Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 9, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/6/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613203325
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8613203325.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 3.12.2014 pod č. k. 5C/179/2013-33 a na odvolanie
žalobcu proti uzneseniu toho istého súdu zo dňa 23.2.2015 pod č. k. 5C/179/2013-48, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny
poplatok z podaného odvolania vo výške 20,- eur.

N e p r i z n á v a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník vyššie označeným rozsudkom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
Taktiež zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 4.444,61 eur
titulom majetkovej škody a sumy 888,92 eur titulom nemajetkovej ujmy. Žalovanej náhradu trov konania

nepriznal, s tým, že žalobca nemá právo na ich náhradu.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorý žalobca zdôvodnil tým, že v pozícii oprávneného v exekučnom
konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa § 38 a násl. Exekučného poriadku zvolenému
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dlžníkom K. N., L.. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu
na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo R. XXXX/XXXX. Súdny

exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho
návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému okresnému súdu
Bardejov, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť
o nej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom ustanovenej dobe. V exekučnom konaní vedenom
podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného od 1.6.2011 a od
1.6.2010 do 31.5.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných
pravidiel obsiahnutých v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku od 1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel
medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, a to
bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie
všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom

bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 14.10.2011 (konanie pritom začalo
26.4.2011),atorozhodnutímozamietnutížiadostioudeleniepoverenia,atoajnapriektomu,ženávrhna

vykonanieexekúcieakoajžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespĺňalivšetky materiálne
a formálne náležitosti predpokladané zákonom. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 171 dní).

Nesprávny úradný postup charakterizovaný: a) nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, b) vykonaním úradného postupu bez splnenia

zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a
nemajetkovejujmynajehostrane.Exekučnýsúdtým,žesvojímnelegálnympostupomvykonalopätovné
posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na
takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi
ním ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o

úvere. Na jednej strane totiž existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu,
ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty uvedenej v ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní a
chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne
nevykonateľný, a na druhej strane, nie je možné z jeho strany iniciovať občianske súdne konanie a
požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku

rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne
rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo.
Upozornil, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným
titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskosúdnom konaní.

Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva

založením prekážky veci rozhodnutej.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody,
ktorú vyčíslil v celkovej výške 4 444,61 eura. Táto predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskosúdnom konaní

vedenom proti dlžníkovi so záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úver. Nemôže preto
tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a prísl. zo strany exekučného súdu. Ďalej
si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústredenej činnosti
takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho
majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania,
že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Vďaka skorému

rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote mohol čas efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a
jejpríslušenstva,pretožebyvedel,žežiadosťoudeleniepovereniabolazamietnutá.Postupexekučného
súdu mu zamedzil správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu nemajetkovej ujmy
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho nárokov a základných práv. Uplatňuje

si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené vpriamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 888,92 eura, t.
j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou).

Žalovanávpísomnomvyjadreníkžalobezodňa10.4.2014kprocesnýmnámietkam uviedla,žežalobca
nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného
konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä
odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu,

že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu ust. § 43 ods. 1 O.s.p.,
pričom poukázala na to, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo
žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe
sa tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie
je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z
dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, poznamenal, že žalobca neuvádza kroky,
ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v
rámci predbežného prerokovania z jeho strany, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (to
znamená, či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Má za to, že všeobecný

súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

K podmienke uplatnenia nároku na súde žalovaná uviedla, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody mu boli doručené dňa 23.04.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa

27.9.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po
uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať
na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o
predbežné prerokovanie na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou

podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. Preto má za to, že ide
o predčasne uplatnený nárok na súde. Ďalej uviedla, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola jej doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca
nepreukázalpožadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadanéinformácie,dátumy,kedysažalobcadozvedelo

škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom
povinného,resp.jehoinsolvenciou,stratoukontaktuspovinným,ktorýmiodôvodňujevzniknemajetkovej
ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým
zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám

požiadal. Z uvedeného dôvodu preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie
tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedla, že prax ukázala už dávnejšie,
že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť
zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä

v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného
konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje
posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov, by mohlo
viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok

spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Zdôraznila, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadostio vydanie poverenia. 15 dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15 dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to

bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Z judikatúry Ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejme, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských

rozsudkovsivyžadujeosobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

K zamietnutiu návrhu na vydanie poverenia žalovaná uviedla, že žalobca si v súvislosti so zamietnutím
návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa
neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Napriek absencii legálnej definície pojmu

nesprávny úradný postup v samotnom zákone, je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti
nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov
verejnej moci než rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných
právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti, a to najmä takej, ktorá nevedie k
vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj

nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci činnosti rozhodovacej, avšak pre túto formu
zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia
nevedú, a ak by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia. V tejto
súvislosti žalovaná odkázala na rozsudok NS ČR zo dňa 29.6.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97, rozsudok
NS SR sp. zn. 4Cdo/24/2004 a uznesenie NS ČR zo dňa 25.8.2009 sp. zn. 25Cdo 1018/2007. Pokiaľ

žalobca uviedol, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu“ žalovaná uviedla, že v zmysle uznesenia ÚS SR z 3. marca 2011 č.
k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia NS SR zo dňa 13. októbra 2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenia
NS SR zo dňa 26. septembra 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenia NS SR zo dňa 29. marca
2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátnej procesné pravidlá v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátne povahy.

K existencii prieťahov v konaní poukázala na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Súd konajúci
o náhrade škody, môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,

ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov
v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania, a teda vzhľadom na vyššie
uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody, ale len Ústavný
súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na

prieťahy. Z uvedených dôvodov nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

K materiálnej škode vo výške istiny s príslušenstvom vymáhanej od povinného žalovaná uviedla, že pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je okrem iného nevyhnutnepreukázať existenciu škody. Podľa nej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si
uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

K vyčísleniu škody žalovaná uviedla, že žalobcu od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní. Žalobca v prvom rade
nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, v druhom
rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v
treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Žalovaná ďalej uviedla, že nemôže niesť zodpovednosť a

nahrádzaťžalobcovimateriálnuškodutak,akosiuplatnil,pretoženepreukázalvznikanivýškuškody. Čo
sa týka tvrdenia žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku od jeho dlžníka, a že rozhodnutie v podobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, žalovaná poukázala
na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku
byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res judicatae pre
uplatnenie nároku žalobcu na súde.

K nemajetkovej ujme žalovaná poukázala na dve skutočnosti v prvom rade na to, že vznik nemajetkovej
ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti
v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže
si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. V druhom rade

požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou. Považuje za krajne nesprávny spôsob
určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva, a z toho dôvodu nie je

preukázanývzniknemajetkovejujmyakoanito,žebysažalobcovimalaposkytnúťnáhradavpeniazoch.

V závere žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že je potrebné zohľadniť aj ust.
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri
formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto

náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku
zodpovednosti za škodu, pričom v tejto súvislosti upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti

s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou
negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa
a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca

neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaná je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia po uplynuté 15 dňovej lehoty) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Má
skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje
ničímneodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastky,čiužvpodobemajetkovejškodyalebonemajetkovej

ujmy. Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považuje žalobu za právne neopodstatnenú a navrhla
žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Písomným podaním zo dňa 27.11.2014 navrhol žalobca prerušiť konanie do rozhodnutia o

prejudiciálnych otázkach v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. V
predmetnom konaní je žalovaná v 1. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
SR, a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o. Predmetom konania je náhrada škody, ktorú mal spôsobiť
exekučný súd tým, že v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnejrozhodcovskej doložky sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Prejudiciálne
otázky, ktoré položil prvostupňový súd, sú v podstate zamerané na to, či môže vzniknúť zodpovednosť
členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred

vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Žalobcaskutkovovymedziluplatnenýnárokprotižalovanejtak,žeexekučnýsúdvpredmetnejexekučnej
veci rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej
doby v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie o vyššie
uvedených prejudiciálnych otázkach nemôže mať žiaden význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní,
a preto súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení § 1 písm. a/, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, §
4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ďalej § 41 ods. 1, § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku, § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 O.s.p. uzavrel, že nárok žalobcu nie je dôvodný.

Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, je svojou
povahou občianskoprávny vzťah. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa orgánu verejnej
moci pri jeho činnosti. Ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu, resp. o
porušenie účelu postupu orgánu verejnej moci, ktorý nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom

rozhodnutí /rozsudok NS SR 4Cdo 24/2004/. Vyššie citovaný zákon o zodpovednosti za škodu je
vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, a preto, ak tento špeciálny zákon nemá
vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom. Z hľadiska časovej účinnosti bolo
potrebné na predmetnú vec aplikovať zákon o zodpovednosti za škodu účinný ku dňu, kedy mala škoda
vzniknúť, pretože ide o hmotnoprávny predpis. Nárok na náhradu škody je potrebné vždy vopred

prerokovať, a ak predbežné prerokovanie nevedie k uspokojeniu nároku, poškodený má právo obrátiť sa
so svojím nárokom na súd. Zodpovednosť štátu za škodu je objektívnou zodpovednosťou / bez ohľadu
na zavinenie/, ktorej sa nie je množné zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok,
a to v danom prípade nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť.

Právnym rámcom pre posúdenie odôvodnenosti žaloby bol teda osobitný právny predpis, ktorým je
zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, a Občiansky zákonník ako všeobecný právny predpis.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

Skutočnou škodou je v zásade ujma, ktorá znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie či
iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá
predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie

je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce
rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, no nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v prejednávanej veci v dôsledku nesprávneho
úradného postupu).

Okresný súd poukázal na skutočnosť, že podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je písomná žiadosť poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody jej boli doručené 23.04.2012. Žaloby boli doručené súdu v mesiaci september2012. Žalobca podal žaloby predčasne, keď nárok na súde uplatnil pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na
predbežné prerokovanie nároku. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov
ododňaprijatiažiadosti,môžesapoškodenýdomáhaťnárokunasúde.Aktakučinískôr,ideopredčasne

podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

Z vykonaného dokazovania súd nezistil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné právne ustáliť, že
exekučný súd postupoval v exekučnom konaní nesprávne, teda, že sa dopustil nesprávneho úradného
postupu. Má za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote posudzovať

bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je
potrebné vykonať procesné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného
exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi,
rozhodnutie o trovách exekúcie), v dôsledku ktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej lehote nie je
možné považovať za zbytočné prieťahy a žalobca v konaní ani nepreukázal existenciu nesprávneho
úradného postupu.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný
súd. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na základe ústavnej sťažnosti, resp.

predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Z uvedeného hľadiska žalobca existenciu
zbytočných prieťahov v exekučnom konaní nepreukázal.

Zuvedenéhojezrejmé,ženebolnaplnenýaniprvý,zásadnýpredpoklad preúspešnéuplatnenie nároku
na náhradu škody, a to nesprávny úradný postup exekučného súdu, čo postačuje na zamietnutie žaloby.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody.

Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v

žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil
a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým
rozhodnutím o jeho návrhu na zmenu exekútora mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že si táto situácia
vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože

samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného predloženia a
preukázania. Ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu bez preukázania konkrétneho zásahu do jeho
sféry.

Napokon žaloba nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi postupom exekučného súdu v predmetnej

exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a
eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Z dôvodu nepreukázania zákonných predpokladov /musia by splnené súčasne/ pre priznanie nároku za
náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom okresný súd žalobu

zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže úspešná žalovaná si
náhradu trov konania neuplatnila, náhrada trov jej priznaná nebola.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým navrhol tento zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil

skutkový stav, a ďalej súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ išlo o aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z., zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe tejto novej
právnej úpravy. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súdinterpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia. Poukázal v tejto súvislosti na čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Ďalej dôvodil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z., a preto nemohol interpretovať toto
ustanovenieprostredníctvomustanovenia§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012
Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
K otázke trvania stavu právnej neistoty poukázal na to, že súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku

konečnému rozhodnutiu. Pokiaľ išlo o limitáciu dĺžky konania zákonnými lehotami, súd má aplikovať
platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustnými. Navyše, súd neguje doteraz
vytvorenú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť

štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory, ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy,
atď.. Štrasburgský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné strany, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote. Ďalej uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť,

že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Taktiež sa súd nezaoberal
Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa§214ods.2vspojenís§156ods.3O.s.p.adospelkzáveru,žeodvolaniežalobcuniejedôvodné.
Pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne
ho aj právne vyhodnotil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Nazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímdôvodomžalobcuodvolacísúddopĺňa:

