Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 8, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/486/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110222777
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7110222777.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu Y. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytomN.XX,Y.,prechodnebytomXXN.J.,F.I.F.,L.V.U.F.E.L.Í.,zast.JUDr.OndrejomLučivjanským,
advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Floriánska 19, Košice, proti žalovaným: 1./ SN. C. - Y. L.
L., Ž. W. XX, F. a 2./ L. C. - J. T. L., Š. X, F., o zaplatenie 3.551,37 € s prísl. o odvolaní žalovaného v 2.
rade proti rozsudku 16C/276/2010-141 z 19.4.2013 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
3.403,84 € s prísl. (výrok IV.) a trovách konania (výrok VI.).

V prevyšujúcej časti odvolanie odmieta (výroky II. a III.).

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 197,81 €, ktorú je povinný žalovaný
zaplatiť JUDr. Ondrejovi Lučivjanskému, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 3.351,37 € od 3.6.2010 do 3.12.2010 zastavil (výrok I.). Žalobu proti žalovanému v 1. rade
zamietol (výrok II.). Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade náhradu trov konania žalovanému

v 1. rade nepriznal (výrok III.). Žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3.403,84 € a
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.403,84 € od 4.12.2010 do zaplatenia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok V.). Žalobcovi priznal
náhradu trov konania v sume 1.061,88 € pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, ktorú je žalovaný v
2. rade povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
VI.).

Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu prvého stupňa dňa 13.9.2010, ktorou žalobca žiadal, aby súd
zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 3.551,37 € s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne od 3.6.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania, titulom zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobu odôvodnil tým, že bol trestne stíhaný pre zločin
prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Trestného zákona a pre trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a na základe uznesenia o vznesení
obvinenia a začatí trestného stíhania vydaného Prezídiom PZ, Úradom boja proti korupcii U. U. V.K.

ČVS: T.-XX/BPK-U.-XXXX zo dňa 14.6.2006 bolo proti nemu začaté trestné stíhanie s tým, že po
skončení vyšetrovania bola podaná obžaloba prokurátorom. Trestná vec bola právoplatne skončená
na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý uznesením sp. zn. XXTov/X/XXXX zo dňa 20.4.2010 rozhodol
o zamietnutí odvolania prokurátora vojenskej prokuratúry pre jeho nedôvodnosť a potvrdil rozsudokOkresného súdu Prešov sp. zn. 4T/1/2008 zo dňa 28.8.2009, ktorým bol žalobca oslobodený, nakoľko
skutok nie je trestným činom. Z dôvodov opatrnosti žaloba žalobcu smerovala voči obom žalovaným.
Nárok žalobcu pozostával z náhrady škody vo výške 3.551,37 € titulom náhrady trov obhajoby, ktoré

by žalobca nebol nútený vynaložiť v prípade, ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu o vznesení
obvinenia. Keďže žalovaní v 1. a 2. rade žalobcovi škodu neuhradili, žalobca si uplatnil dňom doručenia
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, t.j. dňom 3.6.2009 úrok z omeškania vo
výške 9 % ročne od 3.6.2010 v zmysle § 517 ods. 2 OZ. Žalovaní v 1. a 2. rade so žalobou nesúhlasili
a vzniesli námietku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, v zmysle nimi podaných vyjadrení.

Žalobca podaním doručeným súdu dňa 17.1.2013 svoj návrh v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 3.551,37 € od 3.6.2010 do 3.12.2010 vzal späť a v tejto časti žiadal konanie
zastaviť. Keďže žalovaní súhlasili so späťvzatím žaloby sčasti, súd v podľa § 96 O.s.p. konanie v časti
o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.551,37 € od 3.6.2010 do 3.12.2010
zastavil. Na základe vykonaného dokazovania súd vec právne posúdil v zmysle § 1, § 2, § 3 ods. 1,
2, § 4 ods. 1 písm. a/, b/, e/, k/, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1,

