Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/643/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309209898
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4309209898.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci žalobkyne: B. W., bytom B. č. XX, zast.
Jurovatý & partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Námestie SNP 14, proti žalovaným: 1/ B.. H. T., bytom
U., H. XXX, 2/ G. T., bytom U., H. XXX, zast. B.. H. T., bytom U., H. XXX, 3/ G. E., bytom R. R., L. ul., D.
XXXX/XX, 4/ G. G., bytom B. č. XX, 5/ F. H., bytom R. č. XX a 6/ E. G., bytom M., ul. H. G. č. 1, žalované v
5. a 6. rade zastúpené G. G., bytom B. č. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 17. 03. 2014 č.k. 7C/98/2009-424, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa po pripustení jej

zmeny uznesením zo dňa 18. 02. 2014 č.k. 7C/98/2009-405 domáhala určenia, že je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností registra „C“ vedených Okresným úradom Levice, katastrálny odbor, kat.
úz. B., zapísaných na LV č. XXX ako parc. č. XXX/XX - zastavané plochy o výmere 1090 m2 v podiele
129/1090-ín a parc. č. XXX/XX - zastavané plochy o výmere 1090 m2 v podiele 12/1090-ín, na LV č.
XX ako parc. č. XXX/XX - záhrady o výmere 1375 m2 v podiele 351/1379-ín a na LV č. XXX ako parc.
č. XXX/XX - záhrady o výmere 1674 m2 v podiele 328/1674-ín k celku. Zároveň vyslovil, že o trovách
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia
podielového spoluvlastníctva k ňou označeným nehnuteľnostiam na tom základe, že jej matka B. C.,
zomr. XX. XX. XXXX, bola pôvodnou pozemnoknižnou vlastníčkou PKN parciel č. XXX, XXX a XXX,
zapísaných v PKN vložke č. XXX kat. úz. B., ktoré po nej nadobudla na základe rozhodnutia Štátneho
notárstva v Leviciach zo dňa 24. 11. 1992 č.k. D 3149/92-18, pričom k časti týchto nehnuteľností
bolo vlastníctvo zapísané v prospech právnych predchodcov žalovaných. Vychádzajúc z rozhodnutia

odvolacieho súdu zo dňa 28. 12. 2012, ktorým zrušený jeho prvý zamietajúci rozsudok, konštatoval,
že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení jej spoluvlastníckeho práva k sporom dotknutým
nehnuteľnostiamvzmysle§80písm.c/OSP.Zhľadiskaskutkovéhostavuvyšielzozistenia,žežalovaný
v 1. rade je vedený ako spoluvlastník v podiele 2/3-ín a žalovaná v 2. rade ako spoluvlastníčka v podiele
1/3-iny k nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXX kat. úz. B. ako parc. č. XXX/XX - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 1090 m2 a na ňom postavenom rodinnom dome súp. č. XX, ktorá bola vytvorená
z časti PKN parcely č. XXX o výmere 129 m2 a PKN parc. č. XXX o výmere 12 m2. Tieto žalovaný

v 1. rade nadobudol na základe Osvedčenia o dedičstve č. 1D 363/97, Dnot 170/97 a č. 1D 945/96,
Dnot 334/96 a darovacou zmluvou zo dňa 03. 06. 1999 č. V-1857/99 a žalovaná v 2. rade totožnou
darovacou zmluvou. Právnymi predchodcami žalovaného v 1. rade bol H. T. a G. T., rod. W., ktorým
podľa konečného prídelového plánu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia „B“,opatreného pečiatkou Okresného národného výboru vo Vrábľoch a Miestneho národného výboru B., bol
zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov v kat. úz. B. bývalých vlastníkov vdova G. W., rod.
C.-X. a spol., vyhotoveným Okresným národným výborom vo Vrábľoch dňa 01. 10. 1953 a preskúmaný

a potvrdený Miestnym národným výborom Iňa dňa 19. 10. 1953 pod č. 5 pridelený ako konečný prídel
stavebný pozemok o výmere 10 árov 00 m2 a záhrada o výmere 14 árov a 10 m2 s tým, že deň prevzatia
prídelu (vstupu do úžitku) je 1. október 1946. Následne na pridelených pozemkoch si postavili i rodinný
dom, ktorého stavba na žiadosť H. T. bola povolená rozhodnutím Rady Okresného národného výboru
v Leviciach, odbor pre výstavbu rady ONV v Leviciach dňa 06. 10. 1961 pod zn. Výst/16-9690/1961.

