Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoE/208/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208208390
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4208208390.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: V. S., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. XXXX/
XX, V., zastúpenej opatrovníčkou Ildikó Károlyovou, zamestnankyňou Okresného súdu Komárno, o
vymoženie sumy 207,13 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Komárno č. k. 6Er/386/2008-38 zo dňa 05.04.2013 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
II. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom, vyhlásil exekúciu
vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod

sp. zn. 6Er/386/2008, EX 3293/2008, za neprípustnú, exekúciu zastavil a zároveň rozhodol, že o trovách
exekúcie rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení uznesenia
súd uviedol, že dňa 11.06.2008 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na
vykonanie exekúcie č. 5401 028268* na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej, a.s., so sídlom Karloveské rameno
8, Bratislava, sp. zn. SR 9447/07 zo dňa 03.01.2008. Za účelom posúdenia zákonnosti prebiehajúcej

exekúcie opätovne preskúmal účastníkmi uzavretú zmluvu o úvere a jej neoddeliteľnú časť, ktorou sú
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, pričom s prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy
dospelsúdkzáveru,žeideospotrebiteľskúzmluvuanavzťahmedziveriteľom(oprávneným)adlžníkom
(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Konštatoval, že podľa zmluvy o
úvere medzi oprávneným a povinným zo dňa 20.04.2007 vznikla dlžníkovi (povinnému) povinnosť vrátiť
veriteľovi (oprávnenému) úver vo výške 5.000 Sk (165,97 €) spolu s poplatkom za jeho poskytnutie vo

výške 2.500 Sk (82,98 €), celkovo vo výške 7.500 Sk (248,95 €) v 5 mesačných splátkach po 1.500
Sk (49,79 €) počnúc dňom 15.05.2007. Podľa bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, mali
byť riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných

poriadkov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, a b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné
strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek
sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátene sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom
súde,považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkutejtorozhodcovskejdoložky;ustanovenie

tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovskýsúd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere upravuje zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý je k Občianskemu zákonníku

od 01.04.2004 predpisom lex specialis a podľa názoru súdu ide aj v prípade spotrebiteľského úveru
o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ak určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú sa na ich riešenie
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 54 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.2007 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu

odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Súd vzťah účastníkov konania posudzoval ako
záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 a nasl. OZ a podľa zákona č. 258/2001 Z.z. a aplikoval
ustanovenie § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2007, ako aj
ustanovenia § 3 ods. 1,2 citovaného zákona, § 53, §54 ods. 1,2 OZ v znení účinnom do 31.12.2007.
Z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy je zrejmé, že išlo o formulárovú zmluvu, ktorú má oprávnený
vopred pripravenú a spotrebiteľ zmluvné podmienky nemôže ovplyvniť, čo platí aj pre rozhodcovskú

doložku, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Táto doložka, ktorá nebola
individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa (oprávneného). Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania spočíva v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je v

tomto prípade dodávateľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve používanej v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu
a neurčitého počtu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Občiansky zákonník síce v tomto
ustanovení označil za neprijateľné dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výhradne v rozhodcovskom konaní až od 1. januára 2008,
súd však konštatuje, že predmetné ustanovenie má len demonštratívny charakter, a preto táto okolnosť
nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.
decembrom 2007. Občiansky zákonník v tomto ustanovení s neprijateľnými zmluvnými podmienkami
vždy spájal sankciu neplatnosti, pričom ide o neplatnosť absolútnu, na ktorú musí súd prihliadať

priamo zo zákona. Neplatná rozhodcovská doložka nebola v prejednávanej veci spôsobilá založiť
právomoc rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci
rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nie je
možné považovať za spôsobilý exekučný titul.
Svoje rozhodnutie súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku a § 45 ods. 1,2, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Aby mohla byť
vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní,
ktoré by trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z.z. a
nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom. Tieto nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.

Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky, ktorá je neplatná, exekučný titul vydaný na jej základe je materiálne nevykonateľný. Ide o
neodstrániteľnú prekážku brániacu pokračovaniu vo vykonávaní exekúcie, preto súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne konanie prerušiť. Podľa neho
súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, rozhodol bez návrhu, hoci návrh bol podľa zákona potrebný, nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia. Exekučný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože účastníkom neumožnil viesť
kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam,
nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Namietal, že nemal
možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť
súdne konanie. Podľa názoru oprávneného všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu

nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie aby bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s § 43 zákonao rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Uviedol,
že ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu

v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je

exekučným titulom. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Súd
porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho
konania. Namietal, že on nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, a tiež ovplyvniť prípravu

obsahujehorozhodnutia.Exekučnýsúdjevzmysle§45ods.1písm.c)zákonaorozhodcovskomkonaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi,
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo
svojím klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere podľa

§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany
súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto
štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie
exekúcie. Oprávnený v rozsiahlom odvolaní poukazoval aj na rozhodnutia rôznych súdov.

