Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 14, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1Scud/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201372
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:5014201372.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov

JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka právnej veci žalobcu: F. X. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť I., bytom na území Slovenskej republiky: u manželky E. T., J. G. XX/C, XXX XX E. Z., proti
žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974
01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-
SK zo dňa 26. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

I/ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

II/ Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Žiline, ako prvostupňový správny orgán príslušný na
konanie podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, rozhodnutím č. PPZ-HCP-
BB7-57-020/2014-AV zo dňa 08.09.2014 podľa § 77 citovaného zákona, v konaní o administratívnom
vyhostení účastníka konania rozhodol, že žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky a zároveň mu určil zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky na dobu jedného roka, v súlade s ustanovením § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o
pobyte cudzincov. V súlade s § 83 ods. 1 citovaného zákona určil žalobcovi lehotu na vycestovanie z

územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca pri kontrole vykonanej hliadkou
cudzineckej polície dňa 08.09.2014 predložil cestovný doklad Nigérie, ktorý bol vydaný dňa 22.10.2013
s platnosťou do 21.10.2018, v ktorom bolo vízum typu „C“ vydané vo Švédsku číslo XXXXXXXXX, platné
od 20.07.2014 do 05.09.2014, udelené na jeden vstup na 30 dní. Kontrolou bolo zistené, že účastník
konania sa dňa 08.09.2014 zdržiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, čím

naplnil predpoklady administratívneho vyhostenia v dôsledku spáchania priestupku podľa § 118 ods.
1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Menovaný bol dňa 08.09.2014 hliadkou predvedený na OCP
PZ Žilina, kde bola s ním spísaná zápisnica, do ktorej uviedol, že uznáva, že sa na území Slovenskej
republiky zdržiava neoprávnene a zároveň ľutuje svoje konanie. Uvedeným konaním účastník konania
nerešpektoval čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 562/2006, ktorým sa
ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej Kódex
schengenských hraníc). Správny orgán rozhodol o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky na

dobu jedného roka, t.j. dolnej hranice stanovenej zákonom o pobyte cudzincov, a to na základe správnej
úvahy o možnosti riešenia protiprávneho konania účastníka konania. Určil lehotu na vycestovanie 20
dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ktorú považoval za súladnú s ustanovením § 83 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov. Lehotu považoval za dostačujúcu na zabezpečenie jeho vycestovania s prihliadnutímna skutočnosť, že na území Slovenskej republiky má manželku a dieťa, ktorého je oficiálnym otcom,
zapísaným v rodnom liste dieťaťa manželky. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho
vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že nezistil žiadne

prekážky administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené tiež vyjadrením účastníka v zápisnici zo dňa
08.09.2014,ktorýneuviedolžiadnydôvodbrániacijehoadministratívnemuvyhosteniudokrajinypôvodu,
t.j. na územie Nigérie. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to čl. 3, 8, zistil, že neexistujú žiadne dôvody brániace
vyhosteniu účastníka konania. Opätovne vychádzal z vyjadrenia účastníka konania zaznamenaného v

zápisnici zo dňa 08.09.2014, kde uviedol, že v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nič mu tam
nehrozí.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný - Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Banská Bystrica, a to rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa
26.11.2014, ktorým prvostupňové rozhodnutie zmenil v tom, že vypustil aplikáciu určenia zákazu vstupu

na území Slovenskej republiky a ponechal výrokovú časť napadnutého rozhodnutia v znení, že podľa
§ 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov účastníka administratívne vyhosťuje a podľa § 83
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z
územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného vyplýva, že žalovaný ako odvolací orgán zvážil všetky podklady a zhromaždené dôkazy

v rámci prvostupňového konania, ako aj dôkazy predložené účastníkom konania a zároveň dôkazy,
ktoré boli zadovážené odvolacím orgánom v odvolacom konaní. Dospel k záveru, že prvostupňový
správny orgán správne aplikoval ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko
skutočnosť, že sa účastník konania zdržiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného
víza, bola jednoznačne preukázaná. Odvolací orgán, v zhode s prvostupňovým správnym orgánom

konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 5 Schengenského kódexu zo strany účastníka konania, čo napokon
nebolo popierané ani samotným účastníkom konania. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 82 ods.
1 taxatívne určuje policajnému útvaru administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má
neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, k čomu v tomto prípade preukázateľne došlo. Zákon
nedáva inú možnosť, ako pri takomto porušení cudzinca vyhostiť. Odvolací orgán preto zastával názor,

