Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, April 29, 2016

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 10C/521/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415205078
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka
ECLI: ECLI:SK:OSKK:2016:8415205078.2

Rozhodnutie

Okresný súd Kežmarok samosudcom Mgr. Tomášom Sarakom v právnej veci žalobcu CRIF - Slovak
Credit Bureau, s.r.o., so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, IČO: 35 886 013, právne zastúpeného
advokátskou kanceláriou Havel, Holásek & Partners s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO:
36 856 584, proti žalovanému N. štátnemu občanovi Slovenskej republiky, o zaplatenie 273,06 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 6. 7. 2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 352,70 eur, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 343,06 eur od

28. 3. 2014 do 17. 7. 2014, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 323,06 eur od 18. 7. 2014
do 28. 10. 2014, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 303,06 eur od 29. 10. 2014 do 26. 1.
2015, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 293,06 eur od 27. 1. 2015 do 27. 4. 2015, zmluvný
úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 283,06 eur od 28. 4. 2015 do 22. 5. 2015, zmluvný úrok vo výške
19,40 % ročne zo sumy 273,06 eur od 23. 5. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 %
ročne zo sumy 343,06 eur od 28. 3. 2014 do 17. 7. 2014, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo

sumy 323,06 eur od 18. 7. 2014 do 28. 10. 2014, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy
303,06 eur od 29. 10. 2014 do 26. 1. 2015, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 293,06
eur od 27. 1. 2015 do 27. 4. 2015, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 283,06 eur od 28.
4. 2015 do 22. 5. 2015, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 273,06 eur od 23. 5. 2015
do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.

Žalobu odôvodňoval tým, že žalovaný uzavrel dňa 18. 6. 2007 so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa,
a.s. zmluvu číslo XXXXXXXXXX, súčasťou ktorej boli Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej
sporiteľne účinné od 1. 8. 2002 v zmysle dodatku č. 5 účinného ku dňu 1. 12. 2006, Osobitné obchodné
podmienky Slovenskej sporiteľne pre poskytnutie úverov a povolených prečerpaní účinné od 1. 2. 2006
a Sadzobník poplatkov Slovenskej sporiteľne s ktorými sa žalovaný oboznámi a súhlasil s nimi. V žalobe
tvrdil, že na základe tejto zmluvy poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému úver vo výške 1.493,73

eur ktorý sa tento zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 41,49 eur, pričom dátum
prvej splátky bol určený dňom 20. 7. 2007 a konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20. 5. 2012 s
tým, že jednotlivé splátky sa mali splácať mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci. Podľa žalobcu v zmluve bol
dohodnutý poplatok za správu úveru vo výške 1,99 eur mesačne, výška úrokovej sadzby 19,40 % ročne
a ročná percentuálna miera nákladov vo výške 24,49 % ročne. Žalovaný sa podľa tvrdenia žalobcu v
žalobe dostal do omeškania so splácaním úveru v dôsledku čoho ho Slovenská sporiteľňa, a.s. na túto

skutočnosť upozorňovala a vyzývala ho na úhradu jeho splatných záväzkov, pričom jej voči žalovanému
vznikla pohľadávka vo výške 422,70 eur pozostávajúca z istiny úveru po splatnosti vo výške 343,06 eur azvyčíslenéhoúroku,ktorý dodňapostúpeniapohľadávkynažalobcu,t.j.dodňa27.3.2014bolvovýške
79,64 eur. V žalobe žalobca uviedol, že pohľadávka voči žalovanému bola mu zmluvou o postúpení
pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 27. 3. 2014 spolu s príslušenstvom a všetkými právami s ňou

spojenými postúpená, čo bolo žalovanému oznámené dňa 1. 4. 2014 spolu s výzvou na okamžitú úhradu
pohľadávky, žalovaný však po postúpení na pohľadávku uhradil len sumu 70,- eur, a to platbou sumy 20,-
eurdňa17.7.2014,sumy20,-eurdňa28.10.2014,sumy10,-eurdňa26.1.2015,sumy10,-eurdňa27.
4. 2015 a sumy 10,- eur dňa 22. 5. 2015. Podľa žalobcu žalovaný po postúpení pohľadávky na žalobcu
bol ním opakovane upozornený na vzniknutú pohľadávku a oznámením o zosplatnení pohľadávky zo

dňa 8. 6. 2015 doručeným mu dňa 10. 6. 2015 bol upozornený, že žalobca opakovane vyhlásil v zmysle
čl. 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok mimoriadnu splatnosť úveru, napriek tomu ale svoj
záväzok, pozostávajúci z istiny úveru po splatnosti vo výške 273,06 eur a vyčísleného úroku vo výške
79,64 eur ako aj z pokračujúcich zmluvných úrokov vo výške 19,40 % ročne a zákonného úroku z
omeškania do dňa podania žaloby neuhradil.

Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu spolu s prílohami bola do vlastných rúk doručená dňa 14. 3. 2016,
písomne nevyjadril.

Nakoľko sa v danom prípade jedná o drobný spor (§ 200ea Občianskeho súdneho poriadku) a vo veci
bolo možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov, súd v súlade s ust. § 115a

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia
pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. 4. 2016, miesto a čas jeho verejného vyhlásenia
boli v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením dňa 18. 4. 2016,
účastníci sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili.

Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených
listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav:
Žalovaný v pozícii dlžníka uzavrel dňa 18. 6. 2007 v Kežmarku s bankou - spoločnosťou Slovenská
sporiteľňa, a.s., so sídlom Suché mýto 4, 816 07 Bratislava, IČO: 00 151 653 písomnú zmluvu označenú
ako „Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorená podľa §§ 497 až 507 zákona č. 513/1991

Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov“, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového
úveru bankou dlžníkovi v sume 45.000,- Sk s tým, že tento úver dlžník (žalovaný) splatí, zaplatí úroky
a splní ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve. Tento úver sa žalovaný zaviazal vrátiť v 59-ich
mesačných splátkach vo výške 1.250,- Sk so splatnosťou prvej splátky istiny 20. 7. 2007 a splatnosťou
ďalších splátok istiny mesačne vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. V zmluve bola uvedená RPMN

(24,49 %), ročná úroková sadzba 19,40 % s tým, že ide o úrokovú sadzbu pevnú do konečnej splatnosti
úveru a poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk mesačne. Splatnosť úrokov bola dohodnutá v
posledný deň kalendárneho mesiaca. V zmluve je uvedené že konečná splatnosť úveru je 20. 5. 2012.
Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil zo žalobcom predloženého písomného vyhotovenia Zmluvy o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX.

Zo žalobcom predloženého písomného Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 1. 4. 2014 (čl. 28
spisu) súd zistil, že spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. ním žalovanému oznámila, že na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0346/2014/CE uzatvorenej dňa 27. 3. 2014 postúpila pohľadávku
voči nemu vo výške 422,70 eur s príslušenstvom majúcu základ v úverovej zmluve číslo XXXXXXXXX

na obchodnú spoločnosť CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o., so sídlom Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava,
IČO: 35 886 013, teda na žalobcu. Žalobca tvrdil, že vyššie uvedená úverová zmluva bola zároveň
zmluvou o poskytnutí revolvingového úveru číslo 6109046296, ktorá platnosť nadobudla podpisom a
účinnosť po splnení odkladacej podmienky vo forme aktivácie karty žalovaným.

Z oznámenia o zosplatnení pohľadávky zo dňa 8. 6. 2015 predloženého žalobcom (čl. 33 spisu) bolo
zistené, že žalobca v zastúpení advokátom ním oznámil žalovanému, že z dôvodu vzájomnej právnej
istoty opakovane vyhlasuje v zmysle článku 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok a v súlade s
ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka mimoriadnu splatnosť úveru zo zmluvy č.
XXXXXXXXX ku dňu 4. 6. 2015 kedy najneskôr sa pohľadávka z tejto zmluvy stáva v celom rozsahu

splatnou s tým, že ku dňu 8. 6. 2015 je výška pohľadávky 418,26 eur. Podľa doručenky na rube čl. 33
spisu bola výzva na adresu žalovaného doručená dňa 10. 6. 2015.Žalobca tvrdil, že žalovaný záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil, keď nároky z úveru,
ktorého konečná splatnosť bola dohodnutá na deň 20. 5. 2012 právnemu predchodcovi žalobcu ani
žalobcovi neuhradil v plnej výške, preto žalobca potom, čo mu bola pohľadávka postúpená opakovane

vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, k úhrade záväzkov žalovaného špecifikovaných v žalobe však
nedošlo.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť súdu prihliadať pri nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu
na oslabenie nároku vrátane jeho premlčania vyplývajúcu mu z ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa účinného od 1. 5. 2014 bolo potrebné zaoberať sa v prvom rade otázkou, či žalobca
svoje tvrdené právo neuplatňuje po uplynutí premlčacej doby. Základnou otázkou pre toto posúdenie
potom bolo určiť, či v prejednávanom spore ide o obchodnoprávny vzťah (4 ročná premlčacia doba
upravená v Obchodnom zákonníku), alebo občianskoprávny vzťah (3 ročná premlčacia doba upravená
v Občianskom zákonníku) a kedy vlastne začala plynúť premlčacia doba pre uplatnenie práva voči
žalovanému.

Predmetom úverovej zmluvy uzavretej dňa 18. 6. 2007 obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa,
a.s., teda bankou ktorej predmetom podnikania vychádzajúc zo zápisu v obchodnom registri bolo
okrem iného poskytovanie úverov so žalovaným ako fyzickou osobou, spotrebiteľom bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov žalovanému so záväzkom žalovaného tieto vrátiť a zaplatiť úroky, išlo teda

o úver, konkrétne o spotrebiteľský úver v zmysle v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. I keby nešlo o spotrebiteľský úver, i tak by vzhľadom na postavenie
žalovaného ako spotrebiteľa (§ 2 ods. 1 písm. a) v tom čase účinného zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa a § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 18. 6. 2007), ktoré je zrejmé
tak z obsahu zmluvy ako aj označenia žalovaného v nej (žalovaný je označený identifikačnými znakmi

typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom
občianskeho preukazu) bolo treba vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v zákone č. 634/1992 Zb.o
ochrane spotrebiteľa a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 18. 6. 2007 uzavrieť, že
v prípade Úverovej zmluvy číslo XXXXXXXXXX zo dňa 18. 6. 2007 ide bez akýchkoľvek pochybností
o vzťah spotrebiteľský, a ako na taký preň platia normy na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté tak vo

vnútroštátnych právnych predpisoch, ako aj v právnych aktoch Európskej únie.

V súvislosti dovolávaním sa absolútnej obchodnej povahy daného záväzkového vzťahu v zmluve, ktorá
jednak je označená ako úverová zmluva podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka a ktorá zároveň
v článku II bod 4 má predformulované ustanovenie, že zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné

právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka súd uvádza, že ak by sa aj daný úver posudzoval ako absolútny obchod podľa
ustanovení § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, i tak
by nebolo možné neprihliadať na fakt, že žalovaný úverovú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ. V tejto
súvislosti potom treba mať na pamäti tú skutočnosť, že vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (Hlava III

článok 98 Charty základných práv Európskej únie) nekončí pri spotrebiteľských úveroch. Široká ochrana
spotrebiteľov je garantovaná smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa spotrebiteľom predkladajú tak, že sú predformulované a spotrebiteľ
spravidla ich obsah nemení. Ak spotrebiteľ pri takejto zmluve neprijíma službu alebo nekupuje tovar
na obchodnú činnosť alebo iné podnikanie, prináleží mu ochrana touto smernicou a nemusí pritom

ísť o spotrebiteľský úver. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami z úradnej
moci súdu sa týka rozmanitých zmluvných vzťahov vrátane úverov, ktoré nemožno zaradiť do kategórie
spotrebiteľských úverov.

Ak sa teda žalobca v žalobe odvolával na nutnosť posúdenia daného úverového vzťahu a z neho

vyplývajúcich nárokov a súvislostí podľa ustanovení Obchodného zákonníka (napr. v časti, v ktorej
zdôvodňoval nárok na úrok z omeškania poukazom na ust. § 369 Obchodného zákonníka), tak tu súd
uvádza, že toto jeho nazeranie úplne obchádza fakt, že aj v právnom vzťahu, ktorý sa spravuje, či už
ex lege alebo ex contractu, ustanoveniami Obchodného zákonníka nemožno opomenúť tú podstatnú
skutočnosť, že táto právna úprava bola a je sprevádzaná právnym predpisom verejnoprávneho

charakteru obsahujúcim kogentné ustanovenia t.j. zákonom na ochranu spotrebiteľa, pričom v čase
uzavretia predmetnej úverovej zmluvy so žalovaným išlo o zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov, ktorý bol neskôr (od 1. 7. 2007) nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z.o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).