3 zák. č. 514/2013 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov účinného do 31.12.2010, § 38 ods. 1 až 4 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre
účinného do 31.3.2009, § 230 ods. 1, 2 Trestného poriadku účinného do 31.3.2010, § 231 písm. a/
Trestného poriadku a dospel k záveru v súvislosti s námietkou žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí namietali,
že nie sú v konaní pasívne legitimovaným účastníkom konania, že pasívne legitimovaným účastníkom

konania je L. C. - J.N. T. L. (žalovaný v 2. rade). Súd pri posúdení pasívnej vecnej legitimácie žalovaných
vychádzal z tej skutočnosti, ktorá bola v konaní nepochybne preukázaná, že žalobca svoju žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody podal u žalovaného v 1. rade dňa 3.6.2010, ktorý
bez toho, aby konal vo veci, postúpil vec žalovanému v 2. rade, ktorý už konal o nároku žalobcu v rámci
predbežného prerokovania nároku na náhrady škody, a uzavrel, že žalovaný v 1. rade nie je pasívne

vecne legitimovaný, a preto žalobu žalobcu proti žalovanému v 1. rade zamietol. Vychádzajúc z tej
skutočnosti, že žalovaný v 2. rade oznámil žalobcovi, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú, preto
jeho nárok neuspokojí - oznámenie žalovaného v 2. rade adresované žalobcovi zo dňa 5.6.2010, súd
uzavrel, že pasívne legitimovaným účastníkom konania je teda žalovaný v 2. rade L. C. - J. T. L. a nie
L. C. - Y. U. L., vychádzajúc z tej skutočnosti, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi vydal

policajný orgán s poukazom na citované ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, písm. b/, e/ a k/ zák. č.
514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2010. V danom prípade došlo ku škode žalobcu v trestnom konaní a
podľa ust. § 10 ods. 1 Trestného poriadku (zák. č. 301/2005 Z.z. účinného do 31.12.2006) orgány činné
v trestnom konaní sú prokurátor a policajt. Citoval zák. ust. § 10 ods. 8 písm. a/, § 199 ods. 1, druhá a
piata veta, § 206 ods. 1 prvá veta, § 214 ods. 1 a 2, § 230 ods. 1, 2, § 231 písm. a/ Trestného poriadku

účinného do 31.3.2010 a uzavrel, že z vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že
na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené
podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor.
Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako
orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Y. U.M. L. C., ako aj J. T. L.. Z hľadiska určenia,

ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgán konajúci v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z
nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná
na oboch uvedených orgánoch, je príslušný ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý (§ 4 ods.
2 písm. k/ zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2010). Iba v prípade, ak nemožno príslušný orgán
určiť podľa ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. V prejednávanej veci na základe

vykonanéhodokazovaniabolopreukázané,žežalobcažiadosťnapredbežnéprerokovanienárokupodal
u žalovaného v 1. rade, ktorý vec postúpil bez prerokovania nároku žalovanému v 2. rade, ktorý nárok
žalobcu prerokoval a oznámil žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí. Súd preto dospel k záveru, že v
danej veci je daná pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade ako orgánu verejnej moci, ktorým bola
spôsobená škoda a zároveň žalovaný v 2. rade je orgánom verejnej moci konajúcim v mene štátu podľa

§ 4 ods. 1 písm. e) zák. č. 514/2003 Z.z., keďže podľa ust. § 4 ods. 2 uvedeného zákona ako príslušný
orgán bolo možné určiť. Preto postup žalovaného v 1. rade, ktorý žiadosť žalobcu postúpil žalovanému
v 2. rade súd považoval za správny, keďže žalovaný v 1. rade by mohol konať v mene štátu iba v tom
prípade, ak nemožno určiť príslušný orgán podľa § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Súd argumentáciu
žalovaného v 2. rade o tom, že v danom prípade pasívne legitimovaným účastníkom konania je L. C.

- Y. U. L. C., vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval za právne bezvýznamné, keďže, ako
to vyplýva aj z podanej žaloby na začatie konania, žalobca označil za žalovaného v 2. rade L. C. - J.
T. L., i keď je nepochybné, že ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu prichádza do úvahy aj Y.
U. L.. Uvedený právny názor bol vyslovený aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010zo dňa 30.3.2011, a preto súd poukázal na uvedené rozhodnutie, kde otázka orgánu verejnej moci ako
orgánu konajúceho v mene štátu bola riešená ako otázka zásadného právneho významu. Vzhľadom
na uvádzané skutočnosti súd uzavrel, že v prejednávanej veci je daná objektívna zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú žalobcovi, ktorý má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia voči žalovanému v 2. rade, pričom súdu bola preukázaná aj tá skutočnosť, že trestné stíhanie
vedené proti žalobcovi sa nezavŕšilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu, preto
uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi súd považoval za nezákonné rozhodnutie, a preto
žalobca má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla v trestnom konaní titulom náhrady trov obhajoby,

