Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 14, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoE/107/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410206899
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8410206899.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: AKKA servis, s.r.o., Žabotova 2/B, 811 04
Bratislava, IČO: 44 948 042, proti povinnej: L. P., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX, C. C. Ves, štátnej občianke
Slovenskej republiky, o vymoženie 2.798,78 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 2Er/1194/2010-10 zo dňa 11.11.2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora K.. J. F. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 1 ods. 2; 2 písm. a), b); 3 ods. 1, 2; 4 ods. 2 písm. j) zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §§ 44 ods. 1; 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní.

Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej medzi
oprávneným a povinným, pričom v tejto zmluve je výslovne uvedené, že sa na ňu vzťahuje režim
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka (na základe dohody zmluvných strán v zmysle § 262 ods.
1 OBZ.) Tieto ustanovenia však v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna

právna úprava - zákon č. 258/01 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle zásady lex specialis
derogat lex generalis (špeciálna právna úprava ruší všeobecnú právnu úpravu t.j. úpravu v Obchodnom
zákonníku.) Zmluva je v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože
bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie
úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania - v priebehu

konania nebolo oprávneným tvrdené ani preukázané, že úver poskytol povinnému na účel výkonu
zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme úveru) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva, že ide o
prípady v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda prípady, kedy nejde

o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona.

V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
(ďalejlenRPMN).Tentoúdajmázacieľchrániťspotrebiteľa,pretožeodplataječastozložitoformulovaná
tak, že spotrebiteľ skutočnú cenu úveru nevie zistiť. Preto práve RPMN mu umožňuje v jednom číselnom
vyjadrení mať všetky úroky a poplatky. Ak tento údaj dodávateľ v zmluve neuvedie, vystavuje sa preňho

nepriaznivým následkom, že úver bude bezúročný a bez poplatkov.Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom
treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné

exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie
na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter,
pričom môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu
správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (z.č. 244/2002 Z.z.),

ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v tomto ustanovení, a to aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. preto
možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku,
musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v
rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zák. č. 244/2002
a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce
svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku
vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu s § 45 zák. č. 244/2002 je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku však súd musí zamietnuť návrh na udelenie
poverenia, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Exekučný súd je tak povinný už v tejto fáze
konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
uvedené v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a v prípade, že ich zistí, žiadosť na udelenie poverenia
zamietnuť. Tento záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení

s § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v
rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane
účastníkov (i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie
pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje
ustanoveniu § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s

touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore.

Exekučný titul v tejto veci tvorí rozsudok stáleho rozhodcovského súdu, podľa ktorého povinnej bola
uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 2.798,78 eura spolu s 0,08 % úrokom z omeškania
denne (t.j. 29,2 % ročne, čo je v rozpore s § 517 ods. 2 OZ) zo sumy 2.864,78 eura od 16.4.2010 do

30.4.2010, zo sumy 2.831,78 eura od 16.5.2010 do 25.5.2010, zo sumy 2.798,78 eura od 16.6.2010
do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania v sume 165,53 eura, a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Stály rozhodcovský súd skutočnosť chýbajúcej RPMN v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 4 ods. 2 písm.

j) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nezohľadnil. Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a napriek tomu boli poplatky a úroky
dohodnuté,plneniezozmluvytýkajúcesatýchtopoplatkovaúrokovjeplnenímprávomnedovoleným.Ak
je takéto plnenie obsiahnuté v rozhodcovskom rozsudku a bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie pre takéto plnenie, exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, a to v právom nedovolenej časti tohto plnenia (t.j. pre úroky a poplatky - v
tomto prípade exekučný titul v rozpore s § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch priznával
oprávnenému okrem poskytnutého úveru aj úroky z úveru a poplatky veriteľa súvisiace s poskytovaním
úveru v zmysle bodu 5. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť vyššie uvedenej
zmluvy o revolvingovom úvere) aj bez návrhu. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v exekučnom titule

nie je možné oddeliť nedovolené plnenie od ostatného právom dovoleného vymáhaného plnenia (istinu
= úver od úrokov z úveru a poplatkov veriteľa - istina aj úroky a poplatky sú vo výroku a aj v jeho
odôvodnení vyjadrené iba jednou súhrnnou sumou - 2.798,78 eura), nie je možné uvažovať iba o
čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pre právom nedovolenú
časť vymáhaného plnenia - úroky a poplatky za poskytnutie úveru). Preto súd musel rozhodnúť o

zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu vzhľadom na to, že v
tomto prípade ide o nevykonateľné rozhodnutie.Tým,žejerozhodnutierozhodcovskéhosúdunevykonateľnéohľadneistiny,jenevykonateľnéajohľadne
úrokov z omeškania, ktoré sú príslušenstvom tejto pohľadávky (istiny).

