Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200074
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca, členiek senátu

JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobkyne S. B. T. L. T. N. I. T. O.
H. T. O. S. V. , Z. O. N., Č.F. XX, proti žalovanému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce,
Saleziánov 1, Michalovce, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 50/2013, 2013/344025
zo dňa 22.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 250j ods.2 písm.a/,e/ O.s.p. z r u š u j e rozhodnutia žalovaného č. 50/2013, 2013/ 344025
zo dňa 22.11.2013 a číslo 50/2013 zo dňa 24.05.2013 a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobkyni n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 09.01.2014 podanou na poštovú prepravu dňa 16.01.2014 sa žalobkyňa domáhala
zrušenia rozhodnutí žalovaného č. 50/2013, 2013/344025 zo dňa 22.01.2013 a č. 50/2013 zo dňa
24.05.2013 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný rozhodnutím vo forme listu č. 50/2013 zo dňa 24.05.2013 zamietol žiadosť žalobkyne
o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou v zmysle § 53 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách
zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 11 vyhlášky

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 481/2010 Z.z. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil
tým, že dňom 01.05.2013 nadobudla účinnosť novela zákona č. 5/2004 Z.z., v zmysle ktorej žiadosť
o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou je potrebné predložiť do 30 dní od nástupu do
pracovného pomeru. Pretože pracovný pomer žalobkyne vznikol dňa 01.04.2013, žiadosť o poskytnutie
príspevku žalobkyňa mala predložiť do 02.05.2013. Žalovaný obdržal žiadosť o poskytnutie príspevku
na dochádzku za prácou dňa 24.05.2013, preto žalobkyňa nesplnila podmienky pre priznanie tohto
príspevku.

Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa dňa 06.06.2013 odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 50/2013, 2013/344025 zo dňa 22.11.2013 vo forme listu. V rozhodnutí uviedol, že podľa
ustanovenia § 53 zákona č.5/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.05.2013 príspevok na dochádzku za
prácou možno zamestnancovi priznať, ak o príspevok písomne požiada najneskôr do jedného mesiaca
od nástupu do zamestnania. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 72t ods.8 zákona o službách v
zamestnanosti, podľa ktorého pri poskytovaní príspevku na dochádzku za prácou podľa § 53 zákona

na základe žiadosti podanej pred 01.05.2013 sa postupuje podľa predpisov účinných do 30.04.2013. O
príspevok na dochádzku za prácou žalobkyňa požiadala až v máji 2013, preto žalovaný postupoval
podľa predpisov účinných od 01.05.2013. V tomto prípade nebola splnená podmienka podania žiadosti
o príspevok najneskôr od jedného mesiaca od nástupu do zamestnania (pracovný pomer vznikol dňom01.04.2013). V prípade, ak žiadateľ nesplní čo i len jednu zákonom ustanovenú podmienku nevyhnutnú
pre vznik nároku na poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou, úrad informuje žiadateľa o
tejto skutočnosti formou oznámenia o zamietnutí poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou s

uvedením dôvodu zamietnutia a poskytnutia príspevku na dochádzku za prácou. Na konanie vo veciach
poskytovaniapríspevkunadochádzkuzaprácousanevzťahujezákonč.71/1967Zb.osprávnomkonaní
v znení neskorších predpisov, preto o zamietnutí žiadosti o príspevok na dochádzku za prácou žalovaný
nevydal rozhodnutie. Keďže žiadne rozhodnutie nebolo vydané, nebolo sa ani voči čomu odvolať.

Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia obidvoch uvedených rozhodnutí žalovaného
a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uviedla, že z ustanovenia § 70 ods.6 zákona č. 5/2004
Z.z. jednoznačne vyplýva, že na poskytnutie príspevku na dochádzku podľa § 53 zákona je právny
nárok. Ak je na poskytnutie príspevku právny nárok, jednoznačne ide o rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, preto s poukázaním
na ustanovenie § 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní sa na rozhodovanie o tomto nároku

subsidiárne použije Správny poriadok, pretože osobitný zákon toto konanie neupravuje úplne. Uviedla,
že tento vzťah subsidiarity správneho konania vo vzťahu k rozhodovaniu podľa osobitných zákonov si
plne osvojila aj judikatúra Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8Sžo/38/2009 zo
dňa 02.09.2009, č. 8Sžo/171/2008 zo dňa 04.12.2008). V jej prípade sa zákon o správnom konaní
má subsidiárne použiť na rozhodovanie o poskytnutí príspevku podľa § 53 zákona, pretože zákon o

službách zamestnanosti neupravuje konanie podrobne a zákon o službách zamestnanosti výslovne
nevylúčil, že na rozhodovanie sa nevzťahuje zákon o správnom konaní. Preto má nárok na preskúmanie
postupu prvostupňového správneho orgánu druhostupňovým správnym orgánom podľa § 57 zákona o
správnom konaní v prípade, ak prvostupňový správny orgán jej odvolaniu nevyhovie v plnom rozsahu.
Žalovaný však napriek tomu, že jej odvolaniu nevyhovel v plnom rozsahu, nepredložil jej odvolanie

na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Preto žalovaný nesprávne vec právne posúdil, jeho rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nemá ani len základné náležitosti
rozhodnutia a tým trpí vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože ho vydal
orgán, ktorý však na to nebol funkčne príslušný.

