Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/52/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211205013
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3211205013.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v právnej veci žalobcu: Q. F. Q. - G., so sídlom B. Z. č. XXX,
IČO: 22 813 977, zastúpeného v konaní advokátskou kanceláriou U. J., s.r.o., so sídlom O., Q. č. 1,
IČO: 36 862 134, proti odporcovi: Q. XX, d.o.o., so sídlom F., R. č. 5, W., IČO: 1807145000, o zaplatenie
7.393,39 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou č.k. 5Cb/63/2011-307

zo dňa 9. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil, že nemá právomoc na prejednanie a rozhodnutie

sporu, konanie preto zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na ich náhradu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom na vydanie európskeho platobného
rozkazu zo dňa 21.11.2011 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 7.393,39 Eur s
príslušenstvom. Žalobca v návrhu tvrdil, že zaplatenie žalovanej sumy požaduje titulom neuhradenej
kúpnej ceny za dodaný tovar, ktorý dodal žalovanému v mieste svojej prevádzkarne, teda na území
Slovenskej republiky, čím je daná právomoc i príslušnosť Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Proti

vydanému európskemu platobnému rozkazu podal včas odpor žalovaný, preto vo veci bolo nariadené
pojednávanie na deň 26.11.2013, na ktoré sa žalovaný nedostavil, ale v tento deň doručil súdu písomné
vyjadrenie, v ktorom namietal nedostatok právomoci a príslušnosti Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou rozhodovať v tejto veci s poukazom na články 5 až 24 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Súd
prvého stupňa postupom podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku. skúmal, či sú splnené podmienky
zaktorýchmôžekonaťvoveci.Poukázalnaskutočnosť,ževdanomprípadeideosporsmedzinárodným

prvkom, kde žalobca je fyzickou osobou oprávnenou na podnikanie s miestom podnikania v Slovenskej
republike a žalovaný je zahraničnou právnickou osobou so sídlom v W., pričom medzi nimi ide o spor
z kúpnej zmluvy z dôvodu nesplnenia záväzku zo strany žalovaného. Vzhľadom na medzinárodný prvok
v spore, súd prvého stupňa skúmal svoju právomoc v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.
decembra 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (ďalej len nariadenie). Vychádzal z čl. 2 ods. 1, čl. 5 bod 1 písm.

a), b), čl. 24 , čl. 26 ods. 1, čl. 60 nariadenia a konštatoval, že žalovaný má sídlo
v Slovinsku, preto v zmysle čl. 2 ods. 1 nariadenia ho žalobca mohol žalovať iba na súde v W.
za predpokladu, ak nariadenie neustanovuje inak. Uviedol, že iným ustanovením nariadenia, podľa
ktorého mohol žalobca žalovať žalovaného o zaplatenie kúpnej ceny v inom členskom štáte EÚ vrátane
Slovenskej republiky, je iba ustanovenie čl. 5 bod 1 písm. a), b) nariadenia. Žalobca mohol žalovať
žalovaného o zaplatenie kúpnej ceny na súde

v Slovenskej republike iba v prípade, že tu bolo miesto zmluvného plnenia, teda miesto, kam sa
podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať. Nebolo však preukázané, že miesto, kam sa tovar dodal,alebo sa mal dodať, je prevádzkareň žalobcu, čiže miesto na území Slovenskej republiky. Naopak, z
medzinárodných nákladných listov CMR vyplýva, že tovar sa mal dodať žalovanému do W. (bod 2 CMR;
č. l. 43, 44 spisu). Zdôraznil, že pre výklad nariadenia na účely skúmania právomoci nemožno použiť

vnútroštátne predpisy hmotného práva (ktoré nemusia byť napokon aplikovateľné ani vo veci samej)
a na ich výklad ohľadne miesta dodania tovaru nie je možný podľa § 412 Obchodného zákonníka,
pretože rozhodujúcim je autonómny úniový obsah relevantných pojmov. Uviedol, že pojmu "kam sa
podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať" môže zodpovedať len skutočné miesto dodania tovaru,
a nie jeho odovzdanie dopravcovi v prevádzkarni žalobcu, keďže je zrejmé, že tam tovar nezostal.

