Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 13, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/339/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111208801
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111208801.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: D. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XX, I., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Evou Borovskou, advokátkou
so sídlom Štefánikova 7, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. januára 2013, č.k. 25C/44/2011-298,
jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca po pripustení zmeny
žalobného petitu voči žalovanej domáhal určenia, že zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 6C/12/1999 a uloženia povinnosti
zaplatiť žalobcovi z tohto titulu istinu vo výške 258.467,98 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 9.559,85 eur od 1.8.2010 do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
os. 1 zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej „ O.s.p.“) tak, že v konaní plne úspešnej

žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaná o jej priznanie nežiadala a v konaní jej ani
žiadne trovy nevznikli.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1, 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon c. 514/2003 Z.z.), § 1, § 18 ods. 1, 2, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„zákon č. 58/1969 Zb.“), § 11, § 13, § 442 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Obč. zákonník“) a vecne nesplnením zákonných predpokladov pre založenie zodpovednosti žalovanej
za uplatnenú škodu. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie námietku vznesenú žalovanou, o
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, spočívajúcu v tom, že účastníkom predmetného konania mala
byťajbývalámanželkažalobcu.Uviedol,žeajnapriektomu,žeúčastníkomkonania,vktorommalodôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu, bola aj bývalá manželka žalobcu, W. I., po rozvode ich manželstva
a zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa v písomnej dohode zo dňa 7.3.2006 dohodli, že

všetky práva a záväzky týkajúce sa nehnuteľnosti v katastrálnom území Záhorská Bystrica, ktoré boli
predmetom sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6C/12/1999, preberá žalobca,
ktorý sa zároveň stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, z čoho súd vyvodil, že žalobca je vecne
legitimovanýnauplatnenienárokunanáhraduškodyanemajetkovejujmyvpredmetnomkonaní.Vovecisamej súd prvej inštancie posudzoval nároky žalobcu vyplývajúce z nesprávneho úradného postupu
žalovanej podľa ustanovení zák. č. 58/1969 Zb., ako aj zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko k tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období spadajúcom pod účinnosť oboch právnych

predpisov. Nesprávny úradný postup žalobca nachádzal v prieťahoch v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava IV pod sp. zn. 6C/12/1999, ktorých existenciu konštatoval i Ústavný súd SR v náleze sp.
zn. I. ÚS 317/2010, vo vydaní nesprávnych rozhodnutí, ktoré boli následne zrušené odvolacím súdom,
čo žalobca rovnako považoval za prieťahy v konaní s tým, že aj jeho sťažnosti na prieťahy v konaní
boli orgánmi štátnej správy súdov vybavované oneskorene a nesprávne. Vykonaným dokazovaním súd

prvej inštancie zistil a medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca sa spolu s bývalou manželkou,
W. I.F., obrátili sťažnosťou zo dňa 25.2.2010, doplnenou dňa 14.5.2010, na Ústavný súd Slovenskej
republiky, namietajúc porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ku ktorému
malo dôjsť činnosťou Okresného súdu Bratislava IV, v konaní sp. zn. 6C/12/1999. Podaná sťažnosť
sa vzťahovala na obdobie od podania návrhu žalobcu na okresný súd dňa 27.1.1999 do 4.5.2010, t.j.
do vydania uznesenia, ktorým súd zrušil uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia

dedičského konania, vedeného pod sp. zn. 65D/735/2009. Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel
sťažnosti žalobcu a v náleze zo dňa 23.2.2011, sp. zn. I ÚS 317/2010 konštatoval porušenie základného
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ku ktorému došlo nečinnosťou okresného súdu. Ústavný súd dospel k záveru, že vec i napriek
určitej zložitosti v zisťovaní skutkového stavu a najmä pri diametrálne odlišnom prístupe sporových

strán k predmetu konania, prekračuje ústavné medze primeranosti, pričom zhodnotil, že k zbytočným
prieťahom v konaní došlo jednak samotným nekonaním sudcu a jeho neefektívnou činnosťou, keď
síce vykonával rôzne procesné úkony, avšak zatiaľ bez podstatného vplyvu na meritórne a najmä
právoplatné skončenie celej veci, ale i správaním žalobcu, ktorý veľakrát zostal pasívny, nedostavoval sa
napojednávania,menilnávrhnazačatiekonaniaapodobne.Zohľadniacvšakcelkovúdĺžkuoznačeného

konania, Ústavný súd SR rozhodol o porušení práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a
o priznaní finančného zadosťučinenia a z jeho rozhodnutia mal tak súd prvej inštancie za preukázané,
že Okresný súd Bratislava IV sa skutočne dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
zbytočných prieťahoch v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/12/1999.