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.

V odvolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, nakoľko súd nesprávne práve posúdil vec,
nedostatočne zistil skutkový stav, pričom súčasne konal nad rámec právomoci zverenej mu zákonom.
Exekučný súd nie je z hľadiska preskúmania exekučného titulu po materiálnej stránke oprávnený
posudzovať právny vzťah, ktorý bol základom pre nárok priznaný v exekučnom titule. V exekučnom
konaní súd nemôže zaujímať stanoviská a úvahy k výroku exekučného titulu. Podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd skúma najmä, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náležitosti, či k návrhu je priložený exekučný titul opatrený potvrdením o vykonateľnosti, či exekučný titul
je materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule, prípadne
či na nich prešlo právo alebo povinnosť z exekučného titulu a či sú splnené podmienky podľa § 103
O.s.p. Splnenie podmienok zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí mať
povahuzjavnéhonedostatkutýchtolistín.Tátopožiadavkamateriálnejstránkyexekučnéhotituluvyplýva

zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu
sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. Uvedené znamená, že exekučný súd nemôže
zaujímať stanoviská a úvahy k výroku exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť
len na také dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ktoré majú povahu skutkovo zjavných
dôvodov. Nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci.

Oprávnený v odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. ÚS 5/2000, na čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ustanovenie § 35 Zákona
o rozhodcovskom konaní, na rozhodnutie ESD vo veci C-126/97, na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka a v odvolaní ďalej uviedol, že povinná uzavrela so spoločnosťou COFIDIS a.s.

akoveriteľomdňa15.05.2008Zmluvuorevolvingovomúvereč.70144503.Vzhľadomktomu,žepovinná
si neplnila svoje záväzky riadne a včas, spoločnosť COFIDIS, a.s. listom zo 14.01.2009 odstúpila od
zmluvy a poistenia. Dňa 16.09.2009 bola pohľadávka vyplývajúca zo Zmluvy o revolvingovom úvere č.
70144503postúpenánazákladeRámcovejzmluvyopostúpenípohľadávokspoločnosťouCOFIDIS,a.s.
na oprávneného. Povinnej bolo postúpenie pohľadávky oznámené písomne, o čom svedčí doručenka

o prevzatí zásielky zo dňa 23.09.2009.

Oprávnený dňa 16.09.2009 oznámil povinnej postúpenie pohľadávky a vyzval povinnú na zaplatenie
dlžnej sumy.

Dňa 05.10.2009 oprávnený opätovne zaslal povinnej list, v ktorom sa pokúsil vec riešiť mimosúdnou
cestou. napriek tomu, že povinná bola v omeškaní so splácaním svojich záväzkov od konca roka 2008,
oprávnený na základe žiadosti povinnej uzatvoril s povinnou dňa 01.02.2010 Dohodu o splátkach a
Uznaní záväzku. Povinná v Dohode uznala čo do dôvodu a výšky dlh v celkovej výške 2.897,77 eura.
Oprávnený a povinná sa v predmetnej Dohode dohodli, že povinná svoj dlh bude uhrádzať mesačnými

splátkami vo výške 33,- eur vždy k 15. dňu v mesiaci počnúc mesiacom marec. Povinná súhlasila, že
v prípade omeškania so zaplatením čo i len jednej splátky stráca výhodu splátok a celý dlh, prípadne
jeho neuhradená časť sa stáva splatnou k prvému dňu omeškania. Povinná si bola tiež vedomá, že v
prípade omeškania s úhradou splátky si oprávnený bude účtovať úrok z omeškania vo výške 0,08 %
denne z dlžnej sumy.

Povinná ku dňu podania žaloby uhradila na účet oprávneného sumu v celkovej výške 99,- eur, a to
splátkami v dňoch 02.03.2010, 30.04.2010 a 25.05.2010, každú vo výške 33,- eur.

Zmluvné strany sa v Dohode dohodli aj o tom, že záväzok dlžníka vzniknutý zo zmluvy o revolvingovom

úvere sa nahrádza záväzkom podľa čl. I. ods. 1 Dohody a dlžník je povinný plniť tento nový záväzok.

