Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/151/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712209456
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712209456.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa S.. O. Č. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v Š. XXX
zastúpeného advokátkou JUDr .Vierou Kolibášovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Michalovciach
na Námestí slobody 13 proti odporkyni P.. E. Č. nar. X.X.XXXX bývajúcej v Š. XXX zastúpenej
advokátkou JUDr. Ivetou Fejlekovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Michalovciach na Námestí
Osloboditeľov 25 v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k

maloletej E. Č. nar. X.X.XXXX zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Saleziánov 1, Michalovce o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z
19.3.2013č.k.2P186/2012-70vspojenísdopĺňacímrozsudkomz12.2.2014č.k.2P186/2012-102takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zverení maloletej E. Č. nar. X.X.XXXX
do osobnej starostlivosti matky, o zastupovaní a spravovaní jej majetku, o určení výživného a úprave
styku otca s maloletou E. a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom z 19.3.2013 č.k. 2P 186/2012-70 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z
12.2.2014 č.k. 2P 186/2012-102 manželstvo navrhovateľa S.. O. Č. nar. XX.XX.XXXX a odporkyne E. Č.
rod. Č. nar. X.X.XXXX uzavreté 27.10.2001 v Šamudovciach zapísané v knihe manželstiev Matričného
úradu Žbince zväzok 3 ročník 2001 na strane 54 poradové číslo 9 rozviedol. Na čas po rozvode zveril
maloletú E. Č. nar. X.X.XXXX do osobnej starostlivosti matky, ktorá je oprávnená a povinná maloleté

dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, otca zaviazal prispievať na výživu dieťaťa 150 € mesačne
vždy do 25. dňa toho ktorého mesiaca dopredu k rukám matky od právoplatnosti rozsudku a styk otca s
maloletou upravil bez obmedzenia. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na ich náhradu.

Proti výrokom rozsudku upravujúcim rodičovské práva a povinnosti, t.j. voči výrokom o zverení maloletej

do osobnej starostlivosti matky, o povinnosti otca prispievať na výživu maloletej 150 € mesačne a o
styku otca s maloletou bez obmedzenia, podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov, že od
začiatku navrhoval, aby súd zveril maloletú E. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorú
za daných okolností považuje za optimálnu, nakoľko rovnako ako matka aj on má záujem o výchovu
dcéry a je toho názoru, že na striedavú osobnú starostlivosť majú s matkou rovnaké predpoklady a
táto forma starostlivosti by bola aj v záujme maloletej E.. Konštatoval, že rozhodovanie v predmetnej

veci je veľmi náročné a nie je ľahké posúdiť vec objektívne, keďže každý z účastníkov má na vec svoj
uhol pohľadu a každý z rodičov sa domnieva, že jeho názor je pre dieťa ten najlepší. Vyjadril názor,
že spôsobilosť obidvoch rodičov vychovávať maloleté dieťa a ich záujem o osobnú starostlivosť je v
tomto prípade splnená, pretože obaja sú spôsobilí vychovávať maloletú dcéru, majú vytvorené približne
rovnaké bytové, pracovné, finančné a v podstate aj osobnostné predpoklady, pretože bývajú spoločne
v rodinnom dome, ktorý postavili, resp. zrekonštruovali a obaja sú štátni zamestnanci v podstate s

rovnakými príjmami. Konštatoval, že obaja sa zhodli v tom, že ich vzájomné vzťahy s dcérou sú
veľmi dobré, keď uviedol, že odporkyňa je dobrá matka a naopak odporkyňa vo výpovedi uviedla, žeotec má s maloletou vytvorený veľmi dobrý vzťah. Obidvaja potvrdili záujem o osobnú starostlivosť o
maloletú E.. Poukázal na to, že maloletá sa na sedení s pracovníčkami Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Michalovce jednoznačne vyjadrila tak, že má vytvorený pevný citový vzťah k obom rodičom a

