Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7808208962
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7808208962.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnému: U. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom v D., M. XXX, vedenej
u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp.zn. EX
5643/08, o vymoženie 446,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Rožňava zo dňa 14.11.2013 č.k. 9Er/587/2008-18 takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a túto zastavil.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a uviedol, že
o trovách exekúcie bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie

a exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. zo dňa 18.03.2008 č. SR 8041/07, poveril súd prvého stupňa vykonaním exekúcie
vo veci súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého poverením č. XXXX XXXXXX* zo dňa 15.10.2008.
Následne zistil, že medzi účastníkmi konania bola dňa 30.08.2006 uzatvorená Zmluva o úvere č.
XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 530,10 eur. Zmluva o úvere
v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahovala rozhodcovskú doložku, podľa ktorej

všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s.,
so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní a konštatoval, že vyššie uvedená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou
podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú
obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti
takejto podmienky. Medzi takéto podmienky patrí aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní

(§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka). Praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky tak, ako
bola formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je faktickyodopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na
rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákona, avšak
svojimi dôsledkami sleduje tento cieľ, teda zákon obchádza. Ustanovenie bodu 17 zmluvy o úvere je

v rozpore so znením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka
absolútne neplatná. Keďže právomoc rozhodcovského súdu bola založená na neplatnej rozhodcovskej
doložke, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

Namietal, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že

rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyčítal súdu prvého stupňa, že pri
aplikácii smernice 93/13/EHS nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú
podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, ako aj dať oprávnenému možnosť vyjadriť sa k

prípadnému stanovisku povinného. Exekučný súd neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne
konanie a navyše vo veci nevytýčil pojednávanie, ako to vyžaduje ust. § 58 ods. 2 Exekučného
poriadku. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa
nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2
zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie

exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a
porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo

pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v
zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť

rozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenierozhodcovskéhorozsudku.Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh
účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade

nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K
odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd
porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne
s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon

všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to
z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú

príležitosť na to, ak bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie.
Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho
preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku
vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Ďalej namietal, žerozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na
to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie

otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná.
Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o
reálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.Oprávnenýtiežnesúhlasilsposúdenímzmluvy

o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. K návrhu na
prerušenie konania poukázal na rôzne jazykové verzie bodu q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
a zdôraznil, že podľa väčšiny jazykových verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,
aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi
a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Tvrdil, že sa súd

prvého stupňa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a
nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil

prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu

možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej

je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti jeho rozhodnutiu
zákonná sudkyňa podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodla tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložila
vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a
dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

Exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava zo dňa
18.03.2008 č. SR 8041/07.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z
dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40 písm. a/ a b/, alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konaniana plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného

ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný
nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikolnazákladeZmluvyoúvereč.XXXXXXXzodňa30.08.2006jevzťahomspotrebiteľskýmriadiacim
sa zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
s čím však oprávnený nesúhlasil.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý poskytuje
spotrebiteľský úver, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd
zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.03.2001 poskytovanie

úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 2
písm. e/ spotrebiteľským úverom je úver od 200,- eur (6.000,- Sk) do 20.000,- eur (600.000,- Sk),
čo znamená, že aj výška predmetného úveru (16.000,- Sk) zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno
poskytovať spotrebiteľské úvery. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v
zmysle § 1, 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere

poskytol povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa
zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky
náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm.
c/ zákona č. 258/2001 Z.z.). Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, aj keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili

„Zmluva o úvere“ uzavretá doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože
podľa§41aObčianskehozákonníka,akprávnymúkonommábyťzastretýinýprávnyúkon,platítentoiný
úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, a preto
je na právny vzťah medzi oprávneným a povinným potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva

spotrebiteľa, teda aj smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci

núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci G. W. Y., kde zdôraznil povinnosť
exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď
uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v
tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravnýchprostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či
oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012 sp.zn. 3Cdo 122/2011 konštatoval,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra 2012 sp.zn. 6Cdo
135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na

jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v
uznesení zo dňa 21.03.2012 sp.zn. 6Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný

skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu.

K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania

exekúcie podľa Exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza,
že v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.), postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej
moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so
zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku
spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky
konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri

preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania
o súlade ust. § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

Navyše, v zmysle ust. § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (a teda aj ust. § 109 ods. 1 o prerušení konania) len vtedy, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť
exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o

konkurze a vyrovnaní). Preto ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. na exekučné konanie nemožno
aplikovať, a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený (porovnaj nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013 sp.zn. I. ÚS 218/2013).Okrem uvedeného odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či
v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa

rozsudku Súdneho dvora R. C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka,
ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora A. X.
C-237/02.).

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora G. C-
40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Y., vložka č. XXXX/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského

súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad

alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej

zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť

nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 za neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách

považoval všetky ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 3 obsahovalo len demonštratívny
výpočet týchto podmienok, a teda charakter neprijateľnej podmienky mohli mať aj iné ustanovenia, ktoré
narúšali rovnováhu medzi zmluvnými stranami. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde
rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa, teda povinného, podrobiť sa v prípade sporu rozhodcovskému

konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej
spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Týmto spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nemohol dosiahnuť
prejednanie sporu pred všeobecným súdom, ak dodávateľ ako silnejšia zmluvná strana vyvolal spor pred
rozhodcom. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá vmnožstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa
predstáv oprávneného. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľavustanovení

§ 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo
zo zákona, musí na ňu súd prihliadať z úradnej povinnosti.

V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q/
bodu 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná
smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné
so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany
spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená
prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto
znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu

fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade
si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnýmistranami,atovneprospechspotrebiteľa(dlžníka).Spotrebiteľsapodpisomzmluvy,obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to, či už z nevedomosti

alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom
- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa ust. § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj
pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými
stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné

obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o
úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v §
4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade
dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011 sp.zn. 2Cdo
245/2010).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené

podmienky na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol a uznesenie v napadnutom výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie
ako vecne správne podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaníúspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli
priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Rozhodnutieboloprijatésenátomodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.