keďže v trestnom konaní žalobcu zastupoval obhajca, ktorého si žalobca sám zvolil (§ 18 ods. 1, 3
citovaného zákona). Súd pri posúdení výšky nároku žalobcu vychádzal z trov obhajoby, ktoré žalobcovi
dôvodnevzniklivtrestnomkonaníaktorézistilzpripojenéhotrestnéhospisuOkresnéhosúduPrešovsp.
zn. XT/X/XXXX, ktoré boli účelne vynaložené na obhajobu žalobcu v trestnom konaní a ktoré pozostávali
z úkonov právnej pomoci v odôvodnení rozsudku presne špecifikovaných a vyčíslených. Trovy právneho
zastúpenia účelne vynaložené na obhajobu žalobcu v trestnom konaní súd priznal za 1. až 14. úkon

právnej služby v sume 129,94 € (46.091 Sk) a za 15. až 19. úkon právnej služby v sume 623,43 €,
spolu v sume 2.153,37 €. Ďalej mu súd priznal aj náhradu cestovných výdavkov, ktoré boli účelné a
preukázateľne vynaložené právnym zástupcom žalobcu v súvislosti s trestným konaním vedeným proti
žalobcovi v zmysle § 15 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej do 31.5.2010, § 7 zák. č. 283/2002 Z.
z. o cestovných náhradách v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č.

260/2004 Z.z., č. 181/2008 Z.z. a č. 632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných
motorových vozidiel pri pracovných cestách, v zmysle vyčíslenej špecifikácie uvedenej v odôvodnení
rozsudku na str. 15, 16, 17 a priznal náhradu cestovných výdavkov spolu v sume 574,42 €. Taktiež súd
priznal žalobcovi aj náhradu za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej do
31.5.2010, podľa ktorej pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta,

za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške 1/16-
iny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu, a to v rokoch 2007, 2008, 2009 a 2010 vo
výške 676,05 €. Zhrnúc hore uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu považoval za dôvodnú iba v sume
3.403,84 € (tarifná odmena právneho zástupcu žalobcu v sume 2.153,37 € + cestovné výdavky v sume
574,42 € + náhrada za stratu času v sume 676,05 €) a na zaplatenie uvedenej sumy zaviazal žalovaného

v 2. rade, pričom v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu považoval za nedôvodnú, a preto ju zamietol.
Citujúc zákonné ust. § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj v
zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.2009, súd by mal priznať žalobcovi úrok
z omeškania dňom 13.8.2010, keďže v konaní nebolo sporné, že odpoveď žalovaného v 2. rade o

neuznaní nároku žalobcu na náhradu škody bola doručená žalobcovi dňa 12.8.2010, a preto sa žalovaný
v 2. rade dostal do omeškania so splnením svojho dlhu žalobcovi dňom 13.8.2010, kedy základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola vo výške 1 % ročne (s pripočítaním ďalších 8 %-
ných bodov, teda vo výške 9 % ročne). Keďže žalobca žiadal priznať úrok z omeškania až odo dňa
4.12.2010, súd jeho žalobu nemohol prekročiť, a preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9

% ročne zo sumy 3.403,84 € až odo dňa 4.12.2010, aj keď žalobca by mal nárok na úrok z omeškania
vo vyššie uvedenej výške už odo dňa 13.8.2010. Keďže žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.551,37 € od 3.6.2010 do 3.12.2010, súd v tejto
časti konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Žalobca si žalobou uplatnil
zaplatenie sumy 3.551,37 € s príslušenstvom, pričom súd zaviazal žalovaného v 2. rade na zaplatenie

sumy 3.403,84 € s príslušenstvom, a preto žalobca mal úspech vo výške 95,85 % a neúspech vo výške
4,15 %, pričom pomer úspechu a neúspechu teda predstavuje 91,7 %. Žalobca má tak právo na náhradu
trov potrebných na účelné uplatnenie svojho práva proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 91,7 % z
celkovej výšky vynaložených trov v zmysle ich vyčíslenia, spolu vo výške 1.061,88 €. Súd nepriznal
žalobcovi náhradu trov konania za 1 úkon právnej služby účtovaný právnym zástupcom žalobcu, a to

za podanie - rozšírenie predmetu konania zo dňa 16.1.2013, ktorým žalobca žiadal o rozšírenie žaloby
o zaplatenie 47,22 € s príslušenstvom, keďže žalobca následne na pojednávaní už netrval na rozšírení
svojej žaloby. Preto súd tento úkon právnej služby a trovy s ním spojené nepovažoval za trovy, ktoré boli
žalobcom účelne vynaložené na uplatnenie svojho práva.

