Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 17, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 12C/194/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1103899940
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1103899940.8

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou v právnej
veci navrhovateľky X. B., bývajúca, S. XX, H., zastúpenej Y.. U. B., bývajúcim S. XX, H. proti odporcovi
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom v Bratislave,
Špitálska 4, o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľky z a m i e t a.

Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu v Žiline dňa 07.11.2003, postúpeným
Okresnému súdu Bratislava I dňa 22.12.2003, doplneným podaním doručeným súdu dňa 02.11.2005,

domáhala od odporcu zaplatenia sumy vo výške 8.649,83 Eur (260.585 Sk) spolu s príslušenstvom
titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom v znení neskorších predpisov.

Svoj návrh odôvodnila tým, že je poberateľkou starobného dôchodku. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne

č. 4459077180 zo dňa 10.07.2003 jej bol od splátky za mesiac júl 2003 stanovený starobný dôchodok na
4.818 Sk. Zákonč.46/1991Zb.ozvyšovanídôchodkovvzneníneskoršíchpredpisovv§9stanovuje,že
počnúc od 01.03.1991 sa zvýšia dôchodky, ak sa podľa údajov vykázaných štatistickým úradom zvýšili
životné náklady aspoň o 10 % alebo priemerná mesačná mzda aspoň o 5 % a to najskôr po uplynutí troch
mesiacovodpredchádzajúcehozvýšeniadôchodkov.§10ods.1tohtozákonastanovuje,žepevnésumy
zvýšenia dôchodkov sa určia s prihliadnutím na rast životných nákladov a percentá zvýšenia dôchodkov

s prihliadnutím na rast priemernej mesačnej mzdy. Navrhovateľka vo svojom návrhu mala za to, že štát
postupoval nesprávne, keď nezvyšoval dôchodky podľa ustanovení zák. č. 46/1991 Zb. a navrhovateľke
v dôsledku toho vznikla v období od 07.11.2000 do 31.12.2004 škoda vo výške 260.585 Sk.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 01.03.2005, v
ktorom ho žiadal v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že podmienky a spôsob pravidelného

zvyšovania dôchodkov s účinnosťou od 01.03.1991 do 31.12.2003 určoval zákon č. 46/1991 Zb.,
ktorý neustanovoval bližšie podmienky pre zvyšovanie dôchodkových dávok, t.j. neustanovoval termín
zvyšovania ani sumu, o ktorú sa dôchodky mali zvýšiť. Preto nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky,
že odporca bol povinný bezprostredne po prekročení zákonom stanovených kritérií vypracovať návrh
príslušného zákona a zabezpečiť jeho účinnosť tak, aby boli zvýšené dôchodky vyplatené počnúc
nasledujúcim mesiacom po prekročení kritérií. Odporca mal za to, že zákony č. 385/2001 Z.z., č.

306/2002 Z.z. a č. 222/2003 Z.z., ktoré boli vydané na základe zákona č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní
dôchodkov, v plnom rozsahu rešpektovali zákon, na základe ktorého boli vydané a spĺňali kritériáním ustanovené. Poukázal tiež na zložitosť zákonodarného procesu prijímania zákona o zvyšovaní
dôchodkov, na ktorom sa odporca podieľal len jeho prípravou, matematickým prepočtom tímom
poistných matematikov, po ktorom nasledoval proces schvaľovania v Národnej rade SR, a ktorý odporca

ako ústredný orgán štátnej správy nemohol ovplyvniť.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a na základe skutkových zistení nadobudnutých vykonaným
dokazovaním rozhodol tak, že návrh navrhovateľky zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané splnenie

predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, nakoľko zákon
č. 46/1991 Zb. nestanovoval bližšie podmienky pre zvýšenie dôchodkov a nevyplývala z neho povinnosť
pre odporcu bezprostredne po prekročení zákonom stanovených kritérií vypracovať návrh zákona a
zabezpečiť jeho účinnosť tak, aby boli zvýšené dôchodky vyplácané počnúc od mesiaca, pred ktorým
boli zistené kritériá prekročené. Súd mal za to, že navrhovateľka nepreukázala kedy odporca začal
s prípravou legislatívneho procesu o príprave zákona na zvýšenie dôchodkov. Bolo nesporné, že v

konečnom dôsledku boli prijaté zákony o zvýšení dôchodkov, ktoré boli vydané na základe zákona č.
46/1991Zb.,aktorérešpektovaliuvedenýzákonaspĺňalistanovenékritériá.Uvedenézákonyboliprijaté
na základe návrhov odporcu, ktorý si splnil povinnosť predložiť ich do legislatívneho procesu. O konečnej
podobe zákona o zvýšení dôchodkov však rozhodovala Národná rada SR a nie odporca. Súd sa tiež
stotožnil s námietkou odporcu, že navrhovateľka má nesprávny právny názor na aplikáciu § 9 zákona

