Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 21, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/542/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912215865
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7912215865.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598 zast. Fridrich Paľko, s.r.o. s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36
864 421, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 5, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 14C/149/2012-31 z 3.3.2015 Okresného
súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P o t v r d z u j e uznesenie 14C/149/2012-60 z 15.6.2015.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.
V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou mu 27.9.2012, domáhala
proti žalovanej a čím ju odôvodnila (čo tvrdila, resp. čo v nej uviedla). Konštatoval, že uznesením
č. 14C/137/2012-8 z 9.10.2012 rozhodol o spojení vecí špecifikovaných v rozhodnutí na spoločné
konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod č. 14C/137/2012, že uznesením č. 14C/137/2012-13 z 9.12.2014

rozhodol o vylúčení vecí špecifikovaných v rozhodnutí na samostatné konanie, z dôvodu, že odpadol
dôvod, pre ktoré veci spojil na spoločné konanie, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15.12.2014,
že žalobkyňa namietala zaujatosť sudcov Okresného súdu Trebišov, pričom o tejto námietke bolo
rozhodnutéuznesenímKrajskéhosúduvKošiciachz22.10.2012 č.k.2NcC/72/2012-15tak,žesudkyňa
Okresného súdu Trebišov JUDr. Monika Koščová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej pod sp. zn. 14C/137/2012. Ďalej uviedol ako sa vyjadrila žalovaná vo vyjadrení z 23.1.2015
a, že vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s obsahom listín nachádzajúcich sa v spise ako aj

oboznámením sa s pripojený spisom 18Er/751/2007 a zistil tento skutkový stav: Žalobkyňa sa podanou
žalobou domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu v
exekučnej veci 18Er/751/2007 spočívajúceho v tom, že konajúci súd nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote na rozhodnutie o tomto návrhu a k rozhodnutiu
o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe, že z dôvodu nesprávneho úradného
postupu si uplatňuje náhradu majetkovej škody 175 eur a nemajetkovú ujmu 442,56 eur za obdobie
nečinnosti exekučného súdu, ktorý bol nečinný viac ako 250 dní a to za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovaniepodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,zaporušovaniejehopráv,stratulegitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie vecí a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, že pri výpočte
náhrady vychádzala z doktríny ústavného súdu, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnomkonaní tak je spravodlivé, ak sa na každý rok, poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88
eur, pri omeškaní súdu po dobu viac ako 250 dní to predstavuje sumu 442,56 Eur (663,88 eur/12
mesiacov = 55,32 Eur na mesiac), že žalobkyňa postupovala podľa § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.

z. a písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody,
žalovaná však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala, že došlo k porušeniu jej
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.2 ústavy SR a práva na
prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

Uviedol čím žalovaná, ktorá so žalobou nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť, svoje stanovisko odôvodnila
a, čo uviedla, resp. na čo poukázala vo vyjadrení z 23.1.2015. Z pripojeného spisu 18Er/751/2007
bolo zistil, že Okresnému súdu v Trebišove bola 10.4.2007 doručená žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Renáty Ďurkovej pod č. EX 310/2007 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozsudok č. 6774/06 z 5.1.2007 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Bratislava,
že podaním z 8.10.2009 doručeným súdu 20.10.2009 bol doručený návrh spoločnosti POHOTOVOSŤ

s.r.o. na zmenu súdneho exekútora, že uznesením 18Er/751/2007-14 z 15.6.2010 rozhodol tak, že
vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
6.7.2010. Citoval znenie § 3 ods.1,2, §4 ods.1 písm. a),§ 9 ods.1,2,§ 15,§ 17 ods.1,2,3,4 a § 19 ods.1
zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (ďalej
len cit zák.), § 44 ods.8,9 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a právne

uzavrel, že touto žalobou sa žalobkyňa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej jej ňou
tvrdeným nesprávnym úradným postupom pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
exekučnom konaní č. EX 14920/2010. Nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania v tomto konaní,
bolo jeho povinnosťou sa vysporiadať s touto námietkou premlčania. Z obsahu podania žalovanej z
23.01.2015 je zrejmé, že žalovaná vznáša námietky premlčania voči všetkým nárokom, ku ktorým došlo