Žalobkyňa ďalej namietala retroaktívne použitie právneho predpisu účinného od 01.05.2013 na
posúdenie jej právneho nároku, ktorý jej vznikol dňom 01.04.2013. Uviedla, že dňom 01.04.2013 jej
vznikol právny nárok na priznanie príspevku na dochádzku za prácou, pričom podľa ustanovenia § 53
ods.1 platného v tom čase o tento príspevok mohla požiadať najneskôr do 6 mesiacov od nástupu do
zamestnania.Tátolehotajehmotnoprávnaauplynie01.10.2013.Naposudzovanielehoty vznikuadĺžky

právneho nároku sa musí v zmysle právnej istoty použiť zákon účinný ku dňu vzniku právneho nároku.
Žiadosť o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou bola podaná na poštovú prepravu 21.05.2013,
t.j. v dobe, keď mala právny nárok na poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou. V tomto smere
poukázala aj na záver Ústavného súdu SR vyslovený v jeho náleze č. ÚS 70/2010 zo dňa 01.11.2010
týkajúci sa výkladu aplikácie právnych predpisov a požiadavky ústavne súladného výkladu zákonov a

ostatných všeobecných záväzných právnych predpisov v zmysle článku 152 ods.4 Ústavy SR.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 22.04.2014 podľa jeho obsahu navrhol napadnuté rozhodnutia
ako vecne správne potvrdiť. Zotrval pritom na svojej právnej argumentácii uvedenej vo svojom
rozhodnutí zo dňa 22.11.2013. Ďalej uviedol, že na základe upozornenia prokurátora Krajskej

prokuratúry Košice sp.zn. Kd 45/14/8800-4 zo dňa 28.01.2014 v zmysle § 57 ods.2 zákona o správnom
konaní predložil odvolanie žalobkyne zo dňa 06.06.2013 spolu so spisovým materiálom nadriadenému
orgánu - Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny. Druhostupňový správny orgán v predmetnej veci
nerozhodoval a dňa 02.04.2014 vrátil žalovanému kompletný administratívny spis so stanoviskom
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 07.03.2014 k upozorneniu prokurátora.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného
a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba je
dôvodná.

Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 02.05.2013 doručenou
žalovanému dňa 24.05.2013 požiadala o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou v zmysle
§ 53 zákona č. 5/2004 Z.z. Súčasne predložila pracovnú zmluvu zo dňa 28.03.2013 a potvrdeniezamestnávateľa T - Systems Slovakia, s.r.o., Žriedlova 13, Košice, podľa ktorých pracovný pomer u
uvedeného zamestnávateľa žalobkyni vznikol dňom 01.04.2013.

Podľa § 53 ods.1 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení platnom do 30.04.2013 príspevok na dochádzku
za prácou (ďalej len „príspevok na dochádzku“) poskytuje úrad mesačne na úhradu časti cestovných
výdavkov na dochádzku z miesta trvalého pobytu alebo z miesta prechodného pobytu zamestnanca do
miesta výkonu zamestnania uvedeného v pracovnej zmluve a späť alebo na úhradu časti cestovných
výdavkov na dochádzku z miesta trvalého pobytu alebo z miesta prechodného pobytu občana do miesta

prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti a späť. Príspevok na dochádzku
sa poskytuje občanovi, ktorý bol uchádzačom o zamestnanie vedeným v evidencii uchádzačov o
zamestnanie najmenej tri mesiace, ak bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu
podľa § 36 ods.1 písm.a/ alebo b/ a ak o tento príspevok požiada písomne. O príspevok na
dochádzku môže občan požiadať najneskôr do 6 mesiacov od nástupu do zamestnania alebo začatia
prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti.

Podľa § 53 ods.1 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení zákona č. 96/2003 Z.z. účinného od 01.05.2013
úrad poskytuje mesačne príspevok na dochádzku za prácou (ďalej len „príspevok“) na úhradu časti
cestovných výdavkov na dochádzku z miesta trvalého pobytu alebo z miesta prechodného pobytu
do miesta výkonu zamestnania uvedeného v pracovnej zmluve a späť zamestnancovi, ktorý bol

uchádzačom o zamestnanie vedeným v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej tri mesiace a
ktorý bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu uvedeného v § 36 ods.1 písm.a/, ak
o príspevok písomne požiada najneskôr od 1 mesiaca od nástupu do zamestnania. Príspevok sa môže
opätovne poskytnúť po uplynutí dvoch rokov od ukončenia obdobia jeho poskytovania.

