Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/21/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220182
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220182.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát
a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, zo dňa
18. októbra 2013 č. k. 13C/521/2012-66, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 18. 10. 2013 č. k. 13C/521/2012-66
zamietol návrh žalobcu a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Vec právne posúdil s
poukazom na ust. § 9 a § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. Návrh (správne žaloba) považoval za nedôvodný,
pretože exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po 43 dňoch tak, že túto žiadosť zamietol. Navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou proti
odporcovi (žalovanému) domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur, ktorá mu mala vzniknúť

v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnej veci 9Er/452/2010
tým, že rozhodnutie súdu o poverení súdneho exekútora nebolo vydané v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov, a že súd vykonal úradný postup bez splnenia zákonných
podmienok, v dôsledku čoho mu vznikla škoda. Exekučný súd neakceptoval rozhodcovský rozsudok,
ktorým mu bola priznaná vymáhaná suma, a teda súd rozhodol tak, že už viac nemôže byť priznaná
rozhodnutím všeobecného súdu, a preto nemôže byť ani vymožená. Zároveň sa domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 481,28 eura ako satisfakcie za porušenie nárokov navrhovateľa a jeho

základných práv, pretože neexistuje žiaden spôsob nápravy vzniknutého stavu. Žalovaný vo svojom
písomnom vyjadrení uviedol, že s podanou žalobou nesúhlasí a považuje ju za nedôvodnú s poukazom
na to, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, neplatí lehota 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, a to ani v prípade, ak je návrh na vykonanie exekúcie zamietnutý. Uviedol, že
žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi vznik škody a taktiež ani neuviedol konanie, v ktorom mu táto
škoda mala vzniknúť. V dôsledku uvedeného bola žalobcova sťažnosť na ÚS SR zamietnutá. Namietal,
že žalobca podal žalobu predčasne, teda pred uplynutím lehoty na predbežné prerokovanie uplatneného

nároku. Zároveň vzniesol námietku premlčania žalobcovho nároku, pretože právo na náhradu škody
sa premlčí za tri roky odo dňa, kedy sa poškodený o škode dozvedel, teda právo sa premlčalo tri
roky po uplynutí 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Záverom uviedol, že
absentuje príčinná súvislosť medzi prípadne spôsobenou škodou žalobcovi a činnosťou súdu. Žalovanýsa nariadeného pojednávania nezúčastnil, svoju účasť ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním bez
jeho prítomnosti, preto súd pojednával v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Súd prvého stupňa vykonaným
dokazovaním zistil, že v exekučnej veci 9Er/452/2010 súdny exekútor podal žiadosť o vydanie poverenia

na začatie exekúcie dňa 15. 07. 2010 na Okresný súd Komárno. Exekučný súd uznesením zo dňa
24. 01. 2011 zamietol podanú žiadosť a následne exekúciu uznesením zo dňa 08. 02. 2012 zastavil.
Rozhodnutie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 02. 2012. Súd konštatoval, že
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci

alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo z
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR. Súd mal za preukázané, že návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie od začiatku exekučného konania nebol dôvodný a vznik akýchkoľvek trov spojených
nielen s uplatnením svojho nároku na súde, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky

si žalobca spôsobil sám, podaním nedôvodného návrhu na súde, a to bez ohľadu na to, kedy súd o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Dodal, že 15-dňová lehota stanovená v §
44 ods. 2 EP sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na
začatie exekúcie zamietne. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou vyjadrenou v peniazoch vo
výške 481,28 eura, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, súd konštatoval, že v tomto smere uplatnený nárok

žalobcu nie je dôvodný. Pokiaľ žalobcovi vznikla nemajetková ujma, nebola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu, ale podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany žalobcu
(oprávneného). S poukazom na uvedené skutočnosti v konaní nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý
by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup a k žiadnej škode, ktorá by bola žalobcovi
spôsobená postupom súdu nedošlo, v dôsledku čoho bol nárok žalobcu v plnom rozsahu nedôvodný.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože oprávnený
prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 28. 01. 2011 a žalobca svoj nárok na náhradu škody uplatnil na súde dňa 27. 09. 2012, a
teda neprišlo k uplynutiu premlčacej doby podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorá je trojročná. O
trovách konania rozhodol súd podľa § 150 OSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania

nepriznal, pretože si toto právo neuplatnil a ani mu žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval
novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie

o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak
mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, z
toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že
samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo

k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu,
že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej uviedol, že súd s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým mu
znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a nazamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého
dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil
svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu taktiež neprísluší polemizovať

o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo
a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej
trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, v súvislosti
s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Tým
svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý prvostupňový rozsudok
procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP, dospejúc pritom k záveru, že podané
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že predmetom tohto konania je suma 125 eur,
ktorej zaplatenia sa žalobca domáha z titulu náhrady majetkovej škody a suma 481,28 eura z titulu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako právny základ návrhu na začatie konania
žalobca uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. 9Er/452/2010. Nesprávny úradný postup

podľa žalobcu spočíval v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia
došlo s omeškaním viac ako 261 dní (v skutočnosti takmer 190 dní). Žalobca takýto postup exekučného
súdu považoval za nesprávny úradný postup, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho

exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 261
dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania
hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.

06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP, podľa ktorého 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami
zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie

exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka
stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To
však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci

v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by toexplicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
V súvislosti so žalobcom namietaným postupom súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred
súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd preskúmaním konania, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozsudku žiaden takýto dôvod nezistil a v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za
nedôvodné. Taktiež nevykonanie dôkazov podľa návrhov žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne
do právomoci súdu (§ 120 ods. 1 OSP).
Pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v novom znení, odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia
tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto

ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu,akouvádzažalobcavodvolaní,atedanebolaniaplikovanýprincíppriamejretroaktivity.Odvolací

súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods. 1 v
znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení
ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis,
podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého

stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta,
ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo
sa v danom prípade nejedná.
Ďalším dôvodom odvolania žalobcu bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným na
nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní o

podanej žalobe k dispozícii súdny spis sp. zn. 9Er/452/2010, z obsahu ktorého vychádzal. Súd prvého
stupňa vykonal vo veci riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom exekučného spisu, správne zistil
skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aplikoval na daný prípad. Súd prvého stupňa
rozhodol o zamietnutí žaloby z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok zodpovednostného právneho
vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd teda nezamietol žalobu len na základe

„nedôveryhodnosti“ údajov tak, ako to tvrdí žalobca v podanom odvolaní. Vzhľadom k uvedenému táto
námietka navrhovateľa nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ ide o namietaný stav právnej neistoty odvolací súd dodáva, že žalobcovi nemohol vzniknúť
stav právnej neistoty, keďže právna neistota je odstránená až vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné
konanie bolo právoplatne zastavené 15. 02. 2012, pričom odvolací súd poznamenáva, že titulom pre

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok. Žalobca uplatňoval svoj nárok na
vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre ktorý bolo exekučné konanie zastavené.
Z uvedených dôvodov
odvolací súd považoval právny názor súdu prvého stupňa za správny.
V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa znaleckého dokazovania má odvolací súd za to, že táto

námietka nijakým spôsobom nesúvisí s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto ju považoval za
bezpredmetnú.
Čo sa týka samotných úvah žalobcu smerujúcich k dĺžke súdnej lehoty a jej vplyvom na rozhodnutie
súdu, je potrebné uviesť, že prvostupňový súd pri rozhodovaní danej veci správne aplikoval platné právo,
pričom rozhodol vecne správne a zároveň aj v súlade s platnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva, zachovajúc právo účastníkov konania na spravodlivý a v primeranom čase realizovaný súdny
proces.
Zákon č. 514/2003 Z. z. je osobitným právnym predpisom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady
škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.

Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremenona preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola

škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný
postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa

dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným

z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
S poukazom na uvedené závery bolo v konaní potrebné posudzovať existenciu predpokladov

zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo uskutočnil aj súd prvého
stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Podľa žalobcu postup exekučného
súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti
súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením
(takmer 190 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s

účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené
so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Náhradu uplatňovanej
škody vyčíslil na sumu 125 eur predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť

priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného Zmluvou o úvere a následným núteným vymáhaním istiny v exekučnom konaní.
Žalobca si okrem majetkovej škody uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 481,28
eura za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný

zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky
cestou exekúcie spôsobenej v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
S poukazom na uvedené má odvolací súd za preukázané, že žalobcovi v predmetnom konaní nevznikol
nárok na náhradu majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003
Z. z., keďže súd nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu bol návrh zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia. S poukazom
na túto skutočnosť nemohla žalobcovi vzniknúť škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát a ktorej sa v
tomto konaní domáha.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam má odvolací súd za preukázané, že žalobca nijako
nepreukázal, že by zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., a teda neboli naplnené základné predpoklady pre zodpovednosť
žalovaného za žalobcom požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny

v zmysle § 219 ods. 1 OSP. V ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah odôvodnenia napadnutého
rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým,
že v tomto konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy
nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.