Slovenský súd (Okresný súd Bánovce nad Bebravou) by mal v zmysle citovaných ustanovení nariadenia
právomoc vo veci konať iba vtedy, ak by sa žalovaný zúčastnil konania. Toto pravidlo sa neuplatní,
ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú
právomoc podľa článku 22. Žalovaný sa však konania nezúčastnil, lebo na pojednávanie dňa 26.11.2013
sa nedostavil a okrem toho písomne namietol absenciu právomoci tunajšieho súdu. Pretože žalovaný
sa na súd nedostavil, na území Slovenskej republiky nemá bydlisko resp. sídlo, ale toto má v Slovinsku,

a navyše namietal absenciu právomoci súdu Slovenskej republiky, súd prvého stupňa v zmysle čl. 26
ods. 1 nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu
a v zmysle § 104 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil. Zdôraznil, že
nedostatok jeho právomoci na prejednanie tohto sporu s medzinárodným prvkom je takým nedostatkom
konania,ktorýnemožnoodstrániť,pričomnámietkužalobcu,žežalovanýmoholpríslušnosťnamietaťiba

pri prvom úkone, teda súčasne s podaním odporu, vyhodnotil ako nedôvodnú, lebo žalovaný nenamietal
príslušnosť v zmysle slovenského procesného práva (Občianskeho súdneho poriadku), ale právomoc
v zmysle nariadenia, a už len tým, že sa konania nezúčastnil, keď sa na pojednávanie nedostavil,
bolo potrebné ex offo vyhlásiť nedostatok právomoci konať a rozhodnúť v tejto veci. Výrok o náhrade
trov konania odôvodnil podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, v

zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené,
a to z dôvodu, že ani jeden z účastníkov nezavinil, že konanie sa muselo zastaviť, lebo žalobca mal
možnosť žalovať žalovaného na tunajšom súde a žalovaný v priebehu konania využil práva priznané
mu nariadením, ktorých uplatnenie má za následok nemožnosť súdu vo veci konať pre nedostatok jeho
právomoci.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa má
právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu a má ďalej riadne pokračovať v začatom konaní.
Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205

ods. 2 písm. f) O.s.p. Zdôraznil, že právomoc a príslušnosť Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
na prejednanie veci preukázal tým, že miestom plnenia záväzku ako miesto v členskom štáte, kde bol
alebo mal byť tovar dodaný podľa zmluvy, sú B. Z., konkrétne miesto jeho prevádzkarne, čoho dôkazom
sú dodacie listy predložené súdu. Poukázal na ust. § 37a písm. d) zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov v zmysle ktorého právomoc slovenského

súdu je daná aj vo veciach ostatných zmlúv , ak tovar mal byť alebo bol odovzdaný, služby poskytnuté
alebo práce vykonané na území SR; inak ak miesto plnenia malo byť alebo bolo na území SR. Poukázal
na komentár k Obchodnému zákonníku, v zmysle ktorého dodanie tovaru môže byť realizované
faktickým odovzdaním tovaru medzi účastníkmi zmluvy alebo na základe konania osôb oprávnených
konať za účastníkov zmluvy alebo odovzdaním cenných papierov (náložných listov, skladiskových listov

a pod.), ktoré oprávňujú kupujúceho nakladať s tovarom. Ďalej poukázal na ust. § 412 ods. 1, 2, 3
Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v
určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre
kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim. Predávajúci umožní kupujúcemu uplatniť
práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi, pokiaľ tieto práva nemá kupujúci na základe prepravnej

zmluvy. Ak zmluva nemá ustanovenie o odoslaní tovaru predávajúcim a tovar je v zmluve jednotlivo
určený alebo určený podľa druhu, ale má byť dodaný z určitých zásob alebo sa má vyrobiť, a strany
v čase uzavretia zmluvy vedeli, kde sa nachádza alebo kde sa má vyrobiť, uskutočňuje sa dodanie,
keď sa kupujúcemu umožní nakladať s tovarom v tomto mieste. V prípadoch, na ktoré sa nevzťahujú
odseky 1 a 2, splní predávajúci povinnosť dodať tovar tým, že umožní kupujúcemu nakladať s tovarom

v mieste, kde má predávajúci svoje sídlo alebo miesto podnikania, prípadne bydlisko alebo organizačnú
zložku, ak predávajúci jej miesto včas kupujúcemu oznámi. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že
samotné podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu má za následok, že konanie pokračuje
na súde podľa príslušných predpisov daného štátu, preto miestnu príslušnosť mohol žalovaný namietaťlen v podanom odpore, ktorý bol prvým úkonom vo veci, čo však neurobil. Žalobca bol preto názoru, že
Okresný súd Bánovce nad Bebravou má právomoc na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa, čiže Okresný súd Bánovce nad Bebravou, potvrdil ako vecne správne
z dôvodu, že súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať v predmetnom spore. Uviedol,
že s cieľom vyhnúť sa nedorozumeniam zdôrazňuje, že sa nepúšťa meritórne do samotného sporu,
lebo slovenský súd vo veci nemôže konať, ale namieta a spochybňuje záväzok, ktorý od neho

