Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215208018
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215208018.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka,
so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnému: E. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. F. XXX,
o vymoženie sumy 1.388,41 eur s príslušenstvom, o odvolaniach oprávneného proti I. uzneseniu
Okresného súdu Komárno č. k. 12Er/706/2015-23 zo dňa 12. novembra 2015 a II. uzneseniu Okresného

súdu Komárno č. k. 12Er/706/2015-28 zo dňa 12. novembra 2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 12Er/706/2015-23 zo dňa 12. novembra
2015 p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 12Er/706/2015-28 zo dňa 12. novembra
2015 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Napadnutým uznesením č. k. 12Er/706/2015-23 zo dňa 12.11.2015 súd prvého stupňa zamietol žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, Kálmana
Mikszátha 268, zo dňa 14.04.2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn.
12Er/706/2015 (EX 1256/2015). Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), §

44 ods. 2, § 243d ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Zákon o rozhodcovskom
konaní"), § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
§ 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 39, § 52 ods. 1 - 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. (ďalej len "Občiansky
zákonník"). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený
domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s.,
sp. zn. IBB12100368 zo dňa 20.01.2012. S poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3

Cdo 146/2011 a 6 Cdo 143/2011 preskúmal zmluvu o úvere č. 7302092907 zo dňa 21.11.2007, ktorá
bola uzatvorená medzi spoločnosťou Poštová banka, a.s. (predchodcom oprávneného) a povinným,
obchodné podmienky pre úver, ako aj príslušné všeobecné obchodné podmienky. Následne súd citoval
znenie článku 11 bod 11.2 obchodných podmienok pre úver a časť II bod 10.2. všeobecných obchodných
podmienok, v ktorých bolo uvedené znenie rozhodcovskej doložky. Súd pritom uviedol, že uvedená
zmluva o úvere založila záväzkovo-právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného, ktorý pri

jej uzatváraní konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinným, ktorý pri jej uzatváraní nekonal
v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd za preukázané, žezáväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným bol právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a
teda bolo potrebné ho posudzovať i v kontexte ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd bol toho názoru, že v danom prípade nebolo možné formuláciu

rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku.
Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. V zmluve o úvere

boli zmluvné podmienky vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah. Spotrebiteľ mohol len
zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam vrátane VOP, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na
začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd
poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by spotrebiteľ

(povinný) bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s ním zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením
zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno, podľa názoru
súdu, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné
jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v
tomto prípade nebol dodržaný. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred

svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci
nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a
vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným
titulom. Súd prvého stupňa na základe uvedeného žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zmeny
a vyhovenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa prekročil
zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia tým, že skúmal aj iné listiny ako pripúšťa

výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, že súd prvého stupňa bol oprávnený
skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Zdôraznil, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie
exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci a
skúmaním rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.

Exekučnýsúdboloprávnenýskúmaťrozhodcovskýrozsudokakoexekučnýtitullenvzákonomurčených
medziach, pričom o platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Namietal ďalej, že súd svojim konaním
nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal
na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia čl.

II. bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b
zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že
v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku, pričom klient
rozhodcovskú doložku neodmietol. Tiež uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 53 ods.
4 OZ, porušil § 153 ods. 1 OSP a nijako sa nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné

súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd. Taktiež vyjadril nesúhlas s tým, že exekučný súd
pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu,
na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní.
Oprávnený pritom nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému
skutkovému stavu, čím exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastníkom konania. Oprávnený

namietal tiež aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry
Európskeho súdneho dvora súdom prvého stupňa. Za porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní
označil skutočnosť, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenia vydávajú aj
zamietajú. Záverom uviedol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom
konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. V tomto smere argumentoval dôvodmi uvedenými

v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013. Uzavrel, že exekučný súd
mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v
zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu

oprávneného vyhovieť.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd /§ 10 ods. 1 OSP/ preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa č.k. 12Er/706/2015-23 zo dňa 12.11.2015, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach
podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a

