Rozsudok Judgement was issued on Friday, January 30, 2015

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 15Cpr/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713209683
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Krnáčová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2015:6713209683.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Krnáčovou, v právnej veci žalobkyni

X. O., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. č. XXX, štátnej občianky SR, v zastúpení JUDr. Eva
Kováčechová, advokátka, Advokátska kancelária Banská Bystrica, Komenského 21, proti žalovanému
Národnélesníckecentrum,sosídlomZvolen,T.G.Masaryka22,IČO:42001315,zastúpenýAdvokátskou
kanceláriou Ulianko & Partners, s.r.o., so sídlom Zvolen, Námestie SNP 41, IČO: 36856517, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou čiastočným rozsudkom, takto

r o z h o d o l :

Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 12.1.2012, ktorú dal žalovaný žalobkyni je n e p l a t n á .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu 29.5.2013 žiadala žalobkyňa určiť výpoveď z pracovného pomeru
zo dňa 12.1.2012, ktorú jej dal žalovaný za neplatnú. Zároveň žiadala poskytnúť náhradu ušlej mzdy

odo dňa skončenia pracovného pomeru. U žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa
8.10.1981 a pracovná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Pracovala ako referent vnútornej kontroly.
Následne rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovaného o organizačnej zmene zo dňa 12.1.2012 s
účinnosťou od 1.2.2012 sa rozhodlo o zmene na úseku generálneho riaditeľa, pričom cieľom tejto zmeny
malo byť zabezpečenie účinnejšieho systému personálneho riadenia a zníženie režijných nákladov čím
sa malo dosiahnuť zvýšenie efektívnosti práce. Z tohto dôvodu došlo aj k zníženiu počtu zamestnancov
o dvoch na útvare generálneho riaditeľa, pričom jednou zo zamestnancov, ktorých postihla táto zmena

bola práve žalobkyňa. V tom čase žalobkyňa pracovala v pracovnej pozícii kontrolórky spôsobilej na
výkon vnútornej kontroly a v tejto pozícii bola u žalovaného jediná. O nadbytočnosti bola žalobkyňa
upovedomená ústne dňa 13. 1. 2012 a písomné vyhotovenie výpovede z pracovného pomeru si prevzala
30.1.2012. Výpoveď bola daná z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce
s tým, že žalovaný uviedol, že nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný
čas. Po prevzatí výpovede písomne žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, t.j. žalovanému, že trvá
na tom, aby ju naďalej zamestnával a skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Okrem

toho zaslala žalovanému sťažnosť pre porušenie práv zamestnanca podľa § 13 Zákonníka práce.
K rozviazaniu pracovného pomeru sa vyjadroval aj závodný výbor odborovej organizácie, ktorého bola
žalobkyňa členkou s tým, že nesúhlasil s jej výpoveďou. Počas trvania výpovednej doby bola žalobkyňa
uznaná práceneschopnosťou a jej práceneschopnosť trvala do 30.3.2013. V zmysle ustanovenia §
62 ods. 3, písm. b/ Zákonníka práce plynula žalobkyni trojmesačná výpovedná lehota. Následne po
ukončení práceneschopnosti v zákonnej lehote podala žalobu na súd a domáhala sa určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 77 a nasledujúcich Zákonníka práce.

Po rozviazaní pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou bolo potrebné aj naďalej zabezpečovať
výkon vnútornej kontroly odborne spôsobilou osobou. Útvar referát vnútornej kontroly bol zlúčený
s ďalšími útvarmi a vytvoril sa úsek generálneho riaditeľa. Keďže žalobkyňa bola jedinou osobouspôsobilou na výkon následnej vnútornej kontroly žalovaný dal vyškoliť iné zamestnankyne, aby
zabezpečil plnenie povinnosti na úseku vnútornej kontroly. Žalobkyňa poukazovala na to, že v čase
rozviazania pracovného pomeru bola jedinou kontrolórkou u žalovaného a nikdy neboli žiadne výhrady

s jej prácou. Následne po jej výpovedi ju mali nahradiť pracovníčky pani E., M.. D. a v určitej
miere aj M.. O., pričom tieto mali v náplni práce inú činnosť než vykonávala žalobkyňa. Domnievala
sa, že celé rozviazanie pracovného pomeru bolo z toho dôvodu, že kontrolovala projekt „forest
portal“, kde sa z kontrolovaného subjektu M.. O. stal priamo jej nadriadený, ktorý ju prepustil ako
nepohodlnú osobu. Pred samotným prepustením žalobkyne z pracovného pomeru práve M.. O. v

pozícii generálneho riaditeľa vydal pokyn žalobkyni ako kontrolórke na skenovanie zmlúv, pričom podľa
jeho vyjadrení skenovanie zmlúv malo prednosť pred výkon vnútornej kontrolnej činnosti. Následne
žalobkyňa poukazovala aj na útoky zo strany žalovaného týkajúce sa obvinení z odcudzenia listín a
dokladov z priestorov organizácie, ktoré má držať na neznámom mieste aj keď orgány činné v trestnom
konaní opakovane žiadne trestné konanie zo strany žalobkyne nezistili a nepotvrdili. Žalobkyňa mala
za to, že na splnenie podmienok podľa § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce neboli splnené zákonné

podmienky, nebola nadbytočná a neboli splnené ani podmienky v súvislosti s nemožnosťou ponuky
inej vhodnej práce, prípadne aj na kratší pracovný čas. Mala za to, že žalovaný nemohol rozhodnúť
o nadbytočnosti, keďže v čase výpovede bola jedine odborne spôsobilou osobou na výkon vnútornej
kontroly, pričom túto činnosť musel žalovaný aj naďalej zabezpečovať. Navyše žalovaný vo výpovedi
neuviedol bližšie zdôvodnenie prečo mala žalobkyňa dostať výpoveď, ale len mechanicky skopíroval

zákonné ustanovenie. Hoci výber nadbytočného zamestnanca v prípade výpovedného dôvodu je
ponechaný na vôli a rozhodnutí zamestnávateľa v súlade s ustanovením § 13 Zákonníka práce nesmú v
procese rozhodovania zamestnávateľa o nadbytočnosti existovať dôvodné pochybnosti o jeho zaujatosti
voči konkrétnemu zamestnancovi, ktoré sa prejavia napr. tým, že dostane príkaz na výkon činnosti
mimo svojej pracovnej náplne ako bolo skenovanie zmlúv, či nakoniec aj výpoveď z pracovného

pomeru. Žalobkyňa pociťovala počas celej výpovednej doby diskriminačné správanie voči svojej osobe
zjavne z dôvodu iného postavenia. Navyše poukazovala v priebehu konania aj na nesúhlas zástupcov
zamestnancov s výpoveďou a nesplnenie dôvodov pre výpoveď s tým, že túto výpoveď považovala za
určitú formu potrestania za to, že v súlade so svojou pracovnou náplňou poukazovala na porušenia zo
strany jej bezprostredne nadriadeného. Okrem toho, že podľa nej nebola nadbytočná, nebola splnená

ani ponuková povinnosť a nebola jej ponúknutá iná práca, prípadne práca na kratší pracovný úväzok
hoci počas konania žalovaný takúto prácu s inou pracovnou náplňou žalobkyni ponúkal. Okrem toho
absentovaltusúhlaszávodnéhovýboruodborovéhozväzuvzmysleustanovenia§240ods.9Zákonníka
práce, kde zástupcovia odborov odmietli udeliť súhlas k výpovedi žalobkyne a preto mala za to, že táto
výpoveď je neplatná.

