Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/24/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1193899914
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1193899914.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: O. S., V. X, T.,
proti odporcovi: Ing. K. N., Q. XX, D., zastúpenému advokátom JUDr. PeadDr. Ivanom Pecníkom PhD.,
MBA., Karloveská 6C, Bratislava, o zaplatenie 597,49 eura s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/193/1993-111, zo dňa 14.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 597,49

eura s 3 % úrokom z omeškania od 19.11.1991 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania 23,90 eura.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaviazania odporcu na zaplatenie
597,49 eura (18.000,- Kčs) s prísl. a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Svoj návrh odôvodnil
tým, že na základe náboru organizátorov hry „I. F. G.“ s garančným systémom odovzdal odporcovi vklad
18.000,- Kčs. Navrhovateľ tvrdil, že podľa pravidiel hry a prehlásenia odporcu bolo dohodnuté, že ak
nebude v hre pokračovať, vklad mu bude vrátený, a to aj v prípade, ak sa hra ukončí. Poukázal na to,

že odporca oznámil, že hru ukončuje 24.11.1991 a podpísal prehlásenie, že mu vloženú čiastku vráti.
Podmienkou vrátenia vloženej sumy bolo podpísanie prehlásenia, že sa vzdáva svojej registračnej karty
v prospech organizátorov hry a splnomocnením odporcu k výberu získanej čiastky po dobu hry, čo sa
počas hry stalo. V návrhu ďalej uviedol, že odporca uznal svoju povinnosť vrátiť mu požadovanú sumu
avšak doposiaľ tak neurobil, čo považoval za obohatenie na jeho úkor. Poukázal na to, že odporca získal
peňažné plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol tým, že došlo k ukončeniu hry a k zániku dohody.

Súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. 14C/193/1993-37, zo dňa 2.12.2009, tak,
že odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 597,49 eura s prísl. Krajský súd v Bratislava
uznesením č.k. 3Co/517/2011-95, zo dňa 20.8.2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa odporcovi odňal
možnosť konať pred súdom, keď mu neumožnil realizáciu jeho procesných práv (možnosť zúčastniť
sa pojednávania a možnosť označiť a predložiť dôkazy). V ďalšom konaní uložil súdu prvého stupňa
povinnosť opätovne prejednať vec na pojednávaní, vykonať dokazovanie podľa návrhov účastníkov, a

po vyhodnotení vykonaných dôkazov sa zaoberať aj skutočnosťami uvedenými odporcom v podanom
odvolaní vo veci samej.Súd prvého stupňa mal po opätovnom vykonaní dokazovania jednoznačne preukázané, že návrh je v
celom rozsahu dôvodný. Konštatoval, že v danom prípade na základe dohody navrhovateľa s odporcom
sprostredkoval odporca zapojenie navrhovateľa do hry „I. F. G.“ a za tým účelom prevzal vklad do hry

18.000,- Kčs. Považoval za preukázané, že odporca sa na základe prehlásenia spísaného 15.12.1991
za účasti svedkov Ľ.B. N. a E. C. zaviazal vrátiť vklad každému účastníkovi tejto hry, ktorý bol uvedený
na jeho registračnej karte. Tieto skutočnosti súdu prvého stupňa vyplynuli z predloženého listinného
dôkazu, prehlásenia z 15.12.1991 podpísaného odporcom. Bol názoru, že právny vzťah účastníkov
je potrebné posudzovať podľa obsahu ich dohody v zmysle § 410 Občianskeho zákonníka v znení

platnom do 31.12.1991 a posudzovať ho ako obstaranie veci iného. Z uvedeného ustanovenia vyplýva,
že nevyhnutným obsahom takejto dohody je obstarať vec pre iného podľa nových pokynov. Podľa
predmetnej dohody mal odporca zabezpečiť zapojenie navrhovateľa do hry a obstarať všetky úkony
s tým súvisiace, a to peňažný vklad do hry 18.000,- Kčs vložiť na účet a zabezpečiť registráciu
navrhovateľa, čo napokon odporca aj vykonal. Uviedol, že samotný záväzok odporcu, ktorý vznikol
na základe prehlásenia spísaného odporcom 15.12.1991 pred svedkami, ktorého obsahom je vrátenie

