Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 24, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 26C/323/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109256501
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1109256501.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Kontríkovou v právnej

veci navrhovateľky: M. L. V. nar. XX.XX.XXXX, bytom M., U. zastúpená advokátom JUDr. Štefanom
Čakvárim, so sídlom Vazovova 9/b, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie škody v sume 99.581,75 eura s príslušenstvom a o
zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 33.193,91 eura takto
r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.
Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 31.12.2009 domáhala zaplatenia škody vo výške

99.581,75 eura s príslušenstvom a zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 33.193,91 eura odporcom
titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu a nesprávnym úradným
postupom, podľa zákona č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu pri výkone verejnej moci. Svoj návrh odôvodnila tým, že dňa 21.9.2001 bolo voči navrhovateľke
vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru U.,
sp. zn. ČVS: P. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Dňa 11.10.2002 Okresná

prokuratúra v Leviciach podala voči navrhovateľke obžalobu pre trestný čin zneužívania právomoci
verejnéhočiniteľaapodvoduspolupáchateľstvom.Poprejednanívecibolanavrhovateľkadňa23.4.2004
rozsudkom Okresného súdu v Leviciach č. k. 2T 120/02-333 uznaná vinnou zo spáchania trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a podvodu spolupáchateľstvom. V dôsledku tohto
rozsudku bol navrhovateľke vtedajším ministrom spravodlivosti Danielom Lipšicom dňa 7.5.2004
dočasne pozastavený výkon notárskeho úradu, pričom po dobu pozastavenia navrhovateľka nemohla
vykonávať notársku činnosť. Po odvolaní navrhovateľky Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 4To

96/2004 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby vec znova prejednal a rozhodol.
Rozsudkom zo dňa 31.3.2006 sp. zn. 2T 120/02 Okresný súd v Leviciach navrhovateľku opakovane
uznal vinnou. Po odvolaní navrhovateľky Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 20.3.2007 sp. zn. 1To
84/2006 napadnutýrozsudokOkresnéhosúduvLeviciachzrušilavovecirozhodoltak,ženavrhovateľku
spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok, ktorý jej bol kladený za vinu nie je trestným činom.
Následkom pozastavenia výkonu notárskeho úradu navrhovateľke vznikla škoda vo výške 99.581,75
eura, pozostávajúca zo straty príjmu a nemajetková ujma vo výške 33.193,91 eura.

Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 22.2.2010 a na pojednávaní 24.7.2012. Vo
vyjadrení uviedol, že nárok navrhovateľke nemožno priznať, pretože rozhodnutie ministra spravodlivosti
zodňa7.5.2004,ktorýmboldočasnepozastavenývýkonnotárskehoúradunavrhovateľkenebolzrušený
pre nezákonnosť, preto toto rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie. Zákon tiežministrovi umožňoval v prípade, že voči navrhovateľke bolo vznesené obvinenie pozastaviť jej, výkon
notárskeho úradu, preto takýto postup ministra nie je možné považovať za nesprávny úradný postup.
Pokiaľ sa teda navrhovateľka domáhala svojho nároku v súvislosti s rozhodnutím ministra spravodlivosti

o pozastavení výkonu notárskeho úradu nesplnila predpoklady pre priznanie nároku a nepreukázala
existenciu nezákonného rozhodnutia ani nesprávneho úradného postupu. Z uvedených dôvodov navrhol
návrh navrhovateľky zamietnuť.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľky, vyjadrením odporcu, pripojeným spisovým
materiálom okresného súdu v leviciach 2T 12/02, ako i ostatnými spisovým materiálom, na základe

ktorých zistil nasledovný skutkový stav:
Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že trestné stíhanie voči nej bolo začaté v roku 2001. Až do 7.5.2004,
kedy bol navrhovateľke pozastavený výkon notárskeho úradu vtedajším ministrom spravodlivosti,
riadne ako notárka pracovala a viedla svoj notársky úrad. Verejnosť sa nedozvedela o jej trestnom
stíhaní. Potom, ako bolo navrhovateľke doručené rozhodnutie o pozastavení výkonu notárskeho
úradu, musela rozhodnutie akceptovať a prestala úrad prevádzkovať. Do jeho zatvorenia mala v