Podľa § 23a ods. 1 a 2 Zákona č. 634/1992 Zb o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k 18. 6.
2007pritomspotrebiteľskýmizmluvamisúzmluvyuzavretépodľaObčianskehozákonníka,Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo
viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (§ 52 až 60 Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov)
sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Z formy a obsahu zmluvy uzatvorenej so žalovaným, je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“, typovú
zmluvu, ktorej obsah vrátane dojednania o „dohode“ o použití Obchodného zákonníka žalovaný zjavne
žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Právny vzťah medzi účastníkmi

založený predmetnou zmluvou je preto nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že zmluva o
úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) v tom čase účinného Obchodného zákonníka).
S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa
ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny
vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákona o ochrane spotrebiteľa a tiež podľa Občianskeho zákonníka (v tejto súvislosti viď napr. Rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co 130/2011 zo dňa 6. 3. 2012 alebo uznesenie Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 3CoE/259/2012 zo dňa 26. 2. 2013).

Podľa § 25 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. 6. 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.

Úverová zmluva bola uzavretá 18. 6. 2007, teda ešte za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, preto sa právne vzťahy účastníkov ňou založené v súlade s vyššie uvedeným
spravujú týmto zákonom.

Podľa § 2 písm. a) a b) uvedeného zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme a zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak
je neplatná.

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
(§ 43 Občianskeho zákonníka) obsahuje najmä

a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,

d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia
tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,
e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná
percentuálna miera nákladov,i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) , ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide
o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto

nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

Podľa § 4 ods.3 citovaného zákona zmluva ďalej obsahuje
a) oprávnenia spotrebiteľa na zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou
splatnosti podľa § 6 ,

b) sankcie za porušenie zmluvy,
c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek,
d) spôsob zániku záväzku zo zmluvy,
e) práva spotrebiteľa podľa § 7 .

Podľa § 4 ods. 4 uvedeného zákona pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o

spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré

nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a
opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ
ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky

ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách, spotrebiteľ nemá
možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie,
respektíve odmietnutie návrhu. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ
vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá možnosť tieto zmluvné podmienky
individuálne ovplyvniť. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka"). Súdna prax už judikovala, že za
neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj takú zmluvnú podmienku, pokiaľ v zmluve alebo vo
všeobecnýchobchodnýchpodmienkachjestanovenádlhšiapremlčaciadobavporovnanísObčianskym
zákonníkom, ktorý upravuje trojročnú premlčaciu dobu. Koniec koncov, koncepcia, že ani dojednaním v

zmluve nemožno sa odchýliť od pre spotrebiteľa výhodnejšej občianskoprávnej úpravy (vrátane otázky
premlčania) má počnúc dňom 1. 5. 2014 aj svoju normatívnu podobu, keď podľa § 52 ods. 2 veta tretia
Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V zmysle uvedeného, vzhľadom na vyhodnotenie predmetnej spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy o
spotrebiteľskom úvere ako spotrebiteľského, občianskoprávneho vzťahu, s prihliadnutím na skutočnosť,
že osobitnú úpravu premlčania zákon o spotrebiteľských úveroch nemá je na premlčanie potrebné
aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka) a vychádzať zo všeobecnej trojročnej premlčacej doby. V súvislosti s vyššie uvedeným súd

dáva do pozornosti právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí 5MCdo 20/2009 zo dňa
25. 11. 2011 alebo Krajským súdom v Trenčíne v rozsudku 17Co 167/11-73 zo dňa 23. 11. 2011.

O nutnosti použiť na inštitúty osobitne neupravené v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, akým je aj premlčanie Občiansky zákonník svedčí aj to, že tento zákon sa podporného použitia

Občianskeho zákonníka v niektorých prípadoch aj osobitne dovoláva (viď napr. odstúpenie od zmluvy
v § 5 zák. č. 258/2001 Z.z. na ktoré sa v zmysle poznámky pod čiarou č. 9 nepoužije právna úprava
odstúpenia od zmluvy v Obchodnom, ale v Občianskom zákonníku).

Ako už bolo uvedené, aktuálne Občiansky zákonník aj výslovne stanovuje (§ 52 ods. 2 veta tretia) že

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva a aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky už judikoval (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo
14/2014), že toto ustanovenie (§ 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka), sa vzťahuje aj naprávne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Podľa Najvyššieho súdu by prvostupňový súd „musel
vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci
o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať

plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred

týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých
mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny
prokurátor navrhuje zrušiť“.