Podľa § 70 zákona č., 5/2004 Z.z. na konanie podľa § 12 písm.i/, t/, ae/, af/ a § 13 ods.1 písm.e/ sa
vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Na príspevky poskytované podľa § 46 ods.4 a 7, § 47, § 49, § 50, § 5j, § 50k, § 51, § 52a, § 53b, § 53d,
§ 56, § 56a a § 57 nie je právny nárok.

Podľa § 1 ods.1 zákona o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti
verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmov alebo povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 57 ods.1,2 zákona o správnom konaní správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal,
môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa rozhodnutie netýka
iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia.

Ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal o odvolaní, predloží ho spolu s

výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní
odo dňa, keď mu odvolanie došlo a upovedomí o tom účastníka konania.

Podľa § 58 ods.1 zákona o správnom konaní ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom
je správny orgán vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Žalobkyňa v podanej žalobe uplatnila dve žalobné námietky. Namietala, že žalovaný pri rozhodovaní
o ňou uplatnenom nároku na príspevok na dochádzku za prácou mal konať podľa zákona o správnom
konaní a ďalej žalovanému vytýkala retroaktívne použitie právneho predpisu účinného od 01.05.2013
na rozhodovanie o žiadosti o príspevok na dochádzku za prácou, na ktorý jej vznikol právny nárok dňom

01.04.2013. Obidve tieto žalobné námietky považuje krajský súd za dôvodné.

Zákon o zamestnanosti v ustanovení § 70 ods.6 medzi príspevkami, na ktoré nie je právny nárok,
neuvádza príspevok na dochádzku za prácou, a preto z tohto ustanovenia a contrário vyplýva, že na
tento príspevok má žiadateľ právny nárok. Žalovaný na základe žiadosti žalobkyne o poskytnutie tohto

príspevkurozhodovaltedaojejpráve.Žalovanýakoštátnyorgánjesprávnymorgánom(§1ods.2zákona
o správnom konaní), na konanie ktorého o žiadosti žalobcu sa vzťahoval zákon o správnom konaní.
V ustanovení § 1 ods.1 zákona o správnom konaní je vyjadrený princíp subsidiarity. Podstata tohto
princípu spočíva v tom, že správny poriadok je všeobecným predpisom správneho konania a aplikujesa v prípadoch, ak neexistuje osobitná právna úprava, ktorá vylúči jeho pôsobnosť na vymedzený okruh
právnych vzťahov, prípadne ak táto osobitná právna úprava nerieši osobitný druh správneho konania v
plnom rozsahu. Ustanovenie § 70 zákona o službách v zamestnanosti, ani iný právny predpis nevylučujú

aplikáciu zákona o správnom konaní na rozhodovanie o žiadosti o poskytnutie príspevku na dochádzku
za prácou podľa § 53 zákona o službách zamestnanosti. Pokiaľ osobitný predpis výslovne ustanovuje,
že na konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, takéto konštatovanie je v podstate
nadbytočné, pretože ak v osobitnom zákone nie sú upravené odchýlky od všeobecného predpisu o
správnom konaní, procesný režim Správneho poriadku sa uplatní automaticky.

Bolo preto povinnosťou žalovaného ako správneho orgánu prvého stupňa o žiadosti žalobkyne
rozhodnúť v režime Správneho poriadku, t.j. vydať rozhodnutie, ktoré by spĺňalo zákonné požiadavky
ustanovené pre rozhodnutie správneho orgánu podľa § 46 a § 47 zákona o správnom konaní.

Skutočnosť, že žalovaný o žiadosti žalobkyne rozhodol nie formou správneho rozhodnutia, ale iba

formou listu - oznámenia, nemá vplyv na možnosť preskúmať takéto oznámenie - list v konaní podľa
druhej hlavy piatej časti O.s.p. Z ustálenej judikatúry - nálezov Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 37/95, II.
ÚS 50/01, I. ÚS 52/02, III. ÚS 183/03) a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (8Sžf/29/2010, 5Sžp/5/2011)
vyplýva, že predmetom preskúmavania súdom môžu byť aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré
nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak môžu sa dotknúť práv a právom chránených

záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je
každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorými môžu byť priamo dotknuté práva a
povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Súd preto nemal žiadne pochybnosti, že list - oznámenie
žalovaného z 24.05.2003 je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

V princípe právneho štátu ustanoveného článkom 1 ods.1 Ústavy SR je zahrnutý aj princíp zákazu
retroaktivity. Podľa slovenskej právnej teórie retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej
normy do minulosti. K princípu zákazu retroaktivity a ochrany nadobudnutých práv sa vyslovil Ústavný
súd SR napr. v týchto rozhodnutiach:

„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (nález z 24.05.1995, PL.ÚS 16/95)“.

