Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/754/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212200812
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3212200812.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a
sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky: K. X., nar.
XX.XX.XXXX,bytomN.XX,právnezastúpenejAdvokátskoukanceláriouJUDr.Z.C.-A..K.C.,sosídlom
R., F. XX proti odporcom: 1/ Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou JUDr. T. U., s.r.o., so sídlom C. nad C., A. XX, 2/ Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX,

právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. T. U., s.r.o., so sídlom C. nad C., A. XX, 3/ Z. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. - C., T. D. XXX/XX, 4/ A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., R. XXX/X, zastúpený
odporkyňou 3/ Z. U., 5/ B. S., rod. Z., zastúpená K. 6/ B. Z., zastúpený K. 7/ N. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XX, 8/ B. Z., zastúpená K. 9/ N. N., zastúpená K. 10/ G. E., nar. XX.XX.XXXX, t. č. bytom M. pro
K., L., S. XXXX, U. republika, 11a/ C. R. 11c/ G., 11d/ A. 11e/ A. zastúpený K. 13/ B. 14/ OC. 15/ Z. 16/
A. 17/ B., 18/ P. 19/ Z., 20/ D. 21/ U. 22/ T. 23/ B. H. o určenie vecného bremena, na odvolanie odporcov
1/, 2/ a Slovenského pozemkového fondu, so sídlom Bratislava, Búdková 36 ako zástupcu odporcov 5/,

6/, 8/, 9/, 12/, 13/,15/, 16/, 17/, 18/, 19/, 20/, 21/ a 22/ (nezistených vlastníkov) proti rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 04. marca 2014, č.k. 6C/5/2012-311, takto

r o z h o d o l :

Medzitýmny rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že navrhovateľka ako vlastníčka rodinného
domu súp. č. XX na parc. č. XXX, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. N., Obec N., okres C. nad C. má právo
prechodu a prejazdu cez parcelu reg. „C“, parc. č. XXX/X o výmere XX m2, zapísanú na LV č. XXX,

parcelu reg. „E“, parc. č. X o výmere XXX m2, zapísanú na LV č. XXX, parcelu reg. „E“, parc. č. X
o výmere XX m2, zapísanú na LV č. XXX a cez parcelu reg. „E“, parc. č. XX o výmere XXX m2 zapísanú
na LV č. XXX s tým, že o presnom určení miesta prechodu uvedenými parcelami, ako aj o náhrade
trov konania rozhodne konečným rozsudkom po právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku. Zaoberal
sa ako prvoradou námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorú vzniesli odporcovia 1/
a 2/ v písomnom vyjadrení k návrhu a uzavrel, že tento nedostatok navrhovateľka odstránila zmenou
návrhu a žiadosťou o pribratie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov, takže v súčasnosti

sú účastníkmi konania nielen všetci vlastníci parcely registra „C“, parc. č. XXX/X, ale aj všetci vlastníci
parciel registra „E“, parc. č. X, X a XX, z ktorých častí je tvorená parcela registra „C“, parc. č. XXX/
X. Určenie vecného bremena v tomto konaní bude zaväzovať všetkých spoluvlastníkov dotknutých
nehnuteľností, a preto už nie sú pochybnosti o tom, že prípadné určenie vecného bremena bude
spôsobilé zmeniť, resp. zlepšiť súčasné postavenie navrhovateľky. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ v
súvislosti s nedostatkom naliehavého právneho záujmu poukazovali na to, že navrhovateľka je

spoluvlastníčkouparcelyregistra„E“,parc.č.XX,okresnýsúdmalzato,žepokiaľideoprávoinrem(kde
je oprávneným vlastník susedného pozemku), nič nebráni zriadeniu takéhoto práva, aj keď je vlastník
susedného pozemku (oprávnený z vecného bremena) súčasne spoluvlastníkom pozemku,na ktorom toto vecné bremeno viazne, keďže vlastníctvo, resp. spoluvlastnícke podiely k obom týmto
pozemkom môžu byť prevádzané samostatne, teda, aj keď v súčasnosti sú v rukách jednej osoby, v
budúcnosti tomu tak byť nemusí. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné (aj keď to navrhovateľka

nepreukázala listinnými dôkazmi), že navrhovateľka nadobudla nehnuteľnosť - rodinný dom súp. č. XX
na parcele č. XXX, kat. úz. N. od svojho prastrýka (brata svojho starého otca) A. N., je teda právnou
nástupkyňou po A. N.. Túto skutočnosť mal okresný súd preukázanú aj vyjadreniami odporcov 11b/
- 11e/ a zástupcu odporcu 14/, z ktorých výpovedí, resp. písomných vyjadrení vyplýva, že považujú
navrhovateľku za právnu nástupkyňu po A. N.. Ďalej mal okresný súd preukázané, že právni

predchodcovia navrhovateľky - vlastníci rodinného domu súp. č. XX a aj vlastníci ďalších susediacich
nehnuteľností využívali na prechod k svojim domom cestu cez pozemky, ktoré sú dnes evidované ako
pozemky registra „C“, parc. č. XXX/X a č. XXX/X, resp. pozemky registra „E“, parc. č. X, X (čiastočne)
a XX (čiastočne). Priechod uvedenými pozemkami síce spochybňovali niektorí svedkovia (najmä Ing. F.
K.), avšak podstatná väčšina svedkov tento priechod potvrdila a vyplynul aj z vyjadrení odporcov 3/, 11a/
- 11e/, 14/. Napokon aj odporca 1/ priznal, že tadiaľ niekedy v minulosti prešli s kravami a svedkyňa Z.

K., matka odporcu 1/, uviedla, že právni predchodcovia navrhovateľky prechádzali cez parcely č. XXX/X
a č. XXX/X, ak im to dovolili a aj navrhovateľka tade občas prešla autom. Okresný súd mal preukázané,
že právni predchodcovia navrhovateľky počas dlhého obdobia (ako vyplynulo z výpovedí odporcov a
svedkov minimálne dve generácie) využívali prechod cez sporné pozemky. Z výpovede svedka R. N.,
otca navrhovateľky, vyplynulo, že keď sa robil plot, aj keď bol spor s pani U., pani K. ho volala, povedala,

že sa ho to týka. Zhodne s tým Z. K., matka odporcu 1/, vo veci vedenej na Okresnom súde
Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4C/131/2008 - tam v postavení navrhovateľky - na pojednávaní
dňa 23.04.2008 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla, že nehnuteľnosť, ktorá vtedy bola
predmetom sporu (parcela č. XXX/X), vždy slúžila ako cesta k nehnuteľnostiam, ktoré sú v
súčasnosti vedené na LV č. XXX, čiže k pozemkom parc. č. XXX a č. XXX. Pritom parcela č.

XXX sa nachádza v hornej časti, nad spornými pozemkami parc. č. XXX/X a č. XXX/X, resp. parc.
č. XX, X a X, teda v rovnakej lokalite ako dom súp. č. XX (dom navrhovateľky). Na preukázanie
tejto skutočnosti Z. K. v konaní pod sp. zn. 4C/131/2008 navrhovala ako svedka otca navrhovateľky v
tomto konaní, R. N.. Okrem toho Z. K. ako navrhovateľka v konaní, pod sp. zn. 4C/131/2008
na pojednávaní dňa 03.06.2008 poukazovala na fotografie, na ktorých malo byť vidieť cestu, ktorá „ide

popred náš dom a ...pokračuje až k X., ktorí bývajú nad nami a ešte aj k N.“. Z toho, že Z. K.,
matka odporcu 1/, v inom konaní uvádzala cestu vedúcu popred jej dom až k X. a žiadala výsluch R. N.,
otca navrhovateľky, na preukázanie, že parcela č. XXX/X je cestou, je možné vyvodiť
záver, že považovala R. N. za človeka, ktorý by mal mať priamy záujem na zachovaní tejto cesty, keďže
túto cestu sám využíva, pričom vtedy neuvádzala, že by ju využíval bez právneho dôvodu. Okresný