Žalovaný považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. V prvom rade
poukazoval na uplynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru s poukazom na ustanovenie § 77 Zákonníka práce. Výpoveď žalobkyni bola
doručená 30.1.2012 s tým, že začala plynúť 1.2.2012. Počas trvania výpovednej lehoty bola uznaná

žalobkyňa práceneschopnou a práceneschopnosť jej uplynula 30.3.2013. Pracovný pomer žalobkyne
u žalovaného mal skončiť k 30.4.2012, t.j. uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty s tým, že v
lehote dvoch mesiacov si mala uplatniť žalobou na súde neplatnosť rozviazania pracovného pomeru.
Vzhľadom na neskoršiu práceneschopnosť bol pracovný pomer skončený až 30.3.2013, t.j. skončením
práceneschopnosti. Keďže dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného

pomerujeprekluzívnouhmotnoprávnoulehotouajejuplynutímzanikáprávonapodaniežalobyourčenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru mali za to, že súd bol povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti
na uplynutie tejto lehoty a žalobu zamietnuť. Pracovný pomer mal skončiť rozviazaním, t.j. k 30.4.2012
a lehota na podanie žaloby mala uplynúť 30.6.2012. Žaloba bola podaná až 29.5.2013 teda po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty. V tejto súvislosti poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu a Ústavného

súdu. Ďalšie dôvody, pre ktoré považovali žalobu za nedôvodnú boli tie, že výpoveď považovali v celom
rozsahu za platnú. Rozhodnutie o organizačnej zmene nie je právnym úkonom a preto ho nie je možné
ani zo strany súdu skúmať. Mali za to, že bolo preukázané, že nie je spravodlivé konkrétne žalobkyňu na
danej funkcii aj pre prípad, že by existovala a to ani pri aplikácii nižšieho časového fondu na výkon tejto
práce zamestnávať. Boli prekvapený neprijatím ponuky zo strany žalovaného voči žalobkyni v priebehu

konania, keď sa snažili ústretovo riešiť ekonomický diskomfort žalobkyne dávno po prijatí rozhodnutia
o organizačnej zmene, ktoré ich viedlo k predloženiu pracovnej ponuky, ktorú žalobkyňa odmietla. Boli
prekvapený tým, že túto situáciu paradoxne využívala žalobkyňa v rámci konania a vytýkala im, resp.
cez ňu poukazovala na porušenie platného práva. Celý spor podľa vyjadrenia žalovaného neskutočnezahlcuje a zaťažuje zamestnancov žalovaného od pracovnej náplne a poslania žalovaného. Mal za
to, že masívnym dokazovaním preukázali, že nie je spravodlivé konkrétne žalobkyňu na danej funkcii
aj pre prípad, že by existovala a to ani pri aplikácii nižšieho časového fondu na výkon tejto práce

ďalej zamestnávať. V priebehu konania uviedli, že nie je pravdou, že by žalobkyňa vykonávala svoju
pracovnú činnosť na danej pozícii riadne a v súlade s internými právnymi predpismi. Paradoxne ak z
náplne práce žalobkyne vyplýva prevencia kriminality tak bolo pre nich nepochopiteľné prečo podľa
žalobkyninej objektívnej vedomosti o skutočnostiach k spáchaniu závažného trestného činu o týchto
skutočnostiach neinformovala bez zbytočného odkladu orgány činné v trestnom konaní. To je jeden

príklad vo vzťahu k zváženiu skutočností, či je spravodlivé alebo nespravodlivé žalobkyňu v organizácii
žalovaného aj naďalej zamestnávať. Prepustením žalobkyne došlo k zefektívneniu práce na úseku
kontroly, kde v roku 2014 spolu zamestnanci žalovaného podpísali 53402 kontrol a preto tvrdenia, že
kontrolnú činnosť nemá kto vykonávať považovali za nepravdivé, pričom toto číslo svedčí o tom, že na
kontrolesa zúčastnil masívny počet zamestnancov, prakticky všetci zamestnanci žalovaného na rôznych
stupňoch a úspora, ktorú uviedol štatutárny zástupca žalovaného vo svojom prednese je zrejmá. K

plneniu pracovných povinností zo strany žalobkyne mal za to, že nikto nemôže ignorovať skutočnosti,
že žalobkyňa nekonala v čase, keď konať mala ak to bolo potrebné a bol na to dôvod čo dokazuje
správnosť rozhodnutia organizačnej zmeny, ktorá viedla ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne
najmä k zrušeniu miesta samotného kontrolóra a prenesenie podstatných kontrolných právomocí na
viacerých zamestnancov žalovaného. Aj z obsahu vyjadrenia písala v roku 2012 žalobkyňa v danej

veci podnety poslancom Národnej rady SR ako policajnému zboru podľa im dostupných informácií.
Také tvrdenia a skutočností, v ktorých jednoznačne vyjadrovala vážne obvinenia o machináciách pri
tomto verejnom obstarávaní a o neoprávnenom majetkovom prospechu zainteresovaných. V čase, keď
pôsobil v pozícii kontrolórky a mala také podozrenia bolo jej povinnosťou konať v organizácii a obrátiť
sa na orgány činné v trestnom konaní. Tým narážal na vyjadrenia žalobkyne ohľadom projektu „forest

portal“. Organizácia kontroly v príspevkovej organizácii, ktorou je žalovaný je výlučne v kompetencii
generálneho riaditeľa, ktorý je za ňu v plnom rozsahu zodpovedný. Výkon kontroly sa u žalovaného
vykonáva zákonom č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe a zákonom č. 502/2001 Z.z. o finančnej
kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Kontrola je vykonávaná v prvých
dvoch stupňoch zamestnancami žalovaného podľa pracovného zaradenia napr. ako predbežná finančná

kontroly, ktorú vykonáva zodpovedný riešiteľ činností, jeho vedúci zamestnanec, právni zástupcovia,
personalista, zamestnanec zodpovedný za verejné obstarávanie a následne priebežnú vykonávajú
vedúci zamestnanci na základe poverení. Výkon takejto kontroly je vysoko efektívnejší. V čase výpovede
žalobkyne vykonávali viaceré osoby, pričom D.. O. nikdy kontrolu u žalovaného nevykonávala a nemala
ju ani v náplni práce. Aj v čase zastupovanie M.. D. vykonávala len činnosť hlavného personalistu.

V závere štatutárny zástupca žalovaného uviedol, že ich veľmi mrzí, že žalobkyňa neprijala ponuku
žalovaného na nové pracovné miesto za veľmi výhodných najmä ekonomických podmienok. Žalobkyni
súčasné vedenie ponúklo predmetné pracovné miesto napriek skutočnosti, že sa nepodieľalo na
organizačnej zmene v dôsledku ktorej bolo pôvodné pracovné miesto žalobkyni zrušené a ich ponukou
by zmazali akýkoľvek prípadný morálny dlh žalobkyne bez ohľadu na to, či vznikol alebo nie. Vo svetle

všetkých doteraz produkovaných dôkazov a skutočností však nemôžu sa ubrániť dojmu, že v tomto
prípade sa jedná o zneužitie sporu na politické ciele a nie na hájenie záujmov žalobkyne. V tomto
smere bude žalovaný konať kroky smerujúce k dôslednej ochrane dobrého mena organizácie a jej
zamestnancov.

Žalobkyňa do spisu pripojila dohody o zmene pracovnej zmluvy č. RZ XXX/XX/XXX, CS XXX/XX zo
dňa 7.2.2006, z ktorej bolo zistené, že písomná pracovná zmluva podpísaná medzi zamestnávateľom
a zamestnancom dňa 8.10.1981 v znení prípadných neskorších dohôd o zmene pracovnej zmluvy a
dodatkov k pracovnej zmluve sa dňom 1.2.2006 mení tak, že sa dohodnutý obsah pracovnej zmluvy
dopĺňa v časti druh práce so zaradením samostatný referent vnútornej kontroly, ďalej sa dopĺňala stručná

charakteristika druhu práce bod 09.07.01 Vnútorná kontrolná činnosť v určenom rozsahu a dopĺňa sa
náplň práce. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola riadne podpísaná a uzavretá.

