Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 18, 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 15Er/91/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111202216
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Belašičová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2111202216.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s.,
IČO: 36 234 176 so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, zast. JUDr. Peter Pečený, Námestie
sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti V.: V. Q., K.. XX.X.XXXX, G.Č. XXXX/XXX, XXX XX I., vykonávanej
súdnym exekútorom JUDr. Kamilom Líškom so sídlom ul. 29. augusta č. 2, 811 07 Bratislava, v konaní
o vymoženie sumy 188,07 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu zastavuje.

o d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor JUDr. Kamil Líška požiadal tunajší súd o udelenie poverenia v zmysle ustanovenia §
44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“)nazákladeexekučnéhotitulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokč.k.PEC-A1986/2010zodňa
22.9.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.10.2010 a vykonateľnosť dňa 16.10.2010. Exekučný

súd mu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku udelil poverenie, a to dňa 8.2.2011.

Primárny právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol na základe úverovej zmluvy č.
3710066809 zo dňa 8.10.2007 (ďalej len “zmluva o úvere“). V zmluvných podmienkach zmluvy o úvere, v
hlave1,§3bolodohodnuté,žezmluvaoúveresauzatvárapodľaustanovenia§497anasl.Obchodného
zákonníka, pričom právne vzťahy touto zmluvou neupravené sa riadia ustanoveniami Obchodného

zákonníka a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky.

Zmluva o úvere sa v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka radí medzi tzv. absolútne
obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov.
V čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 8.10.2007 Občiansky zákonník obsahoval úpravu problematiky
spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo

iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Z Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom
nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako

absolútny obchod v zmysle § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je,
a to aj napriek definíciám spotrebiteľa a dodávateľa v § 52 ods. 2 a 3, ktoré možno jednoznačne aplikovať
na účastníkov zmluvy o úvere (vychádzajúc z označenia povinného len na základe osobných údajov,
predmetom činnosti oprávneného je pritom poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, tento predmet
podnikania má riadne zapísaný v Obchodnom registri).

Je však nutné poukázať na § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v zneníneskorších predpisov, v zmysle ktorého zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Citovaným verejnoprávnym predpisom bol pojem spotrebiteľská zmluva podľa Občianskeho zákonníka
rozšírený takým spôsobom, že spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného
zákonníka, na základe ktorých sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a
spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom. Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého

sa príslušná zmluva spravuje a ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv
je nevyhnuté aplikovať aj v tomto prípade, kedy účastníkov konania možno jednoznačne identifikovať v
zmysle § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.

Úpravu zmluvného typu v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je teda v tomto prípade potrebné

doplniť o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a Občianskeho
zákonníka ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Do tejto kategórie noriem
je nutné okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami

v spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až 53 Občianskeho zákonníka). V prípade práva na ochranu pred
neprimeranými podmienkami je úprava jednotná a spoločná bez ohľadu na to, či ide o obchodno-právnu
alebo občiansko-právnu zmluvu.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
V zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Predmetomúpravycitovanýchustanovenísúprávetypovézmluvyužpredtlačenénaformulároch,obsah
ktorých už spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť, má možnosť návrh zmluvy len prijať en bloc alebo k
uzatvoreniu zmluvy vôbec nedôjde. Takýto postup pri uzatváraní zmlúv už len svojou povahou vytvára
zjavnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami, ktorú je nutné za účelom dodržania zásady vyslovenej
v § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka skorigovať aplikáciou zásady dobrých mravov, táto korekcia pritom

môže spočívať aj vo vyhlásení právneho úkonu za neplatný. Právny režim spotrebiteľských zmlúv
zvyčajne zneužíva nerovné postavenie dodávateľa - profesionála a spotrebiteľa - laika a účelovo spája
podmienku masovosti uzavierania spotrebiteľských zmlúv s neprijateľnými zmluvnými podmienkami.

V hlave 14 § 18 úverových zmluvných podmienok zmluvy o úvere je zakotvená rozhodcovská doložka, v

zmysle ktorej majetkové spory, vzniknuté zo zmluvy o úvere alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované
jediným rozhodcom pričom tento bude určený JUDr. Radimom Kuchtom zo zoznamu rozhodcov.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho a eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 až ods. 4

Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007. V odseku 3 sú demonštratívnym výpočtom uvedené
neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné
podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r) v
aktuálnom znení). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom

dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou č. 93/13/EHS. Na základe uvedeného je zrejmé, že zákonodarca
pri koncipovaní § 53 ods. 1 až 4 mal zjavne na mysli i takéto okolnosti, t.j. založenie výlučnej príslušnosti
rozhodcovského súdu/rozhodcu. Na základe eurokonformného výkladu je teda jasné, že doplnenie
výpočtu nie je zmenou či rozšírením platnej legislatívy, ale len jej spresnením, resp. výkladom.

Z uvedených dôvodov je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný, čím je daný jeho
rozpor so zákonom. Exekučný titul nebol vydaný orgánom na to oprávneným.Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to
možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu
vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť

počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý
v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné

vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda
nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
Súd je teda nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že

nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,

ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného

titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu

podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( § 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne

rozhodne sudca.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.