Knámietkežalovanej,žeprieťahyvkonanísanevyskytovalivpriebehuceléhokonaniapredsúdomprvej
inštancie a podieľali sa na nich i samotné strany sporu uviedol, že táto skutočnosť už bola zohľadnená
ústavným súdom pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní. Prvoinštančný súd pri
svojom rozhodovaní tiež neprihliadol na žalobcom namietaný nesprávny úradný postup po 4.5.2010,
nakoľko tento nebol predbežne prerokovaný so žalovanou. Nesprávnym úradným postupom malo byť

podľažalobcuajvydávanienesprávnychanezmyselnýchrozhodnutí,ktoréodvolacísúdnáslednezrušil,
pričom tieto rozhodnutia si vzájomne odporovali, resp. súd nerozhodol o zastavení konania voči Kornélii
Palušovej ktorá zomrela, nerozhodol o rozšírení okruhu účastníkov konania a zbytočne prerušil konanie
do právoplatného skončenia dedičského konania po nebohej, s čím sa súd prvej inštancie nestotožnil,
s poukazom na závery ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej nesprávny úradný postup priamo s

rozhodovacou činnosťou nesúvisí, neústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia.
Žalobcom formálne vytýkaný nesprávny úradný postup našiel svoje bezprostredné vyjadrenie v obsahu
konkrétneho rozhodnutia súdu, a preto ho nebolo možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup (napr.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1018/2007). Navyše okolnosť, že počas konania prebiehajúceho v
niekoľkých stupňoch súdnej sústavy došlo i k prípadnému zrušeniu rozhodnutia, sama o sebe tiež

nesprávny úradný postup nezakladá (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/2197/2007). Podľa súdu
prvej inštancie by žalobca v tejto súvislosti mohol namietať jedine nezákonnosť niektorého z rozhodnutí
Okresného súdu Bratislava IV, k čomu však nedošlo a z obsahu súdneho spisu Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. 6C/12/1999 ani nevyplynula existencia rozhodnutia, ktoré by bolo možné považovať
za nezákonné, v intenciách § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., resp. § 6 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z., keďže

žiadne zo súdnych rozhodnutí nebolo ako právoplatné zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

V súvislosti so žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom pri vybavovaní sťažnosti na
prieťahy v konaní súd prvej inštancie zistil, že žalobca prvýkrát podal sťažnosť na prieťahy v konaní k
rukám predsedníčky okresného súdu dňa 31.3.2004, ktorá sa ňou však zaoberala bez jej vyhodnotenia,

z dôvodu, že v tom čase sa spis nachádzal na odvolacom súde, o čom písomne informovala právnu
zástupkyňu žalobcu, v liste zo dňa 7.4.2004. Predsedníčka súdu následne preverovala stav spisu a po
jeho návrate z odvolacieho súdu a vyžiadaní vyjadrenia zákonného sudcu, listom zo dňa 18.1.2005,
oznámila právnej zástupkyni žalobcu dôvodnosť sťažnosti a prisľúbila vykonanie nápravy. Z uvedenéhosúd prvej inštancie vyvodil, že k vybaveniu sťažnosti došlo spôsobom súladným so zákonom, keď
podľa v tom čase platného ustanovenia § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe
súdov, ktorý treba na daný prípad aplikovať, musela byť sťažnosť na prieťahy v konaní vybavená

do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia príslušnému orgánu štátnej správy súdov, s možnosťou
predĺženia lehoty, ak v jej priebehu nebolo možné zabezpečiť všetky podklady na riadne vybavenie
sťažnosti; v takom prípade sa vyžadovalo písomné upovedomenie sťažovateľa. Rovnako v súlade
so zákonom boli vybavené aj ďalšie sťažnosti žalobcu, a to sťažnosť zo dňa 21.6.2005 (vybavená
13.7.2005), sťažnosť zo dňa 17.2.2006 (vybavená dňa 3.3.2006), ako aj žiadosť o prešetrenie vybavenia

sťažnosti zo dňa 17.3.2006 (vybavená 12.4.2006). V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že samotná
nespokojnosť s vybavením týchto sťažností na prieťahy v konaní predsedami príslušných súdov,
nezakladá nesprávny úradný postup, za ktorý zodpovedá žalovaná, nakoľko hodnotenie sťažnosti spadá
do rámca kompetencie príslušného orgánu štátnej správy súdov. Zdôraznil tiež, že súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený prehodnocovať stanoviská, ku ktorým dospeli predsedovia súdov v
súvislosti s výsledkami prešetrenia sťažnosti. Za čiastočne dôvodnú súd označil námietku žalovanej,

týkajúcu sa nedostatku predbežného prerokovania nároku uplatneného v súvislosti s rozhodovaním o
sťažnostiach žalobcu na prieťahy v konaní, nakoľko zo sťažnosti zo dňa 4.8.2010 vyplynulo, že žalobca
v nej vytýkal okrem iného aj spôsob a nedodržanie lehoty na vybavenie jeho sťažnosti na prieťahy v
konaní zo dňa 31.3.2004, 21.6.2005 a 17.3.2006 a sťažnosti uplatnené po 17.3.2006 neboli predmetom
predbežného prerokovania nároku so žalovaným. K podmienke pre založenie zodpovednosti žalovanej

za škodu, ktorou je nesprávny úradný postup, uzavrel, že žalobca preukázal existenciu zbytočných
prieťahov v konaní Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6C/12/1999. Žalobcovi sa však podľa súdu
prvej inštancie v priebehu konania nepodarilo preukázať v poradí druhý z predpokladov zodpovednosti,
a to existenciu škody a nemajetkovej ujmy, jednak v podobe bezdôvodného obohatenia vo výške
20.138,90 eur a vo výške 8.329,08 eur, predstavujúce trovy právneho zastúpenia, ktorých priznania

sa žalobca domáhal v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava IV, voči nebohej D. Z. ako
žalovanej 1/, keď predmetný nárok si v dôsledku jej úmrtia bez zanechania majetku už nemohol ďalej
uplatňovať. Žalobca podľa súdu nepreukázal, že v prípade vydania meritórneho rozhodnutia súdu by
so svojim nárokom uplatňovaným v predmetnej výške skutočne uspel a zároveň že by nebohá D. Z.,
na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku skutočne plnila (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn.

