Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/497/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713207585
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1713207585.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Y. S., Š. XX, O., zastúpeného advokátkou
JUDr. Evou Hladkou, Röntgenova 8, Bratislava, proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s.,
Prievozská 14, Bratislava, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo nám. 1,
Bratislava, o návrhu na obnovu konania, na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok
č.k. 37C/139/2013-82, zo dňa 16.5.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 99,33 eura titulom trov
právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh na obnovu konania vo veci navrhovateľa: Y. S. proti

odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. o ochranu osobnosti, ktoré bolo vedené na Okresnom
súde Pezinok pod sp. zn. 9C/142/2009 a ktoré bolo skončené právoplatným rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 11Co/91/2011, 11Co/92/2011, zo dňa 12.2.2013 zamietol. Navrhovateľovi obnovy
konania (odporcovi) uložil povinnosť uhradiť odporcovi obnovy konania (navrhovateľovi) trovy konania
337,37 eura titulom trov právneho zastúpenia.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ obnovy konania (odporca) sa návrhom z 10.5.2013 domáhal
obnovy konania vedeného Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 9C/142/2009 z dôvodu podľa §
228 ods. 1 písm. a) O.s.p. t.j., že sú tu dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom
konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Novými dôkazmi boli výsluchy
svedkov Y. U. a V. X., ktorí sú spôsobilí preukázať skutočnosť, že odporca obnovy konania (navrhovateľ)
svoju exmanželku (H. S.) fyzicky a psychicky týral, ktoré skutočnosti považovali súdy za nepravdivé,

resp. nepreukázané. Navrhovateľ obnovy konania (odporca) sa o dôvode obnovy konania dozvedel po
uverejnení ospravedlnenia v denníku K. Č. z XX.X.XXXX, kedy ho kontaktovala Y. U..

Súd prvého stupňa ohľadom samotného inštitútu obnovy konania poznamenal, že ide o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.
Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená. Cieľom obnovy konania je

dosiahnuť nové prejednanie veci a nové meritórne rozhodnutie a smeruje k náprave vád skutkovej
povahy. Výklad § 228 ods. 1 O.s.p. mal v právnej teórii a praxi za ustálený v tom, že návrh na obnovu
konania je právnym inštitútom, pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol
skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne; návrhom na obnovu konania sa pritom
nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci alebo procesných vád,
ktorých sa v pôvodnom konaní súd dopustil. Podľa vyjadrenia navrhovateľa obnovy konania (odporcu)

hopouverejneníospravedlnenia12.4.2013kontaktovalaY.U.,atokonkrétne17.4.2013.Uviedol,žesúd
prvého stupňa v pôvodnom konaní rozsudkom č.k. 9C/142/2009-212, zo dňa 4.5.2011, uložil povinnosťnavrhovateľovi obnovy konania (odporcovi) uverejniť ospravedlnenie s označeným znením v príslušnom
periodiku a súčasne zaplatiť odporcovi obnovy konania (navrhovateľovi) náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 2.4.2013 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č.k. 11Co/91/2011-303, zo dňa 12.2.2013; vychádzal pritom zo skutkového zistenia, že
zverejnené informácie o násilnej povahe odporcu obnovy konania (navrhovateľa) neboli preukázané ako
pravdivé. Odvolací súd rozsudkom č.k. 11Co/91/2011-303, 11Co/92/2011, zo dňa 12.2.2013, rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, keď mal zhodne so súdom prvého stupňa za to, že v
citovaných článkoch boli uverejnené nepravdivé a difamujúce údaje týkajúce sa osoby odporcu obnovy

konania (navrhovateľa) a jeho rodinného a súkromného života (str. 14 rozsudku).