Rozsudok vo výrokoch č. II., III., IV. a VI. napadol včas podaným odvolaním žalovaný v 2. rade (ďalej
aj „žalovaný“) a navrhoval rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Uviedol, že súd po vykonanom dokazovaní porušil zákon, pričom citoval zák. ust.
§ 442 ods. 1 OZ a § 21 ods. 4 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), keďže sacitovanými ustanoveniami súd prvého stupňa dôsledne neriadil. Prvotným pochybením bolo, že konanie
viedol voči dvom žalovaným, hoci v skutočnosti v konaní vystupuje len jeden žalovaný, a to štát - t.j. L.
C.. Bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobcu hneď v úvode, aby sám ustálil ústredný orgán verejnej moci

príslušný v tomto konaní vystupovať ako zástupca štátu a ak by žalobca požiadavke súdu nevyhovel,
mal súd sám ustáliť konkrétneho zástupcu a v ďalšom konaní konať len s takto zastúpenou L. C.. Ak
súd tak nekonal, konal bez opory v zákone, s tým, že voči takto definovanému žalovanému v 1. rade
žalobu zamietol a žalovaného v 2. rade zaviazal na plnenie sa dopustil vady konania, ktorá má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 20.2.2013

č.k.16C/412/2012-227).Pochybeniesúduvideltaktiežvtejskutočnosti,žeajnapriekvlastnémuzisteniu,
že žalobca nezaplatil svojmu obhajcovi za obhajobu v trestnej veci 912,94 € (str. 6 rozsudku), nezamietol
v tomto rozsahu jeho žalobu, ale naopak žalovaného v 2. rade zaviazal k náhrade nevzniknutej (t.j.
neexistentnej) škody v rozsahu 912,94 €. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie tak podané
odvolanie odôvodňoval odvolacím dôvodom v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j., že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a keďže súd naviac ani nezistil,

s kým má konať ako so žalovaným, je tu daný dôvod na zrušenie jeho rozsudku v napadnutej časti a
vrátenie veci v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.

Žalobca vo vyjadrení k žalobe navrhoval, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutých výrokoch ako vecne správny a zaviazal žalovaného v 2. rade nahradiť žalobcovi trovy

odvolacieho konania v sume 197,81 €, v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. Mal za to, že súd prvého stupňa
správne postupoval, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade
je orgánom verejnej moci, ktorým bola spôsobená škoda žalobcovi a zároveň je orgánom verejnej moci
konajúcim v mene štátu v zmysle § 4 ods. 1 písm. e/ zák. č. 514/2003 Z.z., z čoho vyplýva, že orgán
konajúci v mene štátu je tak žalovaný v 2. rade. Podľa právneho názoru žalobcu súd prvého stupňa na

základe vykonaného dokazovania sám ustálil konkrétny orgán konajúci v mene štátu tým, že zaviazal na
náhradu škody žalovaného v 2. rade. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v rámci konania
mal súd ustáliť konkrétneho zástupcu štátu a len s ním konať, nakoľko tento argument nemá oporu v
zákone. Žalobca poukazoval na ods. 2 str. 6 predmetného rozsudku, kde sa uvádza „z predložených
faktúr Č.. XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX E. XXXXXXXX vyplýva, že R.. I. N. vyúčtoval žalobcovi

zálohy na odmene za právne služby v súvislosti s trestným konaním vedeným pod sp. zn. Č.:T.-XX/BPK-
U.-XXXX a zostatok odmeny za právne služby v sume 25.000 Sk, v sume 38.030 Sk, v sume 593,44
€ a v sume 912,94 €“. Tým si žalovaný zle vysvetlil odôvodnenie súdu prvého stupňa, pričom žalobca
do súdneho spisu predložil doklad o zaplatení zvyšnej sumy, t.j. 912,54 €, a preto súd prvého stupňa
nemal dôvod v tomto rozsahu zamietnuť žalobu žalobcu.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 2.10.2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.) a rozsudok

v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.403,84 € s prísl. (výrok IV.)
a trovách konania (výrok VI.) potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny a v prevyšujúcej
časti odvolanie žalovaného odmietol (výroky II. a III.) v zmysle (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), keďže na
podanie odvolania proti týmto výrokom napadnutého rozsudku žalovaný nie je oprávnenou osobou z
dôvodu, že týmito výrokmi žalovanému nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením
napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Žalovaný v 2. rade podané odvolanie
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., čo má za následok zrušenie rozsudku odvolacím súdom len
ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav
a vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právnehopredpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci, či určitej právnej otázky (odvolací dôvod podľa § 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O
mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny

právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov).