základného vkladu, možno považovať za vedľajší dohovor zmluvných strán, ktorý zákonu neodporuje
a je dohodnutý na základe § 51 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného považoval návrh
navrhovateľa na vrátenie 18.000,- Kčs za daného právneho stavu za dôvodný. Poznamenal, že
Občiansky zákonník v znení platnom do 31.12.1992 stávky a hry upravoval v § 455 ods. 2 Občianskeho
zákonníka len v rámci zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech. Súd prvého stupňa svoj

názor oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnom súdnom spore, v ktorom sa konštatovalo,
že takúto dohodu nemožno považovať za dohodu o hre alebo za dohodu o rozšírení pravidiel hry
ustanovených organizátorom hry, a už vôbec nie za dohodu o pôžičke z hry. Vzťah vyplývajúci z
dohody o hre tu mohol byť iba medzi organizátorom hry a navrhovateľom, a nie medzi navrhovateľom
a odporcom. Navyše, plnením z hry v zmysle § 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka je prevzatie výhry

vyhrávajúcim účastníkom hry po skončení hry, nie do hry vložené peniaze (rozsudok Najvyššieho súdu
SR č.k. 2 Cdo 44/1997-80, zo dňa 20.11.1997). Súd prvého stupňa posúdil návrh odporcu na doplnenie
dokazovania zabezpečením originálu prehlásenia, dokladu odporcu o prevzatí finančných prostriedkov
18.000,- Kčs, ako aj návrh na nariadenie znaleckého dokazovania, či sa v predmetnej listine niečo
nemenilo, za nadbytočné. Zastával názor, že v danom prípade odporca počas výsluchu potvrdil, že

predmetné prehlásenie z 15.12.1991 podpísal a nenamietol jeho pravosť; odporca iba uviedol, že
ho on sám nenapísal, ale potvrdil, že ho podpísal. Taktiež nenamietal skutočnosť, že 18.000,- Kčs
od navrhovateľa prevzal. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd prvého stupňa bol názoru, že ďalšie
vyžiadanie originálov predmetných listinných dôkazov ako aj prípadné znalecké dokazovanie, by bolo
nadbytočné a ich pravosť a obsah nebol pre súd prvého stupňa sporný. Nemal za potrebné vykonanie

ďalších výsluchov a z dôvodu, že skutkový stav veci považoval za dostačujúco objasnený, zamietol
návrh odporcu na vykonanie dokazovania výsluchmi svedkov. Pri rozhodovaní veci vychádzal aj z
pripojeného spisu Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 9C/320/1992, ktorý sa týkal obdobnej právnej
veci a v ktorom odvolací aj dovolací súd rozhodli bez vyžiadania originálov listinných dôkazov. Zhodne
uzatvorili, že prevzatie finančných prostriedkov odporcom v súvislosti s hrou bolo treba posudzovať ako

dohodu uzatvorenú medzi občanmi podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Konštatovali, že záväzky z
takejto dohody je potrebné posudzovať ako obligačný vzťah. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti uviedol,
že vec právne posúdil v súlade so skoršie vydaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR aj z dôvodu
zachovania zásady právnej istoty, ktorá je súčasťou ústavne zakotveného princípu právneho štátu.
Námietky odporcu uvedené v podanom odvolaní voči formálnym nedostatkom potvrdenky zo 4.9.1991 a

prehlásenia z 15.12.1991 posúdil ako nedôvodné, rovnako nepovažoval za dôvodné tvrdenie odporcu,
že prehlásenie z 15.12.1991 je len fotokópiou zlej kvality. Uviedol, že tento listinný dôkaz je riadne
čitateľný a obsahuje celú pečiatku notára a podpis jeho zamestnanca. Z prehlásenia jasne vyplýva, že sa
odporca zaviazal, že on sám vráti každému účastníkovi tejto hry základný vklad 18.000,- Kčs; tvrdenie
odporcu, že absentovala zmluva uzatvorená medzi organizátorom hry a navrhovateľom nepovažoval za

relevantné. Mal za jednoznačne preukázané, že odporca si 18.000,- Kčs od navrhovateľa prevzal, ako
aj to, že sa zaviazal na ich vrátenie v lehote od 4.3.1992 do jedného roka. Taktiež obranu odporcu, že
v predmetnom právnom vzťahu vystupoval ako sprostredkovateľ - kuriér, nemal za dôvodnú; neuznal
ani jeho argumentáciu, že trestné stíhania voči nemu boli zastavené, pretože sa nepodarilo preukázať,
že skutky spáchal; súd prvého stupňa tak na základe vykonaného dokazovania, predložených dôkazov

účastníkmi konania a ich argumentácie dospel k názoru, že návrh navrhovateľa je v zmysle § 410 ods.
1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (platného do 31.12.1992) dôvodný. V konaní mal za preukázané, že
odporca sa so splnením záväzku dostal do omeškania a zaviazal ho v zmysle § 517 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka na zaplatenie úrokov z omeškania 3 % od 19.11.1991 do zaplatenia. O trováchkonania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania
za zaplatený súdny poplatok za návrh 23,90 eura.