Súd prvého stupňa na základe uvedeného konštatoval existenciu právoplatných rozhodnutí o tom, že
skutok (násilie odporcu obnovy konania voči H. S.) nebol preukázaný; naproti tomu existujú podľa
tvrdenia navrhovateľa obnovy konania (odporcu) svedkovia, ktorí sú spôsobilí preukázať skutočnosť, že
odporca obnovy konania (navrhovateľ) svoju bývalú manželku fyzicky a psychicky týral. Podľa názoru

súdu prvého stupňa prípadná výpoveď označených svedkov o prípadných útokoch odporcu obnovy
konania (navrhovateľa) nie je spôsobilá v spojení s vykonaným dokazovaním (súdom prvého stupňa
v pôvodnom konaní) privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci; pre súd prvého stupňa (v pôvodnom
konaní) boli absolútne podstatnými listinnými dôkazmi - uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného
zboruvBratislave-okoliezodňa12.6.2008,ČVS:ORP-1526/1-OVS-BH-2008,ktorýmbolavecprečinu

ublíženia na zdraví odovzdaná Obvodnému úradu v Pezinku, nakoľko konanie páchateľa nie je trestným
činom, uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave - okolie zo dňa 19.12.2007,
ČVS: ORP - 3165/1-OVS-BH-2007, ktorým bola vec prečinu ublíženia na zdraví odovzdaná Obvodnému
úradu v Pezinku, pretože nejde o trestný čin, ďalej rozhodnutie Obvodného úradu v Pezinku zo dňa
3.12.2008, č. OVVS-Pr 85/2008-HRA, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku

nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa zastával názor,
že záver zistený príslušnými orgánmi nie je možné zvrátiť prípadnou výpoveďou svedka o útokoch
odporcu obnovy konania (navrhovateľa) v konaní o ochranu osobnosti. V tejto súvislosti sa mu javila
minimálne ako zarážajúca skutočnosť, že H. S. ako oznamovateľka trestného činu, uvedené osoby
neoznačila ako svedkov v trestnom konaní, príp. v priestupkovom konaní; a to o to viac, že domáce

násilie sa väčšinou deje za zatvorenými dverami a bez svedkov, kedy nie je možné toto násilie účinne
dokázať. V prípade, že označené osoby majú vypovedať k iným útokom odporcu obnovy konania
(navrhovateľa) ako k tým, ktoré boli šetrené príslušnými orgánmi a ktorých sa týkali uverejnené články,
považoval za nutné poukázať na vyjadrenie odporcu obnovy konania (navrhovateľa), že Y. U. sa pozná
s H. S. až od roku 2011 a V. X. žije v K. a s odporcom obnovy konania (navrhovateľom) sa stretli asi

trikrát pred rokom 2007, pričom ani jedna z označených osôb nemohla byť priamym svedkom údajného
domáceho násilia a všetky informácie, ktoré majú, získali sprostredkovane od H. S..

Na uvedenom základe súd prvého stupňa konštatoval, že prípadná výpoveď svedkov Y. U. a V. X.
o skutočnostiach, že odporca obnovy konania (navrhovateľ) fyzicky a psychicky týral svoju bývalú

manželku, nespĺňala v spojení s dôkazmi vykonanými v základnom konaní o ochranu osobnosti atribút
spôsobilosti privodiť pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu) priaznivejšie rozhodnutie vo veci a
preto návrh na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi obnovy konania (navrhovateľovi) priznal
v podrobnej špecifikácii náhradu trov konania 337,37 eura.

Protiuzneseniupodalodporcaodvolanieažiadalnapadnutéuzneseniezmeniťapovoliťobnovukonania
o ochranu osobnosti. Uviedol, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí oprel jedine o
rozhodnutia o postúpení veci na priestupkové konanie a o rozhodnutie Okresného úradu v Pezinku
č. OVVS-Pr 85/2008-HRA o zastavení konania z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému

preukázané s tým, že tento záver nie je možné zvrátiť výpoveďou svedka o útokoch odporcu. Zdôraznil,
že vyššie citované rozhodnutia sa nezaoberajú všetkými skutkami, ktoré boli popisované v článku;
navyše môžu existovať aj ďalšie skutky fyzického alebo psychického týrania, ktoré sú naopak vo
veci samej relevantné - z hľadiska základnej otázky, či odporca svoju bývalú manželku fyzicky alebo
psychicky týral. Vyššie označené rozhodnutia sa môžu týkať len skutkov, ktoré boli predmetom konania