súd zhodne s právnym názorom odporcov 1/ a 2/ a Slovenského pozemkového fondu - uviedol, že
na priznanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nepostačuje samotná skutočnosť, že tvrdené
právo bolo v minulosti, hoci dlhodobo, vykonávané a tolerované. Je potrebné tiež preukázať existenciu
právneho dôvodu, z ktorého možno vyvodzovať na jednej strane oprávnenie navrhovateľa prechádzať
cez sporné pozemky a na druhej strane povinnosť odporcov strpieť prechádzanie cez svoj pozemok.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že nikdy nedošlo k zápisu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
(resp. predtým práva služobnosti) do pozemkových kníh. Podľa názoru okresného súdu, vzhľadom
na inštitút vydržania, ktorý bol v Občianskom zákonníku upravený do 31.03.1964
(Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb.) a potom od 01.04.1983, nemožno od navrhovateľky
požadovať, aby preukázala existenciu dohody o práve prechodu výlučne písomnou zmluvou. Na rozdiel

od právnej úpravy a judikatúry z roku 1932, ktorou argumentovali odporcovia 1/ a 2/, Občiansky zákonník
od 01.04.1983 nerozlišoval pri nadobudnutí práv zodpovedajúcich vecnému
bremenu práva in rem a práva in personam, ani zaknihované a nezaknihované práva. Teda nielen právo
in personam (viažúce sa na konkrétnu osobu oprávneného z vecného bremena), ale
aj právo in rem (viažúce sa na nehnuteľnosť, najčastejšie na pozemok alebo stavbu

susediacu so sporným pozemkom a prechádzajúce na každého ďalšieho vlastníka danej
nehnuteľnosti), aj keď nie je uvedené v pozemkovej knihe (teraz v katastri nehnuteľností),
môže byť predmetom vydržania, pokiaľ navrhovateľ unesie dôkazné bremeno ohľadom nerušeného
užívania daného práva počas vydržacej doby a svojej dobrej viery. V danom prípade okresný súd
dospel k záveru, že dobrá viera, resp. presvedčenie (nielen subjektívne, ale objektívne, vzhľadom na

všetky okolnosti) navrhovateľky a jej právnych predchodcov o tom, že im patrí právo prechodu, a že
vlastníci predmetných pozemkov sú povinní toto právo strpieť, bola preukázaná. Aj keď navrhovateľka
nepreukázala a ani svedkovia neuvádzali, medzi kým presne, kedy presne a za akých okolností malo
dôjsť k dohode medzi právnymi predchodcami navrhovateľky a právnymi predchodcami odporcov opráve prechodu, vzhľadom na dlhý časový odstup (podľa tvrdenia navrhovateľky 100 rokov, podľa
svedkov ale aj niektorých odporcov „odkedy si pamätajú“) nie je možné požadovať uvedenie presných
okolností. Okresný súd však vyhodnotil ako podstatné, že nielen z vyjadrení svedkov (B. C., P.. F. K.),

ale aj z vyjadrení odporcov 3/, 11b/ - 11e/ vyplynulo, že dohoda medzi právnymi predchodcami
navrhovateľky a odporcov o práve prechodu existovala, teda nešlo len o ticho tolerovaný prechod, ale
o právo prechodu na základe dohody. Niektorí z nich (najmä svedkyňa B. C. a odporkyňa
3/) presne označili oprávnených, ktorých sa právo prechodu týkalo. Dobrú vieru právnych predchodcov
navrhovateľky potvrdzuje skutočnosť, že sa podieľali na stavbe mosta, ktorý vedie od obecnej cesty

smerom k sporným pozemkom. Účasť právneho predchodcu navrhovateľky, A. N. na tejto stavbe mosta
(či už osobne prácou, alebo finančne) potvrdili opäť nielen svedkovia (B. C., C. F., R. N., S. N.), ale aj
odporkyňa 3/ a štatutárny zástupca odporcu 14/ (starosta Obce N.). Aj keď odporkyňa 7/ a svedkyňa
Z. K. spochybnili účasť A. N. na stavbe mosta, táto skutočnosť bola preukázaná výpoveďami ostatných
uvedených svedkov a odporcov, pričom títo nezávisle na sebe zhodne označovali 4-5 rodín (vrátane
právneho predchodcu navrhovateľky), ktoré sa na stavbe mosta podieľali. Okresný súd poukázal aj na

to, že svedkyňa B. a odporkyňa 3/ sa výslovne vyjadrili v tom zmysle, že tí, ktorí sa podieľali na stavbe
mosta, mali právo prechodu, resp. že mali právo prechodu práve preto, že prispeli na stavbu mosta.
Teda účasť na stavbe mosta bola pre obe strany, t. j. právnych predchodcov oprávnených aj povinných
z vecného bremena, vonkajším prejavom toho, že medzi nimi existuje dohoda o práve prechodu (aj
keď nepísaná), ktorá oprávnených zaväzuje podieľať sa na zveľaďovaní cesty, ktorú využívajú. Ďalej

okresný súd poukázal na to, že odporkyňa 3/ uviedla, že jej otec si všimol, že prechod využíva viac
ľudí z dediny, aj tí, ktorí na to nemali právo, preto spolu s jej bratom postavili bránu, aby zabránili
ostatným dedinčanom prechádzať cez pozemok. Z tohto vyjadrenia je zrejmé, že podľa presvedčenia
otca odporkyne 3/ (ktorého by sme mohli dnešnou terminológiou označiť ako povinného z vecného
bremena) existovali ľudia z dediny, ktorí mali právo prechodu a takí, ktorí toto právo nemali, teda nešlo

len o všeobecne tolerovaný prechod, ale existovalo presvedčenie povinných z vecného bremena o
povinnosti prechod strpieť, avšak len vo vzťahu ku konkrétnym osobám, ktoré za tento
prechod poskytovali protislužby vo forme udržiavania cesty. Vzhľadom na uvedené považoval okresný
súd za preukázané tak užívanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu navrhovateľkou, resp. jej
právnymi predchodcami minimálne počas vydržacej doby 10 rokov (tak pred rokom 1964, ako aj po

roku 1983, až do roku 2010), ako aj presvedčenie, že im patrí právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, a to právo viažuce sa na ich dom, teda právo in rem, a že vlastníci dotknutých
pozemkov sú povinní toto právo strpieť, a preto medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že navrhovateľka
ako vlastníčka rodinného domu súp. č. XX na parc. č. XXX, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. N., X. N.,
okres C. nad C., má právo prechodu a prejazdu cez parcelu reg. „C“, parc. č. XXX/X o výmere

XX m2, zapísanú na LV č. XXX, parcelu reg. „E“ parc. č. X o výmere XXX m2, zapísanú na LV č.
XXX, parcelu reg. „E“, parc. č. X o výmere XX m2, zapísanú na LV č. XXX a cez parcelu reg. „E“, parc. č.
XX o výmere XXX m2 zapísanú na LV č. XXX. Keďže z vyjadrenia Správy katastra C. nad C. z
10.07.2012 vyplýva, že v kat. úz. N. nie je možné vyhotoviť identifikáciu parciel a je potrebný geometrický
plán, okresný súd dospel k záveru, že pred vyhotovením tohto geometrického plánu je účelné najprv

rozhodnúť o základe uplatneného nároku medzitýmnym rozsudkom a až potom pokračovať presným
určením trasy (miesta) prechodu. Z rovnakého dôvodu nevykonal navrhovanú ohliadku na mieste, ktorá
prerozhodnutieozákladeuplatnenéhonárokunebolapotrebná(ohliadkoubybolomožnépreskúmaťlen
súčasný technický stav cesty, resp. užívací stav pozemkov, avšak podstatou rozhodovania o vydržaní
práva je stav z minulosti). Za irelevantné pre rozhodnutie v tejto veci považoval skutočnosť,

či k rodinnému domu navrhovateľky vedie aj iná prístupová cesta, a nakoľko je takáto iná prístupová
cesta udržiavaná, ktorá skutočnosť nemá žiaden vplyv na to, či navrhovateľka má, alebo nemá právo
prechodu a prejazdu, ktorý je predmetom tohto konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 151n
ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 151o ods. 1, § 134 ods. 1, ods. 3, § 130 ods. 1, § 865 ods. 3, ods.
6, § 135a ods. 1, ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie odporcovia 1/, 2/
prostredníctvom svojej zástupkyne a Slovenský pozemkový fond ako zástupca odporcov 5/, 6/, 8/, 9/,
12/, 13/,15/, 16/, 17/, 18/, 19/, 20/, 21/ a 22/ (nezistených vlastníkov).

