Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 24Cb/262/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208222303
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1208222303.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v konaní pred samosudcom JUDr. Monikou Školníkovou v právnej veci

žalobcu: ČD Cargo, a.s., Jankovcova 1569/2c, Praha 7 - Holešovice, Česká republika, IČO: 281 96 678,
zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Polanským, Balcar Polanský Eversheds s.r.o., Pribinova 25
Bratislava, IČO: 35 909 331 proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová
24 Bratislava, IČO: 35 914 921, zastúpenému advokátom JUDr. Alexandrom Kadelom, Advokátska
kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A Bratislava, IČO: 47 232 471 o zaplatenie istiny
1.474.969,75 eura s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému sumu 106.251,59 eura titulom náhrady trov konania
pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za podaný odpor proti platobnému rozkazu v sume
33.193,50 eura a z trov právneho zastúpenia v sume 73.058,09 eura do troch dní od právoplatnosti
rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

Žaloboupodanounasúddňa3.11.2008sažalobcadomáhal,abysúdurčilpovinnosťžalovanéhozaplatiť
žalobcovi istinu 1.474.988,28 eura s príslušenstvom predstavujúcim zákonný úrok z omeškania z titulu
neuhradenej dane z pridanej hodnoty za použitie nákladných železničných vozňov.

Písomným podaním zo dňa 2.3.2009, doručeným súdu faxom dňa 3.3.2009 a následne podaným na
súd dňa 4.3.2009, žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zobral žalobu čiastočne späť z
dôvodu nesprávnych výpočtov, a to v časti o zaplatenie istiny vo výške 18,53 eura s príslušenstvom s
tým, že v ďalšom konaní sa žalobca domáhal, aby súd určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi
istinu 1.474.969,75 eura s príslušenstvom predstavujúcim zákonný úrok z omeškania.

Ku čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo zo strany žalobcu pred začatím pojednávania vo veci samej a
pred vydaním platobného rozkazu, ktorý bol následne súdom vydaný v súlade so znením čiastočného
späťvzatia žaloby dňa 14.5.2009 pod č. k. 33Rob/1993/2008-279. Proti vydanému platobnému rozkazu
podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal skutkovú a právnu opodstatnenosť
uplatňovaných nárokov.

Súd vykonal vo veci dokazovanie vypočutím právnych zástupcov účastníkov konania, oboznámil sa s

listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a s obsahom CD nosiča predloženého súdu žalobcom a po
takto vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav nasledovným spôsobom.Žalobcavžalobeuviedol,ževpriebehuroka2007používalžalovanýnákladnéželezničnévoznežalobcu
(resp. jeho právneho predchodcu České dráhy, a.s. Praha 1, IČO: 70 994 226) s tým, že k použitiu týchto
vozňov dochádzalo na základe Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave v znení protokolu zo

dňa 3.6.1999 (ďalej len „Dohovor COTIF“), Všeobecnej zmluvy o používaní nákladných vozňov (ďalej
len „VSP“), na základe Dodatkovej dohody k Všeobecnej zmluve pre používanie vozňov na rok 2007
uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným (ďalej len Dodatková dohoda“), pričom
medzi stranami bolo dohodnuté, že za použitie vozňov patrí žalobcovi poplatok v dohodnutej výške.
Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že predmetné poplatky žalobca žalovanému riadne vyfakturoval. Na tieto

poplatky za použitie vozňov bola žalobcom uplatňovaná česká daň z pridanej hodnoty vo výške 19%
(ďalejlen„DPH“)apoplatkybolifakturovanévrátanetejtoDPH.Celkombolovyfakturované9.237.968,44
eura. Žalobca DPH riadne priznal a českej daňovej správe odviedol. Žalovaný potom, hoci predmetné
použitie vozňov nepovažuje za sporné, uhradil iba časť predmetnej pohľadávky, ktorá zodpovedá cene
za použitie vozidiel bez DPH. Medzi stranami dochádzalo k výmene listov a k ďalším jednaniam,
ktoré však k uhradeniu celej pohľadávky neviedli. Celkom žalobca registruje za rok 2007 pohľadávku

žalovaného vo výške 1.474.969,75 eura. Právomoc súdu Slovenskej republiky na prejednanie danej veci
žalobca v žalobe odôvodnil s poukazom na článok 23 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci
a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a s poukazom na Dodatkovú
dohodu. Vo vzťahu k určeniu rozhodného práva žalobca v žalobe uviedol, že podľa jeho názoru je
nutné aplikovať Rímsky dohovor (Úmluva o právu rozhodném pro smluvní závazkové vztahy v ČR

publikovaná pod č. 64/2006 Sb. m.s.; v Slovenskej republike: Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky publikovaný pod č. 474/2006 Z.z.). Vzhľadom na to, že VSP ani Dodatková dohoda voľbu
rozhodného práva neobsahuje, sa zmluva podľa Rímskeho dohovoru spravuje právnym poriadkom
štátu, s ktorým má najužšiu väzbu (čl. 4 ods. 1). Podľa ods. 2 tohto článku Rímskeho dohovoru platí
domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť

plneniecharakteristicképrezmluvu,obvyklýpobytvčaseuzatvoreniazmluvy.Plnenímcharakteristickým
prepredmetnýzmluvnývzťahtedaboloposkytnutievozňovžalobcužalovanémuažalobcamáústrediev
Českej republike. Právom rozhodným pre predmetný právny vzťah teda bude právo české. Žalobca ďalej
v žalobe uviedol, že právne vzťahy vyplývajúce z medzinárodnej železničnej prepravy medzi žalobcom
a žalovaným (a teda i nároky na poplatky za použitie vozňov) sa riadia predovšetkým Dohovorom

COTIF. V nadväznosti na COTIF a predovšetkým jeho dodatok D-CUV (Jednotné právne predpisy pre
zmluvy o používaní vozňov v medzinárodnej železničnej preprave) sú potom obe strany zmluvnou
stranou Všeobecnej zmluvy o použití nákladných vozňov, ktorá neupravuje pravidlá pre uplatnenie
DPH a fakturáciu a ktorá v čl. 2.3 stanovuje, že ustanovenia tejto viacstrannej zmluvy platia medzi
zmluvnými stranami, pokiaľ sa medzi sebou nedohodnú inak. Strany ale túto možnosť využili a práva a

povinnostivoblastihospodáreniasnákladnýmivozňamivznačnejmiereodlišneakomplexnejšieupravili
dvojstrannou Dodatkovou dohodou k Všeobecnej zmluve o používaní vozňov zo dňa 4.1.2007. Táto
Dodatková dohoda z veľkej časti odkazuje na už neplatné pravidlá RIV 2000. Vzhľadom na skutočnosť,
že Dodatková dohoda odkazuje priamo na konkrétne ustanovenia RIV 2000, možno podľa žalobcu
vyvodiť, že jej strany tieto konkrétne ustanovenia do Dodatkovej dohody inkorporovali a použijú sa,

ako by sa jednalo o zmluvné ustanovenia Dodatkovej dohody. Nárok na poplatok za použitie vozňov
je potom medzi stranami vo svojom základe konštruovaný tak, že každý železničný podnik dočasne
zodpovedný za vozne iného podniku musí platiť tomuto železničnému podniku stanovený hodinový
poplatok (RIV 2000 - čl. 71). Poplatky za používanie vozňov sa platia od prvej hodiny nasledujúcej po
prevzatí vozňa do konca hodiny, v ktorej bol vozeň vrátený vlastníckemu železničnému podniku alebo

odovzdaný inému železničnému podniku. V súvislosti s použitím vozňov sú nárokované tiež poplatky za
vystavenie sprievodky C/RIV, t.j. administratívne práce spojené s použitím železničných vozňov (daňové
doklady č. 1291001107, 1291019908, 1291055308, 1291079108, neuhradená časť týchto pohľadávok
je celkom cca 110,- eur), pričom situácia ohľadne povinnosti žalovaného zaplatiť neuhradené časti
týchto pohľadávok je obdobná ako u zvyšku pohľadávky. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že článok 3.2

Dodatkovej dohody stanovuje, že v odmenách určených podľa Dodatku 1 (t.j. odmenách za použitie
vozňov) nie je obsiahnutá DPH, prípadne ďalšie dane počítané v zmysle platného národného právneho
poriadku. Podľa českého právneho poriadku bol žalobca na poplatky za používanie vozňov povinný
uplatniť českú DPH. Podľa európskej i českej legislatívy a judikatúry Európskeho súdneho dvora sa
v danom prípade jedná o nájom (prenájom) hnuteľnej veci (prostriedku pre dopravu), a to z dôvodu

naplnenia dvoch základných znakov, a to exkluzivity užívania, t.j. nájomca má na dojednanú dobu právo
užívať vozeň ako keby bol jeho vlastníkom a poskytnutie vozňov má pasívny charakter bez generovania
pridanej hodnoty. Miestom plnenia je potom v prípade poskytovania vozňov Česká republika ako miesto,
kde má sídlo poskytovateľ služby - nájmu prostriedkov pre dopravu (ktorými vozne v zmysle európskejlegislatívy sú). Žalobca v žalobe tiež uviedol, že k poskytnutiu vozňov a platbe za ich použitie dochádza
nezávisle na existencii zmluvy o preprave, odlišujú sa taktiež subjekty, medzi ktorými plnenie prebieha.
Poplatkyzavoznesúúčtovanébezpriamejzávislostinakonkrétnychzmluváchopreprave(t.j.vpodstate

sa porovnávajú celkové počty a hodiny použitých vozňov bez ohľadu na konkrétne zmluvy o preprave).
Poskytnutie železničných vozňov tak nie je poskytnutím služby s peňažnou kompenzáciou za účelom
realizácie prepravnej služby ako celku. V danom prípade sa tak podľa názoru žalobcu nejedná o umelo
delené plnenie a nie je ani možné vo vzťahu zmluvy o preprave a poskytnutí vozňov uvažovať o aplikácii
princípu jednotnosti. Žalobca v žalobe zdôraznil, že sa nedomáha splnenia žiadnej verejnoprávnej

povinnosti žalovaného, ale iba zaplatenia časti zmluvne dohodnutého poplatku za použitie vozňov.
Žalobca ďalej v žalobe poznamenal, že žalovaný mal možnosť podať žiadosti o vrátenie DPH, pričom
na túto skutočnosť bol žalobcom opakovane upozorňovaný a žalobca mu navrhoval potrebnú súčinnosť
pre úspešné uplatnenie nároku na vrátenie DPH z poplatkov za využitie vozňov na českých daňových
orgánoch. To, že túto možnosť nevyužil, potom v žiadnom prípade nemôže byť pripočítané na ťarchu
žalobcovi. Medzi stranami tak spornou zostáva iba otázka, či má žalobca nárok i na časť poplatkov za

použitie vozňov zodpovedajúcej žalobcom odvedenej DPH.

Ako prílohy k žalobe žalobca predložil súdu Všeobecnú zmluvu o používaní nákladných vozňov,
Dohodu o vzájomnom používaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi RIV 2000, Dodatkovú
dohodu k Všeobecnej zmluve pre používanie vozňov (VSP), vzájomnú korešpondenciu strán týkajúcu

sa predmetu sporu, zápis z pracovného stretnutia konaného dňa 8.7.2007, prehľad neuhradených
pohľadávok a faktúry týkajúce sa predmetu sporu, zmluvu o vklade časti podniku.

Všeobecná zmluva o používaní nákladných vozňov (VSP) zo dňa 1.7.2006 a jej prílohy podľa článku
1, bod 1.1 stanovuje podmienky odovzdávania nákladných vozňov na ich používanie ako dopravných

prostriedkov vo vnútroštátnej a medzinárodnej nákladnej železničnej preprave podľa platnej COTIF.
Komerčné podmienky používania nákladných vozňov nie sú predmetom tejto zmluvy.

Podľa článku 1, bod 1.2 VSP ustanovenia tejto zmluvy platia medzi držiteľmi vozňov a železničnými
dopravnými podnikmi ako užívateľmi vozňov.

Podľa článku 1, bod 1.3 VSP používanie zahrňuje ložený beh a prázdny beh, ako aj prípady, pri ktorých
sa vozeň nachádza v starostlivosti zmluvného železničného dopravného podniku.

Podľa článku 1, bod 1.4 VSP používanie a starostlivosť o vozeň začína jeho prevzatím železničným

dopravným podnikom a končí odovzdaním vozňa držiteľovi alebo inej oprávnenej osobe, napr. inému
zmluvnému železničnému dopravnému podniku, zmluvnému príjemcovi prepravovaného tovaru alebo
vlečkárovi oprávnenému k prevzatiu vozňa.

Podľa článku 2, bod 2.1 VSP táto zmluva platí pre medzinárodnú železničnú prepravu podľa Jednotných

právnych predpisov CUV (Prípojok D k COTIF 1999) a pre vnútroštátnu železničnú prepravu podľa
prípadne platných národných predpisov, pokiaľ je to prípustné.

Podľa článku 2, bod 2.3 VSP ustanovenia tejto multilaterálnej zmluvy platia medzi zmluvnými stranami,
pokiaľ sa medzi sebou nedohodnú inak.

Podľa článku 9, bod 9.1 VSP držiteľ vozňa má právo disponovať so svojimi vozňami.

Podľa článku 9, bod 9.3 VSP držiteľ vozňov dáva železničným dopravným podnikom včas potrebné
pokyny pre prepravu prázdnych vozňov.

Podľa článku 13, bod 13.1 VSP lehoty pre prepravu ložených vozňov závisia od prepravných lehôt pre
prepravovanýtovar.Lehotypreprepravuprázdnychvozňovmusiabyťdohodnuté.Aknebudútakélehoty
dohodnuté, platia lehoty vyplývajúce z článku 16 CIM pre vozňové zásielky.

Podľa článku 14, bod 14.1 VSP železničný dopravný podnik vykoná v rámci svojej komerčnej ponuky
pokyny držiteľa týkajúce sa prepravy prázdnych vozňov.Podľa článku 14., bod 14.2 VSP prázdne vozne sa prepravujú s Vozňovým listom (viď Príloha 3).spôsoby
použitia Vozňového listu sú uvedené v Sprievodcov vozňovým listom CUV (GLW-CUV), ktorý vydal
Medzinárodný železničný prepravný výbor (CIT).

Podľa článku 14, bod 14.3 VSP ak nedá držiteľ najneskôr do vrátenia vyloženého vozňa používajúcim
železničným dopravným podnikom pokyny, je železničný dopravný podnik povinný vozeň vrátiť do
domovskej stanice alebo zemepisnej zóny alebo do vopred dohodnutej stanice.

Z Prílohy 2 k Všeobecnej zmluve o používaní nákladných vozňov (VSP) vyplýva, že „držiteľ vozňa“ je
označenie toho, kto trvale a hospodárne využíva vozeň ako dopravný prostriedok; držiteľ je ten, koho
firemné označenie ako také je napísané na vozni a/alebo uvedené v registri zaraditeľov.

Z úvodu Dohody o vzájomnom požívaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi (RIV 2000)
platnej od 1.7.2000 vyplýva, že k zaisteniu plynulého používania nákladných vozňov (ďalej „vozne“)

pri medzinárodnej preprave tovaru, na ktorej sa zúčastňuje viac železničných podnikov, sú nevyhnutné
technické a prevádzkové pravidlá, aby bolo možné zvyšovať efektívnosť a tým aj konkurencieschopnosť
železničnej dopravy. Za tým účelom dohodli železničné podniky Dohodu RIV, ktorá stanovuje opatrenia
pre vzájomnú výmenu vozňov, ich používanie a zaobchádzanie s nimi.

Podľa článku 1, bod 1.1 RIV 2000 táto dohoda upravuje výmenu a používanie nákladných vozňov
(ďalej len vozňov) medzi železničnými podnikmi uvedenými v Prílohe I. V zmysle tejto Dohody sa pojem
„železničný podnik“ používa iba pre označenie členov RIV.

Podľa článku 1, bod 1.2 RIV 2000 Dohoda RIV platí pre prázdne i ložené vozne, ktoré

- sú predmetom medzinárodnej prepravnej zmluvy CIM,
- sú predmetom prepravnej zmluvy vo vnútroštátnej preprave, alebo
- za ktoré je zodpovedný železničný podnik mimo prepravnej zmluvy.

Podľačlánku1,bod1.4RIV2000zavoznepríslušnéhoželezničnéhopodnikusapovažujúvšetkyvozne,

ktoré sú označené jeho vlastníckou značkou podľa jednotného označenia UIC.

Článok 13 Dohody o vzájomnom požívaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi (RIV 2000)
upravoval spôsoby odovzdania a prevzatia vozňov medzi železničnými podnikmi.

Časť III Dohody o vzájomnom požívaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi (RIV 2000)
obsahovala predpisy výhradne pre vozne železničných podnikov, pričom kapitola 3.1 - Používanie
vozňov v bode 51 upravovala opätovne naloženie vozňov, a to opätovné naloženie na žiadosť
vlastníckeho železničného podniku (bod 51.1) a opätovné naloženie používajúcim železničným
podnikom (bod 51.2).

Zo znenia bodu 51.1 vyplýva, že vlastnícky železničný podnik môže žiadať o opätovné naloženie
svojich vozňov z ktorejkoľvek stanice iného železničného podniku, včítane staníc patriacich do siete
vlastníckeho železničného podniku. Pokyny dané vlastníckym železničným podnikom železničnému
podniku, v ktorého staniciach bol vozeň vyložený, majú prednosť pred použitím ustanovení č. 51.2.

Vlastnícky železničný podnik môže žiadať opätovné naloženie bez ohľadu na ustanovenia č. 51.2 a 51.3.

Zo znenia bodu 51.2 vyplýva, že pokiaľ nie je daná nová dispozícia, majú byť vozne po vykládke vrátené
pokiaľmožnonaložené.Aknedávlastníckyželezničnýpodnikinépokyny,môžekaždýželezničnýpodnik
vozeň opätovne naložiť a prepraviť ľubovoľnou cestou pri zachovaní nasledujúceho prednostného

poradia: do staníc určených vlastníckym železničným podnikom, do ostatných staníc za predpokladu,
že bude použitý vlak vlastníckeho železničného podniku alebo že sa tým vozeň priblíži k prechodovej
stanici vlastníckeho železničného podniku. Železničné podniky môžu prázdne vozne pri návrate odkloniť
ľubovoľným smerom, aby sa umožnilo ich využitie podľa ustanovení č. 51.2.

Bod 52 časti III Dohody o vzájomnom požívaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi (RIV
2000) upravoval konkrétne zásady pre spätné smerovanie prázdnych vozňov, pričom všeobecne je
v ňom uvedené, že po vykládke sa musia prázdne vozne, u ktorých nie je predpokladané opätovné
naloženie alebo nová dispozícia, vrátiť bezodkladne späť podľa ustanovenia č. 52.1 alebo 52.3.Bod 53 časti III Dohody o vzájomnom požívaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi (RIV
2000) upravoval podmienky pristavenia vozňov pre iné železničné podniky.

Bod 54 časti III Dohody o vzájomnom požívaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi
(RIV 2000) osobitne upravoval nájom vozňov a z jeho znenia vyplýva, že ak prenajme niektorý
železničnýpodnikodinéhoželezničnéhopodnikuvoznekľubovoľnémupoužitiu,musíoznámiťostatným
železničným podnikom, ktoré sa podieľajú na ich preprave po prázdne, termín prepravy, počet a druh

týchto vozňov. Pokiaľ také vozne v priebehu nájmu obiehajú medzi železničnými podnikmi a majú
sa vracať späť na železničný podnik, ktorý ich najal, musia byť v tomto období označené značkou
najímajúceho železničného podniku.

Bod 55 časti III Dohody o vzájomnom požívaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi (RIV
2000) upravoval použitie vozňov proti Dohode, pričom z jeho znenia vyplýva, že za každé použitie

vozňov odporujúce ustanoveniam č. 51.1, 51.2, 51.5, 51.8 a 53.4 zaplatí zodpovedný železničný podnik
okrem poplatku za používanie vozňa (č. 71.1) aj peňažnú pokutu zodpovedajúcu 100-násobku poplatku
za používanie vozňa uvedeného v č. 71.1.2 c) pre príslušný druh vozňa. U vozňov, ktoré boli použité
podľa ustanovení č. 51.11, ako aj pri nesprávnom vrátení prázdnych vozňov, nesmie byť peňažná
pokuta vyžadovaná. Taktiež nemôže vlastnícky železničný podnik požadovať peňažnú pokutu pri vrátení

prázdnych vozňov, ktoré pristavil inému železničnému podniku pre zaisťovanie spoločnej prepravy,
ledaže by pobyt týchto vozňov v staniciach alebo na vlakoch žiadajúceho železničného podniku bol dlhší
ako 10 dní.

Kapitola3.3Dohodyovzájomnompožívanínákladnýchvozňovmedziželezničnýmipodnikmi(RIV2000)

upravovala poplatky za používanie vozňov, a to v bode 71 poplatky za používanie vozňov, v bode 72
oslobodenie od poplatkov za používanie vozňov a v bode 73 náhradu v prípade zadržania vozňa.

Zo znenia kapitoly 3.3, bodu 71 vyplýva, že ak nie je stanovené inak, musí každý železničný podnik
(používajúci) dočasne zodpovedný za vozne iného železničného podniku platiť tomuto železničnému

podnikustanovenýhodinovýpoplatok,ktorýjezávislýodtypuvozňaaoddĺžkypobytu.Sadzbypoplatkov
za používanie vozňov oznamuje Kancelária RIV/RIC. Poplatok za používanie vozňov sa platí od prvej
hodiny nasledujúcej po prevzatí vozňa do konca hodiny, v ktorej bol vozeň vrátený vlastníckemu
železničnému podniku alebo bol odovzdaný inému železničnému podniku.

Kapitola 3.4 - Zodpovednosť Dohody o vzájomnom požívaní nákladných vozňov medzi železničnými
podnikmi (RIV 2000) v bode 85.10 upravovala doloženie doby vyradenia vozňa „Vzorom J“.

Kapitola3.5Dohodyovzájomnompožívanínákladnýchvozňovmedziželezničnýmipodnikmi(RIV2000)
upravovala v bode 91 odúčtovanie, v bode 92 náklady na prekládku - na úpravy nákladu - na vykládku

behom prepravy a v bode 93 platobné vyrovnanie.

Zo znenia kapitoly 3.5, bodu 91 vyplýva, že každý železničný podnik, ktorý bol zodpovedný za vozne
iných železničných podnikov alebo za vozne nečlenských železničných podnikov prevzatých od iných
železničných podnikov je povinný vyhotoviť po uplynutí každého mesiaca pre každý zainteresovaný

železničný podnik účet poplatkov za vozne podľa Vzoru D, oddelene pre vozne každej skupiny poplatku
za používanie vozňov s uvedením sumarizácie za každú skupinu. Vzor D musí byť zaslaný zásadne
formou dátového súboru formátu *.TXT (E-mail) najneskôr do konca druhého mesiaca nasledujúceho
po mesiaci prevzatia vozňa služobni vlastníckeho železničného podniku uvedenej v Zozname adries
RIV. Vozne, ktorých vrátenie alebo odovzdanie inému železničnému podniku nebolo pri uzávierke účtu

ešte známe, sa prenášajú z mesiaca do mesiaca a musia byť uvedené vo Vzore D bezprostredne za
odúčtovanýmivozňami.Odškodneniezaprázdnybeh(č.52.4.1,53.5,53.6a54.2)musížiadaťveriteľský
železničný podnik výkazom Vzoru F. Tento výkaz sa zašle, pokiaľ možno s účtom poplatkov za vozne, v
ktorom je vozeň odúčtovaný, ako Dotaz I vlastníckemu železničnému podniku k oznámeniu behu vozňa
a prvému železničnému podniku určeniu loženého behu vozňa, ktorý musí byť zreteľne uvedený v stĺpci

13 Vzoru F.

Zo znenia kapitoly 3.5, bodu 93 vyplýva, že v prípade priamej úhrady musí dlžnícky železničný podnik
previesť úhrn svojich dlhov, vyjadrených v EURO, na bankový účet veriteľského železničného podnikunajneskôr do posledného dňa mesiaca M+3 (M je účtovný mesiac). Konečný termín na úhradu dlhov je
posledný deň mesiaca M+3. V prípade nedodržania konečného termínu náležia od nasledujúceho dňa
po uplynutí tohto termínu veriteľskému železničnému podniku úroky z omeškania. Pre výpočet úrokov

z omeškania sa použije mesačná sadzba EURIBOR, platná v deň konečného termínu na úhradu dlhov,
zvýšená behom prvých 15 dní o 1%; od 16. dňa omeškania činí toto zvýšenie 5%. Ak sú dva železničné
podniky členmi UIC a vedú účet pre vzájomné výkony (vyrovnávaný buď dvoj- alebo viacstranne), zapíše
dlžnícký železničný podnik do účtu celkový obnos za svoje výkony v EURO. Zapísanie tohto obnosu
musí byť vykonané najneskôr do 15. dňa mesiaca M+3 (M je účtovný mesiac). Pre úhradu tohto obnosu

platí všeobecný postup uvedený vo Vyhláške UIC 311.

Žalobca ako prílohu k žalobe predložil súdu Dodatkovú dohodu k Všeobecnej zmluve pre používanie
vozňov v českom jazyku, ktorá nie je potvrdená a podpísaná ani jednou zo zmluvných strán, pričom
z článku V. ods. 6.3 jednoznačne vyplýva, že táto dodatková dohoda je vyhotovená v nemčine a
slovenčine, pričom v prípade sporu týkajúceho sa príslušných ustanovení je platné nemecké znenie.

V priebehu konania bolo súdu predložené nemecké znenie predmetnej dodatkovej dohody potvrdené
a podpísané obidvomi zmluvnými stranami dňa 4.1.2007 a následne súd zabezpečil úradný preklad
predmetného dokumentu do slovenského jazyka súdom ustanoveným prekladateľom zapísaným v
zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR.

Dokument nadpísaný ako „Dodatková dohoda k AVV o vzájomnom používaní nákladných vozňov“ (ďalej
len„dodatkovádohoda“)boluzavretýdňa4.1.2007medzižalovanýmaprávnymsubjektomČeskédráhy,
a.s., IČO: 709 94 226 ako zmluvnými partnermi.

Podľa článku II, ods. 2.1 predmetnej dodatkovej dohody zmluvní partneri uvedení v článku I uzatvárajú
túto dodatkovú dohodu na základe čl. 2.3. Všeobecnej zmluvy o používaní nákladných vozňov (ďalej len
AVV) s cieľom zaistiť kontinuitu a vzájomnú spoluprácu v oblasti hospodárenia nákladných vozňov.

Podľa článku II, ods. 2.2 predmetnej dodatkovej dohody v súlade s uvedeným dojednávajú zmluvní

partneri použitie AVV s výnimkami, výslovne uvedenými v článku III tejto dodatkovej dohody.