prejavila potrebu byť s nimi oboma a po vysvetlení jednotlivých foriem starostlivosti, najväčší záujem
prejavila o striedavú starostlivosť, aj keď nie s presne stanovenými termínmi, ale podľa jej potrieb. To,
že maloletá mala takúto predstavu, pripisuje jej veku a nepovažuje to za smerodajné pre jej zverenie
do výchovy matky. Nepovažuje za správne, že kolízny opatrovník, ktorý má hájiť záujmy a práva
maloletého dieťaťa, sa nevyjadril k skutočnostiam prejednávaným na pojednávaní 19.3.2013, vrátane

jehonávrhunanariadenieznaleckéhodokazovania,resp.neprezentovalanisvojezáverečnéstanovisko
predvyhlásenímrozsudku.Vyjadrilnázor,žemaloletáabypochopilanutnosťpravidielstriedavejosobnej
starostlivosti rýchlo a dokonca, ako to bolo prezentované aj na poslednom pojednávaní, bol by pre ňu,
ako pre dospievajúceho jedinca pomaly v pubertálnom veku, takýto model viac ako žiaduci. Rovnako
zdôraznil, že jeho pozícia ako otca, ktorému nebola maloletá zverená do výchovy, je rozhodnutím
súdu jednostranne znevýhodnená a negatívne podporuje matku v presadzovaní jej názorov na výchovu

maloletej a na fungovanie domácnosti ako takej, pretože táto domácnosť, ako uviedol, existuje a musí
fungovať aj po rozvode manželstva. Aj keď prvostupňový súd jeho návrh na vykonanie znaleckého
dokazovania znalcom z odboru psychológie a psychiatrie neakceptoval, považuje tento dôkaz v danom
spore za rozhodný. Ako už bolo v priebehu konania uvedené, maloletá už bola zo zdravotných dôvodov
u psychológa a tento jej zjavne pomohol, keďže zdravotné problémy, ktoré mala, ustúpili. Rozhovor s

odborníkombytedamaloletejmohollenpomôcťaniejejpoškodiť,keďžecelúsituáciuvnímaveľmicitlivo
a prichádza do veku, kedy je jej usmernenie odborníkom viac ako žiaduce. Prvostupňový súd pôvodne
nariadil výsluch maloletej, ale nakoniec vychádzal zo záverov referátu poradensko-psychologických
služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach. Podľa jeho názoru výsluch maloletej
pred súdom je pre ňu väčším stresom ako pohovor s odborníkom z odboru psychológie, či psychiatrie,

keďže na súde môže dôjsť ku konfliktu lojality a maloletá bude prežívať pred súdom ešte väčší stres,
než ktorý má zo samotného rozvodu svojich rodičov. Keďže znaleckým dokazovaním by sa lustrovali
aj povahové a osobnostné črty rodičov, bolo by rozhodnutie súdu na základe znaleckého posudku
omnoho objektívnejšie a dokázalo by zohľadniť záujem a potreby dieťaťa nielen z právnej stránky veci,
ale aj z hľadiska jej zdravého psychického a duševného vývoja. Nesúhlasil s doplňujúcim rozsudkom

prvostupňového súdu, ktorý bez ďalšieho priznal zastupovanie a správu majetku výlučne matke v
rozpore s výkladom k § 24 ods. 1 a k § 28 s poukazom na § 38 Zákona o rodine z ktorých vyplýva, že súd
nie je povinný priznať zastúpenie a správu majetku len jednému z rodičov. Navrhol odvolaciemu súdu
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu na čas po rozvode zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na pokračovanie v

konaní a napadnutý doplňujúci výrok prvostupňového súdu zmeniť tak, že právo zastupovať maloletú
E. a spravovať jej majetok patrí obom rodičom.