Odporcovia 1/, 2/ sa podaným odvolaním domáhali, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne. Uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
c), písm. d) a písm. f) O.s.p. Vytýkali súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to obhliadku na miestesamom, vzhľadom na nepreukázané tvrdenia navrhovateľky a ich poukaz na rozpor s dobrými mravmi (§
3 Občianskeho zákonníka). Ďalej dôvodili, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, nakoľko nebol preukázaný právny dôvod, o ktorý by navrhovateľka mohla

opierať svoj nárok, a ktorý by založil kvalifikovanú dobrú vieru navrhovateľky, resp. jej
právnych predchodcov, že prechod užívajú na základe dohody o zriadení vecného bremena. Mali za
to, že súd prvého stupňa aplikoval nesprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka a predchádzajúcich
predpisov na zistený skutkový stav a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o existencii naliehavého
právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení. Vyslovili názor, že súd prvého stupňa na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď mal za preukázané,
že navrhovateľka je právnou nástupkyňou osoby, ktorá mala vykonávať právo prechodu, nesprávne
vyhodnotil, že by odporcovia 1/, 2/ mali prevziať pri nadobudnutí vlastníckeho práva k údajne zaťaženým
nehnuteľnostiam záväzok z titulu vecného bremena, napriek neexistencii písomnej, ani ústnej zmluvy
ustálil,žeexistovaladohodamedziprávnymipredchodcaminavrhovateľkyaodporcovopráveprechodu,
teda, že nešlo len o ticho tolerovaný prechod, alebo právo prechodu. Napriek zistenému skutkovému

stavu a neexistencii dobrej viery dospel k záveru, že by mala byť preukázaná dobrá viera, resp.
presvedčenie navrhovateľky a jej právnych predchodcov, že im právo prechodu patrí, a že vlastníci
predmetných pozemkov sú povinní toto strpieť a v rozpore so zisteným skutkovým stavom považoval za
preukázané tak užívanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu navrhovateľkou, resp. jej právnymi
predchodcami minimálne počas vydržacej doby 10 rokov. Ďalej súdu prvého stupňa vytýkali záver, že

navrhovateľka je právnou nástupkyňou po osobe, ktorá mala vykonávať právo prechodu, t. j.
A. pričom v konaní nebolo preukázané, ktoré osoby by mali byť právnymi predchodcami navrhovateľky,
v akej dobe a ako dlho mali takéto právo dobrovoľne vykonávať. Súd prvého stupňa prisvedčil
domnienkam niektorých účastníkov bez odôvodnenia skutočnosti, prečo práve
tieto domnienky považuje za rozhodné. Poukázali i na výpoveď navrhovateľky zo dňa 29.06.2012, kde

uviedla, že dom nadobudla darom od svojho otca, pričom jej otec je R. N. a nie A. N..
Žiaden zo svedkov neuviedol, ktorý z právnych predchodcov navrhovateľky sa mal podieľať na stavbe
mosta, ktorý mal byť podľa súdu právnym dôvodom vzniku práva, nakoľko A. N. to nemohol byť, lebo
pracoval v Ostrave a jeho otec A. N. zomrel už v roku XXXX. Tvrdili, že výpoveď otca navrhovateľky
R. N. bola nepravdivá, nakoľko tento sa narodil v roku XXXX a vypovedal, že stavbu mosta realizoval

pradedo navrhovateľky A. N., ktorý v tom čase bol už po smrti. Za nesprávne právne posúdenie
existencie právneho titulu považovali skutočnosť, že súd prvého stupňa mal za preukázanú existenciu
dohody o zriadení vecného bremena. Zdôraznili, že v konaní bolo preukázané, že k zápisu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, resp. práva služobnosti do pozemkových kníh nikdy nedošlo, ale
tiež nebola uzavretá dohoda, a to ani písomná, ani ústna o vzniku takéhoto práva a dokonca nebolo ani

preukázané, kedy by mala takáto dohoda vzniknúť. Navrhovateľka uvádzala „pred sto rokmi“, súd mal za
preukázané, že minimálne dve generácie právni predchodcovia využívali prechod cez sporné pozemky,
z výpovede otca navrhovateľky R. N. na pojednávaní dňa 04.03.2014 vyplýva, že k stavbe mosta malo
dôjsť, keď bol malý chlapec, pričom sa narodil v roku XXXX, t. j. most nemohol byť skôr ako v roku 1955
postavený, zástupca odporcu 14/ Obec N. N. C. potvrdil, že most sa staval v 60-tych rokoch,

svedkyňa Z. K. na pojednávaní dňa 08.01.2014 uviedla, že most sa staval v roku 1962. Poukázali na
znenie § 481 Všeobecného občianskeho zákonníka platného od 01.06.1811 do 01.01.1951, na ust. §
168ods.1,§112,§562Občianskehozákonníkač.141/1950Zb.platnéhood01.01.1951do31.03.1964,
výnos ministra spravodlivosti č. 6648/50-IV/1 zo dňa 18.12.1950, platného od 31.12.1950, § 495 ods.
1, § 506 ods. 1, § 135a ods. 1, § 132a ods. 1, ods. 2, § 135c ods. 1, § 135c ods. 7, §

507a ods. 1, ods. 3, ods. 6 Občianskeho zákonníka platného od 01.04.1983 do 31.12.1991, rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/1007/1998, z ktorých vyplýva, že pre
právne úkony o právach k nehnuteľnostiam je zásadne predpísaná písomná forma a iba na
základe ústnej zmluvy o zriadení vecného bremena nie je možné založiť dobrú vieru držiteľa, že mu
takéto vecné právo náleží. Poukázali na skutočnosť, že v rozhodnom období mohlo dôjsť k vzniku

vecného bremena, viaznuceho na nehnuteľnosti, výlučne na základe zmluvy v písomne forme, pričom
všetci svedkovia i navrhovateľka uvádzali, že dohoda mala byť uzavretá v ústnej forme. Pokiaľ k dohode
malo dôjsť pred stavbou mosta, t. j. za účinnosti Všeobecného Občianskeho zákonníka platného od
01.06.1811 do 01.01.1951, ako tvrdila navrhovateľka, v tomto období zákon pre vznik dohody vyžadoval
písomnú formu a nebolo možné s poukazom na vyššie citovanú konštantnú judikatúru založiť dobrú

vieru len na základe ústnej dohody. Dohoda o vecnom práve zodpovedajúcom vecnému
bremenu, resp. služobnosti nebola v konaní preukázaná. V konaní nebolo preukázané, kedy malo
k súdom deklarovanej dohode dôjsť, a kedy, a ktorí účastníci mali takúto dohodu uzavrieť. Z výpovedí
svedkov, ktoré boli neurčité, nešpecifikovali konkrétne a menovite okruh osôb, ktorí mali túto dohoduuzavrieť a z ich výpovedí ani nevyplynulo, odkiaľ, kam a presne kadiaľ mala údajná cesta z titulu práva
prechodu a prejazdu viesť. Vytýkali súdu prvého stupňa, že nevzal do úvahy nimi predložené dôkazy,
čestné prehlásenia U. C., A. K., K. K., B. C., Z.. P. F., B. N., B. O. a A. N., ktorí

potvrdili,žekpredmetnýmnehnuteľnostiamnikdyneboloústne,anipísomnedohodnutéprávoprechodu,
resp. právo cesty, ktoré by zároveň zaväzovalo vlastníkov parciel č. XXX/X a č. XXX/X strpieť výkon
práva, a že pozemky nikdy neslúžili ako pravidelne používaná cesta vlastníkom iných pozemkov alebo
stavieb. Vytýkali súdu prvého stupňa, že si nekonkrétne výpovede svedkov a ďalších účastníkov osvojil
a týmto priznal bez akéhokoľvek dôvodu výpovednú hodnotu pre rozhodnutie. Podrobne

rozoberali výpovede jednotlivých svedkov na pojednávaniach a mali za to, že neexistuje právny titul,
preukazujúci existenciu vecného bremena. Dôvodili, že zo žiadneho dôkazu, vykonaného v konaní,
nemožno vyvodiť záver, že účasť na stavbe mosta, ktorý vedie od obecnej cesty k sporným pozemkom,
preukazuje dobrú vieru právnych predchodcov navrhovateľky, že oprávnene vykonávali prechod cez
sporné pozemky, keďže ide o dve absolútne nesúvisiace skutočnosti. Záver súdu prvého stupňa o tom,
že právni predchodcovia navrhovateľky - vlastníci rodinného domu súpisné číslo XX a vlastníci ďalších

susediacich nehnuteľností využívali na prechod k svojim domom cestu cez pozemky, neodôvodňuje
prijatie napadnutého rozhodnutia, nakoľko v konaní nebol preukázaný vznik vecného bremena prechodu
a prejazdu v minulosti. Z ich výpovedí je zrejmé, že tento prechod využívali v domnienke, že ide o
verejnú cestu, pričom vedeli, že k využívaniu nehnuteľností na prechod alebo prejazd nemajú žiadne
oprávnenie.Opätovnepoukazovalinavýpovedejednotlivýchsvedkovvkonanívypočutých.Ďalejuviedli,

