Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/214/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4310200988
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4310200988.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľky: N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, L., proti
odporcovi: Mesto Želiezovce, so sídlom SNP 2, Želiezovce, zastúpené: JUDr. Jozef Nyúl, advokát
so sídlom Kpt. Jaroša 4, Levice, o neplatnosť výpovede, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu
Okresného súdu Levice č. k. 14C/23/2010-366 zo dňa 10. novembra 2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie uložil navrhovateľke povinnosť nahradiť odporcovi
trovy konania titulom náhrady trov právneho zastúpenia v sume 1.429,60 eura na účet splnomocneného
právneho zástupcu JUDr. Jozefa Nyúla, advokáta so sídlom Kpt. Jaroša 4, Levice, a to v lehote 3

dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 96 ods.
1 - 3, § 137, § 142 ods. 1, § 146 ods. 1 písm. c), 2, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1, 3, § 160 ods. 1, §
167 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), § 1 ods. 2, § 9 ods.
1, § 10 ods. 2, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, 3, 5 písm. b), § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 vyhlášky MS
SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a tým,
že navrhovateľka sa svojim podaním "žaloba o neplatnosť výpovede" zo dňa 25.01.2010 domáhala,

aby súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 20.07.2009. Vo veci súd
dňa 13.06.2011 rozhodol medzitýmnym rozsudkom č.k. 14C/23/2010-287, tak, že podaný návrh na
určenie neplatnosti "Výpovede podľa § 63 ods. 1, písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce
v znení neskorších predpisov" zo dňa 20.07.2009 - č.j. 8212/2009, ktorý bol od odporcu doručený
navrhovateľke dňa 21.07.2009 zamietol a zároveň vyslovil, že o zostatku uplatneného nároku vrátane
trov konania rozhodne po právoplatnosti predmetného rozhodnutia. Voči uvedenému rozsudku podala

navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Nitre rozsudkom č.k. 25Co/211/2011-325
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Okresný súd Levice uznesením č.k. 14C/23/2010-332
zo dňa 18.05.2012 rozhodol o časti trov konania tak, že ich náhradou zaviazal navrhovateľku. Na
pojednávaní konanom dňa 12.12.2013 zobrala navrhovateľka svoju žalobu späť v uplatnenom rozsahu,
o ktorom doposiaľ nebolo meritórne rozhodnuté. So späťvzatím návrhu vyjadril odporca svoj súhlas.
Na základe späťvzatia žaloby navrhovateľkou Okresný súd Levice uznesením č.k. 14C/23/2010-363 zo

dňa 12.12.2013 konanie zastavil a o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 151 ods. 3
OSP. Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení uviedol, že v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 OSP je
navrhovateľka povinná nahradiť navrhovateľovi (správne malo byť odporcovi) trovy konania, nakoľko
zavinila zastavenie konania a návrh na začatie konania nezobrala späť pre správanie odporcu. Súdna
prax vyslovila názor, že ak navrhovateľ vezme späť návrh z procesného hľadiska zásadne platí, že
zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania. Odporca si v podaní zo

dňa 12.12.2013 uplatnil vo svoj prospech náhradu trov súdneho konania pozostávajúcu z trov právneho
zastúpenia v sume 1.429,60 eura. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka spôsobila zastaveniekonania, nakoľko zobrala svoju žalobu späť, ale nie pre správanie odporcu, súd priznal odporcovi plnú
náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 1.429,60 eura nasledovne: vyjadrenie k odvolaniu
žalobkyne v sume 57 eur a režijný paušál v sume 7,41 eura, účasť na konaní pred odvolacím súdom

dňa 15.02.2012 v sume 57 eur a režijný paušál v sume 7,63 eura. Uvedené trovy vznikli po vyúčtovaní
trov právneho zastúpenia zo dňa 13.06.2011, ktoré boli v plnej výške priznané v uznesení Okresného
súdu Levice č.k. 14C/23/2010-332 zo dňa 18.05.2012. Ďalej súd priznal právnemu zástupcovi odporcu
i ďalšie trovy právneho zastúpenia: účasť na pojednávaní dňa 30.09.2013, ktoré bolo odročené v sume
107,26 eura a režijný paušál v sume 7,81 eura, vyjadrenie k podaniu navrhovateľky zo dňa 26.11.2013