Matka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie súdu
prvého stupňa v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správne. Konštatovala, že súd prvého stupňa

úplne zistil skutkový stav veci a vykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Stotožnila sa so záverom
prvostupňového súdu v tom smere, že maloletú zveril do jej osobnej starostlivosti a nerozhodol o
striedavej starostlivosti vzhľadom na tú skutočnosť, že obaja rodičia bývajú doposiaľ pod jednou
strechou, aj keď v oddelených domácnostiach a je len na vôli maloletej, kedy a s kým chce tráviť voľné

chvíle, pochopiteľne, keď je otec prítomný, pretože v ostatnom čase odchádza z domu a nevracia sa ani
v neskorých nočných hodinách. Odvolanie otca je postavené do teoretickej roviny a len málo zohľadňuje
potreby, záujmy a vôľu dieťaťa. Príliš často sa v odvolaní vyskytuje slovo pravidlo v podobe vytvorenia
pravidiel, dokonca nutnosti pravidiel a snaha, aby maloletá veľmi rýchlo pochopila ich potrebu. Prečo by
dieťa vo veku 11 rokov malo fungovať podľa akýchsi pravidiel, ktoré by určovali, že jeden týždeň alebo

dva bude sa zdržiavať v prednej časti domu a druhé dva týždne v zadnej časti toho istého domu. Maloletá
nenesie žiadnu vinu na rozvode rodičov. Prečo by teda táto vážna zmena v rodine mala nevhodným
spôsobom zasiahnuť aj dieťa? Nemôže sa zbaviť podozrenia, že práve otec maloletej ako profesionálny
vojak potrebuje pravidlá, príkazy a rozkazy na svoje fungovanie. Z jeho podania je zrejmý len jeho
záujem, nie záujem maloletej dcéry. Tá sa jednoznačne vyjadrila a jasne pred povereným pracovníkom

referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach,
preto súd v konečnom dôsledku upustil od výsluchu maloletej. Čo sa týka znaleckého dokazovania, je
len jedným z dôkazných prostriedkov. Maloletá pomaly začne dospievať a preto z hľadiska jej zdravého
psychického a duševného vývoja je úprava v zmysle prvostupňového súdu tá najlepšia.Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhol zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výrokoch
upravujúcich rodičovské práva a povinnosti voči maloletej E. na čas po rozvode s poukazom na to, že

maloletá na referáte poradensko-psychologických služieb prejavila záujem o striedavú starostlivosť a
má silnú túžbu byť s obidvoma rodičmi, korí zostávajú po rozvode v rovnakej domácnosti a upravovať
výchovuvtejtosituáciidopodobyzvereniaibajednémuzrodičovniejevzáujmemaloletej,ktorávyjadrila
túžbu zverenia do striedavej starostlivosti. V tomto konkrétnom prípade vníma túto formu starostlivosti
ako najvhodnejšiu, ktorá naplní potreby dieťaťa. Z týchto dôvodov navrhol zrušiť aj dopĺňací rozsudok

prvostupňového súdu.

Výrok rozsudku o rozvode manželstva účastníkov konania nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmavania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal napadnutý rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu

prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok spolu s dopĺňacím rozsudkom podľa § 221 ods. 1
písm. f/ a h/ zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa v rozsahu zrušenia na
ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu

procesných práv priznaných účastníkom občianskeho súdneho konania procesnými predpismi za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej
súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorý
rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samotným. Takýmto rozhodnutím je rozhodnutie, ktoré
je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Odôvodnenie má obsahovať

dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené
rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako si súd ich vec vyložil a ako aplikoval príslušné
hmotnoprávne a procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej
alebo o trovách konania. Účastník konania, ktorému bola nepreskúmateľným rozhodnutím uložená
nejaká povinnosť, nemá možnosť, ak s rozhodnutím nie je spokojný, efektívne využiť svoje procesné

právo na napadnutie rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaním, t.j. aby mohol odvolanie odôvodniť
podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p., pretože ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, alebo obsahuje dôvody,
ktorým sa nedá porozumieť, v takom prípade objektívne ani nemá možnosť posúdiť správnosť, či
nesprávnosť rozhodnutia, alebo postupu súdu prvého stupňa, a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť,
ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný. Takýto

postup je porušením konkrétnych procesných práv účastníka a dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p..

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa ods. 2 citovaného
zákonného ustanovenia vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach
o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo
veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev /
§ 200e) súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci

nenavrhli.

