Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/103/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244831
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244831.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: A. E., nar.
XX. X. XXXX, bytom I. X, N.-XXXXX L., U. E. A., zastúpený advokátskou kanceláriou FUTEJ &
Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Národnou
bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. decembra 2014, č. k. 12C 207/2011-524, na
odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. januára 2015, č. k.
12C 207/2011-559 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. januára 2015, č. k. 12C
207/2011-561, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Odvolacísúdnapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňazodňa27.januára2015,č.k.12C207/2011-559
p o t v r d z u j e.

Odvolacísúdnapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňazodňa27.januára2015,č.k.12C207/2011-561
p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporkyni povinnosť zaplatiť mu sumu 10.063,14 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.
4. 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a vecne tým, že navrhovateľ v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporkyne,
ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Poukázal

na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002 schválil PODIELOVÉMU
DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej „Družstvo“) Prospekt investície, pri ktorom Družstvo
požiadalooschváleniejehododatkuspolusprílohouatozápisnicouzriadnejčlenskejschôdzeDružstva
zo dňa 9. 1. 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť
projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13. 5. 2003 oboznámil
o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať

pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt,z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale
nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu

o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných

analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu
vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods.
1, ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. 4. 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP
zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila

mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods.
1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie
investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods.
1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s poukazom na výpoveď obchodníka s cennými
papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo požiadalo listom zo dňa 15. 4. 2010

Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu
na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s
cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné a listom zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo
Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi,
pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia

finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého stupňa taktiež zistil, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12. 7. 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1
písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania
s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže
na základe najmä oznámenia Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov

obchodníka s cennými papiermi a rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným
Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV-274/2011, odobrala
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa §
156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2
a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila

konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti
stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7.
12. 2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. 7. 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s §

128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte
investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že majetok
vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na
98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., pričom v zmysle prijatej investičnej stratégie

v Prospekte investície by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na
celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s. na celkových
aktívach predstavovala 91,45 % a teda Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný a
Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné aby sa v aktívach družstva nachádzali finančné
nástroje aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu

rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava
I uznesením zo dňa 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010-21, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5. 5. 2011,
vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu bol ustanovený G.. G. M.
s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že členstvo navrhovateľa v družstve
zaniklo dňa 30. 3. 2011 za súčasného vzniku nároku na vyrovnávací podiel v sume 10.063,14 eur,

splatný do 30. 9. 2011, ktorý si ako pohľadávku prihlásil v konkurznom konaní vedenom na majetok
Družstva. Predmetná pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá a navrhovateľ sa v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6Cbi 108/2011, ktoré nie je doposiaľ právoplatne
skončené, domáha na základe incidenčnej žaloby určenia pravosti jeho pohľadávky. Z takto zistenéhoskutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že navrhovateľ nepreukázal žiadnu zo zákonných
podmienok pre založenie zodpovednosti odporkyne, teda nesprávny úradný postup, existenciu škody
a ani príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom. K nesprávnemu

úradnému postupu odporkyne spočívajúcom v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých
do Prospektu investície a následného oneskorenia zákazu činnosti Družstva uviedol, že dohľad
NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný
zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Družstvo bolo oprávnené vypracovať podnikateľský
plán pre svoje podnikanie a následne tiež prospekt investície, ktorý bol na základe žiadosti Družstva

schválený Úradom pre finančný trh. Úrad pre finančný trh nebol povinný preverovať pravdivosť ani
hodnovernosť údajov uvedených v prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt investície. Podľa
§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z. za pravdivosť údajov v prospekte investície zo zákona
zodpovedá a zodpovedal štatutárny orgán vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Dohľad
nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt vykonával v obmedzenom, resp.

vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom a to zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím
verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, § 127 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z.), aktuálnosť prospektu investície
počas lehoty platnosti - trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt (§ 130 zák. č. 566/2001 Z.z.), splnenie povinnosti predložiť na posúdenie

oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie zákazu poskytovať úvery a pôžičky
z peňažných prostriedkov zhromaždených od verejnosti (§ 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z.z.). Až od
1.6.2010 išlo aj o dodržiavanie schváleného prospektu investície (novelizovaný § 129 ods. 3 zákona č.
566/2001 Z.z.).NBS v súvislosti s výkonom dohľadu nad Obchodníkom s CP v roku 2007 boli predložené
aj údaje o štruktúre majetku družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006 pričom boli zistené nedostatky v

oblasti dodržiavania prospektu investície. Podľa zákona č. 566/2001 Z.z. v relevantnom znení účinnom
v roku 2007, však nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržiavanie
prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť v predmetnom období
nebola vyhlasovateľovi uložená zákonom. NBS ako štátny orgán môže podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a

teda nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť kompetencie nad rámec zákonnej úpravy.
Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom
prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak štatutárny
orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k
Prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri

plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Štatutárny orgán Družstva počas
celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§128
ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok
aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt
výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb,

ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.); NBS nemala právomoc
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15.4.2010, kedy požiadalo o
preskúmanie postupu Obchodníka s CP, nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp.
nedostatky v činnosti Obchodníka s CP. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.4. do 6.5.2010
NBS zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových

hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych
ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho
údajov. NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Ako
vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť NBS
sícepredložilo,tátovšakneobsahovalavšetkynáležitostipodľazákonač.747/2004Z.z.,pričomrovnaké

nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek
viacnásobnémupredĺženiulehotynadoplneniežiadostiadodatkuodstránenéakonaniebolozastavené.
Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.
za porušenie ust. § 129 ods. 3 cit. zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011 č.
ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS

konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd v jej postupe nezistil nesprávny úradný
postup. K nesprávnemu úradnému postupu žalovanej spočívajúcemu v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov súd prvého stupňa uviedol,
že predmetom konania je nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu, a nie Obchodníka sCP. Odporkyňa nebola v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s Obchodníkom s CP. Účastníkom
takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto
právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom s tým, že dohľad NBS bol

limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci
predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade, sa vzťahovali
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade k Družstvu ako vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon
Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS

na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v
oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka
2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase
na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. NBS, ako štátny orgán, ktorého
činnosť je všeobecne regulovaná čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob
stanovený zákonom a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na

stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu
tohto stavu. NBS v danom období (po 24.8.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie,
pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa §
144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície
po 1.6.2010. K nesprávnemu úradnému postupu žalovanej spočívajúcemu v prijatí nedostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči
Družstvu súd prvého stupňa uviedol, že z listinných dokladov - rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo
výške 500.000,- Sk (rozhodnutie z 8.1.2008 č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie
z 20.8.2008 č. OPK-9750-5/2007), je zrejmé, že NBS činnosť Obchodníka s CP sledovala a
nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade

totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred
NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty
alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má
pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi Obchodníkom s CP
a Družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo

všetky dostupné informácie o činnosti Obchodníka s CP, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho
povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani
povinnosti samotnej žalobkyne, ktorá sa ako členka Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje
práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom, v zmysle zásady "práva patria bdelým" a zamedziť
tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. V

súvislosti s otázkou existencie škody, ako ďalšej podmienky pre úspešné uplatnenie práva na náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ sa ako
bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu, a z ktorého mu vzniklo právo na vyplatenie
vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k
nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe

vyrovnacieho podielu s tým, že navrhovateľ si pohľadávku voči Družstvu síce uplatnil v konkurznom
konaní vyhlásenom na majetok Družstva, avšak v čase rozhodovania súdu nepreukázal bezúspešnosť
uplatňovania svojich práv voči družstvu, pričom toho času nie je možné ustáliť majetok Družstva, s
ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom vzťahu, a z ktorého majetku by mohla byť uspokojená jeho
pohľadávka uplatňovaná v prebiehajúcom konaní o náhradu škody za nesprávny úradný postup, a to i

po skončení konkurzného konania. Z tohto dôvodu nemohol súd prvého stupňa ustáliť, či a najmä v akej
výške vznikla navrhovateľovi škoda, ktoré okolnosti sú rozhodné pre konanie o nároku na náhradu škody
voči štátu. Na podporu svojej argumentácie súd prvého stupňa poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo 199/2005 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1404/2004, v zmysle
ktorých nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní

úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal a je povinný ho vydať a preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal
ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie
sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu a tým

ani predpoklad existencie škody. Za nepreukázanú označil súd prvého stupňa aj existenciu príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, odôvodnil právne článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskejúnie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu
dvoru Európskej únie, nakoľko nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni a navrhovateľ nežiadal o
výklad platnosti právneho aktu Európskej únie a zároveň mal za to, že zodpovedanie prejudiciálnych

otázok navrhovateľa nie je pre rozhodnutie súdu potrebné. Súd prvého stupňa uviedol, že do zák.
č. 566/2001 Z. z. bola transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ zo dňa
4. 11. 2003 a jej účel je vyjadrený v čl. 1 ods. 1, podľa ktorého jej účelom je zosúladiť požiadavky
na vypracovanie, schvaľovanie a zverejňovanie prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke
cenných papierov alebo pri ich prijatí na obchodovanie na regulovanom trhu nachádzajúcom sa alebo

pôsobiacom v rámci členského štátu. Na účely tejto smernice sa za cenné papiere považujú prevoditeľne
cenné papiere definované v čl. 1 ods. 4 smernice Rady č. 93/22/EHS zo dňa 10. 5. 1993 a patria k
nim a/ akcie akciových spoločností a iné cenné papiere rovnocenné akciám akciových spoločností, b/
dlhopisy alebo iné formy dlhových cenných papierov, ktoré sú obchodovateľné na kapitálovom trhu a
c/ všetky ostatné cenné papiere, s ktorými sa bežne obchoduje a ktoré dávajú právo na nadobudnutie
takýchto prevoditeľných cenných papierov prostredníctvom upísania alebo výmeny, alebo ktoré dávajú

právo na peňažné vyrovnanie, okrem platobných prostriedkov. Mal za zrejmé, že navrhovateľom
označená smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa 4. 11. 2003 sa primárne
aplikuje na prospekt zverejňovaný pri verejnej ponuke cenných papierov a ich prijatí na obchodovanie.
Uviedol, že nakoľko označená smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku a týkala sa
primárne oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovania pri verejnej ponuke cenných papierov a nie

pri verejnej ponuke majetkových hodnôt a bola transponovaná v jej súlade, vo vzťahu k prejednávanej
veci je irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými navrhovateľom v návrhu na začatie prejudiciálneho
konania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie istiny

10.063,14 eur s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/

O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, resp.
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že odporkyňa nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným

atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a teda orgány verejnej
moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich
postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode
na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie odporkyne ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa odporkyne len formálny, resp., že takýto je jeho obsah

podľa výkladu odporkyne, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom
investícií nedefinoval a postup odporkyne bol svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporkyňu
z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporkyne, že upozornila Družstvo, že
vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva

posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a
nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením
zákonných povinností odporkyne, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený
zák. č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa,
že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo

v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporkyne vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu
a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť
dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt
donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných

papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných
papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo stranyNárodnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporkyňa v priebehu celého konania tvrdila opak, a
preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,

vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k

ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
B.. Q. C., V.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,

investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.

a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, B.. M.
Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že odporkyňa naďalej akceptovala stav, že
celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom
konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj

výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po
vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Mal za

to, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými
papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom
odporkyňa svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už
nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu odporkyňa svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že odporkyňa tým, že

dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala
činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva
tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou
Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že odporkyňa svojím rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011,
č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z

dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že odporkyňa ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu
až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa
27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo

prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006
z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm.
b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006,

avšak odporkyňa voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. V
ďalšom navrhovateľ uviedol, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti
podania žaloby, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu,
ktorý jediný je podľa názoru odporkyne, ako aj prvostupňového súdu, povinný mu dané plnenie vrátiť s
tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Mal za to, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania asúčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietol, že zo
zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého

stupňa, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.
s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp.
zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutej časti potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného súdu
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám navrhovateľa, a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Taktiež uviedla, že navrhovateľ sa účelovo

snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutí vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu
a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje.
Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho
nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie

Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Taktiež
poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny

výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermidodržiavalazákonnépravidlá,zakotvenéustanoveniamizákonaodohľadeazákonaocenných
papieroch. Bola názoru, že navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej

zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za
také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré
zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. §

129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom
informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu sa

vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal

v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcichvýnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Ďalej uviedla,

že mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových
hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo
akovyhlasovateľverejnejponukymajetkovýchhodnôtzverejňujefinančnésprávyvzmyslebývaléhoust.
§ 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie odporkyňa nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o

cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s
tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia,
pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so
zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Zároveň uviedla, že v
zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité

listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,
nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým,
že v súlade s ust. § 121 O.s.p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu
z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp.
zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne

známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporkyni je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE, Poľná 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze vyhlásenom
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa
5. mája 2011, pričom na základe žiadosti navrhovateľa o zrušenie členského podielu v Družstve došlo
k zrušeniu jeho členstva a navrhovateľovi vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške
10.063,14,- eur, ktorý si navrhovateľ prihlásil ako pohľadávku v konkurznom konaní vedenom na majetok

