, ktoré je v zmysle § 4 ods. 1 písmeno k/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vecne oslobodené od všetkých súdnych poplatkov. Mala za to,
že nakoľko predmetom konania v danej veci je jej nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci podľa § 9 zák.č. 514/2003 Z. z. uplatnený do 30. 9. 2012,
vzťahuje sa na neho neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku, ktoré sa týka

všetkých položiek Sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch. Odvolateľka v tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5M Cdo 20/2010 zo dňa 9. 8. 2011 a na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 7. 2012, č. k. 5Co/313/2012-131. Poukazujúc na § 42 ods.1 veta
druhá O. s. p. napokon uviedla, že samotná elektronická forma podania s jeho podpísaním zaručeným
elektronickým podpisom vylučuje povinnosť účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným

počtom rovnopisov a príloh.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1,2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012, za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1.10.2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď

sa stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Spornou otázkou pri prejednaní odvolania žalobkyne je, či právny vzťah tvoriaci predmet konania spadá
pod § 4 ods.1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb., a tým celé konanie pod vecné oslobodenie od platenia
súdneho poplatku. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie vzťahujúce sa k prejednaniu odvolania

žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011 - 557 a
konštatuje, že ak súd prvého stupňa v rozhodnutí vyrubil súdny poplatok za úkony žalobcu
realizované v priebehu konania po 1. 10. 2012, postupoval vecne a právne správne. Na
žalobkyňou citované závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5M Cdo 20/2010
zo dňa 9. 8. 2011 a z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.7.2012, č. k. 5Co/313/2012 -
131 neprihliadal, keďže tieto nie je možné vzhľadom na zmenu zákona o súdnych poplatkoch, ktorá

nadobudla účinnosť k 1. 10. 2012, na prejednávaný prípad aplikovať.

Podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu podaní a príloh,
ktoré tvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie
urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného

zákona, je súdny poplatok vo výške 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie
konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazuje na ust. § 42 ods.1 veta druhá O. s. p. a na to, že samotná
elektronická forma podania s jeho podpísaním zaručeným elektronickým podpisom vylučuje povinnosť

účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a príloh, jemu právnemu
názoru je treba prisvedčiť. Odvolateľka však opomenula to, že v danom prípade bola súdom prvého
stupňa vyrubená poplatková povinnosť za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré tvoria súdny
spis, ktoré poplatkovej povinnosti podľa citovanej položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov podlieha.

Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2015,
č. k. 12C/199/2011 - 559 ako vecne a právne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Záverom odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že v úvodnej časti vyššie uvedeného
rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti pri označení žalobkyne, keď namiesto správneho priezviska

žalobkyne M. napísal priezvisko M.. Preto bude povinnosťou prvostupňového súdu predmetnú chybu
odstrániť postupom podľa §164 O. s. p..

Poučenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 95.905,58 eura s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad
činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI" alebo „Družstvo
„) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s CP"). Súd prvého stupňa
v rozhodnutí ďalej zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu predloženia návrhu na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

Zamietajúci výrok rozhodnutia vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1, 2, § 9 ods.1, 2, § 15 ods.1,
§ 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9 zák. č.

514/2003 Z. z. pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu. V odôvodnení rozhodnutia
k tvrdeniam žalobkyne, ktorými odôvodňovala uplatnenú žalobu konštatoval, že dohľad NBS nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zák. č.
566/2001 Z. z. o cenných papieroch. Družstvo bolo oprávnené vypracovať podnikateľský plán pre svoje
podnikanieanáslednetiežProspektinvestície,ktorýbolnazákladežiadostiDružstvaschválenýÚradom

pre finančný trh. Úrad pre finančný trh nebol povinný preverovať pravdivosť ani hodnovernosť údajovuvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt investície. Súd prvého stupňa
poukázal na § 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z., z ktorého vyplýva, že za pravdivosť údajov v

Prospekteinvestíciezozákonazodpovedáazodpovedalštatutárnyorgánvyhlasovateľaverejnejponuky
majetkových hodnôt. Žalovanej boli v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s CP v roku 2007
predložené aj údaje o štruktúre majetku družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006 pričom boli zistené
nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície. Podľa zák. č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom
v roku 2007, však nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržiavanie

Prospektuinvestícieaanizajehoneaktualizovanie,pretožetátopovinnosťvpredmetnomobdobínebola
vyhlasovateľovi uložená zákonom. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaná ako štátny orgán môže
podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť
kompetencie nad rámec zákonnej úpravy. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala
primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť

ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných
skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s
určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti
Družstva. Štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície (§128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z.),

pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia,
ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/
bod 10 zák. č. 566/2001 Z. z.); NBS nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva. Družstvo až do 15. 4. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s CP,

nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s CP. Pri
výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20. 4. do 6. 5. 2010 žalovaná zistila zmeny v
údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom
neaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjehoneplatnosti(zožiadnychustanovenízák.č.566/2001Z.
z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov). Žalovaná vyzvala Družstvo

na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Z rozhodnutia NBS zo dňa 26. 8.
2010, č. OPK-5664/1-5/2010 vyplýva, že Družstvom predložená žiadosť neobsahovala všetky náležitosti
podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle
zák. č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a
dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Žalovaná následne iniciovala konanie o uložení sankcie

podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré
ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že žalovaná konala v
rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený nesprávny úradný postup.

Pokiaľideonesprávnyúradnýpostupžalovanejspočívajúcivprijatínedostatočnýchopatrenínanápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov súd prvého stupňa uviedol, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu a nie obchodníka s
CP. Žalobkyňa nebola v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s obchodníkom s CP. Účastníkom takého
vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo - preto z tohto právneho

vzťahu vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný zák. č. 566/2001
Z. z. a informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa
§ 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu
druhu dohliadaného subjektu, t. j. Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt,
so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti

obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre majetku
Družstva k 31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu
sankciu (povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nevzťahovala). Žalovaná v danom období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k

uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie
Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení
neaktuálnosti Prospektu investície po 1. 6. 2010.K žalobkyňou tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovanej spočívajúceho v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka
pri činnosti voči Družstvu súd prvého stupňa uviedol, že z listinných dokladov - rozhodnutí NBS o

uložení pokuty vo výške 500.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 8. 1. 2008 č. OPK 9750/3/2007),
vo výške 300.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20. 8. 2008 č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé, že
NBS činnosť obchodníka s CP sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných
zisteniach. Podľa § 2 ods.2 zák. č. 747/2004 Z. z. dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný
a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o

uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba,
ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vzhľadom na záväzkový
vzťah medzi obchodníkom s CP a Družstvom, založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne
povinnosťou Družstva zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho
činnosťou voči Družstvu. Samotná žalobkyňa sa ako členka Družstva mala aktívne a včas zaujímať o
svojeprávaaichvýkonvočiDružstvuajehoorgánom,vzmyslezásady"právapatriabdelým"azamedziť

tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že škoda, ktorá mala vzniknúť žalobkyni
nesprávnym úradným postupom žalovanej predstavovala nevyplatený členský podiel. Žalobkyňa je
členkou Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, pod poradovým číslom člena

12922 a výška jej členského podielu predstavuje 95.509,58 eura, o výplatu ktorého požiadala dňa 23.
11. 2009 a ten sa stal splatným dňa 15. 10. 2010. Súd prvého stupňa ďalej vykonaným
dokazovaním zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010, zo dňa 11. 4. 2011
bol na majetok Družstva vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený Mgr. Marek Letkovský.
Žalobkyňa si predmetnú pohľadávku prihlásila v konkurze, ale pre formálne vady nebola zaradená do

zoznamu pohľadávok. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobkyňa sa ako členka Družstva, s
ktorým je v právnom vzťahu a ktorého dňa 23. 11. 2009 požiadala o vyplatenie podielu s dátumom
splatnosti dňa 15. 10. 2010, mala prioritne domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu,
pretože Družstvo je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka/povinného. Na základe uvedeného konštatoval,
že žalobkyňa vlastné pochybenie pri uplatňovaní nároku v konkurznom konaní, resp. nevymáhanie

splatnéhopodieludovyhláseniakonkurzu,nemôžežaloboutitulomnáhradyškodynesprávnymúradným
postupom žalovanej, podľa zákona č. 514/2003 Z. z. prenášať na štát. V predmetnej veci
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi žalobkyňou uvádzanou škodou a vytýkaným (nepreukázaným)
nesprávnym úradným postupom žalovanej.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí napokon uviedol, že upustil od dokazovania výsluchom svedkov RNDr.
Pavla Ferianca, Ing. Miloša Švantnera, Ing. Jaroslava Košťála a Ing. Stanislava Fúru a účtovnej
dokumentácie Družstva od roku 2002 do roku 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody žalobkyňou,
nakoľko z listinných dôkazov založených žalovanou v priebehu konania mal dostatočne preukázaný
skutkový stav opísaný žalovaným vo vyjadrení k žalobnému návrhu.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspešnosti a úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