že prvostupňový správny orgán ohľadom vyhostenia postupoval plne v súlade so zákonom o pobyte
cudzincov. Dospel však k záveru, že účastník konania má seriózny záujem o výchovu svojho syna a
zabezpečenie svojej rodiny na území Slovenskej republiky, preto nepovažoval za správne rozhodnutie
v časti o určení zákazu vstupu účastníka na územie Slovenskej republiky, pretože by došlo k pretrhnutiu
puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba,

ktorá by mohla zanechať negatívne stopy v danom vzťahu. Keďže v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3
zákona o pobyte cudzincov policajný útvar „môže“ rozhodnúť o zákaze vstupu na územie Slovenskej
republiky, v tejto časti prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že upustil od aplikácie ustanovenia § 82 ods.
3 písm. b/ citovaného zákona, t.j. od určenia zákazu vstupu účastníka konania na územie Slovenskej
republiky. Zohľadnil pritom nárok dieťaťa na výchovu obomi rodičmi, ktorí o takúto spoločnú výchovu

prejavujú eminentný záujem.

V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,
pričom v pôvodne podanej žalobe, podanej na Krajskom súde v Žiline dňa 11.12.2014, vo všeobecnosti
namietal porušenie čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o

ľudských právach. Tiež namietal porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských
právach, v dôsledku čoho považoval vydané rozhodnutie žalovaného za nezákonné a žiadal ho zrušiť.
Žalobca rozvinul všeobecne uplatnené žalobné dôvody v doplnení a odstránení nedostatkov žaloby
podaním došlým tunajšiemu súdu dňa 16.07.2015. Žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu
predchádzajúceprvostupňovérozhodnutiezdôvodovpodľa§250jods.2písm.a/,c/ae/O.s.p..Žalobca

namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti:
1.SmanželkouE.T.sazoznámilvLondýne,kdepracovalakožurnalista.Vroku2010otehotnela,narodil
sa im syn S. Y. T.. Dňa 11.06.2014 uzavreli manželstvo v Nigérii. Rešpektoval želanie manželky, aby
bol maloletý vychovávaný v Slovenskej republike. Požiadal o udelenie víza Veľvyslanectvo Slovenskej
republiky v Abuji. Odkázaný bol na švédsku ambasádu. Vízum typu „C“ mu bolo udelené odo dňa

20.07.2014 do 05.09.2014, pričom na územie SR pricestoval až 11.08.2014. Dňa 03.09.2014 si
uvedomil, že mu platnosť víza uplynie. Rozhodol sa požiadať o udelenie trvalého pobytu na území SR.
Keďže neovláda slovenský jazyk, požiadať o udelenie trvalého pobytu išla v posledný deň platnosti
víza manželka. Manželka nebola schopná splniť podmienky podania žiadosti na trvalý pobyt, preto sadohodla, že predmetnú žiadosť podá žalobca v pondelok, v najbližší pracovný deň. Dňa 06.09.2014
bol zaistený hliadkou a predvedený z dôvodu začatia konania o administratívnom vyhostení. Dňa
08.09.2014 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie o vyhostení a uložení mu zákazu vstupu na územie

vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu jedného roka.
2. Žalovaný, ako prvostupňový správny orgán porušili zásadu, povinnosť správnych orgánov
zakotvených v ustanovení § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a§ 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
Nezistili úplne a presne skutočný stav veci, čím spôsobili, že ich rozhodnutia nevychádzajú zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu.

3. Celé konanie o administratívnom vyhostení žalobcu prebehlo v rámci pár hodín. Počas tak krátkeho
časového úseku nebolo možné uplatniť riadne žalobcove práve, obzvlášť jeho právo na tlmočníka podľa
§ 47 ods. 4 Ústavy SR. Nedošlo k reálnemu naplneniu tohto práva, keďže išlo o značné množstvo
informácií v priebehu krátkeho časového úseku a nie je možné tvrdiť, že žalobca poučeniam aj reálne
porozumel.
4. Prvostupňový orgán neprimerane aplikoval zásadu rýchlosti konania, neumožnil žalobcovi pred

vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť
doplnenie podkladov. Dňa 08.09.2014 bol žalobca v značnom strese z dôvodu svojej predchádzajúcej
hospitalizácie, zadržania cudzineckou políciou. Bolo mu predložené značné množstvo listín a poučení,
ktorým dostatočne neporozumel a preklad zabezpečovaný tlmočníkom bol pravdepodobne čiastkový a
rýchly.