č. 46/1991 Zb. Nakoľko odporca v rámci svojej kompetencie nemohol stanoviť zvýšenie dôchodkov, ani
jeho prípadná nečinnosť, ktorú však navrhovateľka nepreukázala, nemohla založiť nesprávny úradný
postup.

Voči rozsudku zo dňa 06.02.2008, č.k. 12C 194/2003-48 podala navrhovateľka v zákonom stanovenej

lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej, súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy ani sa
nimi nezaoberal, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka
mala za to, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy skutočnosť, že zákon č. 46/1991 Zb. je zákonom

o zvyšovaní dôchodkov do budúcna, a že iba predvída budúci rast životných nákladov a priemerných
miezd a v ich konkrétnych hodnotách odkazuje na budúce zistenia Štatistického úradu SR a označuje
aj obdobie kedy k zvýšeniu dôchodkov musí dôjsť, a to, keď sa podľa Štatistického úradu SR zvýšia
životné náklady aspoň o 10 % alebo priemerná mzda aspoň o 5 %. Nakoľko údaje štatistického úradu
vychádzali štvrťročne, základnou jednotkou pre vykonanie zákona č. 46/1991 Zb. je štvrťrok. Súd tiež

nesprávne poňal osobu odporcu, keď zaň poňal len Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR,
pričom opomenul, že navrhovateľka označila ako odporcu Slovenskú republiku. Navrhovateľka uviedla,
že nečinnosť štátu v danej veci preukázala skutočnosťou, že v období od 01.07.1991 do 11.11.2004
malo dôjsť k zvýšeniu dôchodkov podľa naplnenia zákonných podmienok pre zvýšenie dôchodkov podľa
zákona č. 46/1991 Zb. 29-krát, no došlo k nemu len 16-krát, teda v 13-tich konkrétnych obdobiach

dôchodky zvýšené neboli.

Krajský súd dňa 23.06.2009 uznesením č.k. 5Co 199/2008-80 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok
č.k. 12C 194/2003-48 zo dňa 06.02.2008 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V
odôvodnení zrušujúceho uznesenia pritom konštatoval, že súd prvého stupňa sa nezaoberal dodržaním

správneho úradného postupu, resp. nečinnosťou orgánov štátu, nakoľko uviedol len, že navrhovateľka
nepreukázala nesprávny úradný postup ministerstva pri procese zvyšovania, resp. nezvyšovania
dôchodkov podľa zák. č. 46/1991 Zb. a otázkou príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom sa už ani nezaoberal. Navrhovateľka však vo svojom návrhu tvrdila, že nesprávny
úradný postup nebol dodržaný zo strany viacerých orgánov štátu a to počínajúc ministerstvom, ktorého

povinnosťou bolo príslušnú legislatívu pripraviť a predložiť ju vláde SR na schvaľovací proces a následne
Národnej rade SR.

Odvolací súd nariadil súdu prvého stupňa v ďalšom konaní doplniť dokazovanie v tom smere, aby
navrhovateľka predložila súdu dôkazy o tom, že príslušné orgány štátu konali liknavo na príprave

zákonov o zvyšovaní dôchodkov a ich návrhy boli predložené na schválenie oneskorene a nie bez
meškania ako ukladá ust. § 9 zákona č. 46/1991 Zb.Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Súd vec opätovne prejednal, za účasti zástupcu navrhovateľky a odporcu, rešpektujúc závery
odvolacieho súdu o nedostatočnom zistení skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie doplnil
dokazovanie naznačeným smerom.

Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie

zo dňa 11.10.2001 o zvýšení invalidného dôchodku navrhovateľky od splátky za mesiac október
2001, rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 01.08.2000 o zvýšení starobného dôchodku
navrhovateľky od splátky za mesiac august 2000, rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa
11.06.2002 o zvýšení invalidného dôchodku navrhovateľky od splátky za mesiac júl 2002, rozhodnutím
Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 10.07.2003 o zvýšení invalidného dôchodku navrhovateľky od
splátky za mesiac júl 2003, údajmi Štatistického úradu SR o ukazovateľoch ekonomického vývoja

o priemernej mesačnej mzde v rokoch 1994-2001, časovým radom základných ukazovateľov o
zamestnanosti a mzdách v národnom hospodárstve od roku 1992 do 1. štvrťroku 2003, listom
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR- Odpoveď na žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 06.12.2005, listami navrhovateľky adresovanými Ministerstvu práce,
sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 04.08.2009, 19.08.2009 a 03.11.2009, listom Ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny SR adresovanom navrhovateľke zo dňa 04.09.2009, listom Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny SR adresovanom navrhovateľke zo dňa 02.12.2009, rozhodnutím Úradu
dôchodkového zabezpečenia Bratislava zo dňa 28.06.1980, rozhodnutím Slovenskej správy sociálneho
zabezpečenia Bratislava zo dňa 01.03.1991, rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie č.4459077180
zo dňa 08.12.2011, ako aj ďalšími dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľka je poberateľkou starobného dôchodku, ktorý jej je vyplácaný na základe rozhodnutí
Sociálnej poisťovne ústredie. Podľa navrhovateľky spočíval nesprávny úradný postup odporcu v tom,
že bezprostredne po tom ako Štatistický úrad SR vykázal nárast priemerných miezd o viac ako 5 %,
nevypracoval príslušný návrh na zvýšenie dôchodkov pre vládu SR na jeho prerokovanie a následný

schvaľovací proces v Národnej rade SR.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 07.05.2010 uviedla, že zo zákona č. 347/1990
Zb. a zákona č. 543/1990 Zb., na ktoré nadväzujú Organizačný poriadok a Štatút Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny SR, vyplýva, že príslušným ústredným orgánom Slovenskej republiky v odvetví

sociálneho zabezpečenia, teda aj dôchodkového je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR.
Povinnosťou tohto štátneho orgánu bolo konať na príprave zákonov o zvýšení dôchodkov na schválenie
bez meškania, ako to ukladá § 9 zákona č. 46/1991 Zb. Navrhovateľka ďalej uviedla, že jej návrh je
založený na údajoch o zvyšovaní priemerných miezd, a vzhľadom na skutočnosť, že Štatistický úrad SR
zverejňovaluvedenéúdaještvrťročne,taktojezachovanýzákonný3-mesačnýodstupmedziprípustnými

odstupmi zvyšovania dôchodkov. Navrhovateľka mala za to, že podľa zákona č. 46/1991 Zb. mal byť jej
dôchodokzvýšenýodroku199127-krát,pričomvskutočnostibolzvýšenýlen14-krát.Štátboltedapodľa
jej názoru 13-krát pri výkone zákona č. 46/1991 Zb. nečinný, konkrétne po druhom štvrťroku v roku 1992,
po druhom štvrťroku v roku 1993, po štvrtom štvrťroku v roku 1993, po štvrtom štvrťroku v roku 1994,
po druhom štvrťroku v roku 1996, po druhom štvrťroku v roku 1997, po druhom štvrťroku v roku 1998,

po druhom štvrťroku v roku 1999, po štvrtom štvrťroku v roku 1999, po štvrtom štvrťroku v roku 2000,
po druhom štvrťroku v roku 2002, po druhom štvrťroku v roku 2003, po štvrtom štvrťroku v roku 2003.
Navrhovateľka tiež uviedla, že listom zo dňa 04.08.2009 požiadala Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny o informácie, či vo vyššie uvedených 13-tich obdobiach boli vypracované príslušné návrhy na
zvýšenie dôchodkov, či boli tieto návrhy predložené vláde a kedy, a či uvedené návrhy vláda prerokovala

a s akým výsledkom. Následne navrhovateľka žiadala ministerstvo o informácie, ktorými zákonmi došlo
k zvýšeniu dôchodkov a či došlo k prípadom, že ministerstvo vypracovalo návrhy zákonov, ktoré boli
predložené vláde, avšak nebolo vládou prijaté. Ministerstvo odpovedalo navrhovateľke listami zo dňa
04.09.2009 a 02.12.2009, ktoré navrhovateľka predložila súdu ako dôkazy nečinnosti spolu s týmto
vyjadrením.