Podľa článku III, ods. 3.1 predmetnej dodatkovej dohody zmluvní partneri dojednávajú, že od 01.01.2007
naďalej zachovávajú komerčné princípy stanovené v RIV 2000 (znenie platné k 31.12.2005) a pre vozne,
ktorých sú držiteľom, namiesto použitia AVV budú v nasledujúcom rozsahu používať:

a) neplatné sú nasledovné ustanovenia AVV: Kapitola III - čl. 13 (prepravná lehota vozňov a ručenie), čl.
14 (dispozícia prázdnych vozňov), čl. 15.2 (Informácie pre držiteľa); Príloha 6 (odškodnenie pri výpadku
využitia)
b) naproti tomu platia nasledujúce ustanovenia RIV 2000: Kapitola 2.1. - č. 13 (konanie o odovzdaní
a prevzatí); Kapitola 3.1. - č. 51 (znovunaloženie), č. 52 (navrátenie bez nákladu), č. 53 (poskytnutie

vozňov iným žel. Spoločnostiam), č. 55 (použitie v rozpore s dohodou); príloha XI (Modality pre použitie
č. 52); Kapitola 3.3 - č. 71 (úhrada za použitie), č. 72 (oslobodenie od úhrady za použitie), č. 73
(preplatenie pri státí vozňov); Kapitola 3.4. Ručenie - č. 85.10 (výpadok vozňov vzor J); Kapitola 3.5. -
č. 91 (vyúčtovanie záväzkov), č. 93 (platobné vyrovnanie). Platia aj prílohy a vzory, ktoré s uvedenými
ustanovenia súvisia.

Podľa článku III, ods. 3.2 predmetnej dodatkovej dohody zoznamy sadzieb úhrad za použitie vozňov
a odškodnenia za nekryté prázdne behy sú uvedené v prílohe 1 k tejto dodatkovej dohode a tvoria
jej neoddeliteľnú súčasť. V týchto sadzbách nie je započítaná daň z obratu, eventuálne iné, v zmysle
platných národných právnych predpisov počítané dane.

Podľa článku VI, ods. 4.1 predmetnej dodatkovej dohody (správne má byť článok IV) zmluvní partneri
sa dohodli, že celková mesačná faktúra bude vystavená oprávnenou železničnou spoločnosťou
prijímateľom plnenia. V jej prílohách budú uvedené čiastkové preukázania opráv vozňov, príloha 4 AVV
a eventuálne aj ďalšie nároky odôvodňujúce protokoly. Prílohy budú vystavené spolu s prekladom do

jedného z úradných jazykov UIC.Podľa článku VI, ods. 4.2 predmetnej dodatkovej dohody (správne má byť článok IV) povinný (prijímateľ
faktúry) zahrnie uznanú sumu faktúry do výkazu vyúčtovania k 15. dňu mesiaca nasledujúceho po
mesiaci vystavenia faktúry.

PodľačlánkuVI,ods.4.3predmetnejdodatkovejdohody(správnemábyťčlánokIV)finančnévyrovnanie
bude uskutočnené prostredníctvom BCC.

Podľa článku VI, ods. 4.4 predmetnej dodatkovej dohody (správne má byť článok IV) svoje nároky na

neuznanú čiastkovú sumu si uplatní prijímateľ faktúry podaním písomnej reklamácie.

Podľa článku VI, ods. 4.5 predmetnej dodatkovej dohody (správne má byť článok IV) o neuznaných
čiastkových sumách faktúry vystaví oprávnená železničná spoločnosť s odvolaním sa na pôvodne
vystavenú faktúru dobropis.

Podľa článku V, ods. 5.1 predmetnej dodatkovej dohody dodatková dohoda je uzavretá na obmedzenú
dobu do 31.12.2007, platnosť začína po podpísaní oprávneným zástupcom zmluvnej strany, účinnosť
začína od 1.1.2007.

Podľa článku V, ods. 5.2 predmetnej dodatkovej dohody akékoľvek zmeny alebo doplnenia tejto

dodatkovej dohody sú možné len formou písomného očíslovaného dodatku zmluvy a vstupujú do
platnosti odo dňa podpísania oboma zmluvnými partnermi.

Zo znenia článku V, ods. 5.3 predmetnej dodatkovej dohody vyplýva, že zmluvný vzťah možno ukončiť
písomným odstúpením od zmluvy ktorýmkoľvek zmluvným partnerom v prípade porušenia zmluvy

nerešpektovaním niektorej z povinností vyplývajúcej zo zmluvy; prostredníctvom písomnej výpovede
niektorej zmluvnej strany aj bez uvedenia dôvodu; písomnou vzájomnou dohodou oboch zmluvných
partnerov vo forme dodatku ku zmluve.

Podľa článku V, ods. 5.4 predmetnej dodatkovej dohody neplatnosť alebo nevykonateľnosť jedného

z dodatočných ustanovení nespôsobuje neplatnosť alebo nevykonateľnosť ostatných ustanovení.
Zmluvní partneri sa zaväzujú, že neplatné alebo nevykonateľné ustanovenia nahradia platným alebo
vykonateľným, ktoré zodpovedá účelu, právnym a hospodárskym dôsledkom nahradeného ustanovenia.

Podľa článku VI, ods. 6.1 predmetnej dodatkovej dohody všetky z tejto dodatkovej dohody vyplývajúce

práva a povinnosti môžu prejsť na železničnú dopravnú spoločnosť, ktorá je v právnom zmysle právnym
nástupcom držiteľa vozňov, prípadne na právne subjekty, ktoré vzniknú následkom transformácie
držiteľa vozňov, prípadne na právne subjekty, ktoré ním boli založené.

PodľačlánkuVI,ods.6.2predmetnejdodatkovejdohodyúdajevdodatkovejdohodesúdôvernéanesmú

byť zverené tretím osobám. Dodatková dohoda je považovaná za obchodné tajomstvo. S obsahom sa
môžu oboznámiť len osoby, ktoré sa podieľajú na príprave a realizácii.

Podľa článku VI, ods. 6.3 predmetnej dodatkovej dohody táto dodatková dohoda je vyhotovená v
nemeckom a slovenskom jazyku, pričom v prípade sporu ohľadne výkladu jej jednotlivých ustanovení

platí nemecké znenie.

Podľa článku VI, ods. 6.4 predmetnej dodatkovej dohody všetky spory sa riešia vopred vzájomnou
dohodou. Ak nie je možné dosiahnuť dohodu, spor rozhodne súdne konanie, príslušný je súd v sídle
žalovaného a použité budú predpisy platné v krajine žalovaného.

Prílohu predmetnej dodatkovej dohody tvoril Zoznam sadzieb úhrad za používanie vozňov a
odškodnenie za nekryté prázdne behy.

Žalobca ako prílohu k žalobe predložil súdu tiež faktúry vystavené právnym subjektom České dráhy, a.s.

Praha 1 a žalobcom smerom na žalovaného za používanie vozňov v roku 2007 - poplatky za použitie
vozňov (RIV 2000 bod 71), za vystavenie sprievodiek C/RIV a za používanie vozňov na tratiach PPV-
UZ, ktoré boli žalovaným uhradené len čiastočne, a to bez dane z pridanej hodnoty na nich vyúčtovanej.Na preukázanie svojej aktívnej legitimácie v konaní žalobca ako prílohu k žalobe predložil súdu zmluvu
o vklade časti podniku uzavretú dňa 31.10.2007 medzi právnym subjektom České dráhy, a.s. Praha 1,
IČO: 709 94 226 ako vkladateľom a žalobcom ako správcom vkladu.

Právny zástupca žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že žalobca odvodzuje svoj
nárok zo skutočnosti, že žalovaný v priebehu roka 2007 používal nákladné železničné vozne žalobcu,
za ich použitie vyúčtoval, resp. fakturoval dohodnuté poplatky zvýšené o DPH, ktorú žalovaný odmietol
zaplatiť a ktorá je teraz predmetom sporu. Žalobca má za to, že má povinnosť účtovať DPH a žalovaný

má povinnosť platiť DPH zo skutočnosti, že poplatky za používanie vozňov kvalifikuje ako „nájomné“.
Žalovaný skonštatoval, že absolútne nesúhlasí s právnym názorom žalobcu, že poplatky za používanie
vozňov sú nájomným za nájom (prenájom) hnuteľnej veci. V prípade spoločnej železničnej prepravy
každýželezničnýpodnikorganizuječasťmedzinárodnejprepravyzodpovedajúcejčastiprepravnejcesty,
pričom oba podniky sú dodávatelia tej istej celkovej prepravnej služby za podmienok stanovených v
jedinej a jednotnej prepravnej zmluve uzatvorenej s ich spoločným zákazníkom. Táto formulácia vyplýva

aj z ustanovenia prílohy B - jednotné právne predpisy pre Zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave
(CIM) k dohovoru týkajúcemu sa medzinárodných železničných prepráv (COTIF): napr. § 49 ods. 1
„Každý dopravca, ktorý pri podaní alebo dodaní tovaru vybral výdavky alebo iné pohľadávky vyplývajúce
z prepravnej zmluvy, alebo má povinnosť ich vybrať, je povinný zaplatiť zúčastneným dopravcom ich
podiel.“. Nájomca je subjekt, ktorý sa na základe záväzkového vzťahu s prenajímateľom stáva dočasne

užívateľom nájmu spôsobilej hnuteľnej veci. Čo sa týka povinností prenajímateľa, ten má predovšetkým
povinnosť prenechať nájomcovi predmet nájmu do užívania, konkrétne sa jedná o tieto povinnosti:
odovzdávaciu, udržovaciu a zdržania sa zásahov do riadneho užívania veci nájomcom. V súlade s
dohodou RIV strana, ktorá platí vozňové poplatky, má právny nárok využívať a používať vozne. Táto
skutočnosťvšaknemeníničnatom,žežalovanýnemákvozňomdanédispozičnéprávo.Vzhľadomnato

je výrazným spôsobom porušená „exkluzivita užívania“, ktorú tvrdí v žalobe žalobca, t.j. žalovaný nemá
po dojednanú dobu právo užívať vozeň, ako keby bol jeho nájomcom alebo vlastníkom a k poskytnutiu
vozňov a platbe za ich používanie dochádza v závislosti od existencie zmluvy o preprave. Poskytnutie
vozňov je len poskytnutím súvisiacej služby za účelom realizácie prepravnej služby ako celku, žalovaný
nemá žiadnu rozhodovaciu moc, čo sa týka používania vozňov žalobcu: vozne môže len prepraviť do

miesta určenia a potom ich vrátiť v prázdnom stave žalobcovi. O nájme by bolo možné hovoriť len
v prípade, ak by žalobca odovzdal vozne žalovanému, ktorý by ich po určenú dobu využíval podľa
vlastného uváženia na prepravu tovaru na základe ním uzavretých prepravných zmlúv. Z uvedeného
však vyplýva skutočnosť, že preprava prebieha výlučne po trase a podľa pokynov žalobcu, ktoré
vyplývajúznímuzatvorenejprepravnejzmluvy.Poskytnutievozňovmávrámcispoločnejprepravypodiel

na tej istej službe dodanej zákazníkovi. Používanie prepravných prostriedkov železničným podnikom,
ktorý nie je držiteľským podnikom je neoddeliteľné do samotného prepravného výkonu, prepravná
služba zahŕňa dohodu dvoch železničných podnikov o používaní vozňov, táto dohoda by neexistovala
bez hlavnej prepravnej zmluvy. Ide teda podľa názoru žalovaného len o časť prepravného výkonu.
Zákazník platí dopravcovi, resp. spoločenstvu dopravcov jedinú cenu, ktorá zahŕňa cenu za prepravu

vozňov s tovarom, cenu za prepravu vozňov (návrat) bez tovaru a cenu za používanie vozňov jedného
dopravcu následnými dopravcami. Používanie prepravných prostriedkov železničným podnikom, ktorý
nie je držiteľským podnikom, ale je s ním spojený vzťah o spoločnej preprave, je neoddeliteľné od
samotného prepravného výkonu a rozpodielovanie (rozdelenie podielov) nie je dôvodom na aplikovanie
DPH. Plnenie, ktoré z ekonomického hľadiska zahŕňa jednu službu, by nemalo byť umelo rozdelené, aby

nedochádzalo k skresleniu fungovania systému DPH. Dovozné fakturované zákazníkovi, ktoré obsahuje
poplatkyzavozne,sanavyšujeoDPH.Poplatkyuhradenéžalovanýmžalobcovunemajúzacieľodmeniť
možnosť, ktorú by mal žalovaný, t.j. používať vozne podľa svojho výberu, ale majú výlučne kompenzovať
dočasnú ušlú možnosť používania vozňov pre žalobcu. Žalovaný má za to, že je jediný fakturovaný
finančný tok: od zákazníka k železničným podnikom. Tento tok je zdanený DPH, takže nie je dôvod

zdaňovať ešte raz jednoduché rozpodielovanie príjmov. Súčasne právny zástupca žalovaného poukázal
na prístup tretích členských štátov k danej problematike. Prax dopravcov iných členských štátov ukazuje,
ženiejedôvodnadelenieprepravynaprepravnúčasťačasťnájomnúaktýmtodvomumelovytvoreným
zložkám pristupovať rôzne v otázke zdanenia. Ide totižto iba o jednu prepravnú zmluvu, jeden právny
vzťah. Žiaden z obchodných partnerov z ostatných členských štátov žalovaného nevidí dôvod na taký

prístup, ako navrhuje žalobca, a to pristupovať k vzájomnému používaniu vozňov ako k nájmu. Ďalej
právny zástupca žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že v otázke právomoci súdu
žalovaný súhlasí s názorom žalobcu, že právomoc na rozhodovanie vyššie uvedeného sporu majú súdy
Slovenskej republiky a miestne a vecne príslušným súdom je potom Okresný súd Bratislava II. Čo satýka rozhodného práva, žalovaný nemôže súhlasiť s názorom žalobcu. Žalobca pri určovaní rozhodného
práva vychádza s ustanovení Rímskeho protokolu na základe tvrdenia, že VSP ani Dodatková dohoda
voľbu rozhodného práva neupravuje. Žalovaný má za to, že voľba práva je obsiahnutá v čl. VI, bod

6.4 Dodatkovej dohody k VSP. Úmyslom strán bolo stanoviť jednak právomoc súdu spolu s rozhodným
právom,ktorébudepoužitévprípaderiešeniavzájomnýchsporov.Podľačl.3,bod1Rímskehodohovoru
Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. Ustanovenia čl. 4, bod 2, tak
ako ich použil žalobca, sa použijú len v prípade neexistencie voľby práva medzi zmluvnými stranami.

Ako prílohu k odporu proti platobnému rozkazu žalovaný okrem iného predložil súdu Jednotné právne
predpisy pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave tovaru (CIM - dodatok B k Dohovoru)
a vyjadrenie Právnej skupiny k potrebe aplikácie DPH na poplatky za používanie vozňov v rámci
medzinárodných železničných prepráv realizovaných ako spoločná preprava.

Podľa článku 1, § 1 Jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave

tovaru (CIM - dodatok B k Dohovoru) tieto jednotné právne predpisy platia pre každú zmluvu o platenej
preprave tovaru po železnici, ak miesto prevzatia tovaru na prepravu a miesto určené na vykládku ležia
v dvoch rôznych členských štátoch. Platí to bez ohľadu na sídlo a štátnu príslušnosť strán prepravnej
zmluvy.

Podľa článku 1 § 2 Jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave
tovaru (CIM - dodatok B k Dohovoru) tieto jednotné právne predpisy platia tiež pre všetky zmluvy
o platenej preprave tovaru po železnici, ak miesto prevzatia tovaru na prepravu a miesto určené na
vykládku leží v dvoch rôznych štátoch, z ktorých je len jeden členským štátom a zmluvné strany sa
dohodnú, že zmluva podlieha týmto jednotným právnym predpisom.

Zo znenia článku 3, písm. a) Jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej
preprave tovaru (CIM - dodatok B k Dohovoru) na účely týchto jednotných právnych predpisov znamená
výraz „dopravca“ zmluvného dopravcu, s ktorým odosielateľ uzavrel prepravnú zmluvu podľa týchto
jednotných právnych predpisov, alebo po ňom nasledujúcich dopravcov, ktorí zodpovedajú na základe

tejto zmluvy.

Podľa článku 6, § 1 Jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave
tovaru (CIM - dodatok B k Dohovoru) dopravca je na základe prepravnej zmluvy povinný prepraviť za
úhradu tovar na miesto určenia a tam ho dodať prijímateľovi.

Podľa článku 26 Jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave
tovaru (CIM - dodatok B k Dohovoru) ak je preprava, ktorá je predmetom jednej prepravnej zmluvy,
vykonávaná viacerými po sebe nasledujúcimi dopravcami, pristupuje každý dopravca prevzatím tovaru
s nákladným listom k prepravnej zmluve v rozsahu podľa tohto nákladného listu a preberá z toho

vyplývajúce povinnosti. V tomto prípade zodpovedá každý dopravca za vykonanie prepravy na celej trati
až po dodanie.

Podľa článku 49, § 1 Jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave
tovaru (CIM - dodatok B k Dohovoru) každý dopravca, ktorý pri podaní alebo dodaní tovaru vybral

výdavky alebo iné pohľadávky vyplývajúce z prepravnej zmluvy, alebo má povinnosť ich vybrať, je
povinný zaplatiť zúčastneným dopravcom na nich pripadajúci podiel. Spôsob platenia sa upraví dohodou
medzi dopravcami.

V dokumente nadpísanom ako „Používanie vozňov v medzinárodnej preprave a DPH“ je uvedené, že

skupina Daňovníctvo UIC požiadala Právnu skupinu vyjadriť sa k tomu, či je alebo nie je potrebné
aplikovať DPH na poplatky za používanie vozňov v rámci medzinárodných železničných prepráv
realizovaných ako spoločná preprava. V tomto rámci, vozne železničného podniku A sú prevzaté
(na hranici alebo v bode výmeny) železničným podnikom B, ktorý ich dopraví až do miesta určenia.
Prepravné fakturuje zákazníkovi jeden zo spoludopravcov. Táto cena sa následne rozpodieluje medzi

nich podľa spôsobov, ktoré si vyberú (najčastejšie v pomere počtu ubehnutých kilometrov každým z
nich). Následne železničný (-é) podnik (-y), ktorý (-é) nie je (sú) držiteľom (-mi) použitých vozňov,
uhrádzajú držiteľovi (ŽP A) poplatky, sadzba ktorých je dobrovoľne dohodnutá. Vyvstaná otázka sa týka
povahy tohto používania vozňov: ide o prenájom/poskytnutie dopravných prostriedkov (v tomto prípadeby bola dlžná DPH) alebo o doplnkový výkon neoddeliteľný od prepravnej zmluvy (a v tomto prípade
by DPH podliehalo jedine dovozné). Právna skupina pristúpila k prvému šetreniu otázky počas svojej
schôdze v júni 2006 na základe hĺbkovej štúdie rôznych zmluvných vzťahov, ktoré môžu zasiahnuť do

medzinárodného prepravného výkonu realizovaného ako spoločná preprava. Členovia Právnej skupiny
boli požiadaní, aby pokračovali v tomto šetrení s pomocou špecialistov ich príslušných podnikov a
oznámili svoje závery písomne do začiatku septembra. Bolo obdržaných niekoľko príspevkov a úvah,
ktoré umožnili lepšie pochopiť právne aspekty dvoch téz.

Z dokumentu vyplýva, že existujúce argumenty pre neaplikovanú DPH sú nasledovné: Aj keď sa právne
vzťahy medzi spoludopravcami zmenili následkom prijatia „novej COTIF“ s cieľom zohľadniť železničnú
liberalizáciu (náhrada jednotných poplatkov RIV bilaterálne vyjednanými poplatkami), operácia, ktorou
ŽP B preberá a používa vozne ŽP-u A, aby pokračoval v realizácii prepravnej zmluvy až do určenia,
ostávavlastnetáistá.Od1.januára1973-dátum,kuktorémubolrežimDPHnahradenýcolnýmrežimom
aždovstupusystémuCUUdoplatnosti,poplatkyRIVnikdynepodliehaliDPHvžiadnejeurópskejkrajine.

Táto prax nikdy nebola spochybnená žiadnou štátnou daňovou správou, pričom Právna skupina nevie,
prečo zrazu by právna a daňová analýza tejto operácie mala byť zmenená. Podľa logiky systému CUU
ŽP B nemá žiadnu rozhodovaciu moc, čo sa týka používania vozňov ŽP-u A, ktoré preberá: môže ich len
prepraviť do miesta určenia a potom ich vrátiť v prázdnom stave držiteľskému ŽP-u, ktorý jediný môže
s nimi disponovať. Nejde teda o „poskytnutie vozňa“ ani o „prenájom“ (operácie podliehajúce DPH),

lebo tieto sú charakteristické tým, že je tu sloboda činnosti a použitia používateľom. Táto operácia sa
môže považovať len za výkon spojený s prepravnou zmluvou, s ktorou sa neoddeliteľne spája. Dovozné
fakturované zákazníkovi, ktoré obsahuje poplatky za vozne, sa navyšuje o DPH. Čo sa týka skutkovej
ekonomickej podstaty, nie je tu skutočná výmena výkonov medzi zúčastnenými ŽP-mi. Ide len o prvok
globálneho výkonu poskytnutého zákazníkovi. Poplatky uhradené ŽP-om B ŽP-u A nemajú za cieľ

odmeniť možnosť, ktorú by mal ŽP B, používať vozne podľa svojej vôle pre zrealizovanie prepravných
operácií podľa svojho výberu, ale majú výlučne kompenzovať dočasnú ušlú možnosť (používania)
pre podnik A časti jeho výrobných prostriedkov, bez ziskovej marže. Pojem „profit/zisk“, dôležitý pri
definovaní prenájmu, je teda chybný. Nevšedné rozhodnutia súdu (prípad Green Cargo vo Švédsku)
alebo daňových správ (Rakúsko - Slovensko) známe k tomuto dňu potvrdili túto analýzu.

Z dokumentu ďalej vyplýva, že existujúce argumenty pre aplikovanú DPH sú nasledovné: V
predchádzajúcom režime (RIV) boli železničné podniky podriadené prepravnej povinnosti, ktorá dnes
zmizla. Vzťahy pri spoločných prepravách a výmene vozňov sa stali obchodnými vzťahmi medzi
podnikmi. Táto zásadná zmena odôvodňuje potrebu preskúmať daňovú analýzu prepravy vozňov. V

skutočnosti, „logika CUU“ nie je naozaj dodržiavaná: je zriedkavé, že by bilaterálne zmluvy, ktoré CUU
predvída a ktoré by mali určovať výšku „poplatkov“, boli skutočne vyhotovené a podpísané. A ak sú,
neodvolávajú sa na presné, identifikované prepravy. Okrem toho je v praxi podnik B častokrát oprávnený
podnikom A používať jeho vozne pri realizácii iných prepráv v prospech iných prepravcov/zasielateľov.
Poplatky sú potom fakturované bez zmluvného základu, bez odvolávky na špecifickú (-é) prepravu (-

y); jednoducho sú počítané v závislosti od uplynutého času, čo je charakteristikou prenájmu. Operácia
poskytnutie vozňov nemôže byť kvalifikovaná ako operácia „doplnková“ a „neoddeliteľná“ od prepravnej
operácie, pretože:
- tieto výkony nie sú realizované na základe toho istého právneho dokumentu;
- nie sú realizované medzi tými istými právnickými osobami;

- používania vozňov sa nie vždy spájajú s prepravnými výkonmi;
- tieto výkony sú predmetom dvoch rôznych a následných fakturovaní, jedno medzi spoločenstvom
dopravcov a zákazníkom a druhé medzi držiteľským a používajúcim železničným podnikom, čo
preukazuje existenciu dvoch rozdielnych operácií.

V ďalšej časti predmetného dokumentu je uvedené, že Právna skupina pristúpila k novému šetreniu
týchto argumentov počas svojej schôdze 2. novembra, šetrenie podľa nových upresnené predložených
písomne podnikom SNCF. Z časti dokumentu nadpísanej ako „Analýza a závery“ vyplýva, že všetci
analytici sa zhodli na tom, že problém pominie, keď sa zavedie „nový komerčný model“. Pre úplnosť,
tento predvída, že prepravné je fakturované (s DPH) zákazníkovi jedným zo spoludopravcov a že

následne sa rozpodielí medzi nich so zohľadnením príspevkov, ktoré každý z nich priniesol. Podľa
špecialistov je v tomto prípade len jediný fakturovaný finančný tok: od zákazníka k ŽP-om. Tento tok
je zdanený DPH, takže nie je dôvod zdaňovať ešte raz jednoduché rozpodielovanie príjmov. Okrem
toho, v tomto prípade je tu jasná identifikácia vozňových nákladov s danou prepravou. „Neoddeliteľný“charakter používania vozňov tak už nemožno poprieť. Z argumentov možno usúdiť, že ak v rozpore
s ustanoveniami CUU, si podnik „držiteľ“ neponecháva právo disponovať so svojimi vozňami, ale
oprávňuje spoludopravcu, aby ich používal pre iné prepravy a ak sa poplatky fakturujú bez odvolania sa

našpecificképrepravyasújednoduchopočítanévzávislostioduplynutéhočasu,právnyvzťahsanaozaj
má prirovnať k prenájmu a má sa inkasovať DPH. Naproti tomu, ak priebeh operácií presne zodpovedá
prísnemu rámcu CUU a ak držiteľ si ponecháva výlučné právo disponovať so svojimi vozňami, poplatok
jasne identifikuje prepravy, u ktorých boli tieto vozne použité a poplatok nezahŕňa ziskovú maržu, ale
sa obmedzuje na kompenzovanie držiteľa za skutočnosť, že znáša fixné náklady za svoje vozne bez

toho, aby z toho mal komerčný výnos, nie je to „prenájom“ ani „poskytnutie dopravných prostriedkov“,
pretože tu nie je žiadna voľnosť v používaní podnikom B a žiaden zisk pre podnik A. DPH tak nie je
dlžná. Podnik B sa teda v skutočnosti obmedzuje na zabezpečenie trakčného výkonu so zvláštnosťou,
že tiež znáša solidárnu zodpovednosť spoludopravcov voči zákazníkovi. Ekonomická realita je identická
s realitou „nového komerčného vzoru“ a následná fakturácia medzi spoludopravcami tu nemá čo robiť.