25Cdo/145/2002). Opakovane uviedol, že súd v konaní o nároku na náhradu škody nemôže suplovať
rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Bratislava IV a žalobcovi prisúdiť nárok, zaplatenia ktorého sa
na tomto súde pôvodne domáhal voči inej povinnej osobe a povinnosť úhrady nemôže preniesť na štát.
Uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči určitému dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie ako náhrady škody
voči štátu sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky voči priamemu

dlžníkovi môže privodiť vznik škody, a teda aj zodpovednosť štátu, za predpokladu preukázania jeho
nevymožiteľnosti. Štát totiž nie je singulárnym a ani univerzálnym sukcesorom domnelých dlžníkov,
voči ktorým domnelí veritelia uplatňujú svoje pohľadávky a nepreberá automaticky možné záväzky
týchto dlžníkov v prípade vzniku zbytočných prieťahov v konaní, tak ako uviedol žalovaný a s ktorého
názorom sa prvoinštančný súd plne stotožnil. Za rozhodnú potom označil nutnosť preukázania, že i

bez zbytočných prieťahov v konaní, by súd v celom rozsahu návrhu žalobcu vyhovel a žalovanú 1/ by
zaviazal na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v uplatnenom rozsahu, táto by bola schopná takýto
záväzokuhradiťaskutočnehoiuhradila.Tožalobcanepreukázal.Zatotožnýoznačilajnároknanáhradu
škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia, pri ktorom navyše žalobca nepreukázal, že tieto
náklady aj skutočne uhradil, a že o sumu 8.329,08 eur sa zmenšil jeho majetok. Žalobca nepreukázal

ani ďalšiu časť uplatnenej náhrady škody v podobe nákladov na rekonštrukciu nehnuteľnosti vo výške
30.000 eur vzniknutej tým, že žalobca nemohol vykonať obnovu nehnuteľnosti v čase jej kúpy a po jej
užívaní a devastácii žalovanými musel vynaložiť oveľa vyššie náklady na jej opravu, pričom daná suma
zodpovedala niekoľkoročnému nárastu cien tovarov a služieb. Súd prvej inštancie vyslovil, že aj keby
žalobca preukázal reálne zmenšenie jeho majetkovej sféry o 30.000 eur, toto by nebolo zapríčinené

prieťahmi v konaní, pretože sám žalobca odôvodňoval nevyhnutnosť vynaloženia zvýšených nákladov
na opravu nehnuteľnosti od správania sa žalovaných, t.j. nielen žalovanej 1/, ktorí sa o nehnuteľnosť
nestarali, devastovali ju, pričom k nepriaznivému stavu nehnuteľnosti prispel i pobyt bezdomovcov v
nej. Bolo potom na žalobcovi, aby sa úhrady týchto tvrdených zvýšených nákladov na rekonštrukciu
domu domáhal primárne voči tým subjektom, ktoré ich svojim konaním spôsobili, a nie voči štátu.

Skutočnosť, že pôvodná žalovaná 1/ už zomrela nemôže mať totiž za následok vznik zodpovednosti
štátu za takto uplatňovanú a nepreukázanú škodu. Prvoinštančný súd si preto osvojil argumentáciu
žalovanej o absencii priamej príčinnej súvislosti medzi žalobcom uplatňovanou škodou a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval zvýšenienákladov na rekonštrukciu nehnuteľnosti i nárastom cien materiálov a služieb, takto uplatňovaná škoda
vzniknutá vplyvom inflácie nepodlieha odškodneniu (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/38/2000). Za
nepreukázaný, súd prvej inštancie označil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur,

odôvodnenej hrubým zásahom do osobnostných práv žalobcu a jeho súkromia tým, že nemohol vykonať
plánovanú rekonštrukciu domu, tento užívať a podnikať v ňom, čo vyústilo do rozpadu jeho manželstva,
zlých vzťahov s rodinou, nevyhnutnosti bývať v garáži so sociálnym zariadením, pričom sa roky sa
musel prizerať na obývanie vlastnej nehnuteľnosti cudzími osobami, ktoré sa mu posmievali. Na obdobie
nesprávneho úradného postupu do účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z. pritom súd prvej inštancie musel

podporne aplikovať ustanovenia Obč. zákonníka, vzťahujúce sa na ochranu osobnosti fyzickej osoby,
nakoľko zák. č. 58/1969 Zb. neumožňoval odškodnenie nemajetkovej ujmy. Podľa súdu žalobca nijako
nepreukázal existenciu tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý by spôsobil
zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a závažným spôsobom zasiahol do jeho súkromia. Len
v rovine nepreukázaných tvrdení zostali jeho tvrdenia o naštrbení rodinných a manželských vzťahov,
nemožnosti podnikať, devastácii jeho osobnosti, zásahu do súkromia, keďže žalobca neoznačil a ani

nenavrhol vykonať nijaké dokazovanie na preukázanie svojich tvrdení. Naviac ak žalobca argumentoval
tým, že bol vystavený posmeškom zo strany osôb bývajúcich v nehnuteľnosti a degradovaný tým, že
sa musel prizerať ako obývali jeho nehnuteľnosť, tento zásah nebol spôsobený v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej, spočívajúcim v prieťahoch v konaní, ale práve
opísaným konaním tretích osôb. Žalobcovi sa podľa súdu prvej inštancie nepodarilo preukázať ani

splnenie predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ani že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je vzhľadom na spôsobenú ujmu dostatočným
zadosťučinením a jednak, že nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Za nezanedbateľnú skutočnosť
žalobca označil priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za porušenie ústavných práv žalobcu
Ústavným súdom SR, ktoré za daného stavu považoval za dostatočné a primerané.