k uplynutiu zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora pred 23.4.2009
(t.j. tri roky predo dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
Prvé nároky na predbežné prerokovanie boli žalovanej doručené 23.4.2012. Z obsahu exekučného
spisu je zrejmé, že návrh žalobkyne na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora bol mu doručený
20.10.2009 t.j. až po dni 23.04.2009 a preto vznesená námietka premlčania nie je dôvodná. Poukázal

na podmienky nevyhnutné pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a
uviedol, že pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, §9 ods.2 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného v čase
posudzovania návrhu žalobkyne na zmenu súdneho exekútora, (neplatilo súčasné znenie §9 ods.2
zák. č. 514/2003 Z. z., účinné od 1.1.2013) v tomto rozhodnom čase neobsahovalo. Vychádzajúc
z tohto mal po vykonanom dokazovaní za to, že nebola preukázaná prvá podmienka zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a to nesprávny úradný postup súdu. Poukazuje
na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný
preskúmať Ústavný súd. Vychádzajúc z vyššie uvedeného po preskúmaní exekučnej veci má za
to, že žalobkyňa nepreukázala splnenie prvej podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu

a to nesprávny úradný postup. V konaní nebolo zistené a ani to žalobkyňa nepreukázala, aby v
tejto exekučnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Z exekučného spisu je
sícezrejmé,že onávrhunazmenusúdnehoexekútorabolorozhodnutépouplynutízákonomstanovenej

30 dňovej lehoty (návrh bol súdu doručený 20.10.2009, rozhodnuté 15.6.2010), avšak po jeho doručení
došlo k vykonaniu jednotlivých procesných úkonov, k vyzvaniu pôvodného exekútora k predloženiu
exekučného spisu a k vyúčtovaniu trov exekučného konania. Má za to, že v konaní o uplatnenom
nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom nie je oprávnený posudzovať nesprávny
úradný postup súdu spočívajúci v porušení povinnosti vykonať úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenejlehote.NatomtomiestesastotožňujesrozhodnutímÚstavnéhosúduSRatosrozhodnutím
I. ÚS 16/02, podľa ktorého pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú
uvedené v zákone alebo v ústave, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods.2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, preto nemožno všeobecne rozhodnutie súdu
po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Poukázal
aj na to, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora je potrebné vykonať procesnéúkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie
o trovách exekúcie), v dôsledku ktorých nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nie
je možné považovať za zbytočné prieťahy a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup. Po tomto

zhodnotení mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania toho, že v
tomto prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým by mu bola spôsobená škoda. Pokiaľ
ide o škodu, žalobkyňa v tomto konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadne výšky škody a ani výšky
nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa vôbec neprodukovala
dôkazy, ktoré by vznik škody a jej výšku preukazovali, škodu uplatnila len paušalizovaním ňou tvrdených

nákladov. Takisto ani neprodukovala žiadne dôkazy ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy a nevidí dôvod
na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na základe aplikácie Nálezov Ústavného súdu Slovenskej
republiky o priznaní finančného zadosťučinenia za už predtým v iných veciach konštatované zbytočné
prieťahy v súdnom konaní. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú ujmu
sa z dôvodu hospodárnosti konania ani nezaoberal, keď žalobkyňa nepreukázala základ nároku - vznik
škody. Zároveň nevyhovel žiadosti žalobkyne o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom, pretože nebol

preukázaný prvý z atribútov podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom a to nesprávny úradný postup a teda keďže všetky podmienky zodpovednosti za škodu
musia byť splnené súčasne, za takejto situácie by vykonanie dokazovania znaleckým posudkom bolo
nehospodárne. Napokon žalobkyňa nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázala existenciu atribútov: nesprávny úradný

postup a vznik škody. Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa §142 ods.1 O. s. p., ktorého znenie citoval a uzavrel, že v konaní bola úspešná žalovaná,
náhradu trov konania si neuplatnila, ani jej žiadne nevznikli, preto jej náhradu trov konania nepriznal.
Záverom konštatoval, že predmet konania neprevyšuje nárok nad 1000 eur, preto podľa §200ea ods.1,

§115a ods.2 O. s. p., rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.
Žalobkyňa proti označenému rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu,
že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1
písm. f) O. s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený

sudca [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v
spojení s § 221 ods.1 písm. h) O. s. p.]; d) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) súd na základe vykonaného

dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplanené (§205a), g) rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1)
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a
jej (žalobkyne) zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa ona (žalobkyňa) bez

ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je
zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky
spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Ona (žalobkyňa)
riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec

prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým právo na konanie pred súdom. 4) Citovala
znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajsky súd
(ďalej len KS) nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“,

že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor
vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej
veci, pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal

na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších
50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých
veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu v
odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SRa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný
súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu (IV.US345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci

nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní
zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až
16 O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu
zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno
považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka

ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti.
Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v.
Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne
zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor
„z“ rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre
porušovanie svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a

niejeprípustné,abykonaniepokračovaloústnym„pojednávaní“,vktoromvykonávalúkonyarozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej

práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu
je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej

neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)
Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady

kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred
súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp.
na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu

je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment,
kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie).
Abysúdmoholkonštatovať,ževpríslušnomexekučnomkonanísanevyskytolnesprávnyúradnýpostup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne

konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti
svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko
z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho,
aby jej umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym

otázkam veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje
rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité
ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť

súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je
ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie
je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnomprocese a procese pred ÚS. [Krčmár a ostatní c. Česká republika (ďalej len ČR), rozsudok z 3.3.2000
vo veci sťažnosti č.35376/97]. K skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1)
Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo

potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci
s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jej právo na kontradiktórny súdny proces. 2) V

prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými
disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že
súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám),
zistil, že „exituje“ okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o
tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V
súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec

sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.
4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom
strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby,
ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim
s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997,

ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto
skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom
súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS.

(Krčmár a ostatní c. ČR, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo
o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v
exekučnomspiseatovzhľadomkfaktu,ževecsatýkanesprávnehoúradnéhopostupuštátnehoorgánu.
K skutočnosti, že sa žalovaná vo veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému žalobnému návrhu.

1) Ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu
v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b
O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho,
súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám (navrhovala vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a „na následne“

vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O. s. p. K majetkovej škode 1) Súd zamietol žalobu v časti
náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky jej
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla „s“ titulu na udržiavanie a správy informačného systému a

s titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií; - na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií; - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania
na exekučnom súde); V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. 2) Právo na spravodlivý proces
spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom

práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho,
že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať
právo na opravné prostriedky. Článok 6 Dohovoru teda zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia.
3) Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný ústavný súd
vo svojej konštantnej judikatúre. Citovala z Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 36/2010. 4)

Z odôvodenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri
nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný,
t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne
musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v

rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z
nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovaťza rozporné s čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis mutandis
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19.6.2008). 6) Navyše, súd napriek tomu, že skutkový
dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie

úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých
vystupuje ona a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri
dodržiavaní jej práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd
vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa totižto stráca podstata tohto práva
- poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd

dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7) Nesúhlasí však ani s tvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak
by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený
plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre
nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup

exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8)
Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp., pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní

pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, ju nepoučil podľa §120 ods.4 O. s. p. a neoznámil
jej, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie
dôkazy. 10) Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti

súvisiace s prieťahmi v konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby
škoda ďalej narastá. Tieto dôkazy ona nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani
neskôr, pretože nebola súdom poučená a informovaná, ako to uvádza vyššie v texte. 11. K oboznámeniu
sa so ZP č.1/2014 o výške vzniknutej škody (Uvedená argumentácia nie je súčasťou odvolania proti
rozsudku o žalobe označenej ako ISTINA RS). a) Predložila ako dôkaz o vzniku škody ZP č.1/2014,

ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným ZP je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na ňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie
jej majetku a to v posudku určenej výške. b) Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že
nepreukázala, že by jej postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že
bližšie nešpecifikovala jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia

omeškania exekučného súdu, nakoľko určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o
jej vzniku, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým ZP. Zo
ZP totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli ňou vynaložené v súvislosti so správou a
vedením pohľadávky. Súčasťou ZP sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného
súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových „nákladov“, „nákladov“ na tlač, nákladov

na úpravu informačného systému, „nákladov“ na poštovné a „nákladov“ na telekomunikačné služby. c)
Nemožno sa napokon nevyjadriť ku skutočnosti, že predložila ZP až po roku a pol od podania žaloby na
súde. V tejto súvislosti dáva do pozornosti samotný ZP, z ktorého vyplýva, že zadala jeho vypracovanie
ešte l.3.2013. Vypracovanie ZP je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité, a to
aj s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov, že jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Táto

skutočnosť je objektívnou skutočnosťou, ktorú nevie ovplyvniť. Uvedená zložitosť veci predstavuje aj
zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou,
ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navyše vzhľadom na plynutie
premlčacích dôb bola nútená svoje nároky uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedela výšku škody
určiť len odhadom, a nebol priestor na získanie ZP. d) V konaní tak boli preukázané všetky zákonné

podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného
postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné
rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom.
K nematkovej ujme 1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy

SR, ako aj práv na prejedanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods.l Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Ústavný súd rovnako tak stanovil, že ona má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor
alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátnehoprávnehozákladu.2)Predsasámsúdzistil,žeonávrhunebolorozhodnutévzákonomstanovenomčase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody! 3) Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva,

nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobkyni.
Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd
v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti
vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie. S takýmto odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva
boli porušené prekročením zákonnom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného

dokazovania! Preto: a) Sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si ona
zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; b) Sú irelevantné úvahy súdu o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť
vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom; c) Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní
kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie

exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v jej právnej sfére
nerešpektovaní zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Ona jasne a zrozumiteľne opísala, aké problémy
nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprel aj o podstatnú judikatúru ústavného súdu spojenú s
porušovaním v žalobe označených práv. K návrhu na prerušenie konania 1) Ak bol súdu doručený v

čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jej návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jej práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na ÚS SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. 2) Na podporu uvedeného
tvrdenia poukázala na judikatúru KS (mutatis mutandis Rozsudok KS v Žiline 9Co/174/2014; citovala,

čo v ňom na str.3 uvádza). S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala
zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie.
Súd uznesením z 15.6.2015 uložil žalobkyni, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatila súdny
poplatok za (predmet poplatku) odvolanie, ktorý je 20 € (pol.č.7a sadzobníka súdnych poplatkov).
Voči tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, pričom uznesenie napadla v

celom rozsahu. K dôvodom tohto postoja uviedla: 1) Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Citovala časť znenia (prvú vetu) § 169 ods.1
O. s. p. Výnimky z povinnosti uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169
v ods.2 a 3, pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného
dôvodu je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, pre úplnú absenciu dôvodov jeho vydania. 2.

Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd
k jeho vydaniu môže len hádať. 3. Nedostatok odôvodnenia ako dôvod na zrušenie uznesenia o
uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a konštatoval v množstve vecí,
napr. Krajsky súd v Žiline, napr. v konaní 8Co/295/2013, ktorý zaslala v prílohe. Dôkaz: Uznesenie
Krajského súdu v Žiline 8Co/295/2013 z 30.7.2013. 4. Bol jej vyrubený súdny poplatok vo výške 20 €

za podané odvolanie. Súd však uviedol, že súdny poplatok je vyrubený v zmysle pol.č.7a sadzobníka
súdnych poplatkov zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. 5.
Podľa položky č.7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie

žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie a p. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. 6. Podľa dôvodovej správy
k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák.č.145/95 Z. z. o správnych poplatkoch v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (predmetný návrh zák.
obsahuje legislatívnu zmenu smerujúcu k zavedeniu súdneho poplatku za podanie žaloby), čl. II k bodu

3: Žaloby sa budú spoplatňovať podľa pol.č.1 Sadzobníka súdnych poplatkov. 7. Podľa odôvodnenia
pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov Antona Martvoňa, Otta Brixiho, Daniela Duchoňa a
Ladislava Kamenického k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č.145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač č.145) (schváleným návrhom došlo k zavedeniu spoplatnenia