a naopak nevylučujú, že sa udiali iné skutky, ktoré o fyzickom alebo psychickom týraní nasvedčujú. Z
uvedeného dôvodu považoval za nesprávne, aby súd prvého stupňa kládol na uvedené rozhodnutia
absolútny dôraz. Mal za to, že bez toho, aby boli novo označení svedkovia vypočutí, nemožno bezpečne
ustáliť, že sa ich výpoveď má týkať rovnakých skutkov, aké boli predmetom konania. Nesúhlasil sargumentom súdu prvého stupňa, že výpovede uvedených svedkov nemôžu zvrátiť rozhodnutie o
zastavení priestupkového konania, pretože ani netvrdil, že by označení svedkovia mali vypovedať o
tých istých skutkoch, aké boli predmetom priestupkového konania. Skutočnosť, že bývalá manželka

neoznačila uvedené osoby ako svedkov, nevylučuje relevantnosť navrhnutých svedkov vo vzťahu k
návrhu na povolenie obnovy konania. Súdu prvého stupňa vyčítal, že sa nekriticky stotožnil s tvrdením
odporcu, že Y. U. sa s jeho bývalou manželkou pozná až od roku 2011 a že V. X. žije v Nemeckej
spolkovej republike a že sa s ním stretol asi trikrát pred rokom 2011, pričom ani jedna z označených
osôb nemohla byť priamym svedkom údajného domáceho násilia a všetky informácie, ktoré majú,

získali sprostredkovane od jeho bývalej manželky. Na uvedenej skutočnosti postavil súd prvého stupňa
aj tvrdenie, že prípadná výpoveď novooznačených svedkov by v spojení s inými dôkazmi nebola
spôsobilá privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Takýto spôsob posudzovania návrhu na obnovu konania,
hoci ide o inštitút umožňujúci výnimočne zasiahnuť do právoplatne skončeného konania, považoval za
neakceptovateľný, pretože jednak zbavuje inštitút obnovy konania jeho podstaty a zmyslu a súčasne tak
robí spôsobom, ktorým nerešpektuje základné zásady občianskeho súdneho konania a právo na súdnu

ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 10 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa sa stotožnil s tvrdeniami navrhovateľa,
ktoré neboli preukázané, pričom odporca ich ako nepreukázané namietol a namieta. Postup súdu prvého
stupňa,ktorýsabezdôvodne(bezdokazovania)abezakéhokoľvekrelevantnéhoodôvodneniapriklonilk
tvrdeniam jednej z procesných strán, ktoré druhá strana namieta, označil za porušujúce zásadu rovnosti

strán. Ďalej uviedol, že tvrdenie súdu prvého stupňa nie je (okrem iného) preskúmateľné. Pokiaľ dospel
k záveru, že iné dôkazy vykonané v konaní by mali údajne vylučovať priaznivejšie rozhodnutie pre
navrhovateľa obnovy konania (odporcu), tak tento svoj záver vôbec neodôvodnil a ak už k takému
tvrdeniu dospel, mal presne označiť konkrétne dôkazy vykonané v pôvodnom konaní, ktoré mal na mysli,
uviesť, čo z nich vyplynulo a prečo podľa jeho názoru tieto dôkazy vylučujú to, aby výpovede novo

označených svedkov mohli obstáť a prečo je teda vylúčené priaznivejšie rozhodnutie pre navrhovateľa
obnovy konania (odporcu). Ak mal na mysli výpovede svedkov svedčiacich v prospech navrhovateľa, v
tejto súvislosti zdôraznil napr. to, že voči nim predložil konkrétne námietky. Podotkol, že ak je dôvodom
pre povolenie obnovy konania možnosť (pravdepodobnosť), že novo označené dôkazy môžu pre
účastníka konania privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, tak potom logicky súd musí dospieť k istote