„V ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich
ustanovení možno odvodiť z článku 1 Ústavy SR, podľa ktorého je SR právnym štátom. K imanentným

znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery
občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych
prepdisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie
subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis,
resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia

by sa vážne narušila požiadavka na ich bez rozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť),
čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupu podľa práva, by nemal žiadnu možnosť
zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napr. jeho konanie podľa platného práva v
minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé
subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k

nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne
alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s
platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd SR pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti
právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne „vychádza zo zásady, že ten, kto konal, resp.
postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej

dôvere k nemu sklamaný“ (nález z 03.04.1996 č. PL.ÚS 36/95).

V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu
podľa § 36 ods.1 písm.a/ zákona o službách v zamestnanosti dňom vzniku pracovného pomeru, t.j.
01.04.2013. Týmto dňom splnila hmotnoprávne podmienky pre priznanie príspevku na dochádzku za

prácou podľa § 53 ods.1 zákona o službách v zamestnanosti v znení platnom do 30.04.2013, v dôsledku
čoho bola oprávnená požiadať o priznanie tohto príspevku v lehote do 6 mesiacov od nástupu do
zamestnania. Na rozhodovanie o žiadosti žalobkyne o priznanie príspevku na dochádzku za prácou
mal žalovaný použiť právnu úpravu platnú ku dňu vzniku práva žalobkyne na priznanie predmetnéhopríspevku, t.j. zákon o službách v zamestnanosti v znení platnom do 30.04.2013. Pokiaľ žalovaný pri
rozhodovaní o žiadosti žalobkyne aplikoval ustanovenie § 53 ods.1 zákona o službách v zamestnanosti
v znení účinnom od 01.05.2013, konal tak v rozpore s princípom zákazu retroaktivity, čo je nezlučiteľné

s princípom právneho štátu zakotveného v článku 1 ods.1 Ústavy SR.

Na rozhodovanie o príspevku na dochádzku za prácou sa má v dôsledku toho, čo už bolo uvedené,
aplikovať zákon o správnom konaní. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 24.05.2013 žalobkyňa mala
právo podať odvolanie (žalobkyňa toto právo aj využila) v zmysle § 53 zákona o správnom konaní.

Správny poriadok ani osobitný zákon nevylúčil možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného.
O odvolaní bol žalovaný oprávnený rozhodnúť sám iba v prípade, ak odvolaniu v plnom rozsahu by
vyhovel (§ 57 ods. 1 zákona o správnom konaní). Ak by žalovaný nerozhodoval o odvolaní v rámci
autoremedúry, bol povinný predložiť odvolanie odvolaciemu orgánu v zmysle § 57 ods.2 zákona o
správnom konaní. Odvolací orgán (§ 58 ods.1 zákona o správnom konaní) bol povinný o odvolaní konať
a rozhodnúť podľa § 59 zákona o správnom konaní. Pokiaľ žalovaný rozhodoval o odvolaní žalobkyne

rozhodnutím - listom zo dňa 22.11.2013 tak, že jej nevyhovel, konal tak v rozpore s ustanovením § 57
ods.2 a § 58 ods.1 zákona o správnom konaní. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o odvolaní
účastníka konania bez splnenia podmienok podľa § 57 ods.1 zákona o správnom konaní je potrebné
hodnotiť ako nulitné (R 72/1998 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR). Procesný
postup žalovaného, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobkyne bez splnenia zákonných podmienok v zmysle

§ 57 ods.1 zákona o správnom konaní, predstavuje procesnú vadu, ktorá spôsobuje nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného zo dňa 22.11.2013 (§ 250j ods.2 písm.e/ O.s.p.).

Z uvedených dôvodov preto súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného zo dňa 24.05.2013 a
22.11.2013 podľa § 250j ods.2 písm.a/,e/ O.s.p. a vrátil vec žalovanému na ďalšie. Žalovaný je v ďalšom

konaní viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods.7 O.s.p.).

Úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 250k ods.1 O.s.p. Žalobkyňa v lehote
uvedenej v § 151 ods.1 O.s.p. trovy konania nevyčíslila, pričom zo spisu nevyplývajú trovy konania
žalobkyne, a preto súd rozhodol, že žalobkyni nepriznal náhradu trov konania.

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.