Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2CoE/63/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215207540
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215207540.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členiek
senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD. a JUDr. Lenky Kováčovej, v exekučnej veci
oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: XX XXX
XXX, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka so sídlom Bratislava, Martinčekova 13,
proti povinnému: V. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., S. XXXX/X, o vymoženie sumy 1.433,55 eur s

príslušenstvom, trov rozhodcovského konania, trov právneho zastúpenia a trov exekúcie, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 10Er/647/2015-20 zo dňa 26. októbra
2015, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Komárno, ako súd prvej inštancie, zamietol žiadosť súdneho

exekútoraJUDr.Ing.JánaGaspera,PhD.,ExekútorskýúradRimavskáSobota,KálmanaMikszatha268,
zo dňa 20.04.2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vedenej pod sp. zn. 10Er/647/2015
(EX 5127/2015). Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len "Exekučný poriadok"), § 35, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Zákon o rozhodcovskom konaní"), § 39, § 52 ods. 1 až

4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení zákona
č. 568/2007 Z. z. (ďalej len "Občiansky zákonník"), § 2 písm. a) č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov a § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom podaným zo dňa 15.03.2015 domáhal u súdneho

exekútora vymoženia pohľadávky voči povinnému, na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2014-2944 zo dňa
28.03.2014. S poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 105/2011, 3 Cdo 122/2011
a 3 Cdo 146/2011 preskúmal najmä zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 25.09.2008, ktorá
bola uzatvorená medzi spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s. (predchodcom oprávneného) a
povinným, ako aj príslušné všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s. Zistil, že článok II. bod 5 zmluvy

obsahuje súhlas dlžníka s návrhom banky riešiť spory pred Stálym rozhodcovským súdom, pričom
článok IX. bod 3 všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. obsahoval znenie rozhodcovskej
doložky. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným
bol právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda bolo potrebné ho posudzovať i v kontexte
ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie
bol toho názoru, že v danom prípade nebolo možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za

platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, žeznemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na
vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná
doložka teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je
podľa Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že nešlo o
individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by spotrebiteľ (povinný) bol zvlášť upozornený, ktoré
by bolo s ním zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj

súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno, podľa názoru súdu, považovať zároveň aj za
prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a
individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný.
Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s
ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok.

Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom. Súd prvej inštancie na
základe uvedeného žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zmeny
a vyhovenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie
prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia tým, že skúmal aj iné listiny
ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, že súd prvej inštancie
bol oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Zdôraznil, že prekročením

zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu a skúmaním rozhodcovskej doložky, súd prvej
inštancie dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Exekučný súd bol oprávnený skúmať
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach, pričom o platnosti
rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola opätovne posúdená. Namietal ďalej, že súd svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a

nasl. zák. č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS
499/2012 a PL. ÚS 21/08. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia čl. II. bodu 10 Všeobecných obchodných
podmienok, VÚB, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá
povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je
klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku, pričom klient rozhodcovskú doložku

neodmietol. Tiež uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 OZ, porušil § 153
ods. 1 OSP a nijako sa nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho
istého stupňa. Taktiež vyjadril nesúhlas s tým, že súd prvej inštancie konštruoval nový skutkový stav
bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu.
OSP ani Exekučný poriadok, ani zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú žiadnu oporu pre záver,

že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci
samej a teda, vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Oprávnený
namietal tiež aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a
judikatúry Európskeho súdneho dvora súdom prvej inštancie. Záverom uviedol, že súdy svojim konaním
neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. V

tomto smere argumentoval dôvodmi uvedenými v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 23/2013.

3. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu,
ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné a preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

4. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Exekučného poriadku ako aj Občianskeho

súdneho poriadku, ktorý však bol dňom 1. júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom. Súd prvej
inštancie napadnuté uznesenie vydal ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým
bol Občiansky súdny poriadok. Odvolací súd, ktorému bola predložená vec na rozhodnutie o odvolaní
dňa 28.10.2016, rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, postupoval vsúlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Exekučný poriadok bol s účinnosťou od 1. júla 2016 v ustanoveniach § 9a a § 9b novelizovaný
zákonomč.125/2016.Z.z.oniektorýchopatreniachsúvisiacichsprijatímCivilnéhosporovéhoporiadku,
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o z zmene a doplnení niektorých
zákonov.