(a aj ju odôvodniť), ak je toho názoru, že táto možnosť je vylúčená. Navyše skutočnosť, že súd prvého
stupňa svoje tvrdenia vôbec neodôvodnil spôsobuje, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a
došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ktorá spočíva v tom, že sa mu v dôsledku absencie
odôvodnenia odňala možnosť konať pred súdom v tom, že pre nedostatok konkrétnych dôvodov nemal
možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Záverom

uviedol, že súd prvého stupňa vyhodnotil výpovede navrhnutých svedkov bez toho, aby bol takýto dôkaz
vôbec vykonaný, čo považoval za neprípustné.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť. Uviedol,
že ako vyplýva z výpovede jeho exmanželky H. S., skutky, ktorých sa mal dopustiť, podľa jej tvrdení

oznámila jednak polícii a jednak odporcovi, ktorý následne jej nepodložené tvrdenia bez overenia si
ich pravdivosti a relevantnosti publikoval. Mal za zjavné, že odporcom novo navrhovaní svedkovia
mali vypovedať k tým skutkom, ktoré boli prejednávané v rámci pôvodného konania. Ak by aj mali
vypovedať k iným skutkom, ako k tým, ktoré boli predmetom ukončených priestupkových konaní, potom
by išlo iba o ich jednostranné tvrdenia, ktoré by boli nanajvýš nevierohodné, a to jednak z dôvodu ich

preukázanej zaujatosti voči odporcovi, a jednak z dôvodu, že ak sa také skutky mali udiať, je úplne
nelogické, prečo by v relevantnom čase nepodali o týchto skutkoch oznámenie orgánom na to určeným,
a prečo by tak neučinila jeho exmanželka. Opätovne poukázal na skutočnosť, že uvedené osoby jeho
exmanželka ani len neoznačila ako svedkov v priestupkových konaniach a ani v pôvodnom konaní;
uvedené osoby pritom neuviedla ani odporcovi, ktorý s ňou komunikoval jednak pred zverejnením

dotknutých článkov a aj v priebehu konania, počas ktorého bol uskutočnený jej výsluch. Na tieto
skutočnosti súd prvého stupňa správne v napadnutom uznesení poukázal a mal za to, že súd prvého
stupňa nemusel vykonať výsluch navrhnutých svedkov, aby zistil dôvodnosť tvrdení o ich zaujatosti,
pretože disponoval dôkazmi založenými v súdnom spise (zápisnica o výsluchu exmanželky odporcu z
24.1.2013, zápisnica o podaní trestného oznámenia na Y. U. zo 16.4.2013, záznam o podaní vysvetlenia

zo strany maloletej zo 16.4.2013). Z uvedených zápisníc mal za zrejmé, že navrhnutá svedkyňa Y. U.
je voči nemu zaujatá; samotná H. S. potvrdila, že Y. U. bývala spolu s ňou v rodinnom dome. Podotkol,
že jeho exmanželka sama na neho podala niekoľko trestných oznámení, ktoré boli zastavené z dôvodu,
že sa nezúčastňovala ich priebehu, nereagovala na výzvy na súčinnosť, nikdy neprejavovala znakynaozaj týranej ženy. Uviedol, že V. X. patrí do rodiny jeho exmanželky a nikdy nebol v jeho prítomnosti
a v prítomnosti jeho exmanželky v čase, keď boli spolu na jednom mieste. Vyjadril presvedčenie, že
uvedené osoby sa navrhovateľovi obnovy konania (odporcovi) prihlásili účelovo a ich výsluch zo strany

súdu by bol zbytočný, nakoľko by nepriniesol nové zistenia, ktoré by boli takého charakteru, že by
odôvodňovali zasiahnuť do právoplatne rozhodnutého stavu v uvedenej veci - berúc do úvahy princípy
právnejistoty.Poukázalnato,žeY.U.Á.veľmiaktívnevystupovalanastranejehoexmanželkyvpriebehu
konania vo veci starostlivosti o ich maloletú dcéru a krátko pred tým, ako sa mala sama prihlásiť ako
svedkyňa, podal na ňu trestné oznámenie pre správanie sa voči jeho dcére, z čoho vyvodil jej zjavnú