že pokiaľ by súd mal preukázanú existenciu práva prechodu v minulosti, čo považujú za nepreukázané,
zo žiadnej výpovede alebo dôkazu nemožno vyvodiť záver o tom, že navrhovateľke by okrem práva
prechodu malo patriť i právo prejazdu titulom vydržania. V období spred 100 rokov, resp. obdobie dvoch
generácií nebolo bežné vlastníctvo motorových vozidiel a súd prvého stupňa ani v konaní neskúmal,
či údajní právni predchodcovia navrhovateľky cez predmetné nehnuteľnosti autom jazdili. Zdôraznili,

že v konaní neboli zo strany navrhovateľky preukázané také okolnosti, potvrdzujúce existenciu dobrej
viery, z ktorých by bolo možné ustáliť záver o tom, že prípadná dobromyseľnosť osôb, prechádzajúcich
cez sporné nehnuteľnosti, vrátane údajných právnych predchodcov navrhovateľky, ako aj navrhovateľky
je opodstatnená, pričom preukázať uvedenú okolnosť bolo povinnosťou navrhovateľky, ktorá dôkazné
bremeno neuniesla. Poukázali na skutočnosť, že súd prvého stupňa mal ešte na pojednávaní

dňa 05.11.2013 za sporné, či a akým spôsobom vzniklo právo prechodu cez sporné pozemky,
následne bez toho, aby došlo k predloženiu relevantných dôkazov alebo k zásadným zmenám vo
výpovediach svedkov, rozhodol dňa 04.03.2014 medzitýmnym rozsudkom. Vytýkali súdu prvého stupňa,
že sa nezaoberal dôležitou skutočnosťou ako je požiadavka dobrých mravov, keď v konaní prikladal
dôležitosť irelevantnej stavbe mosta a neprihliadal ku skutočnosti, že zo strany navrhovateľky ide o

šikanózny výkon práv, nakoľko predmetný požadovaný prechod neužíva dlhodobo viac ako dva roky a
chodí inou cestou, ktorá je dokonca obcou udržiavaná, zatiaľ, čo sporné nehnuteľnosti udržiavajú iba
odporcovia 1/, 2/. Cez sporné nehnuteľnosti nie je možné chodiť bez obmedzovania vlastníckeho práva
odporcov 1/, 2/ vo výraznej miere, nakoľko v tesnej blízkosti sa nachádza ich rodinný dom a bude ich
rušiť prach a hluk v súvislosti s prechodom alebo prejazdom a takýto výkon práva je v rozpore s dobrými

mravmi, nakoľko navrhovateľka má i inú cestu k svojim nehnuteľnostiam. Ďalej sa nestotožňujú so
záverom súdu prvého stupňa ohľadne existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľky, nakoľko
táto je podielovou spoluvlastníčkou EKN parcely č. X, a preto nemôže byť podľa zásady nulli res sua
servit v postavení osoby povinnej, ako aj v postavení osoby oprávnenej. Nakoľko nedošlo k preukázaniu
vydržania vecného bremena in rem, je pripustenie naliehavého právneho záujmu na určení vecného

bremena vo vlastníctve navrhovateľky v rozpore so základnými princípmi práva.

Slovenský pozemkový fond ako zástupca odporcov 5/, 6/, 8/, 9/, 12/, 13/,15/, 16/, 17/, 18/, 19/, 20/, 21/
a 22/ (nezistených vlastníkov) v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne. Mal za to, že súdom ustálený skutkový stav

veci nie je správny a nevychádza z vykonaného dokazovania. V konaní neboli preukázané podstatné
náležitosti zmluvy o zriadení vecného bremena, resp. služobnosti a nie je možné tvrdiť, že medzi
účastníkmi, resp. ich právnymi predchodcami k uzavretiu akejkoľvek dohody došlo. Skutočnosť, že po
parcele č. XXX/X a parcele č. XXX/X cudzí ľudia prešli, a to najmä s dobytkom, neznamená, že sa
naplnil obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, keď cez cudzí pozemok je možné prechádzať

na základe rôznych právnych dôvodov, môže ísť o záväzkový vzťah alebo o výprosu. O existencii
samotnej dohody o zriadení vecného bremena sú len dohady a domnienky, nedošlo k jej zápisu do
pozemkovej knihy a ani nikto zo svedkov neuviedol, v čom presne malo právo navrhovateľky, resp. jej
právnych predchodcov spočívať, t. j. či malo existovať právo prejsť s vozom alebo pešo, právo hnaťdobytok, alebo či išlo o neobmedzené právo prechodu. V konaní tiež nebolo preukázané, v prospech
koho malo byť právo zriadené, a či išlo o právo spojené s osobou, a teda zaniklo smrťou oprávneného,
alebo či išlo o právo spojené s pozemkom, resp. stavbou, a preto prechádza na všetkých právnych

nástupcov. Pokiaľ bolo preukázané, že sa cez sporné pozemky pôvodne chodilo pešo, prípadne s
dobytkom, nie je možné, aby súd navrhovateľke automaticky priznal aj právo prejazdu motorovým
vozidlom. Mal za to, že právni predchodcovia vlastníkov povinných pozemkov jednoducho prechod cez
svoje pozemky tolerovali, vzhľadom k tomu, že k pozemkom právnych predchodcov navrhovateľky nebol
iný prístup. V súčasnosti však existuje obecná komunikácia k rodinnému domu navrhovateľky, a preto

vlastníci pozemkov parcela č. XXX/X a parcela č. XXX/X necítia potrebu, aby prejazd cez ich pozemky v
prospech cudzích ľudí akceptovali. Zdôraznili, že navrhovateľka nesplnila podmienky na vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu najmä preto, že jej právni predchodcovia prechádzali cez sporné
pozemky len na základe ústneho súhlasu alebo konkludentného prejavu vlastníkov povinného pozemku,
čo podľa ustálenej judikatúry nemôže založiť dobrú vieru držiteľa, že mu takéto vecné právo patrí.

Odporcovia 1/, 2/ sa s odvolaním, podaným Slovenským pozemkovým fondom, v celom rozsahu
stotožnili a prekopírovali stanovisko zo svojho odvolania.