Družstva.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. 6. 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná 1, Bratislava, (ďalej „obchodník s cennými
papiermi“),akoobhospodarovateľomuzavretáZmluvaoriadeníportfóliapodľaust.§43zák.č.566/2001

Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať

cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. 3. 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c

ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť jej škodu v sume
10.063,14 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4. 2011 do zaplatenia, ktorý mu mal vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, ktorý spočíval v

tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď
Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1
v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. 12. 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany

Národnej banky Slovenska po 24. 8. 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska
pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. 8. 2008 do 4. 3. 2011,

kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila,
že navrhovateľ nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s
cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.

514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),

bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,

že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,

t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne

očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.Nevyhnutnýmpredpokladomprezáverotom,žepostupodporkynevpreskúmavanejvecibolnesprávny,
je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že odporkyňa tento postup
nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup odporkyne mal spočívať aj v tom,

že odporkyňa oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
odporkyne ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa,
predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení,

že povinnosťou odporkyne bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. 1. 2009 na
základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v spojení
s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a preto sa na odporkyňu nemohla
vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t.

j. pred 1. 1. 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť Družstva
aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany odporkyne v tomto smere z
dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. 6. 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo
od 31. 12. 2006 do 1. 6. 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla odporkyňa skúmať ani

túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt
investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti odporkyne v oblasti skúmania
rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani
odporkyni z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej

(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností odporkyne a štát
by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup odporkyne iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal
mylným,zasahujúcimdozákladnýchprávnavrhovateľa,ktorývšaknemôževychádzaťztoho,akotakýto
postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť odporkyni pri
aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je

proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii
zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient

obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je
podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do
rozhodnutia odporkyne zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s

cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s
cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého
bola navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými

papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach odporkyne
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu odporkyne k obchodníkovi s cennými

papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a
vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím
zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške
9.958,18eur(300.000,-Sk)anáslednerozhodnutímzodňa21.12.2010, č.ODT-8305-5/2010,ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací

súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe odporkyne, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí odporkyne, nakoľko

nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

odporkyňa svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala
v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho
excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd,
a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup odporkyne bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ odporkyňa zisťovala podmienky a predpoklady
pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady
(dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od odporkyne

navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporkyni. V daných
prípadochišloočinnosťpriamosmerujúcukvydaniurozhodnutíaprípadnénesprávnostiavadypritomto
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ
v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup odporkyne.

Odvolací súd má za to, že pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že odporkyňa pred svojím
rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať
v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so
zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia. Navrhovateľ tvrdený nesprávny
úradný postup odporkyne v konaní nepreukázal, pričom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že

nedostatočnosť opatrení prijatých odporkyňou, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa
jeho subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č.
k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. 5. 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd

uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ si pohľadávku,
ktorá je predmetom tohto sporu uplatnil v prebiehajúcom konkurznom konaní, škoda mu preto ešte
nevznikla, a preto nemôže byť ani daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od

štátu by mohol navrhovateľ úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal
jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu
s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalšípredpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie
Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo

Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanou odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva,

že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal

a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

Napadnutým uznesením zo dňa 27. januára 2015, č. k. 12C 207/2011-559 súd prvého stupňa

navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za
odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedol, že predmetom konania je jeho nárok
na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zák. č.
514/2003 z. z. a konanie sa začalo do 30. septembra 2012 a na toto konanie sa vzťahuje s poukazom
na ust. § 18ca v spojení s § 4 ods. 4 zák. o súdnych poplatkoch neobmedzené vecné oslobodenie
od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych

poplatkoch. Mal za to, že súd prvého stupňa postupoval pri vyrubovaní súdneho poplatku nesprávne,
keď nezohľadnil to, že vecné oslobodenie sa vzťahuje na toto konanie ako celok bez ohľadu na to,
kedy bolo odvolanie podané, nakoľko právne relevantné je to, že konanie sa začalo v čase, kedy bolo
toto konanie vecne oslobodené. Na podporu svojej argumentácie navrhovateľ záverom poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. apríla 2014, č. k. 4Co 128/2014-310 v skutkovo i

právne totožnej veci.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie

poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba
poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestov,akjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesatýmkonanienajednomstupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,