Proti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a
návrh zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. Žiadal do spisu zabezpečiť originál
listiny, na základe ktorej sa mal zaviazať vrátiť vklad do hry 18.000,- Kčs pri dodržaní určitých podmienok

uvedených v pravidlách hry „I. F. G.“ a žiadal na preverenie pravosti uvedenej listiny vykonať znalecké
dokazovanie. Uvedené žiadal z dôvodu, že font písma vrchnej časti prehlásenia nie je zhodný s fontom
spodnej časti prehlásenia, kde sú uvedení svedkovia Ľ.Í. N. a E. C. a príloha. Mal za to, že sporné
prehlásenie je len fotokópia zlej kvality, ktorá takto predložená nemôže byť hodnoverných listinným
dôkazom. Súd prvého stupňa taktiež nevyhovel jeho návrhu na vypočutie svedkov Q., K. O. N., ktorí
by mohli objasniť okolnosti fungovania hry „I. F. G.“ a úlohu, ktorú plnil on pri jej fungovaní. Nakoľko

predmetné prehlásenie sa priamo odvoláva na pravidlá hry, žiadal o zabezpečenie týchto kompletných
pravidiel, ale ani tomuto návrhu na doplnenie dokazovania súd prvého stupňa nevyhovel. Nestotožnil
sa so záverom súdu prvého stupňa, ktorý si na základe tvrdenia navrhovateľa a fotokópie listinného
dôkazu (ktorý považoval za nedôveryhodný), bez náležitého zistenia skutkového stavu ustálil, že ho
zaviazal na plnenie. Mal za to, že skutočnosť, že nekonal vo svojom mene, ale v mene organizátorov

hry, vyplýva zo samotného prehlásenia, ako aj zo skutočnosti, že uvedené prehlásenie sa odvoláva na
pravidlá hry. Nestotožnil sa ani so záverom, že išlo o vedľajší dohovor zmluvných strán dohodnutý na
základe§51Občianskehozákonníka.Bolnázoru,ževkonaníniejeoznačenýprávom,ževpriebehuhry
nevystupoval ako splnomocnený zástupca firmy - organizátora hry, ale len ako sprostredkovateľ - kuriér,
a teda uznaný záväzok zaväzuje organizátora hry a nie jeho; dôvodil, že nie je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti a to bol dôvod na to, aby súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol so záverom o
nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Vytkol súdu prvého stupňa, že mal pri svojom rozhodovaní
vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu veci a v odôvodnení rozsudku presvedčivými
argumentmi vyvrátiť právne nesprávne námietky účastníkov. Mal za zrejmé, že súd prvého stupňa na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a skutkové zistenie, ktoré

bolo podkladom pre rozhodnutie, je vadné. Argumentoval tým, že skutkové zistenie nie je v súlade s
§ 132 O.s.p. s tým, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané dôkazy z
hľadiska ich hodnovernosti, ich pravdivosti, zákonnosti a dôležitosti pre ustálenie skutkového stavu, z
ktorého následne vychádza pri právnom hodnotení a rozhodnutí. Záverom poukázal na to, že jedným
z princípov riadneho a spravodlivého procesu je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie podľa § 157 ods.

2 O.s.p. odôvodniť, pričom z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak to chýba, potom ide o
vadu konania, ktorá má vždy za následok zrušenie preskúmania rozhodnutia.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.6.2016 (§ 211 ods.
2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov

(§ 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Odporca vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa v tom, že sa jednalo o vedľajší dohovor zmluvných strán dohodnutý na základe § 51
Občianskeho zákonníka za stavu, keď právny základ uplatňovaného nároku bol už vyriešený rozsudkom

Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.1997, sp. zn. 2 Cdo 44/1997, ktorý v obdobnej právnej veci vedenej
proti odporcovi na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/320/1992 (pri rozhodovaní o dovolaní
odporcu proti rozsudku bývalého Mestského súdu v Bratislave zo dňa 22.5.1996, sp. zn. 8Co/123/1996)
uviedol, že Občiansky zákonník v znení platnom do 31.12.1992 (podľa ktorých predpisov treba vec podľa
§ 868 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. posudzovať) stávky a hry upravoval v

§ 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka len v rámci zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech,
avšak vyslovil, že vzťah účastníkov preskúmavaného konania podľa tohto ustanovenia posudzovať
nemožno; ozrejmil, že odporca, na základe dohody s navrhovateľom, sprostredkoval jeho zapojenie do
hry a za tým účelom od neho prevzal 18.000,- Sk, tvoriace vklad do hry. Poukázal na to (vychádzajúc zvyjadrenia organizátora hry), že odporca s organizátorom hry FOR YOU, s.r.o., Břeclav, nemal žiadny
záväzkový právny vzťah. Odporca sa s navrhovateľom tiež dohodol, že vklad do hry mu vráti, ak v hre
nebude pokračovať a podpíše prehlásenie, že sa vzdáva svojej hracej registračnej karty v prospech

organizátorov hry. Navrhovateľ, keďže v hre nemienil pokračovať, sa domáhal vrátenia 18.000,- Sk
od odporcu. Mal za to, že takúto dohodu, obsah ktorej odporca nepopieral ani v dovolaní, nemožno
považovať za dohodu o hre, alebo za dohodu o rozšírení pravidiel hry ustanovených organizátorom
hry, a už vôbec nie za dohodu o pôžičke do hry a skonštatoval, že vzťah vyplývajúci z dohody o hre tu
mohol byť iba medzi organizátorom hry a navrhovateľom, nie však medzi navrhovateľom a odporcom,

ktorý navrhovateľa za dohodnutých podmienok do hry zapájal. Navyše plnením z hry v zmysle § 455
ods. 2 Občianskeho zákonníka je prevzatie výhry vyhrávajúcim účastníkom hry po skončení hry, nie do
hry vložené peniaze. Uzavrel, že právny vzťah účastníkov podľa obsahu ich dohody treba posudzovať
podľa § 410 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991, ako obstaranie veci iného. Z uvedeného
ustanovenia vyplýva, že nevyhnutným obsahom takejto dohody je obstarať vec iného podľa daných
pokynov. Podľa dohody účastníkov (forma ktorej nie je zákonom predpísaná) odporca mal zabezpečiť

zapojenie navrhovateľa do hry a obstarať všetky úkony s tým súvisiace, peňažný vklad do hry uložiť na
účet, zabezpečiť registráciu navrhovateľa a pod., čo odporca aj vykonal. Jeho záväzok, za dohodnutých
podmienok vrátiť navrhovateľovi vklad, bolo treba potom považovať za vedľajší dohovor zmluvných strán
zákonu neodporujúci, dohodnutý na základe § 51 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že nárok
navrhovateľa na vrátenie 18.000,- Sk za tohto skutkového a právneho stavu je preto daný.

Preto pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že právny vzťah účastníkov je potrebné posudzovať
podľa obsahu ich dohody v zmysle § 410 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991
a posudzovať ho ako obstaranie veci iného, pričom samotný záväzok odporcu podľa ním spísaného
prehlásenia z 15.12.1991 pred svedkami, ktorého obsahom je vrátenie základného vkladu, možno

považovať za vedľajší dohovor zmluvných strán podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorý zákonu
neodporuje, vec posúdil v intenciách predmetného rozsudku Najvyššieho súdu SR (tvoriaceho obsah
spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9C/320/1992, ktorý si súd prvého stupňa na účely konania
pripojil), za použitia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka platného do 31.12.1991 (§ 410
ods. 1, ods. 2 a § 51) a na tomto základe bol správny aj jeho právny záver o splnení hmotnoprávnych

predpokladov na vrátenie 597,49 eura s prísl. (18.000,- Sk) navrhovateľovi.

S ohľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že námietky odporcu uplatnené v odvolaní sú
v ich súhrne nedôvodné; odporca v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového
stavu veci s ohľadom na to, že žiadal do spisu zabezpečiť originál listiny z 15.12.1991 a na preverenie

pravosti uvedenej listiny žiadal vykonať znalecké dokazovanie z dôvodu, že font písma vrchnej časti
prehlásenia nie je zhodný s fontom spodnej časti prehlásenia, kde sú uvedení svedkovia a príloha. Z
prehlásenia vystaveného 15.12.1991 vyplýva odporcov záväzok, že on sám vráti každému účastníkovi
hry základný vklad 18.000,- Kčs; odporca vo výpovedi účastníka konania potvrdil prevzatie peňazí,
ako aj svoj podpis na prehlásení, čím bola verifikovaná nielen pravosť prehlásenia, ale aj pravdivosť

zaznamenaných údajov. Je potom úplne bez významu, kto samotné prehlásenie vyhotovil (spísal),
resp. či je font písma vrchnej časti prehlásenia zhodný s fontom s jeho spodnej časti. Spochybňovanie
hodnovernosti uvedenej listiny odporcom aj napriek tomu, že on sám vo svojej výpovedi potvrdil jej
podpísanie (logicky predpokladajúce stotožnenie sa podpisujúcej osoby s obsahom prehlásenia) je
účelové s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za svoj záväzok.

Rovnako neobstojí námietka, že sporné prehlásenie je fotokópia zlej kvality, ktorá takto predložená
nemôže byť hodnoverných listinným dôkazom, pretože ako správne poznamenal aj súd prvého stupňa,
tento listinný dôkaz je riadne čitateľný. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pre spôsobilosť
listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie),

alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj
fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky
súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom
listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu
listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd

zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny
hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v § 132 O. s. p. V prípade vykonania dôkazufotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
25.11.2010, sp. zn. 3 Obo 61/2009).

Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa postupoval správne, keď ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania doplnením originálu listiny a nariadením znaleckého dokazovania ako nadbytočné (ergo
nehospodárne) zamietol, resp. výsluch navrhovaných svedkov zamietol z dôvodu, že skutkový stav veci
považoval za dostačujúco objasnený. Podľa odvolacieho súdu tým nebola odporcovi odňatá možnosť
konať pred súdom a nemalo to vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pretože v zmysle

§ 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.
Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). S poukazom na právne posúdenie veci súdom prvého
stupňa o povinnosti odporcu vrátiť základný vklad z vedľajšieho dohovoru zmluvných strán podľa § 51
Občianskeho zákonníka (navrhovateľ sa nedomáhal splnenia záväzku z plnenia z hry alebo stávky,
ani vrátenia peňazí požičaných do hry alebo stávky podľa § 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka),

nebolo ani dokazovanie oboznámením sa s pravidlami hry „I. F. G.“ spôsobilé zmeniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie, pretože samotný herný
plán nie je podľa hmotného práva významný pre rozhodnutie vo veci samej. Vychádzajúc z uvedeného
je námietka nedostatočného dokazovania súdom prvého stupňa v celom rozsahu neopodstatnená.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu odporcu, podľa ktorej nekonal vo svojom mene, ale v

mene organizátorov hry ako sprostredkovateľ, resp. ich kuriér, keď z pripojeného spisu Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 9C/320/1992 (č.l. 15) podľa vyjadrenia organizátora hry FOR YOU s.r.o., Břeclav,
vyplýva, že odporca nemal k uvedenej spoločnosti pracovnoprávny ani zmluvný vzťah a akékoľvek
vzťahy pri sprostredkovaní predaja prihlášok boli výlučnou záležitosťou účastníkov podnikania. V prílohe
oznámenia sa ďalej uvádza, že spoločnosť FOR YOU s.r.o. nemala nikdy žiadneho pracovníka, inú

osobu či organizáciu, ktorá by zaisťovala propagáciu, inzerciu, sprostredkovanie predaja, ani kuriérske
služby; toto je výlučnou činnosťou účastníkov PODNIKANIA FOR YOU.

Čo sa týka odvolacieho dôvodu odporcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle
nesplnenia podmienok § 157 ods. 2 O.s.p. odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia; súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozsudku dostatočným spôsobom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal
priebehkonaniaastanoviskáúčastníkovkprejednávanejveci,akoajvýsledkyvykonanéhodokazovania
s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery aj adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti argumentácie
odporcu dospel k záveru, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako
celok spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5 Cdo 165/2011).

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný navrhovateľ by mal právo na náhradu trov odvolacieho

konania. Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu
nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.