Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 16, 2016

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 12C/425/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715216409
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ľudmila Ostrolucká
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2016:6715216409.2

Rozhodnutie

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Ľudmilou Ostroluckou, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

Žalovaná m á nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 17. 09. 2012, ktorá bola doručená súdu dňa 27. 09. 2012 domáhal

voči žalovanej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen. V žalobe uviedol, že ako oprávnený
subjekt navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. Zákona č.
233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu
nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol
vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.

6114212 dlžníkom: K. X., „.. XX. XX. XXXX“. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo: EX 10801/2008. Súdny exekútor v snahe postupovať pri
nútenom vymáhaní pohľadávky efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen (ďalej len
„Exekučný súd“) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie,

čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v
rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
platného od 01. 06. 2011, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 06.
2010 do 31. 05. 2011, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní oddoručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných
pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti
nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených. Na tomto mieste je potrebné upozorniť na skutočnosť, že on

disponuje exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle Zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení neskorších predpisov. Exekučný súd napriek tomu,
že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 23. 01. 2009 a to rozhodnutím o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. K rozhodnutiu

o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac
ako 6 mesiacov). Doplnil, že na označenie exekučnej veci používa všetky informácie, ktoré má k
dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd mu totiž neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k
registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Nesprávny úradný postup Exekučného súdu
charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a

bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok bol
príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na
jeho strane. Opísaný postup Exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá
by umožňovala Exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k

vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ďalej
upozornil na to, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a prinútil
porušovateľa, teda Exekučný súd k vydaniu rozhodnutia. Podotkol, že nečinnosť Exekučného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával Exekučný súd vo veci
také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa počas exekučného konania on

nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Preto si z dôvodu nesprávneho úradného postupu Exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy, pričom majetková škoda v sume 125,- Eur (na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému 70,- Eur, na
udržiavanie a správu informačného systému 40,- Eur, na administratívne spracovanie textových urgencií

adresovaných Exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
Exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaným a kontrolou stavu
konania na Exekučnom súde 15,- Eur). Súčasne si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 330,- Eur (55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti Exekučného súdu a to na základe
aplikáciedoktrínyÚstavnéhosúduSR,špecifikovanejvžalobe,teda660,-Eurzarok:12mesiacovvroku

= 55,- Eur za mesiac). Pred podaním žaloby na súd postupoval podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z.z., a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Žalovaná na jeho žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal voči nej žalobu na súd. Súčasne žiadal
priznať náhradu trov konania.

2. Pôvodne táto žaloba bola zapísaná pod sp.zn. 14C/179/2012.

3. Uznesením č.k. 14C/177/2012-15 zo dňa 19. 02. 2013 súd spojil na spoločné konanie veci vedené
pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 14C/177/2012, 14C/178/2012, 14C/179/2012, 14C/180/2012,
14C/181/2012, 14C/185/2012, 14C/192/2012, 14C/193/2012, 14C/194/2012, 14C/195/2012,

14C/197/2012, 14C/196/2012, 14C/198/2012, s tým, že konanie sa bude ďalej viesť pod spoločnou
spisovou značkou sp. zn. 14C/177/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 03. 2013.

4. Na pojednávaní dňa 15.01.2015 vo veci sp.zn. 14C/177/2012 súd vylúčil na samostatné konanie vec
pôvodne vedenú pod sp.zn. 14C/179/2012 uznesením č.k. 14C/177/2012-217 zo dňa 15.01.2015, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 19.02.2015, nakoľko pri tomto spise nebol pripojený súvisiaci exekučný
spis, s ktorým bolo nevyhnutné v rámci dokazovania sa oboznámiť, keď dôkaz na oboznámenie sa s
týmto exekučným spisom navrhol vykonať žalobca.5. Vec pôvodne vedená pod sp.zn. 14C/179/2012 vylúčená uznesením na samostatné konanie z veci
sp.zn. 14C/177/2012 po vylúčení bola zapísaná pod sp.zn. 12C/425/2015.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 08. 07. 2013, ktoré bolo doručené súdu dňa 12. 07. 2013 k spojeným
žalobám (ďalej len „žaloba“) uviedla, že žalobu považuje za právne neopodstatnú, žiadala ju v celom
rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania a to z dôvodu nepreukázania splnenia základných
zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. K žalobe vzniesla
procesné námietky v tom, že síce žalobca uviedol v žalobe časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný

spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša sám. Predovšetkým zdôraznila, že neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Exekučného súdu bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
Exekučného súdu, keď uviedla príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 211/2012, sp.
zn. IV.ÚS 366/2012, sp. zn. IV.ÚS 374/2012. Ďalej poukázala na to, že okrem toho, kto iný ako oprávnený

v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a
záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená
škoda. V tomto smere navrhla konajúcemu súdu aplikáciu § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Na toto zákonné ustanovenie poukázala aj z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku
na náhradu škody. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať,

