Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, November 30, 2015

Súd: Okresný súd Svidník
Spisová značka: 5C/342/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613205555
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivo Parada

ECLI: ECLI:SK:OSSK:2015:8613205555.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Svidník, samosudca JUDr. Ivo Parada, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanej n e p r i z n á v a náhradu trov konania a žalobca n e m á právo na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 175 eur z titulu majetkovej

škody a sumy 940,44 eura z titulu nemajetkovej ujmy.

Žalobu odôvodnil tým, že v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním a
to postupom podľa ust. § 38 a nasl. zák. č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“) zvolenému
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 8440037 dlžníkom: N. U., nar. XX.XX.XXXX.
Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX

1186/2005.

Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku najmä podľa
ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku a predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu Okresnému súdu v Bardejove, pritom ho
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
2 5C/342/2013

exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie
registrované pod č. 5701018768*. Pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej
súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa
18.11.2010 a podal postupom podľa ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh
na zmenu exekútora. Legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu
v zákonom predpokladanej kvalite, a teda že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v

zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne
a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym súdnym poriadkom. V
exekučnom konaní vedenom podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku platného od 1.9.2005 a podľa § 44
ods. 8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006 je založená zákonná povinnosť exekučného súdurozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu
na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Poukázal na
skutočnosť, že o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv

a spôsobenej škody sa dozvedel po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 19.4.2012 o zmene
súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene súdneho exekútora).

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody,
ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu

na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70 eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov, urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných

exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkom vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a
rozhodnutím o ňom a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 175 eur.

Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času
boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že nastanú účinky predpokladané ust. § 44 ods. 8
Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora,
čo
3 5C/342/2013

bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu vystavil jeho oprávnené záujmy nasledovným rizikám: neskorým ukončením
procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, zmarenia
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencii povinného. Potreba náhrady

nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej
Ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak
sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20 000,- Sk, t. j. cca 663,88

eura. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na doterajšie
rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
súdmi v civilnom konaní. Uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania za porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery

v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu
940,44 eura. Výpočet uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, pričom v predmetnej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 518 dní.

Písomnou žiadosťou požiadal žalovaného podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o predbežné
prerokovaniejehonárokunanáhraduškody,avšakžalovanýdopodaniažalobynajehožiadosťpozitívne
nereagoval.Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.11.2015 k procesným námietkam uviedla, že
žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Žalobca síce uviedol časť dôkazov,

najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek
tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu ust. § 43 ods. 1
O.s.p., pričom poukázala na to, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody.
Zo žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v
žalobe sa tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj

nárok. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, poznamenal, že žalobca neuvádza kroky, ktoré
podnikol na ich odstránenie. Žalobca neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného
prerokovania z jeho strany, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom
konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (to znamená, či využil
účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda

súdu alebo Ústavný súd SR.

K podmienke uplatnenia nároku na súde žalovaná uviedla, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nárokunanáhraduškodyjejbolidoručenédňa23.4.2012.Vzhľadomnaskutočnosť,žeuždňa27.9.2012
bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-

mesačnej lehoty, ale skôr. Z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva,
že poškodený sa práva na náhradu škody
4 5C/342/2013

spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo

dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie na náhradu škody.
Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo
prebehnúť občianske súdne konanie. Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Ďalej uviedla, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti
SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody, bola jej doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti,
nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce
vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na
prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho
insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca

neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Z
uvedeného dôvodu preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať

rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné
pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. K otázke nerozhodnutia o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že všeobecným
predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora
spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný
model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto
žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže

súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o
trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného
exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej
exekučnému súdu z ust. § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok). Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa ods. 8 zároveň vykonaním

exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom
súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Pripustila, že v niektorých
jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho
exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30 - dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmäv prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť, v takých
prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30 - dňovú lehotu na rozhodnutie o
návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj

o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi
exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia, že
exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi
nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3

ods. 7 v spojení
5 5C/342/2013

s § 62 a násl. zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal
svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal
tak, aby nedošlo ku škode na majetku. Poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 16/02,

ktorá konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy, Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú
uvedenévÚstavealebovzákone,aleichnedodržanienepovažujeautomatickyzaporušenieuvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a

aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy (I.ÚS
63/00). Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora) zákonom ustanovenú
lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s

rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote
ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Zároveň
poukázala na ust. § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejme, že pôvodný súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora,
resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v

súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny
exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na
zachovanie kontinuity konania.