Proti zamietajúcemu výroku rozsudku vo veci samej podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie

namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobkyňa
poukázala na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným

atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci
budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.
j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde
ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu anemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska

bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z.,
ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom,

že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001
Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci
porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v
dôsledku toho, že nebola "bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad

činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie
zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť.
Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 ZoCP je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch ( platného v tomto znení od

1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili
a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek
tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka Slovenska
zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh

a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi.
Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť,
vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka,
ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,

teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka Ing. Zdenka Juricu, Csc. preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má
nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI
HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo

malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo
strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI
HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli

opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše
či už členom predstavenstva alebo konateľom Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,
že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom

konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich
aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani
po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur nevyužila svoje kompetencie v
zmyslezákonaocennýchpapierochaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na

činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s CP vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej

miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája
2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových

hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v
sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o

subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009
a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovaloust.§129ods.3vspojenís§128ods.1písm.b/,c/ah/a§125cods.1vspojenís§127ods.
4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu

úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobkyňa konštatovala, že zákon č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do

doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. V odvolaní napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,

resp. predložené účastníkmi konania neboli v značnom počte a rozsahu riadne vykonané spôsobom
podľa § 129 ods. 1 O. s. p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej

veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné

dôležité skutočnosti ( § 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné ani odhadnúť, v
akej výške a kedy v budúcnosti jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška závisí

od výsledku konkurzného konania PDSI. K námietke žalobkyne o riadnom nevykonaní listinných
dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise. Žalovaná napokon poukázala
na to, že súd prvého stupňa náležite posúdil skutkový i právny stav veci a konanie nemalo ani inú
vadu, ktorá by údajne mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by
bolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,nejednalosa okonanievoveciachporušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem,

vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods.
1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne

zhodnotil ( § 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami smerujúcimi proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej odvolací súd
udáva nasledovné.

K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide

o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci
dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno

vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval

nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Knámietkeodvolateľky,ženapadnutýrozsudokprvostupňovéhosúdu spočívananesprávnomprávnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci
prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a

aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v danom
prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.
z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa
konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku

vyplývajúceho z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla
možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym
úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušeniastanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu
má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo
v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák.
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo

opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že

škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením
veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.

Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela
zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená

až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák.
č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák.
č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č.
566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho,

že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130
boli zo zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7.
2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v
zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu

žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto

ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva.

Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva,
ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/
Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby,
ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že
ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto

účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou
predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov
s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.

marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
Národnou bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou,
spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia,
pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko
v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže

nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu
zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k

obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa
21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie

na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa
sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom
vtakompochybenívpostupeNárodnejbankySlovenska,ktorésatýkahmotnoprávnehoposúdeniaveci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké

očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.
z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Vo vzťahu k námietke žalobkyne namietajúcej okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O. s. p. je treba
uviesť, že podľa ust. § 120 ods.1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O. s.p. sa
dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť
prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania
žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred
pojednávaním nariadeným na deň 5. 12. 2014, resp. v jeho priebehu. Zo zápisnice z pojednávania

súdu nariadeného na deň 5. 12. 2014 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvého stupňa oznámil výsledky
prípravy pojednávania a akceptoval zhodné vyhlásenia prítomných účastníkov o tom, že
„listinné dôkazy poznajú z iných pojednávaní, majú ich k dispozícii a na ich čítaní netrvajú“. Uvedené
znamená, že žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní
dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129

ods.1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako nadbytočné
vykonanie dôkazov navrhnutých žalobkyňou v jej písomných podaniach (vrátane
navrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva PDSI, vyžiadaním správy o stave

konkurzu a výsluch svedkov Ing. Zdenka Juricu CSc., RNDr. Ferianca, Ing. Švantnera, Ing. Jaroslava
Koštála a Ing. Stanislava Fúru), bol rovnako v súlade s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle citovaného
ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Na základe uvedeného je

potom možné za nedôvodnú považovať i námietku žalobkyne o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 205 ods.2 písm. c/ O. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním

(vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods.1, 2 O. s.
p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich
náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011 - 557
uložil žalobkyni povinnosť v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie
vo výške 20 eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení mala za to, že nie je povinná poplatok za odvolanie zaplatiť.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1,2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v
prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov). Poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je

poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona).