6. Podľa § 9a ods.1 až 4 Exekučného poriadku: (1) Ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto
zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. (2) Ustanovenia Civilného
sporového poriadku o odpustení zmeškania lehoty, prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch
procesnej obrany, koncentrácii, neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach sa v konaní
podľa tohto zákona nepoužijú. (3) Na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá
ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na

odklad exekúcie. (4) Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a
konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 30.03.2015, kedy bol
súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi, PhD. doručený návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2014-2944 zo dňa 28.03.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 11.06.2014 a vykonateľnosť dňa 14.06.2014. Súdu prvej inštancie bola dňa 28.04.2015 doručená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie,exekučnýtitul,zmluvaoposkytnutíspotrebnéhoúveruuzavretejmedziprávnympredchodcom
oprávneného (Všeobecná úverová banka, a.s.) a povinným dňa 25.09.2008, všeobecné obchodné

podmienky VÚB, a.s. a plnomocenstvo. Súčasťou zmluvy o poskytnutí flexipôžičky boli aj všeobecné
obchodné podmienky VÚB, a.s., ktoré v článku IX. bod 3 obsahujú znenie rozhodcovskej doložky.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj

správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací
súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací
súd tieto dôvody opakoval.

9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez

návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva (doložka) medzi zmluvnými stranami bola uzavretá
platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej
rozhodcovskej zmluvy (doložky), prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných
právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou (doložkou) viazaná.

10. Nemožno sa preto stotožniť s námietkou oprávneného, že by súd prvej inštancie ako exekučný súd
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom.
11. Súd prvej inštancie správne posúdil zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru ako spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľská zmluva je teda každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 Občianskeho

zákonníkazaspotrebiteľasapovažujefyzickáosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanieobsahuzmluvyalebojejzmeny.Zmluvaoposkytnutíspotrebnéhoúveruuzavretáprávnym
predchodcom oprávneného (Všeobecnou úverovou bankou, a.s.) a povinným túto

charakteristiku spĺňa. Znenie tejto zmluvy povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko bola pripravená už vopred
pre veľký vopred neznámy počet spotrebiteľov.12. Občiansky zákonník v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a
rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda podstatné, či spotrebiteľ (povinný) mal
možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V

tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú
vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy je zrejmé,
že ide o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na
spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k
tzv. voľbe práva.

13. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že rozhodcovská doložka obsiahnutá
v článku IX. bod 3 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s., bola správne posúdená ako
neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy, pretože akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na
jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní
ide práve o tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnému ako spotrebiteľovi bolo zároveň
týmto postupom odňaté jeho právo brániť sa a podať žalobu, prípadne akýkoľvek iný opravný prostriedok
na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky).
Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutiesostatnýmiobchodnýmipodmienkamioprávneného.Malmožnosťzmluvuakocelokodmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým obchodným zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.

14. Odvolací súd tak zhodne ako súd prvej inštancie prijal záver, že predmetný exekučný titul je v
rozpore so zákonom, nakoľko celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok
je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent
rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Odvolací súd výkon práv oprávneného podľa

predmetnej rozhodcovskej doložky považuje za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou
ochrany spotrebiteľa. V danom prípade tak súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade
exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku)
ani nemal byť vydaný, pričom rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov
konania. Súd prvej inštancie preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu je rovnako irelevantná i námietka oprávneného o nesprávnom
právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko ust. § 93b
ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy nezbavovalo

právneho predchodcu oprávneného (Všeobecnú úverovú banku, a.s.) povinnosti predložiť povinnému
návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že
povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov
výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a
zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právny

predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávneným doložený
listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súd prvej inštancie správne konštatoval neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky.

16. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zistil, že dojednanie rozhodcovskej doložky je v danej veci

treba považovať za neplatné, pretože ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi oprávneného uvedenými v podanom odvolaní, poukazujúc
i na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej, pri odôvodnení súdneho
rozhodnutia sa nevyžaduje, aby na každý aj bezvýznamný argument strany, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia (viď. uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo 216/2012 a nález Ústavného súdu SR III.

ÚS 119/03-30).

17. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).