Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 14, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/227/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220878
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220878.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej

a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa zo dňa 28. 08. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 21. mája 2014 č. k. 9C/558/2012-51 a o odvolaní navrhovateľa zo dňa 14. 10. 2014 proti

uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19. septembra 2014 č. k. 9C/558/2012-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 09. 2014 č. k. 9C/558/2012-71 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsaododporcudomáhal

zaplatenia sumy 2.314,82 eur ako náhrady majetkovej škody a sumy 462,96 eur ako nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene a niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/959/2009.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie po právnej stráne odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, §

17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, veta prvá vyššie citovaného zákona, ako i ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods.
2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011
(ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania súdu.

Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno pod sp. zn. 6Er/959/2009 súd prvého stupňa zistil,

že súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu
oprávneného na Okresnom súde Komárno dňa 30. 10. 2009 a exekučný súd uznesením zo dňa 01.
02. 2010 odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti tomuto
uzneseniu podal oprávnený odvolanie, ktoré odvolací súd uznesením zo dňa 27. 05. 2010 odmietolako oneskorene podané. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 22. 05. 2012 (ktoré bolo doručené
súdnemu exekútorovi dňa 25. 05. 2012) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktorá ešte nie je skončená.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti

je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných
predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu,
nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov,

nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť
konania ďalšie predpoklady neskúma. V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.
Navrhovateľ požaduje od odporcu náhradu majetkovej škody v sume 2.314,82 eur a nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 462,96 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky
premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 30. 10. 2009, pričom o tejto žiadosti súdneho

exekútora bolo exekučným súdom rozhodnuté dňa 22. 05. 2012, ktoré uznesenie bolo 25. 05. 2012
doručené exekútorovi a právnemu zástupcovi oprávneného. Oprávnený tak už 25. 05. 2012 mal k
dispozícii informáciu o čase rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá mu mala vzniknúť dňom
nasledujúcim po vydaní vyššie citovaného uznesenia exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť

exekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.Žiadosťnavrhovateľaopredbežnéprerokovanie
nároku bola odporcovi doručená 23. 04. 2012, exekučný súd vyššie citované uznesenie vydal dňa 22.
05. 2012, a preto má súd za to, že námietka premlčania je nedôvodná.

S poukazom na vyššie uvedené zistenia súd prvého stupňa konštatoval, že o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo exekučným súdom rozhodnuté nie v
zákonnej 15-dňovej lehote, ale ani nie v omeškaní s rozhodnutím o veci viac ako 968 dní, tak ako to
uviedol navrhovateľ. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie predchádzalo rozhodnutie o odklade výkonu exekúcie do

právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie, proti ktorému oprávnený podal odvolanie a toto bolo
odvolacím súdom odmietnuté. Uvedené znamená, že exekučný súd nebol nečinný, ale vo veci konal.

V predmetnej veci nie je splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. Naopak, exekučný súd postupoval v

súlade s Exekučným poriadkom a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil. Súd poukázal na
názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 07. 05. 2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Súd
vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie

automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. V tejto súvislosti
je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom
na ust. § 45 ods. 1, 2, zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, aj bez návrhu zastaví
súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.
Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 v spojení s
§ 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku v znení do 01. 06. 2011 je extrémne krátka na to,
aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych amateriálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie

NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18. 12. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp.
zn. 6Cdo/1/2012 z 21. 03. 2012). Čo sa týka znaleckých posudkov č. 1/2013 a 1/2014, ktoré si

v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ, súd ich vyhodnotil tak, že sú pre súdenú vec bez
väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporoch v práve Európskej únie. Ak bol navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného, v exekúcii
špecifikovanej vyššie, toho názoru, že uznesenie exekučného súdu č. k. 6Er/959/2009-32 zo dňa 22.
05. 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal odvolanie, v ktorom mohol podrobne rozviesť svoju

argumentáciu. Navrhovateľ však takýmto spôsobom pre súd z neznámych dôvodov nepostupoval, a
preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku
majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným
prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný, vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú
preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom,

ktorými sú nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou. Záverom súd uviedol, že napriek oprávneniu exekučného súdu skúmať exekučný titul z hľadiska
jeho formálnych a materiálnych predpokladov a samotnej spôsobilosti exekučného titulu, ďalej možnosti
exekučného súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú neplatnosť, v súdenej veci exekučný

