Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 25Cb/255/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210214032
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Hupka

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2015:1210214032.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II, v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v právnej veci navrhovateľa:

Ing. arch. Dušan Maňák, Bajzova 28, Žilina, zast.: JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, Podbrezovská 34,
Bratislava 831 06, proti odporcovi: Skanska SK a.s., Krajná 29, Bratislava 821 04, IČO: 31 611 788, o
zaplatenie 10.671,84 EUR s prísl., takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 640,- EUR do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 21.6.2010 domáhal zaplatenia sumy 10.671,84 EUR s

prísl. (úrok z omeškania vo výške 16 % od 1.11.2002 do zaplatenia), titulom nezaplatenia ceny za projekt
interiéru v sume 180.000,- Sk a výrobnú dokumentáciu v sume 155.000,- Sk.

Na pojednávaní konanom dňa 13.9.2011 súd pripustil zmenu návrhu v časti uplatňovaného úroku z
omeškania, a to vo výške 18 % ročne.

Návrhodôvodniltým,žedňa3.2.2010bolazrušenábezlikvidáciespoločnosťSTAMARTs.r.o.,sosídlom

Robotnícka 1A, 036 01 Martin, IČO: 36 006 424 (ďalej aj ako „právny predchodca žalovanej spoločnosti“)
a následne dňa 1.4.2010 bola vymazaná z obchodného registra vedeného na registrovom súde v Žiline.
Právnym nástupcom sa zmluvou o zlúčení stala spoločnosť SKANSKA BS, a.s. so sídlom Košovská
cesta 16, 971 74 Prievidza, IČO: 31 611 788, ktorá následne dňa 31.3.2010 zanikla. Jediným právnym
nástupcom sa stala od 1.4.2010 žalovaná spoločnosť, ktorá vystupuje ako jediný subjekt podľa výpisu
z obchodného registra. Navrhovateľ má voči právnemu predchodcovi

pohľadávky vo výške 10.671,84 EUR (321.500,- Sk) na základe faktúry č. 2002 FD 3161 za projekt
interiéruvhodnote180.000,-Skafaktúryč.2002FD3162zavýrobnúdokumentáciuvhodnote155.000,-
Sk. Splatnosť oboch faktúr bola stanovená na deň 23.10.2002. Z uvedenej čiastky právny predchodca
žalovanej spoločnosti uhradil sumu 13.500,- Sk, a tak dlh voči navrhovateľovi predstavuje k dnešnému
dňu sumu 321.500,- Sk (10.671,84 EUR). Navrhovateľ vyzval právneho predchodcu odporcu, aby
dlžnú sumu dobrovoľne uhradil. Na predloženú výzvu však právny predchodca nereagoval. Navrhovateľ
rovnako vyzval odporcu ako právneho nástupcu, aby dobrovoľne uhradil dlhovanú sumu. Odporca na

výzvu nereagoval. O premlčaná dlh ísť nemôže, keďže právny predchodca odporcu viackrát dlžnú sumu
v plnej výške (321.000,- Sk) uznal v zmysle § 323 Obch. zák. (inventarizácia záväzkov spoločnosti
STAMART s.r.o. k 31.12.2005, 31.12.2006 a 31.12.2007)Rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 25Cb/255/2010-104 zo dňa 13.9.2011 bol návrh zamietnutý. Na
základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením č. k 1Cob/87/2012-143 zo dňa
20.6.2013 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd má po doplnení

dokazovania vyhodnotiť listinné dôkazy (označené ako odsúhlasenie zostatkov a inventarizácia
záväzkov) i s poukazom na ust. § 266 ods. 1, 2 a 3 Obch. zák.

Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím právnej zástupkyne navrhovateľa, poverenej zástupkyne
odporcu, oboznámil sa s dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, po vrátení veci doplnil dokazovanie o výsluchy

svedkov T.. V. P., T.. M. R., T.. E. C. a T.. A. K. a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný
skutkový stav veci.

Navrhovateľ vystavil právnemu predchodcovi odporcu faktúry č. 8/2002 zo dňa 9.10.2002 na sumu
180.000,- Sk, z ktorej uhradil dňa 19.11.2002 sumu 13.500,- Sk (predmet diela: SO 04.2 DO - projekt
interiéru) a č. 9/2002 zo dňa 9.10.2002 na sumu 155.000,- Sk (predmet diela: SO 04.2 DO - výrobná

dokumentácia OK vrátane uchytenia a kotvenia fasády). Odporca a navrhovateľ odsúhlasili zoznam
záväzkovnalistináchzodňa2.2.2006vk31.12.2005,zodňa25.1.2007k31.12.2006azodňa17.1.2008
k 31.12.2007. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že spoločnosť STAMART MARTIN s.r.o. zanikla
v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stal odporca.