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012, za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka

vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zák. č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie.
Berúc v úvahu hore citované ustanovenia, žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie
iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo odvolaciekonanie začaté po 1. 10. 2012, preto žalobkyni vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie
podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie

konania (po 1. 10. 2012). Skutočnosť, že v Sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za
odvolanieprotirozsudkusúduprvéhostupňavydanéhovkonaníonáhraduškody,náhradunemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobcu bez právneho
významu.

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb.
vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. kú/).

Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O.

s. p. ako vecne a právne správne potvrdil.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011 - 559 uložil žalobkyni
povinnosť uhradiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za elektronické podanie v
zmysle pol. č. 20a zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo výške 38,50 eura - 3 euro za podanie

doručené súdu dňa 25. 1. 2013 v rozsahu 10 strán, 5,60 euro za podanie doručené dňa 30. 1. 2013 v
rozsahu 56 strán a 30 euro za podanie doručené dňa 17. 6. 2014 v rozsahu 299 strán.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa namietajúc
nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za elektronické podanie,

nakoľko v konaní ide o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo nesprávnym úradným postupom, ktoré je v zmysle § 4 ods. 1 písmeno k/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vecne oslobodené od všetkých súdnych poplatkov. Mala za to,
že nakoľko predmetom konania v danej veci je jej nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci podľa § 9 zák.č. 514/2003 Z. z. uplatnený do 30. 9. 2012,

vzťahuje sa na neho neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku, ktoré sa týka
všetkých položiek Sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch. Odvolateľka v tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5M Cdo 20/2010 zo dňa 9. 8. 2011 a na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 7. 2012, č. k. 5Co/313/2012-131. Poukazujúc na § 42 ods.1 veta
druhá O. s. p. napokon uviedla, že samotná elektronická forma podania s jeho podpísaním zaručeným

elektronickým podpisom vylučuje povinnosť účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným
počtom rovnopisov a príloh.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.

s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1,2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,

sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012, za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1.10.2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď
sa stanú splatnými po 30. 9. 2012.Spornou otázkou pri prejednaní odvolania žalobkyne je, či právny vzťah tvoriaci predmet konania spadá
pod § 4 ods.1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb., a tým celé konanie pod vecné oslobodenie od platenia

súdneho poplatku. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie vzťahujúce sa k prejednaniu odvolania
žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2015, č. k. 12C/199/2011 - 557 a
konštatuje, že ak súd prvého stupňa v rozhodnutí vyrubil súdny poplatok za úkony žalobcu
realizované v priebehu konania po 1. 10. 2012, postupoval vecne a právne správne. Na
žalobkyňou citované závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5M Cdo 20/2010

zo dňa 9. 8. 2011 a z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.7.2012, č. k. 5Co/313/2012 -
131 neprihliadal, keďže tieto nie je možné vzhľadom na zmenu zákona o súdnych poplatkoch, ktorá
nadobudla účinnosť k 1. 10. 2012, na prejednávaný prípad aplikovať.

Podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu podaní a príloh,
ktoré tvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie

urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného
zákona, je súdny poplatok vo výške 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie
konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazuje na ust. § 42 ods.1 veta druhá O. s. p. a na to, že samotná

elektronická forma podania s jeho podpísaním zaručeným elektronickým podpisom vylučuje povinnosť
účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a príloh, jemu právnemu
názoru je treba prisvedčiť. Odvolateľka však opomenula to, že v danom prípade bola súdom prvého
stupňa vyrubená poplatková povinnosť za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré tvoria súdny
spis, ktoré poplatkovej povinnosti podľa citovanej položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov podlieha.

Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2015,
č. k. 12C/199/2011 - 559 ako vecne a právne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Záverom odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že v úvodnej časti vyššie uvedeného

rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti pri označení žalobkyne, keď namiesto správneho priezviska
žalobkyne Zoňová napísal priezvisko Zaňová. Preto bude povinnosťou prvostupňového súdu predmetnú
chybu odstrániť postupom podľa §164 O. s. p..