Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/500/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244889
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244889.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľky: A.
W.,nar.XX.XX.XXXX,bytomQ.XXX/XX,K.V.,zast.FUTEJ&Partners,s.r.o.,Radlinského2,Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1,
Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 603,22 eur s príslušenstvom, na odvolania
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. júna 2014 č.k. 10C 212/2011-592,
proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 10. júla 2014 č.k. 10C 212/2011-615, a proti uzneseniu zo dňa 10.
júla 2014, č.k. 10C 212/2011-617, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 10C 212/2011-615 zo dňa 10.07.2014 potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 10C 212/2011-617 zo dňa 10.07.2014 potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť

odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 603,22 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnymúradnýmpostupomNárodnejbankySlovenskapodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň
zamietol aj jej návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 603,22 eur s príslušenstvom zamietol,
odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 125 ods. 7, § 127 ods.
2, 4, § 128 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a vecne tým, že navrhovateľka v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup
odporcu nepreukázala, a preto sa správnosťou vyčíslenej škody, nezaoberal. Uviedol, že navrhovateľka
v konaní nepreukázala, že by Národná banka Slovenska vo vzťahu k Podielovému družstvu Slovenské
investície (ďalej „Družstvo“) nesprávne úradne postupovala, keď mal v konaní naopak za preukázané,
že Národná banka Slovenska bola až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, t. j. od

01.06.2010, oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt, teda Družstvo,
dodržiava schválený prospekt investície. Preukázanú mal i skutočnosť, že Národná banka Slovenska
nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o

zmene a doplnení niektorých zákonov.

V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že právny predchodca navrhovateľky bol
členom Družstva a vlastníkom členského vkladu, keď mu členstvo vzniklo dňa 22.06.2001, a zaniklo
dňa 30.03.2011, pričom z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľky vyplynulo, že pri vstupovaní do

Družstva mu bolo povedané, že nad jeho činnosťou vykonáva dohľad Národná banka Slovenska, a táto
skutočnosť bola kritériom jeho rozhodnutia investovať do Družstva finančné prostriedky. Navrhovateľka
sa preto domáhala voči štátu náhrady škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska, ktorá podľa jej názoru nepostupovala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o
Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad

finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom výšku uplatnenej škody odvodila od
vlastníctva členského vkladu jej právneho predchodcu a jeho nároku na vyrovnávací podiel po zániku
členstva v Družstve. Túto pohľadávku si jej právny predchodca prihlásil do konkurzu, ktorý bol na
Družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010,
správcom konkurznej podstaty však bola popretá, a preto podal incidenčnú žalobu, konanie o ktorej

nie je ukončené. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo disponovať výhradne
CAPITAL INVEST, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti
zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom, s tým, že zmluva
bola ukončená zo strany Obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo dňa 30.03.2010, a po zániku

záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi, sa Družstvo domáhalo
svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm,
avšak súdnou cestou si svoje nároky voči Obchodníkovi s cennými papiermi neuplatnilo. Poukázal
na skutočnosť, že Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo
Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej

sumy, ale zamestnanci Obchodníka s cennými papiermi priamo disponovali s peniazmi Družstva, na
základe ním udeleného súhlasu s tým, že s finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené
disponovať zamestnankyne Obchodníka s cennými papiermi pani W., I., K. a Q., pričom Družstvo malo
účty vedené v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke a.s. a vo Všeobecnej
úverovej banke a.s.. Uviedol, že v zmysle zákona o cenných papieroch a investičných službách Úrad pre

finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, na základe ktorého
bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov, a zo Zmluvy
o zriadení portfólia zo dňa 02.06.2008 mal preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a
Obchodníkom s cennými papiermi, CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., ktorú Obchodník s cennými papiermi
vypovedal listom zo dňa 30.03.2010 s účinnosťou od 01.05.2010. Družstvo listom zo dňa 15.04.2010,

požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p.,
avšak žalobu o náhradu škody voči Obchodníkovi s cennými papiermi nepodalo, iba žiadalo Národnú
banku Slovenska o riešenie situácie. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že na základe zisteného skutkového
stavu do 01.06.2010, Národná banka Slovenska, ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v
súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu,

ktoré bolo tomuto orgánu povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých
nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva, predovšetkým po tom,
čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva, ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností
Družstva a Národnou bankou Slovenska dňa 24.08.2007. Poukázal na skutočnosť, že Družstvo doručilo
dňa 10.10.2007 Národnej banke Slovenska písomnú odpoveď, v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo

strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investície, schválených Úradom pre finančný
trh, z dôvodov v odpovedi špecifikovaných, a zároveň sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev
vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi
spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Družstvo malo za to,
že narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, ako aj náklady,

keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi, keďže sa
Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné
investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI
HOLDING, a.s.. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, že Družstvo až listom, doručenýmNárodnej banke Slovenska dňa 15.04.2010, požiadalo o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s., teda až po tom, čo Obchodník s cennými papiermi vypovedal zmluvu o zriadení
portfólia, s tým, že z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu

odporcu mal za preukázané, že Národná banka Slovenska vykonala v období od 20.04.2010 do
06.05.2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste, a v tomto období vyzvala Družstvo
listom zo dňa 20.04.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby
mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka Slovenska zistila, že
podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo dňa 28.04.2010 Národnej

banke Slovenska žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície, podaním ktorej bolo začaté
konanie, vedené pod značkou OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods. 1
písm. a) zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím č. OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.05.2010
na čas, po ktorý bolo Družstvo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť, avšak Družstvo
ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád nedostatky neodstránilo, a preto Národná

banka Slovenska rozhodnutím č. OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo veci žiadosti
zastavila, pričom Banková rada Národnej banky Slovenska toto rozhodnutie potvrdila rozhodnutím č.
GUV-1744/2010 zo dňa 08.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. Súd prvého stupňa dokazovaním
zistil, že Národná banka Slovenska začala voči Družstvu súbežne konanie o uložení sankcie podľa
ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch za porušenie ustanovenia §

129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ustanovenia § 125c ods. 1, v
spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch, a rozhodnutím
č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, Družstvu zakázala predaj
majetkových hodnôt, avšak nezakázala družstvu vykonávať inú činnosť, keďže takéto kompetencie
voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu, Národná banka Slovenska, nemala. Poukázal tiež na

skutočnosť, že Národná banka Slovenska, na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva, ako aj
Obchodníka s cennými papiermi, podala dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie
opodozrenízospáchaniatrestnéhočinu,apodľauzneseniaPrezídiaPolicajnéhozboru,Úradubojaproti
korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii, č.k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010,
bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa ust. § 199 ods. 1 Tr. por. pre obzvlášť závažný

zločin podvodu podľa ust. § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že činnosť
vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len
čiastočnevustanovení§126až§130 aalternatívnezačalainvestičnémožnostivrámciEurópskej
únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch

alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení
ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernice EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú
členské štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky, prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013,
pričom prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.
z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a

investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní nepreukázala existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na vyvodenie ktorej je potrebné
kumulatívnesplnenievšetkýchzákonomstanovenýchpodmienok,ktorýmisúexistenciamajetkovejujmy

vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a príčinná súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom nepreukázanie
čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok zamietnutie celého návrhu. Navrhovateľka
bola preto povinná preukázať, že jej právnemu predchodcovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom odporcu pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol právny

predchodca navrhovateľky členom. Dospel však k záveru, že navrhovateľka nepreukázala, že by
Národná banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala, keď mal v konaní
naopak za preukázané, že Národná banka Slovenska bola až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch, t. j. od 01.06.2010, oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt, teda Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície, ako i skutočnosť, že

Národná banka Slovenska nevykonávala, a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992
Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičnýchslužbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zamietnutie návrhu navrhovateľky odôvodnil vecne aj tým, že nárok na náhradu škody voči štátu môže
byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči
dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Skonštatoval, že právny predchodca navrhovateľky si svoj nárok na
náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní, vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 3K
95/2010 voči úpadcovi, Družstvu, ktorého bol členom, z čoho vyvodil, že posúdenie nevymožiteľnosti

jeho pohľadávky ako predpokladu vzniku škody, spôsobenej štátom, sa odvíja až odo dňa, keď pominú
účinky vyhláseného konkurzu, alebo až vtedy, keď nebude uplatnený nárok na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. I keď bola pohľadávka právneho predchodcu navrhovateľky
správcom konkurznej podstaty popretá, jej právny predchodca si ju uplatnil incidenčnou žalobou, o
ktorej nebolo doposiaľ rozhodnuté. Keďže ani konkurz na majetok úpadcu Družstva nie je ukončený,
mal za to, že nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá mala navrhovateľke vzniknúť, a preto považoval

jej návrh na začatie konania o zaplatenie škody za predčasne podaný. Návrh navrhovateľky zamietol
i z dôvodu, že jej právny predchodca sa ako bývalý člen Družstva, stal v dôsledku nevyplatených
finančných prostriedkov Družstvom, jeho veriteľom, a svoje nároky na náhradu škody si mohol uplatniť
v zmysle ustanovenia § 243 a ods. 4 Obch. zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom
predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ust. § 244 Obch. zákonníka, ktorý v

zákonných ustanoveniach § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje,
že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi
predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, a tiež, že každý
veriteľ družstva si môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody
proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť

svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený
konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie
družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva,
ktorí, ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za
škodu, ktorú tým družstvu spôsobili.

Súd prvého stupňa vyslovil, že právne relevantným je prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by
sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému
subjektu, ktorým je Družstvo, a iba v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo
do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, by právnemu predchodcovi

navrhovateľky vznikla škoda. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľky, že mu vznikla škoda aj v príčinnej
súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka
s cennými papiermi, a uviedol, že samotný právny predchodca navrhovateľky poukazoval na to, že
Družstvo poskytovalo finančné prostriedky po ich získaní od navrhovateľa Obchodníkovi s cennými
papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Vyhodnotil, že na základe uvedenej zmluvy potom medzi

Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja
účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy, a ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými
papiermi si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa
súdnoucestoupohľadávok,naktorémalonazákladeuzavretejzmluvynárok.Malzato,žeibavprípade,
ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku

vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v
súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v
zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi. V tejto súvislosti však dospel k záveru, že v
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi, mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však

subjekt odlišný od navrhovateľky. Preto považoval prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky
Slovenska, vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, v posudzovanej veci za
právne irelevantný, keďže na strane navrhovateľky nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti
s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v
zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi. Z uvedeného dôvodu sa takýmto prípadným

nesprávnym úradným postupom potom nezaoberal.

Dospel tiež k záveru, že odporca v konaní preukázal, že Národná banka Slovenska dohľad nad
dohliadaným subjektom, teda Družstvom, nezanedbala, a priklonil sa k jeho názoru, že Družstvo bolodohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt), podľa ustanovení § 125 až § 128 zákona o cenných papieroch,
v súlade s ktorými Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom pre jeho úplnosť

posudzoval,čiobsahujevšetkyúdajeavzájomnýsúladpredloženýchúdajovaichzrozumiteľnosť,stým,
že za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež
preukázal, že nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení alebo správe
portfólia, keď Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú
odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré

poskytuje, a preto Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií, keďže až od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený
Prospekt investície. Súd prvého stupňa napokon uviedol, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo
zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo
autonómne postavenie, nakoľko vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase jeho stanovami

a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Právny predchodca navrhovateľky ako člen družstva, teda
podnikateľského subjektu, neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého
nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, s poukazom na skutočnosť, že členská schôdza je najvyšším
orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia, aj teda aj právny predchodca navrhovateľky,
mohol uplatniť svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolovať činnosť družstva v jeho orgánoch v

zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov Družstva. Navrhovateľka v konaní nepreukázala,
že jej právny predchodca počas členstva v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce jeho z
členstva tak, aby aktívne zasiahol do činnosti Družstva, za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení
nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

Zamietnutie návrhu navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p., a vecne tým, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES, na znenie, ktorej sa
navrhovateľka odvolávala v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, neregulovala verejnú ponuku
majetkových hodnôt.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom odporcu
v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil, a v konaní mu ani
žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol jej návrh na zaplatenie náhrady škody s
príslušenstvom, a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť, a jej návrhu vo veci samej vyhovieť,
resp. rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
žiadala priznať náhradu trov konania. Súdu prvého stupňa vytkla, že nezohľadnil, že Národná banka

Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp
právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať
právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými
právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa
spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska

ako orgánu dohľadu, a nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o
dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investície nedefinoval, a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany
investície spoľahol. Argument Národnej banky Slovenska, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad

nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1
zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdila ako úplne irelevantný,
nakoľko jej právny predchodca nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť, a nesúhlasila
ani so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením
zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu,

ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala navrhovateľka
záver súdu prvého stupňa, že jej právny predchodca sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady
„právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili anizákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť.

Argumentovala, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad
Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Poukázala na to, že jej
povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom

podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že
odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne

pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko,
že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,

teda aj navrhovateľky. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka H.. G. X., D.., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s.,
ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo

malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenomsobchodníkomaDružstvom,aNárodnábankaSlovenskasapozisteníorizikovostiportfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100

% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, H.. J. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými

papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej
pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch, a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi, alebo udeliť

sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
jej právnym predchodcom do Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a
ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej

miere neochránila. Poukázala na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že Národná
banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011,

zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície s
tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo,
nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, keď ich
neaktuálnosťsiahalaspätnek31.12.2006,kedydošlovsídleNárodnejbankySlovenskadňa27.08.2007
k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a

problémov v jeho činnosti, a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z
peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva,že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka
Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala.

Mala tiež za to, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o
predčasnosti podania jej návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od
subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a súdu prvého stupňa povinný jej dané plnenie vrátiť
s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Dôvodila, že vznik škody nie je
možné bez ďalšieho spojiť s formálnym ukončením konkurzného konania. Ak by prebiehajúce konkurzné
konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o
konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľa fakticky suspendoval Občiansky zákonník,
zákon ozodpovednostizaškodu,akoiTrestnýzákonvplatnomznení,atoaždodobyprávoplatného
skončenia konkurzného konania, a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa
zákona o konkurze. Namietala tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva,
že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne
vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového (navrhnuté navrhovateľkou) a právneho stavu veci, riadne
zabezpečil dôkazné listiny, a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal k

dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež 11 právoplatných
rozhodnutí vydaných odporcom, z ktorých je jeho úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením
navrhovateľky, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania (pričom ani nešpecifikovala, na ktoré otázky nedostala odpoveď), keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, nastolené

účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania, a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že

podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky, a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Mal za to, že
navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov,
ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci, a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu

jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný
postup nebol preukázaný a neexistuje. Poukázal na to, že navrhovateľka nevyužila všetky možnosti
na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva
ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a
nakladanie s jeho majetkom. Ohľadom tvrdenia navrhovateľky v odvolaní, že Národná banka Slovenska

nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, uviedol, že jej kompetencie pri vykonávaní dohľadu
nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi, a ich medze vyplývajú aj z Ústavy
SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený
extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2

Ústavy SR. Zdôraznil, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy, a pri svojom postupe voči Družstvu
a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona
o dohľade a zákona o cenných papieroch. Mal tiež za to, že ak bola navrhovateľka neznalá právnych
predpisov, mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií

v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo jej však byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko,
a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.Ohľadom navrhovateľkou v odvolaní tvrdeného zanedbania povinností Národnej banky Slovenska pri
dohľade nad Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že Národná banka Slovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré

sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií
orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom
uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná

banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť
aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v
znení zák. č. 558/2008 Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt,
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a
zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície. Informácie a podklady,

ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností.
Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel
od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná

banka Slovenska kontrolovať. Zdôraznil, že vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v
súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich

výnosov. Uviedol, že za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal
na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľky v odvolaní s tým, že Národná banka
Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či

si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom, a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona

o cenných papieroch, a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou

SR.

Tvrdenie navrhovateľky, že nie je možné vznik škody spojiť s formálnym ukončením konkurzného
konania, považoval za zmätočné, nakoľko navrhovateľka nie je účastníkom konkurzného konania.

Neuplatnila si totiž tvrdenú pohľadávku do konkurzu vyhláseného na majetok Družstva, a nepreukázala
potom ani bezúspešné uplatnenie nároku voči Družstvu (ani voči členom predstavenstva a kontrolnej
komisie Družstva), a preto sa nemôže úspešne domáhať náhrady údajnej škody od štátu. Poukázal na
odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa 13.02.2013, podľa ktorého,
kým má navrhovateľ pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp.

kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody. Mal potom za
to,žeažpovyčerpanívšetkýchzákonnýchmožnostínavrhovateľakuspokojeniunárokovzosvojichpráv
proti súkromnej právnickej osobe a jej zodpovedným predstaviteľom môže byť nastolená otázka vzniku
škody a prípadnej zodpovednosti štátu. Zdôraznil, že navrhovateľka v danom prípade nevyužila ani

nevyčerpala svoje zákonné možnosti, čo znamená, že nebola bdelá a aktívna pri ochrane a uplatňovaní
svojich práv, a preto by mala aj znášať následky svojho nekonania. Zároveň uviedol, že v zápisnici
o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny
alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo. Naviac, zo
zápisnice z pojednávania vyplýva, že zástupcovia oboch účastníkov konania zhodne uviedli, že obsah
oboznámených listinných dôkazov a vyjadrení je im známy, a nie je potrebné ich oboznamovať čítaním.

Zdôraznil, že v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2008, sp.
zn. 1Obo 283/2006 vyplýva, že „dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať“, pričom odporcovi je známe, že

na Okresnom súde Bratislava I sa proti nemu vedú stovky súdnych sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe a s totožnými listinnými dôkazmi, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1
O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k

záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľkou uplatneného
nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval
správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie

aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil. S odôvodnením rozhodnutia
súdom prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil ani procesné pochybenia alebo vady, ktoré by
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa nestotožnil s námietkou navrhovateľky,

že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, pretože zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
11.06.2014 jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil účastníkov konania s doposiaľ
vykonaným dokazovaním ako aj s obsahom spisu (ust. § 119 ods. 5 O.s.p.), pričom zástupcovia
účastníkov konania výslovne uviedli, že netrvajú na vykonaní dokazovania čítaním listinných dôkazov,
založených v súdnom spise, lebo ich obsah je im známy. Súd prvého stupňa následne oboznámil

správcu X.. J. o stave prebiehajúceho konkurzného konania na majetok úpadcu
(Družstva). Po poučení zástupcov účastníkov podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. títo uviedli, že návrhy
na doplnenie dokazovania nemajú. Tvrdenie navrhovateľky o riadnom nevykonaní listinných dôkazov
súdomprvéhostupňapotomvyhodnotilakoúčelovéanemajúceoporuvpredloženomspise.Súdprvého
stupňa postupoval v konaní hospodárne, a tiež v súlade s požiadavkou zástupcov účastníkov konania,

keď oboznámil s obsahom spisu, a nečítal a detailne neoboznamoval jednotlivé listinné dôkazy, nakoľko
v zmysle ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho
činnosti. Je totiž nepochybné, že obsah listinných dôkazov je účastníkom i súdu prvého stupňa (ako i
odvolaciemu súdu) všeobecne z jeho činnosti známy, nakoľko bývalí resp. súčasní členovia Družstva
vedú pred Okresným súdom Bratislava I (a konkrétne aj pred sudkyňou X.. S.) desiatky, ba až stovky

sporov voči rovnakému odporcovi, na rovnakom skutkovom a právnom základe, poukazujúc na rovnaké
listinné dôkazy, takže dokazovanie v tomto smere, teda ich čítaním, nebolo potrebné vykonať.

Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca navrhovateľky bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v

konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011, do ktorého vložil finančné prostriedky, ktorých zaplatenia titulom škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska sa navrhovateľka v konaní
domáha. Zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi
Družstvom ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej

„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol
podľa článku I. bod 2 záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva,
pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov zportfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia
Družstva, v súlade so schválenými prospektami investície, uschovávať a spravovať cenné papiere,
nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva

a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 %
ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo
strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa

01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičnýchslužieb,arozhodnutímč.ODT-10890-4/2010zodňa30.05.2011NárodnábankaSlovenska
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z
dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách.
V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej

škodu v sume 603,22 eur s príslušenstvom, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho
doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods.
1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust.§ 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných

papieroch, a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu
činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006, ďalej v prijatí nedostatočných
opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané
peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s

cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov,
ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a tiež že Národná banka
Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí
povolenia obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že právny predchodca navrhovateľky
nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými

papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa teda navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §

9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a

ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva
sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda

poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1
§ 442 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťouDružstva. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v
preskúmavanej veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie,
že Národná banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci mal nesprávny

úradný postup odporcu spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investície Družstva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietka navrhovateľky,
spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu
Prospektu investície, neobstojí. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola
povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001
Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Z
uvedeného plynie, že až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo

dodržiava schválený Prospekt investície. Pokiaľ potom Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo
zákonapovinnosťdodržiavaťschválenýProspektinvestícienemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
takútopovinnosťprostredníctvomvýkonudohľaduskúmať,keďžeDružstvosamoosebenebolopovinné
Prospekt investície dodržiavať. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových

hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
(novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm.
h) zák. č. 566/2001 Z.z.).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt (teda ani Družstvu) žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností

pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli
do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný
striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom

stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup
Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jej postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných
práv navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila,
ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená,aprávnypredchodcanavrhovateľkysiakočlenDružstva,ktorézatýmtoúčelomzhodnocovalo

portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť,
čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011,

vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a
činnosť Družstva, ktorého bol právny predchodca navrhovateľky v rozhodnom čase členom, spĺňala
znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom
táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, keď ide oriziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania. Zodpovednosť štátu nemôže
nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu
zodpovednosť Družstva voči právnemu predchodcovi navrhovateľky, resp. navrhovateľke.

Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne
domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačnépovinnostivzmysleust.§126až§130zák.č.566/2001Z.z..Vtejtosúvislostitrebapoukázať
i na to, že právny predchodca navrhovateľky si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené

riziko,ažedoterajšíalebopropagovanývýnosniejezárukoubudúcichvýnosov(ust.§129ods.1 písm.
b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z.
vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho vedomý
nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť
zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľky, že o rozsahu dohľadu
Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal jej právny predchodca vedomosť. Právny

predchodca navrhovateľky ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval peňažné
prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je
najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti
družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a
stanov Družstva. Sám právny predchodca navrhovateľky argumentoval tým, že peňažné prostriedky

do Družstva vložil z dôvodu, že sa spoliehal na to, že družstvo a aj obchodník s cennými papiermi
sú subjekty, nad ktorými vykonáva dohľad Národná banka Slovenska, a tak že bude zabezpečené ich
riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené
v garantovanej výške. Jeho spoľahnutie vychádzalo z toho, že Družstvo malo ako jednu z činností
(zapísaných v predmete činnosti podľa výpisu z Obchodného registra) zhromažďovanie peňažných

prostriedkov od svojich členov formou členských vkladov a vykonávania činností na uspokojovanie
potrieb svojich členov, spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených finančných prostriedkov. Právny
predchodca navrhovateľky vložil svoje finančné prostriedky do Družstva s plným vedomím toho,
že vložením finančných prostriedkov sa stal členom podnikateľského subjektu (Družstva), pričom s
členstvom sú spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj hospodárenia a majetku

družstva. Bola to potom práve samotný právny predchodca navrhovateľky (v danom prípade sa jedná
o člena družstva a vzťah člena družstva k družstvu, a dodržiavanie stanovených povinností v tomto
vzťahu ako prevenčnej povinnosti predchádzať škodám), ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú
mu Obchodným zákonníkom ako členovi družstva, a v zmysle ust. § 415 Obč. zák. mal postupovať
ako člen družstva v spolupráci s ďalšími členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo

možné od neho spravodlivo požadovať, a zvážiť možnú mieru rizika. Mohol a mal sa presvedčiť ako člen
družstva o skutočnostiach uvádzaných Družstvom, mal sa aktívne, s dostatočnou starostlivosťou riadne
a včas zaujímať o svoje práva (a ich výkon) voči družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa
aj sám pričinil o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť ním investovaných prostriedkov.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur

(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľka sa

nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,

aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej mocipostupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu, a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto

účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí, a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia, a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť len za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred

súdom prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,
či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané
vsúladesozákonom,nebolizrušenéamajúpovahutzv.zákonnéhorozhodnutiastým,ženavrhovateľka
tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázala.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že právny predchodca navrhovateľky bola členom Družstva, ktoré je v
súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K
95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľka v
konaní nepreukázala vznik škody, pretože nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky
v žalovanej sume voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bol jej právny predchodca v právnom vzťahu,

a ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka povinného jej vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nedosiahne uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, v ktorom si aj uplatnila pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu.
Je potom nepochybné, že jej škoda ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za

škodu. Existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu, a to existencia samotnej škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa

31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, je stále použiteľné, resp. nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa
13.02.2013). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľky, rozporujúce záver
súdu prvého stupňa o predčasnosti ňou podanej žaloby, ako nedôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, a

následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, čo znamená, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením č. k. 10C 212/2011-615 zo dňa 10.07.2014 súd prvého stupňa uložil

navrhovateľke povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrúbený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie, a navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o
vyrúbenie súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb.,

účinného do 30.09.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietala
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, dôvodiac tým, že predmetom konania je jej
nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo
do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré
smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku

zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku. Mala za to,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko
uvedené vecné oslobodenie od súdneho poplatku sa vzťahuje na celé konanie, začaté do 30.09.2012,
bez ohľadu na to, kedy bolo odvolanie podané. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave č.k. 4Co 128/2014-310 zo dňa 29.04.2014, v ktorom si odvolací súd jej názor
osvojil.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a
po prehodnotení svojho pôvodného právneho názoru dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie
je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,

odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľke vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu

prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto
správny. Odvolacie námietky navrhovateľky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné,
že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom
č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č.
71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká

podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku
poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že
poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške
určenejtýmtozákonom.Zuvedenéhopotomvyplýva,ženavrhovateľkepoplatkovápovinnosťzapodané

odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľka by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie (i s
poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podala pred
30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 05.08.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie
sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého
stupňa správne, ak jej napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle
pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok

vyrúbil aj v správnej výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Napadnutým uznesením č.k. 10C 212/2011-617 zo dňa 10.07.2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľke povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní vo výške 21,66 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie, a navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o
vyrúbenie súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb.
namietala uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov jej podania, urobeného
elektronickými prostriedkami, dôvodiac tým, že predmetom konania je jej nárok proti odporcovi na

náhraduškodypodľaust.§9zák.č.514/2003Z.z.,anatakétokonaniesavzťahujeneobmedzenévecné
oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka vecného oslobodenia od platenia akýchkoľvek
súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, teda aj od vyrúbeného
poplatku podľa pol. 20a. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5M Cdo
20/2010, z ktorého vyplýva, že zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov, či už osobné alebo vecné,

nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené, a vzťahuje sa na všetky položky uvedené
v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Podporne uviedla aj rozhodnutie iného senátu Krajského
súdu v Bratislave, z ktorého vyplýva rovnaký právny názor. Zdôraznila, že podania boli podpísané
zaručeným elektronickým podpisom, a preto ich podľa ust. § 42 ods. 1 veta druhá O.s.p. nebolo potrebné
doplňovať v potrebnom počte rovnopisov, pričom z uvedeného podľa jej názoru plynie, že jej nemožno

ukladať povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré mu vznikli v súvislosti s konverziou elektronického podania
na podanie v listinnej forme.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch, sa za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu
podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami

podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, vyberá súdny poplatok za
každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami,
najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie postupoval súd prvého stupňa správne, keď uložil

navrhovateľke povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške
21,66 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriacej prílohu zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovaný poplatok nie je
poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní,a ktorý je spoplatnený. V posudzovanej veci bol poplatok navrhovateľke vyrúbený za vyhotovenie
rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v dňoch 25.01.2013 (5 strán),
30.01.2013 (56 strán) a 17.04.2013 (280 strán). Navrhovateľka v odvolaní nerozporovala, že súd prvého

stupňa vyhotovil rovnopisy jej elektronických podaní, ani výšku súdneho poplatku, namietala len, že nie
je povinná určený súdny poplatok zaplatiť, pretože konanie je od súdnych poplatkov oslobodené. Preto
sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, zameral výlučne na odvolacie dôvody, tvrdené
navrhovateľkou.

K námietke navrhovateľky, že je od platenia poplatku oslobodená, odvolací súd uvádza, že položka
20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4
ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.

Zároveň bolo týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, ako už bolo uvedené
vyššie, že toto konanie nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov, preto argumentácia
navrhovateľky v tomto smere neobstojí.

I keby toto konanie stále bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, nestotožnil sa odvolací súd s
názoromnavrhovateľky,ktorátvrdila,žeakjekonanievecneoslobodenéodsúdnychpoplatkov,vzťahuje
sa toto oslobodenie aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Odvolací
súd zastáva názor, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podlieha poplatkovej

povinnosti aj v prípade, že sa na konanie inak vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Inak povedané, vecné oslobodenie občianskeho
súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj
na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podľa položky č. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom

podľa § 138 O.s.p.. Ako už judikoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí č.k. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa
30.03.2011, vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa
ust. § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o
súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu
(§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Odvolací súd sa s týmto právnym názorom Ústavného súdu

stotožnil.

Ak navrhovateľka ďalej namietala, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, a preto jej nevznikla poplatková povinnosť (navrhovateľka mala zrejme na
mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), odvolací súd sa s jej argumentáciou

nestotožnil. Nebolo sporné, že podania navrhovateľky, doručené súdu, boli podpísané zaručeným
elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym
poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými
zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov), a úhradou vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené

elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný
počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3
O.s.p. (poznámka 1 k položke 20a Sadzobníka). Uvedené však nezbavuje navrhovateľku povinnosti
zaplatiť súdny poplatok, pretože súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa ust. §
42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich

náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.