3. Žalobu v časti určenia, že žalovaná zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/12/1999, súd prvej inštancie
zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Uviedol, že otázku
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom riešil ako predbežnú

otázku pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na zaplatenie škody a nemajetkovej ujmy, a to v rámci
skúmania existencie prvotného predpokladu zodpovednosti žalovanej, nesprávneho úradného postupu,
čo vylučuje danosť naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p.

4. Proti tomuto rozsudku, v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 258.467,98 eur, podal žalobca v

zákonnej lehote odvolanie, a pre nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd jeho návrhu v celom rozsahu
vyhovie, alternatívne rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že
nepopiera dvojinštančnosť súdneho konania, ale má za to, že opakovaným vydávaním nesprávnych
rozhodnutí súdom prvej inštancie, ktoré museli byť rušené odvolacím súdom, došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, „prehadzovaniu“ spisu zo súdu prvej inštancie na súd odvolací, čo v zásade
vyhovovalo žalovaným, nakoľko vzhľadom na ich vek stále hrozilo, že sa konca konania nedožijú a
žalobca si nebude môcť svoje nároky reálne uplatňovať, čo sa vo vzťahu k nebohej D. Z. i naplnilo. Nebyť
zbytočného a nesprávneho rozhodovania súdu prvej inštancie a nutnosti neustálej potreby meniť jeho
rozhodnutia odvolacím súdom, súdne konanie mohlo byť ukončené oveľa skôr a žalobca by nemusel

niesť jeho negatívne dôsledky. Nestotožnil sa s názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého žalobcom
formálne vytýkaný nesprávny úradný postup našiel svoje vyjadrenie v obsahu konkrétneho rozhodnutia,
a preto ho nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, nakoľko podľa neho, uvedené samo o
sebe nevylučuje nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn.
2Cdo/804/96, v zmysle ktorého skutočnosť, že konanie vedené pred štátnym orgánom vyústilo do

rozhodnutia, ktorého sa účastníci domáhali, a ktoré je vecne správne, aj v súlade so zákonom, samo
o sebe nevylučuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú v priebehu tohto konania nezákonným
rozhodnutím procesného charakteru, či nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny označil aj
záver súdu, podľa ktorého žalobca nepreukázal vznik škody vo výške 20.138,90 eur ako bezdôvodné
obohatenie a vo výške 8.329,08 eur titulom vynaložených trov právneho zastúpenia a príčinnú súvislosť

medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom, nakoľko už v rozhodnutí Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/182/2007-251, bolo konštatované, že nárok žalobcu bol preukázaný v
časti, v ktorej sa domáhal vypratania nehnuteľnosti s tým, že výška bezdôvodného obohatenia mala
zodpovedať čiastke obvykle vynakladanej v danom mieste a v čase užívania obdobných bytov. Výškubezdôvodného obohatenia považoval žalobca za všeobecne známu skutočnosť, navyše preukázanú
listinnými dôkazmi založenými v spise Okresného súdu Bratislava IV pod sp. zn. 6C/12/1999, ako
aj z prieskumu trhu. O uvedenom svedčí aj ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

21.12.2012, sp. zn. 4Co/462/2011, ktorým súd zrušil prvoinštančný rozsudok s tým, že je potrebné
nanovo skúmať výšku škody, lebo suma, na ktorú zaviazal zvyšných žalovaných vo výške regulovaného
nájomného je nesprávna a má sa vychádzať z ceny obvyklej, za ktorú sa v danej lokalite a čase
prenajímali dvojizbové byty. Aj z tohto záveru je preukázané, že žalobcovi by bola priznaná suma vo
výškeobvyklej,akeďžepožadovalnižšiucenu,jezrejmé,žetátosumabybolapriznanávplnomrozsahu

i voči žalovanému. Neobstojí podľa neho ani konštatovanie súdu o nepreukázaní skutočnosti, že by
nebohá D. Z. bola schopná skutočne taký záväzok žalobcovi uhradiť, nakoľko ešte v roku 2005 súd
zamietol návrh nebohej na oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože nebola v hmotnej núdzi, poberala
starobný dôchodok, ktorý nemala obstavený a zrejme i jeho výška bola vysoká. Opätovne zdôraznil,
že ak by súd konal obvyklým spôsobom, teda bez prieťahov a bez vydávania nesprávnych rozhodnutí,
ktoré by museli byť opakovane rušené, výška pohľadávky voči nebohej by bola podstatne nižšia a

reálne vymožiteľná, pretože jej dôchodok bolo možné postihnúť v exekučnom konaní pravidelnými
zrážkami, čím by sa pohľadávka žalobcu nepochybne uspokojila. Dodal tiež, že nemá vedomosť
o výške finančných prostriedkov nebohej, avšak súd svojim konaním, resp. nekonaním v priebehu 8
rokov, jej poskytol čas a priestor na reálne zbavenie sa všetkého majetku i finančných prostriedkov, v
dôsledku čoho si žalobca nemohol uplatniť svoje pohľadávky ani v dedičskom konaní. Vo vykonanom