zaujatosť voči nemu a nedôveryhodnosť jej prípadnej výpovede. Mal za to, že súd prvého stupňa
nemusel v procese posudzovania dôvodnosti návrhu na obnovu konania menovať v odôvodnení všetky
dôkazy vykonané v základnom konaní, v ktorom bolo vykonaných množstvo dôkazov, bolo vypočutých
9 svedkov; súd prvého stupňa sa oboznámil s listinnými dôkazmi ako aj s rozhodnutiami orgánov
príslušných rozhodovať o priestupkoch. Bolo preukázané, že odporca publikoval nepodložené obvinenia
bez ich dostatočného preverenia a nepýtal sa na výsledky priestupkových konaní, pritom práve tieto sú,

ako správne uviedol súd prvého stupňa, vo veci dôležité. Úvahu súdu prvého stupňa, že vypočutie dvoch
navrhnutých svedkov neodôvodňuje obnovu konania považoval za správnu a dostatočne zdôvodnenú.
Vyjadril presvedčenie, že v konaní o obnove konania súd skúma, či navrhnutí svedkovia sú vierohodní a
či ich výpoveď v závislosti od toho, k čomu majú byť vypočutí, je spôsobilá privodiť zmenu právoplatného
rozhodnutia tak, aby bolo priaznivejšie pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu). Je úlohou súdu, aby

posúdil vierohodnosť zdroja informácie - svedka, nakoľko musí posúdiť, či má tento dôkaz takú váhu,
že možno zasiahnuť do právoplatne rozhodnutého stavu.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a

dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V rozhodnutiach o návrhu na obnovu konania je potrebné označovať účastníkov podľa ich procesného
postavenia v pôvodnom konaní (viď R V/68).

Podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu
konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v
pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v

zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo
správne.Návrhomnaobnovukonaniasanemožnodomáhaťnápravyprípadnýchpochybenípriprávnom
posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa
povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť
rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť

obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova
konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne.

Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z
predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z
uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje
obnovukonania,bezsvojejvinynemoholpoužiťvpôvodnomkonaní(§221ods.1písm.a)O.s.p.)aďalej
možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. b) O.s.p.). V

oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým,
že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli
použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka
nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto
navrhujeobnovukonania,oichexistenciivedelamalajdostatokpodkladovpotrebnýchnaichoznačenie

a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., avšak v pôvodnom konaní nimi
nenavrhol vykonať dokazovanie.Odporca ako navrhovateľ obnovy konania sa návrhom z 10.5.2013 domáhal vydania uznesenia, ktorým
súd prvého stupňa povolí obnovu konania vo veci navrhovateľa: Y. S. proti odporcovi: Ringier Axel
Springer Slovakia, a.s., o ochranu osobnosti, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp.

zn. 9C/142/2009 a ktoré bolo skončené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
12.2.2013, sp. zn. 11Co/91/2011, 11Co/92/2011 z dôvodu, že po tom, ako uverejnil v denníku K. Č.
ospravedlnenie v zmysle právoplatného rozsudku (12.4.2013), ho kontaktovala Y. U., ktorá uviedla, že
bola svedkom toho, ako navrhovateľ na H. S. fyzicky útočil; Y. U. súčasne označila ďalšieho svedka
V. X., ktorý by bol spôsobilý podať svedectvo o tom, ako navrhovateľ H. S. ubližoval. Právne pritom

argumentoval tým, že návrh na obnovu konania podáva podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. t.j., že sú tu
dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľ obnovy konania (odporca) nemožnosť použitia navrhovaných dôkazov v pôvodnom konaní
(výsluchy svedkov Y. U. a V. X.) odôvodnil tým, že nevedel o tom, že uvedení svedkovia prichádzajú do

úvahy ako svedkovia, pretože sa prihlásili až po právoplatnom skončení konania.

Skutočnosti a dôkazy sú nové vtedy, ak ich účastník konania (napriek ich objektívnej existencii v čase
pôvodného konania) nemohol bez svojej viny použiť (preto, že o nich nevedel, a ani inak z procesného
hľadiska nezavinil, že si nesplnil povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť).