Ďalšou listinou doloženou do spisu bolo rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 12.1.2012, číslo:
X/XXXX, G/XXXX/XXX/X podpísané generálnym riaditeľom M.. D. O.. Rozhodnutie o organizačnej

zmene bolo účinné od 1.2.2012. Z rozhodnutia bolo zistené, že došlo z dôvodu zvýšenia efektívnosti
práce k zlúčeniu piatich organizačných jednotiek a to sekretariát, oddelenie personalistiky a ekonomiky
práce, referát právny, referát zvláštnych úloh a referát vnútornej kontroly do jednej organizačnej
jednotky. Obsahové náplne činností týchto organizačných jednotiek bude zabezpečovať novovytvorenáorganizačná jednotka na úseku generálneho riaditeľa ako útvar generálneho riaditeľa. V útvare
generálneho riaditeľa následným personálnym prehodnotením efektívnosti zabezpečovania činností so
snahou o úsporu režijných nákladov dochádza k zníženiu stavu zamestnancov o dvoch zamestnancov

čím sa dvaja zamestnanci stávajú s účinnosťou od 1.2.2012 v zmysle § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka
práce nadbytočnými v dôsledku zrušeniu ich pracovných miest s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce.
Ďalej bolo uvedené, že zamestnávateľ rozhodol, že nadbytočnými sú zamestnanci právnik G.. X. Y. a
X. O. samostatný referent vnútornej kontroly. Následne boli reorganizácie aj na ďalších oddeleniach u
žalovaného.

Dňa 12.1.2012 vyhotovil žalovaný výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa
ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších
predpisov č. G/XXXX/XXX/XX, ktorú doručoval žalobkyni. Z výpovede bolo zistené, že žalobkyňa
prevzala výpoveď z pracovného pomeru dňa 30.1.2012. Z výpovede bolo zistené, že na základe
písomného rozhodnutia o organizačnej zmene X/XXXX, G/XXXX/XXX/X zo dňa 12.1.2012 došlo z

dôvodu prehodnotenia aktuálneho stavu v pracovnom procese zamestnávateľa na úseku generálneho
riaditeľa zameraného na personálne prehodnotenie efektívnosti zabezpečovania činností so snahou
o úsporu režijných nákladov (prevažne personálneho charakteru) s cieľom zabezpečiť efektívnosť
práce k zrušeniu dvoch pracovných miest zamestnancov v novovytvorenej organizačnej jednotke útvar
generálneho riaditeľa. V dôsledku zrušenia pracovných miest a zabezpečenia efektívnosti práce s

účinnosťou od 1.2.2012 dvaja zamestnanci pracujúci vo vyššie uvedenej organizačnej jednotke sa
stávajú nadbytočnými. Zamestnávateľ - NLC v zmysle zásady, že o výbere nadbytočného zamestnanca
rozhoduje zamestnávateľ rozhodol o tom, že ste sa stali nadbytočným zamestnancom. Vzhľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti Vám z dôvodu vzniku Vašej nadbytočnosti dávam podľa ustanovenia
§ 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou

zmluvou. Výpovedná lehota je trojmesačná a uplynutie posledný deň tretieho kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, v ktorom Vám bola doručená táto výpoveď. Uplynutím výpovednej doby
skončí Váš pracovný pomer. Ďalej žalovaný uviedol, že nemá možnosť ďalej žalobkyňu zamestnávať
a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce ani v mieste
bydliska a to ani po predchádzajúcej príprave a nemá inú vhodnú prácu, ktorú by jej mohol ponúknuť.

Podpísaný M.. D. O., generálny riaditeľ. Následne podpis o prevzatí výpovede zo strany žalobkyne.

Žalobkyňa doručila žalovanému oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní. V oznámení oznámila,
že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné, nakoľko rozviazanie pracovného pomeru je
v rozpore so zákonom č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane

pred diskrimináciou ako aj s ustanovením § 13 Zákonníka práce. Zároveň oznámila, že trvá na ďalšom
zamestnávaní s poukazom na ustanovenie § 79 Zákonníka práce. Súčasťou listín je aj odpoveď na list
oznámení o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 27.4.2012, v ktorom oznámil žalovaný žalobkyni,
že cieľom rozhodnutia organizačnej zmene bolo a stále je efektívnejšie plnenie aktuálnych požiadaviek
verejného záujmu, flexibilnejšia reakcia na ne z hľadiska odborných činností aj činností, ktoré ich

podporujú pri optimálnom využití personálnych kapacít a účinnom personálnom riadení bola daná
výpoveď zo strany zamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti. Pracovný pomer bude skončený dňom
30.4.2012. Zároveň žalovaný konštatoval, že žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, na
základe ktorých by bolo možné vyjadriť sa k diskriminácii. Následne na to 15.4.2012 zaslala žalobkyňa
žalovanému sťažnosť na porušenie práva zamestnanca podľa § 13 Zákonníka práce a konanie v

rozpore s antidiskriminačným zákonom a oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Na uvedený list
odpovedal žalovaný 20.4.2012 s tým, že sťažnosť považuje za neurčitú a preto za nepreskúmateľnú.

Žalobkyňa k žalobe pripojila doklady a to certifikáty a osvedčenia o vzdelávaní sa v priebehu trvania
pracovného pomeru v zmysle platnej legislatívy za účelom zvyšovania si kvalifikácie a odbornej

spôsobilosti v odbore s tým, že absolvovala viaceré školenia a vzdelávacie aktivity.

Ďalšou listinou doloženou do spisu bolo vyjadrenie Závodného výboru ZO OZ DLV pri Národnom
lesníckom centre Zvolen ako aj doklad preukazujúci, že žalobkyňa bola členkou závodného výboru,
ktorý si na výročnej členskej schôdzi dňa 10.3.2008 zvolil za členov závodného výboru revíznej

komisie a úsekových dôverníkov s tým, že žalobkyňa sa stala členkou závodného výboru. V zmysle
stanoviska závodného výboru k žiadosti o prerokovaní skončenia pracovného pomeru výpoveďou
podľa ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce v znení neskorších predpisov na základe
rozhodnutia o organizačnej zmene č. 1/2012 zo dňa 12.1.2012 závodný výbor na svojom zasadnutídňa 19.1.2012 prerokoval uvedenú žiadosť a zaslal generálnemu riaditeľovi M.. D. O. nesúhlas s
výpoveďou zamestnankyne a to členky závodného výboru OZ DLV pani X. O.. Súčasťou je aj vyjadrenie
z akých dôvodov nesúhlasí, kde uviedli „Je nepochopiteľné prečo sa generálny riaditeľ rozhodol vykonať

organizačnú zmenu na svojom úseku za účelom zníženia nákladov ako aj vyššej efektívnosti práce
tým, že dlhoročnú vyškolenú kontrolórku, ktorá bola len sama na referáte bez akýchkoľvek príplatkov
s nízkou platovou triedou a ktorá šetrila na nákupe materiálu (nákup len toho najnevyhnutnejšieho k
svojej činnosti), ktorá svoju prácu vykonávala zodpovedne až pedantne a svoje výsledky si dokázala
obhájiť, sa rozhodol prepustiť“. Ďalej konštatoval závodný výbor, že po výpovedi žalobkyne si bude

musieť žalovaný vyškoliť ďalšieho zamestnanca čím vzniknúť opakované náklady. Vyjadrenie je zo dňa
20.1.2012 podpísané predsedníčkou závodného výboru M.. D. Y..

28.5.2012 vyzval generálny riaditeľ žalobkyňu na vysporiadanie si záväzkov voči zamestnávateľovi, na
ktoré odpovedala žalobkyňa listom 30.5.2012 s tým, že je práceneschopná o čom doložila aj doklady.

Súčasťou listín doložených do spisu bolo aj trestné oznámenie žalovaného adresované na OP Zvolen,
ako aj uznesenie OR PZ Zvolen B.:A.-XXX/ZV-ZV-XXXX o odmietnutí trestného oznámenia, nakoľko
nie je dôvod na začatie trestného stíhania, ako aj žiadosť o zaslanie informácie poslancovi Národnej
rady SR.

Žalovaný v priebehu konania doložil do spisu list z Ministerstva pôdohospodárstva životného prostredia
regionálneho rozvoja zo 6.8.2010 č. 1211/2010-330 rozpis limitov rozpočtu na roky 2011 - 2013, ktorým
deklaroval potrebu zníženia pracovných miest a organizačných zmien z dôvodu 10%-ného zníženia
osobných výdavkov a 10%-tného zníženia prevádzkových výdavkov z úrovne schváleného rozpočtu na
rok 2010 a v nadväznosti na toto zníženie očakávané zodpovedajúce zníženie počtu zamestnancov.