Oprávnený v súvislosti s vyššie uvedeným poukázal na ust. § 558 a 570 Občianskeho zákonníka a ďalej
uviedol, že súčasťou Dohody bola ja rozhodcovská doložka, ktorou sa zmluvné strany dohodli, že všetkyspory vzniknuté z Dohody budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Najvyšším
rozhodcovským súdom a.s., pričom nie je dotknuté právom navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie
príslušnému súdu SR, s čím zmluvné strany súhlasia.

Rozhodcovský súd vykonal dokazovanie na základe predložených dôkazov a dospel k záveru, že nárok
uplatnený oprávneným je dôvodný a povinnú zaviazal na zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom a
trovami konania. Súd sa oboznámil nielen s dohodou o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach, ale
aj so Zmluvou o revolvingovom úvere č. 70144503 spolu s jej prílohami, ktoré predstavujú Všeobecné

obchodné podmienky a formulár o spotrebiteľských úveroch, v ktorom je uvedená RPMN vo výške 29 %.

Povinná sa k výzve na žalobnú odpoveď rozhodcovskému súdu nevyjadrila. Vzhľadom nato, že
oprávnený sa mnohokrát pokúšal urovnať spor mimosúdnou cestou, uzatvoril s povinnou splátkový
kalendár a povinná v priebehu súdneho sporu uznala svoj dlh voči oprávnenému, prvostupňový súd
odopiera oprávnenému hrubým spôsobom prístup k právu. Exekučný súd sa nijako nezaoberal

skutočnosťou, že medzi oprávneným a povinnou došlo k uzavretiu Dohody o uznaní záväzku a
splácaní dlhu v splátkach, na základe ktorej došlo k novácii záväzku. Súd nevyzval oprávneného na
predloženie predmetnej Dohody, prípadne na predloženie iných rozhodujúcich dôkazov a ani nevyzval
rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu. Zo znenia rozhodcovskej doložky uvedenej
v čl. III ods. 4 Dohody o splátkach a uznaní záväzku vyplýva, že oprávnený si dohodol s povinnou

znenie rozhodcovskej doložky v súlade s ust. § 53 Občianskeho zákonníka obsiahnutý vo vete, že touto
doložkou nie je dotknuté právo navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu Slovenskej
republiky, s čím zmluvné strany súhlasia. Uvedenou možnosťou povinnej obrátiť sa na všeobecný súd
bola dodržaná zákonná povinnosť v zmysle § 53 OZ a nebola tým spôsobená žiadna nerovnováha
medzi právami a povinnosťami dodávateľa a spotrebiteľa tak, ako to tvrdí v napadnutom uznesení súd

prvého stupňa. Rozhodcovská doložka, ktorá je pre povinnú nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ- Dojednaná rozhodcovská doložka neobsahovala možnosť riešiť spor výlučne
v rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovský súd mal právomoc v predmetnej veci rozhodovať.

Oprávnený v odvolaní analyzoval postoj Smernice k rozhodcovským doložkám, poukázal na vzťah

Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku a na jeho ustanovenie § 251 ods. 4 a ďalej
uviedol, že občianske súdne konanie sa okrem osobitných prípadov začína na návrh, ktorý sa podáva
na súde. Exekučné konanie sa tak isto začína na návrh, ktorý sa podáva u súdneho exekútora. Súdny
exekútor nie je štátnym orgánom, preto súd skúma procesné podmienky exekučného konania až potom,
čo súdny exekútor požiada súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vydaním poverenia

súd vlastne iba rozhodne o tom, že sú splnené podmienky exekučného konania, ktoré sú okrem
všeobecných podmienok konania bližšie špecifikované v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd
v tomto štádiu nesmie preskúmavať, či právoplatný exekučný titul je tým exekučným titulom, ktorý je
správny podľa hmotného práva alebo na základe iných predpisov. Ide tu o pochopenie podstatného
rozdielu úpravy možnosti viesť exekúciu a možnosti vykonať exekúciu. Ak súd pri rozhodovaní o vydaní

poverenia skúma samotnú materiálnu opodstatnenosť procesne platného exekučného titulu, odpiera
navrhovateľovi exekučného konania prístup k právu tak, ako by vo všeobecnom občianskom konaní
zastavil súd konanie preto, že ide o návrh, ktorý zrejme nie je uplatňovaný na základe zákona. Súd
prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď posúdil rozhodcovskú doložku dohodnutú medzi
oprávneným a povinným ako neplatnú.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

O odvolaní oprávneného rozhodol odvolací Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 5CoE/104/2011-26

zo dňa 19.04.2012 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil.