účinného ku dňu podania návrhu.Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony
vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l,

2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a
doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní
ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak

je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby
sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za
podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný

vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods.
l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom) s účinnosťou od 1. 1. 2006 zákonom č. 621/2005 Z. z.. S účinnosťou od 1. 7. 2007

bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 1. 10. 2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z.
z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka
presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho
poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný
nárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným
orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť

s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho
nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému navrhovateľovi v rámci
náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú
spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov

(ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, ak nie
je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka poplatky
podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona č.
71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009). Za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradnýmpostupomjeurčenáosobitnásadzba,vsume20eur(položkač.7asadzobníka;od1.10.2012).
Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, ako správne uviedol aj navrhovateľ v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu,
koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25. novembra 2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).V posudzovanej veci sa navrhovateľ žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2011 domáhal
náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a dňa 7. 1. 2015 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého
stupňa zo dňa 10. decembra 2014, č. k. 12C 207/2011-524.

Od 1. 10. 2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov a preto pokiaľ aj navrhovateľ podal návrh na začatie konania pred dňom 1. 10. 2012, jeho
časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 1. 10. 2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012, a preto navrhovateľovi vznikla
povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom
v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej
sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1. 10. 2012), pričom za irelevantnú je potrebné
považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 1. 10. 2012,
sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(navrhovateľovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo
dňa 10. decembra 2014, č. k. 12C 207/2011-524 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný
a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto

pre splnenie poplatkovej povinnosti. K rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, na ktoré navrhovateľ v
odvolaní poukazoval, odvolací súd uvádza, že rozhodnutím iného senátu odvolacieho súdu v obdobnej
veci odvolací súd nie je viazaný (§ 135 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok

odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19. júna
2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre
ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie

práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi
uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne

správne potvrdil.

Napadnutým uznesením zo dňa 27. januára 2015, č. k. 12C 207/2011-561 súd prvého stupňa
navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za
vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní v sume 38,60 Eur (3,- eur za podanie doručené súdu dňa

25. 1. 2013 v rozsahu 4 strán, 5,60 eur za podanie doručené súdu dňa 30. 1. 2013 v rozsahu 56 strán a
30,- eur za podanie doručené súdu dňa 17. 06. 2014 v rozsahu 300 strán). Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne položkou 20a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov.

Ajprotiuvedenémuuzneseniupodalnavrhovateľvzákonnejlehoteodvolanie,ktorýmnavrholnapadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa pre nesprávne právne posúdenie zrušiť a konanie o vyrubenie súdneho
poplatku zastaviť. Uviedol, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov a elektronických podaní nie je povinný
zaplatiť vzhľadom na na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb.. Poukázal pritom na rozhodnutieNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5M Cdo 20/2010, z ktorého vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov
(či už osobné alebo vecné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na
všetky položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, ako aj na uznesenie Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 31. júla 2012, č. k. 5Co/313/2012-131. Záverom dodal, že podania boli
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto ich podľa § 42 ods. 1 O.s.p. nebolo potrebné
doplňovať v potrebnom počte rovnopisov.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení

účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vloženánovelouzák.č.71/1992Zb.vykonanouzákonomč.273/2007Z.z.,ktorýnadobudolúčinnosťdňa
1. 7. 2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm.

k/, podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň
bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo
za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené

od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým
je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za konanie súdu, tak
by sa jeho sadzba týkala konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ). Keďže v danom
prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie od jeho platenia
sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30. 9. 2012. Vychádzajúc teda z názoru

Najvyššieho súdu prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5M Cdo 20/2010 je navrhovateľ oslobodený
od všetkých poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté
do 30. 9. 2012. V prejednávanej veci bol poplatok vyrubený za vyhotovenie rovnopisov elektronických
podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v roku 2013 a v roku 2014, teda po termíne 30. 9. 2012.
Navrhovateľ je preto povinný zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané
zaručeným elektronickým podpisom, a preto mu nevzniká poplatková povinnosť (zrejme odvolateľ
mal na mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkoch). Nebolo sporné, že
podania navrhovateľa doručené súdu boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd

však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu
podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona (viď položka 20a sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov
podľa § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným
elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal

náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené
však nezbavuje povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil aj uznesenie,

ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na

ich náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.