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu odporcami 1/,
2/ a Slovenským pozemkovým fondom navrhla, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého

stupňaakovecnesprávnypotvrdil.Uviedla,ževzťahyvObciN.bolidlhédesaťročiazaloženénaústnych
dohodách medzi susedmi a občanmi a tieto dohody sa dodržiavali celé generácie, čo potvrdil i starosta
obce, keď uviedol, že „N. bol najhorší vo vysporiadaní pozemkov, bolo to v tom čase tak, že susedia si
ústne dohadovali rôzne výmeny, ale nič nebolo na papieri“. Skutočnosť, že právne vzťahy boli založené
na ústnych dohodách, neznamená, že tieto vzťahy neexistovali, alebo že tieto práva nepožívajú právnu

ochranu. Zdôraznila, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle a precízne dokazovanie, ktoré mu pomohli
dotvoriť si celkový obraz o pomeroch účastníkov, správne pochopil podstatu sporu a síce, že obsah
dohody je potrebné skúmať, vzhľadom na správanie sa jednotlivých účastníkov po jej uzavretí a z tohto
správania vyabstrahovať ich vôľu pri úprave vzájomných práv a povinností. Zdôraznila, že námietka
odporcov 1/, 2/ o spochybňovaní jej právneho nástupníctva je účelová a nepravdivá, keď doposiaľ

nespochybňovali jej právne nástupníctvo po A. N. a dokonca toto nespochybňoval nikto z odporcov,
nakoľko táto skutočnosť je všeobecne známa a potvrdili ju tiež ďalší svedkovia R. N. a S.
N. vo svojich výpovediach. Odhliadnuc od toho odporcovia 1/, 2/ jej právne nástupníctvo spochybňujú v
rozpore s § 205a O.s.p. a táto námietka nie je namieste. K námietke odporcov 1/, 2/, že súd neustálil,
ktorý jej právny predchodca sa podieľal na výstavbe kamenného - betónového mosta,

namiesto pôvodného dreveného, uviedla, že svedok R. N. aj S. N. potvrdili, že jej právny predchodca vo
vlastníctve domu súp. č. XX a ich strýko A. N., syn A. N., staval predmetný kamenný most, čo potvrdil i
odporca XX/ X. N. vyjadrením starostu obce na pojednávaní. Jej prastrýko A. N. (strýko jej otca), ktorý
sa narodil v roku 1927, získal po svojom otcovi A. N. dom súpisné číslo XX a kamenný most staval
v 60-tych rokoch. Podľa matky odporcu 1/ to bolo priamo v roku 1962, odporca 14/ uviedol, že v 60-

tych rokoch. Svedok R. N., ktorý sa narodil v roku 1955, vypovedal, že kamenný most sa staval, keď
bol malý chlapec, z toho plynie, že ak to bolo v roku 1962, tak vtedy mal svedok R. N. 7 rokov, čo by
zodpovedalo jeho výpovedi. V spojení s výpoveďami ostatných svedkov je tak zrejmé, že na most prispel
a tento staval A. N. z domu súpisné číslo XX, nakoľko ho potreboval na dopravu do svojho domu. Za
podstatné považovala zdôrazniť zásadný omyl odporcov 1/, 2/, a síce, že sa snažia izolovať jednotlivé

dielčie zistenia, čiastkové dôkazy a z toho vyvodzovať, že právny vzťah z vecného bremena neexistuje.
Súhlasilastým,žeskutočnosť,žesaniektopodieľanastavbemosta,niejedôkazomexistencievecného
bremena, pričom nikdy netvrdila, že podiel jej právneho predchodcu na stavbe mosta alebo samotný
prechod cez sporné pozemky alebo len samotné udržovanie cesty sú dôkazom vzniku práva z vecného
bremena. Podstatnou posudzovaného právneho vzťahu je však skutočnosť, že tieto dielčie okolnosti

alebo javy nie sú dané izolovane, ale naopak, sú dané spoločne a sú vzájomne prepojené, a preto ich
treba spoločne a vo vzájomnej súvislosti aj skúmať a na základe takéhoto posúdenia vyabstrahovať
vôľu účastníkov. Za rozhodné považovala existenciu dohody, ktorá bola preukázaná jednak faktickým
výkonom práva jej účastníkmi a jednak svedeckými výpoveďami odporkyne 3/, odporcu 14/, svedkyne
B. C., Z. N., B. Z., ktorými bolo preukázané, že po smrti A. N. v roku 1944 prechod využíval jeho syn A. N.

ako majiteľ domu súp. č. XX, ktorý sa podieľal aj na stavbe mosta. Po smrti A. N. v roku 2004 dom súp.
č. XX získal jej otec R. N. ako jediný závetný dedič poručiteľa A. N., ktorý využíval predmetný prechod
ako vlastník domu súp. č. XX, čo uznávala i matka odporcu 1/ Z. K., ktorá keď stavala plot, volala ho, že
sa ho to týka. Následne v roku 2006 jej otec predmetný dom súp. č. XX daroval a ona prechod využívalanerušene do roku 2010, kedy jej v prechode začali brániť odporcovia 1/, 2/. Dôvodom, pre ktorý jej bránili
vo využívaní prechodu, nebola skutočnosť, že by nemala právo prechodu cez sporné nehnuteľnosti, ale
skutočnosť, že sa s manželom údajne prestali slušne správať, čo vyplynulo z výpovede matky odporcu 1/

Z. K., ako aj odporkyne 2/ Z. K.. Z výpovede odporkyne 2/ vyplynulo, že zrejmým impulzom k zabráneniu
vstupu na pozemok bola okolnosť bagrovania časti pozemku pre uľahčenie prechodu, ktorá skutočnosť
mala z dôvodu dažďa zabahniť dvor odporcov 1/, 2/. Nebyť tejto udalosti vo výkone práva, by jej zrejme
nebolo bránené doposiaľ, nakoľko existencia tohto prechodu pre domy za ním je známa a až do doby
vzniknutého okolnosti sa všetky problémy pri prechode riešili spoločne. Vykonaný dokazovaním bolo

bez najmenších pochybností preukázané, že ona i jej právni predchodcovia využívali právo prechodu a
prejazdu cez sporné pozemky, tak pešo, ako i dobytkom i autom, čo nakoniec uznala i matka odporcu
1/ svedkyňa Z. K., ktorá sporné nehnuteľnosti v rokoch 1996 - 2010 vlastnila. Vecno-právny charakter
tohto práva je preukázaný a podporený práve tým, že pôvodná dohoda medzi Q. N. a A. N. prešla na ich
právnychnástupcov,kedyprávoprechodutrpelnielenQ.N.,akopôvodnýmajiteľdvora,aleajjehoprávni
nástupcovia vo vlastníctve sporných pozemkov, a to najmä odporcovia 3/, 4/, odporca 14/, ale aj Z. Z.,

rod. Valjentová (nehnuteľnosti vlastnila v rokoch XXXX - 1996), ako aj svedkyňa Z. K. (pozemky vlastnila
v rokoch 1996 - 2010). Vzhľadom na to, že ani Q. N. (až do svojej smrti v roku 1977), ani Z. Z., rod. N. (od
roku 1977 do roku 1996) a ani Z. K. (v rokoch 1996 - 2010) nebránili A. N., R. N., ani jej vo
výkone práva prechodu a prejazdu, je preukázané, že dohoda pôvodných vlastníkov smerovala k tomu,
aby zaväzovala aj ich právnych nástupcov, teda smerovala k tomu, aby sa práva a povinnosti vzťahovali

k veci a neboli viazané len na konkrétnu osobu, ktorú skutočnosť potvrdzuje i výstavba kamenného
mosta, ktorá len preukazuje a zdôrazňuje záujem zúčastnených strán na trvalom (niekoľko generačnom)
charaktere užívacieho právneho vzťahu k sporným pozemkom. Ďalej uviedla, že v Obci N. žili prostí a
pracovití ľudia, ktorí podaním ruky považovali dohodu za uzavretú a postavenú na roveň zákona, tak ako
boli ústne dohadované výmeny pozemkov a rolí v Obci N. v tom čase, tak boli ústne dohadované

práce na stavbe mosta, podiel finančných prostriedkov na jeho výstavbe, ako aj iných stavbách, tak
sa dohodlo ústne i právo prechodu pre rodiny, ktoré sa podieľali na výstavbe mosta a mali svoje domy
za dvorom Q. N.. Mala za to, že u ľudí, ktorí neprikladali význam písomnému právnemu úkonu ani pri
prevodenehnuteľností,ťažkopožadovaťuzavretiepísomnéhoprávnehoúkonuopráveprechodu.Sama
matka odporcu 1/ vedela o týchto skutočnostiach a vydržaním osvedčovala časť spoločných pozemkov.