Na základe dovolania podaného oprávneným dovolací Najvyšší súd SR uznesením č. k.
3Cdo/368/2012-49 zo dňa 30.09.2013 zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove z 19.04.2012 sp. zn.
5CoE/104/2011 a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia odvolacieho

súdu bola okolnosť, že odvolací súd nepostupoval v súlade s ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku, keď neskúmal, vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník,
či obsah spisu, prípadne predkladacia spáva obsahovali minimálne náležitosti, z ktorých by bolo zrejmé,
že sudca súdu prvého stupňa sa podaným odvolaním zaoberal a nevyhovel mu.Na základe uvedeného odvolací Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 5CoE/82/2015-63 zo dňa
25.08.2015 vrátil vec súdu prvého stupňa na postup podľa ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku.

Súd prvého stupňa odstránil dovolacím súdom vytýkaný procesný nedostatok dňa 25.09.2015, kedy sa
zákonný sudca vyjadril, že sa stotožňuje s právnym názorom vyššieho súdneho úradníka vyjadrením
na č. l. 10 (napadnuté uznesenie) a nasl. v spise a odvolaniu podanému oprávneným nemieni vyhovieť.

Nariadil predložiť vec na rozhodnutie o odvolaní oprávneného odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania opätovne preskúmal uznesenie
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení
§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 O.s.p.s tým, že v
zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu

ustanovení §§ 44 ods. 2 (v znení účinnom do 31.12.2014) a 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 53
ods. 1, 5 a síce nesprávne uvedeného ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) (uvedené § 53 ods. 1 písm. r),
ale správne citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 7 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd výzvou zo dňa 03.12.2015 vyzval právnu zástupkyňu oprávneného a povinnú v zmysle
ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy vyjadrili k možnému
použitiu ustanovení §§ 44 ods. 2 (v znení účinnom do 31.12.2014) a 243d ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, § 53 ods. 1, 5 a síce nesprávne uvedeného ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) (uvedené § 53
ods. 1 písm. r), ale správne citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Právna zástupkyňa oprávneného prevzala výzvu odvolacieho súdu dňa 07.12.2015 a povinná dňa
16.12.2015.

Oprávnený sa k predmetnej výzve vyjadril v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 12.01.2016.

V podaní uviedol, že rozhodcovská doložka v danej veci bola platne dojednaná a odlišné právne
posúdenie veci príslušným súdom je nesprávne, nakoľko súd nesprávne právne posúdil prejednávanú
vec, nedostatočne zistil skutkový stav, pričom konal nad rámec právomoci, ktorá mu bola vo veci
zverená. Exekučný súd prekročil svoje zákonné oprávnenie. Nemôže zaujímať právne stanoviská
a úvahy k výroku exekučného titulu. Okresný súd nekonal ako exekučný súd, ale ako súd vyššej

inštancie rozhodujúci o opravnom prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku. Hmotnoprávne meritórne
preskúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorého súčasťou
bola rozhodcovská doložka. Takýto výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c), ods.
2 Zákona o rozhodcovskom konaní je nezákonný a protiústavný.

Oprávnený ďalej poukázal na výklad ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a na cieľ exekučného
konania a ďalej namietal, že splnenie formálnej stránky vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku nebolo
spochybnené. Tiež poukázal na ust. § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a
namietal, že záver, že by ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenie § 45 ods. 1 písm.
c), ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní oprávňovali exekučný súd na hmotnoprávne posúdenie

otázok,naktorýchjezaloženýrozhodcovskýrozsudok,jeabsurdný.Dôsledkompostupusúduje,žehoci
oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, neexistuje zákonný spôsob,
akým by sa mohol domôcť svojho práva, ktoré povinný nikdy nespochybnil. Novému uplatneniu práva
na súde bráni prekážka res iducata v podobe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Prekážka res
iudicata trvá až do okamihu, kým nebude výrokom rozhodnutia právoplatne zrušený či zmenený. Ak by

bol exekučný súd oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok, rovnakú právomoc by bolo nutné
pripustiť vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom. Oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky nemožno vyvodiť ani z judikatúry ESD.