Oprávnený v podanom odvolaní žiadal konanie prerušiť v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podať
návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvej a druhej vety Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S odkazom na ustanovenie § 109 ods. 1
písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a Súdnemu

dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1) či sa má ustanovenie pís.
q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, 2) v prípade zápornej
odpovede na prvú otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu, 3) či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“.

Sudca súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) vyjadril, že nemieni odvolaniu vyhovieť, a predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. l OSP) vec prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP v nadväznosti na ustanovenie § 243d ods. 1,2 Exekučného poriadku napadnuté
uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Keďže odvolací
súd dospel k tomu, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je správne a primerane odôvodnené,nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP opakovať tie
isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení
právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd na dôvažok uvádza nasledovné:

Súd prvého stupňa zistil ten skutkový stav, ktorý je opísaný v odôvodnení napadnutého uznesenia,
pričom v priebehu exekúcie skúmal, či sa vykonáva na základe riadneho exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok. Súčasťou súdneho spisu sú aj listiny svedčiace o obsahu zmluvného
vzťahu účastníkov tak, ako ho opísal prvostupňový súd. Základom pre posúdenie správnosti postupu
rozhodcovského súdu bolo primárne zhodnotenie platnosti tzv. rozhodcovskej doložky, ktorá medzi

účastníkmi nebola uzavretá samostatne, ale len v rámci tzv. všeobecných podmienok poskytnutia
úveru (v spise na č.l. 56, ďalej aj „VPPÚ“), a z nich je zrejmé, že okrem možnosti riešenia sporov
pred rozhodcovským súdom je vo VPPÚ uvedená aj možnosť riešenia sporov pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho
poriadku. V rámci nich bola dohodnutá aj výslovná aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka.
Exekučný poriadok zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania pre exekučný súd zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh alebo aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia činnosť
exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. Tento záver vyplýva napríklad aj z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré
upravuje viacero dôvodov, pre ktoré súd už začatú exekúciu zastaví, pričom niektoré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začatú exekúciu tak exekučný súd obligatórne
zastaví napríklad, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným (písm. a/), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie, bolo po
začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b/), alebo napríklad ak súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g/), pričom tento

zákonodarcomexplicitnenepomenovaný"inýdôvod"samôžetýkaťajzisteníohľadneexekučnéhotitulu.
Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014 v ustanovení
§ 45 ods. 1 písm. c) uvádza, že súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo
odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c). Exekučný poriadok pre začatie exekúcie a aj jej ďalší priebeh vyžaduje splnenie zákonom

stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. Súlad rozhodcovského
rozsudkuakoexekučnéhotitulusustanovením§45zákonaorozhodcovskomkonaníjehmotnoprávnym
predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ustanovenie § 57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje
pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu so zákonom, súd je povinný v každej
fáze konania prihliadnuť na to, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe

rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
V prípade ich zistenia súd preto musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť. Súd prvého stupňa
postupoval správne, keď aj po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, t. j. v
priebehu exekúcie zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky ďalšieho priebehu exekučného konania z
dôvodovuvedenýchvustanovení§45ods.1písm.b),c)zákonaorozhodcovskomkonaní;takýtopostup

mu zákon umožňuje aj bez návrhu účastníka konania s prihliadnutím na to, že rozhodcovský rozsudok
akoexekučnýtitulzaväzujeúčastníkarozhodcovskéhokonanianaplnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí
prekážku rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 OSP.
V priebehu exekúcie bolo ustálené, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný

rozhodcovským súdom, ktorý na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky
- nemal právomoc konať vo veci. To malo za následok, že exekučný titul je nulitným aktom, ktorý
nie je spôsobilý pre ďalšie vedenie exekúcie. Odvolací súd v tomto smere odkazuje aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania platnosti
rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Najvyšší súd SR napríklad v konaní sp. zn. 3Cdo

122/2011 zaujal stanovisko, podľa ktorého ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeplatnejrozhodcovskejzmluvy.Skúmanímplatnosti
rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovskéhorozsudku, ale realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo 1/2012, 2Cdo 5/2012, Ústavný súd Slovenskej republiky č. I. ÚS 456/2011-19).

Oprávnenývpriebehuodvolaciehokonaniapodalvyššieuvedenénávrhynaprerušeniekonania podľa§
109ods.1písm.c)OSP.Odvolacísúdprirozhodovaníotýchtonávrhochvychádzalnajmäzustanovenia
§ 251 ods. 4 prvej vety OSP, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak,
ako aj z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý je osobitným predpisom a podľa ktorého ak

osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie
lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Zákon
teda stanovil zásadu, že exekučné konanie možno prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon,
čo znamená, že v inom prípade výslovne vylučuje inštitút prerušenia konania. V danej veci nejde o
žiadny prípad, s ktorým zákon spája prerušenie konania. Zo žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva
povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o

prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie. Začatie konania o predbežnej otázke nie
je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné
s predbežnou otázkou obracať sa na Súdny dvor EÚ (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.
III. ÚS 388/2010). Keďže odvolací súd nevidel dôvod na prerušenie konania, ktorému bráni aj uvedená
právna úprava, návrhy oprávneného zamietol.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.