V liste Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR adresovanom navrhovateľke zo dňa 04.09.2009
je uvedené, že povinnosťou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR nebolo bezprostredne
po splnení zákonom ustanovených podmienok vypracovať návrh príslušného zákona o zvyšovanídôchodkov, nakoľko samotné ustanovenie § 9 zákona č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní dôchodkov v
znení neskorších predpisov neustanovovalo termín zvýšenia dôchodkov ani výpočet výšky zvýšenia.
Ministerstvo ďalej uviedlo, že bez príslušných podkladov a podrobnej analýzy nebolo možné z jeho

strany predkladať návrh zákona o zvyšovaní dôchodkov a samotné rozhodovanie o tom, či a kedy budú
dôchodky zvýšené a o koľko prislúchalo Národnej rade SR.

Na pojednávaní dňa 25.01.2012 zástupca navrhovateľky uviedol, že štátu nebránila nijaká prekážka
vo vykonávaní zákona č. 46/1991 Zb. Tento zákon neurčuje presný termín zvyšovania dôchodkov,

ale jednoznačne ukladá povinnosť ich zvýšenia, pričom toto zvýšenie neponecháva na fakultatívne
posúdenie. Zástupca navrhovateľky mal za to, že štát má určitú voľnosť čo sa týka času dokedy má
zvýšiť dôchodky, avšak má jednoznačne uloženú povinnosť čo sa týka zvyšovania dôchodkov.

Zástupca odporcu na pojednávaní dňa 25.01.2012 poukázal na tú skutočnosť, že príprava zákona nie
je činnosťou, ktorá spadá pod okruh činností vymedzených zákonom č. 58/1969 Zb., ide o činnosť

vykonávanú pre vládu, a nemôže byť postihnutá ani nesprávnym úradným postupom a nejde ani o
správne konanie. Toto svoje tvrdenie opieral o ustanovenie § 1 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. Zástupca odporcu tvrdil, že zákonné ust. § 9 zákona č. 46/1991 Zb. nie je možné
vykladať tak, že automaticky po uplynutí lehoty v ňom má byť pripravený návrh zákona. V zákone je
stanovená len minimálna lehota, od ktorej je možné dôchodok zvýšiť. Zo strany odporcu nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu, nakoľko príprava a prijatie zákona spadá do legislatívnej činnosti, na
ktorú sa nevzťahuje zákon č. 58/1969 Zb. Samotný proces prijatia zákona, ktorým sa zvyšujú dôchodky
prebieha v Národnej rade SR, v rámci neho sa rozhoduje o prijatí zákona, ktorý ustanovuje od kedy a
v akej výške a či vôbec budú dôchodky zvýšené, čo výlučne spadá pod činnosť Národnej rady SR a
ministerstvo nevie túto činnosť ovplyvniť.

Zástupca navrhovateľky na pojednávaní dňa 17.09.2012 zdôraznil, že odporcom v tomto konaní je
štát, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ho iba zastupuje a legislatívna činnosť, ktorú
toto ministerstvo uviedlo na svoju obranu patrí do kompetencie štátu, vo svojom návrhu na začatie
konania navrhovateľka označila príslušné ministerstvo ako zástupcu štátu pre sociálnu oblasť, nakoľko

iný zástupca pre túto oblasť nie je.

Podľa § 27 ods. 1, ods. 2 z. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje
na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobud-nutia účinnosti tohto zákona
a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, kto-ré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť 1.júla 2004, navrhovateľka sa domáhala náhrady škody

návrhom doručeným súdu dňa 7.11.2003, pričom k nesprávnemu úradnému postupu zo strany štátu,
od ktorého navrhovateľka odvíja svoj nárok, teda nečinnosti štátu, zastúpeného Ministerstvom práce,
sociálnych vecí a rodiny SR pri zvyšovaní dôchodkov postupom podľa zákona č. 46/1991 Zb. malo dôjsť
v období od 1.8.2000 do 31.10.2003, tj do nadobudnutia účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z.. preto súd
posudzoval uplatňovaný nárok podľa ustanovení z. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov štát zodpovedá za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán

štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli.V zmysle ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 18 ods. 1 vyššie citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia

úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 zákona č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní dôchodkov v znení neskorších predpisov, dôchodky
uvedené v § 1 sa zvýšia, ak sa podľa údajov vykázaných Štatistickým úradom Slovenskej republiky
zvýšili životné náklady aspoň o 10 % alebo priemerná mzda aspoň o 5 % a to najskôr po uplynutí 3
mesiacov od predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov.

Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona, pevné sumy zvýšenia dôchodkov sa určia s prihliadnutím na rast

životných nákladov a percentá zvýšenia dôchodkov s prihliadnutím na rast priemernej mzdy.

Podľa § 10 ods. 2 citovaného zákona, pevné sumy a percentá zvýšenia dôchodkov ustanoví osobitný
zákon so zreteľom na rozdiel medzi skutočným rastom životných nákladov a priemernej mzdy a rastom
predpokladaným pri určení predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky, účinného do 1.1.2002, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre pracovnoprávne
vzťahy, zamestnanosť, kolektívne vyjednávanie, mzdy a iné odmeny za prácu, inšpekciu práce, sociálne

zabezpečenie, sociálnoprávnu ochranu detí a mládeže, starostlivosť o rodinu a ďalšie veci sociálnej
politiky

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy, účinného do 31.12.2004, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky je

ústredným orgánom štátnej správy pre
a) pracovnoprávne vzťahy, právne vzťahy pri vykonávaní verejnej služby a právne vzťahy volených
funkcionárov orgánov územnej samosprávy,
b) bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci,
c) inšpekciu práce,

d) stratégiu zamestnanosti, politiku trhu práce a koordináciu politiky zamestnanosti,
e) nemocenské poistenie, úrazové poistenie, dôchodkové zabezpečenie, doplnkové dôchodkové
poistenie,
f) štátne sociálne dávky, sociálnu pomoc,
g) sociálnoprávnu ochranu detí a koordináciu štátnej rodinnej politiky.

Navrhovateľ bol vo svojom návrhu povinný v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej
prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením
dôkazných prostriedkov v zmysle ustanovenia § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd spornú
vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľom v návrhu, ktorými svoj žalobný návrh

odôvodňoval.

Nakoľko predmetom nároku uplatneného navrhovateľkou v tomto konaní bolo plnenie titulom náhrady
škody bolo úlohou súdu vysporiadať sa s otázkou, či v danom prípade došlo k splneniu zákonných
predpokladov pre jeho priznanie, teda nielen či zo strany odporcu došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, ale súčasne či v priamej príčinnej súvislosti s ním vznikla navrhovateľke škoda.

Nesprávnym úradným postupom sa podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. chápe
akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v
súvislostisnímdôjdekporušeniupravidielustanovenýchprávnyminormamialebokporušeniuporiadku,

ktorý vyplýva z povahy, funkcie, cieľov tejto činnosti.

Škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je vyjadriteľná v peniazoch.Zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. je objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej
vznik sa vyžaduje kumulatívne naplnenie troch podmienok: vznik škody, nesprávny úradný postup, resp.
rozhodnutie orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom,

resp. rozhodnutím orgánu štátu. Súd pri posudzovaní nároku navrhovateľky na náhradu škody, ktorej
sa v tomto konaní domáhala, skúmal splnenie vyššie uvedených podmienok pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu.

Navrhovateľka v konaní namietala nesprávny úradný postup, ktorý odvíjala od tvrdenej skutočnosti, že

odporca bezprostredne po zvýšení priemernej mesačnej mzdy nevypracoval, resp. nepredložil návrh
zákona tak, aby je mohol byť zvýšený dôchodok vyplatený už 1.8.2000.