že žalobca v žalobe neuvádza, aké kroky podnikal na odstránenie neželaného stavu. V druhom rade
má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Dňa 23. 04. 2012 jej boli doručené
prvé žiadosti zo strany žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 04.
2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27. 09. 2012 boli okresnému súdu doručené žaloby na

náhradu škody je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15
ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 514/2003 Z.z.“), nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím

o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 Zákona č.
514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť
do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že

neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných ustanovení tohto zákona vyplýva, že poškodený sa
práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí
6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou,

aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdneho konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 2Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaná ďalej informovala súd, že napriek opakovaným výzvam
na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola

doručená len všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce
vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy (ústavné
sťažnosti), ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou,
stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. V celku žalobca neposkytol

žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Nesprávny úradný postup žalobca v žalobe špecifikuje
ako nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote (teda zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia po 15 dňovej lehote) a vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok

(zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Teda ide o dva namietané nesprávne
úradné postupy. Čo sa týka nesprávneho úradného postupu, ktorým má byť zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, takto formulovaný postup nemôže byť nesprávnym
úradným postupom na účely Zákona č. 514/2003 Z.z. Pojem „nesprávny úradný postup“ nemá legálnudefiníciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako „porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu,
ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - našiel svoj

bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004
uverejnený pod publikačným číslom 23/2011). Teda akýkoľvek postup súdu (zahrňujúci napríklad
právne posúdenie veci, záver o tom, že je oprávnený preskúmavať exekučný titul, zistenie skutkového
stavu, výber, aplikácia a interpretácia zvolených právnych noriem na skutkový stav), ktorý nájde svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť oným „nesprávnym úradnom postupom“

na účely Zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradnom
postupom je preto vylúčená. Zo žalobcom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže
ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Totiž podľa § 6 ods. 1 Zákona
č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,

je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011,
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 Zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak sú zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu
je prípustné odvolanie. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie

nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za

nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Pokiaľ
žalobca uviedol, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu“, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného
súdu SR z 03. 03. 2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2011
sp. zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. 09. 2011 sp. zn. 3Mcdo 11/2010 a

uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. 03. 2011 sp. zn.5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa

názoru Ústavného súdu, pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých
okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania no návrhu
na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je
legitímny. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote považovala za nevyhnutné v prvom rade
poukázať na tú skutočnosť, že so samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15
dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu. Ak ho súd nepoverí, 15 dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, žeby to bol

zámer zákonodarcu určiť 15 dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (v
znení účinnom od 01. 01. 2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutiaEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, žeby podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, žeby existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup

spočívajúci v existencii prieťahov. Ďalej vo vyjadrení žalovaná uviedla, že ako to vyplýva zo skutkových
okolností uvádzaných žalobcom v niektorých návrhoch, k nesprávnemu úradnému postupu súdu malo
dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu
škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď s poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia
práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota
odo dňa dourčenia (oznámenia) rozhodnutia. V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve

nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a to po 15 dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia doba) uplynula po
3 rokoch od momentu uplynutia 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak
došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia dňom 23. 04. 2009 (t.j.

3 roky pred dňom, kedy jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Tiež pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je okrem iného nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobca doposiaľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si
uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť,
že žalobca neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003

Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je totiž trvalé zmenšenie majetku poškodeného
a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by
bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe
ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým,
že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Nepreukázal tiež existenciu dlžníka

ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, ani existenciu právoplatného rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Pokiaľ sa ďalej žalobca
domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu žalovaná poukázala na skutočnosť, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,

keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3Cdo 675/2011, kde je
uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na fyzické
osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevznikla ujma
priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú

bližšie konkretizované. Taktiež neupresnil v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšieho jeho podnikateľské
postupy“. Rovnako požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie
je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou. Žalobca zjavne tak opomína,
že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie
porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva a z tohto dôvodu

nepovažuje za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, žeby sa mala poskytnúť žalobcovi
jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala na § 17 ods. 2 a ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z..
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky

štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaná
k vyjadreniu doložila list Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/

