Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 9, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/234/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313224451
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313224451.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ElenyOndrišovejasudcovMgr.
Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci navrhovateľa CENTRAL EUROPEAN
GUARD ADMINISTRATION, s.r.o., Trnavská cesta 50, Bratislava, IČO: 35 806 591, práv. zast.
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Terézia Baráková, s.r.o., Michalská bašta 12, Bratislava, IČO: 36
854 565, proti odporcovi Obchodná spoločnosť Halková s.r.o., Jarošova 1, Bratislava, IČO: 44 353

383, práv. zast. JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, Nám. Biely kríž 3, Bratislava, o zaplatenie
1.568,37 EUR s príslušenstvom a o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
v Bratislave č.k. 23Cb/25/2014-138 zo dňa 9.7.2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 23Cb/25/2014-138 zo dňa
9.7.2014 opravuje vyhovujúci výrok tak, že úrok z omeškania zo sumy 3.456,- EUR má správne znieť:
od 1.11.2013 do 20.11.2013.

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 23Cb/25/2014-138 zo
dňa 9.7.2014 v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e a v súvisiacom výroku
o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i asúdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania v
sadzbe 8,28% p. a. zo sumy zo sumy 3.571,20 EUR od 1.10.2013 do 11.11.2013, zo sumy 1.000,-
EUR od 11.11.2013 do 13.11.2013, zo sumy 3.571,20 EUR od 3.10.2013 do 13.11.2013, zo sumy

1.571,20 EUR od 13.11.2013 do 18.11.2013, zo sumy 3.456,- EUR od 1.11.2013 do 18.11.2013, v
lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, ďalej súd návrh vo zvyšnej časti zamietol. Ďalej
uviedol, že navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 527,64 EUR (z čoho trovy
právneho zastúpenia odporcu predstavujú sumu 433,64 EUR), a to k rukám právneho zástupcu odporcu,
v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol,
že na základe vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že navrhovateľ a odporca uzatvorili
dňa 2.1.2012 v písomnej forme zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok navrhovateľa zabezpečovať

formou výkonu strážnej služby ochranu objektu Hotela Kyjev na Rajskej ulici č. 2 po dobu 24 hodín
nepretržite, a záväzok odporcu ako objednávateľa zaplatiť za jednu hodinu výkonu strážnej služby a
jednéhozamestnancanavrhovateľacenuvovýške4,-EURbezDPH.Ďalejmalsúdzčl.4bodu6zmluvy
preukázané, že navrhovateľ a odporca sa dohodli, že v prípade omeškania odporcu s platením ceny za
výkon strážnej služby je navrhovateľ oprávnený si účtovať úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne
z dlžnej sumy. V čl. 11 bode 1 písm. b) zmluvy sa navrhovateľ a odporca dohodli, že zmluvu je možné

ukončiť písomnou dohodou oboch zmluvných strán. Na základe toho sa navrhovateľ a odporca dohodou
o skončení zmluvy dohodli na ukončení predmetnej zmluvy ku dňu 30. 9. 2013, čo malo v zmysle
ust. § 572 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka za následok zánik záväzkového vzťahu navrhovateľa aodporcu. Zároveň v čl. II bode 3 dohody o skončení zmluvy sa navrhovateľ a odporca dohodli, že „touto
dohodou sa navrhovateľ zrieka práv vyplývajúcich z čl. 4 bodu 6 zmluvy a v zmysle tohto ustanovenia
si nebude voči odporcovi uplatňovať žiadne ďalšie pohľadávky“. Uviedol ďalej, že výklad a aplikácia

tohto článku dohody sa medzi účastníkmi konania ukázali ako sporné. Konštatoval, že v zmysle ust.
§ 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že písomnou dohodou sa veriteľ môže vzdať svojho práva
voči dlžníkovi, resp. odpustiť dlžníkovi jeho dlh, pričom treba brať do úvahy aj to, že ak sa takouto
dohodou veriteľ vzdáva práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, je v zmysle ust. § 574 ods. 2
Občianskeho zákonníka takáto dohoda neplatná. Na základe vyššie uvedeného treba čl. II bodu 3

dohody o skončení vykladať tak, že navrhovateľ sa ku dňu účinnosti tejto dohody o skončení, čo je
deň 30. 9. 2013, vzdal práva na úroky z omeškania, ktoré mu do tohto dátumu vznikli v zmysle čl.
4 bode 6 zmluvy. Výklad predmetného článku v zmysle, že sa navrhovateľ vzdal práva na úroky z
omeškania aj do budúcnosti, t.j. po 30. 9. 2013 neprichádza do úvahy, pretože to Občiansky zákonník v
zmysle ust. § 574 ods. 2 vylučuje a takúto dohodu postihuje neplatnosťou. Vzhľadom na vyššie uvedené
súd čl. II bodu 3 dohody o skončení vykladal tak, že navrhovateľ sa vzdal len tých práv na úroky z