5. Kvôli uprednostneniu zásady rýchlosti konania správny orgán dostatočne nevenoval pozornosť
okolnostiam tvoriacim prekážku administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a 2 zákona č.
404/2011Z.z.,aniprekážkamadministratívnehovyhosteniapodľačl.3a8Dohovoruoochraneľudských
práv a základných slobôd, keď v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia len stroho konštatuje, že
nemožno aplikovať vyššie uvedené prekážky administratívneho vyhostenia. Správny orgán napriek

vyjadreniusažalobcu,ževdomovskejkrajineniejeprenasledovanýaničmutamnehrozí,niejezbavený
povinnostiúplneapresnezistiťskutočnýstavveciasámsprávnyorgánmalpovinnosťdôsledneprešetriť
spoločenský, politický a ekonomický stav v Nigérii, a teda či tento stav neodôvodňuje aplikovanie
prekážok vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Tvrdil, že situácia v Nigérii je dlhodobo
kritická, vzhľadom na časté útoky teroristickej organizácie Boko Haram. Násilie je páchané najmä

na kresťanoch, cudzincoch, navrátilcoch zo zahraničia a odporcoch ich politického cieľa, pričom táto
organizácia predstavuje nebezpečenstvo nielen pre žalobcu, ale aj celú jeho rodinu. Žalobca, manželka
aajichspoločnédieťasúkresťania,apretoakbydošlokvyhosteniužalobcu,jehomanželkasmaloletým
synom by v záujme zachovania jednotnej rodiny boli nútení opustiť Slovenskú republiku a vycestovať
do Nigérie, čím by sa mohli dostať do stavu sústavného nebezpečenstva na zdraví a živote.

6. Poukázal na dlhodobé varovanie Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky, resp.
Veľvyslanectva Českej republiky v nigérijskom hlavnom meste Abuja, v zmysle ktorých sa doporučuje
vyhnúť cestám do jednotlivých častí Nigérie v dôsledku nebezpečia teroristických útokov a únosov,
vojenskýchoperácií.Doporučujúzachovávaťnajvyššístupeňopatrnosti,vyhýbaťsaverejnýmmiestams
vysokou koncentráciou ľudí, miestam s náboženským významom a podobne. Poukázal na to, že koncom

augusta 2014 vrcholila v Západnej Afrike epidémia eboly a aj z tohto dôvodu by žalobca bol ohrozený
na živote, ak by bol vyhostený do Nigérie.
7. Vytýkal prvostupňovému orgánu, že manželke žalobcu a ani žalobcovi samotnému nebola poskytnutá
náležitá pomoc a poučenie, ktorými by bolo možné predísť celému konania o administratívnom
vyhostení.

8. Namietal, že žalovaný nerešpektoval argument žalobcu, týkajúci sa dvoch súčasne prebiehajúcich
konaní v tej istej veci, vedených tým istým správnym orgánom.
9. Namietal, že správny orgán neposkytol žalobcovi a ani jeho manželke, ako osobe oprávnenej
zastupovať ho v bežných veciach v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, dostatočnú
pomoc pri podávaní žiadosti o udelenie prechodného pobytu v zmysle ustanovenia § 27 zákona o

pobyte cudzincov, či tolerovaného pobytu v zmysle § 58 a nasl. zákona o pobyte cudzincov, prípadne
na iný pobyt podľa citovaného zákona, čím by vznikla administratívneho vyhostenia žalobcu počas
prebiehajúceho konania o týchto druhoch pobytu.
10. Správny orgán svojim postupom, ktorý je v priamom rozpore s čl. 23 ods. 4 Ústavy SR, núti
manželku s maloletým synom k opusteniu svojej vlasti v záujme zachovania jednoty rodiny. Žalobca

namietal, že existovalo aj menej invazívne riešenie, pričom z hľadiska primeranosti (podľa testu
proporcionality) nebude nikdy ako súladné vyhodnotené rozhodnutie správneho orgánu, v ktorom boli
cielene a formalisticky aplikované ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov v rozpore s normamimedzinárodného a európskeho práva takým spôsobom, že došlo k nenaplneniu práva na súkromie a
rodinný život dieťaťa, ako aj rodičov.
11. Došlo k porušeniu práva na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru v spojení s článkami

