Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 4, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/599/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615207890
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7615207890.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, sudcov JUDr.
Jozefa Kuruca a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS,
s.r.o., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou
PhD., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Bratislave na Martinčekovej ul. 13, proti
povinnému: E. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, H. P. J., o vymoženie 9.572,25 eur s prísl., o

odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 13Er/404/2015-15
zo 16.09.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie v
Bratislave sp. zn. II/2014 - 3074 z 8. septembra 2014. Súd mal preukázané, že právny predchodca
oprávneného - VÚB banka, a.s. uzavrel s povinnými dňa 27. marca 2009 zmluvu o úvere na základe
ktorej povinnému poskytol úver vo výške 10.520 eur, pričom povinný sa zmluvne zaviazal úver splatiť

v 84-mesačných splátkach po 193,18 eur.

2. Následne súd citoval ustanovenie § 41 ods.1, 2, § 44 ods.2 o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“), ustanovenie § 52 ods.1 až
3, § 53 ods.1, 5, ods.4, písm.r) a ods.5, § 54 ods.1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 a uviedol, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným je spotrebiteľskou zmluvou.

3. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovská doložka bola súčasťou zmluvy a to čl. II. bodu
5, ktorý obsah vzhľadom na jej charakter nemohol spotrebiteľ ovplyvniť. Rozhodcovskú doložku súd
považoval za neprijateľnú podmienku, pretože si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal ani

možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu,
čím spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. V tomto smere súd poukázal na smernicu Rady 93/13/EHS o neprijateľných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 05.04.1993, konkrétne na písm.q) prílohy smernice. Vzhľadom
na to, že nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať a rozhodnúť

rozhodcovský súd, preto súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.4. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu oprávnený odvolanie z dôvodov podľa
ustanovenia § 205 ods.2 písm.a), d), e), f) a ustanovenie § 221 ods.1 písm.d), f), h) O.s.p. V tejto

súvislosti poukázal na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle tohto
ustanovenia je exekučný súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku, nakoľko tým
prekračuje zákonné limity pre skúmanie podmienok pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd pri skúmaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný
vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku,
ale len ako exekučný súd. Zastával názor, že je v rozpore so zákonnou úpravou, aby bol súd v
konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z
hľadiska súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/159/2009. Uviedol, že

skúmanie listinných dôkazov v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako
exekučného tituluje arbitrárnym a svojvoľným postupom súdu, ktorý je v rozpore s ustanovením § 45
ods.1Zákonaorozhodcovskomkonaní.Poukázalnaustanovenie§159Občianskehosúdnehoporiadku
a uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ustanovenia §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako

právoplatný rozsudok súdu, z čoho vyplýva, že predstavuje prekážku pre opätovné prejednanie veci.
Právny predchodca oprávneného uzatvoril s povinnou platnú rozhodcovskú doložku. Bol toho názoru,
že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať
rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 je záväzný pre účastníkov aj pre všetky orgány,

čím tvorí prekážku "res iudicata". Zdôraznil, že uvedeným konaním súdu prvého stupňa dochádza k
porušeniu článku 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na Nálezy Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 a sp. zn. PL. ÚS 21/08 Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 499/2012, uznesenie sp. zn. I. ÚS 17/01, nález sp. zn.

I. ÚS 390/08, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 110/09, nález sp. zn. I. ÚS 335/06, uznesenie sp. zn. III.
ÚS 264/05. Súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú zmluvu za neplatnú bez toho, aby riadne
zdôvodnil, v čom spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, pričom nezohľadnil ani vôľu účastníkov konania vyjadrenú podpisom zmluvy. Poukázal
tiež na Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská,

arbitrážna a mediačná, a.s., z ktorého je zrejmé, že každá zo strán si vyberá jedného člena a podieľa sa
aj na výbere predsedajúceho člena senátu. Zdôraznil, že rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé
a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí
Slovenskej republiky, čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Namietal, že
nemal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom.