Podľa § 9 ods. 1, písm.b) zákona č. 58/1969 Zb, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní,

ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom
Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.
Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom,

a)akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takého ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď

nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

V tejto súvislosti je potrebné brať do úvahy aj v konaní nespornú skutočnosť, že o prijatí zákona a jeho
konečnej podobe rozhoduje Národná rada SR a o vyplácaní samotného dôchodku rozhoduje Sociálna
poisťovňa. Nemožno prisvedčiť tvrdeniu zástupcu navrhovateľky je žalovaným je v tomto prípade štát a

nie je rozhodujúce, do pôsobnosti ktorého konkrétneho orgánu štátu prijatie zákona spadá. Na tomto
mieste poukazuje súd na citované ustanovenie § 9 ods. 1, písm. b), z ktorého vyplýva, že zástupcom
štátu pre konanie o náhradu škody je ten orgán, do ktorého pôsobnosti patrí odvetvie štátnej správy, v
ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané. Keďže zákon orgán vystupujúci v mene štátu v prípade,
že ku škode malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu výslovne neupravuje, je potrebné

vychádzať zo zásady analógie legis a citované ustanovenie použiť aj pre tento prípad. Na základe
uvedeného dospel konajúci súd k záveru súladnému zo súčasnou aplikačnou praxou, že pre úspešné
uplatnenie nároku je nevyhnutné označiť za zástupcu štátu ten orgán, do ktorého pôsobnosti spadá
činnosť, v príčinnej súvislosti s ktorou mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda.

Podmienky a spôsob pravidelného zvyšovania dôchodkov s účinnosťou od 1.3.1991 do 31.12.2003
určovalzákonč.46/1991Zb.aod1.1.2004nadobudolúčinnosťzákonč.461/2003Z.z.Podľa§9zákona
č. 46/1991 Zb. účinného od 1.1.1995 do 31.12.2003 sa dôchodky zvýšili, ak sa podľa údajov vykázaných
Štatistickým úradom Slovenskej republiky zvýšili životné náklady aspoň o 10 % alebo priemerná mzda
aspoň o 5 % a to najskôr po uplynutí 3 mesiacov od predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov. Na základe

§ 10 ods. 1 zákona č. 46/1991 Zb. zvýšenie dôchodkov ustanovoval osobitný predpis. Zákon č. 46/1991
Zb. ale nestanovoval bližšie podmienky pre zvýšenie dôchodkov. Nevyplývala z neho povinnosť odporcu
bezprostredne po prekročení zákonom stanovených kritérií vypracovať návrh zákona a zabezpečiť jeho
účinnosť tak, aby boli zvýšené dôchodky vyplácané počnúc od mesiaca, pred ktorým boli zistené kritéria
prekročené. Navrhovateľka nepreukázala kedy odporca začal s prípravou legislatívneho procesu o

prípravezákonanazvýšeniedôchodkov.Vtejtosúvislostisúd poukazujeajnaodôvodneniezrušujúceho
uznesenia Krajského súdu, z ktorého rovnako vyplýva, že dôkazné bremeno predložiť dôkazy o tom,
že príslušné orgány štátu konali liknavo na príprave zákonov o zvýšení dôchodkov a že ich návrhy
boli predložené oneskorene zaťažuje navrhovateľku. Táto v opätovnom konaní žiaden takýto dôkaz
neprodukovala, čím sa jej dôkazná situácia nezmenila.

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že v konečnom dôsledku boli prijaté zákony o zvýšení
dôchodkov, ktoré boli vydané na základe zákona č. 46/1991 Zb. a ktoré rešpektovali uvedený zákon a
spĺňali stanovené kritéria. Tieto zákony boli prijaté na základe návrhov odporcu, ktorý si splnil povinnosťpripraviť predmetné zákony a predložiť ich do legislatívneho procesu po dôkladnom prepočte dopadov
na štátny rozpočet. O konečnej podobe zákona o zvýšení dôchodkov však rozhodla Národná rada SR
a nie odporca.

Súd má za to, že odporca sám, či prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov, v rámci svojej
kompetencie nemohol stanoviť zvýšenie dôchodkov a preto ani jeho prípadná nečinnosť, ktorú však
navrhovateľka nepreukázala, nemohla založiť nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého jej mala
vzniknúť v konaní uplatnená škoda.

Súd dospel po vykonanom dokazovaní k záveru záveru, že v konaní neboli preukázané zákonné
predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu titulom nesprávneho úradného postupu a preto návrh v
celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa zásady

úspešnosti a úspešným odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Bratislave.
Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Akpovinnýdobrovoľnenesplníto,čomuukladávykonateľnésúdnerozhodnutie,oprávnenýmôže podať

návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.