Rozsudok ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Judgement was issued on Wednesday, October 6, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/468/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213208763
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4213208763.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu JUDr. Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR,
s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: X. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom
Y. XX, o zaplatenie 472,15 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 20. januára 2015 č. k. 6C/256/2014-86 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Komárno zo dňa 11. apríla 2016 č. k. 6C/256/2014-131 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa späťvzatie žaloby v časti zaplatenia sumy 30 eur, rozsudok súdu prvej inštancie

zo dňa 20. januára 2015 č. k. 6C/256/2014-86 v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu ohľadne sumy 30
eur zrušuje a konanie zastavuje.

Vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu
trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 2, § 558 Občianskeho zákonníka, § 5b

zák. č. 250/2007 Z. z., § 497, § 397 Obchodného zákonníka a na základe vykonaného dokazovania zistil,
že žalovaný dňa 20. 09. 2005 uzatvoril s veriteľom Všeobecná úverová banka, a. s., IČO: 31 320 155,
so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1 zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty. Listom zo
dňa 19. 04. 2007 pôvodný veriteľ vypovedal túto zmluvu s tým, že žalovaného vyzval na zaplatenie dlhu
vyplývajúceho z predmetnej zmluvy do 15 dní od doručenia výpovede. Na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 05. 06. 2007 predmetná pohľadávka prešla na žalobcu. Dňa 20. 04. 2012 bola
vyplnená predtlač Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Vzhľadom na to,

že medzi pôvodným veriteľom a žalovaným bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, súd ex offo v súlade
so zákonom č. 250/2007 v znení zákona č. 102/2014 Z. z. predovšetkým zisťoval, či uplatnené právo
nie je premlčané. Súd pri prijatí záveru o premlčaní uplatneného práva vychádzal z toho, že pôvodný
veriteľ listom zo dňa 19. 04. 2007 oznámil žalovanému výpoveď zmluvy o vydanie a používaní kreditnej
platobnej karty. Na základe tohto úkonu veriteľa sa stal dlh vyplývajúci zo zmluvy splatný uplynutím 15.
dňa po doručení tohto úkonu. Vzhľadom na dojednanie v článku XI. bod 68 obchodných podmienok,
táto výpoveď nadobudla účinnosť najneskôr posledný deň mesiaca po jej vyhotovení (vyhotovená

bola 19. 04. 2007 bola podaná na poštu nasledujúci deň, preto pri bežnom doručení poštou sa má
pripočítať 4 dni, ak sa vrátila veriteľovi zásielka platila dohodnutá fikcia doručenia), teda najneskôr
31. 05. 2007. Najneskôr týmto dňom sa stal splatný celý dlh vyplývajúci z predmetnej zmluvy. Od
01. 06. 2007 veriteľovi začala plynúť všeobecná štvorročná premlčacia doba na uplatnenie spornéhopráva na súde. Táto všeobecná premlčacia doba uplynula dňom 01. 06. 2011. Žalobca návrh v tejto
veci súdu doručil dňa 19. 04. 2013, to znamená zjavne po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na
premlčanie uplatneného práva súd uplatnené právo žalobcovi nemohol priznať, preto návrh zamietol.

Dohodu o uznaní dlhu so splátkovým kalendárom zo dňa 20. 04. 2012 súd pri rozhodovaní vyhodnotil
tak, že tento úkon nie je možné považovať za uznanie premlčaného dlhu v zmysle ustanovenia § 558
Občianskeho zákonníka, preto na tento úkon súd pri rozhodovaní neprihliadol. Podľa § 558 OZ možno
uznať aj premlčaný dlh za predpokladu, že ten, kto dlh uznal, o tomto premlčaní vedel (R 51/1968).
Také uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania len vtedy, ak dlžník,

ktorý dlh uznal, vedel o premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či pre skutkový alebo pre právny
omyl, napr. pre to, že nepoznal ustanovenia zákona o premlčaní, nemá jeho uznanie spomenuté právne
následky. Uznanie dlhu predstavuje jeden zo zabezpečovacích prostriedkov, ktorého podstata spočíva
v jednostrannom právnom úkone dlžníka adresovaného veriteľovi, ktorým dlžník zákonom stanoveným
spôsobom uznáva existenciu dlhu. Ak dlžník písomne uzná, že zaplatí svoj dlh určený, čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny

následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. V tejto veci predložená dohoda o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní dlhu už samotným svojim názvom môže uviesť do omylu spotrebiteľa
a vyvolať v ňom dojem, že sa mu poskytuje len veľká výhoda zaplatiť dlh v splátkach, avšak nijako
sa nezvýrazňuje tak dôležitá skutočnosť, že tým istým podpisom žalovaný podpíše aj prehlásenie o
uznaní dlhu a to ešte premlčaného. V texte tejto dohody sa stráca prehlásenie o tom, že žalovaný

neodvolateľne uznáva dlh a že toto uznanie koná s vedomím, že jeho dlh alebo jeho časť je premlčaný,
ako aj prehlásenie o následkoch takéhoto uznania. Uznanie premlčaného dlhu nie je zvýraznené aspoň
samostatnýmodsekom,takžežalovanýsinemuselbyťvedomý,žerobíajďalšíprávnyúkon,atouznanie
premlčaného záväzku podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Z hľadiska formulára dohody možno potom
konštatovať, že sa jedná o určitú nekalú obchodnú praktiku, ak tak výraznú právnu skutočnosť, a to