Uviedol, že súd nesprávne aplikoval sekundárne právo Európskej únie a pokiaľ by súd dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nie je možné uvedený záver
vyvodiť z použitia smernica Rady 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Uvedená
smernica je totiž aktom sekundárnej povahy, ktorý má indikatívny význam a v žiadnom prípade
interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom

tohto konania, bezprostredne záväzná. Poukázal na odlišnú rozhodovaciu činnosť súdov pokiaľ ide o
posúdenie žiadosti o udelenie poverenia, čím dochádza k porušovaniu právnej istoty a neprimeranému
zvýhodňovaniu povinného tým, že exekučný súd, nahrádza pasivitu povinného. Zdôraznil, že exekučný
súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdnej

exekútorky o udelenie poverenia vyhovieť resp. napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

5. Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zák. č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov bol Krajský súd v Košiciach ako
súd odvolací v zmysle § 34 CSP povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako nový procesný
predpis.6. Krajský súd v Košiciach príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané
odvolanie (§ 362 ods.1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v
zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 378 - 384 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP)

a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

7. Podľa ustanovenia § 387 ods.1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne.

8. Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2014 - 3074 z 8. septembra 2014
s právoplatnosťou dňa 5. decembra 2014 a vykonateľnosťou dňa 8. decembra 2014, ktorým bola
povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 14.748,40 eur, spolu s prísl. do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

9. Z predloženej zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 001737511270309 z 27. marca 2009 vyplýva,
že jej predmetom bolo poskytnutie spotrebného úveru povinnému vo výške 10.520 eur, ktorý sa povinný
zaviazal splatiť v 84-mesačných splátkach.

10. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku

odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov
existujú z nej výnimky. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods.2 zvýraznil zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

11.Priskúmaní,čiexekučnýtitulbolvydanýorgánomnatooprávneným,máexekučnýsúdprávoposúdiť

aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/1/2012
zo dňa 21.03.2012 „skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou

skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.

12. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so
zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola
uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť

(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného
poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.“ V tomto smere preto nebola odvolacia námietka oprávneného opodstatnená.

13. Podľa ustanovenia § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná
podmienka“).

14. Podľa ustanovenia § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.15. Podľa ustanovenia § 2 písm.a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa
rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

16. Podľa ustanovenia § 3 ods.1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

17. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

18. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je zmluva o úvere
uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a vzhľadom na to, je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch.

Oprávnený je zmluvnou stranou, ktorý pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojho podnikania; a povinný
je zmluvnou stranou, ktorý nekonal ako podnikateľský subjekt, pričom v priebehu odvolacieho konania
nebolo oprávneným preukázané, že povinná pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Navyše, povinný je v zmluve o úvere
identifikovaný rodným číslom a nie identifikačnými znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa.

Súd prvého stupňa preto v danom prípade správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch.

19. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo
posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský

rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. V danom prípade je v článku II. bodu 5 zmluvy
o poskytnutí spotrebného úveru zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany
dohodli, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom
konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o
platobnom styku.

20. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3Cdo/122/2011, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn. 6Cdo/135/2012 Najvyšší
súd Slovenskej republiky uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej
rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods.2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to,

či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá
platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. To znamená, že princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností)
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

21. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods.3
Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie §
53 ods.3 Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré
podmienky sú neprijateľné. Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladný výpočet neprijateľných

podmienok, preto súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky sporyvzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným
rozhodcovským orgánom.

22. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného
znenia ustanovenia § 53 ods.4 pod písm.r) Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008
novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z.z. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v
rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený
podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o

individuálnedojednanejpodmienkespotrebiteľskejzmluvy.Jednásaoneprimeranúzmluvnúpodmienku
a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa
uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný.

23. Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase

uzavretia zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval,
že „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná

podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide
o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

24. Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy oprávnený len
konkrétne určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou
Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v
súlade s ustanovením § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

25. Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 považuje odvolací súd za

neopodstatnenú. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku smernice a
neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie, ktorý by mal interpretačný význam.
Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho prameňa komunitárneho
práva. Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého

dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom,
ktorý si sami zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie
smernice prijatím vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu. V Slovenskej republike
sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľskom práve (ustanovenie § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do

Európskej únie (dňa 01.05.2004). Súd prvého stupňa správne poukázal na ustanovenia Občianskeho
zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo, preto bola odvolacia námietka oprávneného aj v tejto časti
neopodstatnená.

26. V danom prípade súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný
rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods.2 písm.d) Exekučného
poriadku a preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.

27. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ustanovenia
§ 387 ods.1 CSP.28. O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd podľa § 262 CSP v spojení s § 255 CSP rozhodol
tak, že žiadna strana konania nemá nárok na ich náhradu, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný

a povinnému žiadne trovy konania nevznikli.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods.1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa navrhovateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).