Z tohto dôvodu mala za to, že v tomto prípade je tak právne významná vôľa účastníkov právneho vzťahu
a táto je zistiteľná práve z ich správania a následného konania. Súd prvého stupňa svojím právnym
posúdením túto vôľu účastníkov zistil brilantne a svoj názor presvedčivo a precízne odôvodnil. Za úplne
nedôvodnú považovala námietku odporcov 1/, 2/ o tom, že nie je daná jej dobromyseľnosť vo využívaní
práva z vecného bremena. Uviedla, že dom, súpisné číslo XX, do daru prijala s vedomím, že k tomuto

domu je zabezpečený prístup cestou cez sporné pozemky, o ktorom práve bola objektívne presvedčená,
že jej patrí, že výkon tohto práva je po práve, a to na základe vzťahov založených a dohodnutých v
minulosti medzi ich právnymi predchodcami. Do doby, keď právna predchodkyňa odporcov 1/, 2/ v roku
2010 previedla svoje spoluvlastnícke podiely v sporných nehnuteľnostiach na odporcov 1/, 2/, jej nikto
vo výkone práva nebránil. Od roku 2006 do roku 2010 pravidelne využívala prechod, tak

ako to robil A. N. a po ňom i jej otec R. N.. Dokonca samotná svedkyňa Z. K. v čase, keď
bola vlastníčkou sporných pozemkov, ju zavolala na podanie spoločnej sťažnosti na
X. N. v prípade, keď odporca 4/ chcel zahradiť prechod cez sporné pozemky aj pre tých, čo za
ním majú domy a uvedená svedkyňa ju podporovala v práve prechodu a žiadala ju, aby sa spoločne
domáhali uvoľnenia a sprejazdenia cesty. O tom, že bol dobromyseľný i jej právny predchodca A. N.,

nemôže byť sporu a o tom, že bol dobromyseľný jej otec, svedčí tiež to, že bol prizvaný k riešeniu,
či už sporov alebo úprav týkajúcich sa priechodnosti cesty. O jej dobromyseľnosti svedčí i to, že s
právom prechodu na seba automaticky prevzala aj povinnosti s tým spojené, a to povinnosť udržiavať
cestu priechodnú a platiť od cesty podiel na dani z pozemkov, keďže túto cestu často využíva. Výška
podielu na dani z pozemkov bola v minulosti stanovená vo výške 1/5-iny, takto ju platil A. N., ako jej

otec R. N. a neskôr i ona s tým, že výška dane evidentne zodpovedá počtu rodín, ktorým slúžil prechod
cez sporné pozemky, o čom nebolo až do roku 2010 žiadnych pochybností. Pokiaľ odporcovia 1/, 2/
poukazovali na rozhodnutia iných súdov, ktoré mali potvrdiť správnosť ich právneho názoru, uviedla,
že citovanie cudzích rozhodnutí bez rešpektovania detailov skutkových okolností je zjednodušený a
zavádzajúci prístup k právnemu problému, nakoľko bez poznania právnej podstaty jednotlivých sporov

a obsahu skutkových okolností nie je možné ani podporne použiť vetu z odôvodnenia iného rozhodnutia
súdu, nehľadiac na to, že rozhodnutie iných súdov nie je záväzný precedens, ale môže slúžiť len ako
prípadné vodítko k argumentácii za predpokladu zhodnosti skutkových okolností. Zo škály rozhodnutí,
prezentovaných odporcami 1/, 2/, nezistila také, ktoré by bolo priamo použiteľné pre danú vec, a ktoré bymohlo logicky zvrátiť závery súdu prvého stupňa. Za absurdné považovala, že odporcovia 1/, 2/ tvrdia, že
právo z vecného bremena jej neprináleží, nakoľko ho v súčasnosti nevykonáva, keď zamlčali podstatnú
skutočnosť, a to, že právo nevykonáva práve preto, že v jeho výkone jej aktívne odporcovia 1/, 2/ bránia

parkovaním svojich motorových vozidiel na prístupovej ceste, o čom svedčia fotografie v spise založené.

Odporca 4/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/ uviedol, že nie je vo všetkých
bodoch odvolania informovaný tak, aby mohol zaujať kvalifikované stanovisko, a preto verí, že súd
rozhodne v súlade so zákonmi Slovenskej republiky.

Odporkyňa 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/ uviedla, že s rozsudkom súdu
prvého stupňa súhlasí v celom rozsahu. Konštatovala, že nie je vo všetkých bodoch odvolania odporcov
1/, 2/ informovaná tak, aby mohla zaujať objektívne stanovisko a verí v rozhodnutie súdu v súlade so
zákonmi Slovenskej republiky.

Odporkyňa 7/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že sa pripája k odvolaniu
JUDr. T. U., s ktorým sa stotožňuje.

Slovenský pozemkový fond vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/
uviedol, že s dôvodmi odvolania odporcov 1/, 2/ súhlasí a žiada, aby súd návrh zamietol.

Odporkyňa 23/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/ uviedla, že zdedila po svojich
predkoch pozemky, pričom viacerí z nich nevedeli písať, ani čítať, a preto im nie je možné dávať za vinu,
že pozemky neuviedli správne, riadili sa svojím rozumom a srdcom, pomáhali si, ako vedeli, rovnako aj
s tým výhonom, ktorý bol potrebný. Uviedla, že má 72 rokov a chodila tadiaľ od detstva a bola by rada,

keby sa obe strany dohodli, veď nejde o stálu premávku. Ich starí rodičia sa dohodnúť vedeli a oni nie
sú horší. Pevne dúfa, že rodina K. prehodnotí svoj názor.

Odporkyňa 10/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu Slovenského pozemkového fondu uviedla,
že od roku 1946 žije trvale v Českej republike a nespomína si, že by rodičia doma hovorili o nejakej

ústnej dohode a nevie, ako X. N. v súčasnosti vypadá, a preto k tejto veci nemá čo uviesť. Vyjadrila
vieru, že sa k tejto veci nebude musieť ďalej vyjadrovať, nakoľko má 91 rokov.

Odporca 14/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že s rozhodnutím súdu
prvého stupňa súhlasí. Poukázal na skutočnostiach, že na parcelách „C“ č. XXX/X, č. XXX/X a „E“ č. 4,

X bola od nepamäti cesta (výhon „N.“), ktorú využívali predkovia navrhovateľky. Takýchto výhonov je v
obci viac, ako napríklad Z., O., C., F., Z. (podľa rodín, ktoré v nich žili), o čom svedčia aj dostupné mapy,
ktoré sa nachádzajú na Obecnom úrade v N..

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaných odvolaní a ich dôvodov a

dospel k záveru, že medzitýmny rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcami 1/, 2/ a
Slovenským pozemkovým fondom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi

závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky odvolateľov vo veci samej sú totožné s tvrdeniami,
ktoré uplatnili pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v danej
veci uviedol stanoviská procesných strán, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vrátane množstva
svedeckých výpovedí, popísal a vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané podrobne, každý jednotlivo a
následne všetky vo vzájomnej súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia

účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z
dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky
odvolateľov, uvedené v podaných odvolaniach, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého
medzitýmneho rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by
mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody

napadnutého rozsudku, ktorý bol vypracovaný v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. a v podrobnostiach na
ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolací súd dodáva nasledovné:Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len
okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f). V prejednávanej veci je
zrejmé, že odvolatelia v podaných odvolaniach vytýkajú súdu prvého stupňa predovšetkým nesprávne

hodnotenie dôkazov (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), že jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), a že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným
zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré

nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu podľa § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd
dôkazypodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti,pričom
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie
dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť nemožno usudzovať len zo
spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie

je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľka domáhala určenia, že cez parcelu registra C, parcela č. XXX/X
o výmere XX m2, zapísanej na LV č. XXX, parcele registra E, parcela č. X o výmere XXX m2, zapísanej
na LV č. XXX, parcele registra E, parcela č. X o výmere XX m2, zapísanej na LV č. XXX a cez parcelu

registra E, parcela č. XX o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XXX má právo prechodu a
prejazduakovlastníčkarodinnéhodomusúpisnéčísloXXnaparceleč.XXX,zapísanéhonaLVč.XXXX,
k.ú. N.. Svoje právo odvodzovala od ústnej dohody jej právnych predchodcov a právnych predchodcov
odporcov, ktorí sa v dávnej minulosti dohodli s vlastníkmi domov za riekou C. o zriadení neobmedzeného
prechodu a prejazdu v prospech všetkých vlastníkov rodinných domov za riekou C. s tým, že tvrdila, že

prístupová cesta sa užívala viac ako 100 rokov a nikto právo vlastníkov rodinných domov, ležiacich na
konci tejto cesty, prechádzať cez pozemky v rozsahu spoločnej cesty nerušil až do roku 2010.