Žalovaný v 3. rade je vedený ako vlastník nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX kat. úz. B. ako parc. č.
XXX/XX-zastavanéplochyanádvoriaovýmere557m2ananejpostavenomrodinnomdomesúp.č.XX
a parc. č. XXX/XX - záhrady o výmere 1674 m2, ktorá posledne menovaná bola vytvorená aj z časti PKN
parcely č. XXX o výmere 328 m2. Jeho právni predchodcovia a to O. E. a B. E., rod. M. podľa totožného
konečného prídelového plánu ako u žalovaných v 1. a 2. rade boli vedení ako prídelcovia pod bežným
č. XX stavebného pozemku o výmere 10 árov 00 m2 a záhrady o výmere 11 árov 00 m2 za prídelovú

cenu 1689 Kčs. Túto uhradili splátkou vo výške 20 Kčs dňa 26. 11. 1949, tiež poštovými poukážkami pod
podacím č. 204 vo výške 1200 Kčs a pod podacím č. 6040 vo výške 280 Kčs na pošte Levice a úhrada
ktorej vyplýva i z potvrdenia Okresného národného výboru zo dňa 17. 04. 1965, uznesenia Komisie pre
výstavbu pri MNV v B. č. 4 zo dňa 04. 03. 1965 a č. 6/1965 zo dňa 22. 05. 1965, ako i úradného záznamu
spísaného na Obvodnom úrade MNV v Kalnej nad Hronom dňa 18. 08. 1970. Vlastnícke právo právnych

predchodcovžalovanéhov3.radekparc.č.XXX/XXbolonásledneurčenéirozsudkomOkresnéhosúdu
v Leviciach zo dňa 31. 05. 1989 č.k. 6C/139/89-21 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 27. 09. 1989 č.k. 8Co/286/89, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 23. 10. 1989. Pokiaľ ide o parc.
č.XXX/XX,tátojezapísanánaLVč.XX kat.úz.B.akozáhradaovýmere1375m2atovspoluvlastníctve
žalovanej v 4. rade v podiele 2/4-ín titulom kúpnej zmluvy a žalovaných v 5. a 6. rade každej v podiele 1-

iny na základe Osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Levice zo dňa 07. 02. 1997 č. D 1191/95, Dnot
216/95. Ich právna predchodkyňa G. H., rod. F. je taktiež uvedená v konečnom prídelovom pláne zo dňa
01. 10. 1953 ako prídelca pod bežným č. 22 a bol jej daný konečný prídel a to stavebný pozemok o
výmere 10 árov 00 m2 a záhrada o výmere 10 árov 00 m2 za prídelovú cenu 1600 Kčs s dňom prevzatia
prídelu 01. 10. 1946. Obdobne, ako v prípade právnych predchodcov žalovaných v 1. až 3. rade si i

právna predchodkyňa žalovaných v 4. až 6. rade na pridelených pozemkoch postavila rodinný dom a
prídelovú cenu uhradila. Táto okolnosť bola preukázaná zloženkami v konaní vedenom na Okresnom
súde Levice pod sp.zn. 5C/74/79, v ktorom rozsudkom zo dňa 13. 08. 1979 č.k. 5C/74/79-11 bolo určené,
že G. H. je v celosti vlastníčkou nehnuteľností v kat. úz. B. a to parc. č. XXX/XX o výmere 729 m2
a parc. č. XXX/XX - záhrada o výmere 1375 m2 v celosti, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

dňa 07. 11. 1979. Následne na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14. 12. 1979 uvedené nehnuteľnosti
G. H. odpredala D. G. a G. G., rod. H., ktorá kúpna zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v
Leviciach dňa 05. 02. 1980 pod č. R I. 6/80. Tiež mal za preukázané, že dňa 02. 02. 1946 sa na Miestnom
národnom výbere v B., ako to dokladuje zápisnica z uvedeného dňa, uzniesli žiadatelia stavebných
pozemkov a vlastníci pozemkov „idúcich pozdĺž pialských cestách po pravej strane a ľavej strane

idúcich pozemkov“, že žiadateľom stavebných pozemkov sa pridelia stavebné pozemky, ktoré patria
pozemnoknižným vlastníkom v lokalite „Zobor“ a týmto sa za náhradu pridelia pozemky „z poštátnieho
velkostatku, ktorých vlastník koľko kvadrátnych siah odovzdal na pozemky, toľko kvadrátnych siah
dostane z veľkostatku poštátneného“, ku ktorej dohode pristúpila aj Miestna roľnícka komisia dňa 04. 08.
1946.Ďalej,ževmesiacinovember1947bolvyhotovenýMiestnouroľníckoukomisiounávrhprídelového

plánu zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov po bývalých vlastníkoch - W. G., rod. C. - X.
a spol., ktorým pod bežným č. 60 a 61 boli pridelené parcely aj právnej predchodkyni žalobkyne bez
navrhovanej prídelovej ceny. Následne konečným prídelovým plánom Povereníctva pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy sekcia „B“ v Bratislave vyhotoveným 01. 10. 1953 boli právnymi predchodcom
žalovaných pridelené predmetné stavebné pozemky a záhrady, bola stanovená prídelová cena a prídelci

prevzali prídel (vstúpili do úžitku) dňa 01. 10. 1946. Mal za to, že predmetné konečné prídelové plány
majú charakter verejnej listiny, boli vydané orgánom na to podľa zákona oprávneným a v medziach jeho
právomoci sú právoplatné a vykonateľné, a preto ich treba považovať za právne perfektné a to bez
ohľadu na prípadnú vecnú nesprávnosť, ktorá nemôže byť v súčasnosti skúmaná všeobecným súdom,
pretožeutohtorozhodnutiaplatí,žesaprezumujejehosprávnosť.Argumentačnetopodporilipoukazom

na rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo 123/2003. Dospel k záveru, že tak došlo k zámene pozemkov, čo
dosvedčuje i zápis z jednania na Miestnom národnom výbere v B. dňa 18. 10. 1953, v ktorom je
jednoznačne uvedené, že konfiškovaný majetok bývalého vlastníka vdovy G. W. bol rozdelený i medzi
roľníkov, ktorí dali svoje pozemky prídelcom ako vhodné pre stavebné pozemky a teda previedli výmenusvojich vlastných pozemkov vhodných na stavebné pozemky za pozemky konfiškované, pričom tvrdenia
žalobkyne, že k takejto zámene nedošlo, vyvracia aj zápisnica napísaná v úradovni MNV v B. dňa 20. 07.
1957. Poznamenal, že aj keď od prevzatia prídelu, t.j. od 01. 10. 1946 sa uskutočňovali rôzne rokovania,

ktorých predmetom bolo vysporiadanie majetkových vzťahov k pozemkom prídelcov, čo malo obstarať
Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, táto okolnosť nesvedčí o zbavení či
odňatí vlastníctva prídelcov, ani o tom, ako to tvrdila žalobkyňa, že by právni predchodcovia žalovaných
predmetné nehnuteľnosti získali nelegálne. Následne podal teoreticko-právny výklad podmienok pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním podľa obyčajového práva platného na Slovensku do roku

1950, ako i podľa zák. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka poukazujúc na jeho ust. § 115, § 116 ods.
1, § 132 ods. 1, § 143, § 144, § 145 ods. 1, 2, § 562 a § 566 ods. 1, 2. V tomto smere uviedol, že podľa
obyčajového práva vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním nadobudol ten, kto mal v pokojnej držbe
nehnuteľnosť ako svoju po dobu 32 rokov, pričom dobromyseľnosť sa vyžadovala pri nastúpení do držby
a podľa zák. č. 141/1950 Zb. (Stredného Občianskeho zákonníka) vlastnícke právo vydržaním mohol
nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov, za oprávneného držiteľa sa

považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí,
s tým, že v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená a dobromyseľnosť sa vyžadovala
počas celého plynutia vydržacej doby. Poukázal na to, že pri posudzovaní otázky, či boli splnené
podmienky oprávnenej držby, však nemožno vychádzať len zo skutočnosti, že stav vzniknutý v dôsledku
ujatia sa držby nebol v súlade s údajmi uvedenými v pozemkovej knihe, prípadne v inej verejnej listine,

o ktorých sa držiteľ nepresvedčil, ale je potrebné brať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých sa držitelia
držby ujali a za ktorých následne vydržacia doba plynula. Dospel k záveru, že do nadobudnutia účinnosti
stredného Občianskeho zákonníka držiteľom pozemkov v kat. úz. B. vydržacia doba neuplynula, keď
právni predchodcovia žalovaných sa ujali držby stavebných pozemkov a záhrad dňa 01. 10. 1946, ktorý
dátum je uvedený na konečnom prídelovom pláne a nie je ho možné spochybniť. Za situácie, že právni

predchodcovia žalovaných nemali dôvodné pochybnosti o tom, že predmetné pozemky im boli dané do
vlastníctva, s ohľadom i na zápisnicu napísanú na Miestnom národnom výbere v B. dňa 02. 02. 1946, že
od 01. 10. 1946 nehnuteľnosti ako svoje vlastníctvo dobromyseľne užívali, postavili si na nich rodinné
domy a v ich užívaní neboli rušení, nadobudli vlastnícke právo k sporom dotknutým nehnuteľnostiam
vydržaním najneskôr k 01. 01. 1961, keďže vydržacia doba začala plynúť ešte pred 01. 01. 1951.

Dodal tiež, že žalobkyňa až skoro po 60-ich rokoch sa dožaduje určenia svojho spoluvlastníckeho
podielu na označených nehnuteľnostiach, pričom nielen z výsledkov dokazovania vykonaného v tomto
konaní, ale aj v predchádzajúcich súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Levice pod sp.zn.
6C 139/89 a 5C 74/79 bolo preukázané, že právni predchodcovia žalovaných v 3. až 6. rade nadobudli
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam titulom vydržania podľa § 115 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Mal za to, že snaha doriešiť majetkové usporiadanie k pozemkom pri jednotlivých rokovaniach nebola
spôsobilá narušiť dobromyseľnosť ich nadobúdateľov, ako to tvrdila žalobkyňa, pretože ich právo bolo
rešpektované a ani z jednej zápisnice nevyplýva opak alebo skutočnosť, že by právna predchodkyňa
žalobkyne žiadala o vrátenie alebo vydanie vymenených pozemkov a naviac v pochybnostiach sa
predpokladalo, že držba je oprávnená. Na vznášané pochybnosti žalobkyne preto neprihliadol, keď i

v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 6C 139/89 samotná žalobkyňa vystupovala
v postavení žalovanej a užívanie nehnuteľností nenamietala. Rovnako tak neprihliadol na argumenty
žalobkyne vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu Nitra zo dňa 10. 10. 2001 č.k. 7Co/495/98-236 s
ohľadom na to, že tento sa týkal iných nehnuteľností a účastníkov konania. Uzavrel, že žalobkyňa v
konaní neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažovalo na preukázanie ňou tvrdených skutočností, a

preto jej žalobu zamietol. V súlade s ust. § 151 ods. 3 OSP vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvého stupňa vykonal

podrobné dokazovanie na objektívne zistenie skutkového stavu, avšak vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotil a vyvodil z nich nesprávne právne závery. Vytkla prvostupňovému súdu, že jeho rozhodnutie
postráda právny záver, resp. právnu úvahu o tom, ako súd posúdil obsah listiny zo dňa 02. 02. 1947
spísanej na Miestnom národnom výbore v B., podľa ktorej sa uzniesli žiadatelia stavebných pozemkov
a vlastníci pozemkov, že žiadateľom sa pridelia stavebné pozemky, ktoré patria pozemnoknižným

vlastníkom v lokalite Zobor, ktorým sa za náhradu pridelia pozemky z poštátnieho velkostatku, resp. o
aký právny titul pre prechod vlastníctva k nehnuteľnosti sa jedná, či táto listina neobsahuje odkladaciu
podmienku, či to je listina spôsobilá vyvolať u niektorej zmluvnej strany dobromyseľnosť, či došlo na
základe tejto listiny k prechodu vlastníctva a podobne. Vytkla prvostupňovému súdu, že sa len obmedzilna konštatovanie, že právni predchodcovia žalovaných nemali dôvodné pochybnosti, že predmetné
pozemky im boli dané do vlastníctva, do oprávnenej držby už i s poukazom na zápisnicu napísanú na
MNV v B. dňa 02. 02. 1946 a tento záver označila za zmätočný, pretože si zamieňa inštitút vlastníctva s

vydržaním. Spochybnila aj jeho právny záver o tom, že právni predchodcovia žalovaných nehnuteľnosti
nadobudli do oprávnenej držby 01. 10. 1946 a od tejto doby je potrebné počítať lehotu po právnej
stránke relevantnú pre vydržanie, pretože súd prvého stupňa zároveň konštatoval, že od prevzatia
prídelu sa uskutočňovali rôzne jednania a ich predmetom bolo vysporiadanie majetkových vzťahov k
pozemkom prídelcov, nakoľko skutočný vlastnícky vzťah nebol v súlade s evidenčným, avšak táto snaha

dať do súladu majetkovoprávne usporiadanie nesvedčí o zbavení či odňatí vlastníctva prídelcov. V
tejto súvislosti tvrdila, že právni predchodcovia nikdy nemohli byť, ani neboli dobromyseľní, pretože sa
zúčastňovali rokovaní o vysporiadaní majetkových vzťahov k predmetným pozemkom, lebo nedostali
náhradné pozemky tak, ako bolo uvedené v zápisnici napísanej na MNV v B. dňa 02. 02. 1946. Nemožno
tak hovoriť o oprávnenej držbe pozemku na základe dobromyseľnosti, ale išlo o klasickú okupáciu, t.j.
držbu neoprávnenú. Mala za to, že pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval, že jej právni predchodcovia

náhradné pozemky dostali, mal uviesť konkrétne kde, v ktorej lokalite a v akej výmere. Za tendenčný
považovala záver vysloveným prvostupňovým súdom, že rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 10.
10. 2001 č.k. 7Co/495/98-236 s vecou nesúvisí, majúc za to, že obidve súdne konania skutkovo a právne
spolu súvisia, čo jednoznačne vyplýva z ich odôvodnení.

Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že v odvolaní
žalobkyne nevzhliadli žiadne nové dôkazy alebo podstatné námietky, ktoré by mali viesť k zmene
rozhodnutia. Poukázali tiež na to, že sú vlastníkmi nehnuteľností a to parc. č. 401/24 a 401/25,
zapísanými na liste vlastníctva č. XXX kat. úz. B., sú dobromyseľní v tom, že tieto im patria podľa
predložených dokumentov, pričom nemôžu mať vedomosť o tom, či bola vykonaná zámena pôdy.

Vyslovili tiež údiv, prečo sa problém rieši až po vyše 60 rokoch, keď žalobkyňa, resp. jej právny
predchodca mal v stanovenom termíne možnosť namietať voči priebehu zámeny pozemkov.

Žalovaní v 3. až 6. rade sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobkyne
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné.

V tomto konaní sa žalobkyňa žalobou voči žalovaným v 1. až 6. rade, ako i žalovaným K., E., H. a K.
(označení pôvodne ako žalovaní v 7. až 10. rade) domáhala určenia, že nehnuteľnosti v kat. úz. B.,
zapísané na LV č. XXX ako parc. č. XXX/XX v podiele 141/1090-ín, na LV č. XXX ako parc. č. XXX/XX
v podiele 300/1674-ín, na LV č. XX ako parc. č. XXX/XX v podiele 300/729-ín, na LV č. XXX ako parc.
č. XXX/XX o výmere 300 m2 a na LV č. XX ako parc. č. XXX/XX o výmere 123 m2 sú jej vlastníctvom.

Uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 03. 07. 2013 č.k. 7C/98/2009-376 konanie voči žalovaným v 7.
až 10. rade bolo zastavené pre späťvzatie návrhu. Uznesením zo dňa 18. 02. 2014 č.k. 7C/98/2009-405
bola pripustená zmena žaloby a predmetom konania sa stalo určenie, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou
nehnuteľností v kat. úz. B., zapísaných na LV č. XXX ako parc. č. XXX/XX - zastavané plochy o výmere
1090 m2 v podiele 129/1090-ín a v podiele 12/1090-ín, na LV č. XX ako parc. č. XXX/XX - záhrady o

výmere 1375 m2 v podiele 351/1379-ín a na LV č. XXX ako parc. č. XXX/XX - záhrady o výmere 1674
m2 v podiele 328/1674-ín k celku.

V súdenej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie súdu prvého stupňa po tom, čo jeho skorší
rozsudok zo dňa 23. 09. 2011 č.k. 7C/98/2009-268, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá pre

nedostatok naliehavého právneho záujmu na žalobkyňou požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/
OSP, bol uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 12. 2012 č.k. 25Co/144/2012-350 zrušený a
vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci. Následne súd prvého stupňa po opätovnom prejednaní veci
rozhodol rozsudkom, ktorým žalobu žalobkyne zamietol po zistení, že k vydržaniu sporom dotknutých

nehnuteľností došlo právnymi predchodcami žalovaných. Naproti tomu žalobkyňa svoje spoluvlastnícke
právoktýmtonehnuteľnostiamvyvodzujeznadobúdaciehotitulu,zaktorýoznačilarozhodnutieŠtátneho
notárstva v Leviciach zo dňa 24. 11. 1992 č.k. D 3149/92-18, ktorým bola schválená Dohoda dedičov o
vyporiadaní dedičstva po poručiteľke B., rod. C., zomrelej XX. XX. XXXX a ktorým žalobkyňa nadobudlanehnuteľnosti zapísané v PKN vložke č. XXX kat. úz. B., medzi iným i parcely č. XXX, XXX a XXX, z časti
ktorých sú vytvorené nehnuteľnosti, ku ktorým sa v konaní domáha určenia svojho spoluvlastníctva.

So zreteľom na obsah žaloby, tvrdenia žalobkyne, obranu žalovaných, napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa, ako i obsah odvolania, za ťažisko odvolacieho konania v prejednávanej veci treba považovať
riešenie otázky, či boli splnené podmienky pre vydržanie nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľky B. C.
na strane právnych predchodcov žalovaných.

Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (ďalej len „OZ“) vlastnícke právo k hnuteľnej
veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná
vydržacia doba desaťročná.

Podľa § 145 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená

(§ 145 ods. 2 OZ).

Podľa § 566 ods. 1 OZ, lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon
určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951; ak
určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa keď lehota začala bežať.

To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 2 OZ).

Uvedené ustanovenia upravujú vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom.

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po
zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec
dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa
platnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť
vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva

je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak tu
výnimočnetitulvôbecnieje,anadobúdateľjesozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žetutitulje,
stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom
vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu
vydržania a spôsobilého subjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a

nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.

Ako už správne uviedol súd prvého stupňa, pred 1. januárom 1951, keď nadobudol účinnosť Občiansky
zákonník (zák. č. 141/1950 Zb., tzv. Stredný Občiansky zákonník), podmienky vydržania vlastníckeho
práva na území dnešnej Slovenskej republiky upravovalo obyčajové právo. Podľa tohto práva (platného

na Slovensku do 31. decembra 1950) nadobudol vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto
nehnuteľnosť mal ako svoju v poctivej, pokojnej a dlhotrvajúcej držbe. Všeobecná vydržacia doba bola
32 rokov, pri vydržaní proti štátu sa vyžadovala 100-ročná vydržacia doba a pri vydržaní proti cirkvi
40-ročná vydržacia doba (porovnaj Štefan Luby, Základy všeobecného súkromného práva, Bratislava
1944, str. 101 a 108; Štefan Luby, Dejiny súkromného práva na Slovensku, Bratislava 1946, str. 234).

Predpokladom vydržania vlastníckeho práva bola držba veci, nestačila odvodená držba (detencia).
Držba musela byť počas celej vydržacej doby pokojná, t. j. nesmela byť prerušená a musela byť poctivá.
Nestačilo preto, že držiteľ mal fakticky vec u seba, ale musel byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí
vlastníckym právom; dobromyseľnosť tu musela byť od počiatku. O dobromyseľnom držiteľovi sa až
do dokázania opaku predpokladalo, že má právny titul (porovnaj napr. aj Zborník IV býv. Najvyššieho

súdu, Praha 1986, str. 162-163). Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval
Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení
s ust. § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej
doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo
k podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť

vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10
rokov; vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115).
Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu
vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Medzi požiadavkoudobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, že obyčajové právo platné
na Slovensku do 31. decembra 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa
Občianskeho zákonníka z roku 1950 bola dobromyseľnosť potrebná počas celého priebehu vydržacej

doby. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným
veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1. januárom 1951,
najneskoršie 1. januára 1961, t. j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym
zákonníkom z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951. Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred
1. januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom

1. januára 1961. Teda pre vydržanie vlastníctva nehnuteľností platilo, že už bežiaca vydržacia doba sa
skončí uplynutím pôvodnej vydržacej doby; ak tá by však do 1. januára 1961 nestihla uplynúť, potom -
najneskôr - v 10-ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951. Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako
v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (porovnaj napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV býv. Najvyššieho súdu,
Praha 1986, str. 517.). V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala doba plynúť ešte pred
1. januárom 1951, t. j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť však

už splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950.
V oboch prípadoch vydržania platila tiež zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného
držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu.

Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,

keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru
o existencii dobrej viery, sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) - teda
okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych
predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk, viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa

odvodzuje vznik práva. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu nemožno vylúčiť ani potvrdiť existenciu
dobrej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych
právnych, ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľností - viažucich sa k
nadobúdaciemu titulu. Dobrá viera oprávneného džiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti,
sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul

nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul
je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, je potrebné vždy hodnotiť objektívne, a nie len zo
subjektívneho hľadiska samého účastníka konania. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva
došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného či neplatného). Je potrebné však vziať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného

prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo
právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Dobrá viera zaniká v okamžiku,

kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu
vec právom patrí.

Hodnotiac predmetnú vec vo svetle vyššie uvedenej právnej úpravy, odvolací súd v zhode s právnym
názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobkyne. Súd prvého stupňa v

tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci, z ktorého vychádzal i odvolací súd a vyvodil
z neho i správny právny záver. Z hľadiska skutkového stavu niet sporu o tom, že nehnuteľnosti v kat. úz.
B., ktorých určenia do podielového spoluvlastníctva sa žalobkyňa domáha žalobou, sú vedené na LV č.
XXX ako parc. č. XXX/XX - zastavané plochy o výmere 1090 m2 na mene žalovaných v 1. a 2. rade, na
LV č. XXX ako parc. č. XXX/XX - záhrady o výmere 1674 m2 na mene žalovaného v 3. rade a na LV č.

XX ako parc. č. XXX/XX - záhrady o výmere 1375 m2 na mene žalovaných v 4. až 6. rade a že tieto boli
vytvorené z časti pozemnoknižných parciel č. XXX - roľa „Q.“ o výmere 1215 m2, parc. č. XXX - roľa „Q.“
o výmere 4373 m2 a parc. č. XXX - roľa „Q.“ o výmere 3194 m2, zapísaných v PKN vložke č. XXX kat.
úz. B.. Ako vlastníčka týchto PKN nehnuteľností v celosti je vedená právna predchodkyňa žalobkyne
B. C., rod. C. na základe uznesenia o odovzdaní pozostalosti Okresného súdu vo Vrábľoch zo dňa 17.

01. 1950 č. D 526/48. Právnymi predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade boli H. T. a G. T., žalovaného
v 3. rade O. E. a B. E. a žalovaných v 4. až 6. rade G. H.. Rovnako tak niet sporu o tom, že dňa 02.
02. 1946 sa obyvatelia obce B., ktorí boli žiadateľmi o pridelenie stavebných pozemkov (medzi nimi i
právni predchodcovia žalovaných), s vlastníkmi pozemkov idúcich pozdĺž pialských cestách po pravejstrane a po ľavej strane dohodli na zámene pozemkov tak, že vlastníci pozemkov tieto zamenia za tú istú
výmeru pozemkov, ktorá im bude pridelená „z poštátnieho veľkostatku“. Následne došlo k realizácii tejto
dohody, pozemky ustupujúcich pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov boli scelené, rozdelené

na stavebné pozemky a pridelené žiadateľom podľa návrhu miestnej roľníckej komisie zo dňa 04. 08.
1946. Takto boli pridelené stavebné pozemky i právnym predchodcom žalovaných v 1. až 6. rade, ktorí
si na nich postavili i rodinné domy, ktorých stavba bola následne legalizovaná rozhodnutím odboru pre
výstavbu Rady ONV v Leviciach zo dňa 06. 10. 1961 pre právnych predchodcov žalovaných v 1. až
3. rade (č.l. 64 a 146 spisu). Skutočnosť, že došlo k realizácii vyššie označenej dohody o zámene

nehnuteľností preukazujú i ďalšie v spise obsiahnuté listinné dôkazy. Je to Návrh prídelového plánu
zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov v kat. úz. B. po bývalej vlastníčke G. W. a spol.,
vyhotovený Miestnou roľníckou komisiou dňa 14. 11. 1947 a potvrdený Okresnou roľníckou komisiou vo
Vrábľoch, podľa ktorého pod č. 60 je uvedené, že právnej predchodkyni žalobkyne B. C. bola pridelená
parc. č. XXX/XXX - roľa o výmere 7921 m2 bez uvedenia prídelovej ceny, zároveň s poznámkou, že dala
6666 m2 (č.l. 121, 122 spisu). Podľa konečného prídelového plánu Povereníctva pôdohospodárstva a

pozemkovej reformy sekcia „B“ v Bratislava, potvrdený Miestnym národným výborom v B. dňa 19. 10.
1953, zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov v kat. úz. B. po bývalej vlastníčke vdove G. W.,
rod. C. - X. a spol. bol právnym predchodcom žalovaných v 1. a 2. rade pridelený stavebný pozemok
o výmere 1000 m2 a záhrada o výmere 1410 m2 (por. č. 5) právnym predchodcom žalovaného v 3.
rade stavebný pozemok o výmere 1000 m2 a záhrada o výmere 1100 m2 za prídelovú cenu 1680 Kčs

(pod por. č. 21) a právnej predchodkyni žalovaných v 4. až 6. rade stavebný pozemok o výmere 1000
m2 a záhrada o výmere 1000 m2 za prídelovú cenu 1600 Kčs (pod por. č. 22) s tým, že deň prevzatia
prídelu (vstupu do úžitku) je 1. október 1946. V zápisnici zo dňa 20. 07. 1957 spísanej na MNV v B. vo
veci likvidovania konfiškovaného majetku v kat. úz. B. je konštatované, že pri druhej revízii likvidovania
konfiškovaných majetkov bolo zistené, že zo súkromného majetku B. C. o výmere 0,5 ha v roku 1947

boli delené stavebné pozemky, ktoré prídelci splácajú ako rozdelené konfiškátom a menovaná dostala
za výmenu z konfiškovaného majetku, za ktorú prídel neplatí (bod 47). Aj v ďalších zápisniciach MNV
B. zo dňa 19. 09. 1953 a 18. 10. 1953 je uvedené, že dňa 02. 02. 1946 bola uzatvorená dohoda s
majiteľmi súkromných pozemkov a prídelcami, ktorí žiadali stavebné pozemky, že vlastníci pozemkov
zamenia ich za pozemky, ktoré dostanú zo skonfiškovaného majetku G. W., na základe čoho bolo takto

pridelených29stavebnýchpozemkov,zktorých18jezastavanýchstým,žepozemnoknižneveceštenie
je usporiadaná, z ktorého dôvodu sa prídelcovia zaviazali na vlastné trovy vypracovať nový geometrický
plán nehnuteľností.

Po roku 1945 Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy vydávalo podľa Nariadenia vlády

č. 104/1945 Sb. n. SNR a Nariadenia vlády č. 104/1946 Sb. n. SNR výmery o vlastníctve pôdy a bývalé
Okresné národné výbory vydávali podľa zákona č. 142/1947 Sb. a zák. č. 46/1948 Sb. prídelové listiny,
ktoré mali rovnaké právne účinky. Tieto výmery a prídelové listiny (verejné listiny) boli a aj v súčasnosti
sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami pre
zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra nehnuteľností. Aby boli vkladuschopné, museli byť a

musia byť tieto listiny právne perfektné. V danej veci však žalovaní nepreukázali existenciu perfektnej
verejnej listiny (výmer o vlastníctve pôdy alebo prídelovú listinu), ktorou mali ich právni predchodcovia
nadobudnúť vlastnícke právo k sporom dotknutým nehnuteľnostiam v kat. úz. B., keď za takúto nemôže
byť považovaný konečný pridelový plán a iné dôkazy v tomto smere nepredložili. Zostalo preto s
ohľadom na tvrdenia žalovaných posúdiť existenciu ďalšieho nadobúdacieho titulu spochybňujúceho

spoluvlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam. Správne preto súd prvého stupňa
v konaní následne skúmal, či právni predchodcovia žalovaných splnili podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam vydržaním.

Vychádzajúc zo skutkového rámca zisteného prvostupňovým súdom, ako i vo svetle zhora uvedeného

výkladu právneho inštitútu vydržania, odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvého
stupňa vyvodil, že k vydržaniu nehnuteľností právnymi predchodcami žalovaných podľa § 116 ods.
1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. došlo, keď právni predchodcovia žalovaných sporné
nehnuteľnosti užívali nerušene a po zákonom stanovenú dobu, pričom na základe skutočností, ktoré
vyšli najavo, ako i so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní a sporné parcely držali na základe

ich vnútorného presvedčenia, že im patria. V tomto smere si plne osvojil závery prvostupňového súdu, a
preto ich duplicitne opakovať nebude. Len zvýrazňuje, že právni predchodcovia žalovaných vstúpili do
užívania nehnuteľností v roku 1946, pričom podľa obyčajového práva im 32-ročná vydržacia lehota do
účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. neuplynula. Vydržacia lehota v zmysle ustanovenia§ 566 OZ č. 141/1950 Zb. im však uplynula dňa 01. 01. 1961, t.j. po skončení 10-ročnej doby počítanej
od 01. 01. 1951. Odvolací súd najmä so zreteľom na argumentáciu odvolateľky o tom, že právni
predchodcovia žalovaných nemohli byť a ani neboli dobromyseľní v držbe, poukazuje predovšetkým na

Dohodu o zámene nehnuteľností zo dňa 02. 02. 1946 a jej následnú realizáciu konečnými prídelovými
plánmi, ktoré osvedčujú, že medzi pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi nehnuteľností a žiadateľmi
stavebnýchpozemkov,medzinimiiprávnymipredchodcamižalovanýchdošlokústnejdohodeozámene
pozemkov tak, že pozemky pozemnoknižných spoluvlastníkov budú rozdelené na stavebné pozemky
a pridelené žiadateľom a pozemnoknižným vlastníkom pozemkov budú za ne dané do vlastníctva

pozemky zo skonfiškovaného majetku bývalej vlastníčky G. W.. I keď na základe tejto dohody vlastníkom
dotknutých nehnuteľností sa právni predchodcovia žalovaných nestali, predmetnú dohodu a následné
pridelenie pozemkov právnym predchodcom žalovaných je však objektívne možné považovať za ich
oprávnený vstup do držby nehnuteľností, keďže v nich boli spôsobilé vyvolať presvedčenie o ich
vlastníctve. So zreteľom na okolnosti veci tak na strane právnych predchodcov žalovaných existovala
dobrá viera, že im ako prídelcom po zámene pozemkov svedčí titul, na základe ktorého im vzniklo

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a že na ich strane neboli dôvodné pochybnosti o tom, že im
nehnuteľnosti nepatria. Samotná žalobkyňa nespochybňuje, že právni predchodcovia žalovaných od
roku 1946 sporné nehnuteľnosti užívali a ani netvrdila, že by ich jej právna predchodkyňa ako vlastníčka
v užívaní rušila. Pokiaľ nedobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaných vyvodzovala z toho, že sa
zúčastňovali na rokovaní o vysporiadaní majetkových vzťahov k predmetným pozemkom, sama uvádza,

že to bolo práve z dôvodu, že pôvodní pozemnoknižní vlastníci nedostali náhradné pozemky, pričom ani
zo žiadnej zo zápisníc, o ktorú sa opiera, nevyplýva, že by pôvodní vlastníci spochybňovali vlastnícke
právo prídelcov k uvedeným nehnuteľnostiam alebo sa domáhali ich vydania. Všetky tieto rokovania boli
vedené len s cieľom, aby tieto nehnuteľnosti a ich užívací stav bol zachytený v geometrickom pláne, na
základe ktorého by bol prevedený zápis v pozemkovej knihe a aby mohla byť stanovená pre prídelcov

cena pozemkov. V tomto smere nie je ani významné, či skutočne právna predchodkyňa žalobkyne
náhradné pozemky dostala, a preto jej námietka, že súd prvého stupňa presne ich neidentifikoval, nie
je opodstatnená. Rovnako tak neobstojí ani poukaz na rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 10.
10. 2001 č.k. 7Co/495/98-236, keď v uvedenom konaní bola žaloba žalobcov M. I. a D. I. o určenie
ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v totožnom kat. úz. B. zamietnutý pre nesplnenie podmienok

vydržania a to z hľadiska žalobcami tvrdených individuálnych okolností prípadu. Pokiaľ aj odvolací súd
sa zaoberal vydržaním vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami, je potrebné poznamenať, že
právne závery všeobecných súdov, ako to judikoval už i Ústavný súd SR, obsiahnuté v ich rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Naviac nie je bez právneho významu, že existencia splnenia

podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalovaného
v 3. rade O. a B., bola zistená už v konaní Okresného súdu Levice sp.zn. 6C/139/89, keď rozsudkom
tohto súdu zo dňa 31. 05. 1989 č.k. 6C/139/89-21 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 27. 09. 1989 č.k. 8Co/286/89-30, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23. 10. 84, bolo medzi
iným určené, že časť nehnuteľnosti v kat. úz. B., zapísaná v PKN vložke č. XXX ako parc. č. XXX -

roľa „Q.“ o výmere 3194 m2, vykazovaná v GP zo dňa 20. 03. 1989, ktorý je súčasťou rozsudku ako
parc. č. XXX/XX - záhrada o výmere 1674 m2, je ich spoluvlastníctvom a to aj za účasti žalobkyne,
ktorá v konaní vystupovala ako žalovaná v 8. rade. Obdobne v konaní vedenom na Okresnom súde
Levice právna predchodkyňa žalovaných v 4. až 6. rade G. sa domáhala určenia vlastníckeho práva i
k teraz dotknutej parc. č. XXX/XX a rozsudkom tohto súdu zo dňa 13. 08. 1979 č.k. 5C/74/79-11, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 07. 11. 1979, bola určená za jej vlastníčku v celosti. Za danej dôkaznej
situácie, keď právni predchodcovia žalovaných k 01. 01. 1961 nadobudli vlastnícke právo k žalobkyňou
označeným nehnuteľnostiam, tak právna predchodkyňa žalobkyne B. C. v čase smrti, t.j. ku dňu 09. 10.
1983 nebola vlastníčkou týchto nehnuteľností a teda ich na základe dedenia nemohla nadobudnúť ani
žalobkyňa. Súd prvého stupňa preto správne jej žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny
právny záver.

Pretože odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté
o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 OSP, o trovách odvolacieho konania rozhodne
súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 OSP).Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.