dokazovaní nemá podľa žalobcu oporu ani tvrdenie súdu, že štát nie je singulárnym ani univerzálnym
sukcesorom domnelých dlžníkov, voči ktorým domnelí veritelia uplatňujú svoje pohľadávky a nepreberá
automaticky možné záväzky týchto dlžníkov v prípade vzniku zbytočných prieťahov v konaní. Žalobca
totiž nesporne nebol domnelým veriteľom a nebohá domnelým dlžníkom, lebo v konaní bolo preukázané,
že bývala v byte žalobcu bez právneho dôvodu a preukázané bolo i to, že žiadne úhrady spojené

s užívaním bytu neplatila. Súd prvej inštancie podľa neho pochybil aj v prípade hodnotenia nároku
na náhradu vynaložených trov právneho zastúpenia, nakoľko advokát neposkytuje právnu pomoc
bezodplatne a z rozhodnutí, na ktoré žalobca poukazoval nepochybne vyplýva, že žalobca by bol v
spore voči nebohej úspešný a vznikol by mu nárok na náhradu trov s tým, že vyčíslené trovy sú
reálne trovy, ktoré by mohol uplatňovať v konaní, musel ich uhradiť advokátke, ktorá úkony skutočne

vykonala, ich uhradenie žalobca na pojednávaní prehlásil a navyše ak by ich neuhradil, bol by vystavený
ďalším súdnym konaniam, spojeným s ich vymáhaním. Dodal tiež, že podľa jeho názoru by trovy za
množstvo právnych úkonov mal znášať výlučne štát v dôsledku nesprávneho právneho postupu súdu,
pretože väčšina úkonov bola vyvolaná práve tým, že súd vo veci opakovane nesprávne rozhodol a
neriadil sa pokynmi odvolacieho súdu, čo prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil.

Žalobca k uplatneným nákladom na rekonštrukciu nehnuteľnosti poukázal na v konaní preukázané, že
k renovácii nehnuteľnosti nepochybne došlo, pričom nebyť zbytočných prieťahov v konaní Okresného
súdu Bratislava IV sp. zn. 6C/12/1999, nemuselo dôjsť k tak radikálnemu zásahu, vyžadujúcemu si
zvýšené náklady. Zdôraznil tiež, že v konaní sa nedomáhal úhrady nákladov za rekonštrukciu, ale
výlučne toho, že zdĺhavým konaním a prieťahmi vyvolanými zo strany súdu došlo k nárastu cien a

výlučne z toho dôvodu boli náklady na opravu navýšené o sumu 30.000 eur. Pasívne legitimovaným
v tejto časti nároku nemohli byť žalovaní, nakoľko tieto zvýšené výdavky žalobca musel vynaložiť
výlučne z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania. Neobstojí podľa neho ani názor súdu prvej
inštancie, odvíjajúci sa od na vec sa nevzťahujúceho rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25Cdo/38/2000,
že zvýšenie nákladov na rekonštrukciu, v dôsledku nárastu cien materiálov a služieb nepodlieha

odškodneniu, nakoľko predmetom konania nie je peňažná pohľadávka, ale reálne vynaložené náklady,
ktoré by neboli vznikli, keby k prieťahom v konaní nedošlo. V tejto časti vytkol súdu prvej inštancie
aj nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Žalobca ďalej uviedol, že samotné neposkytnutie rýchlej a
účinnej ochrany jeho práv, predstavovalo veľký a dlhotrvajúci zásah do jeho práv a spôsobilo mu
nemajetkovú ujmu, za ktorú mu prináleží náhrada. Na preukázanie tohto zásahu do jeho osobnostných

práv pritom podľa neho nie je potrebné vykonať žiadne dokazovanie, pretože vyplýva zo samotného
faktu, ktorý bol preukázaný v priebehu dlhého konania, t.j. že nehnuteľnosť žalobcu užívali tretie osoby,
voči ktorým viedol súdny spor a listinnými dôkazmi preukázal, že k rozvodu jeho manželstva došlo
po dlhých rokoch práve z dôvodu nedorozumení, ktoré nastali v súvislosti s kúpou nehnuteľnosti,
nemožnosti ju užívať a následne dlhoročným súdnym sporom, ktorý nič neriešil, len ho pripravoval

o ďalšie financie, súdne poplatky, trovy advokáta a pod.. Za nespornú označil aj skutočnosť, že
opísaný skutkový stav je ponižujúci a znižujúci ľudskú dôstojnosť, pričom dokazovanie o posmeškoch
zo strany osôb, ktoré neoprávnene užívali jeho nehnuteľnosť by bolo nereálne, nakoľko žiadna z
týchto osôb by na súde nevypovedala vo svoj neprospech, t.j. že sa dopustila konania, ktoré je vrozpore s dobrými mravmi a zasahuje do osobnostných práv iného subjektu. Príčinná súvislosť medzi
nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom je podľa žalobcu daná tým, že ak by súd konal
bez prieťahov, efektívne a v súlade s princípmi, na ktorých je Občiansky súdny poriadok postavený,

