Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 1, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/161/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220060
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220060.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu
JUDr. Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. júla
2014 č. k. 4C/417/2012-43 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
11. novembra 2014 č. k. 4C/417/2012-58, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa uloženia poplatkovej
povinnosti za odvolanie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1,
2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), d) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov,
ako aj zisteným skutkovým stavom. Zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 10Er/172/2009 zistil, že
oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora podal na Okresný súd Komárno dňa 28. 04. 2009 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom návrh na vykonanie exekúcie doručil súdnemu
exekútorovi dňa 07. 03. 2009. Exekučný súd vyzval právneho zástupcu oprávneného, aby v lehote 20
dní doplnil návrh na vykonanie exekúcie doložením zmluvy o úvere a príslušných dohôd o vyplnení
zmenky spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami. Žalobca doložil Okresnému súdu Komárno
hromadným podaním požadované doklady v 75 exekučných veciach, ale bez uvedenia spisovej značky
podaní, v ktorých ho exekučný súd vyzval na doplnenie, len s označením čísla úveru. Po doplnení
návrhu a žiadosti bolo dňa 07. 07. 2009 vydané poverenie pre súdneho exekútora, v 15-dňovej lehote
po doplnení návrhu na vykonanie exekúcie. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca podal žalobu o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, žaloba bola podaná v zmysle § 42 a nasledujúce OSP, bol
riadne špecifikovaný žalobný nárok, účastníci konania a žaloba obsahovala všetky podstatné náležitosti,
ktoré OSP pre podanie daného typu vyžaduje. Žalobca sa v konaní domáhal uspokojenia nároku na
náhradu škody, pričom však súdu nepreukázal, že takúto žiadosť o uspokojenie nároku na náhradu

škody podal aj priamo žalovanému, pričom ani žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nekonkretizoval,
ako bola táto žiadosť žalobcu u neho vybavená, len konštatoval, že o tomto nároku ešte nerozhodol.
S prihliadnutím na tieto skutočnosti by mohol súd dospieť k záveru, že žaloba bola podaná predčasne,
ešte pred tým, ako by bol žalovaný uspokojil nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Zo strany exekučného súdu bola dodržaná lehota 15 dní na vydanie poverenia po
tom, ako bola doplnená žiadosť o udelenie poverenia a exekučný súd vydal poverenie hneď po tom, ako
mu boli doručené písomnosti, na doloženie ktorých bol oprávnený vyzvaný. Nie je zrejmé, aká škoda
mohla vzniknúť žalobcovi a aké prieťahy boli exekučným súdom spôsobené. Žalobca ako oprávnený v
exekučných veciach podal minimálne v 75 exekučných veciach žiadosť o udelenie poverenia spolu s
návrhom na vykonanie exekúcie bez toho, aby doložil exekučný titul a doklady, ktoré slúžili ako podklad
na vydanie rozhodnutia, ktoré malo byť podkladom na vykonanie exekúcie. Žalobca sa žalobou domáhal
náhrady škody, ktorá mu vznikla v sume 125 eur, a to administratívnou činnosťou svojho zamestnanca,
výšku tejto škody žalobca v konaní nepreukázal, nešpecifikoval, z čoho presne pozostáva predmetná
škoda a na základe akej činnosti exekučného súdu mu táto škoda vznikla. Žalobca žiadnym dôkazom
nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi
vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila, a to napriek tomu, že žalobca je v konaní ten, ktorý má
preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy. Podľa názoru súdu, v priebehu exekúcie v čase, keď
bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia, nebolo možné tak podanému
návrhu, ako ani žiadosti o udelenie poverenia vyhovieť, nakoľko zo strany konajúceho súdu bolo zistené,
že žalobca ako oprávnený nedoložil k žiadosti o udelenie poverenia a k návrhu na vykonanie exekúcie
potrebné podklady, ako zmluvu o úvere a ďalšie podklady, na predloženie ktorých bol exekučným súdom
vyzvaný. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznaným Ústavným súdom SR
za prieťahy v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu v tomto konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či
Európsky súd pre ľudské práva. Okolnosť, že exekučný súd vykonával dokazovanie, ktoré bolo podľa
žalobcu nadbytočné a nezaoberal sa len návrhom žalobcu, nepredstavuje samo o sebe nesprávny
úradný postup orgánu štátu. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť
ako nesprávny úradný postup, pretože nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody. Žalobca v konaní nepreukázal, že by bol počas tejto doby v neistote a hrozila by
mu akákoľvek škoda. Majetková ujma spôsobená žalobcovi nebola preukázaná a nemajetková ujma
nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale
aj od okolností, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho exekútora a samotného žalobcu a na základe
ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Všeobecný súd nie je
oprávnený konštatovať, že vo veci išlo o prieťah v konaní, takéto oprávnenie neprináleží ani samotnému
žalobcovi. Žalobca nepodal ústavnú sťažnosť na prieťah v konaní v tomto konkrétnom konaní, žiadne
iné konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to,
že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne dokladoval,
nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, keďže poverenie bolo
vydané hneď po tom, čo žalobca doložil doklady, na doloženie ktorých bol vyzvaný. Žalobca vo svojich
žalobách (bolo podané veľké množstvo žalôb, v ktorých si žalobca uplatňuje nárok podľa § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej) v podstate žiada, aby okresný súd opätovne preskúmaval
rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Takéto skúmanie neprináleží prvostupňovému súdu,
teda nie je možné skúmať nedodržanie lehoty v exekučnom konaní, pretože takéto skúmanie prináleží
len predsedovi súdu pri podaní sťažnosti vo veci samej alebo Ústavnému súdu Slovenskej republiky pri
rozhodovaní o ústavnej sťažnosti. Tieto okolnosti ako sú hospodárne rozhodovanie exekučného súdu,
reálne nepreukázanie škody a neexistencie konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti,
vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, teoreticky chýbajúca
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, viedli samostatne i vo
vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu žaloby. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne
nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým, že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa nesprávne
vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie"
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale
len súdu exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc
aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Uviedol tiež, že žalobca predložil ako dôkaz o
vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity
v Bratislave. Súd 1. stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s týmto znaleckým
posudkom, pretože zo znaleckého posudku vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky
pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a
príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Záverom uviedol, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom
súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 11. 11. 2014 č. k. 4C/417/2012-58 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za elektronické podanie so
ZEP a za odvolanie, ktorý je 3 eur + 20 eur, podľa položky 7a, 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu, v časti uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo
výške 20 eur, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že neobsahuje
podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie ani
neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže žalobca len hádať. Podľa
položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992
Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu
súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade,

kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.
12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je
v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa
ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom podaný pred 01. 10. 2002,
konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
proti napadnutému rozsudku nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec
aj správne právne posúdil a uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa uloženia
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 330 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno v exekučnej veci sp. zn. 10Er/172/2009.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská
rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 10313/08.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa ,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia .

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo dňa
07. 03. 2009 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Súdny exekútor podal na
Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28. 04. 2009 a dňa
07. 07. 2009 bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému so sídlom Exekútorského úradu v
Bratislave Záhradnícka 62 udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Vydaniu poverenia predchádzala
výzva exekučného súdu na oprávneného zo dňa 19. 05. 2009, za účelom doplnenia návrhu na vykonanie
exekúcie doručením Zmluvy o úvere č. 4670139 zo dňa 31. 03. 2008 uzatvorenej medzi oprávneným
a povinnou.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu prvého stupňa do
15 dní odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (28. 04. 2009) nedošlo,
avšak exekučný súd svojim postupom realizoval úkony za účelom doplnenia návrhu na vykonanie
exekúcie, keď žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní spolu s návrhom na vykonanie exekúcie
nepredložil doklady potrebné k rozhodnutiu súdu, či v danej veci je možné na základe žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia vydať poverenie na vykonanie exekúcie, pričom tieto úkony vykonával
v primeranej lehote. Následne, dňa 07. 07. 2009 exekučný súd poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave Záhradnícka 62 vykonaním exekúcie. Žalobca v konaní pred
súdom prvého stupňa nepreukázal, že nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia zo strany
exekučného súdu je v priamej príčinnej súvislosti s ním tvrdeným vznikom škody, ktorej existencia zo
strany žalobcu nebola reálne preukázaná. Odvolací súd zvýrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa
nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, keďže je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré
súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote a zohľadniť tak všetky okolnosti konkrétneho prípadu (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup
exekučného súdu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, vznik škody, ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd, rovnako ako súd
prvého stupňa, dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva, že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci

a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu
za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým
by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie žalobcu, že súd v danej veci
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku
až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu, je nesprávne. Súd prvého stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto
námietka žalobcu nedôvodná. K žalobcom namietanému trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd
udáva, že vzhľadom na postup exekučného súdu, ktorý vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu súdu,
ako i s ohľadom na dĺžku konania súdu, nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty žalobcu
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Konaním exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto
konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom
preukázania materiálnej škody žalobcu. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v
súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces
a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Keďže v danej veci nebol žalobcom
podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza žalobca v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o
takomto návrhu žalobcu ani rozhodovať. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa, v jeho napadnutej
časti, týkajúcej sa uloženia poplatkovej povinnosti žalobcovi za podané odvolanie, odvolací súd sa
zaoberal aj preskúmaním tohto uznesenia v jeho napadnutej časti. K námietke žalobcu, uvedenej v
odvolaní, že uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok a za čo bol stanovený s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov
v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv,
a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie
uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú
časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo
výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, podľa
ktorého právneho predpisu, v akej výške a podľa ktorej položky. Napriek uvedeným záverom odvolací
súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci uviedol, že ide o súdny
poplatok za elektronické podanie so ZEP a za odvolanie, ktorý je 3 eur + 20 eur, podľa pol. č. 7a, 20a
sadzobníka súdnych poplatkov, takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ani uvedeným stručným
požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá, keď v uznesení nie je uvedené ani to, podľa ktorého zákona
bol súdny poplatok žalobcovi uložený, pričom súčasne súd prvého stupňa uviedol, že súdny poplatok
za elektronické podanie so ZEP vo výške 3 eur vyrubil podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov
a súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov, čo
je nesprávne a zmätočné, a preto aj nedostatočne odôvodnené. Z uvedených dôvodov odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti týkajúcej sa uloženie poplatkovej povinnosti za
podané odvolanie podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ
súd prvého stupňa ukladal jedným uznesením viac poplatkových povinností, musí to byť uvedené tak,
aby bolo pri každej poplatkovej povinnosti z uznesenia zrejmé, za aký úkon, v akej výške a podľa ktorej
položky a ktorého právneho predpisu bola poplatková povinnosť uložená, čo v danej veci nebolo.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.