Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 17, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/36/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607215991
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6607215991.4

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov 1/ D. V., nar. XX. XX.
XXXX, bytom W. XX, XXX XX W., 2/ P. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XX, XXX XX W., obaja
zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Polákom, so sídlom Radlinského 1718, 026 01 Dolný Kubín, proti
odporcom 1/ Matici Slovenskej, so sídlom L. Novomestského č. 32, 036 01 Martin, IČO: 00 179 027,
zastúpeného advokátkou kanceláriou OLEXOVA - VASILISIN s. r. o., so sídlom Dunajská 18, 811 08

Bratislava, IČO: 36 820 059, 2/ H. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. E. XXXX/X, XXX XX H. 3, v konaní
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu Okresného
súdu Lučenec č. k. 5C/209/2007-609 zo 06. 11. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu v prvom výroku o povinnosti navrhovateľov 1/ a 2/ nahradiť spoločne a
nerozdielne odporcovi 1/ trovy konania vo výške 11 693,22 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia
potvrdzuje.

Odporcovi 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd uložil navrhovateľom 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania vo výške 11 693,22 Eur podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) z dôvodu, že odporca 1/ mal vo veci plný úspech. Odporcovi

1/ vznikli v konaní trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 11 693,22 Eur. V dôvodoch rozhodnutia
okresný súd rozpísal, ktoré úkony právnej služby uskutočnené právnym zástupcom odporcu 1/
považoval za uskutočnené a za ktoré priznal odmenu a iné náhrady v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a ktoré úkony zástupcu odporcu
1/ nehonoroval.
Druhým výrokom rozhodol, že Slovenskej republike právo na náhradu trov konania nepriznáva z dôvodu,

že u navrhovateľov 1/ a 2/ sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie
§ 148 ods. 1 O. s. p. vylučuje uložiť povinnosť nahradiť štátu trovy účastníkovi, u ktorého sú splnené
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesenie okresného súdu v časti prvého výroku o povinnosti nahradiť odporcovi 1/ trovy konania
napadli odvolaním navrhovatelia. Rozhodnutie okresného súdu označili za nesprávne, vychádzajúce z

nesprávnehoprávnehoposúdeniavecianedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu.Súduprvéhostupňa
vytýkali, že neskúmal možnosť aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p.. Pozornosť odvolacieho súdu
upriamili na skutkové okolnosti prípadu, kde rozoberali dôvody, pre ktoré považovali „kúpnu zmluvu“
za neplatnú a tvrdili, že súd je povinný v každom prípade skúmať, či existujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Vyjadrili presvedčenie, že v ich prípade ide o taký výnimočný prípad, kedy mal súd aplikovať

ustanovenie § 150 O. s. p. a úspešnému odporcovi 1/ nepriznať náhradu trov konania. Za dôvody
hodné osobitného zreteľa označovali dôvody týkajúce sa samotného uplatnenia nároku na súde ako ajskutočnostipreukázanévkonaní,žeboliporušenéprávanavrhovateľov1/a2/akopôvodnýchvlastníkov
sporných nehnuteľností. Dôsledkom porušenia práv navrhovateľov konaním záložného veriteľa sa
navrhovatelia dostali do tak nepriaznivej finančnej a sociálnej situácie, že splnenie uloženej povinnosti

nahradiť trovy konania by mala pre nich likvidačný charakter. Na majetok navrhovateľov, ktorý je už len
nepatrnej hodnoty a ide o nehnuteľnosť určenú na bývanie, je vedených niekoľko exekučných konaní,
v dôsledku ktorých môžu navrhovatelia zostať na ulici ako bezdomovci. Nepriaznivá sociálna situácia
navrhovateľov je potvrdená aj rozhodnutím Okresného súdu Lučenec v konaní sp. zn. 5C/209/2007, kde
im bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovatelia sú účastníkmi viacerých konaní, v

ktorých ako protistrana vystupuje spoločnosť Unicredit Bank, a. s., ktorá spôsobila nepriaznivú finančnú
a majetkovú situáciu navrhovateľov 1/ a 2/. Tieto konania sa vedú už od roku 1999 a prvotným impulzom
bol práve prevod nehnuteľností navrhovateľov na odporcu 1/. Navrhovatelia sa podaným návrhom v
tejto veci cestou súdu snažili zákonným spôsobom domôcť svojich práv. Na vedenie súdnych konaní
vynaložili značné finančné prostriedky. Navrhovateľom uložili súdy aj v iných konaniach povinnosť hradiť
trovy konania protistrane. Zo strany spoločnosti Unicredit Bank, a. s. je proti navrhovateľovi 1/ vedené