Z dôvodu prepustenia žalobkyne z pozície kontrolórky a potreby zabezpečiť úsek kontroly
zamestnancami doložil na základe výzvy súdu žalovaný do spisu dohody o zmene pracovnej
zmluvy uzavreté medzi žalovaným a N. E. dňom 1.5.2012 v časti druh práce referent personálnej
práce a kontrolór, kde v časti b/ stručná charakteristika druhu práce mala doplnený bod 09.07.01

vnútorná kontrolná činnosť v určenom rozsahu. Rovnako časť c/ bola doplnená náplň práce, kde
bolo doplnené zaradenie o vykonávanie priebežné sledovanie zákonov, nariadení smerníc súvisiacich
s charakteristikou druhu práce, samostatné vykonávanie kontrolnej činnosti v určenom rozsahu u
zamestnávateľa na základe schváleného plánu alebo podľa pokynov generálneho riaditeľa, pričom
sa zamestnanec riadi pravidlami kontrolnej činnosti a súvisiacimi predpismi. Ďalej spracúva materiály

súvisiace s agendou v oblasti prevencie, kriminality, NAPPA, drogami, terorizmom a komplexnej
kontrolnej činnosti za zamestnávateľa. Zmena pracovnej náplne a zmluvy je podpísaná 30.4.2012
účastníkmi. Ďalšia dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola uzavretá medzi žalovaným a D.. G. O.
a táto nadobudla účinnosť 1.3.2013, kde došlo k zmene druhu práce vedúci personalista, pri náplni
práce je doplnené spracovanie materiálov a vedenie agendy v oblasti prevencie kriminality, NAPPA,

boja proti drogám a terorizmu. Zmena je podpísaná 28.2.2013. Ďalšia dohoda o zmene pracovnej
činnosti bola uzavretá medzi žalovaným a M.. T. D. s účinnosťou od 1.5.2012, kde sa menil druh
práce vedúci personalista a kontrolór, v stručnej charakteristike bolo doplnené 09.10.01 samostatná
vnútorná kontrolná činnosť vrátane realizácie výsledkov kontroly alebo vybavovania a v náplni práce
bolo doplnené samostatne vykonávanie kontroly činností v určenom rozsahu u zamestnávateľa na

základe schváleného plánu alebo podľa pokynov generálneho riaditeľa podľa pravidiel kontrolnej
činnosti a súvisiacich predpisov, koordinovanie aktivít a spracúvanie materiálov súvisiacich s agendou
v oblasti prevencie, kriminality, NAPPA, drogami, terorizmom a komplexnou kontrolnou činnosťou za
zamestnávateľa a iné.

Ďalšie listiny doložené do spisu zo strany žalovaného bolo rozhodnutie o organizačnej zmene z
28.9.2010 kedy opätovne z dôvodu úspory verejných financií v rozsahu 10% došlo k znižovaniu
počtu pracovníkov u žalovaného, ďalej rozhodovanie o organizačnej zmene z 19.11.2010 opätovne
s poukazom na zefektívnenie práce a 10% znižovaní osobných výdavkov došlo k zníženiu počtu
zamestnancov, rozhodnutie o organizačnej zmene zo 4.5.2011 a 26.9.2012, 29.5.2012. Súčasťou týchto

rozhodnutí o organizačných zmenách sú aj listy generálneho riaditeľa o zásadách ekonomického
riadenia spolu s prepracovanými číslami a počtami potrebných zamestnancov v jednotlivých obdobiach.Vzhľadom na zmeny pracovných zmlúv z dôvodu rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou doložil
žalovaný osvedčenia o úspešnom absolvovaní špecializovaného kurzu „základy kontroly“ osvedčenia
pre N. E. a M.. T. D.. Súčasne boli doložené aj cestovné príkazy na školenia a úhrady za kurzy a

ubytovania.

Na základe výzvy zo strany súdu zaslala Správa finančnej kontroly Zvolen dňa 18.11.2013 doručené
súdu 21.11.2013 správu o výsledkoch overovania pri verejnom obstarávaní nadlimitnej zákazky
„zefektívnenie sprostredkovania expertných informácií subjektom LH-APV“. Z uvedenej správy bolo

zistené, že zamestnanci správy finančnej kontroly Zvolen na základe poverenia na vykonanie vládneho
auditu zo dňa 5.10.2012 vykonali v roku 2012 u žalovaného vládny audit, ktorého hlavným účelom a
cieľom bolo overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s
verejnými prostriedkami, efektívnosti a účinnosti finančného riadenia, zúčtovania finančných vzťahov so
štátnym rozpočtom a ďalších skutočností ustanovených osobitnými predpismi. Vládnym auditom bolo
zistených celkom 22 nedostatkov, pričom jeden nedostatok sa týkal porušenia zákona č. 25/2006 Z:z. o

verejnom obstarávaní pri zadávaní nadlimitnej zákazky na predmet obstarávania. Súčasťou správy boli
aj výňatky zo správ vládneho auditu zo dňa 21.12.2013 týkajúce sa overovania nadlimitnej zákazky. V
priebehu konania vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania doložil žalovaný do spisu rozhodnutia o
určení funkčného platu zamestnankýň, ktoré vykonávali kontrolu po žalobkyni a tiež v nadväznosti na to
návrhy na výplatu odmien v priebehu rokov 2012 a 2013 u týchto zamestnankýň.

Žalovaný ďalej do spisu predložil plány kontrolnej činnosti za rok 2010, 2011, 2012, 2013, ktorými
preukazoval na výkon kontrolnej činnosti aj po rozviazaní pracovného pomeru so žalobkyňou.

Žalovaný ďalej doložil do spisu čestné prehlásenia G.. N. O. a vypracovanú analýzu A.E. zo 17.9.2014,

z ktorej vyplynulo, že sa jedná o výzvu na vysporiadanie záväzkov pani O. voči zamestnávateľovi,
kde sú chronologicky uvedené poznámky pani E. spísané 17.9.2014 bez bližšej súvislosti na predmet
sporu. Ďalej z čestného prehlásenia podpísaného G.. N. O. doloženého žalovaným vyplýva jedine to, že
bola bývalým generálnym riaditeľom NLC Bc. M.. M. D. poverená spolu s kontrolórkou, t.j. žalobkyňou
vykonať kontrolu s názvom „dodržiavanie zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní pri nadlimitnej

zákazke, zefektívnenie sprostredkovania expertných informácií subjektov LH-APV, plnenie zmluvy č.
718/NLC/2009-VO v zmysle článku I. - XIII. v kontrolovanom subjekte NLC Zvolen - ÚLZI“. Napriek
uvedenému povereniu kontrolu nevykonávala aj keď pár listín podpísala s tým, že vzhľadom na rozsah
prác na právnom referáte, ale predovšetkým z dôvodu jej nekompetentnosti na to nebola oprávnená.
Na tieto skutočnosti generálneho riaditeľa upozornila. Rovnako na výkon kontroly boli poverené napriek

tomu, že ani ona a ani G.. N. O. nemali na výkon kontroly požadované osobitné kvalifikačné predpoklady.
Žalovaný žiadal predvolať a vypočuť obe svedkyne s tým, že súd tento návrh na doplnenie dokazovania
zamietol, nakoľko z listín doložených do spisu nevyplývala súvislosť s predmetom sporu a ani k
objasneniu a vyriešeniu predmetu sporu a vypočutia predvolanie uvedených svedkýň G.. N. O. a N. E.
by bolo pre účely ďalšieho konania neefektívne a nehospodárne.

