Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoPr/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613206621
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8613206621.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešov v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobkyne: S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Y. I. XXX/X, N., právne zastúpená Centrom právnej pomoci, Nám. slobody 12, Bratislava, kancelária
Svidník, Sov. hrdinov 102 proti žalovanému: I. C. A., s.r.o., Bardejovská 747, Svidník, IČO: 31 662
013, právne zastúpený JUDr. Marta Maruniaková, advokátkou Sov. hrdinov 200/33, Svidník o zaplatenie
2.735,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k.
7Cpr/5/2013-95 zo dňa 26.03.2015 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

Žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni stravné
vo výške 2.735,- Eur a vreckové vo výške 74,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo
sumy 2.809,- Eur od 12.10.2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 206,17 Eur na účet Centra právnej pomoci
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Opravným uznesením č.k. 7Cpr/5/2013-103a zo dňa 17.05.2015
súd prvej inštancie opravil výrok o trovách konania napadnutého rozsudku tak, že má správne znieť:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 206,17 Eur na účet Centra právnej
pomoci č.účtu XXXXXXXXXX/XXXX, I. pokladnica, VS XXXXXX do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení uviedol dôvody uplatnenej žaloby, stanovisko účastníkov konania, výsledky vykonaného
dokazovania zistené výsluchom strán sporu, svedkov, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov,
citoval ust.§ 3 ods.1, § 34, § 35 ods.2, § 39 Občianskeho zákonníka, ďalej ust. § 3 ods. 1, § 14, § 15,
§ 43 ods.1, § 54, § 57 Zákonníka práce, ďalej § 1 ods.1, § 2 ods.1,2,3, § 10, § 12, § 13 ods.1,4,6,§ 14,
§ 34 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ďalej Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej

republiky č. 517/2009 Z.z., č. 482/2010 Z.z. a uviedol, že pracovný pomer medzi stranami sporu bol
založený pracovnou zmluvou zo dňa 03.08.1981 na dobu neurčitú. Žalobkyňa vykonávala dohodnutý
druh práce v hlavnej výrobe s miestom výkonu práce N. Žalovaný ukončil so žalobkyňou pracovný
pomer dohodou o skončení pracovného pomeru dňom 31.03.2012 pre nadbytočnosť podľa rozhodnutia
žalovaného zo dňa 16.03.2012 o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce.
Žalovaný pravidelne vysielal žalobkyňu na zahraničnú pracovnú cestu minimálne od začiatku roka 2010,
pričom išlo o pracovné cesty na W., mesto P., firma A. - N.. Strany sporu uzavreli dňa 23.11.2010 dohodu

o poskytovaní stravného pri pracovných cestách, podľa ktorej zamestnanec je podľa pracovnej zmluvy
uzavretej dňa 03.08.1981 zaradený u zamestnávateľa vo funkciu zástupcu vedenia oddelenia. Táto
funkcia si vyžaduje časté zmeny pracoviska za účelom zahraničných pracovných ciest. Zamestnanec a
zamestnávateľ sa dohodli upraviť podmienky pre poskytovanie stravného tak, že stravné pri pracovnýchcestách na území Slovenskej republiky aj v zahraničí sa bude vyplácať vo výške 300,- Eur mesačne.
Na základe tejto dohody žalovaný vyplácal žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur mesačne za čas
strávený vo výkone práce na zahraničnej pracovnej ceste v mesiacoch november 2010, december

2010, január 2011, február 2011, marec 2011, apríl 2011,jún 2011, júl 2011, august 2011 a september
2011. Žalobkyňa si uplatnila zaplatenie stravného z dôvodu zahraničných pracovných ciest na W. v
mesiacoch 11 až 12/2011, 01, 02,03,04, 06, 07, 08,09/2011 a vreckové za obdobie 11, 12/2010, stravné
za 141 dní zahraničnej pracovnej cesty v sume základnej sadzby stravného a 28 dní vo výške 50 %
zo základnej sadzby stravného, kedy žalobkyňa cestovala na Ukrajinu v rozmedzí 6 až 12 hodín v