Dohovoru o právach dieťaťa, konkrétne čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1. K zasiahnutiu
do práva na rešpektovanie svojho súkromia a rodinného života, obydlia a korešpondencie v zmysle čl.
8 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd možno len v súlade s čl. 8 ods. 2
predmetného Dohovoru a to vtedy, ak je to v súlade do zákonom a je to nevyhnutné v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo

zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
12. Namietal, že dňa 12.05.2015 začal prvostupňový správny orgán voči žalobcovi nové tretie konanie
o administratívnom vyhostení na základe toho istého dôvodu, a teda uplynutia víza typu „C“ udelené
Švédskom. V konaní bolo vydané rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB7-51-014/2015-Av zo dňa 12.05.2015,
ktorým správny orgán opätovne žalobcu vyhosťuje a udeľuje mu zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky na jeden rok. Rozhodnutie žalobca opätovne napadol odvolaním. Poukázal na to, že v zmysle

ustanovenia § 30 ods. 1 písm. f/ Správneho poriadku je potrebné všetky ostatné identické konania, ktoré
začnú neskôr, zastaviť s tým, že správny orgán dokončí konanie, ktoré začal ako prvé.

Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 19.06.2015 a v doplnení stanoviska zo dňa
25.08.2015, reagujúc na upresnenie žalobných dôvodov, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Zotrvalnaargumentáciiuvedenejvžalobenapadnutomrozhodnutí.Súčasnežiadal,abysúdposudzoval
napadnuté rozhodnutie na základe skutkového stavu, ktorý posudzoval správny orgán v čase
rozhodnutia vo veci, ktorá je predmetom konania, a to s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 1 O.s.p..
Uviedol, že žalobca ani raz v priebehu celého konania nenamietal, že by riadne nerozumel úkonom s
ním vykonávaných, nevyslovil nespokojnosť s kvalitou práce tlmočníka, ani nepoukazoval na rýchlosť

konania, ktoré mohlo spôsobiť neporozumenie kladeným otázkam, či poučeniam. Žalovaný preto takéto
tvrdenia žalobcu považuje za účelové. Rovnako odvolávanie sa žalobcu na zlý zdravotný stav považuje
žalovaný za irelevantné, nakoľko podľa lekárskej správy žalobca bol zdravotne spôsobilý na ďalšie
úkony pred správnym orgánom. Nesúhlasil ani s tvrdením, že správny orgán nevenoval dostatočnú
pozornosť okolnostiam tvoriacim možnú prekážku administratívneho vyhostenia. Priamo z napadnutého

rozhodnutia,akoajzozápisniceopodanívysvetleniavyplýva,žežalobcasámbeznátlakuzaprítomnosti
tlmočníka uviedol, že v domovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väzenie,
čismrťpojehonávrate.Anivpriebehuceléhokonaniavdanejvecižalobcaaniraznevyjadrilobavuosvoj
život v prípade svojho návratu do domovského štátu. Navyše, žalobca navštívil Nigériu spolu so svojou
manželkou v júni 2014, kedy uzavreli manželstvo, bez známok hroziaceho nebezpečenstva o život, či

už žalobcu alebo jeho manželky, pričom o dva mesiace na to v septembri 2014 už mala byť nebezpečná
situácia v Nigérii tak vážna, že by mohla ohroziť ich život, či zdravie. Poukazovanie na nedostatočné
zistenie bezpečnostnej situácie v Nigérii považoval žalovaný za špekulatívne konanie žalobcu s jediným
cieľom-zotrvaťnaúzemíSR.Správnyorgánnemoholprevziaťakúkoľvekprípadnúžiadosťodmanželky
žalobcu, pretože ustanovenie § 44 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., ako aj ustanovenie § 59 ods. 1

citovaného zákona upravuje, že žiadosť môže podať jedine účastník konania osobne, teda žalobca a
nie jeho manželka. Taktiež nie je možné uplatňovať ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o rodine, pretože
v tomto prípade sa nejedná o obstarávanie bežných vecí, ale o podanie žiadosti o pobyte na území
SR v zmysle zákona o pobyte cudzincov s presne stanovenými podmienkami. Správny orgán nevedie
v rovnakej veci viaceré identické konania. Dňa 06.09.2014 u žalobcu v krátkom čase po predvedení na

prvostupňový správny orgán, nastali zdravotné problémy, bola privolaná zdravotná pomoc, žalobca bol
odvezený na ošetrenie. Nebolo možné predpokladať, ako dlho budú pretrvávať zdravotné problémy u
žalobcu,pretobolokonanieprerušené.Dňa08.09.2014povystavenílekárskejsprávy,zktorejvyplynulo,
že žalobca je už zdravotne spôsobilý, správny orgán pokračoval v konaní o administratívnom vyhostení
žalobcu. Žalobcovi bol síce zaslaný list nazvaný ako „Začatie konania“, avšak z kontextu celého

konania bolo zjavné, že nešlo o nové konanie, ale o pokračovanie v prerušenom konaní po pominutí
prekážok, t.j. po vyriešení zdravotných problémov žalobcu. Toto pochopil aj samotný žalobca, nakoľko
túto skutočnosť nespochybnil ani vo svojom odvolaní. Z fotodokumentácie cestovného dokladu bolo
jednoznačne preukázané, že žalobca sa v čase kontroly na území SR zdržiaval neoprávnene. Žalobca
nerešpektoval právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, vydané odvolacím orgánom dňa