exekučné konanie o vymoženie sumy 6 700,12 Eur s príslušenstvom, ktorý záväzok vznikol rovnako v
nadväznosti na sporný prevod nehnuteľností zo strany banky na odporcu 1/. V tomto konaní priznal súd
navrhovateľovi 1/ oslobodenie od súdnych poplatkov. K nepriaznivým osobným pomerom navrhovateľov
patrí, že spoločne s nimi v domácnosti žije aj ich syn A., ktorý je v dôsledku autonehody z roku 1998
trvale invalidný a o ktorého sa navrhovatelia starajú.

Navrhli uznesenie okresného súdu zmeniť tak, že odporcovi 1/ náhrada trov konania nebude priznaná
alternatívne, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil vo výroku I a vec v tomto rozsahu
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnili si právo na náhradu odvolacieho
konania vo výške 45,70 Eur.

Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov nesúhlasil s názorom navrhovateľov o nesprávnom
právnom posúdení veci okresným súdom. Uviedol, že navrhovatelia sa v konaní domáhali určenia
vlastníckehoprávaknehnuteľnostiamnapriektomu,žeužvinomsúdnomkonaníbolichnárokposúdený
a svojím návrhom neuspeli. Takéto konanie navrhovateľov nemožno považovať za dobromyseľné,
ale za špekulatívne. Nepriaznivá finančná situácia účastníka nie je dôvodom na nepriznanie trov

konania úspešnému účastníkovi. Finančná situácia účastníka zaviazaného na náhradu trov konania sa
môže v priebehu času aj meniť. K majetkovej situácii navrhovateľov poznamenal, že na pojednávaní
pred Krajským súdom v Banskej Bystrici navrhovatelia uviedli, že sú spoločníkmi úspešnej obchodnej
spoločnosti, vlastnia patent a navrhovateľ 1/ podniká v oblasti obchodu už od roku 1991. Navrhol, aby
uznesenie okresného súdu bolo potvrdené.

Krajský súd po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v
rozsahu odvolania navrhovateľov 1/ a 2/ z dôvodov v odvolaní uvedených, uznesenie okresného súdu
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Navrhovatelia v odvolaní so žiadosťou o aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku
zdôrazňujú okolnosti prejednávanej veci, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nesvedčia v prospech
odvolania navrhovateľov, ale pre potvrdenie rozhodnutia okresného súdu. Za podstatné okolnosti
prejednávanej veci odvolací súd považuje, že návrh na Okresný súd Lučenec o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam podali navrhovatelia 19. 12. 2007 po tom, ako platnosť kúpnej zmluvy zo 17.

apríla 1997, na základe ktorej odporca 1/ nadobudol nehnuteľnosti v katastrálnom území H., pôvodne vo
vlastníctve navrhovateľov, už posúdil Okresný súd Lučenec v konaní sp. zn. 14Cb/399/2001 a Krajský
súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo veci sp. zn. 43Cob/339/2003 a Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom z 27. júna 2005 sp. zn. 2MObdo/3/2004, ktorým bolo mimoriadne dovolanie
generálnehoprokurátoraSRprotirozsudkuOkresnéhosúduLučenecsp.zn.14Cb/399/2001arozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/339/2003 zamietnuté. Navrhovatelia neuspeli ani
so svojou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2MObdo/3/2004. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
I. ÚS 195/2006 z 21. júna 2006 sťažnosť navrhovateľov odmietol. Rozhodnutie ústavného súdu je
prístupné v databáze Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odporca 1/ už v prvom vyjadrení k návrhu

na začatie konania vzniesol námietku prekážky veci rozsúdenej práve s odkazom na rozhodnutie
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/2001 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej
Bystrici a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MObdo/3/2004. K rovnakému záveru o
existencii prekážky veci rozsúdenej dospel aj odvolací súd, ktorý uznesením sp. zn. 17Co/7/2010 z10. mája 2010 zrušil rozsudok okresného súdu vyhovujúci návrhu na určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam a konanie zastavil. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/7/2010
bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/22/2011 z 24. novembra

2011 s odôvodnením, že o návrhu na určenie vlastníckeho práva doteraz rozhodované nebolo a uložil
odvolaciemu súdu, aby návrh vecne posúdil. O odvolaní navrhovateľov proti rozsudku okresného súdu
rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici opätovne rozsudkom č. k. 17Co/366/2011-468 z 28. novembra
2012 tak, že zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že navrhovatelia sú vlastníkmi
nehnuteľností zapísaných na LV č. S. v katastrálnom území H. a návrh na určenie vlastníckeho práva

v tejto časti zamietol. Navrhovatelia napadli dovolaním aj tento rozsudok odvolacieho súdu. O dovolaní
navrhovateľov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Cdo/231/2013 z 25.
júna 2014 tak, že ho zamietol s odôvodnením, že ak odvolací súd v skutkových pomeroch v danej
veci vychádzal zo záveru o viazanosti rozsudkami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/2001,
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/339/2003 a napokon Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2MObdo/3/2004 postupoval v súlade s ustanovením § 159 ods. 2 O. s. p. a

tiež s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že zmenený
okruh účastníkov zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť z hľadiska preukázaných tvrdení nových
účastníkov umožniť im podieľať sa na dokazovaní takých tvrdení, ktoré nemohli byť v predchádzajúcom
konaní uplatnené, avšak pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch
pôvodných účastníkov konania. Dovolací súd sa nestotožnil s návrhom navrhovateľov, že aplikácia

ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. v prejednávanej veci neprichádza do úvahy a stotožnil sa s názorom
odvolacieho súdu, že navrhovatelia v tomto konaní o určenie vlastníckeho práva neuplatnili také nové
skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné brať osobitný zreteľ a pre ktoré by výnimočne prichádzala do
úvahy aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu navrhovateľov a odporcu 1/. Najvyšší
súd zdôraznil, že navrhovatelia v konaní o určenie vlastníckeho práva uplatňovali tie isté argumenty,

ktoré použili v pôvodnom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a naviac len argumenty, ktoré
v pôvodnom konaní nepovažovali za rozhodujúce, či potrebné uviesť, prípadne ich uviesť opomenuli,
čo ich však nečiní novými skutočnosťami. Sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky napadli
navrhovatelia aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/231/2013 namietajúc
nesprávnosť a ústavnú neudržateľnosť skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd

Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 170/2015 z 1. apríla 2015 podrobil prieskumu závery
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/231/2013 a neuznal za dôvodnú žiadnu
z námietok uplatnených sťažovateľmi (navrhovateľmi). Ústavný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že „nie je možné prisvedčiť obrannej argumentácii sťažovateľov, podľa ktorej ak dôjde k
zmene okruhu účastníkov v konaní, v ktorom vznikne prejudiciálna otázka, o ktorej už bolo právoplatne

meritórne rozhodnuté v inom skoršom konaní, a to čo i len v pribudnutí jediného subjektu oproti okruhu
týchto účastníkov v skoršom konaní, malo by to mať za následok, že súd pri posudzovaní prejudiciálnej
otázky by nemal byť viazaný jej právoplatným meritórnym posúdením zo skoršieho konania, ale túto
prejudiciálnu otázku by mal mať možnosť posúdiť opätovne a hoci aj odlišne od jej posúdenia v skoršom
konaní. Stotožnenie sa s takouto extenzívnou argumentáciou sťažovateľov by znamenalo popretie

zásady právneho štátu, imanentnou súčasťou ktorého je princíp právnej istoty vyjadrený vo viere resp.
v dôvere k záväznosti a nemennosti veci už právoplatne rozhodnutej, mimo riadny inštančný rámec
je, zákonom dovoleného prieskumu... je neprípustné a v rozpore s princípom právnej istoty, aby sa
pomimo riadneho zákonného inštančného postupu prieskumu súdnych rozhodnutí, v konaní neúspešný
účastník domáhal zjednania nápravy či už svojich vlastných pochybení (napríklad, že v konaní, či už

nevedomky neuviedol alebo opomenul uviesť argumenty, ktoré mu v tom čase boli alebo mohli byť
známe) alebo pochybenie konajúceho súdu (napríklad chyby vo vyhotovení rozhodnutia), a to podaním
novej žaloby s identickým predmetom konania s cieľom revidovať skoršie rozhodnutie v tejto veci.
Inými slovami, nová žaloba s identickým predmetom konania, o ktorom už bolo meritórne právoplatne
rozhodnuté v inom konaní, nemôže byť maskovaným odvolaním a ani samotná skutočnosť, že napriek

veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj iný pohľad na túto identickú vec, nie je
dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto veci, pretože aj tento iný pohľad na tú istú záležitosť
mal byť a mohol byť predmetom prieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania.“. Aj ústavný
súd dospel k tomu názoru, že snahou navrhovateľov v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod
sp. zn. 5C/209/2007 bolo dosiahnuť zjednanie nápravy, či už svojich vlastných pochybení v právoplatne

skončenomkonanívedenomokresnýmsúdompodsp.zn.14Cb/399/2001alebopochybeniesamotného
okresného súdu v konaní sp. zn. 14Cb/399/2001 iniciovaním nového súdneho konania v tej istej veci, do
ktorého sa snažia tieto pochybenia z už právoplatne skončeného konania vpašovať, a tak dosiahnuť ich
konvalidáciu, avšak priestor na pozitívnu odozvu týchto ich snáh na odstránenie, resp. nápravu týchtopochybení bolo možné zjednať či už v okresnému súdu inštančne nadriadenom konaní alebo prípadným
prieskumom právoplatného rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 14Cb/399/2001 prostredníctvom
ústavného súdu, nie však v novom súdnom konaní o tej istej veci (rozhodnutie ústavného súdu je

zverejnené Ústavným súdom Slovenskej republiky).

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. vyjadruje základnú zásadu zodpovednosti za výsledok konania, ktorú
súd uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov konania medzi účastníkmi. Okresný súd v napadnutom
rozhodnutí aplikoval práve toto ustanovenie a neúspešným navrhovateľom uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi 1/, ktorý v konaní uspel, náhradu trov konania účelne vynaložených na bránenie svojho práva
spočívajúce v trovách právneho zastupovania.

Podľa § 150 ods. 1 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, ale súd dospeje k názoru, že sú tu dôvody
hodné osobitné zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Prax všeobecných
súdov je jednotná v názore, že musí ísť o celkovo výnimočný prípad. Výnimočnosť môže spočívať v
okolnostiach danej veci, aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností

hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj
v konaní.

Z vyššie popísaných „okolností danej veci“ odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že odporcovi

1/, ktorému návrhom navrhovateľov vyhodnoteným všeobecnými súdmi, ale aj Ústavným súdom
Slovenskej republiky ako nedôvodným nielen z hľadiska merita veci, ale aj účelu jeho podania (skryté
odvolanie) bola nanútená účasť v súdnom konaní trvajúcom viac ako 7 rokov, nie je možné odoprieť
právo na náhradu trov konania z dôvodu, že by to bolo v rozpore so spravodlivým riešením vzťahov
medzi účastníkmi konania. Obrana odporcu 1/ vznesená už pri prvom vyjadrení k návrhu na začatie

konania sa v konečnom dôsledku ukázala ako dôvodná. Účelom ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p.
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom
v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže

dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných
zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva,
aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo
skupín prípadoch, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy sú prípady charakteristické
sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu

trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V
takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov,
prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom
nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (porovnaj uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 08. 12. 2011 sp. zn. II. ÚS 563/2011). Odvolací súd je toho názoru, že
nie je splnený ani sociálny aspekt pre použitie moderačného práva sudcu v zmysle § 150 ods. 1 O.
s. p.. Ak navrhovatelia v odvolaní poukazujú na to, že majú vysoké dlhy z dôvodu trov vzniknutých
v súdnych konaniach a obrovskou položkou z ich rozpočtu boli aj výdavky na súdne poplatky, tieto
skutočnosti odvolací súd nemohol v neprospech odporcu 1/ zohľadniť z dôvodu, že neúspešné súdne

konania vyvolali navrhovatelia, ktorí neboli ochotní akceptovať rozhodnutie súdov v troch inštanciách vo
veci vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14Cb/399/2001. Rozhodnutie odvolacieho súdu
neovplyvnila ani okolnosť, že sa navrhovatelia od roku 1998 starajú o invalidného syna, pretože konanie
sp. zn. 14Cb/399/2001 i konanie o určenie vlastníctva pod sp. zn. 5C/209/2007 začali navrhovateliadávno potom, ako sa ich syn stal invalidným v dôsledku autonehody a napriek tomu iniciovali mnohé
súdne konania.

Odporca 1/ si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Len z tohto dôvodu, i keď mal odporca
1/ úspech v odvolacom konaní, odporcovi 1/ náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola. Toto
odvolacie konanie sa odporcu 2/ netýkalo, vo vzťahu k nemu nebolo potrebné rozhodovať o trovách
odvolacieho konania.
Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.