Odvolací súd preto posudzoval, či tento odvolací dôvod je daný, a teda či z hľadiska tohto odvolacieho

dôvodu sú napadnuté výroky rozsudku vecne správne. Existencia týchto odvolacích dôvodov však
odvolacím súdom nebola zistená, lebo súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam vychádzajúc z dôkazov, ktoré mal v čase rozhodovania súdu (§ 154
ods. 1 O.s.p.) a taktiež rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvého
stupňa zistený skutkový stav podriadil pod správne právne predpisy, a tieto aj správne aplikoval.

Odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku,
ani právne posúdenie prejednávanej veci.

Odvolacia námietka žalovaného sa týka toho, že s poukazom na citované uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 20.2.2013 č.k. 16Co 412/2012-227, ktoré tvorí prílohu odvolania, bolo povinnosťou

súdu prvého stupňa vyzvať žalobcu hneď v úvode konania, aby sám ustálil ústredný orgán verejnej moci
príslušný v tomto konaní vystupovať ako zástupca štátu a v prípade, ak by žalobca takejto požiadavke
súdu nevyhovel, mal súd sám ustáliť konkrétneho zástupcu a v ďalšom konaní konať len s takto
zastúpenou L. C., pričom vyriešenie problému právneho zastúpenia štátu v tomto konaní nie je riešením
otázky pasívnej legitimácie, ktorá je na strane štátu daná. Žalovaný pochybenie súdu teda videl v tom,

že súd prvého stupňa konanie viedol voči dvom žalovaným, hoci v skutočnosti v konaní vystupuje len
jeden žalovaný, a to Š. - L. C.. Pluralita žalovaných nemôže zakladať rozličnosť zástupcov žalovaných,
pretože táto okolnosť nemá právne významný vplyv na identitu žalovaného.

Odvolací súd konštatuje, že je pravda skutočnosť namietaná zo strany žalovaného a odvolací súd sa

s touto námietkou žalovaného aj stotožňuje, ale v danom prípade ide o takú procesnú vadu, ktorá
nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Je potrebné uzavrieť, že súd
prvého stupňa v konaní správne ustálil otázku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, keďže
po procesnej stránke má súd povinnosť rozhodnúť o procesných návrhoch účastníka konania, a preto
správne ako účastníka konania na strane žalovaného označil L. C., v zastúpení J. T. L.. Treba dodať,

že súd správne vyriešil otázku zástupcu L. C. v tomto konaní, ktorým je správne J. T. L., ktorý je
orgánom verejnej moci konajúcim v mene štátu podľa ust. § 4 ods. 1 písm. e/ zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného
do 31.12.2010, z ktorého podľa ust. § 4 ods. 2 cit. zák. ako príslušný orgán bolo možné určiť práve
J. T. L., na ktorú Y. L. L. postúpilo žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody, aj keď J. T. L. nárok žalobcu neuspokojila s tým, že sa môže uplatnenia práva resp. uspokojenia
nároku domáhať na príslušnom súde v občianskom právnom konaní, čo žalobca aj učinil. Súd správne
vychádzal aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011, v ktorom otázka
orgánu verejnej moci ako orgánu konajúceho v mene štátu bola riešená ako otázka zásadného právneho
významu. Aj keď procesným pochybením súdu je tá skutočnosť, že už v priebehu konania a teda pred

začatím dokazovania si nevyriešil otázku, ktorý konkrétny ústredný orgán zastupuje Š. t.j. L. C. v tomto
konaní, ale z dôvodu, že táto procesná vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
212 ods. 3 O.s.p.), odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako rozsudok v napadnutých výrokoch IV. a VI.
potvrdiť ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.