K existencii prieťahov v konaní poukázala na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona

č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Súd konajúci
o náhrade škody, môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v

disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní
nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania, a teda vzhľadom na vyššie uvedené
nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody, ale len Ústavný
súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. Z uvedených dôvodov nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

6 5C/342/2013K materiálnej škode v paušálnej sume 175 eur žalovaná uviedla, že pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je okrem iného nevyhnutne preukázať existenciu škody.
Podľa nej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré

si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

K vyčísleniu škody žalovaná uviedla, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady
predstavujú podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na základe
ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno

tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň zastáva
názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich
náhrady podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobca na preukázanie vzniku škody by musel produkovať
dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Má za to, že žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný

systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Požadované paušálne sumy za veľmi všeobecne
uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Uplatňovať si 175 eur paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, ktoré preukážu
požadovaný nárok. Žalobca teda nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

K nemajetkovej ujme žalovaná uviedla, že žalobca poukazuje na viacero nálezov ÚS SR, kde
rozhodoval po poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobného skúmaniu zo strany súdu. Každé prípadové
okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eura, ktorá musí byť priznaná za každý
rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Pri rozhodovaní ÚS SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu,

pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Vznik nemajetkovej
ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v
podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba.

V závere žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že je potrebné zohľadniť aj ust. § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru
o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii
uvedených ustanovení nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu,

pričom v tejto súvislosti upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj
sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané

verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých

7 5C/342/2013

úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaná je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by

činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania

podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že
žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok, ktoré súpotrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považuje žalobu za právne
neopodstatnenú a navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Súd pojednával v neprítomnosti účastníkov konania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Zástupca žalobcu
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania. Žalovaná ospravedlnila
svoju neúčasť na pojednávaní a nežiadala o odročenie pojednávania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom pripojeného spisu sp. zn. 2Er/206/2005

Okresného súdu Bardejov, znaleckým posudkom č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave,
Znaleckým ústavom zo dňa 17.1.2014 a zistil tento skutkový stav:

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len cit. zákona), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len cit. zákona), vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

8 5C/342/2013

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, zo žiadosti musí byť zrejme, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa

poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 3 cit. zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný
poriadok), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 243 ods. 1 Exekučného poriadku, tento zákon sa vzťahuje aj na konania začaté predo dňom
účinnosti tohto zákona.

9 5C/342/2013

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Z exekučného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2Er/206/2005 súd zistil, že žiadosť o zmenu
exekútora bola súdu doručená dňa 8.12.2010. Na základe výzvy súdu súdny exekútor JUDr. Ing. Karol
Mihál,ktorýbolpoverenývykonávanímexekúcie,písomnýmpodanímvyčísliltrovyexekučnéhokonania.
O žiadosti súd rozhodol uznesením č. k. 2Er/206/2005-22 zo dňa 19.4.2012 tak, že súd zamietol žiadosť
oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Podľa § 15 a § 16 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

zo strany žalovanej boli žalobcovi doručené dňa 23.04.2012. Žaloba v pôvodnom konaní v tejto veci
bola doručená súdu dňa 27.9.2012. Žalobca podal žalobu predčasne, keď nárok na súde uplatnil pred
uplynutímšesťmesačnejlehotynapredbežnéprerokovanienároku.Akpríslušnýorgánneuspokojínárok
na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámipoškodenému, že neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať nároku na súde. Ak
tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod na zamietnutie žaloby
z dôvodu predčasnosti.

Súd má za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote posudzovať
bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je
potrebné vykonať procesné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného
exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi,

rozhodnutie o trovách exekúcie) v dôsledku ktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej lehote nie je
možné považovať za zbytočné prieťahy a žalobca v konaní ani nepreukázal existenciu nesprávneho
úradného postupu. Tak,
10 5C/342/2013

ako už bolo uvedené, podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov

vzniku nároku na náhradu škody: existencia nesprávneho úradného postupu, škoda - príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu
žalobca v konaní nepreukázal tak, ako súd vyššie konštatoval.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde

relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody.

Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v
žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a
nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým rozhodnutím

o jeho návrhu na zmenu exekútora mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že si táto situácia vyžadovala
kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba
tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného predloženia a preukázania. Ide iba o
hypotetické uvažovanie žalobcu bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu.

Napokon žaloba nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi postupom exekučného súdu v predmetnej
exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a
eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože žalovanej, ktorá mala v konaní plný
úspech, žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na ich
náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností.

c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,11 5C/342/2013

d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Vo Svidníku dňa 30. novembra 2015