Podľa názoru súdu preto pri posúdení, či sa v tu súdenej veci žalobca svojho práva nedomáha po

uplynutí premlčacej doby je potrebné bez akýchkoľvek pochybností vychádzať z ustanovení o premlčaní
obsiahnutých v Občianskom zákonníku a z tam zakotvenej všeobecnej trojročnej premlčacej doby.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú
skôr, než zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách
alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1. 5. 2014 orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči

spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v
čase rozhodovania o predmetnom nároku (podporne pozri vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 MCdo 14/2014).

Podľa úverovej zmluvy konečná splatnosť úveru bola 20. 5. 2012. Najneskôr v tento deň teda mali byť

žalovaným podľa zmluvy uspokojené všetky nároky pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) z
úverovej zmluvy. Ak sa tak nestalo, právo na ich uspokojenie mohlo byť prvýkrát vykonané a uplatnené
dňa 21. 5. 2012. Práve uplynutie dňa zmluvne dohodnutej konečnej splatnosti úveru súd v prejednávanej
veci považuje za moment rozhodujúci pre začiatok plynutia premlčacej doby. Právo žalobcu by teda
bolo nepremlčané len v prípade, ak by žalobca žalobu podal do troch rokov od tohto momentu, čo

sa nestalo. Žaloba bola podaná na súd až dňa 6. 7. 2015, teda po uplynutí trojročnej premlčacej
doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka (v súvislosti s premlčaním požadovaných pokračujúcich
úrokov a úrokov z omeškania súd podporne odkazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
1Cdo/157/2009 v zmysle ktorých povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý
deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením dlhu;

týmto dňom začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako
celok). Žalobcom tvrdené čiastočné plnenie záväzku žalovaným v roku 2014 a 2015 tu nemá vplyv na
plynutie a uplynutie premlčacej doby lebo na to, aby platila desaťročná premlčacia doba by v zmysle
Občianskeho zákonníka (§110 ods. 1 druhá veta) muselo dôjsť k písomnému uznaniu práva žalovaným
čo do dôvodu a výšky, avšak nič také žalobca, v konaní zastúpený advokátom nepreukázal a ani len

netvrdil.Aniopakovanévyhláseniesplatnostiúveružalobcompopostúpenípohľadávkynímzdôvodnené
„vzájomnouprávnouistotou“ničnemenínaplynutíauplynutípremlčacejdoby,lebovyhláseniesplatnosti
už dávno splatného úveru nespôsobilo nové plynutie premlčacej doby nakoľko bolo absolútne neúčinné.
V úverovej zmluve je bez akýchkoľvek pochybností, výslovne a jasne uvedené, že konečná splatnosťúveru je 20. 5. 2012 a tak platne obísť ustanovenia Občianskeho zákonníka o plynutí premlčacej doby v
tejto spotrebiteľskej veci nebolo možné tým, že žalobca svojvoľne a jednostranne žalovanému oznámi,
že vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru, ktorý už predtým sa stal riadne splatným. Taký postup nebol

súladný ani s ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka na ktoré sa žalobca v tejto súvislosti
odvolával. V danom prípade sa totiž po dni 20. 5. 2012 už vôbec nejednalo o plnenie v splátkach, a
aj logicky preto nebolo už možné uplatniť právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorej splátky, navyše keď Občiansky zákonník jasne predpisuje, že toto právo sa môže uplatniť
najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (viď § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka)

čo v tomto prípade je nemožné.

Vzhľadom na zákonný príkaz vyplývajúci z už citovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa nemohol súd premlčané právo žalobcovi priznať a preto jeho žalobu bez ďalšieho zamietol.

S poukazom na dôvod zamietnutia žaloby žalobcu (premlčanie jeho práva), opodstatnenosťou a

oprávnenosťou uplatneného nároku vo veci samej sa súd nezaoberal (viď tiež R 29/1983).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. Žalobca síce
návrh na priznanie mu náhrady trov konania podal, vo veci však bol v celom rozsahu neúspešný, nárok
na ich náhradu mu preto vôbec nevznikol. Úspešný žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, preto súd

o trovách konania rozhodol tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa
doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov (§ 251 ods. 1 O.s.p.).