Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 20, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/87/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210214032
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Michalková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1210214032.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: T.. arch. V. M., K. XX, J., zast. JUDr. Elena Ľalíková,
advokátka, Podbrezovská 34, Bratislava, proti odporcovi: Skanska SK, a. s., Krajná 29, Bratislava, IČO:
31611788, o zaplatenie 10.671,84 Eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II č. k. 25Cb/255/2010-104 zo dňa 13. 09. 2011 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 25Cb/255/2010-104 zo dňa 13. 09.

2011 z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a o trovách konania rozhodol
tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. V odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 21. 06. 2010
domáhal od odporcu zaplatenia 10.671,84 Eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia ceny za projekt

interiéru v sume 180.000,- Sk a výrobnú dokumentáciu v sume 155.000,- Sk. Na pojednávaní konanom
dňa 13. 09. 2011 súd pripustil zmenu návrhu v časti uplatňovaného úroku z omeškania, a to vo výške
18 % ročne. Svoj návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že dňa 03. 02. 2010 bola zrušená bez likvidácie
spoločnosť STAMART, s. r. o., Martin a následne dňa 01. 04. 2010 bola vymazaná z obchodného
registra. Právnym nástupcom sa zmluvou o zlúčení stala spoločnosť SKANSKA BS, a. s., Prievidza,
ktorá následne dňa 31. 03. 2010 zanikla. Jediným právnym nástupcom sa stala od 01. 04. 2010

žalovaná spoločnosť. Navrhovateľ má voči právnemu predchodcovi pohľadávky vo výške 10.671,84 Eur
na základe faktúry č. 2002FD3161 za projekt interiéru v hodnote 180.000,- Sk a faktúry č. 2002FD3162
za výrobnú dokumentáciu v hodnote 155.000,- Sk. Splatnosť oboch faktúr bola stanovená na deň 23. 10.
2002. Právny predchodca žalovanej spoločnosti uhradil sumu 13.500,- Sk a tak dlh voči navrhovateľovi
predstavuje 321.500,- Sk, teda 10.671,84 Eur. Navrhovateľ uviedol, že o premlčaný dlh ísť nemôže,
keďže právny predchodca odporcu viackrát dlžnú sumu v plnej výške 321.000,- Sk uznal v zmysle §

323 Obch. zák. (inventarizácia záväzkov spoločnosť STAMART, s. r. o. k 31. 12. 2005, k 31. 12. 2006
a k 31. 12. 2007). Odporca namietal navrhovateľom uplatňovaný nárok v celom rozsahu. Poukázal na
skutočnosť, že pre obligatórnu pôsobnosť Obchodného zákonníka je vyžadovaná aj zrejmá súvislosť
s podnikateľskou činnosťou. Pokiaľ záväzkový vzťah tieto kritéria nenaplní, vzťahuje sa naň právna
úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Projektová činnosť v investičnej výstavbe architektúra,
urbanizmus vznikla navrhovateľovi dňom 01. 01. 1996, avšak toto oprávnenie zaniklo dňa 31. 03. 2012,

t. j. približne 6 mesiacov pred obdobím, kedy mal vzniknúť záväzkovoprávny vzťah. Podmienky na
uplatnenie právnej úpravy Obchodného zákonníka nie sú splnené a na tento záväzkovoprávny vzťah má
byť podľa názoru odporcu uplatnený režim Občianskeho zákonníka. Uviedol, že inventarizácie záväzkov
neboli podpísané osobami oprávnenými konať v mene odporcu a inventarizácie záväzkov nemožno
považovať za platný úkon smerujúci k uznaniu záväzku, resp. dlhu. Navrhovateľ vzhľadom na zapísané
údaje v obchodnom registri mal a musel vedieť o tom, kto bol oprávnený konať v mene odporcu.

Podpísaná účtovníčka a výkonný riaditeľ nie sú podľa názoru odporcu oprávnenou osobou konať v
mene odporcu. Pokiaľ by mali byť navrhovateľom predložené inventarizácie záväzkov interpretovanéako uznanie dlhu, musel by v nej byť obsiahnutý jasný prejav vôle uznávajúceho dlžníka smerujúci k
uznaniu dlhu.