Vecné bremeno je vecné právo, ktoré obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v prospech niekoho iného tak,
že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať. Podstatným obsahom vecného bremena

je zaťaženie vlastníka nehnuteľnosti, alebo jeho obmedzenie v jeho výkone vlastníckeho práva. Právo
zodpovedajúce vecnému bremenu je spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (vecné bremená
ad rem) alebo patrí určitej osobe (vecné bremená ad personam). Vecné bremeno spojené s
vlastníctvom nehnuteľnosti prechádza s vlastníctvom nehnuteľnosti na jej nadobúdateľa.

Vlastný pojem „vecné bremeno“ upravil Občiansky zákonník č. 141/1950 Sb. a prevzali ho aj jeho
neskoršie úpravy. Od doby jeho účinnosti je nutné v listinách presne formulovať predmet vecného
bremena, aby nebolo možné dôjsť k omylu, o aký záväzok ide.

Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o

dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu, zo zákona alebo výkonom
práva (vydržaním) pri splnení zákonných podmienok. Na nadobudnutie práva zodpovedajúcemu
vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

Vydržaním vzniká vecné bremeno v prípade, keď oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto vykonáva právo pre

seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, využíva toto právo nepretržite po dobu desiatich rokov. Do
tejto doby sa započítava i doba, počas ktorej toto právo oprávnene vykonával aj právny predchodca.Je nepochybné, že Ústava Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.) v čl. 20 zaručuje právo
vlastniť majetok, ako aj ochranu vlastníctva. Zároveň však v odseku 4 citovaného článku pripúšťa jeho
obmedzenie v nevyhnutnej miere a na základe zákona. Tým, že Občiansky zákonník obsahuje právnu

úpravu vecných bremien (§ 151n a nasl. platného znenia § 166 a nasl. Občianskeho zákonníka č.
141/1950 Sb.), umožňuje Ústavou dovolené obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka nehnuteľnosti
takýmto spôsobom zaťaženej. Je však nevyhnutné, aby v prípade sporu medzi vlastníkom nehnuteľnosti
aosobouzvecnéhobremenaoprávnenoubolovkonanípredsúdomjednoznačnepreukázané,ževecné
bremeno vzniklo jedným zo spôsobov uvedených v Občianskom zákonníku a dosiaľ nezaniklo.

Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva,
pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok (týkajúcich sa držby držiteľa,
predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú právne účinky a je len domnelému právo vyplývajúcemu
z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po
stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Pokiaľ teda

súd dôjde k záveru, že v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutie vlastníctva, resp.
vecného bremena vydržaním, je jeho povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydržania.
Základnými podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva , resp.
práva vecného bremena, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa vo
všeobecnosti sú: 1) oprávnená držba, 2) uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3) spôsobilý

predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť kumulatívne splnené -
ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

Tak v minulej právnej úprave (obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950, ďalej § 115 a § 116
ods. 1 v spojení s ust. § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 132a ods. 1 Občianskeho

zákonníka v znení novely vykonanej zákonom č. 132/1982 Zb., resp. § 135a Občianskeho zákonníka
v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ako aj súčasnej právnej úprave (§ 134 Občianskeho
zákonníka v znení od 01.01.1992), je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva
veci vydržaním, resp. vecného bremena a v pochybnostiach sa má za to, že držba je
oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka).

Za držiteľa sa považuje fyzická alebo právnická osoba, ktorá fakticky vec ovláda, pričom pri oprávnenej
držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou.
Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe
nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,

a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť
predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere, alebo nie je, treba vždy
hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a
vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti
a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu

dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí.
Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo,
resp. vecné bremeno vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku (nadobudnutia) vlastníctva,
svedčiaceho poctivosti nadobudnutia. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny

dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby držiteľ bol so
zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Takýmto titulom
(právnym dôvodom) sa môže v prípade vydržania vecného bremena rozumieť len právny úkon, ktorým
sa vecné bremeno zriaďuje, a to je dohoda o zriadení vecného bremena, ktorý môže trpieť vadou, resp.
formálnymi nedostatkami a nemusí byť perfektné. Či je držiteľ práva z vecného bremena so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, nestačí zamerať dokazovanie len
na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa tohto práva.

Vydržanie práva z vecného bremena je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby výkonu
práva, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie práva

z vecného bremena držiteľovi, ktorej právo dlhodobo vykonáva v dobrej viere, že je oprávneným z
vecného bremena, a to so zreteľom na všetky okolnosti. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nadobúdateľ pri zachovaní
obvyklej opatrnosti nevedel, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľomna všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom
a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
so stavom právnym.

Pokiaľ v prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že právny predchodca navrhovateľky
sa ujal výkonu práva z vecného bremena v prvej polovici 20. storočia na základe ústne
uzavretej dohody s právnym predchodcom odporcov (nehľadiac na jej formálne nedostatky) a zo strany
účastníkov konania nebolo tvrdené, a teda ani preukázané, že by originálnymi účastníkmi tejto zmluvy

o zriadení vecného bremena (služobnosti) do ich smrti bola vykonaná nejaká aktivita v smere nápravy
formálnych nedostatkov tejto dohody o zriadení práva prechodu a prejazdu cez sporné nehnuteľnosti,
pričom uvedený výkon tohto práva trval nerušene a nepretržite až do smrti právnych predchodcov
navrhovateľky a následne ho vykonávala navrhovateľka až do roku 2010, t. j. viac ako 60
rokov, po ktorú dobu navrhovateľka, resp. jej právni predchodcovia toto právo vykonávali, pričom právni
predchodcovia odporcov, ani odporcovia si neuplatnili fakticky, ani právne (napríklad súdnou žalobou)

ochranu svojho vlastníckeho práva pred reálnym výkonom práva z vecného bremena,
potomsajavíakonesporné,ženavrhovateľkaajejprávnipredchodcoviasozreteľomnavšetkyokolnosti
(objektívne) v dobrej viere výkon vecného bremena právo prechodu a prejazdu cez sporné nehnuteľnosti
vykonávali. O svojom práve z vecného bremena, spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez spornú
nehnuteľnosť, boli právni predchodcovia navrhovateľky nesporne presvedčení, o čom svedčia i skutkové

okolnosti danej veci, keď právny predchodca navrhovateľky A. N., ktorý bez akýchkoľvek
pochybnosti nerušene a nepretržite výkon vecného bremena realizoval, sa podieľal i na výstavbe mosta,
ktorý s výkonom vecného bremena bezprostredne súvisí, a to nielen osobne, ale i finančne. Toto právo
navrhovateľky a jej právnych predchodcov dlhodobo spochybňované nebolo a tento pokojný dlhodobý
stavpretoumožňovalprijaťzáver,žeprávnipredchodcovianavrhovateľkyinavrhovateľkadobromyseľne

vykonávali právo prechodu a prejazdu cez sporné nehnuteľnosti v domnení, že im toto právo patrí.
Uvedené okolnosti boli potvrdené v priebehu súdneho konania i viacerými odporcami a svedkami. Je
potrebné zdôrazniť, že v prípade pochybností o existencii ústne uzatvorenej dohody o zriadení práva
prechodu a prejazdu, že oprávnená držba, resp. oprávnený výkon tohto práva sa nemusí nutne opierať
o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý (putatívny) právny dôvod.

Je tiež významné pripomenúť, že po dobu výkonu práva prechodu a prejazdu cez
sporné nehnuteľnosti sa vystriedala platnosť dvoch Občianskych zákonníkov, čo nie je zanedbateľná
skutočnosť pre správne právne posúdenie danej veci. Plynutiu času, počas ktorého bol oprávnený výkon
právazodpovedajúcivecnémubremenupreukázateľneanespochybniteľnevykonávaný jetakzávažnou
skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky.

