Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 28, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/508/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809206693
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7809206693.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a z členov senátu
JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v exekučnej veci oprávneného: R., s.r.o., IČO:
XX XXX XXX, so sídlom v U., R. XX, zastúpený spoločnosťou A. R., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom
v U., E. X proti povinnému: W. T., nar. X.X.XXXX, bytom N., R. XX, o vymoženie 663,23 eura s prísl.
a trov exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom H.. N. X., M. XX, U., o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 9.4.2015, č.k. 11Er/272/2009-20, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

P o t v r d z u j uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení exekúcie.

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo dňa 9.4.2015, č.k.
11Er/272/2009-20 (ďalej len „uznesenie“) zastavil exekúciu, oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 eura do troch dní od právoplatnosti uznesenia a oprávnenému
a povinnému náhradu trov exekučného konania nepriznal.

2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že po opätovnom preskúmaní exekučného
titulu zistil, že dňa 22.5.2008 uzavrel oprávnený s povinným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver vo výške 331,94 eura (ďalej len „zmluva o úvere“). Súčasťou zmluvy o
úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bode 17 bola obsiahnutá rozhodcovská
doložka. Rozhodcovská doložka splývala s ostatnými obchodnými dojednaniami, pričom spotrebiteľ

nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, keďže bola spísaná na predtlačenom formulári
zmluvných podmienok. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľovi tým bola fakticky odopretá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský
súd. Znenie rozhodcovskej doložky teda spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čím naplnila znaky neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods.

1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a je v súlade s § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj
výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Preto exekúciu v zmysle
§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil. Súčasne súd prvej inštancie v zmysle § 14 a
nasl. vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) a

§ 196 a nasl. Exekučného poriadku priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 39,83
eura a na ich platenie zaviazal oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého,ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných
trov exekúcie. Zavinenie oprávneného videl súd prvej inštancie v tom, že podal návrh na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí právnymi vadami. Zároveň v zmysle § 146 ods. 1 písm.

c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) náhradu trov oprávnenému a
povinnému nepriznal.

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutia vo veci, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav. Oprávnený mal za to, že súd pri vydaní rozhodnutia, ktorým exekúciu
zastavil, použil ustanovenie zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), ktoré
predmetný predpis v čase vydania rozhodnutia neobsahoval. Išlo konkrétne o ustanovenie § 45 ZoRK,

ktoré bolo zákonom č. 336/2014 Z.z. (ktorým sa menil a dopĺňal ZoRK) s účinnosťou od 1.1.2015
zrušené. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.7.2013, sp. zn. II
ÚS 499/2012 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013 sp. zn. C- 472/11
Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku, v každom prípade
musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu

práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že
táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a
pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka
konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť svoje

rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať,
že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri

aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako
bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3
ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ
riešiť spory s dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods.

1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru
Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať
jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia
byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a
právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva

aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských
štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych
súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému
súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je

rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.5.2012, sp. zn. 13CoE/44/2012. Podľa oprávneného
právna analýza rozhodcovskej doložky je možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie,

nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej
doložky a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Oprávnený ďalej upriamil pozornosť na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011 a uviedol, že súd prvej inštancie
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu

neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd

preskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonomsvýsledkomabsolútnejnerozpornosti.Exekučnýsúdnie
jesúdomvzmysle§40anasl.zákonaorozhodcovskomkonaní,nerozhodujeozrušenírozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenierozhodcovskéhorozsudku.Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v

súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským
rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1

ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Oprávnený mal za to, že exekučný súd rozhodol v
rozporesdobrýmimravmizdôvodu,ževprípadenadobudnutiaprávoplatnostinapadnutéhorozhodnutia
dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného. Možnosti oprávneného na jej vymoženie by sa v takom
prípade radikálne znížili. Súd mal v záujme zachovania miery spravodlivosti vo vzťahu k nárokom
oprávneného zastaviť exekúciu iba v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej ich zákonnú výšku. V

poslednom bode podaného odvolania oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením rozhodcovskej doložky,
ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to,
že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s
dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom zmluvy

bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež
namietal posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka
na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše

aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne
vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu
o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. b/ a § 4 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné

prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §
4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento
úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška
úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri

posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo
zmluvy nesplnil.

5.Krajskýsúdakosúdodvolací(§34zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok/ďalejlen„C.s.p./)

po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 C.s.p. ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario. Podľa obsahu odvolania odvolací súd v zmysle § 124 ods. 1 C.s.p.
posúdil, že oprávnený napáda len výrok o zastavení exekúcie a nie aj ostatné výroky. Po preskúmaní
uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

6. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 22.5.2008 zmluvu o úvere č.
XXXXXXX,nazákladektorejoprávnenýposkytolpovinnémuúvervovýške331,94eura,ktorýsapovinnýzaviazal vrátiť v 12 mesačných splátkach po 54,44 eura zvýšený o poplatok vo výške 321,32 eura, t.j.
celkovú sumu 653,26 eura (ďalej len „zmluva o úvere“). Exekučným titulom v tomto konaní je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 3.6.2009,

č. SR XXXXX/XX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.6.2009 a vykonateľnosť dňa 2.7.2009.

7. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku,
odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov

existujú z nej výnimky.

8. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym

spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa

oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,

aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

9. Povinnosť exekučného súdu preskúmať exekučný titul vyplýva zo samotného Exekučného poriadku,
kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol

vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený
a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

10. Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010

vyplýva, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým
účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Oprávnenie
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom

znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero
dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby
sa exekučný titul stal vykonateľným, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že

rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom
dodatočne zaniklo, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného

titulu.

11. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).12. Oprávnený v podanom odvolaní spochybnil, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania
je zmluvou spotrebiteľskou riadiacou sa zákonom č. 258/2001 Z.z., pričom vychádzal z toho, že bola

uzavretá podľa Obchodného zákonníka, a teda sa jedná o tzv. absolútny obchod.

13. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku,
a to bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu - fyzickej

osobe alebo právnickej osobe s tým, že uvedená úprava je v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľná
len vtedy, ak neodporuje úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských
vzťahov v Občianskom zákonníku. To znamená, že primárne sa použije úprava spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle a na jej základe úprava uvedená v Občianskom zákonníku, nielen ako doplnková
právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v
praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje

Občiansky zákonník a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie. Spotrebiteľské zmluvy sú také
zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s
veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na
vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej
zmluvy o úvere. Spotrebiteľ - povinný nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej

zmluvy o úvere - spotrebiteľskej zmluvy, nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie
alebo neprijatie návrhu.

14. Podľa § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákon sa nevzťahuje

na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 Eur a nad hodnotu 20 000 Eur; ak je na rovnaký účel uzavretých
viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o
spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.

15. Predmetnou zmluvou požičal oprávnený povinnému sumu 10.000,-Sk (331,94 eura). S poukazom na
vyššie uvedené ustanovenie teda možno považovať poskytnutý úver za zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa zákona č. 258/2001 Z.z. tak, ako to uviedol súd prvej inštancie. Preto je na právny vzťah medzi
oprávneným a povinným potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

16.Nazákladeuvedenéhopovažujeodvolacísúdodvolateľomnamietanýpostupsúduprvejinštanciepri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.

17. Oprávnený navrhol zároveň prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. za účelom
podania návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky na posúdenie súladu § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Podľa C.s.p. ide o
dôvod prerušenia uvedený v § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p..

18. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p., súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

19. Podľa § 9a ods. 1 C.s.p., ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane
použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

20. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.21. V zmysle § 9a ods. 1 C.s.p. v exekučnom konaní sa primerane použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak to povaha veci nevylučuje. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 však výslovne
vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Preto § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. na exekučné
konanie nemožno aplikovať, a teda z tohto dôvodu nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to
žiadal oprávnený (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013, sp. zn.

I. ÚS 218/2013).

22. Okrem uvedeného odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či
v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa

rozsudkuSúdnehodvoraPannonC-243/08vnútroštátnemusúduprislúchaurčiť,čizmluvnápodmienka,
ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora
Freiburger Kommunalbauten C-237/02.).

23. So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom
C- 40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje
hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Totiž pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na

základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Zároveň má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej
rozhodcovskej doložky.

24. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru (ďalej len „Podmienky). Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom

W. cesta XX, XXX XX U., IČO: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to
jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

25. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

26. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere,
za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.27. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, neprijateľné

podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

28. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale

ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožnila voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.

29. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi
všeobecným a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka
nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd zastáva názor, že dôsledkom takto formulovanej
rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, bola odopretá možnosť brániť
svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre

povinného to znamenalo povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou,
ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť.
Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve
drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv
oprávneného.

30. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom
konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa21.03.2012,sp.zn.6Cdo1/2012,princíp„vigilantibusiura

scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

31. Okrem uvedeného, rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj
pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 ZoRK, lebo nie je obsiahnutá
v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Podmienky,
v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto
Podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere.

Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je
striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade
dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo
245/2010).

32. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené

podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.33. K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania
odvolací súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu
konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvej inštancie v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný

nárok je v rozpore so zákonom tak ako je uvedené vyššie, v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho
nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom konania, ktorú nemožno odstrániť
a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

34. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení

exekúcie, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonnou úpravou, ako vecne správne
potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §

255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený
nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

37.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).