Súčasne žalovaný doložil okrem vyjadrení dvoch zamestnankýň, s ktorými sa súd oboznámil a na
základe týchto listín a návrhy na doplnenie dokazovania zamietol a aj smernicu Národného lesníckeho
centra na postup pri vypracovaní, podpisovaní a evidencii zmlúv a na určenie zodpovednosti za ich
plnenie č. G/2009/4786 zo dňa 30.9.2009 vrátane príloh dodatok č. 1 z 19.5.2010 k smernici NLC na

postup pri vypracovaní, podpisovaní a evidencii zmlúv na určenie zodpovednosti za ich plnenie vrátane
prílohy, smernicu G/2010/2006 zo dňa 16.5.2010, smernicu G/2011/556 zo dňa 31.1.2011 vrátane príloh,
smernicu G/2009/4228 zo dňa 24.8.2009 vrátane príloh, dodatok č. 1 k smernici G/2011/4994 zo dňa
1.8.2011 vrátane príloh s tým, že súd ako aj protistrana sa s uvedenými listinami oboznámili v priebehu
konania.

Vkonanísúdvypočulviacerýchsvedkov,ktorísakpredmetusporuvyjadrovali.SvedokM..M.D.potvrdil,
že bol generálnym riaditeľom žalovaného. Od žalovaného odišiel v polovici roku 2011 a v čase, keď došlo
k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou už u žalovaného nepracoval. V pozícii generálneho
riaditeľa žalovaného bol od októbra 2010 do 31.3.2011 ako poverený generálny riaditeľ. Uviedol, že

počasjehopôsobeniaužalovanéhojedinoukontrolórkouužalovanéhobolaprávežalobkyňa.Vyjadroval
sa k osobe žalobkyni s tým, že uviedol: Pokiaľ by ju mal hodnotiť z pozície zamestnanca bola dôsledná
až nepríjemne. Pokiaľ by ju mal hodnotiť z pozície generálneho riaditeľa bola to jedna z mála osôb,
ktorá podávala relevantné informácie a nemal vedomosť o žiadnych pochybeniach v pracovnej činnostižalobkyne. Ďalej sa vyjadroval aj k zákazke, nadlimitnej zákazke „forest portal“ s tým, že potvrdil, že
jednou z úloh, ktorú zadával žalobkyni za účelom vykonania kontroly bola aj táto nadlimitná zákazka.
Doslova uviedol, že mal pocit, že túto zákazku treba detailne preskúmať. V tom období vykazoval

žalovaný stratu okolo 80.000,-- € s tým, že pri nástupe do svojej funkcie bol oboznámený s faktúrou,
ktorá bola asi tri dni pre jeho nástupom vystavená a týkala sa vyplatenia čiastky okolo 170.000,-- € pre
právnickú osobu, preto chcel vedieť za čo majú vyplatiť finančné prostriedky, keď vykazujú vysokú stratu.
Celú zákazku podľa jeho slov konzultoval aj s príslušným ministerstvom. Bolo mu povedané, aby sa
angažoval v tejto záležitosti. Taktiež potvrdil, že bol oboznámený s čiastkovou správou a spomínal si,

že tam bol najväčší problém s verejným obstarávaním, pričom boli zistené viaceré pochybenia.

ĎalšísvedokvypočutývkonaníbolM..G.J.rovnakobývalýgenerálnyriaditeľužalovaného.Odzačiatku
podľa jeho slov pracoval v NLC od roku 2006. Od roku 1995 pôsobil v Lesníckom výskumnom ústave
a predtým od roku 1982 v Lesoprojekte. Žalobkyňu pozná aj z predchádzajúceho zamestnania teda z
Lesoprojektu a tiež z Národného lesníckeho centra. Bezprostredne do kontaktu so žalobkyňou neprišiel,

v Lesoprojekte spolu spolupracovali a taktiež bola v pozícii kontrolórky. Žalobkyňu hodnotil ako výbornú,
skromnú, pracovitú, rozumnú bytosť s tým, že pri organizačnej zmene v roku 2012, ktorá sa udiala a pri
ktorej bola prepustená zo zamestnania mohol vysloviť len svoj osobný názor, teda taký, že organizačná
zmena, ktorá sa udiala začiatkom roku 2012 bola nešťastne zvolená. Podľa jeho slov si nemyslel, že
referát kontroly bolo potrebné zmeniť. Pokiaľ pôsobila na tomto úseku ušetrila množstvo finančných

prostriedkov už len tým, že ako vykonávala kontroly. V pozícii kontrolórky bola podľa jeho slov jediná.
Na záver svojej výpovede uviedol, že „každý vie z pracovníkov kto bol kontrolórom, ale málo kto vie kto
je v súčasnosti alebo kto bol predtým v minulosti generálnym riaditeľom vzhľadom na častú fluktuáciu
a krátke obdobia pôsobenia v ich funkcii“.

Ďalší zo svedkov bol M.. G. G., ktorý pôsobil v roku 2011 v pozícii vedúceho odboru inventarizácie
a manažmentu. Od 1.4. do 30.4.2011 bol v pozícii generálneho riaditeľa. V tom čase prichádzal
do priameho kontaktu so žalobkyňou, ktorá mu bola priamo podriadená organizačne. Počas svojho
pôsobenia jej nezadal žiadnu úlohu na vykonanie kontroly, informovala ho s úlohami, ktoré boli už
rozbehnuté a ktoré boli zadané jeho predchodcom. Keďže mal vedomosť, že v tejto pozícii nebude veľmi

dlho nezaoberal sa podrobne rozpočtom s tým, že NLC malo len hrubý rozpočet, takže sa venoval tomu,
aby bol vypracovaný podrobný rozpočet a stratégia. Čo určite potvrdil bolo to, že žalobkyňa vykonávala
kontrolnú činnosť ako jediná a v roku 2012, keď došlo k rozviazaniu pracovného pomeru bola jediná u
žalovaného, ktorá vykonávala kontrolnú činnosť. Po 1.5.2011 nastúpil do pozície generálneho riaditeľa
M.. O.. Svedok potvrdil, že neboli vytýkané žiadne nedostatky v práci žalobkyne. Rovnako aj on sa

vyjadril k nadlimitnej zákazke „forest portal“, kde bol oboznámený len s čiastkovou správou a kde boli
konštatované pochybenia vo verejnej súťaži. V tom čase bol predsedom výberovej komisie pri verejnej
súťaži M.. O., ktorý sa následne neskôr stal priamo nadriadeným žalobkyne, teda generálnym riaditeľom
a rovnako ju z tejto pozície prepúšťal zo zamestnania.

Súd v konaní vypočul aj M.. D. O. ako svedka, ktorý uviedol, že v Lesníckom výskumnom ústave pracuje
od 1.8.1984. V roku 2006 došlo k zlúčeniu troch organizácií a stal sa zamestnancom žalovaného. Od
1.5.2011 bol vo funkcii generálneho riaditeľa a odvtedy bol priamo nadriadeným žalobkyne. Potvrdil,
že bol priamo zúčastnený na prepúšťací žalobkyne s tým, že prvá vlna prepúšťania sa udiala v roku
2011 za účelom ušetrenia mzdových a finančných prostriedkov a druhá vlna prepúšťania začiatkom roku

