Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/309/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115211879
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115211879.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo
nábrežie 4, proti povinnej: Z. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXX, o vymoženie sumy 1.773,64 eura s
príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa
9. septembra 2015, č. k. 14Er/448/2015-34, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 09. 09. 2015, č. k.
14Er/448/2015-34 zamietol žiadosť súdneho exekútora Erika Tótha, so sídlom exekútora Exekútorského
úradu Nitra, Piaristická 2, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie právne odôvodnil

s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 a
2 Občianskeho zákonníka a. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že oprávnený podaním

zo dňa 23. 03. 2015 žiadal súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha o vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok sp. zn. IA-C/0814/0609 vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave
dňa 17. 10. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 12. 2014 a vykonateľnosť dňa 09. 12. 2014.
V zmysle exekučného titulu bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 1.773,64
eura, úrok vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.773,64 eura od 02. 06. 2014 do zaplatenia istiny, úrok

z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.773,64 eura od 02. 06. 2014 do zaplatenia istiny,
sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 01. 06. 2014 vo výške 563,41 eura,
náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 116,85 eura. Exekučný súd z úradnej povinnosti
skúmal, či žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titul sú v súlade so zákonom a zistil, že uvedené podania nie sú v súlade so zákonom, pretože
vychádzajú z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje povinného na plnenie, ktoré

je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, teda na plnenia právom nedovolené, čo znamená, že
exekučný titul má vady z materiálnej stránky. Súd si vyžiadal od rozhodcovského súdu všeobecné
obchodné podmienky a obchodné podmienky pre úver. Súd uvedené listiny preskúmal, pričom pri tomto
preskúmaní zohráva dôležitú úlohu zistenie súdu, či sa exekučný titul z nižšie špecifikovaných dôvodov
vzťahuje na spotrebiteľský právny vzťah a jeho účastníci uvedení aj v exekučnom titule sú tzv. veriteľ -
oprávnenýaspotrebiteľ-dlžník-povinná.Zodôvodneniarozhodcovskéhorozsudkuvyplýva,žePoštová

banka, a.s. uzavrela s povinnou dňa 27. 09. 2011 zmluvu o úvere č. 1795309311, na základe ktorej bol
povinnej poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur. Keďže povinná dlh neuhradila, a to aj napriek výzve apokusu o mimosúdny zmier, oprávnený pristúpil k vymáhaniu svojej pohľadávky cestou rozhodcovského
konania. Právomoc rozhodcu na rozhodovanie sporu je daná rozhodcovskou doložkou uzatvorenou
medzi oboma stranami v rámci Všeobecných obchodných podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou

Zmluvy a to čl. 10.2 - Riešenie sporov. V zmysle bodov 10.2.2 a 3" Banka a klient sa dohodli sa dohodli
na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych
vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových
obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy a) Pokiaľ bude v príslušnom
spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to

podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré súd platné a účinné v čase začatia rozhodcovského
konania. b) Pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na
prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku,
ktoré súd platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. Ak klient, najneskôr pri uzavretí
bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou
nesúhlasí má sa za to, že ju prijal. V zmysle čl. 2: Definícia pojmov rozhodcovským súdom je Stály

rozhodcovský súd zriadená pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŹNA a MEDIAĆNÁ, a. s., IČO: 35 862
882. Rozhodcovská doložka je obsiahnutá aj v samotnom texte úverovej zmluvy a to v čl. 3 ods. 5
zmluvy: Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ vrátane sporov o platnosť,
výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných
podmienkach... Súd zistil, že ide o spotrebiteľský právny vzťah na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské

právo. Z obsahu zmluvy vyplýva, že ide o spotrebiteľský úver. Súd považoval rozhodcovskú doložku
uvedenú v podmienkach pre úver, ktoré tvoria súčasť Zmluvy o úvere za neprijateľnú podmienku v
zmysle § 53 ods. 4 OZ. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovská doložka umožňujúca

dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú
doložkou si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým
úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa
súdu takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Zo zmluvnej
podmienky sa nestáva individuálne dohodnutá podmienka len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpil. Ak
rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej dopredu
naformulovanej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud

v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, sú
plne namieste. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje exekučnému
súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta
nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z
dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Skutočnosti uvedené v tomto uznesení bránia

tomu, aby rozhodcovský rozsudok vydaný za uvedených okolností mohol byť relevantným exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci
sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky má v spore vyplývajúcom z práv
spotrebiteľa za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Preto súd na základe
vyššie uvedenej skutočnosti postupujúc podľa § 45 ods. 1 a 2 ZoRK rozhodol o žiadosti súdneho

exekútora tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 EP zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd,
aby rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s

poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f) a h)
OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia,
pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne
zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. V

zmysle vyššie uvedeného ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd nemal
skúmať iné listiny, ako je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Okrem iného
poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným titulomrozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu

väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia
len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V
súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo
159/2009. Oprávnený mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul len v zákonom určených medziach. Dodal, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje

rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak
existuje prekážka res iudicata, konanie súdu porušuje článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy
SR, keďže štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Súd svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.
z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s
ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu,

ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznil, že
v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s.
postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej

slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak
opomenul tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej
doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu
si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia. V súvislosti s uvedeným dal do pozornosti odvolacieho súdu uznesenia

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009, sp.
zn. III. ÚS 264/05 z 29. septembra , Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra
2009 a sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. apríla 2009 a sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007. Oprávnený vo
svojom odvolaní namietal porušenie zákazu retroaktivity vychádzajúcej z č. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to
aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. OZ. Zdôraznil, že Občiansky zákonník v čase uzavretia predmetnej

zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje.
Retroaktivita nie je v našom právnom poriadku prípustná, a tak je nevyhnutné zákaz retroaktivity ako
základný právny princíp rešpektovať. Do pozornosti odvolacieho súdu dal Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. marca 2011, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04
a sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. januára 2005. Ďalej súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil §

153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy
toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú
doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde,
súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol
prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja

rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s
právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,
a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal
oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu.

Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver,
že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo
veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry mal za to, že smernica je
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Záver o neplatnosti rozhodcovskej

doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej
povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie
interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy
judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania.

Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní,
keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy
vydajú. Na podporu správnosti tohto tvrdenia poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.
k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26. 06. 2012 a 18CoE/632/2011-23, Krajského súdu v Banskej Bystricič. k. 2CoE/292/2012-59 a č. k. 2CoE/112/2012-59. Podotkol, že súdy svojim konaním neprimerane
zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený
zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez

toho, aby povinná urobila akýkoľvek právny úkon, bola nezákonne zvýhodnená len na základe svojho
postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza pasivitu povinnej, svojím konaním a svojou vôľou
bez toho, aby povinná urobila akýkoľvek úkon. Takýmto spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k pasivite
namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov a povinností. V súvislosti s uvedeným poukázal
na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18.

októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007. Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že
exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého
účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle

§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Exekučné konanie sa začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie dňa 31. 03. 2015 súdnemu
exekútorovi JUDr. Erikovi Tóthovi, so sídlom Exekútorského úradu Nitra, v neprospech povinnej o
vymoženie pohľadávky vo výške 1.773,64 eura s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a. s.,

č. k. IA-C/0814/0609 zo dňa 17. 10. 2014, právoplatný dňa 05. 12. 2014 a vykonateľný dňa 09. 12.
2014. Exekučným titulom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1.773,64 eura,
úrok vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.773,64 eura od 02. 06. 2014 do zaplatenia istiny, úrok z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.773,64 eura od 02. 06. 2014 do zaplatenia istiny, sumu
dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu 01. 06. 2014 vo výške 563,41 eura, náhradu

poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 116,85 eura, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia

zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd

nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto

rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo nazáklade uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z

konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená."

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje
oprávnenie preskúmavať exekučný titul. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí -
exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 Ústavy SR. Toto

konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na
základné civilné konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľnýchrozhodnutí,napr.napodkladerozsudkovrozhodcovskýchsúdov.Súdvzásadepostupom

podľa§44ods.2EPnepreskúmavavecnúsprávnosťexekučnýchtitulov,pretožebysatýmnezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho
konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých

členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady "nepreskúmateľnosti" vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.
Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom

zmyslejepotrebnépovažovaťzatakútozákonnúúpravupríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd nemôže
byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,

právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť

zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať "vnútornú stránku" nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvyklevysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,
obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcomplnenívyvodiť.Splnením,ktorémožnooznačiťzaexekučnenevykonateľné,satotižsúdvo

svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť
rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a

rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovskéhosúdu,ktorémujemožnézjavnevyčítaťnedôslednosťprizákonnejochranespotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinnou správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov
o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku

nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je
v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane

súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa
ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok odporuje zákonu, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto
požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním
poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného

poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie
upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora,
resp. povinného spojené s trovami. Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie
časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie
viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a

podobne. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť
exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so
svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd odvolil svoju právomoc
od čl. 10 Riešenie sporov, bod 10.2.3 a 10.2.3 všeobecných obchodných podmienok pre úver dostupná
pôžička - šikovná rezerva, ktoré majú vopred predtlačenú podobu pred podpísaním zmluvy. Odvolací

súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej
pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom
akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných
podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa

dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza
Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky
konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú riešené
dohodou strán, resp. mediáciou. Ak by k dohode medzi účastníkmi konania neprišlo, všetky spory
budú rozhodované v rozhodcovskom konaní (Rozhodcovská, Arbitrážna a Mediačná, a. s.). Takto

dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a
to v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok
poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný
ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je

neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd
zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie
síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa
pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.

Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskejčinnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
"obchodných" - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov

pred"silnejšími"subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že

nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,

potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.
Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v

čase a spôsobom (bez pridaných "motivačných" podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi
možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k

priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním
citovanú úpravu zo zákona o bankách.
Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich

prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a
pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich

vzájomných sporov z obchodov.
Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,

tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či
zákonodarcu k "obohateniu" zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,
viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného

prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že
požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1
zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru
zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b

ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi
(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných
mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej

zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za
splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a
to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z
pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou

od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.
Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich
náhradu úspešnej povinnej v tomto konaní nepriznal, pretože jej žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.