26.11.2014. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 01.12.2014. Napriek tomu, že žalobca bol ním
zaviazaný v lehote do 20 dní od právoplatnosti vycestovať z územia SR, neurobil tak. Žalobcovi
bola daná možnosť zlegalizovať svoj pobyt na území SR, či už podaním žiadosti na príslušný pobyt,
na ktorý by v zmysle zákona o pobyte cudzincov splnil požadované podmienky, alebo zadovážiť sinové vízum, ktoré by ho oprávňovalo na krátkodobý pobyt na území SR. Žalovaný zastával názor, že
žalobcovi bol zo strany správnych orgánov poskytnutý dostatočný časový priestor na legálne vyriešenie
si svojej situácie, čo zjavne neurobil. Do vzniknutej situácie sa žalobca preto dostal sám, svojim

nezodpovedným prístupom, a nie neznalosťou zákonov platných na území SR. Nesúhlasil s tým, že
žalovaný vydal v tej istej veci dvakrát také isté rozhodnutie. Žalovaný ako správny orgán je povinný v
prípade zistenia porušení zákona zo strany cudzincov postupovať podľa zákona o pobyte cudzincov.
Žalobca v stanovenej lehote nevycestoval z územia SR, a teda svojim konaním maril výkon rozhodnutia
žalovaného zo dňa 26.11.2014. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa na území SR opätovne

preukázateľne zdržiaval neoprávnene, bol prvostupňový správny orgán povinný v zmysle zákona o
pobyte cudzincov situáciu riešiť. V zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ je policajný útvar povinný administratívne
vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území SR. Neoprávnenosť
pobytu žalobcu bola jednoznačne preukázaná. Zo strany žalobcu došlo k spáchaniu priestupku, za ktorý
bol postihnutý napomenutím v súlade s ustanovením § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch. Keďže žalobca
maril výkon rozhodnutia a ignoroval lehotu na vycestovanie určenú v rozhodnutí odvolacieho orgánu

a naďalej sa neoprávnene zdržiaval na území SR, bolo vydané dňa 12.05.2015 nové rozhodnutie o
administratívnom vyhostení žalobcu v zmysle § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, v ktorom
muzároveňbolurčenýzákazvstupunaúzemieSRnadobujednéhoroka.Žalovaný,akoodvolacíorgán,
rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015 potvrdil prvostupňové rozhodnutie
zo dňa 12.05.2015. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.08.2015. Žalovaný konštatoval, že

samotná existencia rodinného života žalobcu neospravedlňuje a neoprávňuje ho konať protiprávne.
Odvolací orgán pri vydávaní rozhodnutia zo dňa 26.11.2014 rešpektoval skutočnosť, že žalobca má
na území SR manželku a dieťa a vyšiel mu v ústrety tým, že v tomto rozhodnutí zrušil zákaz vstupu
na územie SR a ponechal v platnosti len administratívne vyhostenie z územia SR. Žalovaný podotkol,
že žalobcovi viackrát vyšli v ústrety práve z dôvodu zohľadnenia jeho rodinného a súkromného života,

avšak žalobca ignoroval akúkoľvek ústretovosť žalovaného.

Na prejedanie veci súd nariadil v súlade s § 250g O.s.p. pojednávanie. Pojednávanie sa uskutočnilo
za prítomnosti tlmočníčky, čím bolo zabezpečené právo žalobcu v zmysle § 18 O.s.p a článku 47 ods.
4 Ústavy SR.

Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu predniesla a zároveň predložila písomný návrh na
spojenie vecí prebiehajúcich na Krajskom súde v Banskej Bystrici, keď dňa 14.10.2015 napadla
pod sp.zn. 1Scud/11/2015 žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015.

