Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 20, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/213/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614215629
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7614215629.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a členov JUDr.

Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu Ľ. P., V.. X.X.XXXX, P. L. R., E. XXX/
XX, zastúpeného JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou so sídlom v Košiciach, Urbánkova 1562/6,
proti žalovanému: Profi Credit Slovakia s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752,
zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova
25, o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a vydanie bezdôvodného obohatenia 126,23 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29.
januára 2015 č.k. 11C/208/2014 - 46 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky.

V prevyšujúcej časti rozsudok zrušuje a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že poplatok 367,49 eura za službu spočívajúcu v
možnosti odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, žalovanému uložil povinnosť do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške 126,23 eura, žalobcovi zaplatiť k rukám jeho právneho zástupcu trovy
právneho zastúpenia vo výške 259,95 eura a Slovenskej republike zaplatiť na účet Okresného súdu

Spišská Nová Ves súdny poplatok v sume 116 eur.

V odôvodnení poukázal na tvrdenie žalobcu, že dňa X.X.XXXX uzatvoril so žalovaným zmluvu o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu bola schválená výška úveru (úverový
limit) 1.500 eur s tým, že celkovo mal žalovanému zaplatiť sumu 3.698,40 eura. V skutočnosti obdržal
od žalovaného sumu 1.132,51 eura a vrátil žalovanému sumu 1.258,74 eura, t.j. o 126,23 eura viac,
ktoré žiada vydať od žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia, pretože poskytnutý úver je nutné

považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, lebo zmluva nemá náležitosti požadované ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k)
a neobsahuje údaj o dĺžke trvania úveru, termíne konečnej splatnosti úveru a ani výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom popri neprijateľnom úroku vo výške 70,01%
si žalovaný neoprávnene od sumy 1.500 eur odpočítal sumu 367,49 eura ako odplatu za poskytnutie
služby v zmysle čl. 8 ods. 8.1. písm. a) dohody o poskytnutí služby, spočívajúcej v možnosti odkladu
maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu. Poukázal tiež na obranu žalovaného, že

žalobcom uplatnený nárok je premlčaný a podanie žaloby je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko v
postupe žalobcu ide o zjavnú snahu zneužiť ustanovenia upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy a
dosiahnuť ich prekrútením neoprávnený majetkový prospech, tvrdiac pritom, že dohodu o poskytnutí
službyuvedenúvbode8zmluvyorevolvingovomúvereuzavrelžalobcadobrovoľne,jejuzavretienebolopodmienkou na poskytnutie úveru a ani na vznik zmluvy o revolvingovom úvere, pretože dohoda o
poskytnutí služby je samostatným právnym úkonom, ktorý je výhodnejší oproti zákonnej regulácii, keďže
umožňuje dlžníkovi v prípade využitia odkladu splátok vyhnúť sa sankciám za omeškanie a zároveň

splátky s odloženou splatnosťou uhradiť až po uhradení všetkých ostatných splátok. Žalobca za službu
odkladusplátokzaplatilanásledneajreálnevyužil,keďpožiadaloodkladsplátokč.6,7,8aichsplatenie
ako splátky č. 49, 50, 51.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že na základe zmluvy o poskytnutí

revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa X.X.XXXX, žalovaný
poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa zaviazal splácať v mesačných splátkach po 77,05
eura po dobu 48 mesiacov, splatných v dohodnutom termíne splatnosti, pri RPMN vo výške 68,36 %,
priemernej RPMN 44,86 %, ročnej úrokovej sadzbe úveru 70,01 % a ročnej úrokovej sadzbe revolvingu
80,98 %. Titulom úveru a úrokov mal žalobca žalovanému zaplatiť celkovo sumu 3.698,40 eura.
Poskytnutá čiastka revolvingu činila 628,73 eura a celková čiastka revolvingu, ktorú musel žalobca ako