Leviciach prenajaté kancelárske priestory na dobrom mieste, v centre mesta, zamestnávala jednu
zamestnankyňu. Po zatvorení úradu so zamestnankyňou ukončila pracovný pomer dohodou. Notárska
komoranavrhovateľkuvyzvala,abyimodovzdaladedičskúagenduatiežzbierkunotárskychzápisníc,čo
navrhovateľka akceptovala. Jej neskončené veci boli pridelené zástupkyni JUDr. Ivičičovej v Leviciach.
Kancelárske priestory si ponechala v nájme ešte asi pol roka, pretože si myslela, že celý problém,

sa vyrieši rýchlo. Keďže tomu tak nebolo, z finančných dôvodov bola nútená ukončiť nájomný vzťah a
zariadenie úradu preťahovať do garáže.

Výšku majetkovej ujmy, ktorej sa navrhovateľka návrhom domáha vyčíslil jej právny zástupca. Pri
vyčíslení straty príjmu vychádzal z daňových priznaní navrhovateľky za roky 2001 až 2004, z položky

príjmy. Súčet príjmov navrhovateľky za štyri roky spočítal, vydelil štyrmi a vyšiel mu priemerný ročný
príjem, ktorý si následne navrhovateľka uplatnila za dobu, počas ktorej mala pozastavený výkon
notárskeho úradu, t.j. za obdobie od 7.5.2004 do 19.6.2007. Navrhovateľka sa domáha aj nemajetkovej
ujmy, pričom skutočnosť, že sa zhoršil jej zdravotný stav následkom trestného stíhania a stala sa
invalidnou dôchodkyňou použila v návrhu na začatie konania len na ilustráciu. Navrhovateľka sa tomto

konaní nedomáha škody na zdraví, ako to má na mysli § 444 O.z. a nechce priznať nemajetkovú ujmu
vo forme bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Domáha sa nemajetkovej ujmy následkom
zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Rodina navrhovateľky nikdy neuverila,
že by niekedy spáchala trestný čin, manžel jej dôveroval. V čase trestného stíhania vychovávali dve deti
vo veku 7 a 9 rokov, vzhľadom na ich vek sa ich tento problém nedotkol. Levice, kde žije navrhovateľka

sú malé mesto, všetci sa navzájom poznajú. Keď sa navrhovateľka s ľuďmi z mesta rozprávala,
nestretávala sa s negatívnymi reakciami v súvislosti s jej trestným stíhaním, skôr navrhovateľku ľudia
obdivovali, ako dobre znáša celú situáciu Po viac ako 3 rokoch /po oslobodzujúcom rozsudku/ mohla
navrhovateľka pokračovať vo svojej činnosti, opätovne si prenajala priestory a pokračovala v činnosti
notárskeho úradu. V súčasnosti však vybavuje len dedičské veci, prideľované súdom, inú agendu, ako

je overovanie podpisov, spisovanie závetov, notárskych zápisníc a zmlúv nevykonáva, pretože klienti ju
prestali navštevovať a žiadať o tieto služby po skončení trestného stíhania. Pred pozastavením činnosti
mala počet tejto inej agendy za mesiac taký, ako teraz za rok. Rodina navrhovateľky mala hlavne
finančné problémy, potreby rodiny zabezpečoval len manžel, keďže navrhovateľka ostala bez príjmu.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo o treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá
taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri

plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci.
V danom prípade sa navrhovateľka návrhom na začatie konania domáhala náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, resp. podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrhu navrhovateľky nebolo
možné vyhovieť z dôvodu, že odporca v spore nie je pasívne legitimovaným subjektom. Z citovanéhoustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a rovnako aj z § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.
jednoznačne vyplýva, že za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným
postupom zodpovedá štát. Navrhovateľka sa však náhrady škody nedomáhala voči štátu - Slovenskej

republike, ale len voči Ministerstvu spravodlivosti SR.
Štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých môže nadobúdať práva a povinnosti /
§21 Občianskeho zákonníka/ je potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, organizácií a
orgánov štátnej správy, či už ústredých alebo miestnych, ktoré vystupujú v občianskoprávnych /alebo
obchodných/ vzťahoch v mene štátu. V tom ktorom prípade je vždy rozhodujúce, či z právnych úkonov