V závere predmetného dokumentu sú uvedené „Odporúčania“, v zmysle ktorých je uvedené, že
vzhľadom na dvojzmyselnosť, ktorú naraz vytvára termín „poplatky“ a ustanovenie článku 13.3 CUU,
väčšina členov Právnej skupiny odporúča podnikom zúčastneným na CUU, aby jasne upresnili, že
„poplatky“ prípadne uhradené medzi spoludopravcami majú za úlohu len kompenzovať skutočnosť,
že držiteľský podnik počas prepravy ako jediný znáša fixné náklady na používané vozne a majú za

cieľ znovu vyrovnať príspevky k nákladom prepravnej operácie všetkých zúčastnených ŽP-ov a že
„odškodnenia“ predvídané v článku 13.3 CUU sú v skutočnosti penále, predĺžené používanie vozňov,
ktoré vychádza z rámca prepravy realizovanej spoločne. Zároveň väčšina členov Právnej skupiny môže
len odporučiť železničným podnikom čo najrýchlejšie zavedenie „nového komerčného modelu“, ktorý
jednoduchšie a jasnejšie odmeňuje výkony podnikov, ktorých spája vzťah spoludopravcov.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu zo dňa 16.9.2009,
podanom na súd dňa 16.9.2009, okrem iného uviedol, že žalobca si dovoľuje pripomenúť, že predmetný
spor vznikol v súvislosti s rozdielnym názorom na povinnosť uplatniť DPH podľa práva Českej republiky
na poplatky za používanie vozňov. Jadro tohto sporu teda (vo verejnoprávnej rovine) v podstate spočíva

votázke,akájeprávnapovahaoperácieposkytovaniavozňovmedzitýmitoželezničnýmispoločnosťami.
Žalobca v prvom rade zdôrazňuje, že podľa jeho názoru sa otázka, či má alebo nemá povinnosť odviesť
zo zdaniteľného plnenia (poskytnutie vozňov) DPH, nepochybne riadi českým právom, a to dokonca
bez ohľadu na právo, ktorým sa riadi zmluva uzavretá medzi stranami sporu. Povinnosť odviesť DPH
z určitého plnenia sa totiž riadi nutne použiteľnými (imperatívnymi) normami príslušného štátu. Podľa

čl. 7 Dohovoru o práve rozhodnom pre zmluvné záväzkové vzťahy (ďalej len „Rímsky dohovor“), ak
sa použije na základe Rímskeho dohovoru právo určitého štátu, možno použiť imperatívne normy
práva iného štátu, s ktorým vecné okolnosti úzko súvisia, v rozsahu, v akom musia byť podľa práva
tohto iného štátu imperatívne ustanovenia použité bez ohľadu na právo, ktoré je inak pre zmluvu
rozhodné. Žalobca zdôrazňuje, že nemá možnosť voľby, či DPH z predmetného zdaniteľného plnenia

odvedie alebo nie, ale musí postupovať v súlade s českými verejnoprávnymi predpismi finančného
práva. Zásadnou skutočnosťou, ktorá podľa názoru žalobcu preukazuje správnosť jeho postupu, je
postoj českých finančných orgánov k tejto otázke. Žalobca z fakturovaného nájomného za použitie
vozňov odvádza DPH, železničné podniky z ostatných členských štátov (okrem Slovenska a Rumunska)
potom žalobcovi hradia nájomné za použitie vozňov vrátane DPH a následne si nárokujú na vrátenie

tejto DPH u finančných orgánov Českej republiky. Podľa ustanovenia § 72 a nasl. zákona č. 235/2004
Sb. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení je v danej situácii esenciálnou podmienkou nároku na
odpočet DPH to, že u zdaniteľného plnenia vzniká povinnosť priznať daň na výstupe. Je teda zrejmé,
že tým, že finančné orgány Českej republiky vracajú odvedenú daň železničným podnikom z ostatných
členských štátov, potvrdzujú to, že žalobca má povinnosť daň na výstupe odviesť. Konkrétna konštrukcia

nároku na poplatok za použitie vozňov potom nie je upravená ani v COTIF, ani VSP, ale v Dodatkovej
dohode uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, a to inkorporáciou príslušných pravidiel obsiahnutých
v už neplatnom Dohovore o vzájomnom používaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi
(ďalej len „RIV 2000“) - konkrétne v kapitole 3.3 - Poplatky za používanie vozňov. Žalobca si dovoľuje
upozorniť na to, že došlo iba k inkorporácii určitých článkov tohto už neplatného dohovoru, nie k

záväzku aplikácie systému platného v dobe účinnosti predchádzajúceho dohovoru COTIF ako celku.
Nárok na poplatok za použitie vozňov je potom medzi stranami vo svojom základe konštruovaný tak, že
každý železničný podnik, dočasne zodpovedný za vozne iného podniku, musí platiť tomu železničnému
podniku stanovený hodinový poplatok. Je teda zrejmé, že platba za použitie vozňov nie je žiadnymspôsobom naviazaná na platbu z prepravnej zmluvy a dokonca ani na jej existenciu. Podľa názoru
žalobcu, aj z tohto dôvodu nemožno mať za to, že by snáď vzťah medzi železnicami, na ktorého základe
dochádza k vzájomnému poskytovaniu vozňov, tvoril jeden ekonomický celok s prepravnou zmluvou.

Podľa názoru žalobcu potom na používanie vozňov žalobcu žalovaným nie je možné aplikovať tento
princíp jednotnosti, nakoľko prepravná služba a poskytnutie vozňov nie sú uskutočnené na základe
rovnakého právneho podkladu ani na základe rovnakého zmluvného vzťahu; nie sú realizované medzi
rovnakými subjektmi; sú fakturované oddelene, jeden medzi skupinou dopravcov a zákazníkom a ďalší
medzi držiteľskými a užívateľskými železničnými podnikmi (nie je tak pravdou, že by v týchto vzťahoch

dochádzalo k jedinému fakturovanému finančnému toku, ako tvrdí žalovaný v odpore). Žalobca tiež
pripomína, že nájom za použitie vozňov je fakturovaný bez väzby na akúkoľvek z konkrétnych prepráv
a sú odvodené výlučne od doby, počas ktorej užívateľský železničný podnik (žalovaný) predmetné
vozne používal, čo je princíp typický pre nájomné vzťahy. Ďalej právny zástupca žalobcu v predmetnom
písomnomvyjadreníuviedol,žežalovanývosvojomodporeuvádza,žeprávorozhodnéjevpredmetnom
právnom vzťahu určené voľbou práva, pričom vychádza z čl. 6.4 Dodatkovej dohody. Podľa názoru

žalobcu však tento článok nie je voľbou práva v zmysle čl. 3 bod 1 Rímskeho dohovoru, nakoľko určuje
iba procesné pravidlá pre prípad sporu medzi zmluvnými stranami. To, že sa jedná výlučne o (v podstate
nadbytočnú) voľbu procesných pravidiel je zrejmé aj zo skutočnosti, že nie je možné meniť rozhodné
právo zmluvy na základe toho, ktorá zo strán bude práve stranou žalovanou.

V písomnom vyjadrení zo dňa 8.3.2010, podanom na súd dňa 8.3.2010, právny zástupca žalobcu
uviedol, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uvádza, že nesúhlasí s právnym názorom
žalobcu, že poplatky za používanie vozňov sú nájomným za nájom (prenájom) hnuteľnej veci. Žalovaný
argumentuje tým, že „žalovaný nemá po dojednanú dobu právo užívať vozeň, ako keby bol jeho
nájomcom alebo vlastníkom (...) O nájme by sme mohli hovoriť v prípade, ak by žalobca odovzdal vozne

žalovanému, ktorý by ich po určenú dobu využíval podľa vlastného uváženia pre prepravu tovaru na
základe ním uzavretých prepravných zmlúv.“. Uvedenému tvrdeniu žalovaného odporuje skutočná prax
žalovaného pri užívaní a dispozícii s vozňami prevzatými od žalobcu: dňa 11.8.2009 žalovaný vystavil
faktúru č. 1400026754, v ktorej tretiemu subjektu fakturoval „na základe zmluvy č. 1/2008 prenájom
vozňov ČD a PKP za 6/2009 podľa príloh“. Z faktúry je zrejmé, že žalovaný poskytol tretiemu subjektu

vozne patriace žalobcovi a tieto služby účtoval ako prenájom vozňov. Pre úplnosť právny zástupca
žalobcu dodal, že o uvedenom konaní žalovaného žalobca nevedel a dozvedel sa o ňom až na základe
urgovania platieb od tretieho subjektu. Zároveň, existencia zmluvy č. 1/2008, uvedenej na predmetnej
faktúre, odôvodňuje domnienku, že uvedené konanie žalovaného nemalo charakter výnimočnosti, ale
že sa dialo opakovane.

V súvislosti s predmetným vyjadrením právneho zástupcu žalobcu zo dňa 8.3.2010 a v súvislosti s
listinným dôkazom k nemu pripojeným, t.j. faktúra žalovaného č. 1400026754 vystavená dňa 11.8.2009
je potrebné zo strany súdu uviesť, že ani skutočnosti uvádzané v predmetnom písomnom vyjadrení a
ani skutočnosť vyplývajúca z predmetnej faktúry nemajú žiadnu priamu súvislosť s rokom 2007, ktorého

sa predmetný spor týka a v ktorom dochádzalo k používaniu vozňov a k vyúčtovaniu poplatkov za
používanie vozňov, s ktorými súvisí vyúčtovaná a neuhradená daň z pridanej hodnoty.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 16.3.2010 uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava písomnej žaloby, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia istiny s príslušenstvom predstavujúcim

zákonné úroky z omeškania, a to na skutkovom základe opísanom v žalobe s tým, že žalobca
poskytoval žalovanému na použitie svoje vozne, a to v súlade s Dohovorom COTIF, so Všeobecnou
zmluvou pre používanie vozňov a v súlade s Dodatkovou dohodou k Všeobecnej zmluve pre používanie
vozňov. Dodatková dohoda bola vypracovaná v dvoch jazykových verziách, a to v nemeckej a v
slovenskej, pričom prednosť má nemecké znenie. Na otázku súdu právny zástupca žalobcu uviedol, že

podľa jeho vedomostí bola oprávnenými osobami podpisovaná práve nemecká verzia zmluvy. Faktúry
vystavené žalobcom žalovaný uhradil len čiastočne bez úhrady DPH, ktorú však žalobca vzhľadom na
imperatívnosť právnej normy bol povinný žalovanému vyúčtovať a následne odviesť Českej republike,
pričom žalovaný mal v tom čase možnosť v prípade úhrady DPH požiadať o jej vrátenie v súlade s
právnymi predpismi platnými v Českej republike. Túto možnosť však žalovaný nevyužil. Právny zástupca

žalobcu poukázal na obsah svojho posledného podania, z ktorého je zrejmé, že samotný žalovaný
realizuje obdobnú prax ohľadom účtovania DPH, akú uplatnil aj žalobca. Taktiež právny zástupca
žalobcu poukázal na skutočnosť, že rovnaká prax ohľadom účtovania DPH je aplikovaná aj inými
krajinami ako napríklad zo strany francúzskych železníc.Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 16.3.2010 uviedol, že nárok uplatnený
žalobou žalovaný neuznáva, a to z dôvodov uvádzaných v odpore proti platobnému rozkazu, pričom

vzhľadom na formuláciu Dodatkovej dohody sa žalovaný prikláňa k názoru žalobcu, že článok VI, ods.
6.4 obsahuje len dohodu o voľbe procesného práva a teda dohoda o voľbe hmotného práva medzi
zmluvnými stranami uzavretá nebola, v dôsledku čoho je potrebné aplikovať Rímsky dohovor, a to
článok 4, pričom podľa názoru žalovaného je v danom prípade dôvodná aplikácia výnimky obsiahnutej v
odseku 4 tohto článku, čo však bude možné jednoznačne zistiť v prípade predloženia príloh k jednotlivým

faktúram. Ďalej právny zástupca žalovaného uviedol, že z opatrnosti žalovaný uplatňuje tiež námietku
premlčania, nakoľko Dohovor COTIF pri nárokoch z prepráv stanovuje ročnú premlčaciu lehotu a
niektoré zo žalobcom uplatnených nárokov by z tohto pohľadu boli premlčané. Žalovaný zotrváva na
názore, že v danom prípade nešlo o poskytnutie služieb podliehajúcich dani z pridanej hodnoty.

Právny zástupca žalobcu ešte na pojednávaní konanom dňa 16.3.2010 uviedol, že žalobca nesúhlasí s

názorom, že ide o nároky z prepráv, ale podľa jeho názoru ide o nároky za poskytnutie vozňov.

Právny zástupca žalobcu ako prílohy svojho písomného podania zo dňa 14.4.2010, podaného na súd
dňa 15.4.2010, predložil súdu dokumenty za účelom preukázania obchodných zvyklostí železničných
podnikov, a to zmluvu medzi České Dráhy, a.s. a Rail Cargo Austria zo dňa 13.3.2007, zmluvu medzi

České Dráhy, a.s. a PKP Cargo zo dňa 18.1.2007 a zmluvu medzi České Dráhy, a.s. a MÁV Cargo zo
dňa 10.1.2007. Súčasne právny zástupca žalobcu predložil súdu faktúry predstavujúce predmet daného
sporu spolu s ich prílohami.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 20.7.2010, podanom na súd dňa

3.8.2010, okrem iného uviedol, že základným aspektom celého tohto prípadu je právne posúdenie
práv a povinností účastníkov konania k železničným vozňom, keďže z tohto posúdenia následne
vyplýva aj posúdenie peňažnej úhrady žalovaného voči žalobcovi a tým aj posúdenie otázky, či
táto úhrada podlieha režimu dane z pridanej hodnoty alebo nie. Medzinárodná vlaková preprava
je upravená aj medzinárodnými zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonmi vnútroštátneho práva

jednotlivých účastníkov medzinárodných zmlúv. Takouto základnou medzinárodnou zmluvou je Dohovor
o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF), ktorý bol publikovaný vo vyhláške č. 8/1985 Zb., v
znení protokolu z roku 1999 (ďalej len „Dohovor COTIF“). Podľa článku VI § 2 Dohovoru COTIF
sú súčasťou tohto dohovoru aj Jednotné právne predpisy pre Zmluvu o medzinárodnej železnične
preprave tovaru (CIM) tvoriace Dodatok B k Dohovoru COTIF (ďalej len „Predpisy CIM“). Podľa článku

VI § 2 Dohovoru COTIF sú súčasťou tohto dohovoru aj Jednotné právne predpisy pre zmluvy o
vzájomnom používaní vozňov v medzinárodnej železničnej preprave (CUV) tvoriace Dodatok D k
Dohovoru COTIF (ďalej len „Predpisy CUV“). Všeobecná zmluva o používaní nákladných vozňov (ďalej
len „Zmluva VSP“) nikdy nebola inkorporovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, a preto
je nutné ju považovať len za obchodné zvyklosti v zmysle § 730 Obchodného zákonníka v platnom

znení. Najkonkrétnejšími zmluvnými dokumentmi medzi účastníkmi konania je Dodatková dohoda k
Všeobecnej zmluve pre používanie vozňov medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným na rok
2007 (ďalej len „Dodatková dohoda“) a Zmluva o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006. Analýzou
vyššie uvedených prameňov úpravy medzinárodnej vlakovej prepravy je nutné dospieť k nasledovným
záverom:

- žalobca a žalovaný sú v súlade s článkom 26 Predpisov CIM po sebe nasledujúci prepravcovia, a to
najmä s ohľadom na geografickú následnosť nimi poskytovaných služieb,
- hlavným predmetom spolupráce žalobcu a žalovaného je železničná preprava tovaru, a preto
- je potrebné v tejto súvislosti vykladať aj všetky vzájomné zmluvy medzi žalobcom a žalovaným.

Ďalej právny zástupca žalovaného v predmetnom písomnom vyjadrení zo dňa 20.7.2010 uviedol, že
pri vykonávaní medzinárodnej železničnej dopravy z dôvodu úspory nákladov a efektívnosti spravidla
nedochádza k prekládke prepravovaných vecí na hranici dvoch štátov, ale tieto sa ďalej prepravujú
na vozňoch predchádzajúceho prepravcu, avšak sú prepravované nasledujúcim prepravcom. V tomto
prípade žalobca vykoná pre odosielateľa prepravu na území Českej republiky, ale keďže miesto

určenia je na území Slovenskej republiky (alebo pre jeho dosiahnutie je potrebné prepraviť tovar
cez územie Slovenskej republiky) dohodnutým spôsobom odovzdá tovar na železničných vozňoch
žalovanému v hraničnej stanici, ktorý pripojí svoje vlastné hnacie vozidlo (rušeň) a vykonáva prepravu
ďalej sám na území Slovenskej republiky. Po vykonaní tejto prepravy je následný prepravca povinnýzabezpečiť vrátenie vozňov predchádzajúceho prepravcu späť do stanice, v ktorej ich prevzal. Z
tohto dôvodu preto vzniká určité časové obdobie, počas ktorého nemá predchádzajúci prepravca
vozne k dispozícii, kedy vozne predchádzajúceho prepravcu už síce nie sú obsadené prepravovaným

tovarom, ale sa vracajú späť predchádzajúcemu prepravcovi ako súčasť prepravných služieb podľa
zmluvy o preprave. Dodatková dohoda preto len bližšie upravuje práva a povinnosti ohľadom vozňov,
ktoré sú však súčasťou prepravných vzťahov medzi po sebe nasledujúcimi prepravcami, a teda sa
nejedná o samostatnú dohodu o prenechaní vozňov na užívanie. Dodatková dohoda je teda plne
závislá od existencie hlavnej prepravnej zmluvy (v tomto prípade Zmluva o spoločnej preprave č.

2156/2154/2006), keďže bez vykonávania prepravy tovaru by nedochádzalo ani k vracaniu vozňov. Ako
bolo uvedené v predchádzajúcej časti vyjadrenia, predchádzajúci prepravca neposkytuje železničné
vozne nasledujúcemu prepravcovi na základe nájomnej zmluvy, ale výlučne ako súčasť prepravy. Z
tohto dôvodu je v jeho záujme, aby boli železničné vozne mimo jeho dispozície najkratší možný čas
a preto je medzi prepravcami dohodnutý poplatok za každú hodinu času, počas ktorého má vozne
pod kontrolou nasledujúci prepravca. Poplatok preto nepredstavuje nájomné ako odplatu za právo

nájomcu voľne užívať predmet nájmu, držať a brať úžitky z predmetu nájmu. Poplatok za poskytnuté
vozne zabezpečuje povinnosť nasledujúceho prepravcu vrátiť vozne predchádzajúcemu prepravcovi
bez zbytočného odkladu tým, že pod hrozbou finančnej straty motivuje nasledujúceho prepravcu tieto
vrátiť v čo najkratšom čase. Ďalej právny zástupca žalovaného v predmetnom písomnom vyjadrení
uviedol, že určenie rozhodného práva je podstatné pre posúdenie súkromnoprávnych nárokov medzi

účastníkmi konania, t.j. okrem iného aj pre určenie výšky prípadných úrokov z omeškania. Nakoľko
Dodatková dohoda obsahuje len dohodu o príslušnom súde a tým pádom aj dohodu o príslušných
procesných pravidlách, bude potrebné posúdiť otázku rozhodného hmotného práva podľa Dohovoru o
práve rozhodnom pre zmluvné záväzkové vzťahy, ktorý bol publikovaný vo vyhláške č. 474/2006 Z.z.
(ďalej len „Rímsky dohovor“). Žalobca vo svojej žalobe poukazuje na ustanovenie čl. 4 ods. 2 Rímskeho

dohovoru, avšak používa neúplnú citáciu tohto ustanovenia. Výnimku z pravidla podľa odseku 2 totiž
predstavuje odsek 5 tohto článku Rímskeho dohovoru, podľa ktorého „domnienka podľa odseku 2 sa
nevzťahuje na zmluvu o preprave tovaru. Pri tejto zmluve, ak štát, kde má prepravca v čase uzatvorenia
zmluvy hlavnú prevádzkareň, je zároveň štátom, kde sa nachádza miesto nakladania alebo vykladania
tovaru alebo hlavná prevádzkareň odosielateľa, potom platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu

s týmto štátom. Na účely tohto odseku sa zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku na jednu cestu
a iné zmluvy, ak ich hlavným predmetom je preprava tovaru, považujú za zmluvy o preprave tovaru.“. K
námietke premlčania právny zástupca žalovaného v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že podľa
článku VII Dohovoru COTIF sú jednotlivé právne predpisy vo vzťahu špeciality k Dohovoru a preto ak
určitá otázka nie je upravená v konkrétnych predpisoch, potom sa budú aplikovať iné predpisy, ktoré

sú súčasťou Dohovoru. Podľa čl. 58 § 1 Predpisov CIM sa nároky z prepravnej zmluvy premlčujú vo
všeobecnejlehotejednéhoroka.Podľačl.12§1PredpisovCUVsavlehote3rokovpremlčujúlennároky
pri strate alebo poškodení vozňa a nároky zo zodpovednosti za škody spôsobené vozňom. Analogicky
je upravené premlčanie v Zmluve VSP, keď článok 33 ods. 33.1 Zmluvy VSP stanovuje všeobecnú
premlčaciulehotu1rokaprepovinnostipripoužívanínákladnýchvozňov,aosobitnátrojročnápremlčacia

lehota je stanovená len pre nároky podľa kapitoly V (zodpovednosť pri strate alebo poškodení vozňa)
a kapitoly VII (zodpovednosť zamestnancov a tretích osôb). S ohľadom na vyššie uvedené zastáva
žalovaný názor, že tvrdený nárok žalobcu na doplatenie poplatku za poskytnuté vozne sa premlčuje
v lehote jedného roka od momentu, kedy sa mohol uplatniť na súde. Keďže žaloba v tejto veci bola
podaná dňa 31.10.2008, žalovaný týmto z dôvodu právnej opatrnosti a ako doplnenie predchádzajúcej

argumentácie vznáša námietku premlčania ohľadom časti žalovanej sumy vyplývajúcej z faktúr č.
8911507, č. 8919807, č. 8928507, č. 8926907 a č. 8930207 v celkovej výške 311.698,95 eura.

V písomnom podaní zo dňa 30.8.2010, doručenom súdu dňa 2.9.2010, právny zástupca žalovaného
uviedol, že z príloh faktúr na jednotlivé časti žalovanej sumy nie je možné určiť rozhodné kritérium pre

určenierozhodnéhoprávapodľačlánku4odsek5Rímskehodohovoru,čoboloúčelomichvyžiadaniaod
žalobcu. Z tohto dôvodu právny zástupca žalovaného navrhol, aby súd vyžiadal od žalobcu dokumenty,
z ktorých bude zrejmé, kde sa nachádza miesto nakladania alebo vykladania tovaru.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 27.1.2011, podanom na súd dňa 28.1.2011,

okrem iného uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení okrem iného rozporuje názor žalobcu o nutnosti
aplikácie čl. 4 ods. 2 Rímskeho dohovoru. Podľa názoru žalobcu nie je prípadný odkaz žalovaného na
čl. 4 ods. 5 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, nakoľko v predmetnej veci sa nejedná
o nárok vychádzajúci zo zmluvy o preprave tovaru. Podľa názoru žalobcu otázka, či má alebo nemápovinnosť odviesť zo zdaniteľného plnenia (poskytnutia vozňov) DPH, sa nepochybne riadi českým
právom, a to dokonca bez ohľadu na právo, ktorým sa riadi zmluva uzavretá medzi stranami sporu.
PovinnosťodviesťDPHzurčitéhoplneniasatotižvždyriadinutnepoužiteľnými(imperatívnymi)normami

príslušného štátu. Podľa čl. 7 Rímskeho dohovoru ak sa použije na základe Rímskeho dohovoru právo
určitého štátu, možno zohľadniť imperatívne normy iného štátu, s ktorým má daná situácia úzku väzbu
v rozsahu, v ktorom sa podľa tohto právneho poriadku musia uplatniť bez ohľadu na právo, ktoré je
inak pre zmluvu rozhodné. Žalobca znovu zdôrazňuje, že nemal možnosť voľby, či DPH z predmetného
zdaniteľného plnenia odvedie alebo nie, ale musel postupovať v súlade s českými verejnoprávnymi

predpismi finančného práva. Zásadnou skutočnosťou, ktorá podľa názoru žalobcu preukazuje správnosť
jeho postupu, je postoj českých finančných orgánov k tejto otázke. Žalobca z fakturovaného nájomného
zapoužitievozňovodvádzaDPH,železničnépodnikyzostatnýchčlenskýchštátovEU(okremSlovenska
a Rumunska) potom žalobcovi hradia nájomné za použitie vozňov vrátane DPH a následne nárokujú
vrátenie tejto DPH u finančných orgánov Českej republiky. Podľa ustanovenia § 72 a nasl. zákona č.
235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení je v danej situácii esenciálnou podmienkou

nároku na odpočet DPH to, že pri zdaniteľnom plnení vzniká povinnosť priznať daň z výstupu. Je teda
zrejmé, že tým, že finančné orgány Českej republiky vracajú odvedenú daň železničným podnikom
z ostatných členských štátov, potvrdzujú to, že žalobca má povinnosť daň z výstupu odviesť. Na
tejto skutočnosti podľa názoru žalobcu nemôže zmeniť nič ani prípadné odporučenie daňovej skupiny
UIC, na ktoré sa odvoláva žalovaný vo svojom vyjadrení a ktoré pre české finančné orgány nie je

žiadnym spôsobom záväzné. Navyše, už z tohto vyjadrenia je zrejmé, že má iba odporúčajúci charakter
a vyplýva z neho, že názory jednotlivých členov UIC sa na túto otázku zásadným spôsobom líšia.
Žalovaný vo svojom vyjadrení v podstate opäť uvádza, že medzi ním a žalobcom nie je zmluvný vzťah
odlišný od prepravnej zmluvy a dodatková dohoda iba bližšie upravuje práva a povinnosti prepravcov
ohľadne vagónov. Podľa názoru žalobcu teda používanie vozňov žalobcu žalovaným nie je súčasťou

zmluvného vzťahu založeného prepravnou zmluvou, nakoľko prepravná služba a poskytnutie vozňov
nie sú uskutočňované na základe rovnakého právneho základu ani na základe rovnakého zmluvného
vzťahu; nie sú realizované medzi rovnakými subjektmi; sú fakturované oddelene - jeden medzi skupinou
dopravcov a zákazníkom a ďalší medzi držiteľskými a užívateľskými dopravnými podnikmi. Žalobca tiež
znovu pripomína, že nájom za užívanie vozňov je fakturovaný bez väzby na akúkoľvek z konkrétnych

prepráv a je odvodený iba od doby, počas ktorej užívateľský železničný podnik (žalovaný) predmetné
vozne používal, čo je princíp typický pre nájomné vzťahy. Žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že časť
nároku uplatňovaného žalobcom bola premlčaná. Tento svoj záver opiera o čl. 58 § 1 CIM, podľa ktorého
sa nároky z prepravnej zmluvy premlčujú vo všeobecnej lehote jedného roka. Podľa názoru žalobcu sa
toto ustanovenie nevzťahuje na predmetnú vec, nakoľko žalované nároky nie sú nárokom z prepravnej

zmluvy, čo je záver kľúčový pre celý spor.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 2.9.2011, podanom na súd dňa 29.9.2011,
okrem iného uviedol, že prepravná zmluva sa uzatvára v nákladnom liste podľa jednotného vzoru
(ustanovenie článku 6, § 2 CIM). Nákladný list sa musí použiť na každú zásielku. Ak medzi dopravcom

a odosielateľom nebolo dohodnuté inak, môže byť predmetom nákladného listu len tovar jedného
vozňa (ustanovenie článku 6, § 6 CIM). To platí najmä v prípade, ak je každý (alebo niektorý) vozeň
konkrétneho vlaku naložený iným tovarom. Dopravca a odosielateľ sa však môžu dohodnúť na tom,
že nákladný list bude vystavený buď na vlak ako celok alebo na určitú skupinu vozňov vo vlaku, čo sa
realizuje predovšetkým vtedy, ak sú vozne v celom vlaku alebo ak je skupina vozňov vo vlaku naložená

rovnakým tovarom. Nákladný list podpisujú, a teda, prepravnú zmluvu uzatvárajú dopravca (prvý) a
odosielateľ (ustanovenie článku 6, § 3 CIM). Vyplnenie nákladného listu je povinnosťou odosielateľa,
ak nie je dohodnuté inak (ustanovenie článku 4,, bod 4.1 VPP - CIM). Keďže pri preprave tovaru
ide o medzinárodnú železničnú prepravu, predpokladá sa, že sa bude realizovať na území viacerých
členských štátov EÚ. V takom prípade platí, že na medzinárodnej železničnej preprave sa bude podieľať

viacero dopravcov. Do nákladného listu sa (okrem iného) zapisuje prepravná cesta (t.j. jednotlivé
prechodové stanice), dodacia lehota a takisto aj dopravca povinný vykonať dodanie tovaru, a to pri
prepraváchvykonávanýchposebenasledujúcimidopravcami,akdalsúhlasnazapísaniedonákladného
listu (ustanovenie článku 7, § 2, písm. a), e) a f) CIM). Ak je preprava tovaru, ktorá je predmetom jednej
prepravnejzmluvy,vykonávanáviacerýmiposebenasledujúcimidopravcami,pristupujekaždýdopravca

prevzatím tovaru s nákladným listom k prepravnej zmluve (stáva sa jej zmluvnou stranou) v rozsahu
podľa tohto nákladného listu a preberá z toho vyplývajúce povinnosti. V tomto prípade zodpovedá každý
dopravca za vykonanie prepravy na celej trati až po dodanie (ustanovenie článku 26 CIM). Ako príklad
právny zástupca žalovaného v predmetnom písomnom vyjadrení opísal situáciu, kedy odosielateľ z ČRuzavriesdopravcomzČRprepravnúzmluvu,vzmyslektorejmábyťtovarprepravenýdoMaďarska.Ako
súčasť prepravnej cesty bola do nákladného listu zapísaná preprava cez územie SR. Aby sa nestalo,
že na hraniciach medzi ČR a SR dopravca zo SR odmietne prevziať prepravovaný tovar a prepraviť ho

cez svoje územie, dopravcovia medzi sebou uzatvárajú osobitné zmluvy (nejde o prepravnú zmluvu),
ktorých predmetom je vzájomná spolupráca a de facto záväzok nasledujúceho dopravcu (dopravcu zo
SR) prevziať na ďalšiu prepravu vozne so zásielkou odovzdané mu zo strany dopravcu z ČR. Tým je
zabezpečené, že nasledujúci dopravca vozne so zásielkou na svojich hraniciach od predchádzajúceho
dopravcu preberie. Každý dopravca sa na svojom území snaží prepraviť tovar v čo možno najkratšom

čase, aby bol tak zaťažený čo najnižšími poplatkami za používanie vozňov. Okrem toho, pokiaľ sa
odosielateľ s dopravcom v prepravnej zmluve nedohodli inak, musí mať každý po sebe nasledujúci
dopravca na pamäti aj tú skutočnosť, že tovar musí byť jeho prijímateľovi prepravený najneskôr v
lehotách na dodanie tovaru uvedených v CIM (ustanovenie článku 16 CIM). Ak sa odosielateľ s
dopravcom v prepravnej zmluve odchýlili od CIM, každý nasledujúci dopravca musí rešpektovať dodaciu
lehotu uvedenú v prepravnej zmluve. Tovar sa dodáva pre potreby prijímateľa. Prijímateľ v konečnom

dôsledku uhrádza okrem prepravného aj cenu tovaru. Prepravné pritom v sebe zahŕňa dovozné, t.j.
všetky výdavky za vykonanie prepravy alebo priamo súvisiace s výkonom prepravy vzniknuté medzi
miestom prevzatia a miestom dodania, doplňujúce poplatky, t.j. výdavky za vykonanie doplnkových
služieb dopravcu a ďalšie platby a výdavky (ustanovenie článku 8, bod 8.1 VPP - CIM). Je teda zrejmé,
že súčasťou prepravného sú aj poplatky za používanie vozňov. Pre výpočet prepravného platia cenníky,

tarify a podmienky dopravcu, ktorý poskytuje výkon podľa prepravnej zmluvy, pokiaľ nejestvujú iné
dohody (ustanovenie článku 8., bod 8.2 VPP - CIM). Niektorý z dopravcov sa môže na spoločnej
preprave podieľať poskytnutím svojich vozňov, v ktorých bude naložený tovar, ďalší poskytnutím rušňa
zabezpečujúceho trakciu vozňov cez jeho územie. Bez ohľadu na spôsob a formu poskytnutia plnenia zo
stranyktoréhokoľvek dopravcovjezrejmé,žetietoplneniasarealizujúvsúvislostisprepravnouzmluvou

a že bez ich existencie by preprava tovaru nebola možná. Ak by niektorý z dopravcov neposkytol na
prepravu svoje vozne, asi by bolo trúfalé očakávať, že prijímateľovi bude jeho tovar dodaný. Uvedené
platí rovnako aj pre trakciu zabezpečovanú ďalším dopravcom. Možno teda uzavrieť, že poskytnutie
vozňov predstavuje plnenie, ktoré je nerozlučne spojené s prepravným výkonom. Dopravca, ktorý
poskytuje pre účely prepravy svoje vozne a aj dopravca, ktorý zabezpečuje cez svoje územie trakciu

vozňov, realizujú plnenie v konečnom dôsledku pre prijímateľa tovaru. Na to, aby bolo možné uvažovať
o poplatkoch za používanie vozňov ako o nájomnom, muselo by medzi žalobcom a žalovaným dôjsť
k uzavretiu nájomnej zmluvy. Bez uzavretia nájomnej zmluvy je uvažovanie o nájme a nájomnom
bezpredmetné. Žalovaný je presvedčený, že pokiaľ by žalobca a žalovaný vôbec chceli uvažovať o
nájme vozňov, ako podnikatelia, na ktorých sa vzťahuje právna úprava zmluvných typov vymedzených v

Obchodnom zákonníku, by v prvom rade uvažovali o uzavretí zmluvy o nájme dopravného prostriedku.
V takom prípade by však v zmysle ustanovenia § 630 ods. 2 Obchodného zákonníka museli túto zmluvu
uzavrieť v písomnej forme, k čomu zjavne nedošlo; v prípade nedodržania písomnej formy by bola
táto zmluva postihnutá absolútnou neplatnosťou. Žalobca a žalovaný nemienili svoj vzájomný vzťah
upraviť zmluvou o nájme dopravného prostriedku a nemienili ho upraviť ani nájomnou zmluvou podľa

Občianskeho zákonníka. Žalovaný je presvedčený, že v žiadnom zmluvnom dokumente žalobca a už
ani nehovoriac o žalovanom, neprejavili a ani nemienili prejaviť vôľu uzavrieť nájomnú zmluvu, pričom
uvedený záver vyplýva najmä z nasledovných skutočností. Hoci žalobca a žalovaný tú možnosť mali,
do Dodatkovej dohody neprevzali bod 54 RIV upravujúci nájom vozňov, čím dali dostatočne zreteľným
spôsobom najavo, že ak budú vykonávať spoločné prepravy tovaru podľa Dodatkovej dohody a VSP,

nebudú vôbec uvažovať o tom, že by používanie vozňov pri spoločnej preprave malo predstavovať
nájom. Povedané inými slovami, žalobca a žalovaný sa rozhodli, že je zbytočné do Dodatkovej dohody
začleniť ustanovenia RIV o nájme vozňov, keďže ich vzájomné vzťahy pri medzinárodnej preprave
tovaru, s ktorými počítali, v žiadnom prípade nájmom byť nemali a ani neboli. Nájom vozňov pritom
(na rozdiel od RIV) nespomína ani VSP, a to kvôli tomu, že na úrovni členov VSP sa pri používaní

vozňov v medzinárodnej železničnej preprave podľa VSP o nájme vozňov vôbec neuvažovalo. Nevôľa
žalovaného uzavrieť so žalobcom nájomnú zmluvu sa opakovane prejavovala pri úhrade každej v
tomto konaní žalovanej faktúry, ktorou žalobca fakturoval žalovanému okrem poplatkov za používanie
vozňov aj DPH (žalovaný je navyše toho názoru, že žalobca vôbec faktúry na poplatky za používanie
vozňov vystavovať nemal). Ak by žalobca a žalovaný mali záujem uzavrieť nájomnú zmluvu, bolo by

bez akejkoľvek logiky, aby sa žalovaný bránil uhradeniu DPH v situácii, ak by poplatky za používanie
vozňov musel považovať za nájomné a ak by v spojitosti s nájomnou zmluvou musel vedieť, že miesto
zdaniteľného plnenia (nájomného) je v ČR. Žalovaný by si musel byť vedomý faktu, že takýto jeho
postup bude posudzovaný ako nezákonný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Žalovaný tvrdí,že k uzavretiu žiadnej nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným vo vzťahu k používaniu vozňov
nikdy nedošlo, a to tak v písomnej, ako ani v ústnej či inej forme. Žalovaný si je vedomý skutočnosti,
že obsah právneho úkonu sa neposudzuje podľa jeho názvu, ale podľa jeho obsahu. Žalovaný však

nemá vedomosť o tom, že by medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu akejkoľvek zmluvy, ktorej
predmetom by bol nájom vozňov, hoci tento zmluvný vzťah by bol formálne pomenovaný inak. Záver
o neuzavretí nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným pritom podľa názoru žalovaného vyplýva
aj zo žalobcom uvádzaných skutočností, medzi ktorými bližšia zmienka o tom, kedy, ako, za akých
podmienok a akým spôsobom došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy, absentuje. Žalobca sa obmedzuje

iba na strohé konštatovanie, ktorého podstatou je považovanie poplatkov za používanie vozňov bez
ďalšieho za nájomné. Hoci každá jedna z faktúr, z ktorých v konaní odvodzuje žalobca svoje nároky,
pozostáva zo súčtu súm za nespočetné množstvo prepráv realizovaných v príslušnom kalendárnom
mesiaci, žalobca neuvádza, či medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu iba jednej nájomnej
zmluvy, alebo či dochádzalo k uzavieraniu nájomných zmlúv v súvislosti s každou jednotlivou prepravou.
Ak by medzi žalobcom a žalovaným aj malo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy, táto by v časti týkajúcej

sa predmetu nájmu musela obsahovať označenie konkrétnych vozňov, ktoré majú byť predmetom
nájmu. Každý vozeň totiž predstavuje samostatnú hnuteľnú vec, ktorá je identifikovaná svojím číslom.
Bez vymedzenia konkrétnych vozňov, ktoré majú tvoriť predmet nájmu, by bol predmet nájmu neurčito
špecifikovaný, ktorá neurčitosť by v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka znamenala absolútnu
neplatnosť takejto nájomnej zmluvy. Žalovaný si nie je vedomý toho, že by medzi žalobcom a žalovaným

došlo k uzavretiu akejkoľvek zmluvy, ktorá by spĺňala uvedenú zákonnú požiadavku. Medzinárodná
železničná preprava predpokladá, že prepravu vykonáva niekoľko dopravcov za sebou (ustanovenie
článku 26 CIM). Ak by sa na konkrétnej preprave zúčastnilo napríklad 10 dopravcov, žalobca doposiaľ
nezodpovedal otázku, kto a akým spôsobom by uzatváral nájomnú zmluvu s po sebe nasledujúcimi
dopravcami. Žalobca uvádza, že poplatky za používanie vozňov musia mať povahu nájomného, keďže

poplatky za používanie vozňov nie sú žiadnym spôsobom naviazané na platbu z prepravnej zmluvy a
dokonca ani na jej existenciu; poplatky za používanie vozňov sú fakturované bez väzby na akúkoľvek
z konkrétnych prepráv. Žalovaný sa domnieva, že v tomto vyjadrení dokazuje skutočnosť, že poplatky
za používanie vozňov platil v súvislosti s existenciou konkrétnych prepravných zmlúv. Bez existencie
konkrétnych prepravných zmlúv uzavretých medzi žalobcom a odosielateľom by preberanie vozňov

žalovaným nemalo zmysel, nakoľko ak by žalovaný nemal povinnosť prepravovať cez svoje územie
tovar určený pre jeho prijímateľa naložený na týchto vozňoch, bolo by bez akéhokoľvek významu, aby
mu vozne, na ktorých je tento tovar naložený, žalobca odovzdával. Ak by prepravné zmluvy neexistovali,
žalovaný by nemal najmenší dôvod preberať vozne žalobcu. Jednoducho by tieto vozne nemal prečo
prevziať, nepotreboval by ich. Dôvod na prevzatie vozňov aj bez existencie konkrétnych prepravných

zmlúv by mal žalovaný iba vtedy, ak by tieto vozne preberal od žalobcu za účelom používania týchto
vozňov v rámci priamo žalovaným (ako prvým dopravcom) uzavretých prepravných zmlúv s tretími
osobami. Účastníkom týchto prepravných zmlúv by však v takom prípade nebol žalobca. Poplatky za
používanie vozňov, z ktorých DPH je predmetom tohto konania a ktoré žalovaný žalobcovi uhradil,
z takejto situácie nevyplývajú. Nárok uplatňovaný žalobcom je totiž nárokom, ktorý vznikol v spojení

s prepravnými zmluvami uzavretými medzi žalobcom a odosielateľom, kde žalovaný bol len jedným
z viacerých následných dopravcov tovaru. Žalovaný je tej mienky, že poplatky za používanie vozňov
sú viazané na platbu z prepravnej zmluvy, keďže predstavujú jednu zo zložiek prepravného, ktoré
platí prijímateľ tovaru. „Neviazanosť“ poplatkov za používanie vozňov s platbou z prepravnej zmluvy
nemožno vidieť v tom, že poplatky za používanie vozňov sa vypočítavajú a platia medzi dopravcami

samotnými.Ajprizabezpečovanítrakcie(ťahanícudzíchvozňovrušňominéhodopravcu)sadopravcovi,
ktorý uskutočnil trakciu, vypočíta a vyplatí suma zodpovedajúca ním vykonanej činnosti. O túto sumu
dostanú ostatní dopravcovia z prepravného menej. Napriek tomu je trakcia vozňov považovaná za
neoddeliteľnú súčasť prepravnej služby. Žalobca tiež uvádza, že poplatky za používanie vozňov musia
mať povahu nájomného, keďže preprava tovaru a používanie vozňov nie sú uskutočnené na základe

rovnakého právneho podkladu, ani na základe rovnakého zmluvného vzťahu. Žalovaný je tej mienky,
že rovnakým právnym podkladom je COTIF 1999 a jeho prílohy, najmä CIM a CUV. Prepravná zmluva
sa uzatvára na základe CIM a zmluva o používaní vozňov na základe CUV, ktoré predstavujú prílohy
(súčasť) jedného a toho istého dohovoru (COTIF 1999) venujúceho sa medzinárodnej železničnej
preprave.Ďalejžalobcauvádza,žepoplatkyzapoužívanievozňovmusiamaťpovahunájomného,keďže

preprava tovaru a používanie vozňov nie sú realizované medzi rovnakými subjektmi. Žalovaný je toho
názoru, že pohľad žalobcu nie je správny. Je samozrejmé, že pri medzinárodnej železničnej preprave
sa každý z dopravcov podieľa určitým spôsobom. Podstata plnenia niektorého z dopravcov spočíva v
činnosti, iného v poskytnutí vecných prostriedkov. Pri poskytnutí vozňov na účely prepravy tovaru ide oformu plnenia dopravcu, ktorou sa tento podieľa na celkovej prepravnej službe poskytnutej spoločnému
zákazníkovi dopravcov. Poplatky za používanie vozňov dohodnuté medzi žalobcom a žalovaným na
základe Dodatkovej dohody sú len pomôckou pre ich vyčíslenie pri následnom rozpodielovaní celkového

prepravného inkasovaného z prepravnej zmluvy. Nie je pravda, že poskytnutie vozňov a preprava tovaru
nie sú realizované medzi rovnakými subjektmi. Aj dopravca, ktorý poskytuje vozne, ich neposkytuje
nasledujúcemu dopravcovi, ale jeho plnenie je plnením v prospech zákazníka (bez vozňov by zákazník
nikdy neobdržal svoj tovar). Žalobca ďalej uvádza, že poplatky za používanie vozňov musia mať
povahu nájomného, keďže preprava tovaru a používanie vozňov sú fakturované oddelene; preprava

tovaru medzi skupinou dopravcov a zákazníkom a používanie vozňov medzi dopravcami. Prepravné
fakturované prijímateľovi sa skladá z viacerých položiek. Jednou z týchto položiek sú aj poplatky za
používanie vozňov. Táto skutočnosť vyplýva aj zo stanoviska daňovej skupiny UIC zo dňa 1.5.2010. Po
uskutočneníkaždejjednejprepravysidopravcoviamedziseboupoplatkyzapoužívanievozňovformálne
nefakturujú. Na základe rozhodných skutočností však majú vedomosť o tom, akú časť zo svojho podielu
na prepravnom z určitej prepravnej zmluvy majú vo forme poplatkov za používanie vozňov poskytnúť

inémudopravcovi,ktorýmjevlastníkvozňovpoužitýchprikonkrétnejpreprave.Faktúry,ktorénapoplatky
za používanie vozňov vystavujú dopravcovia, by sa vôbec nemali vystavovať a ak sa aj vystavujú, robí
sa tak iba na evidenčné účely, na formálne vyjadrenie súčtu poplatkov za používanie vozňov uvedených
v odpočte Vzoru D a súvisiacich so všetkými prepravami, ktorých účastníkmi boli obaja dopravcovia,
uskutočnenými v priebehu príslušného kalendárneho mesiaca. Okrem toho si treba uvedomiť, že ak sú

v prepravnom už zahrnuté aj poplatky za používanie vozňov, tieto sa už raz ako súčasť prepravného
stali predmetom zdanenia DPH. Pokiaľ by sa pri delení príjmu z prepravy mali tieto poplatky opätovne
zdaňovať DPH, znamenalo by to, že to isté plnenie by bolo predmetom zdanenia dvakrát, čo je v rozpore
so zásadou o zamedzení dvojitého zdanenia uplatňovanou v daňovom práve. Nájomná zmluva ako
dvojstranný právny úkon je prejav vôle jej zmluvných strán uzavrieť nájomnú zmluvu. Inak povedané,

zmluvné strany majú záujem a chcú uzavrieť nájomnú zmluvu, chcú odovzdať a prevziať predmet nájmu,
preto dobrovoľne a slobodne uskutočňujú všetky kroky vedúce k tomuto výsledku. V prípade preberania
vozňov žalovaným od žalobcu v rámci zabezpečovania medzinárodnej prepravy tovaru je však situácia
celkom iná. Žalovaný nepreberá od žalobcu vozne z vlastnej vôle kvôli tomu, aby ich podľa svojho
uváženia užíval. Žalovaný sa nemôže rozhodnúť, že naložené vozne žalobcu vyloží a bude ich používať

podľa svojich potrieb, pre svoje vlastné prepravy. Žalovaný sa nemôže dokonca rozhodnúť ani tak,
že naložené vozne žalobcu vyloží a ponechá ich bez povšimnutia. Jediné čo žalovaný môže a musí
urobiť je to, že tieto vozne žalobcu svojím vlastným rušňom čo najrýchlejšie prepraví (bude ťahať) po
vopred, medzi žalobcom a odosielateľom dohodnutej prepravnej ceste, a to z pohraničnej prechodovej
stanice, ktorou vlak na jeho územie vstúpil do pohraničnej prechodovej stanice, ktorou z jeho územia

vlak vystupuje. Bez prevzatia vozňov žalovaným by totiž nedošlo k naplneniu účelu prepravnej zmluvy,
ktorým je dodanie tovaru jeho prijímateľovi. Takisto, aj z niektorých ustanovení RIV inkorporovaných
do Dodatkovej dohody (najmä body 13.2, 13.3 a 13.5 RIV) vyplýva, že žalovaný nemá voľnosť pri
rozhodovaní o tom, či vozne prevezme; odmietnuť ich prevzatie môže len za presne stanovených
podmienok a z presne určených dôvodov. Ak teda žalovaný k prepravnej zmluve pristúpi (čo je jeho

povinnosť, nie právo), musí prevziať vozne žalobcu. Pokiaľ by tieto vozne neprevzal, nemohlo by dôjsť
k splneniu záväzku dopravcov z prepravnej zmluvy, keďže by prepravovaný tovar nebolo možné doručiť
jeho prijímateľovi. Žalobca tvrdí, že k poskytovaniu vozňov a k platbám za ich používanie dochádza
nezávisle na existencii prepravnej zmluvy a že poplatky za používanie vozňov sú účtované bez priamej
závislosti na konkrétnych prepravných zmluvách. Žalovaný s vnímaním žalobcu absolútne nesúhlasí.

Pokiaľ ide o faktúry žalobcu, z ktorých nároky sú predmetom tohto konania, tieto sa týkajú konkrétnych
prepravných zmlúv. Hoci tak žalobca doposiaľ neučinil, žalovaný je toho názoru, že je potrebné upriamiť
pozornosť súdu na fakt, že suma vyúčtovaná žalobcom v každej jednej faktúre tvoriacej predmet
tohto konania (odhliadnuc od faktúr vystavených za administratívne služby), je súčtom poplatkov za
používanie vozňov v nespočetnom množstve prepráv realizovaných v príslušnom kalendárnom mesiaci

podľa prepravných zmlúv. Pre ilustráciu žalovaný v predmetnom písomnom vyjadrení poukázal na
faktúru žalobcu č. 1291017808 zo dňa 7.2.2008 týkajúcu sa obdobia mesiaca 11/2007 (suma DPH
vo výške 116.423,36 eura je predmetom tohto konania). Zároveň žalovaný predložil súdu výňatok z
odpočtu Vzoru D (bod 91 RIV) s tým, že konkrétne ide o stranu 41 z celkového počtu 214 strán
tohto odpočtu vystaveného za mesiac 11/2007. Každý jednotlivý riadok v predloženom výňatku odpočtu

Vzoru D predstavuje jeden samostatný vozeň použitý v rámci konkrétnej prepravy. Súhrn prepráv v
mesiaci 11/2007 je tak súčtom jednotlivých prepráv na všetkých 214 stranách odpočtu Vzoru D, z
ktorého výňatok (jednu stranu) žalovaný súdu predložil. Ak žalobca uvádza, že ním fakturované sumy
poplatkov za používanie vozňov sa nevzťahujú na konkrétne prepravy, jeho tvrdenie nie je pravdivé.Z rekapitulácie odpočtu Vzoru D (všetkých jeho 214 strán) za mesiac 11/2007 je zrejmé, že suma
v ňom uvedená (posledná strana a kolónka „SUMME“) vo výške 612.754,51 eura je presne tá istá
suma, ktorá je uvedená ako istina vyššie spomínanej faktúry žalobcu č. 1291017808 zo dňa 7.2.2008.

Je teda zrejmé, že vystavenie tejto faktúry je v plnom rozsahu odvodené od uskutočnených prepráv
identifikovaných v odpočte Vzoru D za mesiac 11/2007. Ak by chcel žalobca tvrdiť, že žalovaný používal
vozne žalobcu bez vzťahu ku konkrétnej preprave tovaru a konkrétnym prepravným zmluvám, aby bol
žalobcavkonaníúspešný,muselbytotosvojetvrdenievkaždomjednotlivomprípadepoužívaniavozňov
nepochybne preukázať. Ďalej právny zástupca žalovaného v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol,

že skutočnosť, že orgány správy daní ČR rozhodli o vrátení DPH, nie je dôkazom o tom, že žalobca DPH
na poplatky za používanie vozňov fakturovať mal, ale iba dôkazom o tom, že žalobca DPH reálne, hoci
celkom nesprávne a nezákonne, fakturoval. Vrátenie DPH nie je viazané na skutočnosť, či sa DPH mala
priznať a odviesť, ale na skutočnosť, či sa DPH reálne odviedla. Orgány daňovej správy ČR nemajú
dôvod DPH nevrátiť, ak žalobca DPH do svojich faktúr za používanie vozňov zahŕňa, túto DPH odvádza,
železničný podnik z iného členského štátu EÚ žiada o jej vrátenie a ak tento železničný podnik spĺňa

predpoklady obsiahnuté v zákone o dani z pridanej hodnoty.

Ako prílohu predmetného písomného vyjadrenia zo dňa 2.9.2011 právny zástupca žalovaného predložil
súdu okrem iného aj Všeobecné prepravné podmienky pre medzinárodnú železničnú nákladnú prepravu
(VPP-CIM) a zmluvu o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 uzatvorenú na základe Dohovoru o

medzinárodnej preprave (COTIF 1999) dňa 16.1.2007 medzi žalovaným ako dopravcom a právnym
subjektom České dráhy, a.s. Praha 1 ako dopravcom, ktorej predmetom bola vzájomná spolupráca
pri preprave zásielok vykonávaných viacerými po sebe nasledujúcimi dopravcami podľa Dohovoru o
medzinárodnej železničnej preprave (COTIF 1999).

Podľa článku II., bod 2 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 dopravca označuje
zmluvného dopravcu, s ktorým odosielateľ uzatvoril prepravnú zmluvu podľa Jednotných právnych
predpisov CIM alebo za sebou nasledujúceho dopravcu, ktorý je zodpovedný na základe tejto prepravnej
zmluvy.

Podľa článku III., bod 1 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 nasledujúci
dopravca sa zaväzuje prevziať v pohraničných priechodových staniciach od dopravcu na ďalšiu
prepravu každú zásielku, ktorá je predmetom prepravnej zmluvy uzatvorenej v súlade s Dohovorom o
medzinárodnej železničnej preprave COTIF 1999 a súčasne:
- v dovoze - prepraviť zásielku do miesta určenia a dodať prijímateľovi,

- v tranzite - prepraviť zásielku do ďalšej pohraničnej priechodovej stanice a odovzdať v zmysle
smerovacej cesty uvedenej v nákladnom liste ďalšiemu nasledujúcemu resp. výkonnému dopravcovi.

Podľa článku III., bod 3 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 podrobné
vykonávacie podmienky realizácie spoločnej prepravy, podmienky odovzdania resp. prevzatia zásielok,

najmä:
- miesto, deň a čas začatia výkonu dopravcu resp. nasledujúceho dopravcu,
- miesto, deň a čas ukončenia výkonu dopravcu resp. nasledujúceho dopravcu,
- preskúšanie a kontroly, ktoré musí vykonať dopravca resp. nasledujúci dopravca,
- platné predpisy o odovzdávke tovaru, ako aj zaobchádzanie s nákladným listom

a rôzne iné úlohy vyplývajúce zo spoločnej prepravy v nižšie uvedených pohraničných priechodových
staniciach
- Čadca/Mosty u Jablunkova
- Lúky pod Makytou/Horní Lídeč
- Kúty/Lanžhot

sa riadia príslušnou platnou Úpravou miestnych podmienok (príloha Prevádzkovej dohody).

Podľa článku III., bod 4 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 zmluvné strany sa
zaviazali vzájomne spolupracovať do takej miery, ktorá je potrebná na splnenie povinností vyplývajúcich
z uzatvorených prepravných zmlúv.

Podľa článku IV., bod 2 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 nasledujúci
dopravca sa zaväzuje prevziať na ďalšiu prepravu zásielky podávané:
- ako tovar jedného vozňa prepravovaný s použitím jedného nákladného listu,- ako skupina vozňov alebo ucelený vlak na jeden nákladný list, pričom nákladný list bude doplnený
Výkazom vozňov v stanovenom počte exemplárov,
- nákladným listom CIM/SMGS.

Podľa článku IV., bod 3 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 nasledujúci
dopravca je oprávnený odmietnuť prevzatie zásielky len z dôvodov a spôsobom uvedeným v Príručke
CIT pre nákladnú prepravu (GTM - CIT).

Podľa článku V., bod 1 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 so zreteľom na
platné postupy zmluvné strany sa dohodli, že záväzky a pohľadávky súvisiace s prepravou zásielok budú
odúčtované, rozpodielované a urovnané medzi dopravcami v súlade s ustanoveniami Vyhlášky UIC 304
Odúčtovanie medzi železnicami a Vyhlášky UIC 311 Finančné vzťahy medzi železnicami.

Podľa článku VI., bod 1 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 dopravca

zodpovedá za škody, ktoré vznikli v dôsledku porušenia jeho povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy.

Podľa článku VI., bod 2 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 nasledujúci
dopravca zodpovedá za škody, prípadne za vyššie náklady, ktoré vznikli v súvislosti s odmietnutím
zásielky v rozpore s bodom 3. článku IV.

Podľa článku VII., bod 1 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 zmluva vstupuje
do platnosti dňom podpisu a platí do 31.12.2007.

Podľa článku VIII., bod 1 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 prevzatie,

odovzdávka vozňov a tovarov sa uskutoční pri dodržaní ustanovení nasledujúcich predpisov:
- Jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave tovaru (CIM -
dodatok B k Dohovoru);
- Príručky CIT pre nákladnú prepravu GTM - CIT;
- Príručky k nákladnému listu CIM (GLV-CIM);

- Príručky k vozňovému listu CUV (GLW-CUV);
- Príručka k nákladnému listu CIM kombinovanej dopravy (GLV-TC);
- Príručky pre prepravy CIM/SMGS (GR - CIM/SMGS);
- Príručky k nákladnému listu CIM/SMGS (GLV-CIM/SMGS);
- Poriadku pre medzinárodnú železničnú prepravu nebezpečného tovaru (RID - dodatok C k Dohovoru);

- Úpravy miestnych podmienok (príloha Prevádzkovej dohody);
- Dohody o vzťahoch medzi dopravcami v medzinárodnej železničnej preprave tovaru (AIM);
- UIC 304 Odúčtovanie medzi železnicami;
- UIC 311 Finančné vzťahy medzi železnicami.
Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany súčasne prehlasujú, že s obsahom vyššie uvedených predpisov

resp. zmlúv sú plne oboznámené a bez výhrad súhlasia.

Podľa článku VIII., bod 2 predmetnej Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 Všeobecné
obchodné podmienky CIT pre zmluvu o spoločnej preprave (Ďalej len „VOP spoločná preprava“) tvoria
neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. V prípade rozdielnej úpravy VOP spoločná preprava a tejto zmluvy

má prednosť znenie uvedené v tejto zmluve. Zmluvné strany sa súčasne dohodli, že ustanovenia VOP
spoločná preprava v písmene D bod 21 a 24 sa nebudú aplikovať.

Dňa 10.4.2008 bol k predmetnej Zmluve o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 uzavretý v písomnej
forme Dodatok číslo 1 medzi žalovaným ako dopravcom a žalobcom ako dopravcom, ktorého podpisom

zmluvné strany zobrali na vedomie, že žalobca sa stal právnym nástupcom Českých dráh, a.s. v celom
rozsahu práv a povinností vyplývajúcich zo Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/07, keďže tieto
práva a povinnosti prešli zo zákona k 1.12.2007 na dcérsku spoločnosť ČD Cargo, a.s.. Súčasne
predmetným dodatkom došlo ku zmene článku VII. ohľadom platnosti zmluvy do 31.12.2007 s tým, že
v zmysle predmetného dodatku bola zmluva uzatvorená na dobu neurčitú.

Právny zástupca žalovaného predložil súdu tiež stanovisko daňovej skupiny UIC zo dňa 1.5.2010,
v ktorom je uvedené, že po dlhej dobe vyhodnocovania rozdielnych názorov a argumentov vo
vnútri daňovej skupiny, UIC prichádza s nasledovným doporučením pre zdaňovanie cezhraničnýchoperácií nákladných vozňov. Právna skupina UIC, rovnako ako UIC skupina používateľov vagónov
boli dotazované, či zmena z RIV na GCU predstavuje zásadnú zmenu v zmluvnom systéme, ktorá
spôsobuje predefinovanie finančných tokov a kvalifikáciu nevyhnutných činností. Najmä otázku, či

sa poplatky za používanie nákladných vozňov v spojenej preprave majú kvalifikovať ako nájomné.
Obidve pracovné skupiny došli k výsledku, že existujú zmeny v prepravnom práve, ale bez ovplyvnenia
povahy činností. Naviac, zákonné kritériá prenájmu nie sú naplnené pri cezhraničných výkonoch
nákladných vozňov. V súlade s názorom väčšiny členov daňovej skupiny UIC a zisteniami ďalších
spomínaných pracovných skupín UIC a za účelom definovania jednotného systému pre všetkých

členov, UIC doporučuje kvalifikovať poplatky za používanie nákladných vozňov ako pomerné poplatky
za nákladnú prepravu (časť ceny za prepravu) platené za poskytnutie dopravných prostriedkov
železničným podnikom používajúcim vozne železničnému podniku, ktorý vozne poskytol. Tento posudok
(kvalifikovanie) predstavuje obvyklé normy (štandardy) medzi železničnými podnikmi a stanovil, že nie
je potrebné bezpodmienečne meniť tento názor. Táto kvalifikácia znamená, že žiadne samostatné
(oddelené) faktúry za používanie vozňov nie sú potrebné a táto činnosť nie je samostatným predmetom

DPH. DPH, ktorá má byť zaplatená za už zmienenú prepravnú službu, je fakturovaná železničným
podnikom zákazníkovi za prepravnú službu. Nové daňové pravidlá, ktoré vstúpili do platnosti od
1.1.2010, obsahujú niekoľko základných zmien v daňovom režime. Najdôležitejšie zmeny spočívajú v
pravidle týkajúcom sa miesta dodania služby. Miesto činnosti nemôže mať žiaden dopad na kvalifikáciu
samotnej činnosti. To znamená, že vo vzťahu k zdaňovaniu cezhraničných výkonov nákladných vozňov

kvalifikácia ako pomerné poplatky za nákladnú prepravu je nezmenená a ostáva v platnosti. Avšak,
ak spoločnosť kvalifikuje tieto platby ako nájomné, miesto odovzdania (poskytnutia) leží v krajine
železničného podniku, ktorý používa vozne. Toto vedie k prenosu daňovej povinnosti a výsledkom je
faktúra bez DPH a podlieha zdaneniu v krajine príjemcu služby. Ale ako je uvedené vyššie, takýto
postup protirečí kvalifikovaniu UIC. UIC, spolu s vyššie popisovaným doporučením postupu zdaňovania

vozňov, navrhuje zaviesť čím skôr nový komerčný model. V tomto systéme je jasne definovaná spoločná
preprava, ako aj daňová kvalifikácia finančných tokov.

Ako prílohu k predmetnému písomnému vyjadreniu zo dňa 2.9.2011 právny zástupca žalovaného
predložil súdu tiež Vyhlášku UIC 311 Finančné vzťahy medzi ŽPP - zásady a spôsoby použitia vydanú

v januári 2007.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 4.10.2011, doručenom súdu na pojednávaní
konanom dňa 4.10.2011, uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení popiera argument žalobcu, že tým, že
finančné orgány železničným podnikom ostatných členských štátov tú istú DPH na základe ich žiadosti

vracajú, finančné orgány Českej republiky jednoznačne potvrdzujú povinnosť žalobcu túto DPH odviesť.
Žalovaný vo svojom vyjadrení v podstate tvrdí, že podľa českého daňového práva je nárok na vrátenie
DPH viazaný výhradne na skutočnosť, že ČD Cargo DPH odviedlo a fakturovalo poplatok za použitie
vozňov vrátane DPH a ostatné železničné podniky o vrátenie tejto DPH požiadali. Žalobca pripomína,
že v predmetnej veci k vráteniu DPH nedochádzalo len na základe tvrdenia (t.j. daňového priznania)

daňového subjektu, ale na základe právoplatného rozhodnutia príslušného správcu dane vydaného
zákonom stanoveným spôsobom. Žalobca tak považuje za irelevantné a nemiestne úvahy žalovaného o
odbornej a inej spôsobilosti príslušného finančného úradu (ktorý je navyše úradom pre tieto cezhraničné
prípady špecializovaným). Žalobca iba upozorňuje na skutočnosť, že finančné úrady „vrátenie“ DPH
skúmajú veľmi starostlivo už od výšky niekoľko desiatok tisíc korún, obzvlášť však vo výške niekoľko

desiatokmiliónovkorún,akotomubolovpredmetnejveci.Predloženérozhodnutiasúvydanépríslušným
orgánom Českej republiky. Žalobca nesúhlasí s argumentáciou žalovaného o nutnosti použitia daňovej
kontroly ako „verifikácie“ nároku na vrátenie DPH. Žalobca považuje za nutné zdôrazniť, že keby
mal správca dane pochybnosti o nároku príslušných železničných spoločností na vrátenie predmetnej
DPH, neaplikoval by inštitút daňovej kontroly podľa § 16 zákona č. 337/1992 Sb. o správe daní a

poplatkov (ďalej len „ZSDP“), t.j. inštitút následnej kontroly, ale už inštitút vytýkacieho konania podľa § 43
ZSDP, ktoré by v prípade pochybností správcu dane predchádzalo rozhodnutiu o vrátení DPH. Daňový
subjekt je povinný pri žiadosti o vrátenie DPH preukázať všetky zákonné predpoklady pre vrátenie
DPH - t.j. nielen, či bola predmetná DPH odvedená a či skutočnosti danej transakcie daňový subjekt
preukazuje formálne bezchybnými daňovými dokladmi. Predmetom skúmania správcu dane sú preto

pred rozhodnutím všetky zákonné podmienky pre vrátenie DPH. Podľa ustanovenia § 72 a nasl. zákona
č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení je v danej situácii esenciálnou podmienkou
nároku na odpočet DPH skutočnosť, že u zdaniteľného plnenia vzniká povinnosť priznať daň pri výstupe,
pričom aj z judikatúry vyplýva, že táto otázka musí byť pri rozhodovaní o vrátení DPH posudzovaná.Žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že na to, aby bolo možné uvažovať o poplatkoch za používanie
vozňov ako o nájomnom, muselo by medzi žalobcom a žalovaným dôjsť k uzatvoreniu písomnej
nájomnej zmluvy. Táto argumentácia žalovaného opäť preukazuje neznalosť českého daňového práva.

Podľa v tejto dobe platného § 2 ods. 7 ZSDP sa pri uplatňovaní daňových zákonov v daňovom
konaní berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodnej pre
stanovenie alebo vyberanie dane, pokiaľ je zastretý stavom formálne právnym a líši sa od neho. Z
daňového pohľadu tak nie je rozhodujúce, akou formou, či akým spôsobom strany vôľu prejavili, ale je
dôsledne posudzovaný faktický stav (t.j. zmluva o dielo medzi obchodnou spoločnosťou a živnostníkom

je posúdená ako pracovná zmluva, zmluva označená ako zmluva darovacia ako zmluva kúpna a pod.). V
danom prípade je preto iba rozhodujúce, či predmetný právny vzťah znaky nájomného vzťahu vykazuje,
čo v predmetnej veci podľa názoru žalobcu platí. Žalovaný vo vyjadrení v podstate opäť tvrdí, že
medzi ním a žalobcom nie je zmluvný vzťah odlišný od prepravnej zmluvy a dodatková dohoda len
bližšie upravuje práva a povinnosti prepravcov ohľadne vagónov. Podľa názoru žalobcu používanie
vozňov žalobcu žalovaným nie je súčasťou zmluvného vzťahu založeného prepravnou zmluvou, keďže

prepravná služba a poskytnutie vozňov:
- nie sú uskutočnené na základe rovnakého právneho podkladu, ani na základe rovnakého zmluvného
vzťahu - na tejto skutočnosti podľa názoru žalobcu nič nemení fakt, že použitím predmetných vagónov
k realizácií plnení z prepravných zmlúv dochádza. To však ešte nezakladá jednotu týchto zmluvných
vzťahov. Ako neprípustná sa podľa názoru žalobcu javí tiež argumentácia, že rovnakým právnym

podkladom, na ktorom sú tieto vzťahy založené, je Dohovor COTIF 1999. Touto logikou by bolo možné
dovodiť, že dva zmluvné vzťahy sú identické, keďže sú uzatvorené na základe Obchodného zákonníka;
- nie sú realizované medzi rovnakými subjektmi - to, že tieto vozne sú použité pre plnenia z prepravnej
zmluvy, nezakladá identitu subjektov;
- sú fakturované oddelene, jeden medzi skupinou dopravcov a zákazníkom a ďalší medzi držiteľskými

a užívateľskými železničnými podnikmi - toto tvrdenie žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení v podstate
iba potvrdzuje.

Ďalej právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení zo dňa 4.10.2011 uviedol, že
žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že suma vyúčtovaná v každej faktúre je súčtom poplatkov za

používanie vozňov z prepráv realizovaných v príslušnom kalendárnom mesiaci podľa prepravných
zmlúv. V skutočnosti je však nárok na poplatok za použitie vozňov konštruovaný tak, že každý železničný
podnik dočasne zodpovedný za vozne iného podniku musí platiť tomuto železničnému podniku
stanovený hodinový poplatok. Poplatky za používanie vozňov sa platia od prvej hodiny nasledujúcej po
prevzatí vozňa do konca hodiny, v ktorej bol vozeň vrátený vlastníckemu železničnému podniku alebo

odovzdaný inému železničnému podniku. Chýba teda akékoľvek naviazanie na konkrétne prepravné
zmluvy. To, že sú vozne použité aj pre realizáciu prepravných zmlúv je samozrejmé, nezakladá to však
ešte jednotu týchto zmluvných vzťahov. Podľa názoru žalobcu tak nie je nutné, aby bolo preukázané,
že žalovaný používal vozne bez vzťahu ku konkrétnej prepravnej zmluve, keďže skutočnosť, že spolu
zmluvný vzťah medzi prepravcom a zákazníkom a prepravcom a iným prepravcom súvisí, nezakladá

ešte ich identitu. K tvrdeniu žalovaného ohľadne platnosti Dohovoru COTIF 1999 a s tým súvisiacej
zmeny zmluvných vzťahov medzi železničnými podnikmi žalobca uvádza, že konkrétna konštrukcia
nároku na poplatok za použitie vozňov nie je upravená ani v COTIF, ani VSP, ale v Dodatkovej dohode
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, a to inkorporáciou príslušných pravidiel nachádzajúcich sa v
užneplatnejDohodeovzájomnompoužívanínákladnýchvozňovmedziželezničnýmipodnikmi(ďalejlen

„RIV 2000“) - konkrétne kapitoly 3.3 - Poplatky za používanie vozňov. Žalobca si dovoľuje upozorniť na
to, že došlo výhradne k inkorporácii určitých článkov tejto už neplatnej dohody a nie k záväzku aplikácie
systému platného v dobe účinnosti predchádzajúcej dohody COTIF ako celku.

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 4.10.2011 uviedla, že sa v plnom rozsahu

pridržiava doterajších vyjadrení s tým, že žalobca zotrváva na svojich doterajších stanoviskách. K
tvrdeniu žalovaného, ktorým spochybňuje právne následky vrátenia DPH českými finančnými orgánmi
iným železničným podnikom, právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že sa tak vždy stalo na základe
právoplatných rozhodnutí finančných orgánov, ktoré dôsledne skúmali splnenie predpokladov na vznik
nároku na vrátenie DPH. K tvrdeniu žalovaného, že nemôže ísť o plnenie z nájomnej zmluvy, keďže

absentujú písomné nájomné zmluvy, právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že finančné
orgány vždy skúmajú obsah a faktický stav zmluvného vzťahu a na základe toho vydávajú svoje
rozhodnutia. K tvrdeniu žalovaného, že poplatky za použitie vozňov boli súčasťou prepravnej zmluvy,právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že s týmto názorom žalobca nesúhlasí, nakoľko nejde o rovnaký
právny základ, nejde o rovnaké subjekty a aj fakturácia bola realizovaná oddelene.

Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 4.10.2011 uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava doterajších vyjadrení s tým, že opodstatnenosť nároku žalobcu žalovaný popiera v celom
rozsahu.

Právny zástupca žalobcu ako prílohu svojho písomného vyjadrenia zo dňa 2.12.2011, podaného na

súd dňa 2.12.2011, predložil súdu údaje týkajúce jednotlivých vozňov iba v elektronickej podobe (na
priloženom CD) a v písomnej podobe predložil súdu len sumarizáciu týchto údajov, a to vzhľadom
k enormnému množstvu údajov, z ktorých vystavené faktúry vychádzajú. Ďalej právny zástupca
žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že žalobca má vo svojich systémoch iba údaje
pre kontrolu podkladov o pobytoch svojich vozňov dodaných jednotlivými dlžníkmi (t.j. ostatnými
železnicami). Žalobca tak pri výpočte nárokov uplatňovaných predmetnými faktúrami vychádzal z

informácií poskytnutých mu žalovaným. Už z týchto údajov je podľa názoru žalobcu zrejmé, že
naviazanie na konkrétnu prepravnú službu nemá z hľadiska nároku na poplatok za použitie vozňa a
jeho účtovanie žiaden význam (t.j. poplatok sa napr. platí aj za „pobyt“ prázdneho vozňa). V jednotlivých
faktúrach je tiež obsiahnutá odmena za použitie vozňov v nasledujúcich kategóriách (t.j. dôvod, prečo
sa vozne žalobcu dostali na územie SR):

1) Vývoz/Dovoz ČDC - ZSSK - t.j. poplatok za dobu, kedy bol žalovaný dočasne zodpovedný za vozne
žalovaného (správne má byť zrejme „žalobcu“) pri doprave medzi ČR a SR alebo medzi SR a ČR;
2) Vývoz/Dovoz ČDC - iné ŽDP (tranzit cez ZSSK) - t.j. poplatok za dobu, kedy bol žalovaný dočasne
zodpovedný za vozne žalovaného (správne má byť zrejme „žalobcu“) pri prejazde cez SR z ČR do iného
štátu (napr. z ČR do Maďarska) alebo pri prechode cez SR z iného štátu do ČR (napr. z Poľska do ČR);

3) Iné ŽDP do/z ZSSK alebo tranzit ZSSK (mimo ČDC) - t.j. poplatok za dobu, kedy bol žalovaný dočasne
zodpovedný za vozne žalovaného (správne má byť zrejme „žalobcu“) pri ich prejazde cez SR z iného
štátu do ďalšieho štátu (napr. z Poľska do Maďarska cez SR);
4) Nájomné na tratiach UK - t.j. poplatky za vozne žalobcu používané na Ukrajine.
Každý nákladný vozeň je zaradený do určitej triedy, toto zaradenie uskutočňuje UIC (Medzinárodná

železničnáúnia)avšetkyželeznicesatýmtozaradenímriadia.Železnicesimedzisebouibadojednávajú
sadzby pre jednotlivé triedy a jednotlivé časové intervaly (dĺžku pobytu v hodinách) - tzv. tabuľky sadzieb.
Na výšku nájomného za vozne majú teda vplyv len dva faktory - dĺžka pobytu na území železnice v
hodinách (bez ohľadu na to, či je vozeň naložený alebo prázdny) a konkrétna dohodnutá hodinová
sadzba. V určitých prípadoch si môžu železnice odpustiť nájomné za vozne, ale tieto prípady sú dané

medzinárodnými predpismi alebo dvojstrannými dohodami (napr. v prípade opráv vozňov). V žiadnom
prípade tak na výšku nájomného nemá vplyv druh prepravovaného tovaru, jeho hmotnosť a pod.. Tieto
faktory ovplyvňujú výšku prepravného, ktoré platí zákazník za prepravu danej železnici.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 23.4.2012, podanom na súd dňa 25.4.2012,

okrem iného uviedol, že žalobca vo vyjadrení s odkazom na článok 71 RIV tvrdí, že poplatok za
používanie vozňov je vo svojom základe konštruovaný tak, že každý železničný podnik, dočasne
zodpovedný za vozne iného železničného podniku, musí tomuto železničnému podniku platiť stanovený
hodinový poplatok za používanie vozňov, z čoho by malo podľa názoru žalobcu vyplývať, že nárok na
tento poplatok nie je viazaný na konkrétne prepravné zmluvy. S uvedeným názorom žalobcu sa žalovaný

nestotožňuje. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že už v ÚVODE RIV sa uvádza,
že k prijatiu RIV došlo v súvislosti so zabezpečením plynulého používania vozňov pri medzinárodnej
preprave tovaru (a teda pri realizácii prepravných zmlúv), na ktorej sa zúčastňuje viacero železničných
podnikov a pri ktorej je potrebné dojednať nevyhnutné technické a prevádzkové pravidlá, aby bolo
možné zvyšovať efektívnosť s tým aj konkurencieschopnosť železničnej dopravy. Už len z uvedeného

je zrejmé, že samotný RIV, ako aj poplatok za používanie vozňov v RIV uvádzaný sa okrem používania
vozňov pri medzinárodnej preprave tovaru a pri zabezpečovaní realizácie prepravných zmlúv netýkajú
ničoho iného. Na tomto závere nemení nič ani fakt, že RIV ako celok už neplatí, keďže žalobca a
žalovaný si v Dodatkovej dohode dohodli z pohľadu používania vozňov pri plnení svojich záväzkov z
prepravných zmlúv v podstate väčšinu zásadných ustanovení RIV, s výnimkou tých, ktoré sa týkajú

nájmu vozňov (článok 54 RIV). Žalobca bo súdom vyzvaný, aby predložil údaje o tom, „aké konkrétne
výkony boli faktúrami účtované, či išlo o dopravu prázdnych alebo naložených vozňov, kam bola doprava
nasmerovaná, v prípade naložených vozňov kde sa uskutočňovala nakládka a vykládka zásielok a
z akého dôvodu sa dostali vozne na územie SR“. Žalovaný je však presvedčený, že žalobca tútosúdom uloženú povinnosť riadne nesplnil, a to najmä v časti týkajúcej sa preukázania, kam bola
doprava skutočne realizovaná, v prípade naložených vozňov kde sa uskutočňovala nakládka a vykládka
zásielok a z akého dôvodu sa dostali vozne na územie SR. Napriek uvedeným nedostatkom žalobcom

predložené súbory svedčia v prospech žalovaného, keďže z nich bezpochyby vyplýva, že žalobcom
fakturované sumy poplatkov za používanie vozňov boli kalkulované vždy v súvislosti s realizáciou
konkrétnej prepravnej zmluvy.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 31.5.2012, podanom na súd dňa 4.6.2012,

okrem iného uviedol, že pri realizácii prepráv v medzinárodnej železničnej preprave tovaru platí,
že jednotliví za sebou nasledujúci dopravcovia sa nemusia podieľať a spravidla sa ani nepodieľajú
na spoločnej preprave rovnakým spôsobom. Obvykle platí, že dopravca, ktorý je vlastníkom vozňov
použitých pri spoločnej preprave sa na nej nezúčastňuje iba poskytnutím svojich vozňov, ale aj
zabezpečením ich trakcie (ťahania rušňom) na svojom štátnom území, pričom nasledujúci dopravcovia,
ktorí nie sú vlastníkmi týchto vozňov sa na spoločnej preprave podieľajú predovšetkým zabezpečením

trakcie týchto vozňov na ich štátnom území. V medzinárodnej železničnej preprave tovaru platí, že
bez ohľadu na to, kto je vlastníkom vozňov použitých pri spoločnej preprave, prepravu tovaru nie
je možné zabezpečiť bez trakcie týchto vozňov jednotlivými dopravcami na ich štátnych územiach.
Zabezpečovanie trakcie jednotlivými dopravcami je teda činnosť, ktorou sa všetci dopravcovia podieľajú
na jedinom plnení, ktorým je realizácia prepravy pre prijímateľa prepravovaného tovaru. Zároveň

platí, že náklady súvisiace so zabezpečovaním trakcie (napríklad náklady na trakčnú naftu alebo
trakčnú energiu jednosmernú či striedavú) sú súčasťou prepravného, a to konkrétne jeho časti,
ktorú predstavuje dovozné, ktoré (rovnako ako zvyšok prepravného, vrátane poplatkov za používanie
vozňov) platí zákazník dopravcov. Žalobca tvrdí, že poskytnutie vozňov žalobcom pre zabezpečovaní
spoločnej prepravy predstavuje osobitné plnenie poskytnuté žalobcom žalovanému, resp. po žalovanom

nasledujúcim dopravcom (nájom vozňov), v súvislosti s ktorým je potrebné vystaviť zo strany žalobcu
faktúru s uvedením miesta zdaniteľného plnenia na území ČR, a teda aj s DPH. Pokiaľ by mal
žalovaný súhlasiť s týmto tvrdením žalobcu, muselo by to nutne znamenať, že aj zabezpečovanie
trakcie jednotlivými dopravcami, a to najmä dopravcami, ktorí nie sú vlastníkmi vozňov poskytnutých
na prepravu tovaru, cez ich štátne územie predstavuje osobitné plnenie realizované zo strany týchto

dopravcov v prospech dopravcu, ktorý je vlastníkom ťahaných vozňov (teda v prospech žalobcu). Ako je
však zrejmé, zabezpečovanie trakcie sa medzi jednotlivými dopravcami podieľajúcimi sa na spoločnej
preprave, predovšetkým však medzi dopravcom, ktorý je vlastníkom vozňov a ostatnými dopravcami,
ktorí tieto vozne iba prepravujú cez svoje štátne územie, nepovažuje za osobitné plnenie. Jediným
príjemcom plnenia (trakcie) poskytovaného zo strany všetkých dopravcov podieľajúcich sa na spoločnej

preprave je totiž iba zákazník dopravcov. Trakcia nepredstavuje medzi dopravcami osobitné plnenie,
ktoré by si dopravcovia navzájom poskytovali. Ak je zrejmé to, že zabezpečovanie trakcie nepredstavuje
medzi dopravcami osobitné plnenie, potom musí uvedené platiť aj v súvislosti s poskytovaním vozňov
žalobcom za účelom zabezpečenia spoločnej prepravy, ktoré má rovnakú podstatu. Aj pri poskytovaní
vozňov dopravcom, ktorý je ich vlastníkom, je evidentné, že tento dopravca neposkytuje ďalším

dopravcom plnenie spočívajúce v poskytnutí týchto vozňov, ale ide iba o súčasť spoločného plnenia
jedného záväzku (z prepravnej zmluvy) viacerými dopravcami. Zabezpečovanie trakcie rovnako ako
poskytnutie vozňov pri spoločnej preprave predstavuje iba rôzne druhy činností, ktorými jednotliví
dopravcovia zabezpečujú svoj spoločný záväzok vo vzťahu k ich spoločnému zákazníkovi. Pokiaľ sa
v súvislosti s poskytovaním vozňov aj vyhotovujú medzi jednotlivými dopravcami akékoľvek písomné

dokumenty,tietomajúpredopravcovsvojvýznamibaprerozpodielovaniepríjmovzospoločnejprepravy,
a to najmä pre uľahčenie výpočtu a evidenčné účely, nepreukazujú však existenciu akýchkoľvek
osobitných zdaniteľných plnení medzi dopravcami tak, ako tieto vnímajú príslušné predpisy daňového
práva hmotného. Nakoniec, skutočnosť, že faktúry na poplatky za používanie vozňov by sa nemali vôbec
vystavovať, keďže nejde o osobitné plnenie medzi jednotlivými dopravcami, vyplýva aj zo Stanoviska

Daňovej skupiny UIC zo dňa 1.5.2010.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 30.10.2012, podanom na súd dňa 6.11.2012,
okrem iného uviedol, že žalobca opakovane zdôrazňuje, že podľa jeho názoru celková argumentácia
žalovaného uvedená v jeho vyjadreniach nie je náležitá a je nadbytočná, pretože orgánom príslušným

na posúdenie aplikácie príslušnej právnej úpravy DPH sú finančné orgány Českej republiky. Tieto potom
tým, že železničným podnikom ostatných členských štátov túto DPH odvedenú žalobcom na ich žiadosť
vracajú, jednoznačne potvrdzujú povinnosť žalobcu túto DPH odviesť. Aj keď sa žalobca domnieva,
že správnosť jeho postupu je dostatočne potvrdená už faktom, že k vráteniu DPH ďalším železničnýmpodnikom (ktoré na rozdiel od žalovaného o vrátenie predmetnej DPH požiadali) dochádzalo, vyžiadal si
žalobca prostredníctvom svojho daňového poradcu od Finančného riaditeľstva pre hlavné mesto Praha
stanovisko k tejto otázke, ktoré výslovne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdzuje správnosť postupu

žalobcu. Právny zástupca žalobcu súčasne upozornil na fakt, že orgán, ktorý stanovisko vydal (Finančné
riaditeľstvo pre hlavné mesto Praha), je v rámci správy daní priamo nadradeným orgánom Finančného
úradu pre Prahu 1, ktorý je zodpovedný za vracanie DPH zahraničným subjektom.

PrávnymzástupcompredloženéstanoviskoFinančnéhoriaditeľstvaprehlavnémestoPrahujedatované

dňom 17.7.2012, je podpísané U.. K.X. D. - vedúcou odd. nepriamych daní, je adresované spoločnosti
Deloitte Advisory s.r.o. Praha ako odpoveď na dotaz tejto spoločnosti k problematike používania vozňov
v medzinárodnej nákladnej preprave a k aplikácii ZDPH platného v období rokov 2007 až 2009. V
predmetnom podaní je uvedené, že pokiaľ sa vychádza z definície dopravného prostriedku uvedenej v §
4ods.3písm.a)platnejvrozhodnejdobe,nemôžetýmtoprostriedkombyťželezničnývagón.Nariadenie
rady ES č. 177/2005, platné od 1.1.2006 stanovuje v čl. 10 pre potreby čl. 9 ods. 2 písm. e) ôsmej

odrážky smernice 77/388/EHS, že dopravnými prostriedkami sú aj návesy, prívesy a železničné vagóny.
Uvedenému článku smernice 77/388/EHS zodpovedá čl. 56 ods. 1 písm. g) recastu platného v rozhodnej
dobe. Zároveň na základe situácie popísanej v žiadosti spoločnosti Deloitte Advisory s.r.o. Praha v
súlade s recastom a rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ splňuje poskytnutie železničného vagónu v rámci
medzinárodnej nákladnej železničnej prepravy znaky prenájmu. Pri poskytnutí práva užívať železničný

vozeň za odplatu sa tak jedná o nájom dopravného prostriedku v zmysle čl. 56 ods. 1 písm. g) recastu
platného v rozhodnej dobe. Nakoľko je nariadenie priamo použiteľné, možno z toho vyvodiť, že aj pre
účely ZDPH platného v rozhodnej dobe sa za prostriedok pre dopravu podľa § 10 ods. 6 písm. f) môže
považovať železničný vagón. Nakoľko poskytnutie dopravného prostriedku v danej situácii spĺňa znaky
prenájmu, miesto plnenia by bolo v tuzemsku, pokiaľ prenajímateľom je tuzemská spoločnosť. Vyplýva

to z vtedy platného § 9 ods. 1 ZDPH.

V súvislosti s predmetným stanoviskom Finančného riaditeľstva pre hlavné mesto Prahu zo dňa
17.7.2012 je potrebné zo strany súdu uviesť, že právny zástupca žalobcu predložil súdu tiež dopyt
spoločnosti Deloitte Advisory s.r.o. Praha zo dňa 9.7.2012 adresovaný Finančnému riaditeľstvu pre

hlavné mesto Prahu, v ktorom je uvedený popis situácie vykonaný spoločnosťou Deloitte Advisory
s.r.o. Praha, ako aj analýza stavu spracovaná touto spoločnosťou, avšak prílohou tohto dopytu neboli
žiadne doklady súvisiace s predmetnou problematikou, t.j. zmluvy, dohody, nákladné listy, faktúry s
prílohami,atď.,nazákladektorýchbyFinančnériaditeľstvoprehlavnémestoPrahumohlopredpodaním
stanoviska samo posúdiť skutkový stav danej veci.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 14.3.2013, podanom na súd dňa 18.3.2013,
k žiadosti o stanovisko a k stanovisku Finančného riaditeľstva pre hlavné mesto Prahu uviedol, že
žiadosť o stanovisko obsahuje niekoľko zavádzajúcich informácií, pričom navyše niektoré informácie
v nej obsiahnuté svedčia dokonca v prospech žalovaného. Nie je pravdou, že spôsob fakturácie

prepravy tovaru nie je pre účely žiadosti o stanovisko podstatný. Síce platí, že existuje niekoľko
alternatív subjektov, ktoré sú v súvislosti s konkrétnou prepravou povinné uhradiť železničným
podnikom prepravné (odosielateľ, prijímateľ), bez ohľadu na uvedené je však zrejmé, že suma
poplatkov za používanie vozňov je vždy už zaplatená v sume prepravného. To znamená, že zákazník
(odosielateľ, prijímateľ) uhrádza v sume prepravného zahrnuté poplatky za používanie vozňov, ktoré

sa medzi železničnými podnikmi iba interne vysporiadajú v rámci vnútorného rozpodielovania výnosov
zo spoločnej prepravy. Rovnako neobstojí ani tvrdenie daňového poradcu žalobcu, že v zásade
je zodpovednosť za škodu, ktorá vznikne na železnici prevádzkou vozňov uskutočňovanou iným
železničným podnikom ako je vlastník, prenesená na tento železničný podnik. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou vozňov na železniciach má v zásade vlastník týchto vozňov (ide o vyvrátiteľnú

právnu domnienku). Železničný podnik zabezpečujúci trakciu vozňov pri spoločnej preprave je za škodu
zodpovedný iba vtedy, ak vlastník vozov jednoznačne preukáže, že škoda bola zavinená používajúcim
železničným podnikom alebo s ním spolupracujúcimi subjektmi. Daňový poradca žalobcu v žiadosti o
stanovisko potvrdil, že používajúci železničný podnik nemá absolútnu voľnosť v nakladaní s vozňami,
keď uviedol, že používajúci železničný podnik má v tomto smere len určitú relatívnu voľnosť. Žalovaný

je presvedčený, že aj o tejto relatívnej voľnosti je však teoreticky možné polemizovať iba v prípade
odklonu pri návrate vozňov späť k ich vlastníkovi po ukončení prvotnej prepravy, keďže v takom prípade
je pri organizácii spätnej prepravy používajúci železničný podnik viazaný striktnými pravidlami (ešte aj v
súčasnosti) najmä RIV. Naproti tomu podľa názoru žalovaného o vôbec žiadnej voľnosti používajúcehoželezničného podniku nie je možné hovoriť pri prvotnej preprave, nakoľko v takom prípade je používajúci
železničný podnik viazaný záväzkom zabezpečiť trakciu vozňov vlastníka na presne určené miesto, a
to bez akejkoľvek inej možnosti využitia týchto vozňov zo strany používajúceho železničného podniku.

Daňový poradca žalobcu takisto uviedol, že používajúci železničný podnik môže vozne vlastníka použiť
aj pre iné prepravy ako je časť nadväzujúcej prepravy, ktorú dojednal vlastník vozňov. Žalovaný
poukazuje na skutočnosť, že v prípade používajúceho železničného podniku nejde o možnosť, ale o
povinnosťpoužitiavozňovvlastníkaajpreúčelyinýchprepráv,avšakibapodľapresneurčenýchpravidiel
vyplývajúcich (ešte aj v súčasnosti) najmä z RIV, v záujme toho, aby sa po ukončení určitej prepravy a po

vyložení vozňov u používajúceho železničného podniku uskutočnilo na spiatočnej ceste k ich vlastníkovi
čo možno najmenej prázdnych behov. Daňový poradca žalobcu v žiadosti o stanovisko uvádza, že
charakteristické znaky nájmu nehnuteľností sú aplikovateľné aj na hnuteľné veci (vrátane dopravných
prostriedkov), pričom tieto charakteristické znaky v žiadosti o stanovisko aj priamo vymenúva. Daňový
poradca žalobcu sa v tejto spojitosti zároveň zmieňuje, že pokiaľ ide o poskytnutie práva užívať
vozeň za odplatu, sú podľa jeho názoru obecne naplnené podmienky pre kvalifikáciu takéhoto plnenia

ako nájmu dopravného prostriedku. Žalovaný nerozporuje všeobecnú skutočnosť, že v prípade, ak
dôjde k poskytnutiu práva užívať dopravný prostriedok za odplatu, môže sa jednať o nájom. Žalovaný
však tvrdí, že povaha a znaky poskytovania vozňov pre účely spoločných prepráv nenapĺňajú vyššie
uvedené charakteristické znaky nájmu a preto nemôže ísť o nájom dopravných prostriedkov. Pokiaľ ide
o stanovisko Finančného riaditeľstva pre hlavné mesto Prahu, je evidentné, že jeho obsah je (celkom

logicky) dôsledkom predchádzajúcej praxe Finančného radu pre Prahu 1. Žalovaný je presvedčený,
že rozhodnúť o povahe poskytovania vozňov má právomoc iba súd, ktorý je príslušným orgánom na
rozhodnutie o tejto otázke a že pre neho v tomto smere nemôže byť záväzné rozhodnutie žiadneho iného
orgánu, keďže rozhodovať o tejto otázke žiadnemu inému orgánu (ako orgánu príslušnému) nepatrí.
Takýmito pre súd záväznými rozhodnutiami nemôžu byť ani rozhodnutia Finančného úradu pre Prahu 1

o vrátení DPH zahraničným železničným podnikom, o to viac, ak ich výrok ani nie je výrokom o povahe
poskytovania vozňov (ale o vrátení DPH zahraničnému železničnému podniku) a ak sa ani netýkajú
účastníkov tohto konania (netýkajú sa hlavne žalovaného). K žalobcom tvrdenej exkluzivite užívania
právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že v medzinárodnej nákladnej
železničnej preprave tovaru exkluzivita užívania vozňov zabezpečená nie je. Železničný podnik nemá

právo vylúčiť iný subjekt z užívania vozňa, keďže vozeň neužíva, ale iba zabezpečuje jeho trakciu
cez svoje územie. Okrem toho, ak by exkluzivita užívania zabezpečená bola, znamenalo by to, že
žalovaný by napríklad mohol tovarom naložené vozne žalobcu vyložiť a tieto vozne použiť ďalej pre
svoje vlastné potreby. Takéto vlastné potreby by mohli spočívať v zabezpečení žalovaným dojednaných
prepráv alebo iných výkonov žalovaného. Žalovaný však žiadne takéto oprávnenia nemá. Žalovaný

má dokonca priamo zakázané použiť vozeň podľa svojich vlastných predstáv a potrieb, s výnimkou
zabezpečenia jeho trakcie na základe žalobcom uzavretej prvotnej prepravnej zmluvy. Po ukončení
prvotnej prepravy, v prípade ak žalovaný nevie využiť vozeň na ďalšiu prepravu pri návrate vozňa
žalobcovi (vlastníkovi), ale mohol by ho napríklad na 2 týždne prenechať do užívania tretej osoby,
nemôže tak učiniť, keďže mu v tom bráni bod 52 RIV. Žalovaný sa nemôže vo vzťahu k vozňom

žalobcu svojvoľne rozhodnúť o tom, akým spôsobom s nimi naloží (alebo prípadne nenaloží). Jediné,
čo žalovaný musí (nie môže) urobiť, je čo najrýchlejšie zabezpečiť trakciu týchto vozňov na svoje
územie (pri prvotnej preprave) a následne zo svojho územia (pri vrátení vozňov ich vlastníkovi), a to za
podmienok uvedených v RIV. Žalovaný teda vo vzťahu k vozňom rozhodne nemá oprávnenie užívať ich
akokebybolichvlastníkom.Kpasívnemucharakterubezgenerovaniapridanejhodnotyprávnyzástupca

žalovaného uviedol, že v prípade poskytovania vozňov za účelom prepravy nejde zo strany žalobcu o
poskytnutie veci (vozňov) na užívanie žalovanému. Inak povedané, vozeň nie je inému železničnému
podniku odovzdaný s cieľom, aby ho preberajúci železničný podnik ďalej užíval. Užívaním prenajatej
veci sa rozumie správanie, ktorým sa realizuje úžitková hodnota veci. K prázdnym behom vozňov právny
zástupca žalovaného v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že žalobca neberie do úvahy fakt, že

vozeň sa na území iného štátu, u iného železničného podniku, nachádza nie na základe vôle vozeň
prenajať, ale výlučne v dôsledku skutočnosti, že došlo k uzavretiu prvotnej prepravnej zmluvy, ktorú
uzavrel vlastník vozňov so zákazníkom. Trakcia vozňa pri jeho spätnej preprave k jeho vlastníkovi - opäť
na základe prepravnej zmluvy alebo prázdny beh vozňa sú len dôsledkom prvotnej prepravy na základe
prvotne uzavretej prepravnej zmluvy. Konštrukcia bodu 71 RIV rieši výlučne výšku a spôsob výpočtu

poplatkov za používanie vozňov, nie je však z neho možné odvodiť žiadne tvrdenia žalobcu o tom, že by
sa v prípade používania vozňov malo jednať o poskytovanie vozňov jednotlivým železničným podnikom
(a nie ich zákazníkovi), a teda, že by sa malo jednať o nájom.Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 19.3.2013 uviedla, že žalobca upriamuje
pozornosť súdu na skutočnosť, že uplatňovanie DPH vyplýva z imperatívnych ustanovení právnych
predpisov Českej republiky. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o oblasť, ktorá je upravená jednak

jednotnými medzinárodnými predpismi a jednak vnútroštátnym právom Českej republiky, žalobca nemal
inú možnosť, než rovnako postupovať vo vzťahu ku všetkým zahraničným dopravcom, ktorým všetkým
žalobca v danom období účtoval DPH, títo ju aj uhradili a následne požiadali príslušné finančné orgány
Českej republiky o jej vrátenie. Žalobca poskytoval aj žalovanému súčinnosť vo vzťahu k uplatňovaniu
vrátenia DPH, avšak žalovaný túto možnosť nevyužil a DPH neuhradil vôbec. K tvrdeniu žalovaného,

že rozhodnutia českých finančných orgánov nie sú záväzné pre tento súd v danom konaní, právna
zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že ide o normatívne právne úkony, pričom žalovaný svojím
konaním sám spôsobil, že neboli daňovými orgánmi vydané rozhodnutia aj vo vzťahu k žalovanému.
Rovnako žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že Finančné riaditeľstvo Českej republiky nemalo
inú možnosť, ako potvrdiť rozhodnutie prvostupňových daňových orgánov, nakoľko je úplne zrejmé,
že finančné riaditeľstvo ako druhostupňový orgán mohol rozhodnúť aj inak, ako rozhodli prvostupňové

daňové orgány. V prípade platenia DPH ide o verejnoprávnu povinnosť, pričom v tejto súvislosti právna
zástupkyňa žalobcu poukázala aj na judikát Najvyššieho súdu SR z roku 2011, ktorý sa týka povinnosti
platiť poistné na zdravotné poistenie, t.j. tiež išlo o verejnoprávnu povinnosť. Žalobca je toho názoru, že
v prípade ak by súd žalobu zamietol, prejudikoval by tým nesprávnosť rozhodnutia českých finančných
orgánov, čo podľa názoru žalobcu nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky. Na otázku súdu

akým spôsobom bola uplatňovaná DPH za používanie vozňov pred rokom 2007 a po roku 2007, právna
zástupkyňažalobcuuviedla,žektejtootázkesamomentálnevyjadriťnevieastanoviskobudeobsahovať
písomné vyjadrenie žalobcu.

Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 19.3.2013 uviedol, že žalovaný netvrdí, že

žalobca mal inak postupovať vo vzťahu k žalovanému a inak voči ostatným zahraničným dopravcom,
avšak žalovaný tvrdí, že žalobca v súvislosti s uplatňovaním DPH postupoval nesprávne voči
všetkým zahraničným dopravcom. K tvrdeniam žalobcu ohľadom rozhodovania Finančného riaditeľstva
Českej republiky právny zástupca žalovaného uviedol, že v danom prípade Finančné riaditeľstvo ČR
nerozhodovalo ako druhostupňový orgán, pričom v zásade nemohlo rozhodnúť inak ako Finančný úrad

pre Prahu 1, nakoľko by mu tým ľudovo povedané podrazilo nohy. Pokiaľ ide o poukazovanie na judikát
Najvyššieho súdu SR z roku 2011, právny zástupca žalovaného uviedol, že toto rozhodnutie nie je
možné aplikovať na daný prípad, nakoľko v tomto konaní súd nerozhoduje o verejnoprávnej povinnosti,
t.j. o povinnosti platiť dane alebo poistné do štátneho rozpočtu, ale rozhoduje spor súkromnoprávneho
charakteru medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Judikát Najvyššieho súdu SR z roku 2011 sa týka

toho, že všeobecné súdy nemajú právomoc rozhodovať o verejnoprávnych povinnostiach, o ktorých
rozhodovanie patrí iným orgánom, v prípade tohto judikátu Sociálnej poisťovni. Keďže v danom prípade
ide o spor medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, akékoľvek rozhodnutie súdu v danej veci nebude
mať žiaden vplyv na už skôr vydané rozhodnutia finančných orgánov Českej republiky vo vzťahu
k iným podnikateľským subjektom. Právny zástupca žalovaného navrhol doplnenie dokazovania, a

to doplnením stanoviska žalobcu k otázkam, resp. k okolnostiam tvrdeným žalovaným, ku ktorým
žalobca doposiaľ nezaujal stanovisko a teda nie je zrejmé, či tieto tvrdenia žalovaného rozporuje alebo
potvrdzuje. Ide o otázku, či zabezpečovanie trakcie jednotlivými dopravcami na seba nadväzujúcimi
je zo strany žalobcu považované za osobitné plnenie alebo za súčasť jedného plnenia v súvislosti s
prepravou tovaru. Ďalej sa žalobca nevyjadril, či v prepravnom, ktoré žalobca účtuje svojim zákazníkom

sú zahrnuté aj poplatky za použitie vozňov. Rovnako sa žalobca nevyjadril, či zákazníci žalobcu platia
DPH z celej sumy prepravného alebo len zo sumy prepravného zníženej o poplatky za použitie vozňov,
nakoľko v prípade, ak by zákazník platil DPH z celej sumy prepravného včítane poplatkov za použitie
vozňov, nie je dôvod, aby bola DPH odvádzaná štátu z rovnakej sumy dvakrát, t.j. od zákazníka a tiež od
žalovaného. Ďalej sa žalobca nevyjadril ani k tvrdeniu žalovaného o tom, že príjmy z prepravy v rámci

medzinárodnej prepravy sa delia medzi viacerých zahraničných dopravcov.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 23.4.2013, podanom na súd dňa 23.4.2013,
uviedol, že nájom vozňov a preprava tovaru predstavujú dve celkom samostatné plnenia. Preprava je
vzťah medzi dopravcom (a prípadne i nadväzujúcimi dopravcami) na jednej strane a zákazníkom na

stranedruhej.Prepravnétakpredstavujeplneniezákazníkavočidopravcovi(aprípadneajnadväzujúcim
dopravcom). Vzťah poskytovania vozňov k spoločnej preprave je naproti tomu vzájomným vzťahom
medzi dopravcom (vlastníkom vozňov) a nadväzujúcimi dopravcami, ktorého inštitút bol zavedený za
účelom uľahčenia a urýchlenia medzištátnych prepráv, keď v každom štáte túto prepravu poskytuje inýprepravca. Poplatok za poskytovanie vozňov je plnením nadväzujúcich dopravcov voči dopravcovi -
vlastníkovi vozňov. Výška poplatkov za poskytovanie vozňov bude iste zohľadnená v cene prepravného
ako jeden zo vstupov nevyhnutných pre poskytovanie služby prepravy, nakoľko ide o štandardný

procesný reťazec (ponúka sa analógia napríklad s cenou materiálu, ktorá je celkom rovnakým spôsobom
zohľadnená v cene hotového výrobku) - v žiadnom prípade však nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že by
poplatky tvorili súčasť prepravného a úhradou prepravného zákazníkom by už tak boli zaplatené (teda
že by zákazník platil tieto poplatky za povinný subjekt, ktorým je nadväzujúci dopravca). Z hľadiska DPH
potom tvrdenie, že poplatky za vozne sú vždy zohľadnené v cene prepravy, nemá žiadne opodstatnenie.

Najmä je treba zdôrazniť, že nájom vozňov a preprava tovaru (teda dve samostatné hlavné plnenia) je
treba pre účely DPH posudzovať samostatne. Ďalej právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom
vyjadrení uviedol, že nakoľko úlohou konajúceho súdu bude (bez ohľadu na určenie rozhodného práva)
aj aplikácia imperatívnych noriem českého právneho poriadku, medzinárodná odborná literatúra pre
takéto prípady vyžaduje v prvom rade, aby bolo cudzie právo aplikované správne, čo znamená, že by
malo byť aplikované rovnako, ako sa aplikuje v krajine pôvodu. Vyššie uvedené znamená, že súd by

mal okrem textu zákona (zákona o DPH) zobrať na vedomie aj jeho interpretáciu, ktorá je zaužívaná v
krajine pôvodu. K otázke či zákazníci žalobcu platia DPH z celej sumy prepravného alebo len zo sumy
prepravného zníženej o poplatky za použitie vozňov, právny zástupca žalobcu uviedol, že na znižovanie
daňového základu pre úhradu DPH z prepravného neexistuje žiaden právny dôvod a preto žalobca
takýmto spôsobom nepostupuje. K otázke či sa príjmy z prepravy v rámci medzinárodnej prepravy delia

medzi viacerých zahraničných dopravcov, právny zástupca žalobcu uviedol, že prepravné a výnosy
z neho si jednotliví nadväzujúci dopravcovia vysporiadavajú medzi sebou na základe uzatvorených
jednotlivých bilaterálnych a multilaterálnych zmlúv a príslušných právnych predpisov. K otázke akým
spôsobom bola uplatňovaná DPH za poskytovanie vozňov pred rokom 2007 a po roku 2007, právny
zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že pred rokom 2007 vzájomné používanie

železničnýchvozňovprebiehalovodlišnomprávnomrežime-vtejdobeplatilopôvodnézneniedohovoru
COTIF z roku 1980 (tzv. stará COTIF). Až na základe oznámenia Ministerstva zahraničných vecí č.
49/2006 Sb. nadobudlo platnosť súčasné znenie dohovoru COTIF (v znení vilniuského protokolu z roku
1999). K ďalšej zmene právneho režimu poskytovania vozňov, ktorá mala dopad na otázku platenia DPH
z poplatkov za poskytovanie vozňov, došlo potom v roku 2010. V režime predchádzajúcej právnej úpravy

sa z poplatkov za poskytovanie vozňov DPH neodvádzala, a teda ani poplatky za poskytovanie vozňov
neboli účtované s DPH; v rokoch 2007-2009 žalobca DPH odvádzal a účtoval poplatky za poskytovanie
vozňov s DPH.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 26.8.2013, podanom na súd dňa 27.8.2013,

okrem už skôr uvádzaných skutočností uviedol, že vozne nie sú zákazníkovi poskytované preto, aby ich
zákazník využíval bez súvislosti s prepravnou zmluvou. Vozne sú zákazníkovi zo strany ich vlastníka
poskytnuté ako určitá čiastková služba, čo platí rovnako aj o službe zabezpečovania trakcie týchto
vozňov nadväzujúcimi dopravcami. Ak sa vozne poskytujú zákazníkovi zo strany ich vlastníka ako určitá
čiastková služba, za túto službu zákazník platí peňažnú sumu zahrnutú v cene prepravného, z ktorého

časť predstavujúca sumu poplatkov, práve v dôsledku potreby vykryť straty vlastníka vozňov, sa poukáže
vlastníkovi vozňov, nie však priamo zo strany zákazníka, ktorý nemá vedomosť o výške sumy poplatkov
jednotlivých nadväzujúcich dopravcov, ale zo strany nadväzujúcich dopravcov, ktorí časť svojho podielu
z prepravy poukážu vo forme poplatkov vlastníkovi vozňov. Žalobcom zmieňované ustanovenia bodu
51.2 Dohody RIV (Opätovné naloženie používajúcim železničným podnikom) vôbec neupravuje nájom

vozňov,akosatosnažípredostrieťžalobca.NájomvozňovbolvDohodeRIVupravenývýlučnevbode54
Dohody RIV, na ktorý bod 51.2 Dohody RIV žiadnym spôsobom neodkazuje, ani nenadväzuje. Žalovaný
v priebehu konania podrobne rozobral, že dojednania bodu 54 Dohody RIV neboli inkorporované do
Dohody VSP, ako ani do Dodatkovej dohody, pričom rozobral i právne dôsledky takéhoto stavu. Žalobca
opomína fakt, že po ukončení prvotnej prepravy sa žalovaný nemôže svojvoľne rozhodnúť, že si vozne

žalobcu po ľubovoľné obdobie ponechá a že ich bude využívať na realizáciu žalovaným vybraných
prepráv, to všetko pri zohľadnení vymedzeného spôsobu používania vozňov (napríklad iba v noci, iba
na prepravu sypkých materiálov a iba na prepravy realizované v západnej časti územia Slovenska).
Podľa bodu 51.2.1 Dohody RIV sa vozne po ich vyložení (ak nie je vlastníkom vozňov daná nová
dispozícia) majú opätovne naložiť a vrátiť vlastníkovi vozňov. Je to predovšetkým vlastník vozňov, kto

určuje na čo sa majú jeho vozne po ich vyložení využiť. Iba v prípade, ak vlastník vozňov nedá iné
pokyny, žalovaný, v záujme plnenia svojej povinnosti, je povinný (ak je to možné) opätovne naložiť
vozne vlastníka a prepraviť ich späť v smere k ich vlastníkovi. Ak sa v bode 51.2.1 Dohody RIV
spomína možnosť dopravcu („...môže každý železničný podnik vozeň opätovne naložiť a prepraviť...“),táto možnosť neznamená, že žalovaný je po ukončení prvotnej prepravy oprávnený s vozňami vlastníka
ľubovoľne nakladať, ale znamená iba to, že ak od vlastníka vozňov nebude daná nová dispozícia,
resp. ak žalovaný nedostane od vlastníka vozňov iné pokyny, žalovaný môže (má právo) pri plnení

svojej povinnosti dopraviť vozne ich vlastníkovi v čo možno najkratšom čase, využiť na prepravu vozňov
niektorúzprepravnýchciest,avšakibatých,ktorésúvýslovneuvedenévbodoch51.2.1.1alebo51.2.1.2
Dohody RIV. Ustanovenia bodov 51.2 Dohody RIV neboli po dobu platnosti Dohody RIV ustanoveniami
upravujúcimi nájom. Preto je vylúčené, aby v prípade, ak ustanovenia bodu 51.2 Dohody RIV boli
inkorporované do Dodatkovej dohody, aby tým boli do Dodatkovej dohody inkorporované ustanovenia

Dohody RIV o nájme (bod 54 Dohody RIV) a aby sa preto v prípade poskytovania vozňov jednalo
o nájom. Súd rozhodujúci v tomto konaní, by mal interpretovať cudzie právo v zásade tak, ako je to
vlastné jeho sudcovskému právu. Takýmto sudcovským právom však nie sú rozhodnutia Finančného
úradu pre Prahu 1, ako ani Stanovisko finančného riaditeľstva. Súd rozhodujúci v tomto konaní by
mohol interpretovať cudzie právo (právo ČR) v nadväznosti na jeho interpretáciu súdmi v ČR iba v
tom prípade, ak by v ČR niektorý z vyšších súdov (Najvyšší súd ČR, NSS alebo Ústavný súd ČR) v

minulosti vyslovil záver, že poskytovanie vozňov v medzinárodnej nákladnej železničnej preprave tovaru
je nájmom. Žiadne takéto súdne rozhodnutie však v ČR podľa vedomosti žalovaného nikdy vydané
nebolo. Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by orgány súdnej moci v ČR niekedy v minulosti akýmkoľvek
spôsobom interpretovali povahu poskytovania vozňov v medzinárodnej nákladnej železničnej preprave
tovaru. Pritom len orgány súdnej moci (aj v ČR) môžu s konečnou platnosťou interpretovať povahu

poskytovania vozňov, keďže posudzovanie poskytovania vozňov patrí do ich právomoci. Bez ohľadu
na to, či žalobca postupoval pri vystavovaní faktúr (aj s DPH) výlučne na základe vlastného posúdenia
záväzkového vzťahu alebo na základe vlastného posúdenia záväzkového vzťahu ovplyvneného jeho
prípadnou predchádzajúcou znalosťou o rovnakom názore orgánov správy daní v ČR, je zrejmé, že
vystavenie faktúry s DPH bolo iba vlastným autonómnym rozhodnutím žalobcu, na základe ktorého ak

odviedol DPH do štátneho rozpočtu ČR, nemôže to bez ďalšieho znamenať, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi ním žalovanú peňažnú sumu. Žalovanému nie je známe, že by v prípade, ak dopravca
neodviedol DPH do štátneho rozpočtu ČR (preto, že nevystavil faktúru s DPH) a orgán správy daní
tým pádom nerozhodoval o vrátení DPH dopravcovi z iného členského štátu, bolo vydané rozhodnutie
orgánu správy daní ČR, ktoré by dopravcovi následne DPH vyrubilo a že by bolo vydané rozhodnutie

súdu, ktoré by správnosť rozhodnutia orgánov správy daní ČR potvrdilo. Žalobca vo svojom vyjadrení
uviedol, že pred rokom 2007 poskytovanie vozňov prebiehalo v inom právnom režime, a to podľa
dohovoru COTIF z roku 1980 (ďalej aj „Starý COTIF“). Dňa 1.7.2006 začal platiť dohovor COTIF z
roku 1999 (ďalej aj „Nový COTIF“). Napriek určitým zmenám, ku ktorým došlo v rámci medzinárodnej
nákladnej železničnej prepravy tovaru v dôsledku Nového COTIF, sa nejednalo o také zmeny, ktoré by

mali za dôsledok akúkoľvek zmenu náhľadu na fakturovanie DPH v súvislosti s poplatkami. Poplatky
neboli považované za nájomné podľa Starého COTIF a nie sú považované za nájomné ani podľa
Nového COTIF. Zmena zo Starého COTIF na Nový COTIF nepriniesla žiadnu podstatnejšiu zmenu
organizácie medzinárodnej nákladnej železničnej prepravy tovaru, a teda nemohla mať žiadny dopad
ani na zmenu posudzovania povahy poplatkov. Pokiaľ ide o zmienku žalobcu o predchádzajúcej právnej

úprave (žalobca mal asi na mysli obdobie pred rokom 2007), žalobca uviedol, že z poplatkov sa DPH
neodvádzala a že poplatky neboli účtované s DPH. V tejto spojitosti žalovaný poukazuje na znenie
ustanovenia § 10 ods. 6, písm. f) ZDPH (ČR) účinné od 15.7.2006 do 31.12.2006 s tým, že uvedené
znenie, ktoré je rovnaké od prijatia ZDPH (ČR) je totožné so znením tohto ustanovenia ZDPH (ČR)
platným aj v období od 1.1.2007 do 31.12.2007 (teda v žalovanom období). Vecná povaha poskytovania

vozňov pred rokom 2007 a v roku 2007 sa nemenila. Ak pre rok 2007 žalobca tvrdí, že poskytovanie
vozňov je nájmom a ak sa vecná povaha poskytovania vozňov, ako ani relevantná právna úprava pred
rokom 2007 a v roku 2007 nemenili, potom žalovanému nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobca v režime
podľa predchádzajúcej právnej úpravy (logicky teda pred rokom 2007, a teda aj v roku 2006) neúčtoval
poplatky s DPH (ako to sám tvrdí). Podľa žalobcom prezentovaných tvrdení potom už aj pred rokom

2007 žalobca poplatky s DPH účtovať mal.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 18.11.2013, doručenom súdu dňa 19.11.2013,
okrem už skôr uvádzaných skutočností uviedol, že príslušný slovenský súd je v posudzovanom prípade
nielenže viazaný textom českého zákona č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov, ale je aj povinný jeho príslušné ustanovenia správne aplikovať. Predložené stanovisko
finančnéhoriaditeľstvamápodľazámeružalobcurozhodujúcemusúduprispieťpráveksprávnejaplikácii
českého zákona o DPH a slúžiť tak hlavne ako určitá interpretačná pomôcka pri aplikácii tohto zákona.
Dňa 1.7.2006 vstúpila do platnosti nová COTIF, a to na základe oznámenia Ministerstva zahraničnýchvecí ČR č. 49/2006 Sb.. Nová COTIF, na rozdiel od znenia účinného do 30.6.2006, neobsahuje zvláštne
ustanovenia v oblasti vzájomného používania vozňov medzi jej členskými štátmi, ale predpokladá
uzatvorenie bilaterálnych zmlúv, ktoré majú v súlade s platnou legislatívou obsahovať pravidlá pre

vzájomné používanie vozňov. Tieto pravidlá by mali okrem iného pokrývať tiež oblasti odúčtovania,
fakturácie, uplatnenia DPH a finančného vyrovnania jednotlivých transakcií. Do 30.6.2006 boli pravidlá v
oblasti železničnej nákladnej prepravy súčasťou Dohovoru o vzájomnom používaní nákladných vozňov
RIV, ktorý bol od 1.7.2006 čiastočne nahradený Všeobecnou zmluvou o používaní nákladných vozňov
VSP. Keďže VSP neobsahuje podrobné pravidlá pre vzájomné odúčtovanie, fakturáciu a uplatnenie

DPH, súhlasili zmluvné strany RIV s uzatvorením dodatkových dohôd k VSP, ktoré mali tieto pravidlá
definovať. Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným tak bola dňa 4.1.2007 uzatvorená
Dodatková dohoda k VSP na rok 2007, ktorá výslovne stanovuje, že poplatky za použitie vozňov uvádza
bez DPH (článok 3.2 Dodatkovej dohody). Povinnosť odviesť DPH z poplatkov za užívanie vozňov
odvodzuje žalobca z európskej legislatívy, judikatúry SDEÚ a zákona o DPH v znení platnom v rozhodnej
dobe. V súlade s uvedenými predpismi tak nesporne musela byť aj samotná Dodatková dohoda, inak by

bola absolútne neplatná. Zákonom o DPH bola do českého právneho poriadku implementovaná šiesta
smernica a z toho dôvodu je potrebné vykladať aj jeho jednotlivé ustanovenia v súlade s touto smernicou
a relevantnou judikatúrou SDEÚ. Pojem dopravného prostriedku šiesta smernica nijak neupravuje.
Avšak nariadenie rady ES č. 177/2005 stanovuje v čl. 10, že dopravnými prostriedkami pre účely čl.
9 ods. 2 písm. e) ôsmej odrážky smernice 77/388/EHS sú aj návesy, prívesy a železničné vagóny.

Uvedený článok smernice 77/388/EHS zodpovedá zneniu článku 56 ods. 1 písm. g) šiestej smernice
(ktorá nahradila smernicu 77/388/EHS), ktorý upravuje miesto poskytnutia služieb v prípade nájmu
hnuteľného hmotného majetku. Železničné vagóny je tak podľa názoru žalobcu možné pre účely DPH
považovať za dopravné prostriedky aj v zmysle šiestej smernice (a s ohľadom na priamu použiteľnosť
Nariadenia v ČR aj v zmysle zákona o DPH).

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 11.4.2014, podanom na súd dňa 16.4.2014,
okrem už skôr uvádzaných skutočností uviedol, že žalobca sa snaží navodiť dojem, že výklad pojmu
nájom podľa civilného práva a výklad pojmu nájom podľa príslušných daňových predpisov nie je
totožný. To znamená, že podľa žalobcu určitý vzťah, ktorý je nájmom podľa predpisov civilného práva,

nemusí byť nájmom podľa daňových predpisov a naopak. S uvedeným názorom žalobcu sa žalovaný
nestotožňuje. Názor žalobcu by mohol platiť iba v tom prípade, ak by bol nájom v predpisoch daňového
práva definovaný inak ako je tomu v predpisoch civilného práva. Ten istý inštitút súkromného práva
(nájom) je podľa žalobcu vnímaný inak podľa tohto, či sa o nájme hovorí iba v intenciách súkromného
práva, alebo či sa o ňom hovorí síce v intenciách súkromného práva, ale v nadväznosti na inštitúty

práva verejného (DPH podľa daňového práva v prípade, ak je určitý súkromnoprávny záväzkový vzťah
nájmom). Žalobca pri odôvodňovaní svojho vyššie uvedeného záveru poukazuje najmä na Šiestu
smernicu a na rozhodnutia SDEÚ. Akákoľvek smernica EÚ, vrátane Šiestej smernice, predstavuje
právny akt, ktorým sa stanovujú ciele, ktoré majú dosiahnuť členské štáty EÚ, pričom sa voľba spôsobu
a metód ponecháva na ich vnútroštátne orgány. Smernica stanovuje určitý cieľ, ale každý členský štát

sa môže sám rozhodnúť, akým spôsobom tento cieľ dosiahne a aké vnútroštátne právne predpisy
prijme, aby smernicu uplatnil. Smernice EÚ, vrátane Šiestej smernice, nie sú priamo uplatniteľné v
právnom poriadku ČR. Smernice nemajú rovnaký priamy účinok ako nariadenia, čo znamená, že z nich
priamo nevyplývajú práva a povinnosti pre jednotlivcov. Šiesta smernica teda nepredstavuje daňový
predpis, ktorý by bol súčasťou právneho poriadku ČR. Okrem uvedeného navyše platí, že Šiesta

smernica ani len náznakom nevymedzuje, čo možno rozumieť pod nájmom a aké znaky nájomný
vzťah vykazuje. Šiesta smernica iba používa pojem nájmu bez ďalšieho. Keďže nájom Šiesta smernica
nijako nepopisuje, nemožno priamo na základe Šiestej smernice povedať, že Šiesta smernica definuje
nájom inak ako iné predpisy civilného práva v ČR. Z tohto pohľadu neexistuje teda žiadny dôvod na
to, aby bol nájom podľa civilného práva, podľa daňových predpisov platných v ČR a podľa Šiestej

smernice interpretovaný rozdielne. Šiesta smernica v podstate uvádza (okrem iného) iba to, ako by
mali členské štáty EÚ vo svojich právnych poriadkoch upraviť zdaňovanie nájmu, nie však to, čo je
pod nájmom možné chápať. Žalovanému nie je známe ani to, že by judikatúra SDEÚ vymedzovala
znaky nájmu odlišne v prípade, ak sa o nájme uvažuje v rámci civilného práva a v prípade, ak sa o
nájme uvažuje v nadväznosti na povinnosť odviesť DPH, a teda v nadväznosti na plnenie verejnoprávnej

povinnosti. Žalobca nepredložil ani jediné rozhodnutie SDEÚ, z ktorého by vyplývalo, že nájom podľa
daňových predpisov je potrebné vnímať inak ako nájom podľa civilného práva. Okrem toho rovnako
tak žalobca neuviedol ani jediný rozdiel v chápaní pojmu nájom podľa daňových predpisov a podľa
civilného práva. Žalobca nepredložil jediný argument, z ktorého by vyplývalo, že za nájom je podľajudikatúry SDEÚ možné považovať aj také vzťahy, ktoré nie sú nájmom podľa civilného práva ČR,
resp. že nájmom sú podľa judikatúry SDEÚ aj také vzťahy, ktoré nemusia byť nájmom podľa civilného
práva ČR. Odhliadnuc od uvedeného, aj keby platilo, že znaky nájmu podľa judikatúry SDEÚ sa

odlišujú od znakov nájmu podľa civilného práva ČR, žalovaný v konaní preukázal, že pokiaľ ide o
znaky nájmu, ktoré podľa názoru žalobcu údajne vyplývajú z judikatúry SDEÚ (exkluzivita užívania,
pasívny charakter bez generovania pridanej hodnoty, zodpovednosť nájomcu za škody spôsobené na
prenajatom majetku v dobe nájmu), že tieto nie sú v prípade poskytovania vozňov naplnené. Žalobca
uvádza, že od 1.7.2006 platný dohovor COTIF z roku 1999 neobsahuje zvláštne ustanovenia v oblasti

vzájomného používania vozňov medzi jeho členskými štátmi, ale predpokladá uzatvorenie bilaterálnych
zmlúv, ktoré majú v súlade s platnou legislatívou obsahovať pravidlá pre vzájomné používanie vozňov,
pričom tieto pravidlá by podľa žalobcu mali pokrývať okrem iného tiež oblasti odúčtovania, fakturácie,
uplatnenia DPH a finančného vyrovnania jednotlivých transakcií. Uvedené tvrdenie žalobcu považuje
žalovaný za zavádzajúce. Poskytovanie vozňov pre účely spoločných prepráv upravovala do 30.6.2006
Dohoda RIV, ktorá bola s účinnosťou od 1.7.2006 formálnoprávne úplne (a nielen čiastočne ako to tvrdí

žalobca)nahradenáVšeobecnouzmluvouopoužívanínákladnýchvozňovVSP(ďalejaj„DohodaVSP“).
Dohoda VSP je v porovnaní s Dohodou RIV podstatne menej podrobným dokumentom neupravujúcim
viaceré oblasti, ktoré do 30.6.2006 upravovala Dohoda RIV. Ak teda došlo k uzatváraniu dodatkových
bilaterálnych dohôd medzi jednotlivými železničnými podnikmi, dialo sa tak nie preto, že by snáď Nový
COTIF predpokladal ich uzatvorenie, ale a jedine preto, že železničné podniky sa prijatím Dohody

VSP dostali do situácie, že určité pre ne podstatné otázky, ktoré nenašli svoje miesto v Dohode VSP
(pričom Dohoda RIV už neplatila), si museli bilaterálne upraviť dodatkovými dohodami. Uzatváranie
dodatkových dohôd tak bolo z pohľadu železničných podnikov východiskom z núdze, nie predpokladom,
ktorý by vyplýval z Nového COTIF. Preto, že do prijatia Dohody VSP bola dlhodobo železničnými
podnikmi aplikovaná podrobne rozpracovaná a osvedčená Dohoda RIV, železničné podniky (vrátane

žalobcu a žalovaného) sa rozhodli vo svojich dodatkových dohodách odkazovať práve na viaceré
ustanovenia Dohody RIV riešiace poskytovanie vozňov, odúčtovanie poplatkov a podobne. Ustanovenia
Dohody RIV, ktoré sú pre riešený prípad podstatné, sa v žiadnom ohľade nezmenili, a to bez ohľadu
na to, či tvorili organickú súčasť Dohody RIV alebo či boli prevzaté do dodatkových dohôd uzavretých
medzi jednotlivými železničnými podnikmi. Bez ohľadu na to, čo bolo, prípadne malo byť dojednané v

bilaterálnych dodatkových dohodách medzi železničnými podnikmi, tieto bilaterálne dohody nemenili a
nemohli meniť povahu poskytovania vozňov, keďže povaha poskytovania vozňov sa objektívne žiadnym
spôsobom nezmenila. Pokiaľ chcel teda žalobca svojím tvrdením naznačiť, že v Dodatkovej dohode
uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným zmluvné strany akýmkoľvek spôsobom
modifikovali povahu poskytovania vozňov, čo by podľa žalobcu zrejme malo viesť k zmene náhľadu na

fakturovanie DPH, takéto tvrdenie je potrebné v celom rozsahu odmietnuť. Jednak z Dodatkovej dohody
žiadna takáto modifikácia povahy poskytovania vozňov nevyplýva a navyše, aj keby vyplývala, nebolo by
na ňu možné prihliadať, pretože povaha poskytovania vozňov sa žiadnym spôsobom vecne nezmenila.
Charakter poskytovania vozňov bol rovnaký, a to tak za účinnosti Nového COTIF, ako aj za účinnosti
Dohovoru COTIF z roku 1980 (Starý COTIF). Za nezodpovedajúce realite a rozporné aj s náhľadom

samotnej UIC považuje žalovaný tvrdenia žalobcu o tom, že Nový COTIF priniesol zmeny do právnych
vzťahov, na ktorých základe dochádza k medzinárodnej železničnej nákladnej preprave tovaru, čo by
podľa žalobcu malo mať za následok zmenu náhľadu na fakturovanie DPH (v súvislosti s poplatkami).
Nový COTIF nepriniesol žiadnu podstatnejšiu zmenu organizácie medzinárodnej železničnej nákladnej
prepravy tovaru, a teda nemohol mať žiadny dopad ani na zmenu posudzovania povahy poplatkov.

Žalobca napriek vyššie uvedenému tvrdeniu neuvádza žiadne ustanovenia Nového COTIF, z ktorých
by v porovnaní so znením Starého COTIF vyplývali žalobcom spomínané zmeny právnych vzťahov
prinášajúce v súvislosti s poplatkami zmenu náhľadu na fakturovanie DPH. Okrem toho je síce
pravdou, že úprava poplatkov bola ponechaná bilaterálnym dohodám uzatváraným medzi jednotlivými
železničnýmipodnikmi,avšaklenpokiaľideoichvýšku.Samotnápovahapoplatkovtotižvyplývanajmäz

Dohody RIV, ktorej ustanovenia železničné podniky preberali do dodatkových dohôd. Povaha poplatkov
sa prechodom zo Starého COTIF na Nový COTIF nezmenila. Bilaterálne dodatkové dohody medzi
železničnými podnikmi takisto povahu poplatkov nemenili a s ohľadom na charakter medzinárodnej
železničnej nákladnej prepravy tovaru ani meniť nemohli.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 23.4.2014, podanom na súd dňa 23.4.2014,
okrem už skôr uvádzaných skutočností uviedol, že žalovaný sa snaží presvedčiť súd, že poplatky za
používanie vozňov sú len časťou prepravného, keďže poskytovanie vozňov je len súčasťou jedného
plnenia, a to medzinárodnej železničnej prepravy tovaru. Žalobca s týmto názorom žalovaného nemôžesúhlasiť, keďže prepravná zmluva a dohoda, ktorou sa realizuje poskytovanie vozňov (v posudzovanom
prípade ide o Dodatkovú dohodu) sú samostatnými a na sebe navzájom odlišnými právnymi úkonmi,
ktoré nemožno zamieňať. Právna definícia prepravnej zmluvy je upravená v hlave II, článku 6, § 1

Jednotnýchprávnychpredpisovprezmluvuomedzinárodnejželezničnejprepravetovaru(CIM-dodatok
B k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave) (ďalej len „CIM“). Podstatou prepravnej zmluvy
z pohľadu CIM je záväzok dopravcu (alebo viacerých po sebe nadväzujúcich dopravcov - článok 26
CIM) prepraviť tovar za úhradu (prepravné) na miesto určenia a dodať tovar prijímateľovi. Prepravná
zmluva je vo svojej podstate naplnená odovzdaním tovaru prijímateľovi a týmto okamihom je v zásade aj

prepravná zmluva ukončená. Ako vyplýva z vymedzenia predmetu prepravnej zmluvy, táto sa upína na
tovar (nie na železničný vozeň) a na jeho dodanie zákazníkovi (nie na vrátenie vozňov). Poskytovanie
vozňov na druhej strane je upravené vo Všeobecnej zmluve o používaní nákladných vozňov VSP (ďalej
len „VSP“), ku ktorej bola následne prijatá aj Dodatková dohoda, do ktorej boli inkorporované vybrané
ustanovenia už neplatného Dohovoru o vzájomnom používaní nákladných vozňov medzi železničnými
podnikmi RIV. Používanie vozňov zahŕňa ložený, ako aj prázdny beh vozňov (ktorý pre zákazníka pri

spätnom behu vozňov nemá žiaden ekonomický význam a ako vyplýva z definície prepravnej zmluvy sa
v žiadnom prípade neupína na tovar), ako aj prípady, keď sa vozeň nachádza v starostlivosti zmluvného
železničného podniku. Začiatok používania vozňov sa viaže k prevzatiu vozňa železničným dopravným
podnikom a končí sa odovzdaním vozňa (bez ohľadu na to, či vo vozni tovar je alebo nie) držiteľovi
alebo inej oprávnenej osobe, napr. inému zmluvnému železničnému dopravnému podniku, zmluvnému

príjemcovi prepravovaného tovaru alebo vlečkárovi oprávnenému k prevzatiu vozňov. K poskytovaniu
vozňov dochádza len medzi dopravcami (a nie dopravcami a zákazníkom ako mylne zavádza súd
žalovaný), ktorí ako zmluvné strany v tomto smere uzatvárajú medzi sebou osobitné dohody (takouto
dohodou je aj Dodatková dohoda uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným).

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 22.4.2014, podanom na súd dňa 23.4.2014,
okrem iného uviedol, že v prebiehajúcom konaní bola sporovými stranami predložená Dodatková
dohoda k AVV o vzájomnom používaní nákladných vozňov uzavretá medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným na obdobie roka 2007, ktorá bola vypracovaná v nemeckej, ako aj v slovenskej
jazykovej verzii, pričom zmluvné strany Dodatkovej dohody sa dohodli, že rozhodujúca bude jej

nemecká jazyková verzia. V nadväznosti na uvedené nechal konajúci súd vyhotoviť úradný preklad
nemeckého znenia Dodatkovej dohody, ktorý bol vyhotovený prekladateľom Mgr. Renatou Kubicovou.
Predmetu sporu sa týka (okrem iného) aj bod 3.2 Dodatkovej dohody, druhá veta, ktorý bol súdom
ustanoveným prekladateľom preložený nasledovne: „V týchto sadzbách nie je započítaná daň z obratu,
eventuálne iné, v zmysle platných národných právnych predpisov počítané dane.“. Žalovaný s ohľadom

na charakter poskytovania vozňov v medzinárodnej železničnej nákladnej preprave tovaru, ako aj s
ohľadom na samotné nemecké znenie spornej vety Dodatkovej dohody nadobudol v priebehu konania
po konzultáciách s lektormi nemeckého jazyka pochybnosť o správnosti prekladu vypracovaného súdom
ustanoveným prekladateľom. Z uvedeného dôvodu za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností
predložil žalovaný prekladateľovi Mgr. Adriane Steinerovej, zapísanému v zozname znalcov, tlmočníkov

a prekladateľov MS SR, Dodatkovú dohodu v nemeckej jazykovej verzii, ako aj preklad Dodatkovej
dohody vypracovaný súdom ustanoveným prekladateľom a prekladateľa požiadal, aby preložil spornú
vetu bodu 3.2 Dodatkovej dohody. Žalovaným oslovený prekladateľ preložil spornú vetu úplne inak, ako
to učinil súdom ustanovený prekladateľ, a to nasledovne: „K týmto sadzbám nebude pripočítaná žiadna
DPH, príp. iná daň, stanovená v zmysle platných národných právnych predpisov.“. Z vyššie uvedeného

je podľa názoru právneho zástupcu žalovaného zrejmé, že preklad súdom ustanoveného prekladateľa
nemôže obstáť. Aj napriek tomu, v prípade, ak by mal konajúci súd pochybnosti o správnosti prekladu,
ktorý žalovaný predkladá v prílohe tohto vyjadrenia, žalovaný konajúcemu súdu navrhuje, aby ustanovil
nového prekladateľa, predložil mu Dodatkovú dohodu, ako aj preklady predložené súdom ustanoveným
prekladateľomažalovanýmoslovenýmprekladateľomavyzvaltakéhotonovéhoprekladateľanapreklad

spornej vety bodu 3.2 Dodatkovej dohody, resp. ho vyzval na posúdenie, ktorý z predložených prekladov
je vecne správny.