žalobca žiada splniť, lebo spor nevznikol kvôli nesplneniu záväzku žalovanej strany, ale kvôli dodávke
nekvalitnej (červivej a starej) múky žalujúcou stranou, s ktorou žalovaná strana predtým viac rokov
vzorne obchodovala. Zdôraznil, že miesto dodania tovaru (múky) bolo medzi ním a žalobcom nesporne
dohodnuté vždy v Slovinsku, kde má žalovaný svoje sídlo a nie na Slovensku ako to nesprávne
uvádza žalobca. Žalovaný ďalej uviedol, že namietal nepríslušnosť slovenského súdu ihneď po obdržaní
preložených dokladov, avšak pôvodne ustanovená súdna tlmočníčka p. S., ktorú namietal, nepreložila

všetky potrebné tlačivá, najmä nepreložila v úplnosti tlačivo F- európsky platobný rozkaz, čím mu
ako žalovanej strane znemožnila korektnú spoluprácu v konaní. Žalovaný preto nesúhlasil s tvrdením
žalobcu o tom, že nenamietol včas príslušnosť súdu. Žalovaný zdôraznil, že nárok žalobcu neuznáva,
odvolanie žalovaného žiadal zamietnuť a navrhol potvrdiť uznesenie Okresného súdu v Bánovciach nad
Bebravou č.k. 5Cb/63/2011-307 zo dňa 9. mája 2014.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a že
uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu a dôvodov odvolaním napadnutého uznesenia zistil, že súd
prvého stupňa na základe predložených listinných dôkazov postupom podľa § 103 O.s.p. vyvodil správny
právny záver o nedostatku právomoci na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu, v dôsledku
čoho podľa § 104 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil, keďže ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dôvodne pri skúmaní svojej právomoci postupoval
striktne v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a uznávaní a
výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje,
že postup podľa § 37a písm. d) zák. č. 97/1963 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom

v znení neskorších predpisov, ktorého aplikácie sa domáhal žalobca, neprichádzal do úvahy, pretože
s poukazom na § 2 citovaného zákona, v zmysle ktorého jeho ustanovenia sa použijú len pokiaľ
neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon
vydaný na vykonanie zmluvy. S poukazom na uvedené má nepochybne prednosť aplikácia Nariadenia
Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych

a obchodných veciach, v zmysle čl. 2 ods. 1 ktorého, ak nie je v tomto nariadení urobené inak, osoby
s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto
členského štátu. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti správne poukázal, že takým ustanovením, ktoré
by umožňovalo podať žalobu proti žalovanému o zaplatenie kúpnej ceny na súd v inom členskom štáte
vrátane Slovenskej republiky je len ust. čl. 5 bod. 1 písm. a), b) citovaného nariadenia. Správne tiež

vyvodil, že nakoľko nebolo preukázané, že miestom zmluvného plnenia bola prevádzkareň žalobcu
na území SR (keďže z medzinárodných nákladných listov CMR vyplynulo, že tovar sa mal dodať
žalovanému do W.), miestom, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať, bolo skutočné miesto
dodania tovaru, ktoré sa nachádzalo v W.. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom poukazuje
na skutočnosť, že pre účel výkladu pojmu miesta dodania tovaru neprichádza do úvahy použitie § 412

zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka ako vnútroštátneho predpisu hmotného práva, ktorého
aplikácie sa domáhal žalobca, pretože jeho použitie je možné až vtedy, keď sa súd vysporiada s otázkou,
či vôbec má právomoc vo veci konať. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny názor, že pojmu „kam sa
podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať“ zodpovedá len skutočné miesto dodania tovaru, a nie jehoodovzdanie dopravcovi v prevádzkarni žalobcu, keď je zrejmé, že tovar v prevádzkarni žalobcu nezostal.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako nedôvodné aj tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný neskoro
namietol jeho príslušnosť na konanie v predmetnej veci, keď poukázal na čl. 26 ods. l nariadenia a za

situácie, že žalovaný sa na pojednávanie nedostavil a zároveň písomne namietol nedostatok právomoci
súdu Slovenskej republiky, opodstatnene vyhlásil nedostatok právomoci na prejednanie a rozhodnutie
predmetného sporu.

Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených potvrdil uzneseniu súdu prvého stupňa ako vecne správne

podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že v podrobnostiach odkazuje v zmysle § 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na jeho odôvodnenie.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si ich neuplatnil
a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú (§ 151 O.s.p.)

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.