nedostal by sa do ponižujúceho postavenia, spočívajúceho v tom, že musel bývať v garáži a byť
vystavený posmechom tretích osôb. Toto jeho postavenie bolo bez akýchkoľvek pochybností v priamej
príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom, nakoľko na základe právoplatného
rozhodnutia, vydaného v primeranom čase, by mohol nehnuteľnosť okamžite vypratať a nakladať s ňou
podľa vlastného uváženia bez toho, aby musel znášať dôsledky, ktoré znášal a znáša dodnes, práve

z dôvodu, že súdy nie sú ochotné zabezpečiť ochranu jeho práv v zmysle zákona. Argumentáciu súdu
prvej inštancie o nepreukázanosti jeho tvrdení preto označil za formalistickú, nerešpektujúcu požiadavky
na ktorých je právny systém postavený a neprihliadajúcu na okolnosti prípadu, pretože aj bez vykonania
akéhokoľvek dokazovania je každému zrejmé, a teda malo byť i súdu, že o zásah do osobnostných
práv pôjde vždy u každého, komu je mu zmarená možnosť nakladať so svojim majetkom, užívať ho a
využívať pre svoje potreby. Záverom súdu prvej inštancie vytkol, že vôbec neskúmal skutočnú príčinu

medzi nesprávnym úradným postupom žalovanej a škodou, ktorá mu v jeho dôsledku vznikla, t.j. či by
za riadneho a bezprieťahového konania bol v rovnakom postavení ako dnes.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť majúc za to, že súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými aspektmi

predmetu konania a vec správne vyhodnotil. Odvolanie podľa jej názoru nie je spôsobilé zvrátiť záver
súdu prvej inštancie. Dodala, že žalobca aj v odvolaní neprípustne žiada prejudikovať rozhodnutie vo
vecivedenejnaOkresnom súdeBratislavaIVsp.zn.6C/12/1999aodočakávanéhovýsledkuodvodzuje
vznik rôznych nárokov voči žalovanému a tieto následne prenáša na štát. V odvolaní uvádza len neurčité
domnienky o majetnosti žalovaných a pokúša sa obísť potrebu unesenia dôkazného bremena vo vzťahu

k vzniku škody, jej výške, nemajetkovej ujme, ako aj vo vzťahu k otázke, či je potrebné priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav
veci,keďvykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočností(§185C.s.p.)
z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody spôsobenej

orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a
dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v

postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.),
sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním
napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu o náhradu škody spôsobenej
orgánom štátu, a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní
o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami

strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). V súvislosti s podaným
opravným prostriedkom žalobcu uvádza, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania
je zásadne daný odvolaním (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), ktoré zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na

základe uvedeného odvolací súd napadnutý zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval
len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v podanom odvolaní a nezaoberal sa
dôvodmi odvolania nenapadnutými závermi súdu prvej inštancie o neexistencii naliehavého právneho
záujmu žalobcu na požadovanom určovacom výroku o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom (ktorú otázku

súd prvej inštancie posudzoval ako otázku prejudiciálnu).

8. V sporovom konaní ovládanom princípom kontradiktórnosti a prejednacou zásadou je povinnosť
navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení elementárnou povinnosťousporových strán, ktoré rozhodujú o tom, ktoré skutočnosti a dôkazy predložia na zdôvodnenie a
preukázanie svojich tvrdení. Sporové strany teda zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázania
tvrdených skutočností. Od toho do akej miery si splnia túto povinnosť, je závislý aj ich úspech, resp.

neúspech v konaní. Vykonanie dokazovania z vlastnej iniciatívy súdu bolo v zmysle ust. § 120 ods. 1
O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie prípustné len výnimočne, ak to súd považoval
za nevyhnutne potrebné pre rozhodnutie vo veci. Zásadu výnimočnosti vykonania dôkazu bez návrhu
sporovej strany prevzal aj zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1. júla 2016 v ust.
§ 185 ods. 2.

9. V prejednávanej veci súd prvej inštancie po posúdení jednotlivých nárokov na náhradu škody,
žalobcom odvodzovaných od nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6C/12/1999, dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal splnenie všetkých kumulatívne stanovených podmienok pre založenie
zodpovednosti štátu za škodu, podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako aj zák. č. 514/2003 Z.z. Vychádzajúc

z obsahu žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa súd prvej inštancie
správne obmedzil na skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6C/12/1999, v období od podania žaloby, t.j. od 27.1.1999 do 4.5.2010 a rovnako správne vyhodnotil,
že k nesprávnemu úradnému postupu v predmetnom období došlo len v dôsledku zbytočných prieťahov
v konaní, čo skonštatoval Ústavný súd SR v náleze zo dňa 23.2.2011, sp. zn. I. ÚS 317/2010 a žalobcu

odškodnil priznaním finančného zadosťučinenia v sume 6.000 eur. K týmto prieťahom v konaní malo
podľa ústavného súdu dôjsť jednak nekonaním a neefektívnou činnosťou sudcu, ale aj samotným
správaním žalobcu (sťažovateľa), ktorý viackrát v priebehu konania zostal pasívny, nedostavil sa
na pojednávanie, menil návrh na začatie konania a pod.. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym
názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého nesprávny úradný postup nemožno odvodzovať od

výsledku rozhodovacej činnosti súdov prvej a druhej inštancie, nakoľko tento môže byť predpokladom
len pre založenie zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, t.j. právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola spôsobená škoda, a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom
(§ 1, § 3, § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Uvedené vyplýva aj z
ustálenéhonázorusúdnejpraxe,podľa ktoréhoškodaspôsobenánesprávnymúradnýmpostupommusí

byť vyvolaná inou, ako rozhodovacou činnosťou. Žalobca by teda mohol namietať len postup v rozpore s
právnymi normami, a nie „zbytočnosť“ a nesprávnosť rozhodnutí vydávaných v rámci prvoinštančného
konania. Iný záver nevyplýva ani z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 2Cdo/804/96, na ktoré poukázal, a
podľa ktorého ani vydanie vecne správneho konečného rozhodnutia nevylučuje zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú v priebehu tohto konania nezákonným rozhodnutím procesného charakteru alebo

nesprávnym úradným postupom. Navyše toto rozhodnutie okrem toho, že rieši inú skutkovú a právnu
situáciu, rozlišuje medzi nezákonnosťou procesného rozhodnutia a nesprávnym úradným postupom,
ktorý ale bezprostredne nesúvisí s rozhodovacou činnosťou súdu. Za len v rovine úvah, považuje
odvolací súd aj tvrdenie žalobcu, že ak by tieto „nezmyselné“ rozhodnutia neboli vydávané, mohlo byť
súdne konanie ukončené oveľa skôr a on by nemusel pociťovať negatívne dôsledky s tým spojené,

nakoľko len samotné ukončenie súdneho konania nemuselo znamenať, že zomrelá D. Z. by priznanú
peňažnú pohľadávku dobrovoľne a ihneď na základe rozhodnutia súdu uhradila, resp. že by ju bolo
možné urýchlene vymôcť v exekučnom konaní. Z dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynula ani
existencia nesprávneho úradného postupu pri vybavovaní sťažností na prieťahy v konaní, adresovaných
predsedompríslušnýchsúdov,nakoľkotietobolivybavenévzákonomurčenýchlehotáchalenžalobcova

nespokojnosť s výsledkami vybavenia jeho sťažností, nemôže založiť nesprávnosť úradného postupu.

10. Dôkazné bremeno žalobca neuniesol ani vo vzťahu k existencii a výške majetkovej škody, ktorá
by mu mohla byť spôsobená nesprávnym úradným postupom, nakoľko odškodnenie priznané mu
Ústavným súdom SR, v sume 6.000 eur, dostatočne kompenzuje následky vzniknutých prieťahov v

súdnom konaní, aj vzhľadom na spoluzodpovednosť samotného žalobcu (ktorou samozrejme nemožno
zbytočné prieťahy súdu ospravedlniť). Žalobca v konaní nepreukázal ani existenciu škody vyplývajúcej z
bezdôvodného obohatenia, vzniknutého niekoľkoročným užívaním jeho nehnuteľnosti nebohou D. Z. a
jeho výšku (20.138,90 eur s prísl.), ktorú nemôže odvodzovať od názoru odvolacieho súdu vysloveného
v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia, s odkazom na potrebu vykonania ďalšieho dokazovania za

účelom jej ustálenia. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nebol povinný vykonávať dokazovanie
nad rámec návrhov sporových strán, a to aj s poukazom na už uvádzanú skutočnosť, že ak by nebohá
D. Z., resp. jej právni nástupcovia, boli v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/12/1999, zaviazaní na
vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo by toto uhradené, resp. vymožené v exekučnom konaní.Navyše žalovaná zomrela ako nemajetná, v dôsledku čoho súd ani nemohol v konaní sp. zn.
6C/12/1999 pokračovať s jej právnymi nástupcami. Okrajovo odvolací súd uvádza, že len samotné
nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov D. Z., nie je dôkazom toho, že nebohá disponovala

majetkom postačujúcim na úhradu žalovanej pohľadávky s príslušenstvom a účelovo vyznieva aj ďalší
argument žalobcu, že súd zdĺhavým konaním poskytol nebohej priestor na to, aby sa zbavila všetkého
svojho majetku a finančných prostriedkov. Aj keby v krajnom prípade k takejto situácii došlo, štát by
za uvedené konanie nemohol niesť zodpovednosť. Rovnako so správnosťou, resp. nesprávnosťou
úradného postupu, a to ani v prípade zbytočných prieťahov v konaní, nesúvisí úmrtie žalovanej,

nakoľko smrť je objektívnou, vopred nepredvídateľnou okolnosťou, ku ktorej mohlo u ktoréhokoľvek zo
žalovaných dôjsť aj ihneď na začiatku konania a aj z iného dôvodu ako vysokého veku. Osvojenie si
žalobcovejargumentáciebymuseloviesťkabsurdnémuzáveruotom,žeštátbymuselnahrádzaťškodu
pri úmrtiach nemajetných účastníkov pri nečinnosti súdu dlhšej ako šesť mesiacov (doba nečinnosti,
ktorá podľa rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR zakladá prieťahy v konaní). Pozornosti odvolacieho
súdu v tejto súvislosti neunikla ani skutočnosť, že sám žalobca žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a

vydanie bezdôvodného obohatenia podal cca až po 5 rokoch od nadobudnutia vlastníckeho práva k
spornejnehnuteľnosti,čorovnakomohlomaťvplyvnanemožnosťvymáhaniapohľadávkyvočižalovanej
1/, nebohej D.P. Z., z dôvodu jej úmrtia, náhradu ktorej si teraz uplatňuje voči štátu. Aj uplatnená
škoda, ktorá mala vzniknúť z trov právneho zastúpenia, zostala bez právneho základu, pretože jej
preukázanie nemožno vyvodiť len z čestného prehlásenia žalobcu, ktorý v priebehu celého konania