Súd na pojednávaní vyhlásil uznesenie, ktorým návrh na spojenie vecí zamietol majúc za to, že neboli
splnené podmienky pre spojenie vecí v zmysle ustanovenia § 112 ods. 1 O.s.p.. Predmetné ustanovenie
dáva súdu možnosť v záujme hospodárnosti konania spojiť veci, teda nie povinnosť. Súd nepovažoval
za vhodné spojiť predmetné veci napriek tomu, že skutkove spolu súvisia a týkajú sa tých istých

účastníkov konania. Predmetné uznesenie bolo vyhlásené v prítomnosti všetkých účastníkov konania.
Svojou povahou sa jedná o uznesenie týkajúce sa vedenia konania, proti ktorému nie je prípustné
odvolanie v zmysle § 203 ods. 3 písm. a/ O.s.p.. V súlade s ustanovením § 168 ods. 2 a contr.
O.s.p. nie je potrebné predmetné uznesenie doručovať účastníkom. V zmysle ustanovenia § 160 ods. 2
O.s.p. písomné vyhotovenie uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie.

Predmetným uznesením je súd viazaný, len čo ho vyhlásil v zmysle ustanovenia § 170 ods. 1 O.s.p..

Právna zástupkyňa žalobcu zotrvávala v celom rozsahu na žalobe a na dôvodoch v nej uvedených.
Poukázala na to, že žalobca požiadal o udelenie tolerovaného pobytu.

Žalobca sa pripojil k vyjadreniu právnej zástupkyne. Na dopyt zo strany súdu objasnil, že nerešpektoval
žalobounapadnutérozhodnutiezdvochdôvodov.Jednakpreto,žesaodvolalprotirozhodnutiuadruhým
dôvodom bola skutočnosť, že manželka mala problémy s matkou a on sa musel postarať o rodinu,
preto v tom čase nemohol vycestovať zo Slovenska. V súvislosti s ukončením platnosti víza sa dostavila
dňa 05.09.2014 na Úrad cudzineckej polície manželka, pretože on v tom čase zostal doma s chorým

dieťaťom a manželka išla vzhľadom na to, že ona ovláda slovenský jazyk. K rodinnému životu uviedol,
že bývajú v E. Z. pri Z.. On pracuje ako novinár, v podstate je na „voľnej nohe“ a manželka pracuje v L.
ako zdravotná sestra. Pracuje dva týždne, potom má dva týždne voľno. V čase, keď je ona v L., stará
sa o dieťa on.Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že zotrváva na písomných stanoviskách
zo dňa 19.06.2015, ako aj zo dňa 25.08.2015. Uviedla, že z informačného systému policajného

zboru vyplýva, že dňa 26.08.2015 žalobca skutočne podal žiadosť o tolerovaný pobyt na útvare v
Bratislave, pričom v systéme je uvedené, že dňa 07.10.2015 bola táto žiadosť zamietnutá. Vec je v stave
prebiehajúcom, pričom zo systému nie je možné zistiť, či bolo podané odvolanie, nie je zrejmé, či vec
bola právoplatne ukončená.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 1Scud/9/2014-185 zo dňa 11.09.2015 povolil odklad
vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného až do právoplatnosti skončenia konania vedeného na Krajskom
súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 1Scud/9/2014, a to v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 O.s.p.,
majúczato,ževprípadeokamžitéhovýkonunapadnutéhorozhodnutiabymohlodôjsťkvznikuzávažnej
ujmy žalobcu, ako aj jeho rodine, rovnako by mohol byť zmarený účel súdneho preskúmavacieho
konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd príslušný na konanie v zmysle druhej hlavy piatej časti O.s.p.,
podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a
rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a
po prejednaní veci na riadnom pojednávaní v zmysle § 250g O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nebola

podaná dôvodne, preto žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Predmetom súdneho konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-
BB7-57-020/2014-AV zo dňa 08.09.2014 tak, že žalobca bol v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a v zmysle § 83

ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bola mu určená lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky
20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Zmena prvostupňového rozhodnutia vykonaná žalovaným
spočívala v tom, že žalovaný vypustil z rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b/ uložený
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jeden rok.

Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov; na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území
Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.; administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného

útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej
krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má
udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom

vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V
rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov,
ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

Podľa § 81 ods. 1, 2 zákona č. 404/2011 Z.z.; (1) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do
štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom
konaní mu taký trest môže byť uložený.

(2) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z
dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený
za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.; policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

Podľa§82ods.3písm.b/zákonač.404/2011Z.z.;policajnýútvarmôževrozhodnutíoadministratívnom
vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov.

Podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.; štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané
rozhodnutieoadministratívnomvyhostení,jepovinnývycestovaťvlehoteurčenejvrozhodnutí.Policajný
útvar určí lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia; túto lehotu
možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery
alebo zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie

najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 9; túto lehotu je možné v odôvodnených
prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane predĺžiť.

Súd posudzujúc jednotlivé žalobné námietky dospel k záveru, že žiadna zo žalobných námietok nie je
relevantná privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. Súd v zhode so žalovaným dospel k záveru, že

boli naplnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov.

Je nespornou skutočnosťou a túto nepopieral ani samotný žalobca, že účastník konania ku kontrole
vykonávanej hliadkou OCP PZ Žilina sa nevedel preukázať dokladmi, ktoré by preukazovali jeho

oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Sám žalobca si uvedomoval skutočnosť, že vízum
skončilo platnosť 05.09.2014. Uvedeným konaním žalobca porušil čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich
pohyb osôb cez hranice (Kódex shengenských hraníc). V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca
mal po uplynutí doby platnosti víza na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt v zmysle §

2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z.z., ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej
republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Súd v zhode
so žalovaným zastáva stanovisko, že ak zákon v ustanovení § 82 ods. 1 upravuje, že policajný
útvar administratívne „vyhostí“ štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území
Slovenskej republiky, nemá policajný útvar možnosť uváženia, či tak urobí v prípade preukázania

neoprávneného pobytu. Výnimkou by bolo len preukázanie prekážok administratívneho vyhostenia,
existencia ktorých v predmetnom konaní nebola zistená.

Pokiaľ žalobca namietal nekvalifikované tlmočenie, súd považuje námietku za účelovú, neopodstatnenú.
Z administratívneho spisu vyplýva, že po tom, čo žalobca uviedol, že žiada tlmočníka pre hovorené slovo

aj písomné podania, tlmočník mu bol zabezpečený. Zo zápisnice, resp. zo žiadneho podania žalobcu
nevyplýva, že by namietal kvalitu práce tlmočníka. Rovnako nenamietal ani rýchlosť konania, resp.
skutočnosť, že neporozumel poučeniam, postupu v konaní, kladeným otázkam a podobne. Na znak
súhlasu s obsahom spísanej zápisnice, túto podpísal. V zhode s konštatovaním žalovaného považuje
aj súd odvolávanie sa žalobcu na nepriaznivý zdravotný stav za účelové, keďže v prepúšťacej správe z

hospitalizácie žalobcu vyplýva, že už bol zdravotne spôsobilý pre konanie pred správnym orgánom.

Súd nepovažuje za opodstatnenú žalobnú námietku, že prvostupňový správny orgán dôsledne
neposudzoval existenciu prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte
cudzincov. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia jednoznačne vyplýva, že žalobca za prítomnosti tlmočníka

uviedol, že v domovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väzenie, či smrť po
jeho návrate. Nenamietal to ani v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom. Žalobca nevyjadril
obavu o svoj život v prípade svojho návratu do domovského štátu. V podstate prvýkrát toto tvrdenie
predniesol v žalobe, resp. v upresnení žaloby, t.j. v podaní došlom súdu dňa 16.07.2015. K uvedenémusúd poznamenáva, že sa jedná o žalobnú námietku, ktorá nevyplývala zo žaloby podanej v zákonom
stanovenej lehote. Jedná sa o novú namietanú skutočnosť, ktorú nemožno považovať za rozvinutie
pôvodných žalobných námietok, a preto súd na takúto žalobnú námietku ani nemohol prihliadnuť, keďže

bola uplatnená po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote na podanie žaloby. Napriek uvedenému
súd však zastáva názor, v zhode so žalovaným, že opätovne sa jedná o účelové tvrdenie, ak žalobca v
júni 2014 navštívil Nigériu, kde uzavrel manželstvo so E. T., matkou ich dieťaťa S. Y. T., narodeného dňa
XX.XX.XXXX. Preto ak žalovaný nevyhodnotil zistené informácie vo veci bezpečnostnej situácie Nigérie
za tak závažné, že by tvorili prekážku administratívneho vyhostenia žalobcu v prípade jeho návratu do

domovského štátu, považuje záver žalovaného za správny. Pokiaľ by skutočne žalobca s manželkou
považovali bezpečnostnú situáciu v Nigérii za tak vážnu, že by mohla ohroziť život, či ich zdravie, potom
by nevycestovali v júni 2014 do tejto krajiny.

Nemožnovytknúťsprávnemuorgánu,ženeprevzalakúkoľvekprípadnúžiadosťopobyt,oktorýbyžiadal
žalobca od manželky žalobcu, pretože žiadosť v zmysle zákona o pobyte cudzincov, či už o trvalý pobyt

na zemí SR (§ 44 ods. 1), resp. žiadosť o tolerovaný pobyt (§ 59 ods. 1), túto musí podať výlučne žiadateľ
osobne, v danom prípade žalobca a nie jeho manželka. Manželka túto žiadosť nemôže za žalobcu podať
ani s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o rodine, keďže sa nejedná o obstarávanie bežných
vecí,načosprávnepoukázalžalovaný.Zákonopobytecudzincovstanovujepresnézákonnépodmienky
k uplatneniu konkrétneho pobytu, medzi ktoré patrí aj to, že žiadosť podáva výlučne osoba žiadajúca

o takýto pobyt.