po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 30.03.2015, kedy
bol súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi, PhD. doručený návrh na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. IBB12100368 zo dňa 20.01.2012.
Súdu prvého stupňa bola dňa 28.04.2015 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, zmluva o úvere č. 7302092907
zo dňa 21.11.2007, obchodné podmienky pre úver (verzia 1/2007) a ďalšie prílohy. Na výzvu súdu,
oprávnený predložil všeobecné obchodné podmienky. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším

súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor
spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len

do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1

alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2014, súd preskúma žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich

prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Podľa § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky

a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na
ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej
zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa
odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných
predpisov.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto sa odvolací súd v danej právnej veci v
celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a v odôvodnení
rozhodnutia sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa

§ 219 ods. 2 OSP.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že v zmysle ustanovenia §
45 Zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok
tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45

citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Preto, ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto
zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe
ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinní boli zaviazaní k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Uvedené posudzuje exekučný

súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými

stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.

Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 21.11.2007 súd prvého stupňa správne posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu a správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzatvárania zmluvy o úvere, spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy. Zákonom č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o
dobrovoľných dražbách a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od účinnosti tohto zákona, t.j.

1. januára 2008 podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Keďže ustanovenie § 879j
zák. č. 568/2007 Z.z. výslovne uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; treba posudzovanú zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať zazmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský, a to i napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS. Článok
6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.

Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré

medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v
rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako
aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy,

ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Teda exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (zmluvy) (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyz 9.februára2012sp.zn.3Cdo122/2011).Skúmanímplatnostirozhodcovskej
doložky (v spotrebiteľskej veci) súd prvého stupňa v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací
súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa
13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR
konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.Jednýmztýchtopredpokladovjeajrelevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať". Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí
poukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorývrozsudku z27.januára
1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo

veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra
2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom,
ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom

v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nesúhlasí s námietkou oprávneného, že súd prvého

stupňa preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup súdu prvého stupňa
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" alebo
k "zmene" tohto rozhodnutia; súd prvého stupňa si taktiež neosvojoval ani postavenie odvolacieho
súdu. Skúmal iba, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky

nebol súd prvého stupňa viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd prvého
stupňa bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska,
či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktorébolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené
článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a
domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k
zneužitiu práv dodávateľom.

Podľa názoru odvolacieho súdu dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy) tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť,
resp. toto dojednanie vylúčiť. Predmetná rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil

svoju právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi, nebola individuálne (zmluvne) dojednaná, ale bola
súčasťou formulárových všeobecných obchodných podmienok. Sú preto namieste obavy, že povinný si z
takéhotofaktickynerovnovážnehovzťahuďalšípostupvoveci,akýmjerozhodcovskýproces,nedokázal
náležite uvedomiť, pričom navyše ani nemal iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky
s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým

všeobecným podmienkam zmluvy, a teda aj rozhodcovskému konaniu.

Odvolací súd reagujúc na námietky oprávneného dodáva, že pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
pričom oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania sa

nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Prekážku rozsúdenej
veci pre exekučné konanie netvorí rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo
rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného konania. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade
rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému neodopiera právo na

výkon rozhodnutia.

K námietke oprávneného, že právna predchodkyňa oprávneného Poštová banka, a.s. v danom
prípade predmetnou rozhodcovskou doložkou len plnila zákonnú povinnosť ustanovenú v § 93b ods.
1 zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len

„ Zákon o bankách“), je potrebné uviesť, že doslovné znenie predmetného ustanovenia uvádza, že:
„Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.“ Osobitným
zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o

platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov. V zmysle § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.
z. sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom
tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č.
510/2002 Z. z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory

z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní
prevodov,b)vydavateľmielektronickýchplatobnýchprostriedkovaoprávnenýmidržiteľmielektronických
platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované
zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávneného (Poštovú banku, a.s.) k tomu,
aby klientovi (povinného) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,

že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a) v rozhodcovskom konaní, b) pred
stálym rozhodcovským súdom, c) zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového
združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa oprávneného takto
postupovala. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá,
týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené

znaky. Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
bol ustanovený odlišným subjektom. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2013 zo dňa 14. mája 2013.Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka - z dôvodov
vysvetlených už súdom prvého stupňa - je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je
vykonateľný exekučný titul.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa č. k.

12Er/706/2015-23 zo dňa 12.11.2015 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

II.
Predmetom odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 12Er/706/2015-28 zo dňa
12.11.2015, ktorým súd prvého stupňa uložil oprávnenému povinnosť, aby v lehote 3 dní od doručenia
uznesenia zaplatil súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktorý je 3,00 eur, a to podľa položky č.
20a sadzobníka súdnych poplatkov, s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho
súd vymáhať.

Oprávnený podal proti uvedenému uzneseniu v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa zrušenia

napadnutého uznesenia. Dôvodil tým, že doručenie ani prijatie podania podpísaného zaručeným
elektronickým podpisom nie je poplatkovým úkonom. Súd podľa jeho názoru vykonal spoplatňovaný
úkon bez návrhu účastníka konania. Namietal, že súd vyrubil súdny poplatok za úkon, ktorý vykonal bez
návrhu účastníka, v Zákone o súdnych poplatkoch absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku za
zhotovenie takéhoto rovnopisu, a rovnako tak, zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých by

bolo poplatníka možné určiť. Uviedol, že uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu
je duplicitným spoplatnením toho istého úkonu a zákon takýto postup nepripúšťa. Uloženie povinnosti
zaplatiť súdny poplatok v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) ZoSP nemôže vzniknúť skôr, ako je rozhodnuté
o veci samej. Do pozornosti dal uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.06.2011, sp.zn. 6
M Cdo 7/11, pričom v súvislosti s ním poukázal na zjavnú diskrimináciu podaní podpísaných zaručeným

elektronickým podpisom, keďže najmä z hľadiska dvojitého spoplatnenia mal za to, že prípadný poplatok
za podanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom je už obsiahnutý v súdnom poplatku zo
žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa č.k.
12Er/706/2015-28 zo dňa 12.11.2015 nie je dôvodné.

Podľa § 42 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podanie možno urobiť písomne, ústne do

zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v

sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona o súdnych poplatkoch je poplatníkom v exekučnom konaní oprávnený
a povinný.

Podľa položky č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov, sa ukladá súdny poplatok za každú stranu 0,10
eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá
za ostatné podania s prílohami, a to za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny
spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Podľa poznámky k tejto položke v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných
zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby
žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 OSP.Z obsahu spisu vyplýva, že oprávneným bolo podané elektronické podanie so zaručeným elektronickým
podpisom. Obsahovalo odpoveď na výzvu súdu prvého stupňa na doplnenie návrhu na vykonanie

exekúcie. Išlo celkovo o 12 strán všeobecných obchodných podmienok, súčasťou ktorých bola
rozhodcovská doložka.

Oprávnený v odvolaní poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.06.2011,
sp.zn. 6M Cdo 7/2011. V tomto konaní sa Najvyšší súd zaoberal otázkou (strana 4 odsek 2) "či v prípade

súdneho poplatku za úkon súdu uvedený v položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov je aplikácia § 4
ods. 2 písm. m/ zákona o súdnych poplatkoch o osobnom oslobodení žalobkyne od súdnych poplatkov
vylúčená". Špecificky sa zaoberal vzťahom § 42 ods. 3 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku ako
ustanovenia upravujúceho náhradu trov súdu za vyhotovenie kópií pri nepredložení potrebného počtu
rovnopisov a príloh účastníkom s položkou 20a sadzobníka súdnych poplatkov, pričom dospel k záveru,
že zaplatiť súdny poplatok a nahradiť trovy konania sú zásadne dve rozdielne povinnosti, preto pomer