v sume 429,06 eura a režijný paušál v sume 7,81 eura, účasť na konaní pred súdom zo dňa 12.12.2013
v sume 429,06 eura a režijný paušál v sume 7,81 eura, náhrada za stratu času za čas strávený na
ceste Nitra - Levice a späť (4 polhodiny x 12,71 eura) v sume 50,84 eura, náhrada cestovného osobným
automobilom na trase Nitra - Levice a späť 2 x 45 km v sume 16,47 eura (t.j. 90 km x 0,183 eura),
náhrada pohonných hmôt (90 km x 4,91/100 km x 1,40 eura) v sume 6,17 eura, 20% DPH z odmeny
v sume 238,27 eura. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia vychádzal zo sumy

požadovaného peňažného plnenia - teda zo sumy 24.514,56 eura (odporkyňa si uplatňovala mzdu
za 48 mesiacov, pričom jej priemerná mzda bola v sume 510,72 eur = 48 x 510,72 eura) a zo sumy
664,82 eura (odporkyňa si v konaní uplatňovala zároveň takto vyčíslenú náhradu). Základná sadzba
za jeden úkon právnej služby predstavovala v danom prípade sumu 429,06 eura (403,34 eura + 25,72
eura) nakoľko zo sumy 24.514,56 eura predstavuje jeden úkon právnej služby sumu 403,34 eura a zo

sumy 664,82 eura predstavuje jeden úkon právnej služby sumu 51,44 eura, ale odporca si túto sumu
uplatnil iba v jeden polovici (v sume 25,72 eura). S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a zákonné
ustanovenia súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľku nahradiť odporcovi trovy konania pozostávajúce
z trov splnomocneného právneho zástupcu odporcu v sume 1.429,60 eura.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala včas odvolanie navrhovateľka, v ktorom namietala, že
vyčíslené trovy konania, ktoré vznikli odporcovi v súvislosti s odvolacím konaním v roku 2012 vrátane
náhrady cestovného osobným automobilom VW Golf 200 TDI neboli odporcom uplatnené v zákonnej
lehote. Navrhovateľka ďalej dôvodila, že základ pre výpočet náhrady trov konania bol vyčíslený
nesprávne v sume, ktorú si nikdy neuplatnila a tak, ako sa uvádza nikdy nevyčíslila. Uviedla, že

súd prvého stupňa dňa 24.05.2011 pripustil zmenu návrhu, avšak vzhľadom ku skutočnostiam, že
po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým sa rozhodovalo v merite veci o určenie neplatnosti
výpovede, súd nemohol pripustiť zmenu návrhu (teda vo výške 24.514,56 eur), pretože neboli splnené
zákonné podmienky. V tejto súvislosti dodala, že si uplatnila náhradu mzdy vo výške funkčného platu vo
výške 637 eur mesačne hrubej mzdy a pre márne uplynutie lehoty na čerpanie dovolenky sumu vo výške

664,82 eur za rok 2009. Nesprávnosť uplatnenia nároku, resp. možnosť doložiť relevantným dokladom
výšku požadovanej náhrady v netto mzde spôsobil odporca tým, že vydal navrhovateľke nepravdivé
potvrdenie o výške čistej mzdy za mesiac november 2009, ktoré bolo rozhodujúcim obdobím na jeho
uplatnenie a následné vyčíslenie požadovanej náhrady mzdy a prípadných trov konania. Nemožnosť
legitímnymahodnovernýmspôsobompreukázaťvýškučistejmzdyapoužiťjuakozákladprestanovenie

výškytrovkonaniapovažovalazakonanieodporcuprotidobrýmmravom.Ďalejnamietala,žesúdprvého
stupňa rozhodoval o trovách konania dňa 18.05.2012. Podľa názoru navrhovateľky mal rozhodnúť aj
o zostatku uplatneného nároku a správne určiť výšku trov, pretože spor v oblasti pracovného práva
nespadá pod pojem obzvlášť zložitý a nebola splnená ani podmienka značného počtu účastníkov
konania. Záverom uviedla, že konanie odporcu v rozpore s dobrými mravmi zakladá dôvod hodný

osobitného zreteľa voči navrhovateľke, preto má súd možnosť účastníkom konania nepriznať náhradu
trovkonania.Nazákladeuvedenéhožiadala,abyodvolacísúduzneseniesúduprvéhostupňanepotvrdil.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 OSP potvrdiť.

Predmetom konania bol návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 20.07.2009.

