Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/7/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612203586
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8612203586.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinným 1./ L. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, 2./ E. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. XXX a 3./ P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, o vymoženie 4.974,64 eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Svidník č. k. 2Er/491/2012-33 zo dňa

13.09.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52 až
54 Občianskeho zákonníka a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že v posudzovanej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie proti povinným na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Dojednanie rozhodcovskej doložky je v
tomto prípade nepriateľnou podmienkou, lebo núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní a znemožňuje mu tak voľbu dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom.
Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich
súčasť spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa
podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci. Namietal, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu, že dospel
k názoru, že nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve. Súd v prejednávanej veci prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a spôsobilým exekučným titulom.

Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať
ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský
rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči
rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Takýto výklad nie je prípustný najmä z dôvodu, že platný právny
poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Absencia takejto právomoci

exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje zásah doprávaoprávnenéhonasúdnuainúprávnuochranu.Navyše§45ods.1zákonaorozhodcovskomkonaní
upravuje len možnosť zastaviť konanie a nie nevydať poverenie.

Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského
rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný
na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti,

nie rozhodnutie samotné. Dôvodom pre zastavenie exekučného konania v zmysle tohto ustanovenia
by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym
poriadkom (napr. by sa účastníkovi ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na
iné, výslovne právnym poriadkom zakázané konanie). Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu
pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukazujúc
na rozhodnutia Súdneho dvora (C-40/08; C-224/01; C-234/04; C-2/08).

Oprávnený ďalej namietal, že za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať
záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak
pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú

správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola porušená zásada rovnocennosti.

Odvolateľ taktiež poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka na úverovú zmluvu nevzťahovali a predmetná zmluva bola uzavretá pred 01.01.2008. Taktiež
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť až od 01.01.2008 a z

dôvodovejsprávyvyplýva,žeuvedenéustanovenienavyšenespôsobujeneplatnosťcelejrozhodcovskej
doložky.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydala vyššia súdna úradníčka. Zákonný sudca súdu prvého
stupňa v predkladacej správe uviedol, že sa so stanoviskom vyššieho súdneho úradníka stotožňuje a
nariadil vec predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Odvolací súd na náležité a presvedčivé odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa v celom rozsahu
poukazuje. Čo do odvolacích námietok zo strany oprávneného však považuje za potrebné doplniť ďalšie
dôvody na potvrdenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa.

Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej

právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z
právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je
bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch ( napr. účinky rozhodnutia v
blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v
ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá

dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského
rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením
exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na
uplatnenie práva na súde.

Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení
exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté
exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrhministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. 34842/2009-100 dôvodný a odvolací súd
sa s uvedeným názor stotožňuje cit:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr.
§ 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo
ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší.
Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods.
1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou

používapojem„zastavenie“,nemožnohovykladaťlenvjehoprocesnomvýzname,tedaakopostupsúdu
pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie
sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie
Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a
„exekúcie“(porov.napr.§38ods.3a§40ods.2proti§57Ex.Por.),keďvprvomprípadeideozastavenie
z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej

neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že
exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom
rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora

postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno
striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov
hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému
okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia -
vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické

odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené

v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného
v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať
len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods.

4 O. s. p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy
exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu)
boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy,
ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne
by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore.

Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o
vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný
reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase,
keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti

uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 3 ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento
postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými
prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení
exekúcie).

Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom
rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska
komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v
ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť
záväzok štátu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, týkajúcej sa právneho posúdenia veci, odvolací súd
konštatuje, že nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omylv aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy (24.05.2004), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
neprijateľná podmienka ).

Podľa ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky

spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu, (....)

Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom

sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy

poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje
rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka (v znení účinnom v čase uzavretia vyššie uvedenej spotrebiteľskej zmluvy, t.j. 02.07.2004).
Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä)
uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok,

súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj takú, ktorá nie je v zákone výslovne uvedená, a ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby všetky spory vzniknuté
z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní (pred rozhodcovským orgánom). Správnosť tohto
názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do ust. § 53 ods. 4 písm. r) zavedeného

do Občianskeho zákonníka od 01.01.2008 novelou č. 379/2008.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru aj ďalšie rozhodnutia v obdobných
veciach (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/64/2010, 5CoE/16/2011,
5CoE/29/2011 a ďalšie).

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav,
ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad
(čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj
v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti

rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012).

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že osobitný zákon - zák. č. 483/2001 Z. z. ukladal jeho
právnemu predchodcovi povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskejzmluvy, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka je nedôvodná, pretože aj splnenie tejto
povinnosti sa musí realizovať v medziach práva na ochranu spotrebiteľa.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na ďalší dôvod, pre ktorý je rozhodcovská doložka
v tomto prípade absolútne neplatná a tým je nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy.
Rozhodcovská zmluva totiž v tomto prípade nebola podpísaná zmluvnými stranami, ale bola len
súčasťou obchodných podmienok, na ktoré podpísaná zmluva len vo všeobecnosti odkazovala. Takúto
rozhodcovskú zmluvu ale nemožno považovať za uzavretú podľa §§ 3 a 4 zák. č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní. Táto zmluva sa totiž nemôže uzatvoriť len odkazom na obchodné podmienky.
Je to zmluva, ktorej obsah a forma sú uvedené v zákone a tento vylučuje jej uzavretie len odkazom na
obchodné podmienky, pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy. Ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka tu
nie je možné použiť a u spotrebiteľských zmlúv niet úpravy obdobnej ako u poistných zmlúv v prípade
§ 788 ods. 3 OZ. Neexistencia rozhodcovskej zmluvy znamená to, že rozhodcovský súd nemohol daný
spor prejednať. Rozhodcovská zmluva je pojmovo procesným dojednaním, ktorej cieľom je založenie

právomoci rozhodcu či Stáleho rozhodcovského súdu, a to namiesto alebo vedľa právomoci súdu
všeobecného. Možno povedať, že rozhodcovská zmluva má zmiešanú povahu, pretože sa jednak
uzatvára podľa procesného predpisu, a to zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje len niektoré
pravidlá uzatvárania, pokiaľ ide o obsah a formu, avšak v ostatnom, najmä pokiaľ ide o náležitosti
právnych úkonov a kontraktačného procesu, je nutné túto doložku podriadiť režimu hmotného práva.

Rozhodcovská zmluva je teda uzatváraná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluvách ako
najbližšieho právneho odvetvia. Rozhodcovská doložka nie je koherentnou súčasťou hlavnej zmluvy, v
ktorej je obsiahnutá, a platí doktrína separácie rozhodcovskej zmluvy a zmluvy hlavnej, podľa ktorej sú
obe zmluvy na sebe celkom nezávislé. V exekučnom konaní v každom štádiu treba skúmať existenciu
podmienok konania a jednou z nich je existencia exekučného titulu. Ak tento bol vydaný orgánom, ktorý

na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie
exekučného konania alebo zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku sa exekučné konanie zastaví. V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo 245/2010, ani
zo samotného technického spojenia zmluvy a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nemožno

vyvodiť, že obsahuje nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere.

Nakoľko však prvostupňový súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z iných
dôvodov, odvolací súd poukazuje ne nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy len ako na
podporný dôvod k už vyššie uvedeným správnym záverom súdu prvého stupňa.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-

I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne

potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.