súd vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, nie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, čo je ale v súlade s príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku v čase rozhodovania v exekučnej veci. Tým je nutné konštatovať, že nie je
splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým
je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým

je existencia škody, vôbec nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup
zistený nebol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému,
ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani
neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancietrvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký

posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03.
2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak
zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a
vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel

výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ
bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho

tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Súd prvého stupňa dňa 19 09. 2014 vydal uznesenie č. k. 9C/558/2012-71, ktorým navrhovateľovi uložil
povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v

sume 20,- eur + 3 eurá podľa položky 20a a 7a, Sadzobníka súdnych poplatkov a zároveň navrhovateľa
poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie
ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený

svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník

súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho

poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie
citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní

základnýchprávaslobôd.Ďalejnavrhovateľvpodanomodvolanípoukázalnaust.§18cazák.č.71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.

z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a preto je
nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa ust. §
4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecneoslobodené.Zároveňnavrhovateľvpodanomodvolanípoukázalnato,žeOkresnýsúdKomárnoa
Okresný súd Rimavská Sobota pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok
za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v
konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014

v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby súd
prvého stupňa podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a svoje napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady a v prípade, ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací
súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 21. 05. 2014 ani
proti uzneseniu zo dňa 19. 09. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa

ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj
správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.Podľa § 44 ods. 1, 2, 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 14. 12.

2009, teda v čase začatia exekučného konania, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom
do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2014 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v

predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:
a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,

odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo
základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za

uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012,
i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu, zo

žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu, samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto
s poukazom naust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd

uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 2.314,82
eur a nemajetkovej ujmy v sume 462,96 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
6Er/959/2009. Majetková škoda 2.314,82 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

v občianskom súdom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j.

05. 10. 2009 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila, ak súd zistil rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a v takom prípade žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol, pričom v tomto prípade zákon žiadnu lehotunestanovil, teda ani súd nemohol porušiť žiadnu zákonom stanovenú lehotu na rozhodnutie v exekučnej
veci. Odhliadnuc od tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného
súdu Komárno vedenom pod sp. zn. 6Er/959/2009 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o

udeleniepovereniaboladoručenásúdudňa30.10.2009,exekučnýmtitulombolrozhodcovskýrozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa
22. 07. 2009 v konaní pod sp. zn. SR 12295/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením
zo dňa 01. 02. 2010 č. k. 6Er/959/2009-8 odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o
jej zastavení. Dňa 01. 03. 2010 bola súdu doručené podanie oprávneného označené ako „žiadosť o

informáciu o stave konania/ Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní“.
Následne oprávnený podal odvolanie proti tomuto uzneseniu, o ktorom odvolací súd rozhodol tak, že
odvolanie odmietol ako oneskorene podané. Výzvou zo dňa 24. 08. 2010 súd vyzval právneho zástupcu
oprávneného na predloženie zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok vzťahujúcich sa
na túto zmluvu. Žiadané listiny boli súdu doručené dňa 09. 09. 2010. Exekučný súd uznesením zo
dňa 22. 05. 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 06. 2012 bez toho, aby oprávnený podal proti nemu odvolanie.
Zamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezdôvodov,ktorésú
uvedené v odôvodnení tohto uznesenia nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup
ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa
o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako
ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je
toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný
postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6Er/959/2009,

ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil
v sume 2.314,82 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na

poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 462,96 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované
tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej

osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za
ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že

nastanestavpredpokladanýzákonom,stratoudôveryvprávoaspravodlivériešenieveciapod.Odvolací
súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6Er/959/2009 bola doručená exekučnému súdu
dňa 30. 10. 2009 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 22. 05. 2009 (teda nie viac ako 968 dní,
resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ), a túto okolnosť je potrebné

taktiež vziať do úvahy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy. Tomuto rozhodnutiu však predchádzalo rozhodnutie súdu zo dňa 01. 02. 2010 o odklade výkonu
exekúcie a výzva exekučného súdu zo dňa 28. 04. 2010 na predloženie listín. V predmetnej exekučnej
veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o takú dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej

poskytuje úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ
poukazoval.Naviacjepotrebnéuviesť,že cieľomprimeranéhofinančnéhozadosťučineniajezmiernenie
nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III.
ÚS 111/02).V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd uznesením zo dňa 22. 05. 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 22. 07.
2009, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod
sp. zn. SR 12295/09 a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou
navrhovateľa ako veriteľom a U. U. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie
rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré

sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva,
že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku
čoho potom tento rozsudok nemôže predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatneniatohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa

nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o
tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).
Navrhovateľ ani jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého stupňa konaného dňa 21. 05.
2014 nezúčastnili. Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 20. 05. 2014 a
dôvody v ňom uvedené (iné pojednávania vo veci navrhovateľa na Okresnom súde Komárno dňa 21.
05. 2014 a nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvého stupňa

správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na
tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
13. 02. 2014. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili
bez zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred
iným súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP,

t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode pre
odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ navrhovateľ podal množstvo žalôb v obdobnej veci na súdoch
v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované pojednávania na
rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje pochybnosti
tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie

opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 21. 05. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania. V
postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti
konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa
rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa

mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný súdny spis Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/959/2009,
z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.

Po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Komárno vedeným
pod sp. zn. 6Er/959/2009 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac
ako 968 dní sa nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa dodáva, že z vyššie označeného exekučného spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie bol
u súdneho exekútora spísaný dňa 05. 10. 2009 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola

súdu prvého stupňa doručená dňa 30. 10. 2009, pričom exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa
22. 05. 2012, čomu však predchádzalo uznesenie zo dňa 01. 02. 2010 o odklade exekúcie a výzva súdu
na preloženie listinných dokladov. Zodpovedá skutočnosti, že oprávnený v exekučnom konaní podal
na súd podanie zo dňa 25. 02. 2010 označené ako „žiadosť o informáciu o stave konania / Podnet na
preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní“, ale z tohto jeho podania ešte nemožno

vyvodiť prieťahy v konaní, ani nesprávny úradný postup súdu v predmetnom exekučnom konaní. I keď
exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
doručenej mu dňa 30. 10. 2009 až dňa 22. 05. 2012, ako už bolo vyššie uvedené, počas tejto doby nebol
nečinný, ale vykonával úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nevykonanie navrhnutých dôkazov,
k tomu odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol, v čom spočíva
neúplné zistenie skutkového stavu. V prípade, ak mal navrhovateľ na mysli nevykonanie znaleckého
dokazovania, súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal
preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať

dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody. Naviac je potrebné uviesť, že
súd prvého stupňa sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 a v odôvodnení svojho rozsudku
poukázal na jeho obsah a uviedol, prečo z nebo bolo možné vychádzať pri rozhodovaní (nebol
preukázaný nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní a tým ani príčinná súvislosť medzinesprávnym úradným postupom a navrhovateľom tvrdenou škodou). Taktiež vysvetlil, prečo neprihliadal
ani na znalecký posudok č. 1/2013. Odvolací súd je toho názoru, že vykonávanie ďalšieho dokazovania
v predmetnej veci by bolo, s poukazom na zistený skutkový stav a nepreukázaný nesprávny úradný

postup exekučného súdu, nadbytočné a nehospodárne.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase

začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že
exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a vo veci rozhodol v primeranej lehote
nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval

platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Keďže v danej
veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ v odvolaní, súd
prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 14. 10. 2014 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 19. 09. 2014 č. k. 9C/558/2012-71, ktorým bola navrhovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,- eur za podanie odvolania + 3 eurá podľa položky 20a a
7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov
spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového

úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych poplatkov (ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov) ustanovený poplatok
z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie vo veci samej a
poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom konaní za podanie návrhu. Poplatková
povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne postupoval, keď

navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov, za podanie odvolania zo dňa 28. 08. 2014 proti rozsudku
súdu prvého stupňa zo dňa 21. 05. 2014 č. k. 9C/558/2012-51. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
uzneseniaaktvrdeniamnavrhovateľavpodanomodvolaníprotitomutouzneseniu,odvolacísúduvádza,

že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona. Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4
ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo
dňa 28. 08. 2014), ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 28. 08. 2014, nemožno na odvolacie

konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012
(v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase začatia
odvolacieho konania. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010

„tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj
poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny
poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Povinnosťou navrhovateľa bolo teda
zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd
mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením.

Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenejnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by
zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom

zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a

podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z
vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval

naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na
to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod
sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci

aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok
zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 14. 10. 2014, že napadnuté uznesenie zo dňa 19.
09. 2014 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne

dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,

ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle
ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť

s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov a tieto náležitosti odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa obsahuje.

V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa odvolací súd dáva do jeho pozornosti i uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe
sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.