Súd prvého stupňa vyhodnotil právny vzťah ako obchodnoprávny a poukázal na ust. § 323 ods. 1, § 387
ods. 1, § 388 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397, § 407 ods. 1, § 407 ods. 3 Obch. zák. a uviedol, že predmetom
konania je zaplatenie zostatku ceny za zhotovenie diela vyúčtovanej faktúrami navrhovateľa. Základnou
otázkou pre právne posúdenie veci bolo vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu
posúdiť, či v prejednávanom spore došlo k uznaniu záväzku a či bola námietka vznesená dôvodne a

nie je to v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Cdo
8/2008, rozsudok Najvyššieho súdu ČR 33 Odo 1174/2005, rozhodnutie Ústavného súdu ČR III ÚS
158/99,rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Cdo148/2004adospelkzáveru,ženávrhnavrhovateľa
je nedôvodný, keďže konanie odporcu, ktorý využil svoje oprávnenie vzniesť námietku premlčania,
nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že uznanie záväzku je
jednostrannýprávnyúkonurobenýdlžníkomaadresovanýveriteľovi,pričomprejehoúčinnosťmusiabyť

splnené formálne ako aj obsahové náležitosti. Z obsahu listín označených ako odsúhlasenie zostatkov k
31. 12. 2005, inventarizácia záväzkov k 31. 12. 2006 a inventarizácia záväzkov k 31. 12. 2007 účastníci
len odsúhlasovali stav záväzkov v účtovníctve odporcu a z týchto listín nevyplýva bezvýhradné uznanie
predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z neho jednoznačný prejav vôle uznať záväzok s
účinkami v zmysle § 323 Obch. zák., teda že by dlžník chcel týmto úkonom vyjadriť uznanie svojho

dlhu voči veriteľovi, čím ani nedošlo k plynutiu novej premlčacej doby. Vzhľadom k tomu, že splatnosť
pohľadávky z faktúry č. 8/2002 na sumu 180.000,- Sk po čiastočnej úhrade nastala dňa 23. 10. 2002,
avšak čiastočnou úhradou dňa 19. 11. 2002 začala plynúť nová premlčacia lehota a z faktúry č. 9/2002
na sumu 155.000,- Sk dňa 23. 10. 2002, pričom návrh na súd bol podaný dňa 21. 06. 2010 z dôvodu
vznesenej námietky premlčania odporcom súd nemohol zaplatenie žalovanej sumy priznať a preto návrh

ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý s rozhodnutím súdu prvého
stupňa nesúhlasil. Uviedol, že súd prvého stupňa separátnym výberom jednostrannej a hlavne staršej
judikatúry obhajoval svoj názor, ktorý navrhovateľ považuje za nesprávny. Súd prvého stupňa ani len

nespomenul existenciu aj iných judikátov z posledného obdobia, ktoré riešili vzťah dobrých mravov k
námietke premlčania diametrálne odlišne ako napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I ÚS 2216/09,
ktorý hodnotil konkrétnu situáciu tak, že uplatnenie námietky premlčania dlžníkom je výrazom zneužitia
práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by bol potom
zánik nároku tvrdým postihom. Podobne aj pre riešenie druhej otázky a to uznanie záväzku zostal podľa

názoru navrhovateľa mimo záujmu okresného súdu rozsudok NS ČR sp. zn. 32 Odo 929/2005 zo dňa
29. 05. 2007, ktorý práve cez ust. § 266 ods. 1 Obch. zák. videl v samotnej žiadosti o splátkový kalendár
dohodu o uznaní záväzku podľa § 323 Obch. zák. Z nesporných listín zo dňa 02. 02. 2006, 25. 01. 2007
a 17. 01. 2008, ktoré podľa okresného súdu obsahujú iba účtovné odsúhlasenie záväzkov žalovanej
voči žalobcovi vo výške 321.500,- Sk, hoci záväzkom je podľa právnického slovníka právny vzťah, z

ktorého jednému jeho účastníkovi vzniká povinnosť poskytnúť druhému účastníkovi určité plnenie a
druhému účastníkovi právo toto plnenie od neho požadovať, možno skutočne korektne s ohľadom na
výkladové pravidlá stanovené v ust. § 266 ods. 1 Obch. zák. vyvodiť vôľu dlžníka uznať svoj konkrétny
záväzok. Túto skutočnosť inak nespochybňovala ani žalovaná v zmysle ust. § 323 Obch. zák., ktorá
pôvodne aj chcela (ešte pred transformáciou) uhradiť žalobcovi svoj dlh potom, čo jej to majetkové

pomery umožnia. Účelová zmena nastala až po zmene dlžníka. Je skutočne absurdné sa domnievať,
že by navrhovateľ ako veriteľ len tak s dlžníkom pre poriadok v účtovníctve odporcu odsúhlasoval
správnosťzostatkovsvojejpohľadávkybeztoho,žebynebolžiadalalebonechcelžiadaťajjejuhradenie.
Navrhovateľom navrhnutým dokazovaním výsluch zamestnancov, ktorí s ním odsúhlasovali spornú
pohľadávku sa okresný súd vôbec nezaoberal, čím len deformoval dokazovanie o tzv. opomenuté

dôkazy,ktorávadakonaniazjavnezakladánepreskúmateľnosťatedaajprotizákonnosťaprotiústavnosť
vydaného rozsudku. Z týchto dôvodov navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne dňa 06. 02. 2012 vyjadril odporca, ktorý považuje rozhodnutie

súdu prvého stupňa za vecne správne a odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Uviedol, že
navrhovateľovi nikdy voči spoločnosti odporcu nevznikla pohľadávka v rozsahu, v akom si ju voči
nemu uplatnil a preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa o rozpore o vznesenej námietke premlčania
s dobrými mravmi. Povinnosť inventarizovať majetok a záväzky ako aj rozdiel majetku a záväzkovvyplýva priamo z ust. § 6 ods. 3 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Z odsúhlasovania zostatkov
vyplýva, že ide o úkon vykonaný v zmysle príslušných ustanovení zákona o účtovníctve, avšak v
žiadnom prípade z neho nevyplýva, že by spoločnosť odporcu pohľadávku navrhovateľa uznávala.

Týmto úkonom navrhovateľ len vypomáhal odporcovi splniť si jeho zákonnú povinnosť na základe
písomnej požiadavky odporcu. Ďalej zo znenia predmetných listín vyplýva a je zrejmé, že spoločnosť
žiadala len o odsúhlasenie ich účtovnej evidencie a z tohto úkonu nie je možné žiadnym spôsobom
vyvodiť prejav vôle spoločnosti odporcu smerujúci k uznaniu záväzku a preto s odkazom na ust. §
266 Obch. zák. sa právny úkon spoločnosti odporcu musí vykladať podľa jeho úmyslu a nie želania

navrhovateľa. Poukázal tiež na to, že aj keď sú pohľadávky určené tromi znakmi, výškou dlžnej čiastky,
číslom tomu zodpovedajúcich faktúr a dátumom splatnosti, absentuje v tomto prípade prejav vôle
smerujúci k uznaniu. Pohľadávky navrhovateľa je odporca povinný evidovať vo svojom účtovníctve, i keď
po zmene vlastníckych vzťahov a zlúčení jeho právneho predchodcu so spoločnosťou odporcu pristúpili
k ich podstatnej revízií. Navrhovateľom v odvolaní uvádzané skutočnosti vyjadrujú len jeho vnútornú
ľudskú nespokojnosť s napadnutým rozhodnutím čo však neznamená, že napadnuté rozhodnutie je

nesprávne a žiadal preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa
ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 1 s nariadením odvolacieho pojednávania a dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť z týchto dôvodov:

Odvolacísúdsaoboznámilsobsahomspisu,pričomzistil,žesúdprvéhostupňadostatočnýmspôsobom
nezistil skutkový stav a z týchto dôvodov preto nevyvodil z neho správny právny záver.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že tento predložené listinné dôkazy

odsúhlasenie zostatkov k 31. 12. 2005, inventarizácia záväzkov k 31. 12. 2006 a inventarizácia
záväzkov k 31. 12. 2007 vyhodnotil ako odsúhlasenie stavu záväzkov potrebné pre účtovníctvo vedené
odporcom. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že z obsahu týchto listín nevyplýva bezvýhradné uznanie
predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z neho jednoznačný prejav vôle uznať záväzok
s účinkami v zmysle § 323 Obch. zák., teda že by dlžník chcel týmto úkonom vyjadriť uznanie dlhu

voči veriteľovi, čím nedošlo k plynutiu novej premlčacej doby a v súvislosti so vznesenou námietkou
premlčania dospel k záveru, že takýto nárok navrhovateľovi nie je možné priznať.

Odvolací súd dospel k záveru, že takýto záver súdu prvého stupňa je minimálne predčasný a to z toho
dôvodu, že súd prvého stupňa v danom prípade neskúmal predložené listinné dôkazy označené ako

odsúhlasenie záväzkov a inventarizácia záväzkov dňom 31. 12. 2005, 2006 a 2007 berúc do úvahy
podmienky ust. § 266 Obch. zák.

Pri výklade vôle podľa ust. § 266 ods. 1, 2 a 3 Obch. zák. nemôže byť východiskom len sám prejav vôle,
resp. vôľa konajúceho v momente, kedy prejav vôle urobil. Výklad sa musí opierať o komplexný pohľad

na okolnosti prípadu s prihliadnutím na samotné konanie zmluvných strán, na ich prax, ktorú si strany
vzájomne zaviedli ako i samotné správanie sa zmluvných strán.