Odporca v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že namieta navrhovateľom uplatňovaný v
plnom rozsahu. Za základné kritérium uplatnenia režimu Obchodného zákonníka pri záväzkových
vzťahoch je status podnikateľa, ktorý je rozhodujúci pri vzniku záväzku, pričom okrem požiadavky
statusu podnikateľa pri oboch subjektoch záväzkovo právneho vzťahu je pre obligatórnu pôsobnosť
Obchodného zákonníka vyžadovaná aj zrejmá súvislosť s podnikateľskou činnosťou, a to pri vzniku

záväzku na oboch stranách záväzkového právneho vzťahu. Pokiaľ záväzkový vzťah tieto kritériá
nenaplní, vzťahuje sa naň právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Z výpisu zo
živnostenského registra odporcu je však nesporné, že oprávnenie na vykonávanie predmetu podnikania
„Projektová činnosť v investičnej výstavbe - architektúra, urbanizmus“ vzniklo navrhovateľovi dňom
1.1.1996 avšak toto oprávnenie zaniklo dňa 31.3.2002, t.j. cca 6 mesiacov pred obdobím, kedy mal

vzniknúť záväzkovoprávny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom. Podmienky na uplatnenie právnej
úpravy Obchodného zákonníka nie sú splnené a na tento záväzkovoprávny vzťah má byť uplatnený
režim Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ preukázal konajúcemu

súdu len, že vystavil odporcovi faktúry, ktorými si fakturoval za vykonanie diela, pričom uviedol, že o

premlčaný dlh ísť nemôže, keďže odporca svoj dlh uznal v zmysle § 323 Obch. zák. a na preukázanie
uvedeného predložil listiny označené ako inventarizácia záväzkov. Písomná forma právneho úkonu je
dodržaná, ak text právneho úkonu podpíše konajúca osoba. Podpisom konajúcej právnickej osoby je
výlučnepodpis,resp.podpisyosôb,ktorésúoprávnenékonaťzaprávnickúosobu.Akbytedanaurčitom
právnom úkone s predpísanou písomnou formou, ktorý robí spoločnosť s ručením obmedzeným, nie je

podpis konateľa, ale tretej osoby, nemožno konštatovať, že bola zachovaná písomná forma právneho
úkonu. Nedodržanie formy, ktorú vyžaduje zákon, spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. S poukazom
na uvedené a predovšetkým na skutočnosť, že inventarizácie záväzkov neboli podpísané oprávnenými
osobami konať v mene odporcu, nemožno inventarizácie záväzkov považovať za platný úkon smerujúci
k uznaniu záväzku, resp. dlhu. Navrhovateľ vzhľadom na zapísané údaje v obchodnom registri mal a

musel vedieť o tom, kto bol oprávnený konať v mne odporcu. Ani podľa právnej úpravy Občianskeho
zákonníka nemôže ísť o uznaný dlh. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony
(§ 34 a nasl. Obč. zák.) pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma, vyjadrenie
prísľubuzaplatiťdlhauvedeniedôvodudlhuajehovýška.Vprípade,aksasúdnestotožní,žepredmetný
záväzkovoprávny vzťah sa spravuje režimom Občianskeho zákonníka, má za to, že predmetné listiny -

inventerizácie nie sú uznaním odporcu, nakoľko jednak z ničoho nevyplýva jeho uznanie, ale iba účtovné
potvrdenie a jednak uznanie odporcu by muselo byť písomne potvrdené osobami oprávnenými konať
v mene odporcu a podpísaná účtovníčka/výkonný riaditeľ nie sú oprávnenou osobou konať v mene
odporcu v zmysle zapísaných údajov v obchodnom registri. V danom prípade však úmysel účastníka
smeroval k plneniu svojich zákonných povinností vyplývajúcich zo zákona č. 431/2002 o účtovníctve,

pričom podľa jeho ustanovenia § 10 ods. 3 „Účtovná jednotka je povinná inventerizovať majetok,
záväzky a rozdiel majetku a záväzkov podľa § 29 a 30.“ Pokiaľ by mali byť navrhovateľom predložené
inventarizácie záväzkov interpretované ako uznanie dlhu, musel by v nej byť obsiahnutý jasný prejav
vôle uznávajúceho dlžníka smerujúci k uznaniu dlhu. Tieto náležitosti jednotlivé inventarizácie nespĺňajú.Právo navrhovateľa domáhať sa od odporcu zaplatenia sumy 10.671,84 EUR nie je v Občianskom
zákonníku osobitne upravené a pre jeho uplatnenie platí preto všeobecná trojročná premlčacia doba
v zmysle § 101 Obč. zák. Pokiaľ na faktúre bola dohodnutá splatnosť k určitému termínu, všeobecná

trojročná premlčacia doba na zaplatenie ceny plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Navrhovateľ mal teda možnosť uplatnenia práva na súde už zročnosťou (splatnosťou) dlhu, t.j. dňom,
keď mal dlžník prvý krát splatiť dlh, alebo začať s jeho plnením, preto lehota na uplatnenie práva na súde
zo strany navrhovateľa začala plynúť dňa 24.10.2002 a uplynula dňa 24.10.2005. Z návrhu na začatie
konania je zrejmé, že navrhovateľ ho podal dňa 21.6.2010. Preto využíva všeobecný právny inštitút a

vznáša námietku premlčania.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odporu uviedol, že tvrdenie odporcu o zániku navrhovateľovho
živnostenského oprávnenia na vykonávanie projektovej činnosti dňa 31.3.2002, je buď nepochopením
vzájomných súvislostí predpisov vzťahujúcich sa na danú činnosť, alebo vedomé zavádzanie súdu,
pretože podľa § 2 ods. 2 písm. c) Obch. zák. podnikateľom podľa tohto zákona je aj osoba, ktorá

podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, ktorou je výkon
tzv. slobodných povolaní v zmysle autorského zákona č. 383/1997 Z.z. v znení neskorších predpisov a
zákona č. 138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch. V zmysle uvedených predpisov bol navrhovateľ
dňa 26.6.2006 zapísaný do zoznamu autorizovaných architektov pod reg. Č. 1207

AA s nepretržitou činnosťou od 28.2.2002 v zmysle zmien autorského zákona, takže od uvedeného
dátumu - predtým na základe živnostenského oprávnenia - bol podnikateľom podľa § 2 ods. 2 písm.
c) Obch. zák. Inštitút uznania záväzku je upravený aj v Obč. zákonníku (§ 558), ale z dôvodu úplnosti
právnej úpravy uznania záväzku v Obchodnom zákonníku, sa uznanie v obchodnoprávnych vzťahoch
riadi výlučne touto právnou úpravou tak ako to uviedli v návrhu. Z uvedených skutočností vyplýva, že

ide o typický záväzkovoprávny vzťah podľa § 261 ods. 1 Obch. zák., na ktorý sa teda bude vzťahovať
Obchodný zákonník. Uznanie záväzku by sa malo posudzovať podľa § 323 Obch. zák. a nie podľa §
558 Obč. zák. Obchodný zákonník má samostatné interpretačné pravidlá pre právne úkony, ktoré na
rozdiel od Obč. zák. viac uprednostňuje vôľu pred prejavom tejto vôle (§ 266 Obch. zák.). Z obsahu
úkonu uznania - Inventarizácia záväzkov z 2.2.2006, 2.2.2007 a 17.1.2008 - je určité, že sa uznáva

záväzok vo výške 321.500,- Sk s odkazom na faktúry, ktorou sa uvedený záväzok kvantifikoval a žiadal
o jeho uhradenie a ním bol navrhovateľ ubezpečovaný, že pri najbližšej možnej a priaznivej finančnej
situácii, tento záväzok odporca navrhovateľovi splní a uznanú nespornú pohľadávku zaplatí vrátane jej
príslušenstva. Poslednú inventarizáciu záväzku podpísal T.. V. P. ako výkonný riaditeľ spoločnosti, ktorý
do4.6.2007moholzaspoločnosťkonaťajsamostatneapotomspolusďalšímkonateľom,takževzmysle

ust. § 13 Obch. zák. a § 20 Obč. zák. právny predchodca odporcu a tým aj samotný odporca je viazaný
týmto uznaním, aj keď by išlo o určitý exces podľa druhej vety § 20 ods. 2 Obč. zák. - viď R 1/1968
Zb. súdnych rozhodnutí - majú právny význam dve podstatné skutočnosti: a) či člen právnickej osoby
konal aj pri excese zo svojej kompetencie v nadväznosti na predmet činnosti tejto právnickej osoby a
b) či ten, s kým bolo konané, nemohol vedieť, či pri právnom úkone urobenom za právnickú osobu išlo

o exces. Navrhovateľ bol po celý čas neplnenia povinností vyplývajúcich z predmetných faktúr osobne,
telefonicky ubezpečovaný štatutárnymi zástupcami firmy ako dlžníka, že svoju povinnosť si riadne splní
ihneď po tom, čo bude mať dostatok finančných prostriedkov. V dôsledku toho potom pravidelne každý
rok uznával svoj záväzok aj vo forme uvedenej inventarizácie, takže dobrá viera navrhovateľa nemôže
byťobjektívnevylúčenánámietkouodporcu,ženavrhovateľ„malamuselvedieťotom,ktoboloprávnený

konať v mene odporcu.“ Naviac úmyselné konanie dlžníka, ktoré smeruje k tomu, aby sa nárok premlčal,
je v rozpore s dobrými mravmi (R 1/1959).

Právna zástupkyňa navrhovateľa k veci uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava skutkových a právnych
záverov uvedených v návrhu a vyjadrení k odporu. Pohľadávku navrhovateľa nepovažuje za premlčanú,

nakoľko navrhovateľ bol odporcom, resp. jeho predchodcom počas celej doby ubezpečovaný, že
jeho pohľadávka bude uhradená. Z uvedených dôvodov navrhovateľ odsúhlasoval a podpisoval
inventarizáciu záväzkov, ktoré boli predkladané predchodcom odporcu. Rovnako bol navrhovateľ
ubezpečovaný o existencii odporcovho záväzku a jeho úhrade zodpovedným zástupcom právneho
predchodcu odporcu pri osobných stretnutiach. Odporca si bol svojho záväzku plne vedomý, keďže

odsúhlasovanie zostatkov, resp. inventarizácia záväzkov vychádzala z jeho vlastnej iniciatívy. Pokiaľ
by mal proti pohľadávke navrhovateľa výhrady, resp. túto nejakým spôsobom spochybňoval, nemal
navrhovateľovi na odsúhlasovanie zasielať nič a v takom prípade by navrhovateľ podnikol príslušné
kroky. Čiastočná úhrada vo výške 13.500,- Sk sa týkala faktúry č. 2002FD3161 na sumu 180.000,-Sk a úhrada bola vykonaná dňa 19.11.2002 bezhotovostným prevodom na účet navrhovateľa. Vôľa
odporcu plniť uplatnené pohľadávky ako aj tieto uznať, bola z jeho strany daná, o čom svedčí čiastočná
úhrada faktúry. V prípade, ak by odporca nemal úmysel plniť, bol by predmetnú faktúru vrátil. Bolo by

nespravodlivé, ak by súd námietkam odporcu vyhovel.

Po vrátení veci odvolacím súdom ďalej uviedla, že navrhovateľ práce riadne vykonal a za tieto
vystavil riadne faktúry. Vzhľadom k tomu, že v období od septembra 2003 do septembra 2004 bol
navrhovateľ po vážnom úraze na PN, začal sa predmetnej záležitosti venovať až neskôr. Predloženými

odsúhlaseniami a inventarizáciami pohľadávok bol ubezpečovaný, že jeho pohľadávka bude uhradená.
Takýmto spôsobom bol ubezpečovaný aj konateľom predchodcu odporcu T.. C., ktorý ho informoval,
že ako náhle bude uhradená ich pohľadávka zo strany mesta Martin a budú disponovať dostatočným
množstvom finančných prostriedkov, navrhovateľova pohľadávka bude uhradená. V roku 2007 bola
právnemu predchodcovi odporcu zadržaná suma uhradená. K úhrade navrhovateľovej pohľadávky však
už z ich strany nedošlo. Poukázala aj na tú skutočnosť, že odporca, resp. právny predchodca, takúto

inventarizáciu vykonával až v posledných rokoch a nevykonával ju počas existencie pohľadávky, tak ako
to ukladá zákon o účtovníctve. Priaznivé pre odporcu je to aj z toho pohľadu, že evidovaním záväzku si v
podstate znižuje daňový základ. Navrhovateľ pre právneho predchodcu vykonal aj iné práce, ktoré však
boli z jeho strany uhradené načas a v týchto prípadoch inventarizácia, resp. odsúhlasovanie pohľadávok
neprebiehalo.

Poverená zástupca odporcu k veci uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava skutočností uvedených
v odpore proti platobnému rozkazu. Listiny, na ktoré poukazuje navrhovateľ, nespĺňajú zákonom
požadované predpoklady na uznanie záväzku. Zo strany odporcu neboli podpísané v súlade s výpisom
z obchodného registra ani s vnútorným predpisom spoločnosti. Právny úkon uznania záväzku mal

byť urobený štatutárnym zástupcom, ako však z uvedených listín vyplýva, tieto podpisovali pracovníci
účtovného oddelenia, resp. v prípade posledného, T.. V. P. ako výkonný riaditeľ spoločnosti. Odporca
predložením uvedených inventarizácií a odsúhlasení prejavoval iba vôľu odsúhlasovania správnosti
zostatkov a nie vôľu smerujúcu k uznaniu záväzku.

Po vrátení veci odvolacím súdom ďalej uviedla, že odsúhlasenie, resp. inventarizácia pohľadávok a
záväzkov nie je uznaním, tak ako to predpokladá § 323 Obch. zákonníka. Odporca, resp. jeho právny
predchodca takýmto spôsobom postupoval od roku 2004 aj vo vzťahu k iným subjektom v obchodných
vzťahoch, ktorý takéto odsúhlasovanie záväzkov a inventarizáciu pohľadávok zasielali. Čo sa týka
inventarizácie záväzkov zo dňa 25.1.2007, túto podpisovala T.. R., ktorá aj v súčasnosti pracuje u

odporcu. V prípade odsúhlasenia zostatkov zo dňa 2.2.2006, toto by malo byť podpísané rovnako
pracovníčkou účtovného oddelenia pani T.. B.. Tým, že sa jedná o inventarizáciu pohľadávok a uzavretie
účtovníctva vyplýva aj tá skutočnosť, že na jednotlivých listinách je uvedený stav k dátumu 31.12., t.j.
ku koncu kalendárneho roka.

Svedok T.. V. P. vo výpovedi k veci uviedol, že počas výkonu svojej funkcie podpisoval nejaké
inventarizácie záväzkov a pohľadávok. Po nahliadnutí do listiny označenej ako inventarizácia záväzkov
k 31.12.2007 (č. l. - 10) potvrdil, že túto listinu podpisoval. V čase podpisu tejto listiny už vlastníkom
spoločnosti bola spoločnosť Skanska a v tom čase v nej boli traja konatelia, pričom podpisovať zmluvy,
prípadne uznania záväzkov museli minimálne dvaja konatelia. V prípade predloženej listiny sa jedná o

inventarizáciu záväzkov a pohľadávok, nakoľko to jednak vyžadoval zákon a rovnako si týmto úkonom
odsúhlasovali vzájomné záväzky, keďže v niektorých prípadoch im chýbali faktúry v účtovnej evidencie.
Nejednalo sa teda o uznanie záväzku, ale iba o odsúhlasenie vzájomných pohľadávok. Nepamätá si, že
by sa s navrhovateľom rozprával ohľadne zaplatenia predmetnej pohľadávky.

O úhrade faktúr nerozhodoval, nakoľko tieto museli byť odsúhlasené stavbyvedúcim a až v
taktom prípade by mohli byť uhradené. Potom ako faktúra došla spoločnosti, táto bola predložená
stavbyvedúcemu na odsúhlasenie. Stavbyvedúcim bol pán I.. Po odsúhlasení sa takáto faktúra zaradila
do účtovníctva. Či boli zaradené faktúry navrhovateľa už nevedel uviesť, mohli sa tam vyskytnúť aj iné
nedostatky, napriek tomu, že faktúra mohla byť odsúhlasená stavbyvedúcim. Pokiaľ by faktúra nemala

náležitosti mal byť taký postup, že takáto faktúra sa mala vrátiť dodávateľovi. Nevedel odpovedať, prečo
neboli faktúry navrhovateľa vrátené, keď nemali spĺňať náležitosti, jednoducho sa to neudialo. Väčšinu
príkazov na úhradu faktúr zadával on, faktúry kde neboli problémy uhrádzala ekonómka bez toho aby
bol potrebný príkaz. Čiastočná úhrada jednej z faktúr bola realizovaná omylom, keďže uhradená byťnemala. Vie, že účtovníčka urobila chybu, ale nedalo sa to vrátiť späť. Zo strany navrhovateľa bolo
predložených viacero faktúr, presný počet si nepamätá.

Svedkyňa T.. M. R. vo výpovedi k veci uviedla, od roku 1999 pracovala v spoločnosti Stamart Martin
a po fúzii sa spoločnosťou Skanska až doposiaľ pracuje u odporcu ako podnikový kontrolór. V roku
2007 pracovala ako vedúca účtovného oddelenia. Jednotlivým obchodným partnerom sa zasielali
inventarizácie pohľadávok. Na presné mená si však nepamätá, keďže ich bol značný objem. Po
nahliadnutí do listiny označenej ako inventarizácia záväzkov k 31.12.2006 (č. l. - 8) potvrdila, že

predmetnú listinu podpisovala a vystavovala ju jej kolegyňa. Vyhotovovaním uvedenej listiny sa sledoval
najmä stav pohľadávok a evidencia pohľadávok s jednotlivými obchodnými partnermi, keďže sa stávalo,
že niekedy faktúry chýbali, resp. neboli zaevidované, prípadne boli vykonané úhrady pohľadávok
obchodných partnerov, ktoré ani neregistrovali. Zároveň viesť inventarizáciu záväzkov a pohľadávok
vyplýva priamo zo zákona o účtovníctve. Po nahliadnutí do odsúhlasenia zostatkov k 31.12.2005 (č. l.
- 6) potvrdila, že sa jedná o podpis pani B., ktorá vyhotovovala inventarizácie záväzkov k 31.12.2006.

Čo sa týka stavebných faktúr, tieto boli uhrádzané na základe pokynu T.. P.. Faktúra po doručení sa
dala na odsúhlasenie pracovníkovi zodpovednému za daný úsek, v danom prípade stavbyvedúcemu a
po odsúhlasení sa vrátila naspäť na účtovné oddelenie, kde sa zaúčtovala, zaarchivovala a čakalo sa
na pokyn k úhrade. Čo sa dialo v tom čase, ak bola faktúra neúplná, uviesť nevedela, ale v súčasnosti
ich vracajú, resp. vyžiadajú doplnenie. Zákon nepredpisuje spôsob, akým sa má inventarizácia viesť,

takúto inventarizáciu by mala viesť každá účtovná jednotka. Očakávajú, že ich dodávatelia im pošlú
takúto inventarizáciu a na základe toho si odsúhlasia ich záväzky. Nereagovali nijako, keď navrhovateľ
neposlal takúto inventarizáciu, keďže očakávali, že dodávatelia zašlú takúto inventarizáciu a odsúhlasia
si účtovné stavy. V období roku 2008 nastúpil na pozíciu výkonného riaditeľa T.. P.. T.. E. jeden čas
podpisovalinventarizáciuavsúčasnostiichužnepodpisuje,opätovnetopodpisujúpracovníciúčtovného

oddelenia.

Svedok T.. E. C. vo výpovedi k veci uviedol, že ich spoločnosť realizovala projekt rekonštrukcie
pešej zóny v Martine druhá etapa, pričom architektonicky a projektovo bola táto akcia zabezpečovaná
navrhovateľom. Čo sa týka projektovej dokumentácie na realizáciu oceľových konštrukcií ako i

projektovej dokumentácie na interiér, tieto neboli súčasťou celého balíka týkajúceho sa rekonštrukcie
pešej zóny. Na pokyn investora, teda mesta Martin, bola zo strany STAMARTU zadaná objednávka
navrhovateľovi na zhotovenie predmetnej projektovej dokumentácie. Spolupráca s navrhovateľom
prebiehala veľmi dobre a bezproblémovo. Zo strany navrhovateľa boli následne vystavené faktúry,
ktorými bola účtovaná cena uvedenej dokumentácie, ktoré mali byť následne ich spoločnosťou

refakturované investorovi. Ohľadom jednej faktúry prebehla čiastočná úhrada, táto však bola vykonaná
omylom v učtárni, keďže táto platba mala byť priradená k inej faktúre. Faktúry neboli uhradené z toho
dôvodu, že im nebola zo strany investora uznaná oprávnenosť fakturácie týchto nákladov za cenu
projektovej dokumentácie a investor im túto ani neuhradil. Zároveň sa primátor mesta T.. K. vyjadril, že

záležitosť ohľadom projektovej dokumentácie bude riešiť priamo s navrhovateľom. Od tohto okamihu
predmetnéfaktúrynepovažovalizaichzáväzokvočinavrhovateľovi.Vobdobíposplatnostipredmetných
faktúr sa osobne s navrhovateľom nestretol. Asi po 5 alebo 6 rokoch po ukončení stavby obdržali
výzvu od AK Karkó, na ktorú reagovali a ďalšiu výzvu už na túto tému neobdržali, preto považovali
predmetnú vec za vysporiadanú. Po dlhšom čase s navrhovateľom ohľadom splatnosti predmetných

faktúr komunikoval telefonicky, kde mu vysvetľoval, že si má predmetnú vec riešiť s primátorom T.. K.. Ich
spoločnosť na úhradu svojich záväzkov disponovala dostatočným množstvom finančných prostriedkov
a v prípade, že by vedeli predmetné faktúry uhradiť, tieto by uhradili. Ich spoločnosť práce objednávala
na základe pokynu investora, ktorý tento pokyn následne zrušil s tým, že si tieto práce objedná priamo
u navrhovateľa. Uvedenú projektovú dokumentáciu si okrem toho prezval priamo investor, cez nich táto

ani nešla, oni ju ani nikdy nevideli. Kedy došlo k zrušeniu objednávky na projekt. dokumentáciu zo strany
investora odpovedať nevedel, keďže oni projektovú dokumentáciu neprevzali a nevie teda, kedy došlo k
jej vyhotoveniu. K oznámeniu investora, že otázky súvisiace s vypracovaním projektovej dokumentácii
si bude riešiť priamo s navrhovateľom, došlo v období po kolaudácii a úplnom prevzatím stavebných
prác investorom. Je možné že, pri stretnutiach s navrhovateľom sa bavili ohľadne zaplatenia faktúr za

projektovú dokumentáciu, on ho však vždy odkázal na primátora, s ktorým si má túto vec riešiť. Či sú
vedené faktúry v účtovníctve aj teraz nevie, keďže v spoločnosti, ktorá bola právnym nástupcom, už dva
a pol roka nepracuje. Zaevidované do účtovníctva boli z toho dôvodu, že bola vypracovaná objednávka,
avšak k faktúram neboli priradené preberacie protokoly, keďže ich spoločnosť projektovú dokumentáciuani neprevzala. Prečo uvedené faktúry neboli z účtovníctva vyradené a vrátené navrhovateľovi nevie.
K otázke inventarizácie sa nevie vyjadriť, malo by to mať na starosti účtovné oddelenie. Peniaze za
predmetnú zákazku od investora boli uhradené v období už za vedenia nového primátora, niekedy v

roku 2007. Po obdržaní predžalobnej výzvy v roku 2009 sa s navrhovateľom stretol a rokoval s tým, že
na podrobnosti si nepamätá.

Svedok T.. A. K. vo výpovedi k veci uviedol, že navrhovateľ v rámci verejnej súťaže vyhral súťaž
na dodávku kompletnej projektovej dokumentácie na rekonštrukciu pešej zóny mesta Martin. Celá

rekonštrukcia bola rozdelená na viacero etáp, pričom dodávateľom prvej etapy bola spoločnosť SATES
Považská Bystrica a druhej etapy spoločnosť STAMART. Na základe výsledkov týchto verejných súťaží
boli uzavreté aj riadne zmluvy. Projektová dokumentácia, ktorá bola objednaná zo strany mesta bola aj
uhradená, a to čo si mesto neobjednávalo, ani nehradilo. Projektová dokumentácia bola vyhotovená v
požadovanej kvalite. Zhotoviteľovi druhej etapy spoločnosti STAMART bola zadržaná časť ceny diela,
a to zhruba 5 mil. Sk za nekvalitne realizované dielo. Postupne, ako sa závady odstraňovali, boli

financie uvoľňované, pričom na konci jeho funkčného obdobia bolo zadržaných ešte okolo 3 mil. Sk. Má
vedomosť o tom, že po nástupe nového primátora bolo toto zádržné uvoľnené. Zo strany mesta nebola
daná žiadna objednávka na zhotovenie výrobnej dokumentácie a taktiež ani na projekt interiéru. Toto
bolo vecou dodávateľa ako víťaza verejnej súťaže. Výrobná dokumentácia nebola súčasťou verenej
súťaže na dodávku projektovej dokumentácie a táto bola v kompetencii víťaza verenej súťaže na

zhotovenie

samotného diela. Jedenkrát bola téma rozhovoru zaplatenie ceny za výrobnú dokumentáciu a projektu
interiéru s tým, že T.. C. požadoval, či by to nemohli uhradiť ako mesto, s čím však on rozhodne
nesúhlasil. Okrem iného by to muselo byť predmetom rokovania v mestskom zastupiteľstve o navýšenie

finančných prostriedkov a s tým súvisiacim prijatím dodatku k zmluve. On nikdy osobne nedal prísľub
pri rokovaní T.. C., že finančnú úhradu tejto dokumentácie budete riešiť priamo s navrhovateľom. Nemá
vedomosť o refakturovaní ceny za dodávku uvedenej dokumentácie zo strany spoločnosti STAMART na
mesto Martin, nevedel ani, že takéto faktúry zo strany navrhovateľa boli vystavené. Predmetom dodávky
bola aj dodávka interiéru, projektovú dokumentáciu si však mesto neobjednávalo, ale táto bola v réžii

dodávateľa stavby.

Podľa § 266 ods. 1 Obch. zák., prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel
bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

Podľa § 266 ods. 2 Obch. zák., v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa
prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav
vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla
v tomto styku prikladá.

Podľa § 266 ods. 3 Obch. zák., pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky
okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi
sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

Podľa § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že

v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 387 ods. 1 Obch. zák., právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

Podľa § 388 ods. 1 Obch. zák., premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže
ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Podľa § 392 ods. 1 Obch. zák., pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa
mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).

Podľa § 397 Obch. zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.Podľa § 407 ods. 1 Obch. zák., ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia
doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne
tejto časti.

Podľa § 407 ods. 3 Obch. zák., ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania
zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

Predmetomkonaniajezaplateniezostatkucenyzazhotoveniedielavyúčtovanejfaktúraminavrhovateľa.

Základnou otázkou pre právne posúdenie veci bolo, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo
strany odporcu, posúdiť, či v prejednávanom spore došlo k uznaniu záväzku (listinami označenými ako
odsúhlasenie zostatkov a inventarizácia záväzkov) i s poukazom na ust. § 266 Obch. zák. a či teda bola
námietka vznesená dôvodne a nie je to v rozpore s dobrými mravmi.

Súdna prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním rozumie márne uplynutie doby ustanovenej

zákonom na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, keďže
premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí
uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však
prostredníctvom súdu nevymáhateľným.
„Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt

(veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v ustanovenej premlčacej
dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe
nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu
vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie,
keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak sa do

záväzkových právnych vzťahov účastníkov vnáša právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť
vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte
premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda
pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania
predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si

veriteľuplatnísvojeprávo;nadruhejstranemožnosťtejtonámietkydonucuje(vedie)veriteľakvčasnému
vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov,
ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo
nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti:
a) uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba),

b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby,
c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.7.2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2008)

Rovnako je možné poukázať na rozhodnutia českých súdov, keďže právna úprava inštitútu premlčania

je v oboch právnych poriadkoch v podstate totožná.

Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 23.2.2006, sp. zn. 33 Odo 1174/2005:
„Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je nútiť oprávnený subjekt
(veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích)

dobách na súde, a tak, aby donekonečna, a teda neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku
splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a
existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou
a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi , potom
zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa

hrozbe podania úspešnej žaloby.“

Z rozhodnutia Ústavného súdu ČR z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99:
Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych

práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo
neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v
súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a
nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí dlhšej doby,vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá námietkou
premlčania ako účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich
občianskych subjektívnych práv. Je potom na úvahe tohto povinného subjektu, či námietku premlčania

uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie
subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje
subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ch ohrozovaniu a poškodzovaniu.“

Obdobne judikoval Najvyšší súd SR aj v rozsudku z 1.5.2005, sp. zn. 1 Cdo 148/2004 (ZSP 30/2005),

kde okrem účelu právnej úpravy inštitútu premlčania, riešil aj rozpor práva uplatniť námietku premlčania
s dobrými mravmi.
„Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená

premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci

súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v
prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia,
škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“

Konanie odporcu, ktorým využil svoje oprávnenie vzniesť námietku premlčania, nemožno pokladať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto
namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, keďže inštitút premlčania prispievajúci k istote v
právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu , ktoré

sa podľa zákona premlčuje. S týmto právnym záverom sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý v odôvodnení
rozhodnutia námietku navrhovateľa (k premlčaniu nemohlo dôjsť z dôvodu rozporu s dobrými mravmi)
vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko uplatnenie premlčacej námietky by sa priečilo dobrým mravom iba v
tak výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne
uplynutie premlčacej lehoty nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zanikol nárok na plnenie

v dôsledku uplynutia premlčacej doby, bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom ním uplatňovaného práva a dôvody, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti
by pritom museli byť naplnené v natoľko

výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým

odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V danom prípade však súd prvého stupňa v danej situácii
nevzhliadol takýto prípad, nakoľko navrhovateľovi nebránili žiadne objektívne skutočnosti, aby si svoju
pohľadávku voči odporcovi uplatnil riadne a včas. Túto námietku navrhovateľa v súvislosti s námietkou
premlčania vznesenou odporcom, ktorú navrhovateľ považuje za vznesené v rozpore s dobrými mravmi,
odvolací súd vyhodnotil ako irelevantnú. Na tomto právnom závere súd aj naďalej zotrváva a nemá

dôvod ho meniť, keďže nezistil také výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali odopretie práva na
vznesenie námietky premlčania. V prípade účastníkov konania sa jedná o podnikateľské subjekty, u
ktorých sa vyžaduje vyššia miera obozretnosti pri výbere obchodných partnerov a prípadnom uzatváraní
kontraktov, ako aj pri následnom uplatňovaní práv vyplývajúcich z týchto obchodov. Z výzvy advokátskej
kancelárie Karko, Karkoová zo dňa 16.1.2004 vyplýva, že navrhovateľ začal aktívne realizovať kroky

smerujúce k vymoženiu pohľadávky, keď túto advokátsku kanceláriu splnomocnil na zastupovanie a
vymáhanie pohľadávky súdnou cestou. Bolo už len v moci navrhovateľa, pokračovať v týchto krokoch
podaním príslušnej žaloby pred uplynutím premlčacej lehoty.

Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi, pričom pre

jeho účinnosť musia byť splnené jednak formálne ako aj obsahové náležitosti. Pre uznanie záväzku v
prvom rade zákon vyžaduje písomnú formu. Po obsahovej stránke je nevyhnutné jednoznačné určenie
uznávanéhozáväzku.Listinamioznačenýmiako„Odsúhlaseniezostatkovk31.12.2005“,„Inventarizáciazáväzkov k 31.12.2006“ a „Inventarizácia záväzkov k 31.12.2007“ účastníci odsúhlasovali stav záväzkov
v účtovníctve odporcu.

Zo samotného obsahu týchto listín a ani následného posúdenia prejavu vôle v zmysle § 266 Obch.
zák. však nevyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z neho
jednoznačný prejav vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle § 323 Obch. zák., teda že by dlžník chcel
týmto úkonom vyjadriť uznanie svojho dlhu voči veriteľovi, čím ani nedošlo k plynutiu novej premlčacej
doby. V tomto smere bolo dokazovanie doplnené o výsluch svedkov - zamestnancov a štatutárnych

zástupcov, ktorí tieto listiny podpisovali a z akého dôvodu. Svedkovia jednoznačne potvrdili iba čisto
evidenčný charakter týchto listín bez akéhokoľvek úmyslu zároveň tým uznať uvedený záväzok.

K tomu súd primerane poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3.12.2008, sp. zn. 32 Cdo
2431/2007:
„Pre posúdenie otázky písomného uznania záväzku podľa § 323 ods. 1 Obch. zák. je podstatný

predovšetkým obsah tejto listiny, ktorá by mala obsahovať písomný prejav vôle dlžníka smerujúci k
uznaniu záväzku. Listiny obsahujúca len zoznam faktúr, zaslaná ako informácia o tom, že dlžník má vo
svojom účtovníctve evidované záväzky, nie je prejavom vôle smerujúcim k následkom, ktoré zákon s
uznaním záväzku spája.“

Splatnosť pohľadávky z faktúry č. 8/2002 na sumu 180.000,- Sk (po čiastočnej úhrade 166.500,- Sk)
nastala dňa 23.10.2002, avšak čiastočnou úhradou dňa 19.11.2002 začala plynúť nová premlčacia
lehota a z faktúry č. 9/2002 na sumu 155.000,- Sk dňa 23.10.2002, pričom návrh na súd bol podaný
dňa 21.6.2010. Keďže odporca namietol premlčanie, súd nemôže právo na zaplatenie žalovanej sumy
priznať, a preto návrh ako nedôvodný zamietol.

Súčasne súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. určil povinnosť odporcu nahradiť strane navrhovateľa
trovy konania v sume 640,- EUR (zaplatený súdny poplatok za odpor).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenie na tunajšom súde, písomne
v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o exekúcie podľa osobitného

zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.