Odvolací súd zdôrazňuje, že Občiansky zákonník v znení platnom od 31.12.1950 do
31.03.1964 (v tomto období mal byť postavený most súvisiaci s výkonom vecného bremena, ktoré už
vykonávané bolo ), t. j. zákon č. 141/1950 v § 115 až § 118 upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva,
resp. iného vecného práva k nehnuteľnostiam vydržaním s tým, že podľa § 116 citovaného zákona

bola vydržacia doba pri nehnuteľnosti 10 rokov. Tento Občiansky zákonník upustil od tzv. intabulačného
princípu, čo znamená, že v tom čase na platnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, resp.
iných vecných práv nebol potrebný zápis v pozemkovej knihe, ale k jeho vzniku došlo už samotným
uzatvorením zmluvy, ktorá bola právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho, resp. iného vecného práva
k nehnuteľnosti. Zápis nadobudnutia vlastníckeho, resp. iného vecného práva v pozemkovej knihe teda

už nebol podmienkou prevodu vlastníckeho práva, nemal hmotnoprávny význam a zostal mu iba význam
deklaratórny, čím pozemková kniha stratila takto svoju všeobecnú hodnovernosť.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý zrušil Občiansky zákonník z roku 1950, nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto

spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb., účinnou od
01.04.1983. Rozsah subjektov vydržania bol obmedzený na občanov a rovnako bol
obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom.
Novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 01.01.1992,
boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku, resp.

práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby,
vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou
právnou úpravou. Ak teda držiteľ nehnuteľnosti, resp. ten, kto vykonával právo z vecného bremena,
spĺňal od 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby, resp. nepretržitého výkonu práva zodpovedajúcemuvecnému bremenu, trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom, resp. vykonávateľom práva
z vecného bremena oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
mu pozemok alebo právo patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo, resp. právo zodpovedajúce

vecnému bremenu vydržaním.

V prejednávanej veci vyššie uvedené znamená, že právny predchodca navrhovateľky A. N. ku
dňu 01.01.1992 spĺňal podmienku nepretržitého výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
trvajúceho po dobu 10 rokov (v danom prípade išlo o výkon práva zodpovedajúci výkonu vecného

bremena trvajúci minimálne 30 rokov) a zároveň bol po túto dobu vykonávateľom tohto práva
oprávneným, keďže neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by v uvedenej dobe (viac
ako 30 rokov, napokon až do jeho smrti v roku 2004), došlo k prerušeniu vydržacej doby pre stratu
dobromyseľnosti, a tým aj oprávnenej držby a táto trvala až do jeho smrti v roku 2004 a následne
pokračovala výkonom práva zodpovedajúcom vecnému bremenu navrhovateľkou do roku 2010. Preto
boli splnené podmienky vydržania práva zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 134, § 151o ods.

1 Občianskeho zákonníka.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy
správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 a nasl. O.s.p. a správne aplikoval predpisy
hmotného práva. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a odporcom ani tvrdené také skutočnosti,

ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu považoval jeho zistený skutkový stav i právne
hodnotenie za vecne správne a odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) daný nebol.

V preskúmavanej veci odvolatelia v podaných odvolaniach vytýkali súdu prvého stupňa, že neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, a to ohliadku na mieste samom.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. spočíva v tej skutočnosti, že ak účastník

navrhol vykonanie dôkazu, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie
vo veci samej a súd ho nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.
V danej veci súd prvého stupňa nevykonal navrhovanú ohliadku na mieste samom, ktorú pre rozhodnutie
o základe uplatneného nároku nepovažoval za potrebnú, nakoľko ohliadkou by bolo možné preskúmať
len súčasný technický stav cesty, resp. užívací stav pozemkov, avšak podstatou jeho rozhodnutia o

vydržaní práva je stav z minulosti s tým, že v danej veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom len o základe
nároku.

Odvolací súd zdôrazňuje, že zo znenia ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. vyplýva, že citovaný dôvod
na odvolanie nie je daný v prípade každého opomenutia vykonania navrhnutých dôkazov, ale len v

prípade, pokiaľ súd prvého stupňa nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
teda dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci
samej.

Vzhľadom ku skutočnosti, že v danej veci je nesporné, že navrhovateľka v súčasnosti, resp. od roku

2010 nevyužíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré je predmetom tohto konania, nakoľko
jej v tom bránia odporcovia 1/, 2/, nebola ohliadka na mieste samom v prípade rozhodovania súdom
prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom dôvodná. Je nepochybné, že pri ďalšom
rozhodovaní sa súd prvého stupňa ohliadke na mieste samom za prítomnosti súdneho znalca z odboru
geodézie nevyhne.

Za súčasného stavu danej veci odvolací súd mal za to, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c),
uplatnený odvolateľmi, daný nebol.

Ďalší odvolací dôvod, uplatnený odvolateľmi podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., spočíva v mylnej aplikácii

(výkladu)právnejnormynazistenýskutkovýstav,alebopoužitieprávnejnormy,ktorúnazistenýskutkový
stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a
dodržiavanie procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo
veci samej.V danej veci súd prvého stupňa aplikoval ust. § 151n ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 151o ods. 1 , § 134
ods. 1, ods. 3, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného od 01.01.1992, § 865 ods.

3, ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 135a ods. 1, ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
01.04.1983. Odvolací súd zastáva jednoznačný záver, že uvedené predpisy hmotného práva súd prvého
stupňa správne aplikoval, správne realizoval ich výklad a odvolací súd sa s jeho právnym posúdením
v danej veci v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p. daný nebol.

Pokiaľ odvolatelia - odporcovia 1/, 2/ namietali, že v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľka je
právnou nástupkyňou osoby, ktorá mala vykonávať právo prechodu, odvolací súd poukazuje na ust. §
120 ods. 3 O.s.p., z ktorého vyplýva, že súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom
tvrdení účastníkov, čo je i prípad danej veci, keď v priebehu celého prvostupňového konania nebola
vznesená odporcami žiadna námietka ohľadne právneho nástupníctva navrhovateľky po jej právnych

predchodcoch v súvislosti s danou vecou. Naopak, niektorí z odporcov jej právne postavenie výslovne
potvrdili, ostatní odporcovia toto žiadnym spôsobom nespochybnili.

Je potrebné zdôrazniť , že Občiansky súdny poriadok pripúšťa nové skutočnosti alebo dôkazy v
odvolacom konaní iba výnimočne a v obmedzenom rozsahu. Účastník konania zásadne nemôže uplatniť

v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak, v konaní pred
súdom prvého stupňa. Takéto dôkazy a skutočnosti nemôže odvolací súd vziať do úvahy. Naopak,
dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi, aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého
stupňa, sú charakteristické tým, že sa viažu na konkrétne vymedzené procesné situácie v konaní pred
súdom prvého stupňa, najmä na to, že ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť, alebo

predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 písm. d) O.s.p.).
Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny účastníka konania treba
rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvého
stupňa, t. j. situáciu, kedy účastník konania nemohol skutočnosti alebo dôkazy označiť, alebo predložiť,
pretožeonichnevedel,resp.ichnemalkdispozíciiaaniinakzprocesnéhohľadiskanezavinilnesplnenie

svojej povinnosti, ich tvrdenia, alebo predloženia.

Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že vo vzťahu k namietanému tvrdeniu odvolateľmi nie je možné
dospieť k záveru, že by ho odvolatelia bez svojej viny nemohli uplatniť pred rozhodnutím súdu prvého
stupňa. Pokiaľ uvedenú námietku bez akejkoľvek opory ( dôkazu) vzniesli až v odvolacom konaní,

odvolací súd na ňu prihliadať nemohol, a to i s ohľadom na ust. § 120 ods. 4 O.s.p.

K otázke naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. sa v dostatočnom rozsahu vyjadril
súd prvého stupňa, s ktorým názorom sa odvolací súd stotožňuje.

Z týchto dôvodov krajský súd medzitýmny rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami odvolateľov, obsiahnutých
v ich rozsiahlych odvolaniach, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá, ani
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver
vyplýva z ustálenej konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .