Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, April 1, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 8C/239/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214095
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Rihák

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2016:1412214095.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Karolom Rihákom, v právnej

veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený:
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421
proti žalovanej: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh v celom rozsahu z a m i e t a .

Súd žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobným návrhom doručeným súdu dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú

k zaplateniu náhrady majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 995,76 eura,
ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV z dôvodu, že tento
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre vymoženie
peňažnej pohľadávky žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
1210775, povinným J. U., nar. XX.XX.XXXX, v zákonom stanovenej lehote.

Svoj návrh odôvodnil obavami o právny a faktický osud pohľadávky, pre ktoré podal na príslušný

exekučný súd návrh na zmenu exekútora postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, ktorému
bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd bol, v zmysle platnej právnej
úpravy, povinný rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora. Vzhľadom na to, že exekučný súd nerozhodol o tomto návrhu v
zákonom stanovenom čase, pričom počas tohto obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, zapríčinil svojou nečinnosťou zbytočné prieťahy v konaní.
Žalobca ďalej uviedol, že o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktoré vyústili do porušenia

jeho práv a spôsobenej škody, sa dozvedel po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 28.03.2012
o zmene súdneho exekútora. V dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si
preto uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Žalobca návrh v časti, v ktorej sa domáhal zaplatenia majetkovej škody odôvodnil tým, že
majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi

doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom, vznikla vo výške 70,- eur na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, v
sume 40,- eur na udržiavanie a správu informačného systému, v sume 50,- eur na administráciu listín a
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a v sume 15,- eur na administratívne spracovanie textovurgencií exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje ako aj kontrolu stavu konania na
exekučnom súde.

Okrem majetkovej škody, si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako adekvátnu
satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia, nie je
dostatočným zadosťučinením. Žalobca si preto uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu
995,76 eura, ktorá suma predstavuje 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní

je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk (660,-
eur).

Žalobca v návrhu uviedol, že písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, avšak do podania návrhu žalovaná

pozitívne nereagovala.

Ž a l o v a n á s a k n á v r h u v y j a d r i l a písomným podaním doručeným súdu dňa 06.09.2013,
v ktorom žiadala, aby súd návrh v celom rozsahu zamietol. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že
všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc

má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Ďalej žalovaná považovala nárok
uplatnený žalobcom za predčasne podaný, nakoľko prvé žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody jej boli doručené dňa 23.04.2012. Keďže žaloba bola súdu doručená už
v mesiaci september 2012, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr.
Žalobca navyše neposkytol žalovanej zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR žiadnu súčinnosť

na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, čím zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa
§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Žalovaná mala napokon za to, že v prejednávanej veci neboli splnené všeobecné podmienky, pri splnení
ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to: (i)

nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie na 01.04.2016. Žalovaná sa ospravedlnila z
neúčasti na pojednávaní, nežiadala o odročenie pojednávania. Vyjadrila sa, že trvá na všetkých

písomných vyjadreniach. Žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že sa nemohol pripraviť
na pojednávanie, nakoľko mu nebola súdom oznámená jeho identifikujúca značka žalobného návrhu.
Vzhľadom k tomu, že nemali byť splnené podmienky podľa § 115 ods.2 O.s.p. , nie je možné podľa
názoru žalobcu považovať lehotu na prípravu pojednávania za zachovanú.

K tvrdeniam žalobcu súd uvádza, že tieto nie sú pravdivé, nakoľko jeho identifikačná značka ku
konkrétnemu žalobnému návrhu bola uvedená priamo na obálke, v ktorej mu bolo doručené predvolanie
na pojednávanie ( ZE -1668-7722) a taktiež mu bola táto značka súdom oznamovaná na základe jeho
žiadosti mailom dňa 21.03. 2016 ( č.l. 95 spisu).

Vzhľadom ku skutočnosti, že neboli zákonom predpokladané dôvody uvedené v § 119 O.s.p. na
odročenie pojednávania splnené, súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 101
ods. 2 O.s.p. .

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho

spisu, s obsahom spisu Okresného súdu Bratislava IV vedeného pod spisovou zn. 37 Er 4081/2006 a
zistil nasledovný s k u t k o v ý s t a v.

Z exekučného spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37 Er 4081/2005 je zrejmé, že dňa 20.09.2006
Okresný súd Bratislava IV vydal poverenie č. 5104 011161, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr.

Vladimíra Sucháčka, so sídlom Kutlíkova 17, 852 12 Bratislava, vykonaním exekúcie na základe
notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, Notársky úrad v Partizánskom, ul.
gen. Svobodu 1069/4, č. N 6294/2005, NZ 57357/2005, NCRLs 56642/2005 zo dňa 26.11.2005,
na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 12 280,- Sk s príslušenstvom, v prospech žalobcu akooprávneného proti povinnému. Dňa 06.10. 2010 bol súdu doručený návrh oprávneného na zmenu
exekútora. Uznesením č.k. 37Er/4081/2006-28, EX 673/06 zo dňa 28.03.2012, právoplatným dňa
29.10.2013, súd rozhodol tak, že žiadosť oprávneného o zmenu exekútora zamietol a exekúciu vyhlásil

za neprípustnú.

K p r á v n e m u p o s ú d e n i u v e c i:

Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislýmanestrannýmsúdomzriadenýmzákonom,ktorýrozhodneojehoobčianskychprávachalebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky zákona č. 460/1992 Z.z., každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov /ďalej len „zákon“/, Štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona, o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu, právo na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu takým postupom bola
spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 zákona v platnom znení, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca

sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.Podľa § 16 ods. 1 zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa§17ods.3zákona,výškanemajetkovejujmyvpeniazochpodľaodseku2saurčujesprihliadnutím
najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 27 ods. 1 zákona, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa§44ods.8zákonač.233/1995Z.z.Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomkudňupodanianávrhu
na zmenu súdneho exekútora /ďalej len „EP“/, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného
konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd
rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. EP, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku
8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie

pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Primárne k predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci:

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zákona sa zodpovednosti podľa ods. 1 nemožno
zbaviť) čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie, ale
stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená

škoda. Predpokladmi zodpovednosti štátu, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, sú: nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu musia byť tieto tri predpoklady splnené súčasne.

Právo na náhradu škody zahŕňa nielen právo na náhradu majetkovej škody (či už vo forme skutočnej
škody alebo ušlého zisku), ale aj právo na náhradu nemajetkovej škody (ujmy), ktorá predstavuje určité
zadosťučinenie. Podľa ustálenej judikatúry škodou sa chápe ujma, ktorá nastala alebo sa prejavuje v
majetkovej sfére poškodeného a je možné ju objektívne vyjadriť v peniazoch. Uhrádza sa skutočná
škoda, a to, čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v

zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť na to,
aby bol dosiahnutý majetkový stav existujúci pred vznikom škody. Vzťah príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Teda nesprávny úradný postup môže
mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z len vo vzťahu k takému zmenšeniu

majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom.

Ďalej platí, že primárnym predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody na súde
je obligatórne prejednanie, tzv. predbežné prerokovanie veci s príslušným orgánom štátnej správy( v prejednávanom prípade Ministerstvom spravodlivosti SR), pričom len v prípade, že Ministerstvo
spravodlivosti SR neuspokojí v celom rozsahu nárok na náhradu škody do šiestich mesiacov od podania
žiadosti, je daná právomoc civilného súdu vec prejednať a rozhodnúť. V prípadoch zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž právomoc súdu vec prejednať a rozhodnúť
koncipovaná na princípe tzv. delenej právomoci, kedy konaniu na súde obligatórne predchádza
prejednanie veci na inom (nesúdnom) orgáne verejnej moci, a až potom, čo vec nie je na tomto orgáne
s konečnou platnosťou vyriešená, môže o nej konať a rozhodovať civilný súd.

Súd pri rozhodovaní vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, pričom po starostlivom
zhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že žalobcom
uplatnenému nároku nemožno priznať úspech.

K podmienke predbežného prerokovania nároku na príslušnom orgáne v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) bod
1zákonač.514/2003Z.z.,súdpoukazujenaskutočnosť,žehocizostranyžalobcunebolarešpektovaná

lehota 6 mesiacov potrebná k predbežnému prerokovaniu nároku na príslušnom orgáne, nemohla táto
skutočnosť sama o sebe viesť k zamietnutiu žaloby bez vecného prieskumu naplnenia predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti súd považuje
za kľúčovú tú skutočnosť, že hoci sa žalobca obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody na žalovanú s prvými žiadosťami až dňa 23.04.2012, a teda návrh podal žalobca na súde

skôr ako uplynula 6 - mesačná lehota odo dňa prijatia žiadosti, ku dňu rozhodovania súdu o návrhu
žalobcu už bolo zrejmé, že žalovaná neuznala nárok žalobcu a došlo zároveň k uplynutiu tejto lehoty. Z
uvedeného dôvodu súd pristúpil k vecnému prieskumu naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Tak ako už bolo konštatované vyššie, predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, je kumulatívne naplnenie troch imanentných zložiek
tejto zodpovednosti, a to: (i) nesprávny úradný postup, (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Ad (i): Podľa názoru žalobcu došlo zo strany Okresného súdu Bratislava IV k nesprávnemu úradnému
postupu, keď v exekučnej veci vedenej pod spisovou zn. 37Er 3008/2005 tento porušil právo žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo
na prejednanie veci v primeranom čase garantované v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, keď nerozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného z exekúcie o

zmenu exekútora v lehote 30 dní od jej doručenia.

Nesprávnym úradným postupom v súlade s § 9 ods. 1zákona č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto
v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty.

Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z.z. všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu
nesprávneho úradného potupu. Avšak právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v období
namietaného nesprávneho úradného postupu nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní len z

výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, preto je konajúci súd toho názoru, že na
základe § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného
postupu, ktorý spočíva v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia.

Hoci je v prejednávanom prípade nesporné, že k vydaniu rozhodnutia o pripustení zmeny exekútora
došlo po lehote 30 dní odo dňa podania návrhu na zmenu, poukazuje tunajší súd na platnú judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie
každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov. V prípade, že exekučný súd urobí v exekučnom konaní úkon po
zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, pričom súd dáva do pozornosti, že žalobca nepreukázal svoj aktívny

postoj v záujme odstránenia údajných prieťahov v exekučnom konaní, keď z pripojeného exekučného
spisu nevyplýva ani jedna urgencia, resp. žiadosť o informáciu o stave konania podaná žalobcom ako
oprávneným z exekúcie.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, aj v prípade, že by bol nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v

zbytočných prieťahoch v konaní preukázaný, nepreukázal žalobca vznik škody a ani nemajetkovej ujmy
priamo vyvolanej nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Ad (ii): Pokiaľ ide o samotnú škodu spôsobenú žalobcovi údajným nesprávnym úradným postupom
tunajšieho súdu, túto žalobca žiadal priznať jednak v podobe majetkovej škody vo výške 175,- eur
a jednak v podobe nemajetkovej ujmy vo výške 940,448 eura. Žalobca pritom v prípade majetkovej

škody v návrhu nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk podľa § 17 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z. z., uviedol len, že ide o náklady vo výške 70,- eur na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, náklady v sume
40,-eurnaudržiavanieasprávuinformačnéhosystému,nákladyvsume50,-eurnaadministráciulistína
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a napokon, náklady vo výške 15,- eur na administratívne

spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje ako aj kontrolu
stavu konania na exekučnom súde.

Vovzťahukvýškejednotlivýchzložiekuplatnenejúdajnejmajetkovejškody možnosúhrnnekonštatovať,
žežalobcavtomtosmereneuniesoldôkaznébremeno.Vychádzajúczprejednávacejzásadyovládajúcej

sporové konanie (ten, kto má povinnosť tvrdenia, má i povinnosť uviesť potrebné dôkazné prostriedky,
ktorými sa prednesené tvrdenia dajú dokázať), bolo na žalobcovi, aby v konaní navrhol vykonanie
dôkazov, pomocou ktorých by sa preukázala opodstatnenosť jeho tvrdení o vzniku materiálnej škody
v konkrétnej, žalobcom uplatnenej výške. To vyplýva zo všeobecného pravidla, podľa ktorého účastník
nesie povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, na základe existencie ktorej by

bolo možné založiť priaznivé rozhodnutie vo veci v jeho prospech. Pre úspech v konaní bolo teda
primárnou povinnosťou žalobcu, aby ním učinené tvrdenia o vzniku majetkovej škody vo výške 175,- eur
náležitým spôsobom preukázal. Žalobca pritom počas celého súdneho konania nepredložil jediný dôkaz,
ktorý by ním učinené tvrdenie o vzniku majetkovej škody spočívajúcej v „prevádzkových nákladoch“
vynaložených na správu vymáhanej pohľadávky preukazoval. „Paušálne“ vyčíslenie majetkovej škody

spôsobom, ako to žalobca učinil v žalobnom návrhu nemôže konajúci súd považovať za dostatočné.

Ďalej má konajúci súd v otázke údajnej majetkovej škody vzniknutej žalobcovi za to, že pokiaľ žalobca
spravuje svoje vymáhané pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť
sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Na

tomto mieste zároveň poukazuje na ustanovenia § 44 ods. 8 a 9 EP z ktorých vyplýva, že pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To
znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie.

K právu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch konajúci súd uvádza, že toto právo vzniká iba v
prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné
túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej
ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Medzi znaky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v
plánovaní rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Žalobca tvrdil, že nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaníďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval
a ničím nepreukázal. Odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie
rozhodnutia paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom Slovenskej republiky za prieťahy v

konaní nie je podľa názoru konajúceho súdu postačujúce. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa
určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto

budelíšiťnazákladeindividuálnychdanostíprípaduaztohtodôvodujejvýškunemožnopaušalizovať.Aj
v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného
bremenažalobcom. Pokiaľžalobcaodôvodňovalnároknanáhradunemajetkovejujmypocitmineistotya
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali
byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, poukazuje konajúci súd na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo

675/2011 a skutočnosť, že nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba
v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na
fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je
tu daná priama príčinná súvislosť. Napokon, odhliadnuc od vyššie uvedených záverov, je potrebné

poukázať na skutočnosť, že pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak v konaní netvrdil a ani nepreukazoval, že
existuje rozhodnutie Ústavného súdu SR, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých by tieto,

na to povolané orgány, konštatovali porušenie vyššie uvedených práv žalobcu postupom exekučného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37Er 1798/2005. Žalobca tak v tejto súvislosti neuniesol okrem
dôkaznej povinnosti ani povinnosť tvrdenia.

Ad (iii): Príčinná súvislosť ako posledný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého
jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy,
bezprostredný a neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pre úspech žalobcu v konaní tak bolo
nevyhnutné z jeho strany preukázať, (okrem skutočnosti že došlo k nesprávnemu úradnému postupu
a vzniku škody na strane žalobcu) tiež to, že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve,

a len pre nesprávny úradný postup súdu. Keďže však žalobca v konaní nesprávny úradný postup ani
existenciu škody na jeho strane nepreukázal, nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že

žalovanej ako úspešnej strane v konaní ich náhradu nepriznal, nakoľko žalovaná náhradu trov konania
nežiadala.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Bratislava IV.

Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods. 3
O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané datované, v
dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený
na trovy účastníka), a náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205
ods. 2 O.s.p.):

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.