Kpredmetnémuprávnemuzáväzkuodvolacísúduvádza,ževdanejvecisajednáoobchodnozáväzkový
vzťah medzi účastníkmi konania, ktorý je upravený v Obchodnom zákonníku a riadi sa ustanoveniami

Obchodného zákonníka a tento v ust. § 323 ods. 1 okrem iného uvádza „ak niekto písomne uzná svoj
určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trval v čase uznania“. Z výkladu
k tomuto ustanoveniu nakoniec z hľadiska obsahu úkonu uznania sa na rozdiel od občianskoprávnej
úpravy uznania dlhu nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu dlhu, ktorý sa uznáva. Stačí ak
bude z obsahu úkonu uznania záväzok, ktorý sa uznáva, bezpečne identifikovateľný, napr. odkazom na

faktúru, ktorou sa záväzok kvantifikuje a žiada o uhradenie, pričom odvolací súd poukazuje na jednotlivé
predložené listinné dôkazy, kde je záväzok odporcu jasne identifikovaný, táto skutočnosť je nesporná.
V danom prípade je potrebné zdôrazniť, že nie je nevyhnutné pri uznávacom prejave dlžníka, aby v
akte uznania bolo použité slovo uznanie, pokiaľ bude zo znenia úkonu zrejmé, že dlžník chcel vyjadriť
uznanie svojho dlhu.

Navrhovateľ i pred odvolacím súdom, ale tiež i pred súdom prvého stupňa a to vo vyjadrení navrhovateľa
k odporu odporcu, jednoznačne uviedol, že odporca v inventarizáciách záväzkov podľa jeho názoru
uznalzáväzoksodkazomnafaktúry,ktorýmisauvedenýzáväzokkvantifikovalažiadalojehouhradenie,pričom priamo odporca navrhovateľa ubezpečoval, že pri najbližšej možnej a priaznivej finančnej
situácii tento záväzok odporca navrhovateľovi splní a uznanú nespornú pohľadávku zaplatí vrátane jej
príslušenstva. Navrhovateľ ako sám tento uviedol, bol po celý čas osobne telefonicky ubezpečovaný

štatutárnymi zástupcami dlžníka, že svoju povinnosť si riadne splnia ihneď potom, čo budú mať
dostatok finančných prostriedkov. V dôsledku toho potom pravidelne každý rok vystavoval inventarizáciu
záväzkovvuvedenejpredloženejforme.Ztýchtodôvodovmázato,žedobrávieranavrhovateľanemôže
byť objektívne vylúčená námietkou odporcu.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom nevyhodnotil listinné
dôkazy označené ako odsúhlasenie zostatkov a inventarizácia záväzkov, keďže tento striktne vyhodnotil
dané listinné dôkazy bez ďalšieho práve s poukazom na ust. § 266 Obch. zák. ako doklady, ktoré nie
sú prejavom vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle ust. § 323 Obch. zák., čo je v danom momente
predčasné.

Úlohou súdu prvého stupňa bude doplniť v naznačenom smere dokazovanie, vyhodnotiť predmetné
listinnédôkazyispoukazomnaust.§266ods.1,2a3Obch.zák.,vykonaťvovecidôkazy,ktorépotvrdia
alebo vyvrátia úmysel právneho predchodcu odporcu spojený s vyhotovením týchto listín, prípadne aj
výsluchom svedkov a následne vo veci opätovne rozhodnúť.

K námietke navrhovateľa, že v danom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu záväzku z dôvodu rozporu s
dobrýmimravmi,odvolacísúduvádza,žetútovyhodnotilakonedôvodnú,nakoľkouplatneniepremlčacej
námietky by sa priečilo dobrým mravom iba v tak výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom
zneužitiatohtoprávanaúkorúčastníka,ktorýmárneuplynutiepremlčacejlehotynezavinilavočiktorému
by za takejto situácie zanikol nárok na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby, bol neprimerane

tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvody, pre
ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej
intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva
uplatniť námietku premlčania. V danom prípade však súd prvého stupňa v danej situácii nevzhliadol
takýto prípad, nakoľko navrhovateľovi nebránili žiadne objektívne skutočnosti, aby si svoju pohľadávku

voči odporcovi uplatnil riadne a včas. Túto námietku navrhovateľa v súvislosti s námietkou premlčania
vznesenou odporcom, ktorú navrhovateľ považuje za vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, odvolací
súd vyhodnotil ako irelevantnú.

Čo sa týka námietky odporcu, že navrhovateľ svoju argumentáciu v súvislosti s výkladom vôle v zmysle

ust. § 266 Obch. zák. v súvislosti s predloženými listinnými dôkazmi (inventarizácia záväzkov) až v
odvolacom konaní, teda po ukončení dokazovania a poučení súdom prvého stupňa podľa ust. § 120
O.s.p., odvolací súd uvádza, že táto námietka odporcu neobstojí, pretože samotný navrhovateľ sa
okolnosťami týkajúcimi sa výkladu vôle, teda predložených listinných dôkazov zaoberal už tak ako bolo
vyššie uvedené i v samotnom vyjadrení k odporu odporcu, teda v prvostupňovom konaní do vyhlásenia

uznesenia dokazovania za skončeného. Preto aj v odvolacom konaní mohol navrhovateľ vyjadriť svoj
právny názor v tomto smere.

Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f)
a h) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. v novom
rozhodnutí.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.