Oprávnený poukázal na rozsudok ESD vo veciach C-76/10, C-40/08 a na judikatúru Ústavného súdu

SR (napr. vo veciach I. ÚS 5/2000, PL. ÚS 21/2000, II. ÚS 143/2002 a na ďalšie) a namietal, že aj
v prípade, ak by bolo teoreticky pripustené, že rozhodcovské konanie zabezpečuje jeho účastníkom
menšiu mieru „spravodlivosti“, alebo pre nich predstavuje vzdanie sa určitých práv či akékoľvek iné
negatíva, táto skutočnosť nemôže spôsobiť „nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov.“Povinnému nebola rozhodcovským konaním spôsobená žiadna ujma. Rozhodcovská doložka nie je
neprijateľnou podmienkou, a teda ani plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom nie je právom
nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Rozhodcovská doložka nie je uvedená vo výpočte

neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku a nespĺňa pojmové znaky generálnej klauzuly
neprijateľnej podmienky. Rozhodcovskou doložkou v zmysle článku II bodu 4 dohody o uznaní dlhu a
splácaní dlhu v splátkach nie je dotknuté právo navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie príslušnému
súdu Slovenskej republiky, s čím zmluvné strany súhlasili. Uvedenou možnosťou povinného obrátiť
sa na všeobecný súd bola dodržaná zákonná povinnosť v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka.

Dojednaná rozhodcovská doložka neobsahovala možnosť riešiť spor výlučne v rozhodcovskom konaní,
preto rozhodcovský súd mal právomoc v predmetnej veci rozhodovať.

Oprávnený dňa 16.09.2009 písomne oznámil povinnému postúpenie pohľadávky a vyzval povinného na
zaplatenie dlžnej sumy. Dňa 015.10.2009 oprávnený opätovne zaslal list povinnému, v ktorom sa pokúsil
riešiť vec mimosúdnou cestou. Napriek tomu, že povinný bol v omeškaní so splácaním svojich záväzkov

od konca roka 2008, oprávnený na základe žiadosti povinného uzatvoril s povinným dňa 01.02.2010
Dohodu o splátkach a Uznaní záväzku v súlade s ust. § 269 ods. 2 a ust. § 323 Obchodného zákonníka,
v ktorej povinný uznal svoj záväzok čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa ho splácať formou pravidelných
mesačných splátok vo výške 33,- eur vždy k 15. dňu v mesiaci počnúc mesiacom marec. Napriek
uvedenej nízkej splátke povinný uhradil len tri splátky v dňoch 02.03.2010, 30.04.2010, 25.05.2010 a

žiadnu ďalšiu splátku už neuhradil.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa ustanovenia § 243d ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku exekučné konanie
na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je
spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať
len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva

účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)

a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného ku dňu
uzavretia zmluvy, t.j. 15.5.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.Podľa § 7 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané.
Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa

vo vzťahu k výrobku, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena
skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Obchodná praktika, ktorá
môže podstatne narušiť ekonomické správanie skupiny spotrebiteľov, ktorí sú osobitne zraniteľní z
dôvodu ich duševnej poruchy alebo telesnej vady, veku alebo dôverčivosti, spôsobom, ktorý môže
predávajúci rozumne predpokladať, sa posudzuje z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie je

dotknutá bežná a oprávnená reklamná praktika, akou je zveličujúce vyhlásenie alebo vyhlásenie, ktoré
nie je mienené doslovne. Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé
opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík,
ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1.

V predmetnom exekučnom konaní je ako exekučný titul predložený rozhodcovský rozsudok. Právomoc

rozhodcovského rozsudku bola daná v zmysle čl. II ods. 4 na základe Dohody o uznaní dlhu a splácaní
dlhu v splátkach zo dňa 01.02.2010, v ktorom sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z
tejto dohody, zmluvy o revolvingovom úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský súd a.s.,
IČO: 44 246 480, so sídlom v Bratislave, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava

I, oddiel Sa, vložka č. 4542/B, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konania bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. Týmto nie je dotknuté právo
navrhovateľa a predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu Slovenskej republiky, s čím zmluvné
strany súhlasia.

Pokiaľ oprávnený z návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo
veci 3Cdo 146/2011, 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS

2164/10 zo dňa 1.11.2011). Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

O súdnu ochranu podľa rozhodcovského rozsudku možno žiadať súd len na základe platnej
rozhodcovskej zmluvy a nie podsunutej rozhodcovskej klauzuly v rámci vopred namnoženého formulára
adresovaného spotrebiteľom, ktorého obsah nemôže nielen spotrebiteľ, ale ani osoba konajúca za
veriteľa nijako ovplyvniť (čl. 3 ods. 2 smernice 93/13/EHS). Platí to aj na doplnky a zmeny formulárovej
povahy.

Pri vyhodnocovaní praktiky veriteľa súd musí operovať priemerným spotrebiteľom, keďže existuje
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podpíše pre neho výhodný dokument, napr.
sledujúci dosiahnutie splátok. Preto je potrebné posúdiť, či zo strany dodávateľa nešlo o nekalú
obchodnú praktiku.

Rozhodcovská doložka je v spotrebiteľských zmluvách neprípustná.

Rozhodcovská doložka obsiahnutá v Dohode o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach zo dňa
01.02.2010 má síce formálne charakter rozhodcovskej doložky, pretože tvorí súčasť listiny obsahujúcej

aj uznanie záväzku povinnej a dohodu účastníkov o úhrade pohľadávky v splátkach a netvorí súčasť
formulárovej zmluvy o úvere. Taktiež znenie dohodnutej rozhodcovskej doložky zodpovedá požiadavke
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, keď nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s veriteľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Napriek tomu táto rozhodcovská doložka je neplatná, pretože
nespĺňa podmienku individuálneho dojednania.

Z Dohody o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach vyplýva, že účastníci rozhodcovskú zmluvu
formou osobitnej zmluvy neuzatvorili. Rozhodcovská doložka v čl. II bode 4. Dohody zo dňa
01.02.2010 je obsahom formulárovej dohody, ktorú povinná nemala možnosť ovplyvniť ani individuálnedohodnúť, alebo zmeniť. Rozhodcovskú doložku si povinná ako spotrebiteľ osobne nevyjednala a
nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla len zmluvu,
ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodných podmienkam, a teda aj

rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 neplatná.

Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo
poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na

zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním.
Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či príjme alebo neprijme rozhodcovskú
zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia
samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho
dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.

Z Dohody o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach zo dňa 01.02.2010 a ani z ďalších listín, ktoré
mal tak rozhodcovský súd ako aj súd v tomto exekučnom konaní k dispozícii nevyplýva, že povinná
pred podpisom zmluvy bola oprávneným takto poučená. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená
domnienka, že tam dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú, inými

slovami povedané, bola uzavretá neplatne.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Pokiaľ oprávnený namietal nemožnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul, odvolací súd
konštatuje:

Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského

konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti,
tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie
je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú
suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi
ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného

nároku (res iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie
je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho
väčšou flexibilitou.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať,
patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom
zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo
medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom ( čl. 125 ods. 1

písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj
na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej

právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o
rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie
§ 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto
žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákonao rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu
takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.

Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného
rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na
základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať

aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom
konaníjepotrebnénaúčely§45zákonaorozhodcovskomkonanívylúčiťvovzťahukexekučnémusúdu.
Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský

rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže
ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej
právoplatnosti.

K odvolacej námietke oprávneného, že v danom prípade došlo k individuálnemu dojednaniu

rozhodcovskej doložky a možnosť riešenia prípadného sporu v rozhodcovskom konaní si vybral
sám povinný, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o Uznanie dlhu a dohodu o splatení dlhu, ide
o formulárovú dohodu. Oprávnený nepreukázal, že by povinná mala možnosť obsah predmetnej
dohody ovplyvniť. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že
spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný

význam. Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce
niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej
zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované
docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly,
čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých

obchodných praktikách“, články 5 a nasl.

Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu by si spotrebiteľ - povinná v tomto exekučnom konaní osobitne
vyjednávala rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého zdá sa nemá ani tušenia a oprávnený nemôže
očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je konanie, v ktorom

sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty
základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38),
a to všetko v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie).

Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať,
že oprávnený ako dodávateľ (jeho nástupca) mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne zakázané
dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z

dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície (porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA
CLARO , bod. 25), by rovnako nemali byť žiadne pochybnosti. Z uvedeného (aj zo Smernice) teda
vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných
zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.

Rozhodcovská doložka, od ktorej v danom prípade rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc
na rozhodovanie vo veci, je neprijateľná. Spotrebiteľ nemal na výber a bol nútený podrobiť sa
výlučne rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností je potrebné
považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom.

Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu nebola v danom prípade
spotrebiteľom - povinnou osobitne dojednaná a ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý
na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie
exekučnéhokonania,zastavenieexekúciealebozamietnutiežiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,ktorémávkonečnomtendôsledok,ževzmysle§44ods.3Exekučnéhoporiadkusaexekučné
konanie zastaví.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie, keďže toto bolo vo výroku vecne správne , v súlade s
ustanovením § 213 ods. 2 podľa ustanovenia § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne
správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.