číselnom vyjadrení 141 x 37 = 5.217 - 3.000 = 2.217 + 28 x 18,5 = 2.735,- Eur. Vreckové požadovala
za mesiace november a december 2010 vo výške 5 % zo sumy stravného, teda za mesiac november
2010 vreckové vo výške 38,85 Eur (5 % zo sumy 777,- Eur) a za mesiac december 2010 vreckové vo
výške 35,15 Eur (5 % zo sumy 703,- Eur). Zároveň si uplatnila zákonný úrok z omeškania vo výške 5,5
% ročne od 12.10.2011 odo dňa nasledujúceho po výplatnom termíne, ktorý bol 11.dňa v mesiaci, čo
medzi stranami sporu nebolo sporné. Z právne významných skutočností nebolo sporné medzi stranami

sporu trvanie pracovného pomeru v období od 03.08.1981 do 31.03.2012, obsah pracovnej zmluvy,
podľa ktorej pravidelným pracoviskom žalobkyne bol N.. Nebolo sporné medzi stranami sporu ani že
nedošlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy v časti miesta výkonu práce, taktiež podpísanie dohody o
poskytovaní stravného pri pracovných cestách zo dňa 23.11.2010 a ani nebola sporná medzi stranami
sporu skutočnosť, že žalobkyňa bola vysielaná do zahraničia podľa pokynov zamestnávateľa, ďalej

nebola sporná špecifikácia jednotlivých pracovných miest vymedzených žalobou a výška vyčíslených
nárokov. Sporné bolo posúdenie dohody o poskytovaní stravného pri pracovných cestách a jej účinkov,
ako aj právne posúdenie nárokov žalobkyne z titulu ciest žalobkyne z miesta bydliska na miesto na
Ukrajine, a teda či išlo o prerušenie jednej zahraničnej pracovnej cesty za účelom návštevy rodiny alebo
viaceré pracovné cesty. Súd prvej inštancie považoval žalobu v celom rozsahu za dôvodnú. Uviedol,

že nároky žalobkyne právne posúdil ako cestovné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste. Vo vzťahu
k vznesenej námietke premlčania uplatnených nárokov uviedol, že najstarším uplatneným nárokom
žalobkyne bol mesiac november 2010 a žaloba bola podaná 21.10.2013, t.j. vo všeobecnej 3-ročnej
premlčacej dobe. Vznesenú námietku premlčania nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Nebolo
sporné medzi stranami sporu to, že do podpísania dohody o poskytovaní stravného dňa 23.11.2010,

žalovaný poskytol žalobkyni náhrady v plnej výške podľa Zákona o cestovných náhradách na základe
písomného vyúčtovania cestovných výdavkov, ktoré žalobkyňa predkladala žalovanému a to až do
podpisu dohody o tzv.paušálnej náhrade vo výške 300,- Eur, odkedy sa viedli len dochádzkové listy. Z
vykonanéhodokazovaniajezrejmé,žebolatojedinázmenavovýškecestovnýchnáhrad,kuktorejdošlo
po uzavretí predmetnej dohody. Nedošlo k žiadnej zmene v organizácií zahraničných pracovných ciest

podľa pokynov zamestnávateľa, ktorý žalobkyňu, ako aj ďalších zamestnancov každý týždeň vysielal
na pracovisko na W. služobným motorovým vozidlom, ktoré bol poverený riadiť manžel žalobkyne
s presne určeným miestom nástupu, miesta výkonu práce, času trvania, spôsobu dopravy a miesta
skončenia pracovnej cesty. Nebolo sporné, že niekedy žalovaný vyžadoval od žalobkyne prevzatie
finančnej hotovosti na pracovisku vo N., prípadne výkon práce na pracovisku vo N.. Žalovaný v konaní

nepredložil žiadnu písomnú zmluvu, z ktorej by bolo zrejmé, že sa so žalobkyňou dohodol na návštevách
rodiny počas víkendu, ktoré by bolo možné právne kvalifikovať ako prerušenie zahraničnej pracovnej
cestyzdôvodunávštevyrodinypodľa§12Zákonaocestovnýchnáhradách.Navyšepredmetomkonania
vo vzťahu k víkendom je len stravné za pracovnú cestu v smere N. - W. v časovom rozmedzí 6 - 12 hodín.
V neposlednom rade žalovaný nevyvrátil tvrdenie žalobkyne, že počas víkendov nemali zabezpečené

stravovanie, žalovaný im nebol ochotný poskytnúť žiadne náhrady a s ubytovaním mali problémy aj
počas pracovného týždňa, keď zistili, že nie je zaplatené a odmietli ich ubytovať.

2. Pokiaľ ide o dohodu o poskytovaní stravného pri pracovných cestách zo dňa 23.11.2010, túto
súd prvej inštancie považoval za absolútne neplatnú pre obchádzanie zákona a rozpor s dobrými

mravmi, preto s ňou nespájal žiadne právne účinky. Zákon o cestovných náhradách síce umožňuje
paušalizovať náhrady podľa tohto zákona, avšak pri výpočte paušálnej sumy je zamestnávateľ povinný
vychádzať z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo
skupine zamestnancov a prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy.
Podľa listinných dôkazov (v spise na č.l. 50 až 83) boli žalobkyni vyplácané zákonné cestovné náhrady

do podpísania predmetnej dohody v rozmedzí cca 400,- Eur až 773,- Eur mesačne. Súd prvej inštancie
poukázal na ust.§ 13 ods.6 Zákona o cestovných náhradách, kedy so zamestnancom ktorému častá
zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania (nejde o tento prípad) možno dohodnúť v
pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchýlne od tohtozákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj stravné, ako je
to uvedené v ods.4, naviac však o 25 %. V danom prípade došlo u žalobkyni k zníženiu zákonného
stravného o viac ako 25 %, pričom žalovaný ani nešpecifikoval ako dospel k paušálnej sume, akou

kalkuláciou a z akých priemerných podmienok vychádzal. V zásade inštitút paušalizácie cestovných
náhrad má uľahčiť a zjednodušiť administratívnu náročnosť spojenú s ich uplatňovaním pre obe strany,
má približne zodpovedať priemerným nárokom zamestnanca a povinnostiam zamestnávateľa a nie
vytvárať priestor na špekulatívne správanie v neprospech zamestnanca. Predmetnou dohodou sledoval
žalovaný len vlastné ekonomické ciele (minimalizácia pracovnoprávnych nákladov) bez ohľadu na

oprávnené záujmy žalobkyne a v podstate na jej účet. Takéto konanie žalovaného nemôže požívať
právnu ochranu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie špecifikoval priznaný nárok z titulu stravného
nasledovne: - za mesiac november 2010 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 19
kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a za 4 dní vo
výške 50 % zo základnej sadzby stravného (čas strávený na zahraničnej pracovnej ceste v rozmedzí 6
- 12 hodín v kalendárnom dní), pričom išlo o dni, kedy žalobkyňa cestovala na W. a slovenskú štátnu

hranicu prechádzala o 17,00 hod. Žalobkyňa mala teda nárok za stravné za mesiac november 2010
vo výške 777,- Eur (19 dní x 37,- Eur = 703,- Eur, 4 dní x 18,50 Eur = 74,- Eur, t.j. celkom 777,- Eur).
Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac november 2010 je dlžný z
titulu stravného 477,- Eur. V mesiaci december 2010 odpracovala žalobkyňa na zahraničnej pracovnej
ceste 18 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a 2

dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. Žalobkyňa mala za
uvedený mesiac nárok na stravné vo výške 703,- Eur (18 dní x 37,- Eur = 666,- Eur + 37,- Eur = 703,-
Eur). Žalobkyni uhradil žalovaný stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac december 2010 z titulu
stravného je dlžný 403,- Eur. V mesiaci január 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej
ceste 15 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné a 4 dní vo výške 50 % zo základnej sadzby

stravného. Z titulu stravného jej teda za mesiac január 2011 vznikol nárok vo výške 629,- Eur (15 dní
x 37,- Eur = 555,- Eur, 4 dní x 18,50 Eur= 74,- Eur, t.j. spolu 629,- Eur). Žalovaný vyplatil žalobkyni
stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac január 2011 je dlžný z titulu stravného 329,- Eur. V mesiaci
február 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 19 kalendárnych dní a mala nárok
na stravné v sume základnej sadzby stravného a za 4 dní mala nárok na stravné vo výške 50 % zo

základnej sadzby stravného, t.j. mala nárok v celkovej výške 777,- Eur (19 dní x 37,- Eur = 703,- Eur + 4
dní x 18,50 Eur = 74,- Eur, t.j. celkom 777,- Eur). Žalovaný uhradil stravné vo výške 300,- Eur, a preto jej
za mesiac február 2011 je dlžný 477,- Eur. Za mesiac marec 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej
pracovnejceste21kalendárnychdní,zaktorémalanároknastravnévsumezákladnejsadzbystravného
a 4 dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. V mesiaci marec

2011 teda mala nárok z titulu stravného na 851,- Eur (21 dní x 37,- Eur = 777,- Eur, 4 dní x 18,50 Eur =
74,- Eur, t.j. celkom 851,- Eur). Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac
marec 2011 je dlžný 551,- Eur. V mesiaci apríl 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej
ceste 6 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a jeden
deň, za ktorý mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. Žalobkyňa mala

nárok na stravné za mesiac apríl 2011 vo výške 240,50 Eur ( 6 dní x 37,- Eur = 222,- Eur, 1 deň x 18,50
Eur = 18,50 Eur, spolu 240,50 Eur). Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, t.j. žalobkyňa
je žalovanému za mesiac apríl 2011 dlžná 59,50 Eur. V mesiaci jún 2011 žalobkyňa odpracovala na
zahraničnej pracovnej ceste 9 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej
sadzby stravného a 2 dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného.

Za mesiac jún 2011 vznikol žalobkyni nárok na stravné vo výške 370,- Eur ( 9 dní x 37,- Eur = 333,- Eur, 2
dní x 18,50 Eur = 37,- Eur). Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto je dlžný z titulu
stravného žalobkyni sumu 70,- Eur. V mesiaci júl 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej
ceste 15 dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a 4 dní, za ktoré mala
nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. Za mesiac júl 2011 žalobkyňa mala

nárok z titulu stravného v sume 629,- Eur ( 15 dní x 37,- Eur = 555,- Eur, 4 dní x 18,50 Eur = 74,- Eur).
Žalovaný jej uhradil 300,- Eur, a preto je dlžný za mesiac júl 2011 z titulu stravného žalobkyni vo výške
329,- Eur. V mesiaci august 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 5 kalendárnych
dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného vo výške 185,- Eur. Žalovaný
uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto žalobkyňa je žalovanému za mesiac august 2011

dlžná 115,- Eur. V mesiaci september 2011 odpracovala žalobkyňa na zahraničnej pracovnej ceste
14 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok za stravné v sume základnej sadzby stravného a 3 dní, za
ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného, t.j. za mesiac september
2011 vo výške 573,50 Eur (14 dní x 37,- Eur = 518,- Eur, 3 dní po 18,50 Eur = 55,50 Eur). Žalovanýuhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac september 2011 je dlžný žalobkyni z
titulu stravného 273,50 Eur. Celkom žalobkyňa vykonávala prácu na zahraničnej pracovnej ceste 141
dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a 28 dní, za ktoré mala nárok

na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. V číselnom vyjadrení nárok na vyplatenie
stravného za uvedené predstavuje 5.735,- Eur. Žalovaný vyplatil z titulu stravného žalobkyni 3.000,-
Eur, a preto je dlžný z titulu nevyplatenia cestovnej náhrady - stravného sumu 2.735,- Eur, k zaplateniu
ktorej súd prvej inštancie žalovaného zaviazal. Cestovné výdavky a výdavky za ubytovanie uhrádzal
žalovaný žalobkyni v plnom rozsahu. Žalobkyňa na zahraničnej pracovnej ceste nemala zabezpečené

bezplatné stravovanie a to ani čiastočne, ktoré si uhrádzala v celom rozsahu sama. Za mesiac november
a december 2010 si uplatnila vreckové vo výške 5 % zo sumy stravného, teda za mesiac november
2010 vo výške 38,85 (5 % zo sumy 770,- Eur) a za mesiac december vo výške 35,15 Eur (5 % zo
sumy 703,- Eur). Súd prvej inštancie žalobe vyhovel aj ohľadne uplatneného nároku z titulu cestovného,
ktorý považoval za dôvodný, vrátane priznaného úroku z omeškania vo výške 5,50 % od 11.10.2011 do
zaplatenia s poukazom na ust.§ 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods.1 Nariadenia

vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. O trovách
konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku tak,
že priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške, lebo mala vo veci úspech, t.j. v sume 206,17
Eur, ktoré špecifikoval.

3.Opravnýmuznesenímč.k.7Cpr/5/2013-103azodňa27.05.2015bolopravenývýrokotrováchkonania
napadnutého rozhodnutia so špecifikáciou čísla účtu Centra právnej pomoci č. účtu XXXXXXXXXX/
XXXX, I. pokladnica, VS: XXXXXX postupom podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku.

4. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal nesprávne skutkové

zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na ustanovenie § 34 zákona č. 283/2002
Z.z. o cestovných náhradách, podľa ktorého náhrady možno paušalizovať. Žalovaný vyplácal mesačne
náhradu z titulu cestovných náhrad v paušálnej výške 300,- Eur. Pri jej určení zohľadňoval čerpanie
dovolenky, sviatky, prípadne nemoc. Poukázal pritom na to, že žalobkyňa mala vyplatenú sumu 300,-
Eur aj keď na pracovnej ceste nebola, lebo pracovala aj na pracovisku vo N. aj na pracovisku v W.,

rôzne, podľa potreby. Nesúhlasil so záverom súdu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39
Občianskeho zákonníka vo vzťahu k dohode o poskytovaní paušálnej náhrady pre rozpor so zákonom
a obchádzanie zákona. Uviedol, že žalobkyňa sa neplatnosti dohody začala dovolávať až 7 mesiacov
od skončenia pracovného pomeru. Súd nesprávne vyvodil záver, že žalovaný vysielal zamestnancov
na služobnú cestu každý týždeň, a preto majú nárok aj na stravné za čas cesty z domova a späť a na

pracovisko a tiež na vreckové. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť.

5. Právny zástupca žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie pri
rozhodovaní vo veci prihliadol na celý komplex rozhodujúcich okolností, ktoré boli v konaní preukázané.
K uplatneným odvolacím dôvodom žalovaným uviedol, že boli predmetom posúdenia aj v konaní

pred súdom prvej inštancie. Navrhli potvrdiť napadnutý rozsudok, uplatnili si náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré špecifikovali.

6. V právnej veci strán sporu bolo odvolanie podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v
znení platnom a účinnom do 30.6.2016. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného

sporového poriadku, obsahom ktorého je princíp okamžitej aplikability, Civilný sporový poriadok účinný
od 1.7.2016 sa uplatní aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V súlade s
princípom justifikácie účinkov procesných úkonov vyplývajúcim z ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového
poriadku, ide o zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku s tým, že následky úkonov sa uznávajú i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto

následkom nepočíta. Uvedený princíp je kompatibilný s princípom okamžitej aplikovateľnosti vyplývajúci
z ust. § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

7.KrajskýsúdvPrešoveakoodvolacísúdpríslušnýnarozhodnutieoodvolaní(§34Civilnéhosporového
poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysel zásad

vyplývajúcich z ust. § 380 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia pojednávania, s nariadením
termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 Civilného sporového
poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Úlohou odvolacieho súdu v
odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkovýstav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva. Omyl v aplikácii práva je vtedy, ak súd použil iný právny predpis než ktorý
mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

8. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým
stavom,akoajprávnymposúdenímveciodvolacísúdzistil,žesúdprvejinštancie správnezistilskutkový
stavveci,akoajsprávneprávnevecposúdil.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesodôvodnením

uvedeným súdom prvej inštancie.

9. K odvolaniu žalovaného uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho
právneho posúdenia nebolo opodstatnené. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci k
sporným skutkovým zisteniam strán sporu, s ktorými sa náležite vysporiadal. Je nesporné, že žalobkyni
z titulu vysielania na zahraničnú služobnú cestu v rozhodnom období vznikol nárok na stravné podľa

zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, vrátane ustanovení Zákonníka práce, na ktoré súd
prvej inštancie poukázal. Ak žalovaný vyplácal žalobkyni len paušálnu náhradu, ktorá nezodpovedala
ust.§ 3 ods.6 Zákona o cestovných náhradách, t.j. možnosti paušalizovania cestovných náhrad, navyše
viac ako o 25 %, nemožno dohodu o poskytovaní stravného pri pracovných cestách zo dňa 23.11.2011
na základe ktorej žalovaný vyplácal stravné žalobkyni pri pracovných cestách na území Slovenskej

republiky, v zahraničí vo výške 300,- Eur mesačne, považovať za dohodu uzavretú v súlade so zákonom.
Na túto skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal. Zároveň sa vysporiadal aj s uplatnenou
námietkou žalovaného v odvolacom konaní v súvislosti s cestovaním žalovanej na víkendy domov,
vrátane času stráveného na zahraničnej pracovnej ceste v rozmedzí od 6 do 12 hodín v kalendárnom
dní. Žalobkyňa si v konaní uplatnila len náhradu cestovného za skutočne vykonanú zahraničnú pracovnú

cestu, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné, a preto napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s ust.§ 387ods.1,2 Civilného sporového poriadku v spojení
s opravným uznesením.

10. Podľa ust. 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom
prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

Podľa ust.§ 262 ods.1 Civilného sporového poriadku nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ust.§ 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ust.§ 255 ods.1 Civilného
sporového poriadku tak, že odvolací súd priznal žalobkyni plnú náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanému v plnej výške, o ktorej rozhodne samostatným uznesením súdny úradník súdu prvej
inštancie (§ 262 ods.2 Civilného sporového poriadku).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.