2012, v rámci ktorého prepúšťania došlo k rozviazaniu pracovného pomeru aj so žalobkyňou. V čase,
keď bol zadávaný nadlimitný projekt v roku 2009 s názvom „forest portal“ pracoval ako riaditeľ ústavu
informatiky. Keďže jeho ústav informatiky nebol schopný riešiť takúto nadlimitnú zákazku bola vyhlásená
verejná obchodná súťaž. On bol zodpovedný za celý projekt s tým, že kontrolu zadával generálny riaditeľ
v tom čase Ing. D. s tým, že tento ho odvolal z postu riaditeľa a prestal vykonávať dohľad na tomto

projekte. Následne sa vyjadroval k žalobkyni s tým, že on ako generálny riaditeľ z dôvodu reorganizácie
a zefektívnenia práce pre organizačné zmeny prepustil zo zamestnania žalobkyňu. V tom čase sa podľa
jeho slov prepúšťali aj právnici. Keďže mali v zamestnaní dve právničky po prepustení ostala len jedna.
V tom čase vošiel do účinnosti aj zákon o zverejňovaní zmlúv a bola potreba zverejňovania všetkých
zmlúv a to aj spätne preto dal pokyn žalobkyni ako kontrolórke zabezpečovať skenovanie ich zmlúv a

ich uverejňovanie, nakoľko právnička nebola schopná toto zabezpečovať. Nevedel sa však vyjadriť kedy
takýto pokyn a kedy jej dal poverenie na zverejňovanie a skenovanie zmlúv. K počtu administratívnych
pracovníkov na úseku generálneho riaditeľa, ktorí by to zvládli sa vyjadriť nevedel, ale vedel uviesť
presne, že jeho predchodca mal dve sekretárky. Úlohou sekretariátu bolo preberať poštu a preto malza to, že toto by nezvládli. V čase rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou jedine táto pôsobila
v pozícii kontrolórky od roku 2006 tam bola len ona. Úlohou kontrolórky bolo zabezpečovanie kontroly
celého hospodárenia s majetkom s tým, že u žalovaného boli plánované kontroly ročne a náhodné

kontroly. Ďalej svedok uviedol, že nemá žiadne vedomosti o nedostatkoch v práci žalobkyne, ani za
obdobie pôsobenia jeho v pozícii generálneho riaditeľa. Potvrdil, že bol oboznámený so stanoviskom
odborového zväzu a následne na podotázku, aby sa vyjadril k tomu prečo nebral stanovisko závodného
výboru do úvahy a nerešpektoval ho uviedol: „My, keď sme sa spojili do NLC v roku 2006 každá
organizácia mala svoje vlastné odbore, preto na 220 zamestnancov prichádzalo do úvahy približne

10% ľudí alebo zamestnancov, ktorí boli vo výbere odborov. To znamená, že v prvom kole som sa
snažil akceptovať tento stav a vyhnúť sa prepúšťaniu členov odborov, ale následne to bolo neúnosné a
bolo by to na úkor zamestnancov, ktorých som nechcel prepustiť“. Rovnako na otázku ohľadom zmeny
postaveniavsúvislostiskontrolouprojektunadlimitnejzákazky„forestportal“uviedol,ženevidelproblém
v tom, že sa skontrolovaného subjektu stal priamo nadriadený kontrolórky aj keď súhlasil s tým, že to
nebolodobré,žeonakokontrolovanýsastalnáslednenadriadeným.Nepovažovalzapotrebnéobrátiťsa

v tejto súvislosti na nadriadený orgán. Efektívnosť prepustenia žalobkyne videl jednoznačne v ušetrení
platu,ktorýbolvyplácanýžalobkyni.Ajnapriektomu,žebolizamestnanéapoverenévýkonomkontrolnej
činnosti ďalšie pracovníčky pani D. a E., u ktorých došlo k zvýšeniu mzdy osobným ohodnotením,
avšak bolo to o nejakých pár eur, pričom odmeny, ktoré im mali byť vyplácané boli vyplácané aj iným
zamestnancom.

V konaní súd vypočul aj M.. D. Y., ktorá potvrdila, že u žalovaného pracuje od roku 1977. V tom čase
pracovala v lesoprojekte s tým, že od začiatku svojho zaradenia pracovali v podniku dvaja kontrolóri.
V roku 2006 došlo k zlúčeniu troch organizácií Lesoprojekt, Lesnícky výskumný ústav a Ústav pre
výchovu a vzdelávanie a zlúčili sa do Národného lesníckeho centra. Do NLC teda do žalovaného

prešla spolu aj so žalobkyňou. Do roku 2006 pôsobila žalobkyňa v pozícii kontrolórky v lesoprojekte.
Následne bola kontrolórkou u žalovaného. Vždy v lesoprojekte mala svoje opodstatnenie aj kontrola
a kontrolný úsek alebo oddelenie, pretože lesoprojekt v tom čase, keď tam nastúpila mal okolo 700
zamestnancov. Do roku 1993 boli rozpočtovou organizáciou a robili sa kontroly dvomi zamestnancami.
Po zlúčení lesoprojektu do národného lesníckeho centra bola jediná kontrolórka u žalovaného a

ohľadom jej postavenia a jej výkonu činnosti sa vyjadrovali vo svojom nesúhlasnom stanovisku k
rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou. Závodný výbor prejednal túto výpoveď, pričom dali
záporné stanovisko. Podľa svedkyne sa jedná o kontrolórku s bohatou praxou s tým, že po jej odchode
bolo potrebné zaškoliť ďalších zamestnancov na čo vynaložil žalovaný nemalé finančné prostriedky.
Prácu žalobkyne charakterizovala tak, že bola prísna a zásadová a nevytvárala si na pracovisku žiadne

bližšievzťahy.BezprostrednepojejodchodetietokontrolnéčinnostiprevzalipaniE.aM..D.amalodôjsť
ku kumulácii pozícii personalistky s kontrolnou funkciou. Svedkyňa mala vedomosť o účasti pani E. a D.
na jednom kurze. K hlasovaniu závodného výboru uviedla, že sa jednomyseľne zhodli na negatívnom
stanovisku. Pri nadlimitnej zákazke forest portal uviedla, že jediným zainteresovaním sa na tejto zákazke
bolo to, keď dávali porušenia pracovnej disciplíny trom zamestnancom po skončení kontroly, zúčastnila

sa tohto prerokovania pri disciplinárnom potrestaní. Spomenula si, že návrh opatrení bol už podrobne
písomne daný a podpísala to bez vyjadrenia. Bližšie sa k tomu nevyjadrovala.

Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj

zamestnávateľuplatniťnasúdenajneskôrvlehotedvochmesiacovododňa,keďsamalpracovnýpomer
skončiť.

Podľa ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce v znení do 31.8.2012 zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné

rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo
o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách.

Podľa ustanovenia § 62 ods. 3 Zákonníka práce v znení do 31.8.2012 výpovedná doba zamestnanca,

ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1, písm. a/ alebo písm. b/ alebo z dôvodu, že
zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť
vykonávať doterajšiu prácu, je dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňudoručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov, tri mesiace, ak pracovný pomer
zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov.

Podľa ustanovenia § 62 ods. 7 Zákonníka práce v znení do 31.8.2012 výpovedná doba začína plynúť
od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím
posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľaustanovenia§64ods.2Zákonníkaprácevznenído31.8.2012akjezamestnancovidanávýpoveď

pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný
pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi,
že na predĺžení pracovného pomeru netrvá.

V prvom rade súd skúmal, či je dodržaná zákonná lehota na napadnutie neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru v súlade s ustanovením § 77 Zákonníka práce. V zmysle ustanovenia § 77

Zákonníka práce tak v znení do 31.8.2012 ako aj v znení v súčasnosti má možnosť zamestnanec
napadnúť neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, v skúšobnej
dobe alebo dohodou na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť. To znamená, že súd skúma, či bola dodržaná prekluzívna lehota dva mesiace od
skončenia pracovného pomeru. Žalovaný namieta uplynutie tejto lehoty, na ktorú je súd povinný ex

offo prihliadnuť a žalobu pre uplynutie zákonnej lehoty zamietnuť. Medzi účastníkmi je nesporné,
že žalobkyňa ako zamestnankyňa mala doručené rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou dňa
30.1.2012 kedy si ho prevzala. To znamená, že od 1.2.2012 začala žalobkyni plynúť výpovedná lehota.
V priebehu plynutia výpovednej lehoty bola žalobkyňa dňa 26.4.2012 uznaná práceneschopnou a jej
práceneschopnosť trvala do 30.3.2013. Ak by nedošlo k uznaniu práceneschopnosti pracovný pomer