nadobúdajú práva a povinnosti právnická osoba, organizácia, orgán štátnej správy, sami, vlastným
menom, alebo či z právnych úkonov, ktoré právnické osoby, organizácie a orgány štátnej správy
vykonávajú v mene štátu, nadobúda práva a povinnosti štát, podľa konkrétnych ustanovení napríklad
Občianskeho zákonníka alebo iných, osobitných predpisov.
Štát vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to vyslovene ustanovené
v zákone, napríklad v zákone č. 58/1969 Zb, nahradenom zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde v jednotlivých ustanoveniach je uvedené, že za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone
je tiež stanovené, ktoré orgány v mene štátu konanú. Je tomu tak aj v prípadoch ustanovených v §
462 O.z., kde je uvedené, v ktorom prípade nadobudne dedičstvo štát, v §135 ods.1 O.z., v ktorom
prípade stratená vec pripadne do vlastníctva štátu, v § 456 O.z., v ktorom prípade sa vydá bezdôvodné

obohatenie štátu, v §879i ods. 2 v ktorom sa uvádza, že zostatky zo zrušených vkadov prechádazjú na
štát, a ďalšie ustanovenia O.z. atď.
V danom prípade, tak ako je hore uvedené je pasívne legitimovaným a zodpovedným subjektom štát -
Slovenská republika, v súlade s citovaným ust. § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., resp. v súlade s § 1
ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. za ktorého koná odporca, ako štátny orgán, zodpovedný za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym úradným postupom.
Z dôvodu, že navrhovateľka sa nedomáhala nároku voči vecne legitimovanému subjektu, súd návrh
navrhovateľky zamietol a nepokračoval v konaní vykonaním dôkazov a nezaoberal sa otázkou, či u
navrhovateľky došlo k vzniku či už majetkovej alebo nemajetkovej ujmy.
Podľa názoru súdu otázka pasívnej vecnej legitimácie nie je vadou návrhu a súd nebol povinný vyzývať

navrhovateľa na odstraňovanie vád návrhu. Len navrhovateľ v návrhu na začatie konania je oprávnený
uviesť osobu, od ktorej sa svojho nároku bude domáhať. Súd je povinný voľbu navrhovateľa akceptovať
anáslednelenskúmať,čiodporca,ktoréhovnávrhuoznačilnavrhovateľmáalebonemábyťzaviazaným
na plnenie /resp. na určenie/, ktorého sa navrhovateľ v návrhu domáha. V tomto prípade súd zistil,
že navrhovateľka sa domáhala nároku od odporcu, ktorému nevznikla povinnosť plniť, preto ho súd

nemohol zaviazať na zaplatenie dlžnej sumy a musel návrh navrhovateľky zamietnuť.
Pre úplnosť súd dodáva, že si je vedomý stanoviska publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS
SR /stanovisko zo dňa 10.1.1980/. Z neho vyplýva, že pokiaľ navrhovateľ podal návrh nie proti štátu, ale
proti ústrednému orgánu, je povinnosťou súdu, aby predovšetkým poučil navrhovateľa o potrebe zmeny
v označení odporcu. Pokiaľ navrhovateľ napriek poučeniu túto zmenu nevykonal, súd návrh zamietne

pre nedostatok pasívnej legitimácie. Súd je povinný postarať sa v zmysle § 43 O.s.p. o opravu alebo
doplnenie návrhu, aby v ňom bol účastník označený v súlade s ustanoveniami zák. č. 58/1969 Zb. Podľa
názoru súdu k uvedenému právnemu názoru sa v čase rozhodovania v tejto veci nie je možné prikloniť
z nasledovných dôvodov:
Navrhovateľ podal návrh na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 413/2003 Z.z.

