Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 2, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/202/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111245020
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111245020.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: R. M., T. W. K.. Č.. XX,
Q., zast. advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava,
o zaplatenie 4 083,68 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava

I z 3. februára 2014 č. k. 10C 220/2011-508, proti uzneseniu tohto súdu zo 7. marca 2014 č. k. 10C
220/2011-524 a proti uzneseniu tohto súdu zo 7. marca 2014 č. k. 10C 220/2011-526, pomerom hlasov
3:0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo 7. marca 2014 č. k. 10C 220/2011-524 sa p o t v r d z u j e.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo 7. marca 2014 č. k. 10C 220/2011-526 sa p o t v r d z u j e.
Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 4 083,68 eur z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s
CP“). Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol aj návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa stala členom PDSI (ďalej iba
„Družstvo“). Predstavenstvo Družstva dňa 31. 3. 2010 rozhodlo o prijatí členského vkladu žalobkyne vo
výške 4 083,68 eur. Žalobkyňa dňa 24. 9. 2010 požiadala Družstvo o zrušenie členstva a o vyplatenie
vyrovnacieho podielu vo výške 4 083,68 eur. Žalobkyni zaniklo členstvo v Družstve dňa 10. 12. 2010 a
v zmysle stanov Družstva jej vznikol nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu do 6 mesiacov
odo dňa zániku členstva. Družstvo žalobkyni vystavilo zmenku na vyplatenie sumy 4 083,68 eur, tieto

finančné prostriedky jej však nevyplatilo. Žalobkyni bolo pri vstupovaní do družstva povedané,
že nad činnosťou družstva vykonáva dohľad NBS, a vzhľadom na to sa rozhodla investovať finančné
prostriedky do družstva. Výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky do
družstva sa stala členom PDSI a zaplatila družstvu členský vklad, ktoré pri vystúpení z družstva
vydalo žalobkyni potvrdenie o práve žalobkyne na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ako aj zmenky.
Žalobkyňa si prihlásila pohľadávku v konkurze, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením Okresného

súdu Bratislava 1 zo dňa 11. 4. 2011 č. k. 3K 95/2010. Prihlásená pohľadávka žalobkyne bola správcom
konkurznej podstaty popretá a žalobkyňa podala incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie
doposiaľ ukončené. Žalobkyňa sa nezúčastnila žiadnej členskej schôdze družstva počas obdobia,keď bola jeho členom. Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním ďalej za preukázané, že
investíciami vloženými do družstva, ktoré tvorili vklady členov družstva, mal právo disponovať výhradne
Capitalinvesto.c.p.nazákladezmluvyoriadeníportfóliaz2.6.2008,zktorejvyplývaliprávaapovinnosti

zmluvných strán uzavretej medzi obchodníkom s CP a družstvom. Zmluva bola ukončená zo
strany obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30. 3. 2010. Po zániku záväzkového vzťahu
medzi družstvom a obchodníkom s CP sa družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich
zo zmluvy voči obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Súdnou
cestou sa svojich nárokov nedomáhalo. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov,

neposkytovalo obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej
sumy, ale zamestnanci obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi družstva na základe udeleného
súhlasu družstva. Na základe schváleného prospektu investície úradom pre finančný trh zo
dňa 21. 3. 2002, právoplatným dňa 28. 3. 2002, bolo družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s
lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z ktorého investori
získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Do 1. 6. 2010 NBS ako aj jej právny predchodca

- Úrad pre finančný trh - v súlade so zákonom číslo 566/2001 Z.z. postupovali správne vo vzťahu k
družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých
nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii družstva predovšetkým po tom,
čo bolo vedené rokovanie so štatutárom družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností
družstvaaNBSdňa24.8.2007.PotýchtorokovaniachDružstvodňa10.10.2007doručiloNBSpísomnú

odpoveď, v ktorej zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií
schválených úradom pre finančný trh. Vyjadrilo sa aj k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich
investičnú stratégiu, pričom podľa jeho názoru narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam
spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými
spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu aj dcérskym spoločnostiam sa

javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje,
ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI holding, a.s. V odpovedi družstvo
zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou
stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu
respektíve narušeniu dôveryhodnosti družstiev, aby nebolo naďalej zo strany ich členom možné, aby

jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Družstvo až listom doručeným NBS dňa
15. 4. 2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, potom
čo mu tento vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. NBS následne vykonala v období od 20. 4. 2010 do
6. 5. 2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS zároveň vyzvala družstvo,
aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať

v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa
stala neaktuálna. Družstvo predložilo NBS žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície dňa 28.
4. 2010. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK - 5664/1/2010, ktoré bolo prerušené na čas, po
ktorý družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom
predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadostí nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho

NBS rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010 konanie vo veci zastavila. NBS súčasne začala voči družstvu
konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. za porušenie
ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papierov a
ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Rozhodnutím z 30. 5. 2011,
právoplatným dňa 18. 7. 2011, NBS družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. NBS na základe

získaných poznatkov činnosti družstva ako aj obchodníka s cennými papiermi dňa 27. 7. 2010
orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Dňa
10. 8. 2010 bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný
zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Tr. zák. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Podľa

súdu prvého stupňa žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k družstvu nesprávne
úradne postupovala. V konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti novely zákona č. 566/2001 Z.z.,
t. j. od 1. 6. 2010, bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt -
Družstvo- dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by

konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ako aj v rozpore so zák. č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 Z.z.,
ako aj so zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Žalobkyňa teda nepreukázala jednu z
trochpodmienokvznikuzodpovednostizavznikškodyatonesprávnyúradnýpostupžalovanej.Napokon
súdprvéhostupňazaujalstanovisko, žežalobutrebazamietnuťajzdôvodu,ženároknanáhraduškody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodená dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je jej povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila aj v
konkurznom konaní vedenom voči Družstvu, ktorého bola členom. V prípade prebiehajúceho konkurzu

na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodenej ako predpokladu vzniku
škody spôsobenej štátom, odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až
vtedy, keď nebude nárok žalobkyne na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený.
Pohľadávka žalobkyne bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, žalobkyňa si však uplatnila
pohľadávku incidenčnou žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe nerozhodol a konkurz nie

je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody. Rovnako žalobkyňa ako bývalá členka družstva si
nárok na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ust. § 243 ods. 4 Obch. zák. voči členom predstavenstva
družstvaalebočlenomkontrolnejkomisie.NBSbysamohladopustiťprípadnéhonesprávnehoúradného
postupu zanedbaním dohľadu len vo vzťahu ku dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Žalobkyňa
však poukazovala na to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním
dohľaduzostranyNBSnadčinnosťouobchodníkascennýmipapiermi.Samotnážalobkyňapoukazovala

na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od žalobkyne, obchodníkovi
s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a obchodníkom s cennými
papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe, ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si
z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti neplní,
bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej

zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojich pohľadávok nedomohlo voči obchodníkovi s
cennými papiermi, bolo by možné teoreticky dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s
prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad
obchodníkom s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným
nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - obchodníkom s cennými papiermi -

mohla vzniknúť škoda, ale na strane Družstva, a nie na strane žalobkyne. Preto je prípadný nesprávny
úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi právne irelevantný.
Žalobkyni totiž nevznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi.
Žalovaná v konaní preukázala, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala.

Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ust. § 125 až 128 zákona o
cenných papieroch. Preto pôvodne Úrad pre finančný trh schválil Družstvu prospekt investícií, pričom
posudzoval len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali príslušné orgány
družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o zriadení portfólia.

NBS teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by
došlo k prekročeniu jej kompetencií. Súd prvého stupňa napokon poukázal na to, že štát nemôže
priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má
Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase stanovami
a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako členka Družstva neinvestovala predmetné

peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť, ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská
schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť
záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle Obchodného zákonníka a
stanov družstva. Žalobkyňa počas trvania členstva v družstve nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila
sa zasadnutia žiadnej členskej schôdze. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa
zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná
smernicou EU 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných
papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na ktorú sa
žalobca odvolával v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi

ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci
EU regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8.
6. 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a
2009/65/ES a nariadením ES č. 1060/2009, 1095/2010. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie
súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo

veci samej a z tohto dôvodu sa neobrátil na súdny dvor Európskej únie. Napokon prvostupňový súd nie
je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z
tohto dôvodu mu povinnosť obrátiť sa na súdny dvor Európskej únie nevyplýva. O trovách konania súdprvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože
jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola zamietnutá

žaloba o náhradu škody. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že žalovaná
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty;
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nemu bude zachovávať právo, a teda orgány

verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.
j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Poukázala na to, že
sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej ako orgánu
dohľadu. Nemohla predpokladať, že dohľad napr. nad prospektom investície je podľa žalovanej len
formálny resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup žalovanej bol svojvoľný, resp.

arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochranu investície
spoľahol. Argument žalovanej, že vykonávala dohľad nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nevykonávala
dohľadnadcelkovoučinnosťoudružstva,jeirelevantný,akžalobkyňanemohlaotaktozúženomdohľade
orgánu dohľadu vedieť. Nie je podľa žalobkyne správny záver súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje

príčinná súvislosť medzi škodou vzniknutou žalobkyni a porušením zákonných povinností žalovanou
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001
Z.z.. Ku škode žalobkyne došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola „bdelá“. Súd prvého stupňa
svojím výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor

občanov, ktorý ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich
investovania v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Takýmto rozhodnutím sa kladie znamienko
rovná sa medzi investovaním do nebankových subjektov a investovaním prostredníctvom
subjektov dohliadaných žalovanou. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch
je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona, ktorý platí v tomto znení
už od 1. 5. 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135
ods. 2 zákona o cenných papierov mala žalovaná zisťovať - čo v prípade Družstva ani obchodníka s
cennými papiermi neurobila - všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp. nedodržiavaní povolenia

na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v prípade Družstva bol prospekt investícií vydaný
ešte vtedajším úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS. Povinný
zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že NBS má zisťovať informácie a
podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorým
sú resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka

a vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov. V
skutkovo a právne totožnom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 206/2011 bolo preukázané, že NBS už
v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že Družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta a to spoločnosti CI holding a.s., ktorý
v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka. Inými slovami, Družstvo malo všetky peňažné prostriedky

získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a družstvom. V konaní sp. zn. 7 C 206/2011 sa ďalej zistilo, že NBS sa po tomto
zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne
po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených
spoločnosťou CI holding a.s., CI reality s.r.o. a Global production, s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti

boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI holding a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše
či už členom predstavenstva alebo konateľom Ing. A. M., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka. To znamená, že NBS aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI holding a.s. a obchodníkom. Následne v
roku 2008 NBS vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že

obchodník porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani
po vydaní tohto rozhodnutia NBS okrem udelenej bezvýznamnej pokuty vo výške 10 000 euro, rovnako
ani po zisteniach vo vzťahu k samotnému družstvu z roku 2007, nevyužila svoje
kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné opatrenia akonapr. predbežný alebo celkový zákaz činnosti obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušenie povolenia na
činnosť obchodníkovi alebo udelenie peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva Družstva alebo
obchodníka. Týmto podcenením situácie žalovaná umožnila ďalšiu činnosť družstva aj

obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do družstva.
NBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že Družstvo ako
aj obchodník dlhodobo porušovali zákon o cenných papieroch, keď NBS dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi
odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť až v roku 2011. Tolerovala tak porušovanie
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V ďalšom žalobkyňa poukazovala na to, že

NBS rozhodnutím z 30. 5. 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
prospektu investícií. Z výpočtu nedostatkov vytýkaných NBS v prospekte investícií je nepochybné, že
Prospekt bol neaktuálny v základných, a z pohľadu investorov rozhodujúcich
skutočnostiach. NBS účelovo ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až od mája 2010. Z vykonaných
dôkazov však vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred
májom 2010, a to spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s

poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov (údaje
o subjektoch, ktoré ovládajú Družstvo boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009, údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje
o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnú z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnejponukymajetkovýchhodnôtazákladnéstrategickézámerypodnikateľskejčinnostiDružstvaboli

neaktuálne už k 31. 12. 2006). Z uvedeného potom vyplynulo, že Družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a ust. § 125c ods1 v spojení s ust. §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31. 12. 2006, avšak NBS voči Družstvu úradne zasiahla
až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. Ohľadom
predčasnosti žaloby žalobkyňa uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo osebe

nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu
o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou. Súd má v konaní o náhradu škody povinnosť
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako
veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd
dokonca nemá čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr.

správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žalobkyňa poukázala na
to, že jej pohľadávku správca poprel a vedie proti správcovi incidenčné žaloby, t. j. v konkurze ani viac
ako 2 roky od jeho vyhlásenia nie sú ani len zistené pohľadávky, pričom správca sa navyše opakovane
vyjadril, že nepredpokladá uspokojenie veriteľov v konkurze družstva 100 % v rozsahu resp.
že šance na uspokojenie pohľadávok sú minimálne. Žalobkyňa napokon v odvolaní

namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané
spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p.. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 a na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V
tomto ohľade odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie je sporné,
že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až

od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z.
vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1.
6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť

aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001
Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom
č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedalinvestorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt a teda

ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov /
napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa
mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať

na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z.
v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol,
nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť
zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS

nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.
Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval

žalobca, žalobca tento rozsudok interpretoval nesprávne a zavádzajúco. Predovšetkým tento rozsudok
sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu
tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení
uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej
výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa

posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa
odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.
Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011,
ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia
pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto

súvislostiNajvyššísúdČRuviedol,žemieramožnéhouspokojeniaveriteľovdlžníkamôžebyťobjasnená
už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude
zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie
pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri
rozvrhu nič. Inými slovami, z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že

žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto
rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený
neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť
už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení

konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo
k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú
správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu.
Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v
rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je

správny záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná predčasne.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody, vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods.
1 O.s.p.
Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym

dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s §
224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.
Napadnutým uznesením zo 7. marca 2014 č. k. 10C 220/2011-524 súd prvého stupňa uložil žalobkyni

povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20 eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov do 10
dní od doručenia uznesenia.Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedla, že poplatok za odvolanie
nie je povinná zaplatiť vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vloženánovelouzák.č.71/1992Zb.vykonanouzákonomč.286/2012Z.z.,ktorýnadobudolúčinnosťdňa

1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov.
Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák.
č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na

jednom stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba
v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 27. 2. 2014.
Odvolacie konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z. Preto
je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
vo výške 20 eur. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1

písm. k/, podľa ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. To
znamená, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Napadnutým uznesením zo 7. marca 2014 č. k. 10C 220/2011-526 súd prvého stupňa uložil žalobkyni

povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní 19,74 eur v zmysle pol.
20a Sadzobníka súdnych poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia.
Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil. Uviedla, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov a elektronických podaní nie je povinná zaplatiť
vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 20/2010, z ktorého vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov (či už
osobné alebo vecné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na všetky
položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Zároveň poukázala na to, že podania
boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom a preto nebolo potrebné ich doplňovať v potrebnom
počte rovnopisov.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť

dňa 1.7.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložený §
18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky

podľapredpisovúčinnýchdo30.9.2012,ikeďsastanúsplatnýmipo30.septembri 2012.Ztohovyplýva,
že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je
poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak
bysapoplatokvyberalza konaniesúdu,takbysajehosadzbatýkalakonanianajednomstupni (§6ods.
2 zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických

podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do
30.9.2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn.
5 M Cdo 20/2010 je žalobkyňa oslobodená od všetkých poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych
poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté do 30. 9. 2012.
V prejednávanej veci bol poplatok vyrúbený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli

súdu prvého stupňa doručené v roku 2013, teda po termíne 30. 9. 2012. Preto je žalobkyňa povinná
zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom a preto jej nevzniká poplatková povinnosť (zrejme odvolateľka mala namysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkoch). Nebolo sporné, že podania
žalobkyne doručené súdu boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však
poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu

podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona (viď položka 20a sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov podľa
§ 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným
elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené

však nezbavuje povinnosti žalobkyňu zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.