Súd nepovažuje žalobnú námietku, že vo veci prebiehajú tri rovnaké konania, za opodstatnenú. Aj
podľa názoru súdu žalobca v žalobe len účelovo tvrdí, že dňa 08.09.2014 začalo v tej istej veci nové
konanie,pretožeajžalobcovimuselobyťzkontextuceléhokonaniazjavné,ževskutočnostinešloonové

konanie, ale o pokračovanie v prerušenom konaní po pominutí dôvodov prerušenia pôvodne začatého
konania po tom, čo po vyriešení zdravotných problémov žalobcu podľa stanoviska ošetrujúceho lekára
bol žalobca už spôsobilý konania pred správnym orgánom. K prerušeniu konania došlo 06.09.2014
krátko po predvedení na prvostupňový správny orgán po tom, čo nastali u žalobcu zdravotné problémy.

V čase vydania nového rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu dňa 12.05.2014 ešte nebolo
súdom vydané rozhodnutie o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia zo dňa 26.11.2014,
pričom samotné podanie žaloby nie je dôvodom na marenie uloženej povinnosti žalobcu vycestovať
z územia SR v stanovenej lehote. Postup správneho orgánu pri zabezpečení výkonu rozhodnutia o
administratívnom vyhostení je upravený v § 84 zákona č. 404/2011 Z.z.. Odklad vykonateľnosti tohto

rozhodnutia bol povolený súdom až 11.09.2015, t.j. po vydaní rozhodnutia odvolacieho orgánu dňa
12.08.2015 v novom konaní. Súd poznamenáva, že v čase rozhodovania dňa 14.10.2015 už bola
podaná žaloba na Krajskom súde v Banskej Bystrici o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia
žalovaného vydaného pod č. PPZ-HCP-BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015, zaevidovaná pod
sp.zn. 1Scud/11/2015. Jedná sa o nové samostatné súdne konanie, ktoré súd nespojil do spoločného

konania s prebiehajúcim konaním pod sp.zn. 1Scud/9/2014, v ktorom bude posúdená zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu správneho orgánu.

K namietanej neprimeranosti rozhodnutia vo vzťahu k testu proporcionality s rešpektovaním práv
žalobcu a jeho rodiny na súkromie a rodinný život, súd zastáva stanovisko, že práve žalovaný vydaním

zmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia dostatočne zohľadnil a prihliadol na to, aby v neprimeranej
miere nedošlo k porušovania práva na súkromie a rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru v spojení
s článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keď vypustil z prvostupňového rozhodnutia uloženia zákazu
vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, zohľadniac potreby maloletého dieťaťa,
jeho najlepší záujem spočívajúci na výchove dieťaťa oboma rodičmi, ktorí aj o to prejavujú záujem.

Správny orgán v druhostupňovom konaní zohľadnil, aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov proti
ich vôli a výslovne v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že určením zákazu vstupu žalobcu na územie
Slovenskej republiky by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je
vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy na danom
vzťahu. Zásada proporcionality nebola porušená vydaním rozhodnutia žalovaného o administratívnom

vyhostení žalobcu, keď policajný orgán v súlade so znením ustanovenia § 82 ods. 1 zákona č. 404/2011
Z.z. musel vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej
republiky, čo bolo nespornou skutočnosť. Keďže neboli preukázané ani prekážky administratívneho
vyhostenia v zmysle § 81 citovaného zákona, nebolo možné rozhodnúť inak, ako rozhodol žalovaný vžalobe napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutie žalovaného bolo pre žalobcu v podstate priaznivé, pretože
bol síce administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, avšak bez zákazu vstupu na územie
Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, čo znamená, že žalobca bol povinný vycestovať v určenej

20 dňovej lehote za účelom zadováženia si príslušného víza, po vybavení ktorého sa mohol vrátiť na
územie Slovenskej republiky k svojej rodine.

Z dôvodov vyššie uvedených súd považuje žalobu za nedôvodnú, preto ju v súlade s ustanovením §
250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., keď žalobcovi, ktorý v konaní nemal
úspech, náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolanievlehote15dníodjehodoručenia.Odvolaniesapodáva
písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je

možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.