dlžník zaplatiť činila 1.849,20 eura. Zmluva o poskytnutí revolvingového úveru v časti 8 označenej ako
"Dohoda o poskytnutí služby" v bode 8.1 upravuje záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu vo výške
367,49 eura za poskytnutie služby, spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru a vo výške 167,04
eura za poskytnutie služby odkladu splatnosti splátok revolvingového úveru v prípade, že dlžníkovi bude
revolving poskytnutý. Ďalej zistil, že z poskytnutého úveru 1.500 eur bol žalobcovi reálne vyplatený úver

v celkovej sume 1.132,51 eura, bol mu poskytnutý odklad splátky č. 6, žalobca žalovanému splatil sumu
1.258,74 eura a podľa predloženej karty klienta zostáva mu doplatiť 2.439,66 eura. Napokon zistil, že
žalobca v priebehu mesiaca august 2014 navštívil Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
ktoré ho okrem iného informovalo, že zmluvy uzavreté so žalovaným obsahujú neprijateľné zmluvné
podmienky a tiež neprimeranú odplatu za úver.

Po právnom posúdení veci podľa § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 3, 5 a 6, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm a) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľskýchúveroch,vzneníúčinnomvčaseuzavretiaúverovejzmluvy,článku3ods.1,2Smernice
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993, konštatoval, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako

veriteľom bola dňa 9.3.2011 uzavretá formulárová spotrebiteľská zmluva o poskytnutí revolvingového
úveru, ktorej obsah, vrátane Dohody o poskytnutí služby (ďalej aj „Dohoda“) nemal žalobca možnosť
reálne ovplyvniť alebo pozmeniť, podmienky zmluvy individuálne nedojednal, a uzavrel, že záväzok
žalobcu ako dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu
splátok úveru vo výške 367,49 eura v bode 8.1. Dohody o poskytnutí služby, je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, odporujúcou dobrým mravom, s prihliadnutím na výšku poskytnutého, resp. dohodnutého
úveru a výšku odplaty za odklad splátok, ktorá je absolútne neprimeraná službe poskytnutej žalovaným a
výške poskytnutého úveru a zásadným spôsobom navýšila cenu úveru, naviac ak spotrebiteľ za použitie
služby zaplatil už v čase, keď žiadnu službu ešte nevyužil. Doplnil, že zníženie poskytnutého úveru o
poplatok 367,49 eura pri poskytnutej výške úveru 1.132,51 eura je neprimerané s poukazom na to, že

nie je isté, či vôbec dlžník túto službu do budúcna využije, takéto ujednanie spôsobuje v neprospech
spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi účastníkmi zmluvy, keď nebolo ani individuálne dojednané a je
súčasťou textu zmluvy, ktorej hlavným predmetom plnenia je poskytnutie úveru. Ďalej konštatoval, že
zmluva, vrátane zmluvných dojednaní o revolvingovom úvere, sú písané malým nahusteným písmom,
a hoci ide o pomerne dlhý text obsahujúci množstvo odbornej právnej terminológie, posudzovaná

zmluva nemá podstatné náležitosti požadované ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 o
spotrebiteľských úveroch, a to údaj o dĺžke trvania úveru, termíne konečnej splatnosti úveru, a ani
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z uvedeného vyvodil, že úver je nutné
v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vychádzajúc zo
zistenia, že žalobcovi žalovaný reálne vyplatil sumu 1.132,51 eura, pričom mal mu byť poskytnutý úver

vo výške 1.500 eur, za ktorý mal žalovanému zaplatiť odplatu, t.j. úver a úroky v celkovej výške 3.698,40
eura, ďalej odplatu za odklad splátok úveru 367,49 eura a odplatu za odklad splátok revolvingu 167,04
eura, a to za každý poskytnutý revolving, a teda že odplata z úveru predstavovala sumu viac ako
100 % presahujúcu výšku poskytnutého úveru a odplata za odklad splátok znamenala viac ako 24 %,
dospel k záveru, že takáto dohoda o odplate odporuje dobrým mravom a je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Ďalej uzavrel, že ročná úroková sadzba
úveru uvedená v zmluve vo výške 70,01%, značne prevyšuje priemerné úrokové miery z úverov, keďže
výška úrokovej sadzby určená pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti, poskytnutých na dobu
od 1 do 5 rokov v marci 2011 bola 10,53 % ročne (zistené z internetovej stránky Národnej bankySlovenska), z ktorého dôvodu je úver úžerný a zmluva je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Následne vyvodil záver, že žalovaný pokiaľ poskytol žalobcovi sumu 1.132,51 eura a žalobca mu splatil
sumu 1.258,74 eura, bezúročný a bezpoplatkový úver preplatil o 126,23 eura, žalovaný sa na úkor

žalobcubezdôvodneobohatil,ktoréjepovinnýžalobcovivydať.Napokonžalovanýmvznesenúnámietku
premlčania žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia posúdil v zmysle § 107
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ako nedôvodnú. Vychádzajúc zo skutočnosti, že poslednou splátkou,
ktorú mal žalobca plniť (aj to iba čiastočne) bola splátka splatná dňa XX.X.XXXX, od ktorej začala
plynúť 3-ročná objektívna premlčacia lehota a žaloba bola žalobcom podaná na súd dňa 10.9.2014,

uzavrel, že k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia dôjsť nemohlo
a neuplynula ani subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie peňažného nároku, keďže o okolnostiach,
relevantných na uplatnenie nároku sa žalobca dozvedel v auguste 2014 od Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS.

Výrok o súdnom poplatku odôvodnil aplikáciou ust. § 2 ods. 2, veta prvá, § 4 ods. 2 písm. za) zákona

č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, ktorý vyrúbil podľa položky 1b Sadzobníka súdnych
poplatkov cit. zákona vo výške 99,50 eur za návrh na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a
položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov za návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi priznal ich náhradu v sume 259,95

eura, pozostávajúcu z trov jeho právneho zastúpenia, vrátane náhrady cestovného a náhrady za stratu
času.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h), § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.. Navrhol zmeniť

rozsudok, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní a
náhradu trov za súdny poplatok za podané odvolanie, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Žalovaný napadol závery súdu, podľa ktorých dohoda o
poskytnutí služby nemala povahu individuálneho dojednania, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a poplatok podľa tejto dohody je neprijateľnou podmienkou. Poukazom

na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 - 47, na znenie § 35 ods. 2, § 52a ods. 1, § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka namietol správnosť a nepreskúmateľnosť skutkových záverov prvostupňového
súdu ohľadom vzniku dohody o poskytnutí služby a jej povahy ako samostatného právneho úkonu,
ktorého predmetom bola samostatná služba v podobe záväzku veriteľa poskytnúť odklad splatnosti
splátok a predmetom plnenia bolo právo dlžníka na splnenie uvedeného záväzku veriteľa. Namietol tiež

správnosť záverov súdu o náležitostiach zmluvy o revolvingovom úvere, najmä záver o chýbajúcom
termíne konečnej splatnosti úveru, hoci ide o zmluvu na dobu neurčitú, u ktorej konečnú splatnosť
vo vzťahu k poskytovanej finančnej službe - úver a následné revolvingy, je možné určovať vždy ku
konkrétnemu čerpaniu peňažných prostriedkov, naviac ide len o informáciu, obsahovo zhodnú s údajom
dátumu splatnosti poslednej splátky, kedy pri riadnom splnení záväzkov zo zmluvy dôjde k uhradeniu

úveru, čo je každému priemernému spotrebiteľovi zrejmé. Odkazom na ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák.
č. 129/2010 Z.z., článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/EHS zo dňa XX.X.XXXX o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere napadol aj závery súdu o povinnom rozpisovaní splátky, a to uvedením počtu,
termínov a výšky splátok úrokov, splátok istiny a splátok ostatných poplatkov a súčasne uvedením
aj súčtu „rozdelenej splátky“, pretože zákon hovorí len o jednej splátke, nie o splátke istiny, splátke

úroku a splátke iných poplatkov. Za predčasné a vecne nesprávne označil aj závery prvostupňového
súdu ohľadne výšky odplaty za úver. Zdôraznil, že porovnávanie sumy úveru s celkovou sumou na
úhradu je nesprávne, pretože celková suma na úhradu zahrňuje aj sumu úveru, pričom otázka odplaty
za poskytnutý spotrebiteľský úver bola v čase uzavretia zmluvného vzťahu so žalobcom výslovne
upravená v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že odplatu za poskytnutie peňažných

prostriedkov nemožno porovnávať len s odplatami bánk, t.j. porovnávať ju len s úrokovými sadzbami
bánk. Napokon podľa žalovaného súd prvého stupňa nesprávne posúdil i začiatok premlčacej lehoty,
nakoľko dôkaz spočívajúci v súkromnej listine združenia nie je objektívny.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať mu

náhradu trov odvolacieho konania. Zopakoval, že dohoda o poskytnutí služby v bode 8.1. zmluvy o
revolvingovom úvere zo dňa X.X.XXXX spôsobuje hrubú nerovnováhu práv a povinností v neprospech
spotrebiteľa, keďže žalovaný mu strhol poplatok za to, že by snáď niekedy v budúcnosti žiadal o odklad
splátok za splnenia ďalších podmienok, ale mohol by mu povoliť odklad maximálne troch splátok. Podľažalobcu súd prvého stupňa správne uzavrel, že posudzovanej zmluve chýbajú náležitosti vyžadované §
9 ods. 2 písm. f) a k) zák. č. 129/2010 Z.z., keď neurčila dátumovo konečnú splatnosť úveru a nerozlíšila
splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle

§ 11 ods. 1 cit. zákona. Poukazom na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 26/2011 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 12/2012 za správny označil
aj záver súdu o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, ako i záver o tom, že jeho nárok uplatnil na súde včas, keďže objektívna premlčacia doba
začala plynúť od dátumu splatnosti poslednej splátky, t.j. odo dňa XX.X.XXXX a žalobu podal na súd

dňa 10.9.2014.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 20.4.2015 poukázal na definíciu spotrebiteľa v bode 18
preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/ 29 a doplnil, že žalobca uzavrel
posudzovanú dohodu o poskytnutí služby slobodne a dobrovoľne, vediac o jej význame, právach a
povinnostiach z nej plynúcich, túto dohodu osobitne podpísal, a teda je individuálnym dojednaním v

zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd na základe podaného odvolania prejednal vec bez nariadenia pojednávania § 214 ods.
2 O.s.p., keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedený v § 214 ods. 1 O.s.p., za
dodržania podmienok ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. V rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného proti výroku o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky nie je dôvodné.

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v tejto jeho napadnutej časti v intenciách podaného odvolania

dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní a ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť
pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatňovaných dôvodov odvolania.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti, ktorou určil neprijateľnosť označenej zmluvnej podmienky
nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by
opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v
jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne

interpretoval.

Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o tejto
napadnutej časti rozsudku vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie
založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, a prihliadol na všetky skutočnosti,

ktoré za tohto konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v §
132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a
pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody tejto časti napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie vecnej správnosti tejto časti napadnutého rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím
dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza:

V posudzovanom prípade je nesporné, že nárok žalobcu je odvodzovaný z právneho vzťahu zo zmluvy o

spotrebiteľskomúvere,ktorábolamedziúčastníkmiuzavretádňa9.3.2011,naktorýsavzťahujeosobitný
právny predpis, a to zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Z tohto pohľadu správne súd prvého stupňa pri rozhodovaní postupoval a správne na zistený skutkový
stav aplikoval (o.i.) aj ust. § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide
o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto
zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienkyindividuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (odsek
2 cit. ust.). Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a

spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Pre spotrebiteľské zmluvy platí, že nesmú obsahovať neprijateľné podmienky a nejasnosť alebo
nezrozumiteľnosť zmluvných dojednaní nesmie byť na ťarchu spotrebiteľa. Samotným východiskom je
pritom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym

dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu
profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a konečne so zreteľom na možnosť
stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zo stretu autonómie vôle a z
myšlienky rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej
pozície, t.j. spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Predmetný právny vzťah
medzi účastníkmi konania preto správne súd prvého stupňa posudzoval aj podľa (vyššie citovaných)

ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, ktoré v
častitýkajúcejsazneužívajúcichklauzúlvspotrebiteľskýchzmluváchpredstavujútranspozíciuSmernice
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
zavádzajúcej systém ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc pritom z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza
v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi z hľadiska vyjednávacej sily i úrovne

informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo
dodávateľombeztoho,abymoholovplyvniťichobsah(rozsudokvoveciOcéanoGrupoEditorialaSalvat
Editores, bod 25 a rozsudok zo dňa 26.10.2006 Mostaza Claro, C-168/05, bod 25).

V danom prípade je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že dôvodom, prečo súd prvého

stupňaurčil,žejeneprijateľnouzmluvnoupodmienkouzáväzokžalobcuakodlžníkazaplatiťžalovanému
odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 367,49 eura v
bode 8.1. Dohody o poskytnutí služby, je v podstate jeho právny názor, že je absolútne neprimeraná
službe poskytnutej žalovaným, s prihliadnutím na výšku odplaty za odklad splátok poskytnutého úveru
(367,49 eura) a výšku skutočne poskytnutého úveru (1.132,51 eura), a zásadným spôsobom navýšila

cenu úveru, naviac, ak žalobca ako spotrebiteľ za použitie služby zaplatil už v čase, keď žiadnu službu
ešte nevyužil a nie je isté, či vôbec dlžník túto službu do budúcna využije alebo nie, čím spôsobuje
v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi účastníkmi Dohody, ktorú žalobca individuálne
nedojednal, pretože nemal možnosť reálne ovplyvniť alebo pozmeniť podmienky vopred pripravenej
formulárovej zmluvy žalovaného dodávateľa. S týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.

Podľa názoru odvolacieho súdu správnosť tohto záveru žalovaný spochybňuje nedôvodne, ak tvrdí,
že Dohoda o poskytnutí služby je samostatným právnym úkonom, ktorý bol so žalobcom dohodnutý
individuálne. Dôkazné bremeno o preukázaní tejto skutočnosti zaťažovalo v konaní žalovaného. Ten bol
totiž povinný na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy (§ 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.) s tým, že za

dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 125 veta prvá O.s.p.). Pokiaľ dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení žalovaný
neoznačil, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Z obsahu spisu možno uzavrieť, že

žalovaný si nesprávne zamieňa svoju dôkaznú povinnosť s povinnosťou tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.),
ktorá je predpokladom dôkaznej povinnosti. Preštudovaním spisu odvolací súd zistil, že žalovaný
mal v priebehu konania vytvorený relevantný priestor na preukázanie ním tvrdených skutočností o
individuálnom dojednaní obsahu posudzovanej Dohody o odklade splátok, pričom tento vymedzený
priestor ho nestaval v porovnaní so žalobcom do podstatne nevýhodnejšej pozície, čo by indikovalo

porušenie princípu rovnosti v konaní. V konaní pred súdom prvého stupňa totiž žalovaný v písomnom
podaní zo dňa 28.1.2015 súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci bez jeho prítomnosti s tým, že sa
plne pridržiava argumentácie v písomnom vyjadrení zo dňa 5.11.2014 a žiada žalobu v celom rozsahu
zamietnuť (č.l. 40 súdneho spisu). V posudzovanej veci pritom nie je daný ani žalovaným uplatnený
odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Ten by bol daný vtedy, ak by žalovaný ako účastník

konania navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo
veci samej a súd ho nevykonal, čím vznikol nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.
O taký prípad v tejto veci bezpochyby nejde.Za takejto situácie, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav, vychádzajúc z dôkazného tvrdenia žalobcu
a žalovaného, ako aj z ich dôkaznej iniciatívy v konaní (§ 101 ods. 1, § 120 ods. 1 O.s.p.), správne potom
zistené skutkové okolnosti vyhodnotil (§ 153 ods. 1 O.s.p.), „nachádzajúc“ pritom taký výklad ustanovení

Občianskeho zákonníka, ktorý reflektoval i na obsah a účel unijnej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v
príslušnej smernici, správne zohľadnil aspekt materiálnej rovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom
a na základe vykonaného dokazovania potom správne uzavrel, že z formy a obsahu Dohody o odklade
splátok uzatvorenej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač
formuláramalžalovanýužvopredpripravenýadopisovaldonejibakonkrétneúdajetýkajúcesažalobcu,

pričom žalobca obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil a
individuálne ich so žalovaným nedojednal. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch
(štandardná, formulárová) treba totiž považovať aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp.
zmluvných ustanovení (interná štandardizácia resp. vytvorenie vzorov; K.Csach, Štandardné zmluvy,
Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., Plzeň 2009, str. 30). Záver, že ide o formulárovú
zmluvu umocňuje aj jej číselné označenie č.8300037195 (č.l. 7 súdneho spisu). V prejednávanej veci

sa odvolací súd stotožňuje i s názorom súdu prvého stupňa, že posudzované zmluvné dojednanie je
vyhotovenétakýmdrobnýmpísmom,žetoznemožňujeúčastníkovizmluvnéhovzťahuakospotrebiteľovi
sa s nimi riadne oboznámiť. V tomto smere súd prvého stupňa v odôvodnení tejto časti preskúmavaného
rozsudku riadne (racionálne) a v rámci judikatórnej i doktrinálne spracovanej základne v odôvodnení
svojho rozhodnutia primerane vysvetlil, na základe akých úvah k danému právnemu záveru dospel.

Rozhodnutie o určení neprijateľnosti označenej zmluvnej podmienky nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, či zaťažené vecnými omylmi, resp. ústavne nekonformné, pretože prvostupňový
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a
nepoprel ich účel a význam. Žalovaný v odvolaní v podstate len pokračuje v polemike s týmto názorom a
dožaduje sa prieskumu odvolacím súdom. Námietka nepreskúmateľnosti záverov prvostupňového súdu

ohľadom vzniku a povahy dohody o poskytnutí služby je tak neopodstatnená. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS
188/06).

Pretože nebolo zistené, že by rozsudok v tejto jeho napadnutej časti bol postihnutý vadou, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) z vyššie uvedených dôvodov,
ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v tejto
preskúmavanej časti v plnom rozsahu stotožňuje, odvolací súd rozsudok vo výroku o určení neprijateľnej
zmluvnej podmienky potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

V ďalšom, t.j. vo vzťahu k napadnutému vyhovujúcemu výroku o uložení povinnosti žalovanému vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 126,23 eura, dospel odvolací súd k záveru, že podmienky
pre potvrdenie a ani zmenu tejto časti napadnutého rozsudku splnené neboli, ale rozsudok je potrebné
spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania zrušiť a vec v tejto časti vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), pretože súd zaťažil konanie a následne rozhodnutie o tejto
napadnutej časti vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozsudku v tejto jeho napadnutej časti pre
nedostatok dôvodov, na ktorú odvolací súd prihliada (aj) z úradnej povinnosti, keďže mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a predstavuje vadu, ktorá je významná z hľadiska § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p..