Podaním zo dňa 28.01.2011 (č.l. 173 spisu) rozšírila navrhovateľka svoj návrh, keď okrem určenia
neplatnosti výpovede žiadala priznať náhradu mzdy od 01.12.2009 vo výške 637 eur mesačne a za
nevyčerpanú dovolenku sumu vo výške 644,82 eur. Na pojednávaní dňa 24.05.2011 pripustil súd prvého
stupňa zmenu návrhu uplatnenú navrhovateľkou v uvedenom podaní zo dňa 28.01.2011. Medzitýmnymrozsudkom č.k. 14C/23/2010-287 zo dňa 13.06.2011súd prvého stupňa návrh na určenie neplatnosti
právnehoúkonu-výpovedezodňa20.07.2009zamietolstým,žeozostatkuuplatnenéhonárokuvrátane
trovkonaniarozhodnepoprávoplatnostitohtorozsudku.Popodaníodvolanianavrhovateľky,Krajskýsúd

v Nitre svojím rozsudkom č.k. 25Co/211/2011-325 zo dňa 15.02.2012 napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Následne súd prvého stupňa uznesením č.k. 14C/23/2010-332 zo dňa 18.05.2012 uložil
navrhovateľke povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 842 eur. Navrhovateľka na výzvu
súdu spresnila svoj návrh a v podaní zo dňa 15.10.2013 (č.l. 345 spisu) uviedla, že žiada náhradu
mzdy od 01.12.2009 až do umožnenia výkonu práce zo strany zamestnávateľa (odporcu) s tým, že ku

dňu pojednávania celková doba predstavuje 48 mesiacov a jej čistá mzda za október 2009 predstavuje
510,72 eur. Podaním zo dňa 12.12.2013 (zrejme malo byť 12.11.2013) si odporca vyúčtoval trovy
konania, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 27.11.2013 (č.l. 354 spisu). Na pojednávaní
konanom dňa 12.12.2013 vzala navrhovateľka časť návrhu o zaplatenie finančných nárokov späť a
žiadala, aby súd konanie zastavil (č.l. 359 spisu). Odporca so späťvzatím súhlasil. Uznesením č.k.
14C/23/2010-363 zo dňa 12.12.2013 súd prvého stupňa konanie zastavil s tým, že o nároku na náhradu

trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté
uznesenie.

Podľa § 137 OSP, trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho
poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za

vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové
výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho

výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c/ OSP s § 146 ods. 2 OSP vyplýva, že ak súd zastavuje konanie
v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý
z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je
nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu,

je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného
k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd
neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 25.10.2010, sp. zn. 3 Sžo 225/2010)

V danom prípade k zastaveniu konania došlo v dôsledku procesného zavinenia navrhovateľky, ktorá
vzala svoj návrh v časti uplatnenej finančnej náhrady späť v plnom rozsahu bez uvedenia dôvodu a
bez toho, aby odporca splnil to, čoho sa petitom domáhala. Na základe uvedeného súd prvého stupňa
postupoval správne, keď napadnutým uznesením priznal odporcovi trovy konania a na ich náhradu
zaviazal navrhovateľku.

K odvolacej námietke navrhovateľky týkajúcej sa tvrdenia, že trovy konania neboli odporcom uplatnené v
zákonnej lehote odvolací súd uvádza, že účastník konania je v zmysle § 151 ods. 1 OSP povinný vyčísliť
trovy konania najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
V danom prípade si odporca vyčíslil trovy konania podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené

dňa 27.11.2013 (č.l. 354 spisu). Súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania v časti uplatnených
finančných nárokov navrhovateľky až uznesením č.k. 14C/23/2010-363 zo dňa 12.12.2013, preto je
uvedená odvolacia námietka navrhovateľky neopodstatnená.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľky, že základ pre výpočet náhrady trov konania bol vyčíslený nesprávne

v sume, ktorú si nikdy neuplatnila a nikdy nevyčíslila, je potrebné poukázať na skutočnosť, že podaním
zo dňa 28.01.2011 (č.l. 173 spisu) rozšírila svoj návrh, keď okrem určenia neplatnosti výpovede žiadala
priznať náhradu mzdy od 01.12.2009 vo výške 637 eur mesačne a za nevyčerpanú dovolenku sumu
vo výške 644,82 eur. Na základe výzvy súdu spresnila svoj návrh a v podaní zo dňa 15.10.2013 (č.l.345 spisu) uviedla, že žiada náhradu mzdy od 01.12.2009 až do umožnenia výkonu práce zo strany
zamestnávateľa (odporcu) s tým, že ku dňu pojednávania celková doba predstavuje 48 mesiacov a jej
čistá mzda za október 2009 predstavuje 510,72 eur. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004

Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo
práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal. Vecou v zmysle uvedeného
ustanovenia je predmet konania, ako je tento vymedzený v návrhu na začatie konania a to v tej jeho
časti, v ktorom navrhovateľ vymedzuje, čoho sa domáha (v tzv. petite). Súd pri určovaní hodnoty veci
na účely trov konania pritom vychádza (v prípade kvantifikovateľného nároku) z výšky navrhovateľom

uplatnenej sumy, bez ohľadu na to, či je táto suma uplatnená dôvodne. Dôvodnosť uplatneného nároku
je posudzovaná až v priebehu samotného súdneho konania a jeho výsledkom je priznanie, resp.
zamietnutie nároku. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa pri
určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby správne vychádzal zo sumy
26.179,38 eur ako z tarifnej hodnoty veci, ktorá pozostávala zo sumy 25.514,56 eur (výška čistej
priemernej mesačnej mzdy navrhovateľky 510,72 eur za dobu 48 mesiacov) a zo sumy 664,82 eur.

V zmysle § 151 ods. 3 OSP v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania
alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní môže súd rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právna úprava vo fakultatívnej rovine
priznáva súdu možnosť rozhodnúť o tom, že o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Ide o demonštratívny výpočet dôvodov (t.j. väčší počet účastníkov konania
alebo väčší počet uplatňovaných nárokov) na takýto postup súdu. Závisí výlučne na uvážení súdu (nie
účastníka konania), či považuje prejednávanú vec za (skutkovo či právne) zložitú do takej miery, že z
hľadiska hospodárnosti konania je vhodnejšie vyčleniť rozhodnutie o trovách konania samostatnému
uzneseniu. Uvedená právna úprava neznamená, že sa o trovách nerozhodne, ale že sa len oddiali

rozhodnutie o trovách konania. Preto v danom prípade nedochádza k porušovaniu práva účastníka
konať pred súdom. Odvolaciu námietku navrhovateľky, že spor v oblasti pracovného práva nespadá pod
pojem obzvlášť zložitý a nebola splnená ani podmienka značného počtu účastníkov konania vyhodnotil
odvolací súd za neopodstatnenú a nemajúcu vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Tvrdenie navrhovateľky, že konanie odporcu pri vyčíslení výšky jej čistej mzdy bolo v rozpore s dobrými
mravmi, čo zakladá dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania, vyhodnotil
odvolací súd za tendenčné bez vplyvu na vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Odvolací súd dáva
v tejto súvislosti do pozornosti, že súd nie je viazaný návrhom účastníkov konania o spôsobe, akým má
o náhrade trov konania rozhodnúť.

Pri zastavení sporového konania, ako je tomu aj v tomto prípade, sa otázka náhrady trov konania
spravuje princípom procesného zavinenia na zastavení konania. Len výnimočne môže súd v konaní
(procesne) úspešnému účastníkovi nepriznať náhradu trov konania. Zároveň Občiansky súdny poriadok
v § 150 ods. 1 OSP priznáva súdu moderačné právo zmierniť dôsledky ustanovení upravujúcich

náhradu trov konania. Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prihliadnuť výnimočne na zvláštnosti prejednávanej veci a prispieť tým k odstráneniu prípadnej tvrdosti,
ktorú by inak vyvolalo uplatnenie jednotlivých zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o náhrade
trov konania. Úvaha súdu, či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia
musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých relevantných okolností konkrétnej veci, vrátane okolností

demonštratívne uvedených v druhej vete § 150 ods. 1 OSP. Predmetné ustanovenie preto nemožno
interpretovať tak, že súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o
náhrade trov konania nepriznať náhradu trov procesne úspešnému účastníkovi konania. Výnimočnosť
aplikácie tohto ustanovenia musí byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v
odôvodnení rozhodnutia vždy náležite vysvetlená a konkretizovaná. Výnimočnosť môže spočívať tak v

okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pokiaľ sa navrhovateľka
subjektívne domnieva, že konanie odporcu bolo v rozpore do dobrými mravmi, toto jej (subjektívne)
hľadisko nemožno bez ďalšieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady
trov konania.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že súd prvého stupňa priznal odporcovi náhradu trov konania v sume
1.429,60 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej služby, náhradu hotových
výdavkov aj náhradu za stratu času v súlade s ustanoveniami § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), c), ods.
5 písm. b), § 15 písm. a), § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30.06.2013, pričom okrem správneho
vyčíslenia bola preukázaná aj účelnosť uplatnených úkonov právnej služby.

Vo vzťahu k ďalším námietkam navrhovateľky uvedeným v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu navrhovateľky nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo veci, preto
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a odporcovi,
ktorý bol v odvolacom konaní úspešný náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne
neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.