Pokiaľ ide o aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., odvolací súd
považuje za potrebné zdôvodniť, že pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,

na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O
nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom s
účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti
skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj
do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za

prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava, uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa
skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv,
alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti.
Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy; tento stav ale rieši až v čase

účinnosti novej právnej úpravy (viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010).
Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že právna úprava daná ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
nijakonenegujeúčinkynesprávnehoúradnéhopostupusúduspočívajúcehovporušenípovinnostiurobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo
zbytočných prieťahoch, ale len tento stav rieši v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku uvedenú v odvolaní, týkajúcu sa otázky trvania stavu právnej neistoty,
podľa ktorej exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý procesneakceptovateľný, odvolací súd v tejto súvislosti má za to, že túto otázku súd prvého stupňa vyriešil
správne aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 606/2012 zo dňa 14.12.2012.
Ak teda súd prvého stupňa o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote,

nespôsobil tým žalobcovi škodu ani nemajetkovú ujmu. Z tohto pohľadu teda neobstojí ani posledná
námietka týkajúca sa dĺžky zákonnej lehoty ustanovenej v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Odvolací
súd preto so zreteľom na vyššie uvedené konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, ak návrh
žalobcu v celom rozsahu zamietol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219
ods. 1 O.s.p.).

Súdprvéhostupňauznesenímzodňa23.2.2015podč.k.5C/179/2013-48,okreminého,uložilpovinnosť
žalobcovi v lehote 15 dní od jeho doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,-
eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zrušenie bez náhrady. Sadzba
položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka výlučne návrhu na začatie konania pri žalobách
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Žalobca podal odvolanie, nie návrh na začatie konania. Žalobu preto poplatkový

zákon č. 71/1992 Zb. nespája s podaním odvolania na poplatkovú povinnosť. Ak sa majú súdne poplatky
vyberať len na základe zákona, neprichádza pri vyrubení poplatku za odvolanie analógia na obdobný
poplatok ako pri podaní návrhu. Ak zákon č. 71/1992 Zb. jednoznačne nestanovuje povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie, analógia nie je prípustná v poplatkových veciach, potom ani súd, ak je
viazaný ústavou a zákonmi, nemôže spoplatňovať podané odvolanie.

Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého
uznesenia, a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť aj v časti povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku v sume 20,- eur. Pri určení poplatkovej povinnosti je
potrebné vychádzať zo zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pričom podľa § 1 ods. 1 zákona,

súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdu, pričom podľa § 2 ods. 1 písm. a/
poplatkového zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71, v
odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 zákona), pričom podľa odseku 2,
ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatkový zákon jednoznačne
stanovuje poplatkovú povinnosť pre poplatníka, ktorý dal odvolanie, pričom sadzba poplatku, t. j. jeho
výška, vyplýva so Sadzobníka súdnych poplatkov. Ak zákon č. 71/1992 Zb. v Sadzobníku súdnych
poplatkov a v položke 7/a stanovuje sadzbu poplatku pri žalobách na náhradu škody spôsobených
nezákonných rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom 20,- eur,

všeobecná poplatková povinnosť vzniká pri podaní odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu pri
takejto žalobe. Naviac, pri viacerých položkách, napr. pri položke 6, pri návrhoch na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov vždy sa v odvolaní platí súdny poplatok, aj keď nie je
poznámka v položke 6, že poplatok sa platí aj za odvolacie konanie. Obdobne aj pri položke 7/a s
podaním odvolania proti rozsudku vzniká poplatková povinnosť, kde sadzba je stanovená 20,- eur, čo

vyplýva z položky 7/a Sadzobníka súdnych poplatkov, a preto poplatok v rovnakej sadzbe sa vyberá i v
odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 1 poplatkového zákona) s povinnosťou platiť súdny poplatok
poplatníkom, ktorým je navrhovateľ poplatkového úkonu, t. j. osoba, ktorá podala odvolanie.

Pretoodvolacísúdpotvrdiluzneseniesúduprvéhostupňa,pokiaľnímbolžalobcazaviazanýkpovinnosti

zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20,- eur (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Neúspešnýžalobcanaichnáhraduprávonemáaúspešnýžalovanýsináhradutrovodvolaciehokonania
neuplatnil. Preto odvolací súd rozhodol, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.