Z práva na spravodlivý proces predovšetkým vyplýva povinnosť súdu umožniť účastníkom účinné
uplatňovanie námietok a argumentov, ako i povinnosť súdu sa s týmito námietkami a argumentmi, ktoré
sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie, presvedčivo v odôvodnení vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06,
II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) tak, aby odôvodnenie rozsudku malo náležitosti vyžadované

ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Táto povinnosť nebola súdom prvého stupňa náležite rešpektovaná.Súdprvéhostupňasatotižvrozporesvyššieuvedenýmuspokojilvrozsudkuibasvýpočtomvykonaných
dôkazov a tvrdení účastníkov a následne poukazom na znenie ustanovení § 39, § 52 ods. 1 až 4, §
53 ods. 1, 3, 5 a 6, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 9

ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v
čase uzavretia úverovej zmluvy už len neprípustne formuloval tzv. súhrné zistenie, ktorým zistil rozhodný
skutkový stav súčasne na základe všetkých vykonaných dôkazov bez toho, aby uviedol, na základe
ktorých konkrétnych dôkazov sa vo vzťahu k nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia to
ktorézisteniečiní,pričomsvojzáver obezdôvodnomobohatenížalovanéhovsume123,23eura,vyvodil

zo zistenia, že žalovaný reálne vyplatil žalobcovi sumu 1.132,51 eura, hoci mal mu byť poskytnutý úver
vo výške 1.500 eur, za ktorý mal žalovanému zaplatiť odplatu, t.j. úver a úroky, v celkovej výške 3.698,40
eura, ďalej odplatu za odklad splátok úveru 367,49 eura a odplatu za odklad splátok revolvingu 167,04
eura, a to za každý poskytnutý revolving a vychádzajúc pritom záveru, že: 1/ úver je nutné v zmysle § 11
ods. 1 písm. a) cit. zákona považovať za bezúročný a bez poplatkov, pretože posudzovaná zmluva nemá
podstatné náležitosti požadované ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských

úveroch, a to údaj o dĺžke trvania úveru, termíne konečnej splatnosti úveru, a ani výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, 2/ ročná úroková sadzba úveru uvedená v zmluve vo výške
70,01%, značne prevyšuje priemerné úrokové miery z úverov, 3/ odplata z úveru predstavovala sumu
viac ako 100 % presahujúcu výšku poskytnutého úveru a 4/ zmluva je neplatná podľa § 39 Občianskeho
zákonníka.

Za tohto stavu (keď súd o.i. na jednej strane uzavrel, že úver je bezúročný a bez poplatkov pre
absenciu zákonom požadovaných náležitostí a na strane druhej, že celá zmluva je neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka), žalovaný síce neopodstatnene namieta správnosť posúdenia ním vznesenej
námietky premlčania uplatneného nároku žalobcu v situácii, ak prvostupňový súd začiatok plynutia

objektívnej premlčacej lehoty odvíjal odo dňa splatnosti poslednej splátky úveru, ktorú mal žalobca plniť,
avšak dôvodne žalovaný namieta nepreskúmateľnosť tejto časti napadnutého rozsudku, ktorá bráni
odvolaciemu súdu zhodnotiť jeho správnosť so zreteľom na žalovaným uplatnené odvolacie dôvody
a podrobiť ho odvolaciemu prieskumu z hľadiska obsahu jeho odvolacích námietok (najmä ohľadom
náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere, povinného rozpisovania splátky a výšky odplaty za úver), pri

súčasnom rešpektovaní zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania (§ 9 ods. 1, § 10 ods.
1 O.s.p.). Rovnako znemožňuje i žalobcovi a žalovanému právne relevantným spôsobom reagovať na
právne závery súdu prvého stupňa, preto takýmto postupom bola účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom, čo je podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. vždy dôvod na zrušenie rozsudku odvolacím
súdom.

Predovšetkým z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa v prevyšujúcej časti spolu so súvisiacim výrokom o trovách
konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (odsek 2 tohto zákonného ustanovenia).

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vychádzať z právneho názoru a pokynov odvolacieho
súdu vyslovených v tomto zrušujúcom uznesení (§ 226 O.s.p.), vysporiadať sa dôsledne s námietkami
a argumentáciou žalobcu i žalovaného v priebehu prvostupňového i odvolacieho konania, následne vo
veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby
z odôvodnenia rozhodnutia bolo nepochybné právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu vo vzťahu

k žalovanému, ako aj právne závery, ktoré vyvodil zo zisteného skutkového stavu.

V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách celého konania vrátane trov tohto odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č.757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.