žaloby paušálnym poplatkom 20 €): V nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 €, čím sa
jednak čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zák. (opatrenia na strane príjmovej časti štátnehorozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto
veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby (položka 1), ale práve ako
paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. 8. Podala odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie

je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Preto nemôže byť
vyzvaná na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. 9. Všetky uvedené právne závery sú v
súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 4Cdo 39/2007 z 29.3.2007 (citovala z neho; rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe
priložila). 10. V prílohe zák.č.71/92 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne

stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. 11. Bola jej v rozpore so
zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ZoSP; poznámka žalobkyne) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemala. Takéto
konanie zo strany súdu predstavuje zásah do jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.46
ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.6 ods.1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.12 ods.1 a čl.13 ods.1 písm. a)
Ústavy SR. 12. V § 1 ods.1 ZoSP je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl.59 ods.2 ústavy, podľa
ktorejdaneapoplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona.Podľauvedenéhoustanovenia
sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a
za úkony štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za

výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že použitie
analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl.59 ods.2 ústavy vylúčené (k
tomu pozri Edmund Horváth: Zákon o súdnych poplatkoch komentár. Bratislava: Iura Edition 2006 s.8,
a n. tiež rozsudok NS SR 4Cdo 39/2007 z 29.3.2007). 13. Úprava poplatkovej povinnosti predstavuje
jeden zo základných aspektov podmieňujúcich právo na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy. Ak

zák. v tomto smere ustanovil pevné a jasné pravidlá umožňujúce prístup k súdu taktiež splnením v
ňom obsiahnutých podmienok, potom tieto podmienky musí akceptovať nielen každý, kto sa dovoláva
práva na súdnu ochranu, ale rovnako a v neposlednom rade aj štát prostredníctvom orgánov súdnej
moci. 14. Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so zák.č.71/92 Zb. ukladaná
poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah

do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.46 ods.1 ústavy, ale rovnako tak aj
porušenie čl.12 ods.1, no najmä čl.13 ods.1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať
zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (m.
m. (Nález Ústavného súdu SR I.ÚS252/05 z 22.3.2006). 15. Súd je pri výkone svojej rozhodovacej
právomoci viazaný čl.2 ods.2 a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 16. Navyše, podľa §18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo
za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď
sa stanú splatnými po 30.9.2012. V danom prípade bola žaloba ňou podaná pred 1.10.2012 konanie
teda začalo pred účinnosťou zák.č.286/12 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č.145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa § 4 ods.1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. 17. Uvedený záver je potvrdený medzi inými, napr.
Okresným súdom Komárno a Okresným súdom Rimavská Sobota, ktorý pristúpil k zrušeniu uznesení

o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie podľa položky 7a. Dôkaz: Uznesenie
Okresného súdu Komárno 8C/842/2012 zo 16.10.2013, Uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota
16C/174/2012 z 3.1.2014. S poukazom na uvedenú právnu argumentáciu žiadala súd, aby s poukazom
na § 210a O. s. p. tomuto odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady a ak tento postup súd nevyužije, žiadala odvolací súd, aby napadnuté uznesenie/výzvu v celom

rozsahu zrušil bez náhrady. 17. S uvedeným sa stotožňuje aj NS SR, ktorý v uznesení sp. zn. 5 M Cdo
14/2007 z 30.06.2008 vyslovil názor, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia
konania. V tomto prípade ide o zužujúci výklad, pričom citoval z jeho odôvodnenia. 18. Vyššie uvedený
právny záver NS SR je v súlade s jeho ďalším publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, a
to uznesením NS SR sp. zn. 6 M Cdo 2/2011 z 10.8.2011, ktorým vyslovuje názor, že v čase začatia

konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené
od súdnych poplatkov. Išlo o vecné oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, ktoré vyplývalo
priamo zo zákona, a teda konanie je od poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Za žiadny procesný
úkon urobený v tomto konaní sa poplatok neplatí. Je preto logické, že ak sa oslobodzuje konanie akocelok, oslobodzuje sa aj odvolacie konanie, čo potvrdzuje § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 o súdnych
poplatkoch. 19. Uvedený záver je potvrdený medzi inými napr. OS Komárno a OS Rimavská Sobota,
ktorý pristúpil k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie

podľa položky 7a a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie výzvu v celom rozsahu zrušil bez
náhrady.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal

odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2
O. s. p., lebo je vecne správne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne a rovnako potvrdil uznesenie podľa § 219
ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne.

Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza:
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré
mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.

Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol
riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.

Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť
známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv
podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS
v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z

29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013
atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden
dôvod predpokladať, že sa tak nestane aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu 2NcC/72/2012 - 15 KS
v Košiciach, ktorým sudkyňa JUDr. Monika Koščová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania
tejto veci.

Vyjadrenie žalovanej z 23.1.2015 (č.l.17-25) k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené 23.2.2015
v spojenom konaní 14C137/2012, čoho dôkazom je fotokópia doručenky (pri č.l. 27), preto nedošlo k
porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom tým, že nemala sa
možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej. Okrem toho stav, že nemala možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu

neustanovila na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní
z 3.3.2015 (č.l.33), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.
Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek

pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.
K odvolaniu žalobkyne voči uzneseniu z 15.6.2015 odvolací súd uvádza na zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia nasledovné:

Pre vznik poplatkovej povinnosti za odvolanie je rozhodujúca právna úprava účinná v čase podania
odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom, teda v danom prípade účinná od 1.7.2014 (odvolanie podané
20.3.2015), čo má za následok vznik poplatkovej povinnosti za odvolanie.
Poplatok za odvolanie sa platí podľa pol. 7a sadzobníka, v rovnakej sadzbe ako za žalobu.Podľa § 5 ods.1 písm. a) zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo
žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods.2 cit. zák. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na
jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok
za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Na účely plnenia poplatkovej povinnosti účastníkov konania však prvostupňová i druhostupňová fáza
konania predstavuje samostatné konania (§ 6 ods.2 prvá veta zák. o súdnych poplatkoch). Konaním na

návrh sa rozumie predovšetkým konanie podľa O. s. p. a to pred súdom prvého stupňa, ale rovnako
i odvolacie konanie a dovolacie konanie. Znamená to, že súdny poplatok sa predovšetkým platí za
podaný návrh v prvom stupni. Ak konanie prechádza do fázy druhostupňovej, treba poplatok zaplatiť
opätovne, a to podľa rovnakej sadzby ako v konaní uskutočnenom na prvom stupni. Ak je teda sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie v jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej
sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní. Na uvedené ust. nadväzuje § 7, v ktorom sa určuje základ

poplatku pri jednotlivých druhoch predmetov poplatkových úkonov. Z ich formulácie je zrejmé, že za
základ poplatku sa považuje vždy predmet konania vo veci samej, teda vo veciach začatých na návrh,
predmet konania určený žalobou (návrhom). Ten je aj predmetom odvolacieho konania, a to v rozsahu,
v akom sa rozhodnutie súdu odvolaním napadá. Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním.
Žalobkyňa podala žalobu na súd 27.9.2012 a vzhľadom na vtedy účinnú právnu úpravu, od zaplatenia

súdneho poplatku za návrh bola oslobodená [§ 4 ods.1 písm. k) zák. o súdnych poplatkoch, účinného
do 30.9.2012, ktorý bol s účinnosťou od 1.10.2012 zrušený]. V prílohe sadzobníka súdnych poplatkov
(pol. 7a) bola určená sadzba súdneho poplatku za tento druh návrhov pevnou sumou vo výške 20 €. Pre
spoplatnenie úkonu je rozhodujúce, kedy návrh (žaloba, odvolanie, dovolanie) bol podaný. Žalobkyňa
odvolanie proti rozsudku súdu podala 20.3.2015, teda v čase keď už boli konania na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
spoplatnené (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Cdo/323/2014 z 28.1.2015).
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spočívajúce v uvedení položky sadzobníka súdnych poplatkov,
podľa ktorej bol poplatok určený je dostatočné, v súlade s bežnou a zaužívanou praxou. Z tlačiva O. s.
p. č.4 (Uznesenie aby poplatník zaplatil súdny poplatok, ktorý by sa vymáhal - § 12 Zák.č.71/1992 Zb.),

ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok je zrejmé, ktorý súd ju vyzval, ďalej
obsahuje označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania
uznesenia, pričom v aplikačnej praxi súdov nie je nič výnimočné, ak sa na rozhodovanie o poplatkovej
povinnosti používajú tlačivá, preto pokiaľ súd na rozhodnutie o súdnom poplatku použil uvedené tlačivo
- uznesenie, je jeho rozhodnutie v súlade s príslušnými ust. O. s. p. a zák., ako aj ustálenou súdnou

praxou (napr. uznesenie 4Cdo 153/2010 z 29.6.2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; ďalej len
NS SR), lebo z jeho obsahu je nepochybné, komu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok, v
akej výške a za aký úkon súdu (okrem slovného vyjadrenia za námietku zaujatosti, obsahuje aj odkaz
na položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov) a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia a
nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom.

Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná
žiadne trovy neuplatnila.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.