Podaním tohto návrhu začalo sporové konanie, účastníkmi ktorého sú navrhovateľ /žalobca/, odporca /
žalovaný/ teda tí, ktorých v návrhu označil navrhovateľ. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania
neoznačil subjekt /štát/, ktorý je podľa zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 513/2003 Z.z. nositeľom
zodpovednosti za škodu, ale označil ústredný orgán štátnej správy Ministerstvo spravodlivosti SR,
právnickú osobu so samostatnou právnou subjektivitou. Takto označený odporca /podľa hmotného

práva/ nie je nositeľom zodpovednosti za škodu či už podľa zákona č. 58/1969, alebo zákona č.
513/2003. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka konania /t.j. keď účastník konania nie je subjektom
práv alebo povinností v rámci hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje návrhom uplatnený
nárok/ je potrebné odlišovať od nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania /nedostatok procesnej
povahy/. Nedostatok vecnej legitimácie vedie k zamietnutiu návrhu, nedostatok spôsobilosti byť

účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok zastavenie konania /§ 103, § 104 ods. 1
O.s.p./ Stanovisko uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk nemožno použiť v prejednávanej veci a
v súčasnosti. Je z roku 1980 a bolo vydané na základe vtedy platného a účinného procesného predpisu /
O.s.p./ V súčasnosti je potrebné poukázať na zásadu, že účastníci majú v občianskom súdnom konanírovnaké postavenie /§ 18 veta prvá O.s.p./, súdy poskytujú účastníkom v občianskom súdnom konaní
poučenia len o ich procesných právach a povinnostiach, túto pritom nemajú, ak je účastník zastúpený
advokátom /§ 5 ods. 1, 2 O.s.p./ Ustanovenie § 5 O.s.p. je reflexiou ústavoprávneho princípu práva

na spravodlivý proces najmä so zreteľom na tzv. rovnosť zbraní. Poučovacia povinnosť súdu sa teda
dotýka len oblasti procesného práva. Poučenie o hmotnom práve nie je súčasťou obligatórnej a ani
fakultatívnej poučovacej povinnosti súdu. Vecná legitimácia účastníka je stav vyplývajúci z hmotného
práva,ktorýodpovedánaotázku,čijenavrhovateľnositeľomtvrdenéhosubjektívnehoprávaačiodporca
nositeľom tvrdenej subjektívnej povinnosti. Ide teda o to, či uplatnený nárok si podľa hmotného práva

mohol uplatniť práve navrhovateľ a či v návrhu označil pasívne legitimovaný subjekt, ktorý je podľa
hmotného práva nositeľom povinnosti, o ktorú v konaní ide. Tam, kde procesný inštitút vychádza z
otázok hmotného práva, je poučenie o tomto procesnom inštitúte neprípustné. Ustanovenie § 43 ods. 1
O.s.p. sa aplikuje iba v prípadoch, ak podanie účastníka nespĺňa základné predpoklady, ktoré zákon pre
podanie ustanovuje. Ak by však nesprávnosť, neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť podania spočívala vo
svojej podstate v hmotnoprávnych otázkach, súd nemôže v uznesení podľa § 43 ods. 1 O.s.p. uviesť,

ako treba opravu a doplnenie vykonať, pretože by už išlo o poučenie o otázkach hmotného práva,
napr. že označovaný subjekt nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie /a podľa názoru súdu aj o
porušenie zásady rovnosti účastníkov/. Podľa názoru súdu v danom prípade však nejde o procesný
nedostatok návrhu na začatie konania v označení odporcu. Zo žiadnych ustanovení O.s.p nemožno
vyvodiť povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že odporca nie je v spore pasívne legitimovaný,

išlo by o poučenie o hmotnom práve, čo súd nie je povinný, ale ani oprávnený urobiť. Nesprávne
určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôže
o tomto nedostatku navrhovateľa poučiť podľa § 5 O.s.p., nejde o vadu návrhu zhojiteľnú postupom
podľa ustanovenia § 43 O.s.p. Takýmto postupom súd neodníma navrhovateľovi možnosť konať pred
súdom /porovnaj napr. rozsudok NS SR 4Obo 285/1993, stanovisko uverejnené v zbierke súdnych

rozhodnutí a stanovísk R 38/1994, rozhodnutie NS SR 3Cdo 78/2004, 3Cdo 309/2008, 3Cdo 38/2009
6Cdo 132/2010/.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešnému odporcovi trovy konania
nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona