Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/192/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216489
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216489.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľky:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26.11.2013
č.k. 9C/96/2013 - 30, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 125,- eur ako náhrady škody a sumy 337,45 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej

vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 11Er/537/2010, a to rozhodnutím vydaným s omeškaním o 183 dní , z dôvodu porušenia
jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmoci,akoiust.§41ods.1,2 písm.c/, d/ a§44ods.1,2zák.č.233/1995Z.z.osúdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia
exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok"). Vychádzal zo zisteného skutkového stavu,
ktorým mal z pripojeného exekučného spisu preukázané, že navrhovateľ v postavení oprávneného dňa
19.5.2010 podal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej Z. na vymoženie sumy
732,14 eura s príslušenstvom. Súdny exekútor podal súdu dňa 24.6.2010 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Exekučný súd dňa 7.9.2010 vyzval
navrhovateľa, v postavení oprávneného, aby v lehote 10 dní predložil overenú fotokópiu zmenky a

dohody o vyplnení zmenky, ktorá mala byť podkladom pre vydanie exekučného titulu - rozsudku stáleho
rozhodcovského súdu, na čo navrhovateľ reagoval tak, že zaslal súdu emailom sťažnosť na prieťahy
ale zmenku nedoložil. Následne Okresný súdu Levice (ďalej len "exekučný súd") uznesením zo dňa
8.10.2010 č.k. 16Er/537/2010- 12 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Voči tomuto rozhodnutia podal navrhovateľ odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský
súd v Nitre uznesením zo dňa 31.3.2011 č.k. 8CoE/29/2011-43 odvolacie konanie zastavil. Následne

OS Levice uznesením zo dňa 11.8.2011, právoplatným 12.12.2011 exekučné konanie zastavil.
Navrhovateľka sa domáhala škody za nesprávny úradný postup súdu z dôvodu, že k vydaniu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp.primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie
dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý
založil prekážku veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom

ako povinným.
Súd prvého stupňa skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľky z pohľadu ňou tvrdeného nesprávneho
úradného postupu, ktorý navrhovateľka videla v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti resp. v
lehote primeranej, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodov na náhradu

škody resp. a či vôbec navrhovateľke nejaká škoda vznikla.
Nárok na náhradu škody si navrhovateľka uplatňovala podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
nej príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným
dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo začaté v čase účinnosti Exekučného poriadku (od
1.2.2002 do 31.5.2010), kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť na vykonanie exekúcie zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená

24.06.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 8.10.2010, medzitým však vyzýval súdneho exekútora a
následne aj oprávneného na predloženie zmenky a súvisiacich listín, ktorá mu neboli zaslané a preto
dňa 8.10.2010 rozhodol o žiadosti súdneho exekútora tak, že ju zamietol. Údaj uvedený v návrhu
navrhovateľky, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac
ako 183 dní je nepravdivý.

Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
exekučného konania (19.5.2010) uzavrel, že z jeho slovného a logického výkladu vyplýva, že 15-
dňová lehota sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd „poverí“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, avšak v prípade “zamietnutia„ žiadosti zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu.
Preto nevydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v 15 dňovej lehote, nemohlo

dôjsť zo strany konajúceho exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu. V tejto súvislosti
argumentoval, že rozhodovacia činnosť v prípade, že návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so
zákonom, si vyžaduje zložitejšie právne posúdenie a tiež i prípadné zadováženie listinných dôkazov,
ako tomu bolo i v danej veci. Uzavrel preto, že ak exekučný súd rozhodol do 4 mesiacov od
predloženia žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie , učinil tak v primeranej lehote, z

ktorého dôvodu nedošlo v exekučnom konaní k nesprávnemu úradnému postupu. Zdôraznil tiež, že
prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody a tiež, že v
konaní o náhradu škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd oprávnený konštatovať, že
došlo k prieťahom v konaní, keď táto kompetencia prináleží len Ústavnému súdu SR, pričom žiadne
takéto konanie sa neviedlo. Konštatoval, že predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené a

exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok, ktorý v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d)
zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5. 2010) bol exekučným titulom.
Za nedôvodný označil i navrhovateľkou vytýkaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v preskúmavaní
práva navrhovateľky na zaplatenie dlhu, poukazujúc na to, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, v

rámci čoho neskúma vecnú správnosť exekučného titulu, ale to, či exekučný titul bol vydaný na to
oprávneným orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, ak exekučný
titul je vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax takéto rozhodnutie
za ničotné a nespôsobilé ani založiť prekážku res iudicatae. V prípade, že predmetom rozhodcovského
konania je spor zo spotrebiteľského vzťahu (čo je daný prípad), bol exekučný súd oprávnený a zároveň

i povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda
nezáväznosťtohtoexekučnéhotitulu..Exekučnýporiadokoznačujezaexekučnýtitulnielenvykonateľné
rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov
a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť -rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé,
ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné
dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ
to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal,tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,
nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v
spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu

ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom
verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho
tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu
ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu,
kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských

veciachjepomernečasté,ževšeobecnýsúdmôžeprvýkrátposkytnúťspotrebiteľovizúradnejpovinnosti
účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
Uviedol tiež, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že oprávnený subjekt musí preukázať
vznik škody a že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, pričom nesprávny úradný postup

môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo
priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Dodal len, že škoda nemôže byť
uplatnená v paušálnej čiastke, v tomto smere navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy a navrhovateľka
tiež nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ
navrhovateľka požadovala znalecké dokazovanie znaleckým ústavom na riešenie otázky, týkajúcej

sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú
judikatúru Súdneho dvora EÚ, tento jeho návrh zamietol s ohľadom na to, že ide o riešenie právnej
otázky, čo je úlohou súdu a dokazovanie v tomto smere považoval za nadbytočné. Poukázal na to,
že nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v konaní bola neopodstatnená,
nerozhodol o tom Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva, pričom iba takéto

podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Údaje navrhovateľky sú nesprávne, priam
zavádzajúce, z ktorých vyplýva, že navrhovateľka ako oprávnená, nemal o veci prehľad, pristupovala l k
veci nesústredene, na základe čoho vyznievajú jej vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch
prenemajetkovúškodu,značnenedôveryhodneNavrhovateľkoutvrdenámajetkováškodanebolanijako
preukázaná, navrhovateľka nepreukázala žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom je na

navrhovateľovi preukázať svoje tvrdenia. Naviac, určenie výšky škody nie je dôkaz o vzniknutej škode.
Taktiež navrhovateľka nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnila, uvádzajúc iba
všeobecné dôvody, ktoré sa nevzťahovali priamo na navrhovateľku. Doba, ktorá uplynula od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu až do samotného rozhodnutia o
tejto žiadosti, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľku a nemohla v nej vyvolať neistotu ako

morálnu ujmu, tiež nemohla ovplyvniť jej plánovanie a rozhodovanie a nemohla viesť k strate legitímnych
očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a vyvolať ani riziko
ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Nevidel dôvod, aby sa výškou škody vôbec zaoberal,
keďže mal za to, že k vzniku škody nedošlo. Nakoľko dospel k záveru, že zo strany exekučného súdu v
označenejvecinedošloknesprávnemuúradnémupostupu,neboltakdanýprávnyzákladzodpovednosti

odporkyne za škodu, a preto sa ďalej ani nezaoberal výškou navrhovateľkou uplatnenej škody, ani
nemajetkovej ujmy.
Na námietku premlčania vznesenú odporkyňou v konaní neprihliadol po zistení, že nárok navrhovateľky
premlčaný nie je, s ohľadom na skutočnosť, že od doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia navrhovateľke do podania jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, neuplynula 3-ročná

premlčacia lehota.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni, ktorá mala vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže tieto odporkyňa nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu
účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietala, že súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č.514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol
viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012

Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil

aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý

je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
alelensúduexekučného.Ďalejargumentoval,žesúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy

v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže

byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu
zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by
ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku

materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom
skutkovom stave.
Odporkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s

verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáha zaplatenia sumy

125,- eur z titulu náhrady škody a sumy 337,45 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom
súdu pod sp. zn. 11Er/537/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ videl v nevydaní rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-

dňovej lehote, v prieťahoch v konaní, pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
navykonanieexekúcie,pretožekvydaniurozhodnutiadošlosomeškanímviacako247 dníavykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/537/2010 je preukázané, že
exekučnému súdu bola dňa 24.6.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej Z.
I., o vymoženie sumy 732,14 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 19.1.2010 sp.zn.SR 22869/09. Exekučný súd uznesením zo
dňa 8.10.2010 č.k. 11Er/537/2010-12 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.1.2011. Následne uznesením zo dňa
11.8.2012 č.k. 11Er/537/2010-40 právoplatným 12.12..2011 bolo exekučné konanie zastavené. Podľa
navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k

rozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdnehoexekútoradošlopouplynutízákonnej15-dňovejlehoty
a s takým časovým oneskorením (viac ako 183 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do

31.5. 2010 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok"). t.j. 19.5.2010
podaním návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom
v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie., nie aj pre zamietnutie

žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto

požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i
vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez
zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil
stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ

by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie,
ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v
niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť
(či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu

vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44
ods.2niejemožnéinterpretovaťrozširujúcimspôsobomtak,akoto tvrdínavrhovateľ.Odvolacímsúdom
zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou
úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva
a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci

s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučným súdom zamietnutá v lehote do 5 mesiacov od podania žiadosti (do 17 dní od doloženia
požadovaných listín navrhovateľom), nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote.
Keďže navrhovateľka postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.

Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádza navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods.
1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení
ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis,
podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého
stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta,
ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo
sa v danom prípade nejedná.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu zo
strany navrhovateľky podané odvolanie bolo zobraté späť , ako ani v spise sa nenachádza žiadna
urgencia o skoršie rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle

stanoviska Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o
žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale
je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález
ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o

udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, od ktorého si navrhovateľka v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v
konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem
toho bolo potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný,
pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá

a o tejto skutočnosti navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR
a Ústavného súdu SR.
Odvolací súd dodáva, že zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky
a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za

škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená
pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone
špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je,
abymedzikonaním,ktoréviedlokvznikuškodyasamotnouškodou,boladanápriamapríčinnásúvislosť.
Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich

splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska
spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a
to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny

úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,

zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej

zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Podľa navrhovateľky postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď
k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (183 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť

veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnila náhradu škody predstavujúci
účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutímexekučného súdu. Náhradu uplatňovanej škody vyčíslila na sumu 125,- eur predstavujúcu náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere a následným núteným

vymáhaním istiny v exekučnom konaní. Majetková škoda pozostávala zo sumy 7 eur vynaloženej
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, zo sumy 40,- eur na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou

stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 12,- eur. Zároveň si
navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 337,45 eura za bezdôvodnú
nečinnosť exekučného súdu , keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne
očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky, za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Výpočet uskutočnil

ako alikvotný pomer 55 eur za každý mesiac omeškania exekučného súdu (na základe určovania
nemajetkovej ujmy ústavným súdom po 660 eur za rok).
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej
veci navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9
ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľky pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že jej návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej
v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.

Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľka podávala návrhy na vykonanie exekúcie v
rádovo tisíckach obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohla nepočítať s tým, že s ohľadom
na exekučný titul bude exekučným súdom vyzvaná na predloženie konkrétnej zmenky a úverovej
zmluvy , čo sa podstatnou mierou aj s dobou, kým tak na výzvu exekučného súdu učinila, podieľalo na
dĺžke konania do rozhodnutia exekučného súdu. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľka ako

účastníčka exekučného konania v pozícii oprávnenej práve svojim správaním výrazne ovplyvnila dĺžku
exekučného konania, a preto v postupe exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno
vzhliadnuť zbytočné prieťahy.
Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka nepreukázala, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,

čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľkou v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.