K ďalšej uvádzanej námietke žalovaného, že žalobca nezaplatil svojmu obhajcovi za obhajobu v trestnej
veci sumu 912,94 € a napriek tomu súd zaviazal žalovaného k ich náhrade, odvolací súd udáva, že
zo spisového materiálu je nepochybné, že právny zástupca žalovaného vystavil žalobcovi faktúru č.
XXXXXXXXX zo dňa 26.4.2007 na sumu 912,94 € ako zostatok odmeny za právne služby v súvislosti
s trestným konaním vedeným pod sp. zn. 4T 1/2008 pred Okresným súdom Prešov a Krajským súdom

Trenčínpodsp.zn. 23ToV4/2010vzmyslepredloženéhovyúčtovania(č.l.26),nazákladektorejžalobca
túto sumu zaplatil právnemu zástupcovi R.. I. N. dňa 29.4.2010 na jeho účet (č.l. 22 spisu). Vzhľadom na
túto skutočnosť preto súd prvého stupňa nemal dôvod v tomto rozsahu zamietnuť žalobu žalobcu akonedôvodnú, a teda vo veci správne rozhodol, ak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.403,84
€ a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.403,84 € od 4.12.2010 do zaplatenia.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Z ust. § 212 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že rozsah preskúmavacieho práva a aj povinnosti odvolacieho súdu
je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa
a dôvody odvolania podľa ust. § 205 O.s.p.

Vposudzovanejvecisúdprvéhostupňažalobežalobcuvyhovelazaviazalžalovanéhozaplatiťžalobcovi
sumu 3.403,84 € a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.403,84 € od 4.12.2010 do
zaplatenia, pričom tento výrok bol napadnutý odvolaním, ako aj výrok o náhrade trov konania v rámci
odvolacích dôvodov, ktoré odvolací súd v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. posúdil a vysporiadal sa s dôvodom
odvolania žalovaného v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Taktiež preskúmal napadnutý rozsudok vo

výroku o priznaní náhrady trov konania žalobcovi a uvádza, že tieto trovy boli vyčíslené v súlade s cit.
ust. vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení účinnom v čase poskytovania právnych služieb, a keďže žalobca mal v konaní úspech
len čiastočný súd správne aplikoval zák. ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a priznal mu v súlade s týmto zák. ust.
ako aj cit. vyhláškou v pomere úspechu, a to vo výške 91,7 % náhradu právneho zastupovania.

Z dôvodov, že žalovaný okrem odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. ďalšie odvolacie
dôvodyneuvádzal,vzmysle§212ods.1O.s.p.odvolacísúdpreskumávalvecnúsprávnosťrozsudkulen
z hľadiska odvolaní napadnutých výrokov rozsudku (výrok II., III., IV., a VI.). Keďže podľa § 201 prvá veta
O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje,

v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti výrokom II.
a III., ktorým súd žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol a náhradu trov konania žalovanému v
1. rade nepriznal vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, keďže podľa ustálenej súdnej
praxe, oprávnenie na podanie odvolania chýba tomu účastníkovi, ktorému výrokom rozsudku nebola
spôsobenáujmanajehoprávach.Subjektívnympredpokladomnapodanieodvolaniajeto,ženapadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v
jehoneúspechuvovecisamej.Sozreteľomnauvedenéodvolacísúdpriposudzovaníotázky,čižalovaný
je oprávnenou osobou na podanie odvolania aj proti výrokom II. a III. urobil záver, že je oprávnenou
osobou iba pokiaľ jeho odvolanie smeruje proti výroku, ktorým ho súd zaviazal na náhradu škody (výrok
IV.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok VI.). Oprávnenie podať odvolanie žalovanému chýba

výrokom II. a III. napadnutého rozsudku, a preto jeho odvolanie proti týmto výrokom rozsudku muselo byť
odvolacím súdom odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako podané niekým, kto na odvolanie
nie je oprávnený.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p. a § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p., a keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má právo
na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že neúspešný žalovaný je povinný mu ju nahradiť, a to vo
výške 197,81 € v súlade s ust. § 10 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z hodnoty konania 3.403,84
€ sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 131,13 €. Odmena zástupcovi žalobcu patrí

za vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 8.8.2013 v sume 131,13 € a účasť na verejnom vyhlásení
rozsudku dňa 8.10.2014 v sume 32,78 € (znížené na 1/4 v súlade s § 14 ods. 5 písm. b/ cit. vyhl.), 7,81 €
paušálna náhrada výdavkov za rok 2013 a 8,04 € paušálna náhrada výdavkov za rok 2014, 20 % DPH
v sume 35,95 € (§ 15a, § 18 ods. 3 cit. vyhl.), spolu náhrada trov odvolacieho konania je vo výške 215,71
€. Keďže žalobca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 197,81 €, bola mu v tejto výške

náhrada trov priznaná a v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
náhradu trov odvolacieho konania zástupcovi žalobcu JUDr. Ondrejovi Lučivjanskému, advokátovi, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom

od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Rozsudok vypracovala sudkyňa Mgr. Angelika Sopoligová.