špeciality medzi ustanovením § 42 ods. 3 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku a ustanoveniami
zákona o súdnych poplatkoch neprichádza do úvahy. Najvyšší súd SR v tomto konaní nevyslovil
záver, že v prípade vyhotovenia rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami zaručeným
elektronickým podpisom nie je navrhovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20a
sadzobníka súdnych poplatkov. Závery Najvyššieho súdu v citovanom uznesení možno teda vykladať

tak, že za to, za čo má byť v zmysle položky 20a sadzobníka vyrubený súdny poplatok nemôže byť
uložená náhrada trov v zmysle § 42 ods. 3 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku, pretože ide o
dve rozdielne povinnosti.

K námietkam oprávneného, že doručenie ani prijatie podania so zaručeným elektronickým podpisom

nie je poplatkovým úkonom, rovnopis vyhotoviť nežiadal a zákon neobsahuje ustanovenia, na základe
ktorých by bolo možné určiť poplatníka, odvolací súd uvádza, že poplatkovým úkonom nie je v
tomto prípade doručenie alebo prijatie takéhoto podania, ale vyhotovenie jeho rovnopisu súdom. Na
vyhotovenie rovnopisu podania súdom nie je potrebná žiadosť alebo súhlas účastníka konania, ktorý
takéto podanie urobil. V zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého

súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh je treba
vykladať spôsobom, že súdne poplatky sa vyberajú v návrhovom konaní. Z toho, že v tomto prípade
ide o podanie, ktorým sa dopĺňa návrh na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že aj v tomto konaní sa
vyberajú súdne poplatky. Pokiaľ ide o oprávneným uvádzanú absenciu určenia poplatníka poplatku za
vyhotovenie rovnopisu podania v zákone, podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona o súdnych poplatkoch je

poplatníkom oprávnený a povinný v exekučnom konaní. Pretože podanie, ktorého rovnopis súd vyhotovil
je doplnením jeho návrhu na vykonanie exekúcie, bolo potrebné súdny poplatok uložiť nie povinnému,
ale oprávnenému.

Oprávnený v odvolaní namietal, že uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu

je duplicitným spoplatnením toho istého úkonu a zákon takýto postup nepripúšťa. Podľa názoru
odvolacieho súdu z charakteru súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisu podania podľa položky 20a
vyplýva, že sa jedná o špecifický, samostatný poplatkový úkon, ktorý nijakým spôsobom nie je duplicitný
s poplatkom za podanie návrhu na vykonanie exekúcie, pričom jeho účelom je zamedziť prípadným
vysokým nákladom súdu za vyhotovenie potrebného množstva rovnopisov, keďže ustanovenie 42

ods. 3 tretie veta OSP na daný prípad aplikovať nemožno, čo vyplýva aj zo záverov uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 23.06.2011, sp.zn. 6 M Cdo 7/2011. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že
by bolo nespravodlivé pre vyhotovovanie rovnopisov súdom pri podaniach so zaručeným elektronickým
podpisom celoplošne zvyšovať súdny poplatok za návrh na začatie konania, teda aj tým, ktorí podanie
podajú iným zákonným spôsobom, pri ktorom súdu predložia potrebný počet rovnopisov, alebo nahradia

trovy na vyhotovenie kópií. K tvrdeniu oprávneného, že uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok v
zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) ZoSP nemôže vzniknúť skôr, ako je rozhodnuté o veci samej, odvolací
súd uvádza, že vo veci samej bolo rozhodnuté v rovnaký deň, ako vznikla povinnosť zaplatiť súdny
poplatok. Táto námietka je preto neopodstatnená.

Odvolací súd zastáva názor, že keďže predmetné podanie oprávneného bolo urobené elektronickými
prostriedkami a bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, súd prvého stupňa postupoval
správne, keď mu za vyhotovenie rovnopisu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky
20a Sadzobníka súdnych poplatkov.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 12Er/706/2015-28 zo
dňa 12.11.2015 ako vecne správne, podľa § 219 ods. 1 OSP, potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.