Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/637/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244981
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244981.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátuJUDr.MáriaHajdínováaJUDr.MichaelaKrálovávprávnejvecinavrhovateľa:T.Š.,narodenýdňa
XX. Y. XXXX, bytom A. X, A., zastúpený spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského
č. 2, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Národná banka Slovenska,
Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody vo výške 2.592,- eur s príslušenstvom, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. mája 2014, č. k. 16C/221/2011-110,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 16C/221/2011-110 zo
dňa 5. mája 2014 potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 05. mája 2014, č. k. 16C/221/2011-110, zamietol návrh

navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody 2.592,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 %
p. a. od 19. apríla 2011 titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej iba „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Súčasne
napadnutým rozsudkom rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh navrhovateľa z 10. januára 2014

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku zamietol. Zároveň
okresný súd nepriznal odporcovi náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol
návrh na zaplatenie istiny 2.592,- eur spolu s príslušenstvom odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal vznik škody a nesprávny úradný postup štátneho orgánu, ako ani príčinnú súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom. Rozhodol tak po tom, ako mal v konaní preukázané, že Úrad
pre finančný trh rozhodnutím z 21. marca 2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo") Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho

dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva z 9. januára
2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt Družstiev.
Úrad pre finančný trh upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtaoprávnenostiosôbpodpisujúcich,pretoževykonávadohľadnadčinnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva.

Poukázal na to, že dňa 2. júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST,
o.c.p., a.s., Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej "obchodník s cennými papiermi"), Zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiťportfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,

uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz; zaviazal sa zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Národná banka
Slovenska rozhodnutím z 08. januára 2008, č. OPK-9750/3/2007, na základe vykonanej kontroly uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk (16.596,96 eur) za porušenie v rozhodnutí
špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a

o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba „zákon o cenných papieroch“), ktoré
však bolo v konaní o rozklade Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím z
7. mája 2008, č. GUV-841/2008, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Následne Národná banka
Slovenska rozhodnutím z 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) za porušenie ustanovenia § 54 ods. 2, § 73
ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona o cenných papieroch a rozhodnutím z 22. apríla

2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ustanovenia §
6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zákona o cenných papieroch, s obmedzením
podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších
služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona o cenných papieroch v špecifikovanom

rozsahu. Po obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia Družstvo
požiadalo listom z 15. apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s
cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac tým, že výpoveďou zmluvy sa dostalo do
zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné
činnosti. Listom z 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v

činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého
stupňa tiež poukázal na to, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení z 12.
júla 2010, č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a) zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, uložila obchodníkovi s cennými

papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený, bez písomného
súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže najmä na základe oznámenia Družstva vzniklo dôvodné
podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím
z 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska
rozhodnutím z 01. marca 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie

na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, ods. 9,
§ 85 ods. 2 v spojení s ustanovením § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zákona o
cenných papieroch, o čom informovala na svojej webovej stránke. Následne Národná banka Slovenska
rozhodnutím z 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila konanie o schválenie dodatku
k Prospektu investície, nakoľko žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila

Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím z 07. decembra 2010, č. GUV-1744/2010.
Napokon Národná banka Slovenska rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj
majetkových hodnôt, keďže zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento
Prospekt investície nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky smerujúce k tomu, aby stav Družstva

uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investície, pričom túto skutočnosť taktiež zverejnila na svojej
webovej stránke. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že majetok vložený
do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI,
KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a. s., a
nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície by angažovanosť voči jednému

emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel
emitenta CI HOLDING, a. s., na celkových aktívach predstavoval 91,45 %, Prospekt
investície nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné
umiestniť finančné nástroje v aktívach Družstva aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa
v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Vo vzťahu k obchodníkovi s