uznanie premlčaného záväzku, si žalobca zakomponuje do súvislého textu. Žalobca v konaní nijako
neosvedčil tú skutočnosť, že k súhlasu s uznaním premlčaného záväzku žalovaný pristúpil až po tom,
čo mu bol dostatočne objasnený inštitút uznania premlčaného záväzku. Nepostačuje vyjadrenie, že
k podpisu dohody nebol žalovaný donútený, ale tu musí dôjsť k preukázaniu toho, že žalovaný si bol
vedomý toho, že uznáva premlčaný dlh. Podľa názoru súdu, ak má dôjsť k platnému a

právne účinnému uznaniu premlčaného dlhu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy, musí byť jasne
preukázané,žeuznávacíprejavbolurobenýsvedomím,žeuznávasapremlčanýdlh. Otrováchkonania
súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému žalovanému nepriznal
náhradu trov konania, keďže mu týmto konaním žiadne trovy nevznikli.

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalobcavzákonomstanovenejlehoteodvolanie,odôvodniac
ho nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom. Žalobca
nesúhlasil s tým, aby súd v danom prípade postupoval v zmysle ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť
dňa 01. 05. 2014. Aplikáciou ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k narušeniu
princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie

podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany
pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na
majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných
právaslobôdačl.1.Dodatkovéhoprotokoluoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd, kporušeniu
práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k
porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne
konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za
akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo

znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej
moci a závažnému zásahu od majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b ZoOS súd tiež
porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s
Ústavou SR. Navyše vzniká reálna hrozba, že súd by tak spôsobil žalobcovi škodu. Z

uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrhu žalobcu
vyhovel, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žiadal priznať trovy
konania, vrátane trov odvolacieho konania.3. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a dospel k záveru, že vzhľadom k čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobcom po tom, ako
súd prvej inštancie rozhodol a jeho rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, je potrebné v tejto časti

podľa § 370 ods. 1 a 2 CSP čiastočné späťvzatie žaloby pripustiť, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
časti zrušiť a konanie zastaviť a v ostatnej časti odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu
prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

4. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

6. Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov

nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie
zastaví.

7. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. V konaní pred súdom prvej inštancie môže strana vziať návrh späť (§ 144) dovtedy, kým sa nezačne
vyhlasovať rozsudok. Ak strana vezme späť návrh v celom rozsahu bez podania opravného prostriedku,
avšak v lehote na jeho podanie alebo v priebehu odvolacieho konania, koná odvolací súd podľa
ustanovenia § 370 CSP. Účinnosť dispozičného úkonu späťvzatia žaloby je viazaná na privolenie

odvolacieho súdu, ktoré bude odopreté, ak druhá strana z vážnych dôvodov s úkonom nesúhlasí.

9. Keďže v danej veci žalovaný v lehote stanovenej súdom nevyjadril vážny nesúhlas s čiastočným
späťvzatím žaloby, odvolací súd v zmysle ustanovenia § 370 ods. 1 CSP čiastočné späťvzatie žaloby
v časti zaplatenia sumy 30 eur pripustil a podľa § 370 ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v tejto

časti zrušil a konanie zastavil.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

14. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru,
že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní

aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami žalobcu uvedenými v
odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom odvolania žalobcu, k nesprávnemuprávnemu posúdeniu veci - k aplikácii ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
odvolací súd dodáva nasledovné.

15. K základným princípom materiálneho právneho štátu, ktorý je implicitne obsiahnutý aj v článku 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, patrí princíp právnej istoty. Ten pozostáva z viacerých čiastkových prvkov,
ktoré vystupujú aj ako samostatné princípy. Ide najmä o princíp jasnosti (určitosti), zrozumiteľnosti a
predvídateľnosti právnych noriem, princíp legitímnych očakávaní, t. j. predvídateľnosti postupu orgánov
verejnej moci, princíp ochrany dôvery občanov v právo, princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej

viere a tiež princíp zákazu retroaktivity.

16. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita
je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá
a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený

na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne
významných cieľov verejnej moci.

17. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti

založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

18. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.

Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv, alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej

úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 06. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010.)

19. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť

1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

20. Otázkou účinnosti ustanovenia § 5b zák. č 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal už aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015, pričom
mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť

na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu
tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých
súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne

vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015, ale
tiež rozhodnutia NS SR sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4
M Cdo 4/2014 a 8M Cdo 3/2015). Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR vysloveného v uvedenom
rozhodnutí, mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č.250/2007 Z. z., čo namietal žalobca v odvolaní, postupoval správne, preto sa odvolací súd s takýmto
právnym posúdením veci súdom prvej inštancie stotožňuje.

21. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že na danú vec aplikoval
štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka, avšak keďže aplikácia trojročnej premlčacej
doby podľa Občianskeho zákonníka by nemala vplyv na posúdenie veci a záver súdu prvej inštancie,
keď žalobu z dôvodu premlčania zamietol je správny, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade

by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2
CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému a sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).