Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203245
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112203245.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov
senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci žalobcu: Z. D., H..
XX.X.XXXX, Š. XX, C., zastúpeného: Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom
Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská Q. T. H.Q. C. K., K. K. P. E. X, C.,
ozaplatenieistinyvsume856,57eurospríslušenstvom,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresného

súdu Bratislava I zo dňa 26.3.2014, č.k. 21C (25 C) 22/2012-218 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 30.5.2014, č.k. 21C ( 25 C) 22/2012-230, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok OkresnéhosúduBratislavaIzodňa26.3.2014, č.k. 21C(25C)22/2012-218 savnapadnutej
časti p o t v r d z u j e.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.5.2014, č.k. 21C ( 25 C) 22/2012-230 sa p o t v

r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy XXX,XX euro s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou S. M. K. P. (Ď. F. ".) a
obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s L.). Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom
zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1,2, § 9 ods.1, § 15 ods.1 , § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. v
platnom znení, keď po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca sa stal členom S. (Ď. P. "."), do ktorého

vložil peňažné prostriedky. Žalobca požiadal žiadosťou zo dňa 7.1.2011 o zrušenie členského podielu v
družstve a zo strany M. mu bolo vydané potvrdenie o zániku členstva a o vzniku nároku na vyrovnací
podiel vo výške XXX,XX euro ( žalobcovi bola vystavená zmenka na videnie č. XXXX na uvedenú
sumu ). Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa
11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok M. ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu
bol ustanovený Z.. Z. F. a veritelia M. boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa

vyhlásenia konkurzu. Žalobca si voči družstvu neprihlásil žiadne pohľadávky.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik
škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cz 110/84) v zmysle ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako
aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až

vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto,ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný
základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003

Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody.

Podľa názoru súdu prvého stupňa sa žalobca ako bývalý člen M., s ktorým bol v právnom vzťahu a
z ktorého mu v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať
zaplatenia svojej pohľadávky voči M., nakoľko M. je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby,

ktorá mu je povinná vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Žalobca si neuplatnil
pohľadávku voči M. v konkurze vyhlásenom na majetok M., nestal sa účastníkom konkurzného
konania, a teda nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči M.. K argumentácii žalovanej
odvolávajúcej sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo 4968/2009 uviedol,
že ho nemožno na daný prípad aplikovať z dôvodu, že žalobca sa neprihlásil ako veriteľ s pohľadávkou
voči M. do konkurzu.

Súd prvého stupňa ďalej v rozhodnutí konštatoval, že v danom konaní nebol preukázaný tvrdený
nesprávny úradný postup žalovanej, keď žalobca v žalobe ani riadne nešpecifikoval, v čom konkrétne
mal nesprávny úradný postup spočívať a tento uviedol a špecifikoval v podaní zo dňa 11.4.2013.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov
zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti M. konštatoval, že dohľad NBS nad činnosťou M. ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp.
vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím
verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej
ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z.. K takým
povinnostiam patrila počnúc od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania

Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade nastania novej významnej
skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo M. tieto uviesť v dodatku
Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na M., ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak

štatutárny orgán M. nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k
Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým
odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti M.. Nemožno pritom
opomenúť, že štatutárny orgán M. počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť
údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie

Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená
do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č.
566/2001 Z.z.); Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou M.. M. až do 15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými

papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky
v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.04. do
06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniťhodnoteniemajetkovýchhodnôt,snásledkomneaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjeho
neplatnosti; zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície

pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona
č. 566/2001 Z.z.). Národná banka Slovenska vyzvala M. na predloženie žiadosti o schválenie dodatku
Prospektu investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, M.
predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti
podľa zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle

zákona č. 566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti
a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie
podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona,
ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala M. predajmajetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že žalovaná konala
v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený namietaný nesprávny
úradný postup.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007 súd
prvého stupňa uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup žalovanej, a nie obchodníka
s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len M., a nie

žalobkyni. Žalobca totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými
papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len M.,
a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Keďže
dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., informácie a podklady,
ktoré mala žalovaná zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona
č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v

danom prípade M.Ž. ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu
zákonom vymedzených povinností. Zákon M. neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia
rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku M. k
31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa
právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť M.K. sankciu, pretože povinnosť

dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nevzťahovala. Národná banka Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná
článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto
zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti M. prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu
M. dňa 24.08.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Žalovaná v danom období

(po 24.08.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj
majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001
Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 01.06.2010.