RM/kb D (2010)/1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii,
v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu nazačatie prejudiciálneho prejednania, ktorý podľa článku 267 ZPEÚ podal Krajský súd v Prešove (vec
C-76/10). Okrem uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napríklad Spotrebiteľské centrum) svedčí napríklad článok v

denníku SME zo dňa 16. 07. 2012, ktorý žalovaná tiež pripojila k vyjadreniu. Z uvedeného článku
napríklad vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť,
pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich
práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v

zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná
skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu,
vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť

využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízko príjmových
osôb.Vzhľadomnauvedenémázato,žežalobcanepreukázalpodmienkyvznikuzodpovednostištátuza
škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.
Zároveň aplikujúc § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania
doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcou neprijateľné

podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný
nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalovaná tiež namietala príčinnú súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva

druhý jav (následok). V postupnom slede javov ja každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený
následoksastávapríčinouďalšiehojavu.Vzťahpríčinyanásledkumusíbyťpretopriamy,bezprostredný,
neprerušený. Nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej
súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, žeby žalobcovi
vznikla škoda postupom súdu. Žalobca tak nepreukázal, žeby činnosťou súdu v namietanom konaní

došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia a to po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

7. V predmetnom konaní žalobca uplatnil nárok voči žalovanej na náhradu škody v sume 125,- Eur
a nemajetkovej ujmy v sume 330,- Eur, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s exekučným konaním
vedenýmnavymoženiejehopohľadávky,ktorávzniklaneplnenímzáväzkuzoZmluvyoúvereč.6114212
dlžníkom: K. X., „.. XX. XX. XXXX“. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo: EX 10801/2008. Exekučný súd v tejto exekučnej veci rozhodol o

žiadosti súdneho exekútora až dňa 23. 01. 2009 a to rozhodnutím o poverení na vykonanie exekúcie,
teda bol v omeškaní exekučný súd s týmto rozhodnutím viac ako 6 mesiacov.

8. V súdenej veci súd nariadil pojednávanie na deň 16.09.2016. Na toto pojednávanie boli právny
zástupca žalobcu i žalovaná predvolaní včas a riadne (čl. 28 spisu), právnemu zástupcovi žalobcu

predvolanie bolo doručené dňa 19.08.2016 doporučene do vlastných rúk prostredníctvom pošty,
žalovanej bolo predvolanie doručené dňa 17.08.2016 doporučene do vlastných rúk prostredníctvom
pošty. Právny zástupca žalobcu elektronickým podaním zo dňa 09.09.2016, ktoré bolo doručené súdu
dňa 09.09.2016 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní z dôvodu hospodárnosti súdneho konania, a
to vzhľadom k výške uplatňovanej pohľadávky, súhlasil s otvorením pojednávania a s rozhodnutím v

jeho neprítomnosti, nepožiadal zo žiadneho dôvodu o odročenie pojednávania. Žalovaná elektronickým
podaním zo dňa 07.09.2016, ktoré bolo doručené súdu dňa 07.09.2016 tiež ospravedlnila neúčasť na
pojednávaní, ako dôvod uviedla, že vzhľadom na vyvolanie enormného počtu súdnych konaní žalobcom
voči nej, objektívne uvedené spôsobilo a naďalej spôsobuje, že nie je schopná zabezpečovať účasť
svojho zástupcu na každom z vytýčených pojednávaní. Tiež poukázala na hospodárnosť konania a tiež

nepožiadala zo žiadneho dôvodu o odročenie pojednávania. Poukázala tiež na doterajšiu rozhodovaciu
prax súdov v obdobných veciach. Zároveň uviedla, že sa vyčerpávajúco vyjadrila vo svojich podaniach
k žalobe, keď v týchto uviedla všetky rozhodujúce argumenty tak po skutkovej, ako aj právnej stránke,
ktorébymalisúdviesťkzamietnutiužalobnéhonávrhuvcelomrozsahu.Napokonanižalobca,aanijehoprávny zástupca sa doposiaľ vytýčených pojednávaní v obdobných veciach nezúčastňovali. Neočakáva
ani prekvapivé rozhodnutie v predmetnej veci. Vzhľadom k tomu, že právny zástupca žalobcu, ako
i žalovaná boli na pojednávanie predvolaní riadne a včas, tiež vzhľadom k tomu, že žiaden z nich

nepožiadal o odročenie pojednávania, súd podľa § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
rozhodol, že pojednávanie sa bude konať v ich neprítomnosti a otvoril pojednávanie.

9. K procesnému postupu súdu v danej veci súd dáva do pozornosti, že dňom 01.07.2016 nadobudol
účinnosťZákonč.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,ktorýmbolzrušenýObčianskysúdnyporiadok

(§ 473 CSP), a v ktorom v prechodných ustanoveniach v § 470 ods. 1 je zakotvené, že ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V
§ 470 ods. 2 vete prvej CSP sa uvádza, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konanie v súdenej veci, ktoré začalo predo dňom

nadobudnutia účinnosti CSP.