Podľa názoru odvolacieho súdu je v posudzovanej veci nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že ak sa
výpovede nových svedkov Y. U. a V. X. majú týkať fyzického násilia navrhovateľa na jeho bývalej
manželke H. S., je tomu tak preto, že prítomní svedkovia vnímali fyzické ataky svojimi zmyslami a preto
o nich, ako o nezastupiteľných a nezameniteľných osobách, ktoré o tom mohli podať svedectvo, musela

mať vedomosť „obeť“ týchto útokov, H. S.. V tejto súvislosti je preto prinajmenšom zvláštne, že títo
svedkovia neboli H. S. označení za svedkov (najprv v trestných a potom v priestupkových konaniach), a
že ich neuviedla ani odporcovi, ktorý si podľa jeho vlastných slov tvrdenia H. S. o fyzickom a psychickom
násilí jej manžela preveroval pred zverejnením dotknutých článkov. Odporcovi za týchto okolností, po
zistení všetkých do úvahy prichádzajúcich svedkov od H. S. (pri zákonnej koncentračnej zásade vo

veciach ochrany osobnosti podľa § 118a ods. 1 O.s.p. účinnej od 15.10.2008), nič nebránilo, aby okrem
S. Z. (matky H. S.) a samotnej H. S.R., navrhol súdu výsluch svedkov Y. U. a V. X. už v pôvodnom konaní.

S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd postráda zo strany navrhovateľa obnovy konania
(odporcu) hodnoverné objasnenie toho, prečo výpovede svedkov Y. U. a V. X. nemohol bez svojej

viny použiť už v pôvodnom konaní, keď títo svedkovia museli byť známi H. S.Č. a jeho argumentáciu,
že o týchto svedkoch nevedel, lebo sa prihlásili až po právoplatnom skončení konania, odvolací súd
považoval za nedostatočnú a účelovú v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za nesplnenie si dôkaznej
povinnosti v pôvodnom konaní (vo vzťahu k posúdeniu otázky, či bol zásah primeraný alebo nie, teda, či
tvrdenie odporcu v uverejnených článkoch bolo pravdivé, alebo či jeho hodnotiaci úsudok bol primeraný

z hľadiska formy a obsahu, alebo, či jeho hodnotiaci úsudok logicky vyplýval z pravdivých premís, v
dôsledku ktorého zásah nebol neoprávnený, ťažilo dôkazné bremeno odporcu, ktorý pre úspech v spore
mal tieto skutočnosti preukázať); niet totiž rozumného argumentu, prečo by H. S. nebola odporcovi
navrhla ako možných svedkov aj Y. U. a V. X., ak by skutočne, ako tvrdia, boli svedkami fyzického násilia
voči nej; v ich prípade tak neexistovala v priebehu pôvodného konania žiadna objektívna prekážka toho,

aby mohli byť vypočutí súdom v pôvodnom konaní. Nezodpovedanou otázkou tiež zostáva, prečo H. S.
ako oznamovateľka trestného činu navrhovaných svedkov neoznačila ako svedkov v trestnom, príp. v
priestupkovom konaní, keď je všeobecne známe, že domáce násilie sa väčšinou deje za zatvorenými
dverami a bez svedkov, kedy nie je možné toto násilie účinne dokázať, ako správne poznamenal aj
súd prvého stupňa; obdobne, prečo, keď sa neobrátili na orgány činné v trestnom konaní za účelom

poskytnutia svedeckej výpovede v čase, keď boli vedené trestné a priestupkové konania iniciované
H. S., by sa navrhovaní svedkovia mali aktívne prihlásiť odporcovi s takým časovým odstupom až po
zverejnení ospravedlnenia, aby vypovedali ako svedkovia k tvrdenému násiliu voči H. S.Á. a to až v
obnovenom konaní.