nepredložil žiaden doklad preukazujúci úhradu týchto trov konania svojej právnej zástupkyni (v nie
malej výške), pričom nepodstatným je vykonanie jednotlivých úkonov právnej služby, ale skutočne
uhradená odmena. Dôvodom nepriznania týchto trov v predmetnom konaní bolo práve úmrtie žalovanej
1/ bez zanechania majetku, t.j. skutočnosť, za ktorú štát nemôže niesť zodpovednosť. Navyše ak by aj
konanie voči D. Z. alebo voči jej právnym nástupcom ďalej pokračovalo, len samotný úspech účastníka

v konaní nemusí automaticky znamenať aj priznanie trov konania (viď napr. v tom čase platné ust. § 150
O.s.p.). Skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia museli byť žalobcom uhradené, už vôbec nemožno
odvodzovať od rétoriky žalobcu, že inak by si ich jeho právna zástupkyňa od neho vymáhala. Súd prvej
inštancie nepochybil ani v tom, keď za nepreukázaný označil aj nárok žalobcu z titulu navýšenia cien
nákladov na rekonštrukciu vo výške 30.000 eur, nakoľko aj v tomto prípade ide len o ničím nepodložené

tvrdenia žalobcu o tom, že mu v uvedenej výške mala vzniknúť škoda. Správne súd prvej inštancie
tiež poukázal na to, že k zdevastovaniu nehnuteľnosti došlo aj podľa vlastných tvrdení žalobcu nielen
konaním, resp. nekonaním D. Z., ale aj ďalších osôb, ktoré predmetnú nehnuteľnosť užívali, a žalobca
nepreukázal, že si predmetnú škodu voči nim bezúspešne uplatňoval. Nemožno súhlasiť s názorom
žalobcu ani v tom, že náhradu tejto škody si nemohol uplatňovať voči týmto tretím subjektom z dôvodu,

že škoda vznikla výlučne v dôsledku neprimeraného súdneho konania, nakoľko potreba rekonštrukcie
a jej zvýšené náklady vznikli primárne v dôsledku toho, že osoby, ktoré nehnuteľnosť užívali sa o ňu
nestarali, resp. túto devastovali.

11. Napokon nemajetková ujma, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v súvislosti s neadekvátnym

správaním sa užívateľov nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, ani podľa odvolacieho súdu nevznikla
v príčinnej súvislosti s konaním Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 6C/12/1999. Dôvodnosť
uplatnenejnáhradynemajetkovejujmyžalobcaodvodzovallenzvlastnýchanepodloženýchtvrdení,bez
akýchkoľvek dôkazov či návrhov na doplnenie dokazovania. Zásah a intenzitu nesprávneho úradného
postupudojehoosobnostnýchprávžalobcanijakonepreukázalaakargumentujeúdajnýmiposmeškami

zo strany neoprávnených užívateľov jeho nehnuteľnosti, voči týmto sa mal aj podľa odvolacieho súdu
brániť žalobou na ochranu osobnosti. Navyše samotný fakt, že žalobca podal žaloby o vypratanie
nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia až po piatich rokoch od nadobudnutia vlastníckeho
práva k danej nehnuteľnosti, sám o sebe spochybňuje intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv. V
konaní neboli preukázané ani ďalšie žalobcom tvrdené nepriaznivé dôsledky na jeho súkromnom živote,

a tento nedostatok nemôže suplovať ani odvolávaním sa na povinnosť súdu v občianskom súdnom
konaní, spočívajúcu v zabezpečení spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ani
prezentovaným tvrdením, že „aj bez vykonaného dokazovania je každému zrejmé“... Neobstojí preto ani
jeho účelová argumentácia o prílišnom formalizme zo strany prvostupňového súdu, nakoľko jeho postup
plne zodpovedal zákonným požiadavkám kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania a aplikácie

príslušných hmotnoprávnych predpisov.

12. K nedostatku existencie bezprostrednej príčinnej súvislosti ako poslednému zákonnému
predpokladu pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovanej, sa odvolací súd vyjadroval priebežne,pri skúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie týkajúcich sa existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy.

13. Po vyššie uvedenom sa odvolací súd priklonil k tvrdeniu žalovanej, že žalobca sa zodpovednosť za
konanie spôsobené v priamej príčinnej súvislosti tretích osôb snažil bez akýchkoľvek dôkazov preniesť
na štát a v odvolaní neprezentoval žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé zmeniť alebo aspoň
spochybniť vecnú správnosť záverov prijatých súdom prvej inštancie. Aj z pohľadu odvolacieho súdu
škoda žalobcovi vznikla v priamej príčinnej súvislosti s úmrtím jeho dlžníčky bez zanechania majetku,

ktorý by mohol slúžiť na uspokojenie jeho pohľadávky, za čo žalovaná nenesie žiadnu zodpovednosť.
Priama príčinná súvislosť tvrdenej škody s prieťahmi v konaní Okresného súdu Bratislava IV, sp.
zn. 6C/12/1999, za ktoré bola navyše žalobcovi priznaná primeraná finančná kompenzácia, žalobcom
preukázaná nebola a nevyšla najavo ani v konaní.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vecne

a právne správneho výroku o trovách konania , podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi
nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorého rozhodne po právoplatnosti tohto

rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).