11. Žalobca k žalobe nepredložil žiadne dôkazy. Konanie Exekučného súdu, ktorým mal byť Okresný súd
Zvolen a v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu Exekučného súdu zakladajúceho jeho
nárok na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch identifikoval spisovou

značkou exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom (neoznačeným) spisovú značku súvisiaceho
exekučného spisu Exekučného súdu (Okresného súdu Zvolen) neuviedol, len žiadal vykonať dôkaz
oboznámením sa s týmto exekučným spisom, pričom ho identifikoval tak, že je založený pre exekučné
konanie vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava a povinným (dlžníkom) uvedeným v návrhu pre vymoženie peňažnej pohľadávky,

ktorá vznikla neplnením záväzku povinného (dlžníka) vyplývajúceho zo zmluvy o úvere špecifikovanej v
žalobe s tým, že Exekučný súd mu neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného
konania na Exekučnom súde. V žalobe neopomenul uviesť „exekučný titul“, na základe ktorého podal
návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora.

12. Na základe týchto údajov žalobcu súd v súdenej veci zadovážil súvisiaci exekučný spis Exekučného
súdu a vykonal dokazovanie týmto exekučným spisom, keď ho identifikoval spisovou značkou: sp.zn.
23Er/16/2009.

13. Súd z exekučného spisu sp.zn. 23Er/16/2009 (EX 10801/08, súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý)

zistil, že návrh na začatie exekúcie bol podaný voči povinnému: K. X., O.. XX.XX.XXXX. Tento došiel
dňa 09.01.2009. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá
došla Exekučnému súdu tiež dňa 09.01.2009 spolu s návrhom na začatie exekúcie, rozhodol Exekučný
súd dňa 23.01.2009 vydaním Poverenia na vykonanie exekúcie č.: 5611 025755*, ktoré bolo súdnemu
exekútorovi doručené dňa 13.02.2009. Následne Exekučný súd uznesením č.k. 23Er/16/2009-28 zo

dňa 26.04.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2013 v spojení s uznesením Krajského
súdu Banská Bystrica č.k. 41CoE/161/2013-44 zo dňa 10.04.2013, vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil. Predtým zadovažoval listinné dôkazy, na základe ktorých rozhodoval v tomto
uznesení.

14. Žalobca v súdenej veci uplatnil nárok podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), keď bolo potrebné aplikovať na daný nárok ustanovenia tohto zákona
účinné v rozhodnom období, teda ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., v znení zákonov č. 215/2007
Z.z., č. 477/2008 Z.z., č. 517/2008 Z.z., č. 508/2010 Z.z..

15. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

16. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

17. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivostiSlovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

19. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

20. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

21. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

22. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

23. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

24. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany

oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

25. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom. V súdenej veci je to
na žalobcovi.

26. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, že ide o taký
úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup,
pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej
moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup

nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný
postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.

27. Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i v
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov: 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma), 3. príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu

(škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

28. Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.Protiprávnosti, resp. nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a)
nezákonným rozhodnutím, b) nesprávnym úradným postupom, c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z.), d)

rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §
18 zákona č. 514/2003 Z.z.).

29. Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody,
ktorá sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (vo forme skutočnej škody, ušlého zisku)

alebo vo forme nemajetkovej ujmy.

30. Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosťmedziprotiprávnosťouprirozhodovaníaleboúradnompostupeorgánuverejnejmociavznikom
škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo k nezákonnému

rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody. Pretože zákonná
úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako objektívna
zodpovednosť, od poškodeného sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje
preukázanie vyššie uvedených zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený
povinnosťou preukazovať i zavinenie zodpovedného subjektu.

31. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú
predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so
zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Nesprávnym úradným postupom je každý postup
orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými

právnymipredpismialebovrozporesozásadamivýkonuverejnejmociazákladnýmiprávnymiprincípmi.
Aktuálna právna úprava v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady,
ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní,
alebo o iný nezákonný zásad do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát
(prostredníctvom svojich orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej
moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že i v prípade tejto zodpovednosti sa vyžaduje
existencia všeobecných predpokladov škody a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

32. Žalobca sa v predmetnej veci domáhal nároku na náhradu majetkovej škody, ako aj nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak ako bol tento bližšie špecifikovaný v žalobe. Ťažisko
argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe Exekučného súdu spočívalo i v tvrdení, že k
rozhodnutiuo žiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciedošlopouplynutízákonnej15dňovej

lehoty, pričom skutkovo došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie.

33. Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) nadobudol
účinnosť dňa 01. 07. 2002. V § 35 tento zákon ustanovuje, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako

právoplatný rozsudok súdu.

34. Exekučný poriadok v znení účinnom od 01. 02. 2002 do 31. 08. 2005 za exekučné tituly v § 41 ods.
1 a ods. 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené v zmieri, platobné výmery, výkazy

nedoplatkov a dohody, v ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj na
základe notárskych zápisníc, ktoré obsahovali právny záväzok, a v ktorých bola vyznačená oprávnená
osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnice
s vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, v znení účinnom od 01. 02. 2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01. 07. 2002 bolo

možné viesť exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného
rozhodnutia“, keďže zákon č. 244/2002 Z.z. priznával rozhodcovskému rozsudku s účinnosťou od 01.
07. 2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku všeobecného súdu. V období od 01. 07. 2002 do
31. 05. 2010 bolo povinnosťou Exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok, v lehote 15 dní od doručenia
tejtožiadosti,pretožeažsúčinnosťouod01.06.2010bolav§44ods.2Exekučnéhoporiadkuzakotvená
výnimka, že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučný poriadok s účinnosťou od 01. 09. 2005 v § 41 ods. 2 písm.
c) za exekučné tituly označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovský
komisií a zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného
poriadku uskutočnená zákonom č. 102/2011 Z.z., účinná od 01. 06. 2011 podľa dôvodovej správy k

tomuto zákonu vložením slov rozhodcovských súdov do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný
výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských
komisií sa rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z uvedeného teda vyplýva záver, že rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom od 01. 07. 2002. V období od 01. 07. 2002 do 31. 05. 2010 mal Exekučný
súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ak bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a mienil vydať poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti. V období od 01. 06.

2010, pokiaľ chcel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už
nebol viazaný lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila v závere,
že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak Exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn.
II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25. 04. 2013, sp. zn. II.ÚS/111/2013
zo dňa 13. 02. 2013).

35. Z obsahu exekučného spisu (sp.zn. 23Er/16/2009) vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola doručená Exekučnému súdu dňa 09.01.2009, o tejto žiadosti bolo
rozhodnuté Exekučným súdom dňa 23.01.2009 vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Poverenie
bolo doručené exekútorovi dňa 13.02.2009.

36.Žalobcanepreukázaltaksvojeskutkovétvrdenia,žekrozhodnutiuožiadostioudeleniepovereniana

vykonanie exekúcie v danej exekučnej veci došlo po uplynutí tvrdenej zákonom stanovenej doby 15 dní
od doručenia tejto žiadosti Exekučnému súdu, a teda, že Exekučný súd bol v omeškaní s vydaním tohto
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 6 mesiacov. Už len z tohto dôvodu
žaloba žalobcu nemôže obstáť. Exekučný súd v danej exekučnej veci rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie za 14 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

37. Nakoľko žalobca v súdnom konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu
Exekučného súdu, teda porušenie zákonnej povinnosti, žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody
ani nemajetkovej ujmy. Nakoľko žalobca nepreukázal tento predpoklad zodpovednosti za škodu,
nepreukázal ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody. Jeho žaloba je v celom rozsahu neopodstatnená.

38. Žalobca v konaní nepreukázal ani tvrdenie o prieťahoch v exekučnej veci spočívajúcich v
oneskorenom rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pretože z exekučného
spisu vyplýva, že o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bolo Exekučným súdom

rozhodnutév15dňovejlehoteoddoručeniažiadostisúdnehoexekútoranavykonanieexekúcie.Žalobca
tak bez overenia tvrdeného skutkového stavu podal predmetnú žalobu nedôvodne.

39. Pokiaľ žalobca navrhol vykonať dôkaz na preukázanie výšky škody znaleckým posudkom, ktorý má
byť evidovaný pod Spr. A147/14 tunajšieho súdu, súd tento dôkaz nevykonal, pretože znalecký posudok

sa v správnom denníku tunajšieho súdu pod sp.zn. uvedenou žalobcom nenachádza. Navyše takýto
dôkaz by bol nadbytočný, pretože žalobca nepreukázal prvý z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu a to porušenie zákonnej povinnosti Exekučného súdu a tým nesprávny úradný postup.
40. Z uvedených skutkových a právnych dôvodov potom súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP. Súd žalovanej, ktorá
bola plne úspešná priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.42. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1,§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd

vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej

forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších

predpisov).