Čo sa týka nesprávneho úradného postupu žalovanej spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení

na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi
pri činnosti voči M. mal súd prvého stupňa za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť s
argumentáciou žalobcu, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou
škodou na strane žalobcu. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä
jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške XXX.XXX,-Sk (rozhodnutie zo dňa 08.01.2008,

č. OPK 9750/3/2007), vo výške XXX.XXX,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007)
je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom
nebolo jej povinnosťou informovať M. o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade totiž
ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je
neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v

konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo
iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi
obchodníkom s cennými papiermi a M. založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou
M., ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu
plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči M.. V tomto smere potom nemožno zanedbať

ani povinnosti samotného žalobcu, ktorý sa ako člen M. mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva
a ich výkon voči M. a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich
majetkových a iných práv súvisiacich s M..

Na základe uvedeného súd prvého stupňa posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v celom rozsahu

ho zamietol pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného postupu, a tým ani vzniku príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Pokiaľ ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi M. a obchodníkom s cennými papiermi doložené
žalobcom, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval z dôvodu, že

predmetom konania nebol nesprávny úradný postup žalovanej pri výkone dohľadu nad obchodníkom
s cennými papiermi.V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ďalej zamietol návrh žalobcu zo dňa 15.10.2013 na
podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie právne dôvodiac § 109 ods.1 písm.
c/ O.s.p., čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatujúc, že žalobcom predložený zoznam

navrhovaných prejudiciálnych otázok nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním.

Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobca
poukázal na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade

s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor,
pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať,

že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu žalovanej , pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej,
že upozornila M., že vykonáva dohľad nad činnosťou M. ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou M.
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.
Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone
dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval

záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým",
nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené
povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené
právomoci dohľadu nad činnosťou M., ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť
dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt

donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch
( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) M. ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt,
ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska

napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na
činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska M. (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennými
papiermi . Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak

široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení
na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj M. činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka P.. T. A., L.. preukázané, že Národná banka Slovenska

už v roku 2007 pri kontrole M. zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti L. D., B.. K.., ktorý v tom
čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že M. malo všetky peňažné prostriedky
získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a M..
Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia M. uspokojila s takou nápravou stavu,

že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to
zmeniek vystavených spoločnosťou L. D. B.. K.., L. Q., K..Q..X.. B. O. S. K..Q..X.., pričom posledné dve
spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami L. D., B.. K.. a vo všetkých troch spoločnostiach
bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom P.. F. Č., vtedajší predseda predstavenstvaobchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že
celé portfólio M. je rozložené a investované do prepojených subjektov s L. D. B.. K.. a obchodníkom a
napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že

obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre M.
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia
okrem udelenej pokuty vo výške XX.XXX eur nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných
papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom
zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo

udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a
umožnenie ďalšej činnosti M. aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do M., pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k
svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto
investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi

s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a M. zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

Odvolateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.

ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala M. predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva M. za účelom prerokovania

nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti . Údaje o subjektoch, s ktorými je M. majetkovo prepojené boli
neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti M. boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného
vyplýva, že M. svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b),

c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra
2006, avšak Národná banka Slovenska voči M. úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ).
Žalobca konštatoval, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania
žaloby, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je ( podľa
názoru žalovanej ako aj prvostupňového súdu ) mu dané plnenie povinný vrátiť. Zákon č. 514/2003

Z.z. neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak , pripúšťa regresnú náhradu. Ak škoda predstavuje majetkovú
ujmu v podobe skrátenia majetkového stavu poškodeného, nedá sa vznik škody bez ďalšieho spojiť s
formálnym ukončením konkurzného konania.