Odhliadnuc od záveru odvolacieho súdu, že sa nejedná o dôkazy, ktoré navrhovateľ bez svojej viny
nemohol použiť v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 9C/142/2009, odvolací súd zhodne so súdom
prvého stupňa zastáva názor, že ani prípadná výpoveď označených svedkov o možných fyzických
útokoch navrhovateľa nie je spôsobilá v spojení s vykonaným dokazovaním (v pôvodnom konaní)privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Neexistuje pravdepodobnosť, že by svedecké výpovede Y.
U. a V. X. mohli privodiť pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu) priaznivejšie rozhodnutie, pretože
ako poznamenal aj súd prvého stupňa, rozhodujúcimi dôkazmi pre rozhodnutie v pôvodnom konaní

boli uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave - okolie zo dňa 12.6.2008, ČVS:
ORP - 1526/1-OVS-BH-2008, ktorým bola vec prečinu ublíženia na zdraví odovzdaná Obvodnému
úradu v Pezinku, nakoľko konanie páchateľa nie je trestným činom, uznesenie Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Bratislave - okolie zo dňa 19.12.2007, ČVS: ORP - 3165/1-OVS-BH-2007, ktorým
bola vec prečinu ublíženia na zdraví odovzdaná Obvodnému úradu v Pezinku, pretože nejde o trestný

čin, ďalej rozhodnutie Obvodného úradu v Pezinku zo dňa 3.12.2008, č. OVVS-Pr 85/2008-HRA, ktorým
bolo konanie zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému z priestupku preukázané; z
uvedených rozhodnutí mal súd v pôvodnom konaní za zrejmé, že navrhovateľ bol na základe trestných
oznámení jeho bývalej manželky opakovane vyšetrovaný v rámci trestného a priestupkového konania,
avšak vždy s negatívnym výsledkom a ďalej vychádzal z toho, že význam svedeckých výpovedí pre
rozhodnutie značne ovplyvnila skutočnosť, že svedkovia boli osoby blízke tak navrhovateľovi, ako aj jeho

bývalej manželke a preto obsah týchto výpovedí nebol pre súd v pôvodnom konaní nosným dôkazným
materiálom a bol braný do úvahy iba podporne. Z uvedeného dôvodu by ani výpovede odporcom
navrhovaných svedkov (Y. U. - priateľka bývalej manželky navrhovateľa, V. X. - príbuzný bývalej
manželky navrhovateľa) nemali takú váhu, aby zásadným spôsobom spochybnili skutkový stav založený
právoplatným rozsudkom a vykonanie dôkazu ich výsluchom by neprinieslo zistenia, ktoré by v kontexte

s ostatným dokazovaním vykonaným v pôvodnom konaní mohli priniesť pre navrhovateľa obnovy
konania (odporcu) priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z podporného hodnotenia svedeckých
výpovedí súdom v pôvodnom konaní, nejde totiž o také dôkazy, ktorými by mohla byť podstatným
spôsobom oslabená vierohodnosť svedkov, ktorých navrhol v pôvodnom konaní navrhovateľ.

Čo sa týka odvolacieho dôvodu odporcu, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, ktorým zamietol návrh na obnovu konania, čím mu odňal možnosť pred ním konať, odvolací
súd poznamenáva, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť odvolania podľa § 205 ods. 2 O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., je chybný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za

účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O významnú vadu v zmysle
uvedeného ustanovenia ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Musí ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho

postupu súdu bol vylúčený. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia opísal rozhodné
skutočnosti, na základe ktorých sa odporca domáhal obnovy konania, argumenty navrhovateľa, pre
ktoré návrhu nie je možné vyhovieť, uviedol, ako vec právne posúdil, aj dôvod, pre ktorý návrh zamietol.
Námietka odporcu, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť pred ním konať nie je opodstatnená;
z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia § 228 ods. 1

písm. a) O.s.p., ktorá by bola popretím jeho účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti
argumentácie odporcu dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie odvolaním
napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 157
ods. 2 O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).

Keďže nové dôkazy odporcu ako navrhovateľa obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p.
nezakladajú dôvodnosť návrhu na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn.

9C/142/2009, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov

odvolacieho konania 99,33 eura, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, vyčíslených v zmysle vyhl.
č. 655/2004 Z.z.; za 1 úkon právnej služby - písomné podanie na súd z 5.8.2014 (§ 13a ods. 1 písm.
c) vyhl.) priznal 91,29 eura (§ 10 ods. 8 vyhl.) a režijný paušál 8,04 eura (§ 16 ods. 3 vyhl.), spolu trovy
právneho zastúpenia 99,33 eura.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.