Podľa§221ods.1písm.h/O.s.p.súdrozhodnutiezruší,lenaksúdprvéhostupňanesprávnevecprávne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.Podľa § 221 ods. 2 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do

právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.
Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať,
či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a dopĺňacieho rozsudku v napadnutej časti
a konania, ktoré im predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní v predmetnej
veci v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. dôsledne nerešpektoval právo účastníkov konania na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa článku 6 Dohovoru, ak v odôvodnení napadnutého
rozsudku jasne a výstižne nevysvetlil, akými úvahami sa riadil, ak návrhu otca na zverenie maloletej E.
do striedavej osobnej starostlivosti rodičov nevyhovel a obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie,
že rozhodnutie o striedavej výchove dieťaťa by malo vychádzať zo spoločnej vôle a dohody rodičov,

schopnosti spolu komunikovať a spolupracovať a nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov.
Rozhodnutie o zverení maloletej E. do osobnej starostlivosti matky na čas po rozvode v odôvodnení
svojho rozhodnutia iba konštatoval bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov. Konajúci súd zistený skutkový
stav vôbec neposúdil podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, pretože ak by tak spravil, zistil by, že sa musel
vysporiadať nielen s tým, či zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov budú lepšie

zabezpečenéjejpotreby,aleajstým,čisúobidvajarodičiaspôsobilívychovávaťmaloletúvjejnajlepšom
záujme. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd je podľa § 157 ods. 2 O.s.p. povinný v odôvodnení uviesť, ktoré
skutočnosti boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov , alebo iným zákonom ustanoveným
spôsobom podľa jeho názoru preukázané a ktoré nie. Svoj výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení, musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam

každej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci a v odôvodnení ho
uviesť tak, aby jeho závery o podstatných skutočnostiach neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov nepreskúmateľné. Jasným a výstižným vysvetlením, ktoré skutočnosti konajúci súd považoval
za preukázané a ktoré nie, sa rozumie postup, v ktorom súd musí potrebné údaje, výklady a závery
formulovať v odôvodnení rozhodnutia vlastnými slovami, iba tak môže byť odôvodnenie stručné,

jasné a v odvolacom konaní preskúmateľné a nie postup, ktorým iba deklaruje dôkazy a len opíše
výpovede účastníkov konania bez ich vyhodnotenia. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa
sa vyššie uvedenými úvahami vôbec neriadil, pretože v odôvodnení rozsudku doslova iba prepísal
znenie jednotlivých správ a účastníckych výpovední napriek tomu, že sú pre rozhodnutie relevantné a
rovnako sa nevysporiadal ani s návrhom otca na nariadenie znaleckého dokazovania. Z predloženého

spisového materiálu vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal vo veci v celku rozsiahle dokazovanie a
napriek tomu svoje skutkové zistenia a závery o spôsobilosti rodičov zabezpečovať osobnú starostlivosť
o dieťa, resp. o tom, ktorá forma osobnej starostlivosti je v najlepšom záujme dieťaťa, nevyhodnotil.
Odvolací súd poznamenáva, že zásada voľného hodnotenia dokazovania zakotvená v § 132 O.s.p.
neznamená, že by súd vo svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a

ktoré nie, alebo o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Súdy sú
podľa § 132 O.s.p. povinné vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má
vzťah k prejednávanej veci. Ak túto povinnosť súdy nerešpektujú tým, že sa so zistenými skutočnosťami
nezaoberajú vôbec, alebo sa s nimi vysporiadajú nedostatočným spôsobom, má to za následok vadu
konania premietajúcu sa ako zásah do ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces, do základných

slobôd a do práva na súdnu ochranu. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nevenoval
dostatočnú pozornosť a nezistil dôvody, prečo matka dieťaťa nie je ochotná spolupracovať s otcom na
spoločnej osobnej starostlivosti maloletej E., hoci otec svoj záujem deklaroval pred konajúcim súdom.
Dôvod, pre ktorý rodič nesúhlasí so zverením dieťaťa o striedavej osobnej starostlivosti, by nemalostať v konaní nepovšimnutý. Aj keď striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov
predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať (a najmä
nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), súd nesmie na spôsob tejto výchovy rezignovať