žalobkyne u žalovaného by skončil v súlade s ustanovením § 62 ods. 3, písm. b/ Zákonníka práce v
znení do 31.8.2012 uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty, t.j. k 30.4.2012. Následne by jej plynula
dvojmesačná lehota, v rámci ktorej by mohla napadnúť na príslušnom súde neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce. Keďže však nesporne v priebehu
ochrannej lehoty v čase plynutia výpovednej doby bola uznaná práceneschopnou a práceneschopnosť

trvala do 30.3.2013, súd mal za to, že jej pracovný pomer skončil k 30.3.2013 a od uvedeného dátumu
začala plynúť v súlade s ustanovením § 77 Zákonníka práce lehota na uplatnenie nárokov z neplatného
rozviazania pracovného pomeru. To znamená, že táto lehota uplynula 31.5.2013 a keďže žalobkyňa
podala žalobu na tunajšom súde 29.5.2013 bola žaloba podaná v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej
lehote. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 64 ods. 2 Zákonníka práce v znení do

31.8.2012, kde vo vzťahu k ochrannej dobe zákonník práce opravuje osobitne plynutie výpovednej
doby pri výpovedi danej pred začiatkom ochrannej doby tak, že ak pri tejto výpovedi by výpovedná
doba mala uplynúť v ochrannej dobe pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej
doby. Tým teda chráni zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby
predĺžením výpovednej doby o ochrannú dobu. Okrem toho je potrebné poukázať aj na základe zásady

vyjadrené v článku 2 ZP, kde výkon práv a povinností vyplývajúci z pracovno-právnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovno-právneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Súd mal preto za to, že výpovedná
lehota uplynula 30.3.2013 a hmotnoprávna lehota na podanie žaloby na určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru uplynula dňa 30.5.2013. Keďže žalobkyňa podala v tejto lehote žalobu na tunajší

súd, súd ďalej skúmal, či boli splnené ďalšie zákonné podmienky pre rozviazanie pracovného pomeru so
žalobkyňou z dôvodu nadbytočnosti a na námietku zo strany žalovaného ohľadom uplynutia prekluzívnej
lehoty neprihliadol (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Ncdo 1/2010 zo dňa 12.12.2011).

Podľa ustanovenia § 240 ods. 8 Zákonníka práce v znení do 31.8.2012 zamestnávateľ môže dať členovi

príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi
výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto
zástupcov zamestnancov. Za predchádzajúci súhlas sa považuje aj, ak zástupcovia zamestnancov
písomne neodmietli udeliť zamestnávateľovi súhlas do 15-tich dní odo dňa, keď o to zamestnávateľ
požiadal. Zamestnávateľ môže použiť predchádzajúci súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho

udelenia.

Podľa ods. 9 vyššie citovaného zákonného ustanovenia ak zástupcovia zamestnancov odmietli
udeliť súhlas podľa ods. 8, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo stranyzamestnávateľa z tohto dôvodu neplatné; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie

pracovného pomeru platné.

Keďže si súd vyhodnotil, že nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ktoré žalobkyňa
v tomto konaní uplatňuje boli podané v zákonom stanovenej lehote v súlade s ustanovením § 77
Zákonníka práce ďalej skúmal dôvody, pre ktoré žalovaný so žalobkyňou rozviazal pracovný pomer.

V zmysle výpovede z pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. 1,
písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 12.1.2012 bolo zistené, že na základe písomného rozhodnutia o
organizačnej zmene 1/2012, G/2012/188/9 zo dňa 12.1.2012 došlo z dôvodu prehodnotenia aktuálneho
stavu v pracovnom procese zamestnávateľa na úseku generálneho riaditeľa zameraného na personálne
prehodnotenie efektívnosti zabezpečovania činnosti so snahou o úsporu režijných nákladov prevažne
personálneho charakteru s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce k zrušeniu dvoch pracovných miest

zamestnancov v novovytvorenej organizačnej jednotke útvar generálneho riaditeľa. S účinnosťou od
1.2.2012 rozhodol zamestnávateľ - NLC v zmysle zásady, že o výbere nadbytočného zamestnanca
rozhoduje zamestnávateľ o tom, že sa stali nadbytočným zamestnancom podľa ustanovenia § 63
ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce X. O. - žalobkyňa a v zmysle rozhodnutia o organizačnej zmene
aj JUDr. X. Y. - právnička žalovaného. Z výpovede ďalej nevyplývajú iné skutočnosti, pre ktoré by

bol rozviazaný pracovný pomer so žalobkyňou. To znamená, že k rozviazaniu pracovného pomeru
so žalobkyňou došlo výslovne z dôvodu organizačných zmien a to z dôvodu nadbytočnosti, o ktorej
rozhodol zamestnávateľ - žalovaný. V zmysle ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce,
podľa ktorého žalovaný ako zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou je uvedené, že
môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom

na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického
vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo iných
organizačných zmien. Súd teda skúmal, či bolo dané takéto písomné rozhodnutie čo nespochybňovala
ani žalobkyňa a ani žalovaný s tým, že doložili obaja do spisu rozhodnutie o organizačnej zmene
č. 1/2012, G/2012/188/9 zo dňa 12.1.2012, z ktorého vyplýva, že toto rozhodnutie o organizačnej

zmene prijalo vedenie NLC (žalovaný). K organizačnej zmene došlo na úseku generálneho riaditeľa,
kde sa zlúčil sekretariát, oddelenie personalistiky a ekonomiky práce, referát právny, referát zvláštnych
úloh a referát vnútornej kontroly. Súčasne bolo zistené, že v čase rozviazania pracovného pomeru
so žalobkyňou, t.j. k 30.1.2012 a rozhodnutiu o organizačnej zmene a o nadbytočnosti žalobkyne
bola žalobkyňa jediná u žalovaného, ktorá vykonávala v zmysle rozsahu a náplne pracovných

činností kontrolnú činnosť. Rovnako tieto skutočnosti potvrdili aj svedkovia, ako aj samotný bývalý
generálny riaditeľ, ktorý v čase rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou zastupoval žalovaného
z pozície generálneho riaditeľa a teda so žalobkyňou rozväzoval pracovný pomer. Podmienkou použitia
tohto výpovedného dôvodu je organizačná zmena u zamestnávateľa čo žalovaný preukázal a ďalej
nadbytočnosť zamestnanca, ako aj príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnou

zamestnanca. Keďže súd nemal pochybnosti o uskutočnenej organizačnej zmene a túto organizačnú
zmenu nenamietali ani účastníci konania mali ju za preukázanú, ďalej sa touto organizačnou zmenou
nezaoberal. V tejto súvislosti potom neobstojí vyjadrenie žalovaného cestou právneho zástupcu, že
rozhodnutie organizačnej zmeny nie je právnym úkonom a nie je možné ho ani zo strany súdu
skúmať. Súd dáva do pozornosti žalovanému, že neskúmal rozhodnutie o organizačnej zmene a ani

sa touto organizačnou zmenou nezaoberal. Skúmal len to, či bolo rozhodnuté o organizačnej zmene
písomne, čo sporné medzi účastníkmi nebolo. Ďalšou podmienkou použitia tohto výpovedného dôvodu
je nadbytočnosť zamestnanca a následne skúmanie príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy ak zamestnávateľ nemá možnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti

musiaspočívaťvtom,žezamestnávateľnaďalejnepotrebujeprácevykonávanézamestnancomatobuď
vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Je pravda aj tvrdenie žalovaného, že zamestnávateľ nie je zákonom
obmedzený pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade
ak pracovná činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná je vykonávaná
viacerými zamestnancami o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným rozhoduje zamestnávateľ

výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať. To však neznamená, že
súd nemá právo preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa pokiaľ rozhodol o nadbytočnosti jediného
zamestnanca pri nezrušení úseku, na ktorom pracoval. Je nepochybné z rozhodnutia o organizačnej
zmene, že došlo k zlúčeniu piatich úsekov generálneho riaditeľa a toto zlúčenie postihlo aj organizáciualebo organizačnú jednotku referátu vnútornej kontroly. Ako referent vnútornej kontroly výlučne ku dňu
organizačnej zmeny pracovala len žalobkyňa. Už vyššie súd konštatoval jednak z listín doložených
do spisu pracovných náplní jednotlivých zamestnancov, ako aj z výpovedi svedkov, že žalobkyňa

niekoľko rokov vykonávala sama funkciu kontrolórky. Pokiaľ teda došlo k zlúčeniu referátu vnútornej
kontroly s inými úsekmi generálneho riaditeľa je zarážajúce, že práve jediný kontrolór u žalovaného bol
prepustený z dôvodu nadbytočnosti. Nie je zrejmé o akú nadbytočnosť sa v prípade žalobkyne malo
jednať, keď funkciu kontrolórky vykonávala jedine ona a iný kontrolór u žalovaného nebol. Súd preto
vyhodnotil nadbytočnosť zamestnanca ako podmienku použitia tohto výpovedného dôvodu v zmysle

ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b/ ZP za nesplnenú a v tejto súvislosti, keďže nadbytočnosť musí byť
v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa taktiež aj túto podmienku použitia tohto
výpovedného dôvodu za nesplnenú. V tejto súvislosti súd dáva aj do pozornosti tú skutočnosť, že potom
čo rozviazal pracovný pomer žalovaný so žalobkyňou obsadil toto miesto kontrolórky dvomi ďalšími
zamestnancami o čom svedčia zmeny pracovných náplní u pani E. a D. od 1.5.2012. Neobstojí ani
tvrdenie žalovaného, že tým došlo k zefektívneniu a ušetreniu finančných prostriedkov, nakoľko síce

nie platovo, ale prostredníctvom odmien a tiež výdavkov v súvislosti so vzdelávaním a absolvovaním
kurzu základy kontrolnej činnosti 1 a 2 o čom boli doložené niekoľkokrát doklady do spisu došlo
k navyšovaniu finančných prostriedkov. Navyše žalobkyňa predložila v priebehu konania niekoľko
osvedčení a certifikátov o vzdelávaní sa v oblasti výkonu kontrolnej činnosti a preto neobstojí ani
vyjadrenie a tvrdenie žalovaného, že kontrolnú činnosť u žalovaného vykonávali kvalifikovaní pracovníci

aj po prepustení žalobkyne z pracovného pomeru nakoľko títo minimálne skúsenosťami nedosahovali
úroveň žalobkyne, ktorá túto kontrolnú činnosť vykonávala dlhé roky. Rovnako neobstoja ani vyjadrenia
týkajúce sa porušovania zákonov a právnych predpisov pri výkone kontrolnej činnosti a neplnenia si
úloh svedomite a v súlade so zákonom tak ako to na to poukazovali na ostatných pojednávaniach
právny zástupca žalovaného a štatutárny zástupca žalovaného nakoľko nebolo preukázané jedno jediné

pochybenie zo strany žalobkyne pri plnení si úloh a naopak výsluchami svedkov najmä bývalými
nadriadenými a to aj M.. O., ktorý so žalobkyňou rozväzoval pracovný pomer, bola žalobkyňa hodnotená
ako pracovníčka, ktorá si plnila svoje pracovné úlohy. Viacerí uviedli, že bola pedantná, prísna a úlohy
si plnila svedomito. Okrem toho, že súd mal za to, že nebola splnená zákonná podmienka podľa
ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b/ a to nadbytočnosť, keďže žalobkyňa bola jediná kontrolórka, jediná

oprávnená osoba vykonávať kontrolu u žalovaného a preto nie je možné hovoriť o nadbytočnosti
pokiaľ žalovaný zachovával kontrolný úsek aj naďalej a vykonával kontrolnú činnosť, súd sa ďalej
zaoberal aj otázkou neplatnosti v súvislosti s ustanovením § 240 ods. 8 a 9 Zákonníka práce v
znení do 31.8.2012. Nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobkyňa v čase rozviazania pracovného
pomeru bola pracovníčkou, ktorá zároveň pôsobila ako členka závodného výboru. To znamená, že

bolo potrebné prerokovať jej výpoveď so zástupcami zamestnancov, ktorí ako vyplýva zo spisu odmietli
udeliť súhlas s výpoveďou žalobkyne. Podľa ustanovenia § 240 ods. 9 Zákonníka práce v znení do
31.8.2012 je rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou z tohto dôvodu neplatné; ak sú však ostatné
podmienky výpovede splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, je výpoveď platná. Súd preto skúmal, či bolo možné

od zamestnávateľa, t.j. od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu aj naďalej zamestnával. Z
listinných dôkazov doložených v priebehu konania jednoznačne mal súd preukázané, že nebola splnená
táto zákonná podmienka za bodkočiarkou a teda mal za to, že rozviazanie pracovného pomeru je
neplatné z dôvodu odmietnutia udelenia súhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďou žalobkyne.
K požiadavke spravodlivého požadovania zamestnávania žalobkyne súd uvádza, že zákon pripúšťa

možnosť nahradenia nedostatku predchádzajúceho súhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďou a to
rozhodnutím súdu. Táto možnosť prichádza do úvahy vtedy ak zástupcovia zamestnancov síce odmietli
udeliť súhlas a ak sú ostatné podmienky uvedených zrušovacích prejavov splnené a súd v spore o určení
ich neplatnosti zistí, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. V takomto prípade by bola výpoveď platná. Pri situácii, ktorá nastala u žalovaného súd

bol toho názoru, že nebola splnená táto podmienka, pretože opätovne zdôrazňuje, že žalobkyňa bola
jediná kontrolórka v organizácii, kde bolo potrebné vykonávať kontrolnú činnosť vzhľadom na postavenie
žalovaného, ktorý je príspevkovou organizáciou štátu a zriaďovacia listina bola vydaná príslušným
ministerstvom MP SR pod č. 6481/2005-250. To znamená, že je napojená na rozpočet štátu, kde je
potrebné dodržiavať dôslednú kontrolu financovania so štátnymi finančnými prostriedkami. Je preto

nepochopiteľné, že práve takáto organizácia rozviaže pracovný pomer s jedinou kontrolórkou a s jedinou
osobou, ktorá mala oprávnenie vykonávať kontrolnú činnosť v takejto organizácii. Vzhľadom k tomu
súd dospel k záveru, že nebola splnená podmienka upravená práve v ustanovení § 240 ods. 9, vetaza bodkočiarkou. A aj v tejto súvislosti mal za to, že rozviazanie pracovného pomeru žalovaného so
žalobkyňou je neplatné.

Žalobkyňa podanou žalobou okrem určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žiada rozhodnúť
aj o náhrade mzdy odo dňa skončenia pracovného pomeru. To znamená, že uplatňuje v tomto konaní
dva nároky a to rozviazanie pracovného pomeru a náhradu ušlej mzdy. Podľa ustanovenia § 152
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak
je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe. V

tomto prípade súd využil zákonnú možnosť v zmysle ustanovenia § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku a rozhodol len o časti nároku, nakoľko po právoplatnom vyriešení otázky platnosti alebo
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru bude následne rozhodovať o ďalšom nároku uplatňovanom
v tomto konaní. Pokiaľ by súd rozhodoval aj o ďalšom nároku spolu s rozhodnutím o neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru bolo by potrebné vykonať ďalšie dokazovanie čo by v tomto štádiu
bolo nehospodárne a neefektívne vzhľadom na potrebu vyriešenia základnej otázky v súvislosti s

neplatnosťou rozviazania pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný v konaní dokladal ďalšie listiny, s ktorými
sa tak účastníci ako aj súd v priebehu konania oboznámili najmä v súvislosti so smernicami generálneho
riaditeľa ako aj vyjadreniami zamestnankýň, súd sa k týmto argumentom podrobne nevyjadroval v
písomnom vyhotovení rozhodnutia, nakoľko vychádzal len z tých argumentov a listín, ktoré považoval
za podstatné pre objasnenie skutkového a právneho rozhodnutia. S poukazom aj na ustálenú judikatúru

Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR pri odôvodnení súdneho rozhodnutia sa vyžaduje, aby
na každý argument stray, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 216/2012, nález Ústavného
súdu SR III. ÚS 119/03).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 2 vyhotoveniach (§ 204 ods. 1, prvá veta
O. s. p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého
druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal

jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., t. j.
1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený

4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát8) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali,
10) bol odvolacím súdom schválený zmier
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a O. s. p. ), t. j.
1) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
3) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p.,
4) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O. s. p.).