cennými papiermi mal prvostupňový súd preukázané, že Družstvo po obdržaní vyúčtovania k zmluve o
riadení portfólia z 08. januára 2010 upozorňovalo obchodníka s cennými papiermi na závažný nesúlad
skutočnej finančnej kondície ním riadeného portfólia a listom z 12. apríla 2010 obchodníka vyzvalo na
predloženie správy o zhodnotení finančných prostriedkov za štvrtý štvrťrok 2009 a prvý štvrťrok 2010.Následne Družstvo listom z 16. apríla 2010 oznámilo obchodníkovi s cennými papiermi predbežnú stratu
v sume 24.764.991,- eur a nakoľko to považovalo za závažné porušenie jeho zmluvných povinností,
ako aj povinností stanovených právnymi predpismi, vyzvalo ho na náhradu vzniknutej straty. Napokon

listom z 18. mája 2010 Družstvo vyzvalo obchodníka s cennými papiermi na vrátenie neoprávnene
vyplatenej odmeny v sume 228.954,- eur a doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009
a I. kvartál 2010, keďže portfólio nebolo zhodnotené o zmluvne dohodnutých 8 %, ale bolo vo výraznej
strate. Okresný súd Bratislava I uznesením z 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 5. mája 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu

ustanovilV.správcakonkurznejpodstatydôvodil,ževzáujmeúpadcujevedenýchpribližne200súdnych
sporov a konkurzné konanie nie je ukončené. Navrhovateľ bol členom Družstva, pričom si do konkurzu
voči nemu prihlásil pohľadávku vo výške žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty
v celom rozsahu popretá. Z tohto dôvodu navrhovateľ podal na Okresný súd Bratislava I incidenčnú
žalobu, konanie o ktorej sa vedie pod sp. zn. 1Cbi/297/2011, ktoré nie je právoplatne skončené. V
zmysle ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup je postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou

priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Súčasťou princípu
právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon, každý orgán
štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže
konať len za čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu
moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu

zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp
právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného
rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Pokiaľ ide
o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do
Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zákazu činnosti

Družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom o cenných papieroch.
Dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt vykonávala v obmedzenom,
resp.vymedzenomrozsahu,spočívajúcomvkontroletýchpovinnostíuloženýchvyhlasovateľoviverejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom a to zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím

verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu investície počas lehoty platnosti - trvania verejnej ponuky,
plnenieinformačnýchpovinnostívyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt,splneniepovinnosti
predložiť na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie zákazu
poskytovať úvery a pôžičky z peňažných prostriedkov zhromaždených od verejnosti. Až od 01. júna 2010
išlo aj o dodržiavanie schváleného prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície

sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu
investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti
zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej
povinnosti Družstva. V tejto súvislosti zdôraznil, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva
počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície,

pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia.
Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva,
keďže Družstvo až do 15. apríla 2010 Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp.
nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo. Až pri výkone
dohľadu na mieste samom, od 20. apríla 2010 do 06. mája 2010, Národná banka Slovenska zistila

zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s
následkomneaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjehoneplatnosti,pretožezožiadnychustanovení
zákona o cenných papieroch nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov.
V tejto súvislosti mal preukázané, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie
žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala

všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu
investície v zmysle zákona o cenných papieroch. Súd prvého stupňa preto v postupe Národnej banky
Slovenska, ktorá konala iba v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, nezistil
namietaný nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v
prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu sa taktiež nestotožnil s

argumentáciou navrhovateľa z dôvodu absencie príčinnej súvislosti s tvrdenou škodou a tiež z dôvodu,
že z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokuty v sume
500.000,- Sk (16.596,96 eur) a v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) mal preukázané, že
Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala. Nebolo jej povinnosťouinformovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi, ako aj
konanie vo veciach dohľadu, sú neverejné a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo
inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má

pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval, že vzhľadom na
záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený primárne zmluvou o
riadení portfólia bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti
obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad
nad jeho činnosťou voči Družstvu. Nemožno opomenúť ani povinnosti navrhovateľa, ktorý sa ako člen

Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva, vykonávať ich voči Družstvu a jeho orgánom,
zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich
s Družstvom. Sumarizáciou vyššie uvedeného mal súd za preukázané, že Národná banka Slovenska
dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala a že by sa dopustila nesprávneho
úradného postupu. Ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu
je preukázanie vzniku škody a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi vytýkaným nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody. Navrhovateľ ako bývalý člen Družstva bol v právnom vzťahu s Družstvom, z
tohto vzťahu mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, a preto sa musí domáhať zaplatenia
svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je
povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu; predmetnú pohľadávku
si uplatnil aj v konkurznom konaní vyhlásenom na jeho majetok. Dospel preto k záveru, že v čase

rozhodovania súdu prvého stupňa navrhovateľ nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv
voči Družstvu, keďže oprávnenosť jeho nároku uplatneného v konkurznom konaní voči Družstvu je
predmetom incidenčného konania, ktoré nie je právoplatne skončené. Toho času nie je možné ustáliť
majetokúpadcu-Družstva,zktoréhomajetkubymalbyťnavrhovateľakoveriteľuspokojený.Nazáklade
uvedeného súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania o uplatnenom nároku neexistuje škoda a

navrhovateľ svoj nárok uplatnil predčasne. V nadväznosti na argumentáciu navrhovateľa rozhodnutím
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 uviedol, že dané rozhodnutie nemožno
vo veci aplikovať, nakoľko konkurzné konanie doposiaľ nie je skončené a vzhľadom na jeho
stav nemožno vylúčiť uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v rozsahu, v akom sa v danej
veci domáha náhrady škody. Navrhovateľom označené konanie i v prípade preukázania nesprávneho

úradného postupu by podľa názoru súdu prvého stupňa nebolo možné považovať bez ďalšieho za
konanie, v dôsledku ktorého by navrhovateľovi prináležal nárok na náhradu ním uplatnenej škody. Na
základeuvedenýchprávnychzáverovzastavu,keďnavrhovateľvkonanínepreukázalsplnenievšetkých
zákonom požadovaných podmienok na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z., keď v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup, nebol preukázaný vznik

škody a teda ani príčinná súvislosť medzi uplatnenou škodou a vytýkaným nesprávnym úradným
postupom, návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh
navrhovateľa z 10. januára 2014 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie
odôvodnil vecne tým, že § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. (ďalej len „O.s.p.“) prichádza do
úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne

potreba výkladu, či platnosti komunitárneho práva v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej. Súd môže,
ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny
dvor.Tútopovinnosťmálensúd,ktorýrozhodujevposlednomstupnibeztoho,abyprotijehorozhodnutiu
mohol byť podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka
platnosti právneho aktu Európskej únie. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke,

prerušenie konania závisí len od úvahy súdu či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky. V
prejednávanej veci je predmetom konania nárok navrhovateľa na náhradu škody titulom zodpovednosti
štátu za navrhovateľom vytýkaný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, ktorý mal okrem
iného spočívať aj v zanedbaní dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorá spadala pod predmet úpravy

zákona o cenných papieroch. Do tohto zákona bola transponovaná smernica Európskeho parlamentu a
Rady č. 2003/71/ES z 04. novembra 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných
papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, ktorá sa týka
primárne právnej úpravy vzťahujúcej sa k prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných
papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, pričom jej účel je vyjadrený v článku 1 ods. 1. Navrhovateľom

označená smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES z 4. novembra 2003
sa primárne aplikuje na prospekt zverejňovaný pri verejnej ponuke cenných papierov a ich prijatí na
obchodovanie. Zároveň, pri smerniciach ako sekundárnych právnych aktoch Európskej únie platí, že štát
je povinný prevziať obsah transpozičného ustanovenia a formulovať ho jasne, presne a transparentnetak, ako je formulovaný obsah samotných preberajúcich článkov smernice. Keďže označená smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES bola transponovaná do nášho právneho poriadku, do
zákona o cenných papieroch a týkala sa primárne oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovanom pri

verejnej ponuke cenných papierov, a nie pri verejnej ponuke majetkových hodnôt, a bola transponovaná
v jej súlade, vo vzťahu k prejednávanej veci je irelevantné zaoberať otázkami uvedenými navrhovateľom
v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Právne dôvodil ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods.
1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a
vo vzťahu k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie ustanovením § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie istiny v

sume 2.592,- eur s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.],
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.], súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.] a rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.].
Rozsudok súdu prvého stupňa navrhol v napadnutom výroku zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, prípadne
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu
trov konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná
banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou

je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude
zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou
a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože
nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len

formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o

cenných papieroch, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný,
nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého
stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou
bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných
papieroch. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac

starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že
nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd návrh zamietol aj z

dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému
postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona o cenných papieroch, ktorý
úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti
dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie
ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných odporcom, čím

je takéto investovanie dané na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú
ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom odporcu. Dôvodil, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto

znení už od 01. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj
obchodník s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej
banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná
banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní, povolení načinnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca

koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré
vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich
aj Družstvo činnosťou obchodníka s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli
viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na to, že v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka J..

D. Q., E.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka
s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a
Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou

nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej
do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo
konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná

banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom s cennými papiermi a napriek tomu, že
vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými papiermi, v
ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v
rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných

ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca 10.000,- eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi
alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie
priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie

a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa navrhovateľa vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej
investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04. marca 2011

obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v
roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedol, že
Národná banka Slovenska rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.
júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície,

pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje
zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k
31. decembra 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v
jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli

neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt, základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31. decembra
2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s
§ 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných

papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v
máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Navrhovateľ ďalej dôvodil, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť

uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd
pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 11. apríla 2012, sp.zn. 29 Cdo
4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stavedaného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto podľa navrhovateľa neumožňuje vysloviť záver o
predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od
subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s

tým,žeanizákonč.514/2003Z.z.nevyžaduježiadnepredchádzajúcevysporiadaniesúkromnoprávnych
vzťahov, naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky
suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom
znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že

občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Poukázal na to, že z písomného vyjadrenia
správcu konkurznej podstaty o stave konkurzného konania zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v
konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami
z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či
poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzného konania vylučuje jeho

možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Taktiež namietal, že zo zápisníc o pojednávaní pred
prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené
účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012, sp.zn. 6MCdo/11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy iných súdnych konaní v skutkovo a právne
identických veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska,

z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti
z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj

podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS
209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 58/2012). Dôvodil,
že podstatou práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na
rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Jeho tvrdenie, že rozsudok súdu
prvéhostupňa vnapadnutejčastipovažujezadenegatioiustitiae,označilzaúčelové.Zároveň

uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných
dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu
existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny
úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie
a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom

kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu
nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy
Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom

je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a
pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá,
zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o cenných papieroch.

Navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených
kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené
aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná
banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplneniepovinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti
a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej
ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
a informácie. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových

hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia
rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska
kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba
jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch
spočívajúcuvtom,žezverejnenéalebohromadnepoužívanéoznámenieoverejnejponukemajetkových

hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené
aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie
Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako
štatutárny orgán, a to bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto
povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať

len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126
až § 130 zákona o cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú
náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch,
pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože

mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o
cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s
tvrdenímnavrhovateľa,ževovzťahukDružstvubolaNárodnábankaSlovenskanečinná,nakoľkovydala
relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení
a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej
republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 29
Cdo 4968/2009, na ktorý poukázal navrhovateľ, odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku
zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie

je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody štátom odvíja odo dňa,
keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez ohľadu na

to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný
dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť s tým, že
musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia
byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti
za škodu. Navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a

kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku
konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak sa právo
veriteľa (navrhovateľa) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke navrhovateľa, že v
konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani viac ako dva roky
od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie

správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto
dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,
mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadnehozaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K
námietkam navrhovateľa, ktorý vytýkal prvostupňovému súdu nevykonanie listinných dôkazov v súlade

s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že
natomtopojednávaníboliprečítanéurčitélistinyaleboichpresneoznačenéčasti,aleznejjasnevyplýva,
že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise oboznámil (vykonal),
pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v zápisnici výslovne neuviedol, že prečítal určité
listiny alebo ich časti, tak súdu, ako aj procesným stranám, bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre

známy z inej činnosti prvostupňového súdu, pretože na Okresnom súde Bratislava I je podľa dostupných
informácií podaných cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe. Navyše poukázal na
to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.
februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú
súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom

základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporcovi je
známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu
k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/11/2010, na ktorý sa navrhovateľ
v tejto súvislosti odvolával, poukázal na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia,

pričom poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že zo zápisnice prvostupňového súdu jednoznačne
vyplýva, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Navrhovateľ sa k vyjadreniu odporcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. l a prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené
zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa
nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 28. októbra 2015 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavovýroku,ktorýmzamietolnávrhnavrhovateľanazaplatenie

sumy 2.592,- eur spolu s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje (§ 219 ods. l, ods. 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce
z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a presvedčivú odpoveď
na podstatnú otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
nevyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti,

pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.

Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo

sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 25. septembra 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č.
59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. septembra 2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. júna 2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008].Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi nahradiť mu
škodu v sume 2.592,- eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal spočívať
v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva,
keď Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c),

h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31. decembra 2006 evidentná, v prijatí nedostatočných
opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že
z hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané

peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré
Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska prijala
od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr,

najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu
poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením

Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným
dňa 05. mája 2011. Členstvo navrhovateľa v Družstve zaniklo dňa 30. marca 2011 a vzniklo mu právo
na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 2.592,- eur. V konaní nebolo sporné ani to, že správca
konkurznej podstaty poprel pohľadávku navrhovateľa, navrhovateľ proti správcovi konkurznej podstaty
úpadcu podal incidenčnú žalobu; konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené (na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. 1Cbi/297/2011).

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona o cenných

papieroch, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio,
obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných
papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať

optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné
analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy z 30. marca

2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím z 21. decembra
2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska z 01.
marca 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a rozhodnutím z 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c) zákona o cenných papieroch z dôvodu

porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papieroch
a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch.Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenšíchpodrobností,apretojepotrebnésprávnosťúradnéhopostupuposudzovaťizhľadiskaúčelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve

vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)

a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t.j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v
podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh

vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto
zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka

Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať
aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva
a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v
posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci
s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych

práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt
investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01. januára 2009, na základe novelizovaného
ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1
o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať

na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 01. januárom 2009. Z
toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona o cenných papieroch vykonanej
zákonom č. 558/2008 Z. z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy
veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné
kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície až od 01. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch vykonanej zákonom č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti Družstva, a preto pokiaľ
Družstvo od 31. decembra 2006 do 1. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná
bankaSlovenskatútopovinnosťskúmaťaniprostredníctvomvýkonudohľadu,keďDružstvosamoosebe

nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska
v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani

Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať
právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených

povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej
banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že

nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a inýchfinančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko
nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho

- ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona o cenných
papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi
využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľ
si pritom ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že
vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom

obchodovvykonávanýchprostredníctvomobchodníkovscennýmipapiermi.AždorozhodnutiaNárodnej
banky Slovenska z 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady
Národnej banky Slovenska z 1. marca 2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi
túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ
v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za

účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania
na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania.
Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči
Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím z 08. januára 2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume

500.000,-Sk(16.596,96eur),kedypozrušeníavrátenívecinaďalšiekonanieBankovouradouNárodnej
banky Slovenska rozhodnutím z 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a následne rozhodnutím z 21. decembra
2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho
posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad

zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu,
odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z.

Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska bol v
súladesčl.2ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,podľaktoréhoštátneorgánymôžukonaťibanazáklade
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska
zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom

nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a
iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť,
nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom
prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať

(za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak navrhovateľ v
priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej
banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia
boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým,že subjektívne presvedčenie navrhovateľa o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti
úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu
v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2011,
č. k. 3K/5/2010-21, právoplatným dňa 5. mája 2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie

svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľ pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto sporu, uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu
by mohol navrhovateľ uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v
konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody
ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,

a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
mája 2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v predmetnom
spise, ako aj v opakujúcich sa dôkazov, spoločných pre všetky konania o náhrade škody
vedených proti odporcovi.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. apríla 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.