už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy „pro forma“ nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas
len obštrukčný, ničím neodôvodnený, resp. nemá vo vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, súd nemôže
on oprieť svoje rozhodnutie. Ak matka nie je ochotná spolupracovať a komunikovať s otcom dieťaťa,
je dôležitou otázka, prečo jej chýba ochota a vyspelosť v záujme maloletého dieťaťa participovať s
otcom na jeho výchove a spolupracovať s ním. Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti len

jednému z rodičov nesmie byť výrazom ústupku vzájomnej rivalite rodičov, ktorá len sleduje „boj o dieťa“,
prípadne nízke pohnútky jedného rodiča trýzniť druhého rodiča prostredníctvom vlastného dieťaťa. Súdy
môžu a majú využívať prostriedky poskytované Zákonom o rodine (napomenutie rodiča či zásah do
rodičovských práv), ktorými môžu postihovať toho z rodičov, ktorý či už zámerne, alebo z nedbanlivosti
marí verejný záujem na riadnej výchove a rozvoji osobnosti dieťaťa. Novú právnu úpravu striedavej
osobnej starostlivosti bude možné aplikovať aj vtedy, ak jeden z rodičov blokuje snahu druhého rodiča o

uzavretie dohody rodičov tým, že s ňou nesúhlasí. Ak majú obidvaja rodičia záujem o zverenie dieťaťa
do osobnej starostlivosti a súčasne jeden z rodičov nesúhlasí so striedavou starostlivosťou bez toho,
že by predložil súdu dôkazy, ktoré by potvrdili škodlivosť striedavej osobnej starostlivosti pre dieťa, tak
s vysokou pravdepodobnosťou ide o snahu pomstiť sa druhému rodičovi. Súd teda bude mať možnosť
zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti aj v takýchto prípadoch. Rodič, ktorý so striedavou

osobnou starostlivosťou nesúhlasí, by mal vierohodne preukázať dôvod svojho nesúhlasu. Odvolací súd
tiež zdôrazňuje, že záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch
rodičov, a ak to nie je možné, tak toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady, okrem iného uznáva
úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom.
Nesúhlas matky so striedavou osobnou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je založený na

dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa. Ak ide o
iracionálnyalebonepreskúmateľnýdôvod,naktoromjezaloženýnesúhlasrodičasostriedavouosobnou
starostlivosťou,alebosavkonanípreukáže,žeideonesúhlasspočívajúcivdôvode,ktorýpreukázateľne
nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, súdy nemôžu na tomto nesúhlase založiť rozhodnutie, ktorým
návrh na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti nevyhovejú. Konajúci súd tým, že vydal

nepreskúmateľné, neurčité a neodôvodnené rozhodnutie, ktoré je na základe chýbajúceho skutkového
základu nezrozumiteľné, odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. v jeho preskúmavacej právomoci, čím je daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa §
221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., pretože súd prvého stupňa dôsledne nevykonal dokazovanie na zistenie
podstatných skutočností potrebných pre rozhodnutie o výchove dieťaťa na čas po rozvode a preto je

nezistiteľné, či vec správne právne posúdil. Odvolací súd preto musel zrušiť rozsudok súdu prvého
stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých výrokoch podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/
O.s.p. a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude
jeho povinnosťou odstrániť vytýkané dôvody nepreskúmateľnosti rozsudku v napadnutej časti, dôsledne
zistiť skutkový stav veci, vyhodnotiť účastnícke výpovede a tieto náležite skonfrontovať s listinnými

dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a tieto tiež náležite vyhodnotiť, prípadne doplniť dokazovanie v
širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným, všetky získané dôkazy vyhodnotiť podľa § 132 O.s.p. a
zistenýskutkovýstavprávneposúdiťpodľarelevantnýchustanoveníZákonaorodineaopäťrozhodnúťo
úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej E. na čas po rozvode a rozsudok odôvodniť vo
všetkých jeho výrokoch v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby bol spätne preskúmateľný, zrozumiteľný,

presvedčivý a logicky správny.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.