omeškania, ktoré mu ku dňu účinnosti tejto dohody vznikli, t.j. ku dňu 30. 9.2013, pričom v prípade,
keď sa odporca dostal do omeškania až po 30.9.2013, čo malo za následok vznik navrhovateľovho
práva na úroky z omeškania a odporcovej povinnosti platiť úroky z omeškania, predmetná dohoda
nemala na takéto právo navrhovateľa a povinnosť odporcu žiaden dosah, nakoľko by to bolo v rozpore
s ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto súd považoval dohodu o tom, že si navrhovateľ

nebude uplatňovať žiadne ďalšie pohľadávky z titulu úrokov z omeškania v zmysle ust. § 574 ods. 2
Občianskeho zákonníka za neplatnú, čo však v konečnom dôsledku v zmysle ust. § 41 Občianskeho
zákonníka nezakladá neplatnosť zvyšnej časti dohody. Súd mal preukázané, že faktúrou č. 2013112
navrhovateľ vyzval odporcu na úhradu ceny za navrhovateľom poskytnuté služby v zmysle zmluvy za
mesiac júl 2013 v sume 3 571,20 EUR so splatnosťou ku dňu 30. 8. 2013. Medzi účastníkmi bolo

nesporné, že odporca sa s úhradou tejto faktúry dostal do omeškania. Súd mal z výpisu bankového
účtu navrhovateľa preukázané, že navrhovateľ dňa 11. 11. 2013 prijal v zmysle ust. § 329 Obchodného
zákonníka od odporcu čiastočnú úhradu tejto faktúry v sume 2 571,20 EUR a dňa 13. 11. 2013 prijal
aj zvyšnú úhradu tejto faktúry v sume 1 000,- EUR. Hoci odporca argumentoval, že prvú úhradu z
tejto faktúry realizoval už dňa 8.11.2013 a druhú dňa 12.11.2013, čo rovnako považoval aj za dátumy

splnenia (čiastočného a úplného) jeho povinnosti, súd sa s týmto argumentom nemohol stotožniť, keďže
na riadne splnenie záväzku sa v zmysle ust. § 335 Obchodného zákonníka vyžaduje, aby bol záväzok
splnený na mieste určenom v zmluve. Keďže podľa čl. 4 bodu 4 zmluvy spôsob odporcovej úhrady ceny
za služby sa určoval na základe navrhovateľom vystavenej faktúry a tá ako miesto splnenia záväzku
odporcu určovala bankový účet navrhovateľa, súd považoval za čas splnenia odporcovho záväzku

okamih pripísania sumy na účet navrhovateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo nesporné,
že navrhovateľovi na základe omeškania odporcu s platením faktúry č. 2013112 vzniklo právo na úroky
z omeškania vo výške 0,05 % denne (podľa čl. 4 bodu 6 zmluvy) zo sumy 3 571,20 EUR od 31.8.2013
do 11.11.2013 a zo sumy 1.000,- EUR od 11.11.2013 do 13.11.2013. Nakoľko sa však v zmysle čl. II
bodu 3 dohody o skončení zmluvy navrhovateľ vzdal práva na úroky z omeškania, ktoré mu ku dňu

30.9.2013 vznikli, avšak odporca bol aj naďalej po tomto dátume v omeškaní, podľa názoru súdu mal
navrhovateľ aj naďalej právo požadovať od odporcu úroky z omeškania vo výške 0,05 % denne (podľa
čl. 4 bodu 6 zmluvy) zo sumy 3 571,20 EUR od 1.10.2013 do 11.11.2013 a zo sumy 1 000,- EUR od
11.11.2013 do 13.11.2013, keďže ako súd už vyššie konštatoval, čl. II bodu 3 dohody o skončení sa
týkal vzdania sa práva na úroky z omeškania len do dňa 30.9.2013. Hoci navrhovateľ a odporca mali

úrok z omeškania v zmluve dohodnutý, navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania vo výške 8,28 % ročne,
čo predstavuje menšiu výšku ako zmluvne dohodnutý alebo zákonný úrok z omeškania, a preto súd
priznal navrhovateľovi právo na úroky z omeškania z titulu odporcovho omeškania s platením faktúry
č. 2013112 vo výške 8,28 % ročne zo sumy 3.571,20 EUR od 1.10.2013 do 11.11.2013 a zo sumy 1
000,- EUR od 11.11.2013 do 13.11.2013. Súd mal ďalej preukázané, že faktúrou č. 2013137 navrhovateľ

vyzval odporcu na úhradu ceny za navrhovateľom poskytnuté služby v zmysle zmluvy za mesiac august
2013 v sume 3.571,20 EUR so splatnosťou ku dňu 2.10.2013. Súd opäť považoval za nesporné, že
odporca sa s úhradou tejto faktúry dostal do omeškania. Z výpisu bankového účtu navrhovateľa mal
súd preukázané, že navrhovateľ dňa 13.11.2013 prijal od odporcu čiastočnú úhradu tejto faktúry v sume
2 000,- EUR a dňa 18.11.2013 prijal navrhovateľ od odporcu aj zvyšnú úhradu tejto faktúry v sume

1 571,20 EUR. Vzhľadom na to bolo nesporné, že navrhovateľovi na základe omeškania odporcu s
platením faktúry č. 2013137 vzniklo právo na úroky z omeškania vo výške 0,05 % denne (podľa čl.
4 bodu 6 zmluvy) zo sumy 3 571,20 EUR od 3.10.2013 do 13.11.2013 a zo sumy 1 571,20 EUR od
13.11.2013 do 18.11.2013. Nakoľko právo navrhovateľa na úroky z omeškania vzniklo až dňa 3.10.2013,čo je po účinnosti dohody o skončení zmluvy, na toto právo navrhovateľa požadovať od odporcu úroky
z omeškania sa čl. II bodu 3 tejto dohody nevzťahuje. Navrhovateľ si v konaní opäť uplatnil tieto úroky z
omeškania len vo výške 8,28 % ročne, a preto súd priznal navrhovateľovi právo na úroky z omeškania

z titulu omeškania odporcu s platením faktúry č. 2013137 vo výške 8,28 % ročne zo sumy 3 571,20
EUR od 3.10.2013 do 13.11.2013 a zo sumy 1 571,20 EUR od 13.11.2013 do 18.11.2013. Súd mal ďalej
z faktúry č. 2013155 preukázané, že navrhovateľ vyzval odporcu na úhradu ceny za navrhovateľom
poskytnuté služby v zmysle zmluvy za mesiac september 2013 v sume 3 456,- EUR so splatnosťou
ku dňu 31.10.2013. Súd opäť považoval za nesporné, že odporca sa s úhradou tejto faktúry dostal do

omeškania. Z výpisu bankového účtu navrhovateľa mal súd preukázané, že navrhovateľ dňa 20.11.2013
prijal od odporcu úhradu sumy 3 456,- EUR, čím došlo k úhrade celej faktúry č. 2013155. Vzhľadom
na to bolo nesporné, že navrhovateľovi na základe omeškania odporcu s platením faktúry č. 2013155
vzniklo právo na úroky z omeškania vo výške 0,05 % denne (podľa čl. 4 bodu 6 zmluvy) zo sumy 3
456,- EUR od 01. 11. 2013 do 20.11.2013. Nakoľko právo navrhovateľa na úroky z omeškania vzniklo
až dňa 1.11.2013, čo je po účinnosti dohody o skončení zmluvy, na toto právo navrhovateľa sa čl. II

bodu 3 tejto dohody nevzťahuje. Navrhovateľ si v konaní opäť uplatnil tieto úroky z omeškania len vo
výške 8,28 % ročne, a preto súd priznal navrhovateľovi právo na úroky z omeškania z titulu omeškania
odporcu s platením faktúry č. 2013155 vo výške 8,28 % ročne zo sumy 3 456,- EUR od 1.11.2013 do
18.11.2013. Súd mal ďalej z faktúry č. 2013151 preukázané, že navrhovateľ vyzval odporcu na úhradu
úrokov z omeškania v celkovej sume 1 568,37 EUR, ktoré navrhovateľovi vznikli z titulu odporcovho

omeškania s platením faktúr za rok 2012 vystavených v zmysle zmluvy. Vzhľadom na to faktúra č.
2013151 predstavuje súhrn takto vzniknutých pohľadávok, teda pohľadávok z úrokov z omeškania, na
ktoré sa už ale ust. § 365 Obchodného zákonníka nevzťahuje a nemožno z takýchto pohľadávok v
zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka požadovať ďalšie úroky z omeškania, keďže dlžník sa s
platením takýchto druhov pohľadávok nemôže opätovne dostať do omeškania. S odkazom na čl. II bodu

3dohodyoskončenízmluvysavšakprávanaúhraduúrokovzomeškaniazarok2012navrhovateľvzdal,
a preto súd nárok navrhovateľa na úroky z omeškania vyplývajúce z faktúry č. 2013151 ako nedôvodný
zamietol. Konštatoval, že trovy konania odporcu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za odpor
vo výške 94,- EUR a sumy 433,64 EUR, ktorá predstavuje náklady právneho zastúpenia navrhovateľa.

Proti tomuto rozsudku a to jeho zamietajúcej časti vzhľadom na obsah podania, hoci uvádza, že ho
podáva v celom rozsahu, podal včas odvolanie navrhovateľ navrhujúc ho zmeniť a jeho návrhu vyhovieť
aj vo zvyšnej časti. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne interpretoval čl. II bod 3 dohody o
skončení zmluvy č. 01/2012 zo dňa 26.9.2013, keď slovo „ďalšie“ neznamená budúce ale iné v dobe
uzavretia dohody uplatniteľné pohľadávky, o čom odporca dobre vedel. Namietal, že faktúra č. 2013151

bola vystavená oprávnene dňa 12.9.2013, teda pred vystavením dohody o skončení a to za omeškanie
faktúr vystavených v roku 2012. Konštatoval, že retroaktívny a extenzívny výklad je neprípustný a
vzhľadom na obsah textu nelogický. Ďalej namietal, že ak sa navrhovateľ práva plynúceho z čl. 4 bod 6
uzavretej zmluvy č. 1/2012 vzdal formou dohody o skončení zo dňa 26.9.2013, nemohlo mu teda právo
v budúcnosti vzniknúť bez písomnej dohody, z dôvodu ktorého považoval rozsudok súdu prvého stupňa

za nesprávny.

Odporca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny
potvrdiť. Výklad navrhovateľa označil za nelogický a aj za odporujúci zákonu, keďže vzdať sa budúcich
práv nie je možné, z čoho vyplýva, že vzdanie sa vždy týka len už existujúcich práv.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. len v napadnutej
zamietajúcejčastiasúvisiacomvýrokuonáhradetrovkonaniaapodľa§214ods.2O.s.p.beznariadenia
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, keď súd prvého
stupňa dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dokazovanie a vec posúdil správne

aj po právnej stránke až na výrok o náhrade trov konania.

Odvolacísúdsaoboznámilsobsahomspisu,pričomzistil,žesúdprvéhostupňadostatočnýmspôsobom
zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a to z dôvodov uvedených v
odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré odvolací súd vzhľadom na zásadu hospodárnosti nepovažuje
za potrebné opätovne uvádzať a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa

veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožnil so spôsobom akým súd prvého stupňa vyložil čl. II bod 3 účastníkmi
uzatvorenej dohody o skončení zmluvy č. 01/2012. Záver súdu prvého stupňa, že dohoda, ktorou sa
niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná zodpovedá § 574 ods. 2 Obč.

zák. Navrhovateľ nepreukázal ,podľa názoru odvolacieho súdu, svoje tvrdenie, že sa výraz „ďalšie“
použitý v čl. II bod 3 dohody o skončení, netýka budúcich ale iných v dobe uzavretia dohody uplatnených
pohľadávok ničím nepreukázal a ako vyplýva z obsahu spisu, na preukázanie ním tvrdených skutočností
nenavrhol vykonať žiadne ďalšie dôkazy.

Odvolací súd za správny považuje aj ďalší záver súdu prvého stupňa, že oneskoreným zaplatením

úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania, pričom poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikované pod č. 70/1995 (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.marca 1995 sp.
zn. 6Obdo 4/94).

Odvolací súd však prisvedčil odvolateľovi v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania. Súd prvého

stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania s poukazom na § 142 ods. 3
O.s.p. a na neúspech odporcu iba v nepatrnej časti. Vecnú správnosť záveru súdu prvého stupňa o ich
nepatrnom neúspechu odporcu v konaní nemožno pre nedostatok odôvodnenia preskúmať. Z obsahu
spisu pritom vyplýva, že navrhovateľ podaním z 26.11.2013 a 29.11.2013 zobral sčasti návrh späť a to
pre zaplatenie časti žalovanej sumy odporcom, pričom neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že návrh bol

podaný 12.11.2013 a podľa priložených dokladov o platbe okrem jedinej v sume 2.571,20 EUR platby
zo dňa 11.11.2013 boli všetky plnenia odporcom poskytnuté až po podaní návrhu, zo skutočnosťou,
ktorou sa súd prvého stupňa nevysporiadal a ani s čiastočným späťvzatím návrhu. Z uvedených dôvodov
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady trov konania podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 2 O.s.p. na

ďalšie konanie, v ktorom bude súd prvého stupňa povinný opätovne posúdiť pomer neúspechu obidvoch
účastníkov v konaní a opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania a to podľa § 224 ods. 3 O.s.p. aj
odvolacieho.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.