V odvolaní žalobca napokon poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa31.januára2012,sp.zn.6MCdo11/2010a nato,že zozápisnícopojednávanípredprvostupňovým
súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi
konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už

predložené žalobcom alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci , pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti ( § 121 O.s.p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala
svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim

sa daného prípadu a uviedla, že žalobca v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči
družstvu S. čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke žalobcu o riadnom nevykonaní
listinných dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovanípresne špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah. Zo zápisnice z pojednávania z 29.1.2014
jednoznačne vyplýva, že právna zástupkyňa žalobcu a splnomocnený zástupca žalovanej sa vyjadrujú
k oboznamovaným listinným dôkazom tak, že netrvajú na detailnom oboznamovaní ich čítaním

odôvodňujúc to tým, že obsah oboznámených listinných dôkazov a vyjadrení im je známy.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo
veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120
ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( §

132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej

stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu škody spôsobenej
mu nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska ( ďalej " NBS ") pri výkone
dohľadu nad Podielovým družstvom Slovenské investície ( ďalej " M. "), v ktorom podrobne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré

odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody
napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p.
na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s

odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.
§ 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť

do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jehočinnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka

príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak

by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,
príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť

príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny

úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou M.. V danom
prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou M. ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do
úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že M. ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1.6.2010
mohla NBS dohliadať, či M. dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať
Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom
č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal

investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda
ani M., žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti M. nemohla

NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi M. ako sa mylne domnieva
žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či M. plní informačné povinnosti v
zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca
si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný
výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom
do 21.7.2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom

č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na
ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To
isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou M. nemal
vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia M.K., nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,

ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi M. a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou

bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných
nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že obchodník
s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet M.. Uvedené znamená, že riziko nieslo
samotné M., ktoré bolo iniciátorom celého obchodu M., ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho
ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.

z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré M. ako klient obchodníka s cennými
papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená.
Žalobca si ako člen M., ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj
na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť ( čo je podstatným znakom týchto
obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky

Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady
Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska. Činnosť M., ktorého bol žalobca
v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za

účelomichzhodnotenia,pričomtátoformanakladaniasvlastnýmmajetkomjespôsobzhodnocovaniana
vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči M., či sekundárnu
zodpovednosť M. voči žalobcovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči M. zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k obchodníkovi s
cennými papiermi ( v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007,ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške XX.XXX,XX euro, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu vo výške X.XXX,XX euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.

ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za

nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým

je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Odvolací súd neprihliadal ani na námietky žalobcu týkajúce sa záveru súdu prvého stupňa o
predčasnosti podanej žaloby. Keďže v danom konaní žalobca nepreukázal bezúspešné domáhanie
sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi ( žalobca si riadne a včas neuplatnil svoju pohľadávku voči

dlžníkovi do konkurzu vyhláseného na majetok družstva S.) , nie je potom daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z..

Vo vzťahu k námietke žalobcu namietajúceho okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci ,

spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O.s.p. je treba uviesť, že podľa ust.
§ 120 ods.1 O.s.p. sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O.s.p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že
predsedasenátualebosamosudcanapojednávanílistinualebojejčasťprečítaalebooznámijejobsah.Z
obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej

boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na
prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň 26.3. 2014 vyplýva, že
pootvorenípojednávania súdprvéhostupňaoboznámilpriebehprípravypojednávania aobsahdospisu
založených listinných dokladov a vyjadrení účastníkov konania . V jeho ďalšom priebehu opakovane
oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov na čl. 1-8, 14-19, 20-22,23-41,42-55, 56-59,

60-64, 65, 66-70., 75, 76,77,78, 80-83, 84-94,95-98, 99-113, 114-127, 128- 132, 133, 135, 140, 142-152,
153-154, 155-157, 158-160, 161, 162-163, listinné doklady doložené účastníkmi v priebehu daného
pojednávania a i listinné dôkazy na CD nosiči predložené súdu v konaní sp. zn. 25 C /181/2011 ( ako
spoločné opakujúce sa dôkazy ) . Uvedené znamená, že žalobcom vytýkané procesné pochybenie
súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich

skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené .

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním
( vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p.
ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 30.5.2014, č.k. 21 C ( 25 C) 22/2012-239 uložil žalobcovi

povinnosť v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok vo výške XX euro v zmysle pol. 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. §

18ca zák. č. 71/1992 Zb. mal za to, že nie je povinný poplatok za odvolanie zaplatiť.Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30.9.2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.
Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobca povinný zaplatiť poplatok za odvolanie.
Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Uvedené znamená, že žalobca by nebol povinný zaplatiť
poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. S poukazom na

to, že v prejednávanom prípade sa začalo odvolacie konanie za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení
zák. č. 286/2012 Z.z., je žalobca povinný zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov vo výške XX euro. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom nie je od 1.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov ( zákonom č. 286/2012 Z.z.

bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ).

Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. ako
vecne a právne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.