Súd nevykonal žalovaným navrhované opätovné nariadenie úradného prekladu Dodatkovej dohody,
resp. jej bodu 3.2, a to z dôvodu, že pre posudzovanie predmetu sporu nie je nevyhnutné odstraňovať

rozpornosť prekladov spornej vety bodu 3.2 Dodatkovej dohody, keďže skutočnosť, či ide o plnenia
zaťažené daňou z pridanej hodnoty alebo nie, vyplýva priamo z príslušnej právnej úpravy.Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 6.5.2014, doručenom súdu dňa 7.5.2014,
okrem už skôr uvádzaných skutočností uviedol, že žalobca považuje za nevyhnutné pripomenúť, že
rozhodnutia finančného úradu, ako aj stanovisko finančného riaditeľstva predložil v prebiehajúcom

konaní ako dôkaz toho, že v Českej republike sa poplatok za používanie vozňov v medzinárodnej
železničnej preprave tovaru považuje pre účely odvedenia DPH za nájomné z dopravných prostriedkov
a že z pohľadu zákona č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom období a
v zmysle smernice EÚ 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „šiesta
smernica“ alebo len „smernica“) s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie vznikla žalobcovi povinnosť odviesť DPH z poplatku za používanie vozňov (teda aj žalovanému
zaplatiť plnú sumu poplatkov za používanie vozňov vrátane DPH). Tvrdenie žalovaného, že len súdy sú
povolané vykladať zákony, vzhľadom na deľbu moci nemôže obstáť. Výklad orgánu aplikujúceho právo,
či už správneho alebo súdneho, patrí k základným druhom výkladu práva. Interpretácia je daná len v
prípade kompetencie príslušného orgánu prejednať vec, v ktorej sa právo aplikuje. Posúdenie otázky či
poskytovanie vozňov z daňového hľadiska je alebo nie je nájmom, je primárne v kompetencii českých

daňových orgánov, a len v prípade potreby súdneho prieskumu týchto rozhodnutí (ktorá v doterajších
vzťahoch medzi žalobcom a inými železničnými podnikmi nevyvstala) v rámci správneho súdnictva majú
sekundárnu právomoc správne súdy. Uvedené je navyše umocnené skutočnosťou, že podľa judikatúry
Ústavného súdu ČR výklad práva správnymi orgánmi (nie až súdmi) materiálne dotvára české daňové
právo, a preto musí nevyhnutne slúžiť aj pri jeho interpretácii. Žalobca v celom konaní poukazuje, že pre

rozhodnutie odviesť DPH vychádzal z výkladu zákona o DPH vo svetle šiestej smernice a relevantnej
judikatúry SDEÚ, v zmysle ktorých vzniká povinnosť žalobcu odviesť DPH z poplatku za používanie
vozňov. Pokiaľ žalovaný namieta aplikovateľnosť šiestej smernice v právnom poriadku ČR a zdôrazňuje,
že zo smerníc priamo nevyplývajú práva a povinnosti pre jednotlivcov, teda že šiesta smernica nie je
súčasťou právneho poriadku ČR, toto tvrdenie žalovaného je v rozpore s relevantnou judikatúrou SDEÚ

a výkladom komunitárneho práva. Je pravdou, že smernice nie sú rovnako záväzné ako nariadenia v
zmysle ich priamej uplatniteľnosti a že záväznosť smernice sa určuje pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť. Judikatúra SDEÚ (resp. jeho predchodcu) výklad uplatniteľnosti smerníc výrazne dotvorila,
pričom rozlišuje dve základné možnosti aplikácie smerníc:
1. nepriama aplikácia smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá bez ohľadu na

priamy účinok smernice umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny alebo správny orgán vykladal
vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice (tzv. eurokonformný výklad)
2. priama aplikácia, ktorá vychádza z priameho účinku smernice a na základe ktorej fyzickej alebo
právnickejosobe,resp.členskémuštátuvyplývajúpriamozosmernicekonkrétnepráva,resp.povinnosti.

Ďalej právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení zo dňa 6.5.2014 uviedol, že žalovaný
sa doplňujúcim vyjadrením snaží presvedčiť súd, že súdom nariadený preklad bodu 3.2 Dodatkovej
dohody nie je správny a že správny je žalovaným predložený čiastočný preklad bodu 3.2 Dodatkovej
dohody podaný Mgr. Adrianou Steinerovou. Žalobca v prvom rade zdôrazňuje, že z pohľadu dôkazných
prostriedkov je žalovaným predložený preklad Mgr. Adrianou Steinerovou (aj keď je táto osoba zapísaná

v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov MS SR) len informatívnym prekladom, ktorý má len
povahu listiny, a nie znaleckého posudku. Žalobca sa s týmto informatívnym prekladom bodu 3.2
Dodatkovej dohody nestotožňuje a v celom rozsahu odkazuje na úradný preklad Dodatkovej dohody,
ktorý považuje za náležitý a správny. Žalobca si dovolí pripomenúť, že bez ohľadu na rôznosť názorov
strán na znenie bodu 3.2 Dodatkovej dohody, je platenie DPH verejnoprávnou povinnosťou ustanovenou

platnými právnymi predpismi verejného práva kogentného charakteru, o ktorom sa zmluvné strany
nemôžu platne a účinne dohodnúť inak, ako ustanovujú relevantné predpisy daňového práva.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 23.5.2014, doručenom súdu dňa 26.5.2014,
okreminéhouviedol,žemedzižalobcomažalovanýmniejesporné,ževpriebehuroku2007dochádzalo

k použitiu vozňov žalobcu zo strany žalovaného v medzinárodnej preprave tovaru. Žalovaný priebežným
čiastočným uhrádzaním poplatkov za používanie vozňov žalobcu na území SR konkludentne potvrdil
nárok žalobcu na tento poplatok. Spornou medzi stranami však ostáva výška poplatku v sume, ktorá
zodpovedá odvedenej čiastke DPH z poplatku v sadzbe 19% podľa zákona o DPH, ktorú žalovaný
odmietol žalobcovi uhradiť a tým aj vyvolal vznik predmetného sporu. Keďže v tejto veci ide o spor s

medzinárodným cudzím prvkom, je rozhodným právom, vzhľadom na princíp najužšej väzby v zmysle
čl. 4 ods. 1 a 2 Rímskeho dohovoru, české právo, keďže VSP ani Dodatková dohoda neobsahujú
voľbu práva. Bez ohľadu na určenie rozhodného práva sa plnenie daňovej povinnosti posudzuje podľa
českých predpisov ako imperatívnych noriem v zmysle čl. 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru, ktoré sa musiauplatniť bez ohľadu na rozhodné právo. České právo sa má pritom v zmysle medzinárodnej odbornej
literatúry interpretovať a aplikovať rovnako, ako sa interpretuje a aplikuje v krajine pôvodu, teda v Českej
republike. Právny nárok na žalovanú sumu odvodzuje žalobca z Dodatkovej dohody. Daňová povinnosť

žalobcu nevyhnutne implikuje aj posúdenie povahy poskytovania vozňov medzi žalobcom a žalovaným
ako nájom. Výklad pojmu nájom podľa predpisov civilného práva a jeho výklad podľa príslušných
daňových predpisov nie je podľa SDEÚ totožný a nemožno ho preto za žiadnych okolností zamieňať. Je
podstatné zdôrazniť, že daňové hľadisko nie je naviazané na formálne právne postavenie jednotlivých
strán v zmysle CIM, ale vychádza z ekonomickej podstaty transakcie. Určenie charakteru plnenia medzi

dopravcom a zákazníkom tak z hľadiska DPH nemusí zodpovedať právnej charakteristike tohto vzťahu
z pohľadu CIM alebo iných predpisov. Pri posudzovaní otázky, či u konkrétneho záväzkového vzťahu ide
o nájom, ktorý podlieha zdaneniu DPH alebo nie, je príslušný súd povinný vychádzať nielen z českej, ale
aj z príslušnej európskej daňovej legislatívy. Keďže právna úprava DPH v Českej republike vychádza
zo šiestej smernice, je nevyhnutné pojmy, ktoré sú v nej obsiahnuté, vykladať eurokonformne, v súlade
s ich významom stanoveným touto smernicou, ako aj s ohľadom na existujúce rozhodnutia SDEÚ v

tejto oblasti. Poskytovanie vozňov medzi železničnými podnikmi je totižto z daňového hľadiska, ktoré
je rozhodné v tomto smere, nájmom, z ktorého sa musí odvádzať DPH. Uvedené vyplýva zo znenia
šiestej smernice a nariadenia v znení judikatúry SDEÚ. Žalovaný má voľný prístup k prenajímanej veci
(železničným vozňom) a je mu umožnené za odplatu použiť predmet nájmu bez poskytnutia rovnakého
práva ostatným osobám. Zároveň zodpovednosť za škodu na vozni nesie ten dopravca, v ktorého držbe

sa vozeň v danom okamihu nachádza a dochádza len k pasívnemu užívaniu bez generovania pridanej
hodnoty.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 21.7.2014, podanom na súd dňa 30.7.2014,
okrem iného uviedol, že na rozdiel od žalobcu je žalovaný presvedčený, že existencia prepravnej

zmluvy na jednej strane a existencia Dohody VSP, resp. Dodatkovej dohody na strane druhej, žiadnym
spôsobom nedokazujú, že poskytovanie vozňov zo strany žalobcu je realizované v prospech žalovaného
(a nie v prospech spoločného zákazníka žalobcu a žalovaného) ako samostatné zdaniteľné plnenie.
Na to, aby sa preprava tovaru pre zákazníka mohla uskutočniť, sú nevyhnutné vozne. Vo vozňoch je
tovar naložený. Bez vozňov sa nemôže realizovať žiadna preprava pre zákazníka, pri absencii vozňov

by tovar nebolo možné naložiť a prepraviť. Vozne tak predstavujú z hľadiska prepravy tovaru jeden z
najvýznamnejšíchvýrobnýchprostriedkov(aknienajvýznamnejší),prostredníctvomktoréhosapreprava
tovaru realizuje. Práve z dôvodu mimoriadnej dôležitosti vozňov pre každého dopravcu boli na úrovni
Medzinárodnej železničnej únie (ďalej aj „UIC“) dohodnuté presné pravidlá poskytovania vozňov pre
účelyspoločnýchpreprávtovaru,atonajskôr vDohodeRIVaneskôrvDohodeVSP.Keďžeprispoločnej

preprave tovaru vlastník vozňov poskytuje svoje vozne pre účely spoločnej prepravy, a teda po určitú
dobu tieto svoje vozne nemôže využívať na iné účely, bolo dopravcami združenými v UIC dohodnuté, že
táto strata možnosti užívania vozňov by mala byť vlastníkovi vozňov určitým spôsobom kompenzovaná
(nahradená).Zuvedenéhodôvodubolinajskôrcentrálne(KanceláriouRIV/RIC;DohodaRIV,bod71.1.2,
posledná veta) a neskôr bilaterálnymi dohodami uzavretými medzi dopravcami (napríklad Dodatková

dohoda) dohodnuté sumy poplatkov. Keďže pri poskytovaní vozňov, preberaní vozňov jednotlivými
dopravcami a ich prevádzke pri spoločnej preprave tovaru vznikalo nespočetné množstvo otázok, tieto
otázky bolo potrebné upraviť jednotne, a to pre všetkých dopravcov združených v UIC. Najsamprv
sa tak stalo v Dohode RIV, neskôr v Dohode VSP. Uzavretie Dodatkovej dohody medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným bolo nutnosťou. Dohoda VSP totiž neupravovala mnohé otázky

týkajúce sa poskytovania vozňov, ktoré dovtedy upravovala Dohoda RIV. Navyše, keďže Kancelária RIV/
RIC prestala centrálne oznamovať výšku poplatkov, bolo potrebné výšku poplatkov dojednať osobitne
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Podľa názoru žalovaného nie je vôbec pravdou,
že by sa prepravné upínalo iba na tovar, na jeho hmotnosť a vlastnosti. Práve naopak, prepravné
sa upína na prepravu ako celok, na všetky činnosti a plnenia, ktoré s ňou súvisia, a teda aj na

poskytnutie vozňov v prospech zákazníka. V sume prepravného platí zákazník aj sumu zodpovedajúcu
poplatkom. Pokiaľ by bola medzinárodná železničná preprava tovaru realizovaná tak, že by sa mal
tovar prepraviť (s prekladaním tovaru na hraniciach do vozňov nadväzujúceho dopravcu) napríklad z
jedného štátu cez druhý štát až do tretieho štátu (z ČR cez SR do Maďarska), každý z dopravcov
zúčastnených na tejto spoločnej preprave by používal svoje vlastné vozne (ak by pre účely spoločnej

prepravy neposkytol vozne samotný zákazník, či už vlastné alebo prenajaté). Medzinárodná železničná
preprava tovaru by prebiehala teda vo vymedzenom prípade tak, že tovar by sa na hraniciach jedného
štátu (na hraniciach ČR a SR) vyložil z vozňov jedného dopravcu (dopravcu z ČR) a naložil by
sa do vozňov ďalšieho dopravcu (dopravcu zo SR). Rovnako tak, po tom ako by druhý dopravca(dopravca zo SR) prepravil tovar naložený vo svojich vozňoch cez územie SR, a to až na hranice s
Maďarskom, došlo by k opätovnej prekládke tovaru z vozňov druhého dopravcu (dopravcu zo SR), a
to do vozňov posledného dopravcu (dopravcu z Maďarska). Na každom úseku prepravnej cesty, t.j. na

území každého jedného štátu, by bol teda tovar prepravovaný vozňami iného dopravcu. Dopravcovia
by si pri takejto organizácii prepravy tovaru medzi sebou neplatili žiadne poplatky, nebol by na to
žiadny dôvod. Každý z dopravcov zúčastnených na spoločnej preprave by totiž používal iba svoje
vlastné vozne, a to pre potreby zákazníka. Žiadny dopravca by nezabezpečoval trakciu vozňov žiadneho
iného dopravcu zúčastneného na danej spoločnej preprave. Každý z dopravcov by poskytoval svoje

vlastné vozne iba pre potreby ich spoločného zákazníka. Takýto spôsob organizácie medzinárodnej
železničnej prepravy tovaru (ktorý by znamenal niekoľkonásobné prekladanie tovaru počas jednej
prepravnej cesty) by bol však pre zákazníka a pre celkovú organizáciu prepravy a rozvoj hospodárskych
vzťahov veľmi nevýhodný, a to najmä z finančných, časových, ako aj administratívnych a logistických
dôvodov (každý jeden dopravca by musel pristaviť svoje vozne, do ktorých by bol tovar prekladaný).
Aby sa dopravcovia združení v UIC vyhli spomenutým komplikáciám, dohodli sa, že pre účely spoločnej

prepravy poskytne pre potreby zákazníka svoje vozne iba jeden dopravca, vozne tohto dopravcu sa
použijú na prepravu tovaru po celej prepravnej ceste a za to, že niektorý z dopravcov svoje vozne
pre potreby zákazníka na účely spoločnej prepravy poskytne, bude mať v konečnom dôsledku právo
na väčšiu časť prepravného inkasovaného od zákazníka, a to vo forme poplatkov vyčíslených ako
súčasť vnútorného rozpodielovania príjmov z prepravy medzi jednotlivými dopravcami. Ak platí, že v

situácii kedy by každý z dopravcov pri spoločnej preprave používal svoje vlastné vozne, tieto vozne
by poskytoval v prospech spoločného zákazníka dopravcov (a nie v prospech nasledujúcich alebo
predchádzajúcich dopravcov zúčastnených na spoločnej preprave), musí potom platiť, že aj v prípade,
ak len jeden z dopravcov poskytuje svoje vozne pre účely spoločnej prepravy, tieto vozne poskytuje
v prospech spoločného zákazníka dopravcov (a nie v prospech nasledujúcich alebo predchádzajúcich

dopravcov zúčastnených na spoločnej preprave).

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 26.11.2014 uviedla, že sa v plnom rozsahu
pridržiava doterajších písomných a ústnych vyjadrení. Subjekty, ktoré žiadali príslušné finančné orgány
o vratky DPH, tak konali samostatne bez súčinnosti so žalobcom a z toho dôvodu žalobca nedisponuje

dokladmi súvisiacimi s týmito žiadosťami. Pokiaľ ide o predmet sporu, žalobca má za to, že ide o spor,
ktorý má síce súkromnoprávny charakter, ale s presahom do verejného práva, pričom v doterajších
písomných vyjadreniach sa žalobca obsiahlo vyjadroval k zdôvodneniu tejto argumentácie žalobcu.
Žalobca má za to, že používanie vozňov nie je možné posudzovať len z pohľadu civilného práva, ale
aj z pohľadu práva verejného, pričom žalobca predložil súdu niekoľko judikátov, z ktorých je zrejmé, že

pojem „nájom“ nemusí byť totožný z pohľadu civilného a daňového práva. Z toho dôvodu má žalobca
za to, že používanie vozňov je potrebné v danom prípade posudzovať z pohľadu daňového práva, a
to so zohľadnením podmienok a spôsobu, akým boli daňové predpisy v danom čase na daný prípad
aplikované finančnými orgánmi v Českej republike. Z uvedených dôvodov právna zástupkyňa žalobcu
navrhla, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 26.11.2014 uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava doterajších písomných a ústnych vyjadrení s tým, že k samotným rozhodnutiam finančných
orgánov Českej republiky sa už nebude vyjadrovať, nakoľko sa k nim žalovaný obsiahlo vyjadril v
doterajšom priebehu konania. Pokiaľ ide o samotný uplatňovaný nárok, žalovaný má za to, že žalobcom

neboli poskytované vozne v prospech žalovaného, ale boli poskytované za účelom prepravy počas
celej prepravnej cesty v prospech zákazníka, pričom žalovaný bol povinný zabezpečiť len trakciu či už
vlastných vozňov zákazníka alebo vozňov žalobcu cez štátne územie Slovenskej republiky. Z uvedených
dôvodov má žalovaný za to, že poskytnutie vozňov nemožno kvalifikovať ako nájom a dokonca má
žalovaný za to, že v prípade plnení poskytovaných žalobcom a žalovaným v rámci prepravy ani nejde o

zdaniteľné plnenia medzi účastníkmi konania. Z toho dôvodu žalovaný navrhuje, aby súd žalobu v celom
rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

Podľa článku 4, ods. 1 Rímskeho dohovoru v rozsahu, v ktorom nedošlo k voľbe rozhodného práva pre
zmluvu podľa článku 3, zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. Ak

je však časť zmluvy oddeliteľná od jej zostatku a táto časť má užšiu väzbu s iným štátom, možno ju
výnimočne posudzovať podľa právneho poriadku tohto iného štátu.Podľa článku 4, ods. 2 Rímskeho dohovoru s výhradou ustanovenia odseku 5 tohto článku platí
domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť
plnenie charakteristické pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzatvorenia zmluvy alebo v prípade zapísanej

alebo nezapísanej právnickej osoby, svoju ústrednú správu. Ak sa však zmluva uzatvorí v rámci výkonu
obchodnej činnosti alebo povolania tohto účastníka, tak platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu
s tým štátom, kde sa nachádza jeho hlavná prevádzkareň alebo, ak má podľa zmluvy plnenie poskytnúť
iná prevádzkareň ako hlavná prevádzkareň, so štátom, kde sa nachádza táto iná prevádzkareň.

Podľa článku 4, ods. 4 Rímskeho dohovoru domnienka podľa odseku 2 sa nevzťahuje na zmluvu
o preprave tovaru. Pri tejto zmluve, ak štát, kde má prepravca v čase uzatvorenia zmluvy hlavnú
prevádzkareň, je zároveň štátom, kde sa nachádza miesto nakladania alebo vykladania tovaru alebo
hlavná prevádzkareň odosielateľa, potom platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu s týmto štátom.
Na účely tohto odseku sa zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku na jednu cestu a iné zmluvy, ak
ich hlavným predmetom je preprava tovaru, považujú za zmluvy o preprave tovaru.

Podľa článku 7, ods. 1 Rímskeho dohovoru pri uplatnení právneho poriadku určitého štátu podľa tohto
dohovoru možno zohľadniť imperatívne normy iného štátu, s ktorým má daná situácia úzku väzbu, ak
podľa právneho poriadku tohto štátu sa takéto normy musia uplatniť bez ohľadu na to, ktorý právny
poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu a v rozsahu, v ktorom sa podľa tohto právneho poriadku

musia v takejto situácii uplatniť. Pri úvahe, či sa tieto imperatívne normy zohľadnia, sa prihliada na ich
povahu a účel a na dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.

Podľa článku 7, ods. 2 Rímskeho dohovoru žiadne ustanovenie tohto dohovoru neobmedzuje uplatnenie
noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu v situácii, v ktorej je ich použitie imperatívne bez

ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu.

Z bodu 20. Preambuly Smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(tzv. šiesta smernica) vyplýva, že v prípade prenájmu hmotného hnuteľného majetku môže uplatňovanie
všeobecného pravidla, podľa ktorého je poskytovanie služieb zdaňované v členskom štáte, v ktorom je

poskytovateľ usadený, viesť k vážnemu narušeniu hospodárskej súťaže, ak sú prenajímateľ a nájomca
usadení v rôznych členských štátoch a ak sa daňové sadzby v týchto štátoch líšia. Je preto potrebné
ustanoviť, aby miestom poskytovania služieb bolo miesto, kde má zákazník zriadené sídlo svojej
ekonomickej činnosti alebo stálu prevádzkareň, v ktorej sa služba poskytuje, alebo v prípade, že takéto
miesta neexistujú, miesto, kde má trvalé bydlisko alebo kde sa obvykle zdržiava.

Podľa bodu 21. Preambuly Smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (tzv. šiesta smernica) pri nájme dopravných prostriedkov je však vhodné, aby sa z dôvodu
kontroly prísne uplatňovalo všeobecné pravidlo, a teda aby sa za miesto poskytovania služieb
považovalo miesto, kde je poskytovateľ usadený.

Z obsahu predmetnej Smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(tzv. šiesta smernica) je zrejmé, že v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje pojem „nájom“, resp.
pojem „nájom dopravných prostriedkov“.

Podľa § 1 zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k
31.12.2007 tento zákon upravuje daň z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“). Daň sa uplatňuje na tovar,
nehnuteľnosti a služby za podmienok stanovených týmto zákonom.

Podľa § 2 ods. 1, písm. b) zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom k 31.12.2007 predmetom dane je poskytnutie služby za odplatu osobou povinnou k dani v rámci
uskutočňovania ekonomickej činnosti, s miestom plnenia v tuzemsku.

Podľa § § 2 ods. 3 zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
k 31.12.2007 plnenia, ktoré sú predmetom dane, sú zdaniteľnými plnenia, pokiaľ nie sú oslobodené od

dane.Podľa § 9 ods. 1 zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
k 31.12.2007 za miesto plnenia pri poskytnutí služby sa považuje miesto, kde má osoba poskytujúca
službu sídlo alebo miesto podnikania, prípadne miesto pobytu alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava.

Podľa § 9 ods. 2 zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k
31.12.2007 pokiaľ však osoba poskytuje službu prostredníctvom prevádzkarne, považuje sa za miesto
plnenia miesto, kde je táto prevádzkareň umiestnená.

Podľa § 10 ods. 2 zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k
31.12.2007 miestom plnenia pri poskytnutí prepravnej služby je územie, kde sa preprava uskutočňuje.
Pokiaľ je však poskytnutá preprava tovaru medzi členskými štátmi, miestom plnenia je miesto zahájenia
prepravy. Ak je však preprava tovaru medzi členskými štátmi poskytnutá pre osobu registrovanú k dani
v inom členskom štáte, než v ktorom je zahájená preprava, považuje sa za miesto plnenia územie
členského štátu, ktorý vydal daňové identifikačné číslo, ktoré táto osoba poskytla pre poskytnutie tejto

služby.

Zo znenia § 10 ods. 4, písm. b) zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty
v znení účinnom k 31.12.2007 vyplýva, že miestom plnenia pri poskytnutí služby priamo súvisiacej s
prepravnou službou je miesto, kde je táto služba uskutočňovaná.

Podľa § 10 ods. 5 zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
k 31.12.2007 pokiaľ však je poskytnutá služba priamo súvisiaca s prepravou tovaru medzi členskými
štátmi alebo služba oceňovania hnuteľnej veci alebo práce na hnuteľnej veci osobe registrovanej k dani
v inom členskom štáte, než v ktorom je táto služba uskutočnená, za miesto plnenia sa považuje územie

členského štátu, ktorý vydal daňové identifikačné číslo, ktoré táto osoba poskytla pre poskytnutie tejto
služby. Ak však hnuteľná vec nebola odoslaná alebo prepravená z územia členského štátu, v ktorom
bola služba oceňovania hnuteľnej veci alebo práce na hnuteľnej veci uskutočnená, za miesto plnenia sa
nepovažuječlenskýštát,ktorývydaldaňovéidentifikačnéčíslo,ktorétátoosobaposkytlapreposkytnutie
tejto služby, ale miestom plnenia je miesto, kde je táto služba uskutočnená.

Zo znenia § 10 ods. 6, písm. f) zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom k 31.12.2007 vyplýva, že pri poskytnutí služby zahraničnej osobe alebo osobe registrovanej k
dani v inom členskom štáte, ktoré nemajú sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň v tuzemsku, je
miestom plnenia miesto, kde má osoba, ktorej je služba poskytnutá, sídlo, miesto podnikania, prípadne

miesto pobytu či miesto, kde sa obvykle zdržiava, alebo miesto, kde majú tieto osoby prevádzkareň,
ak je služba poskytnutá pre túto prevádzkareň, pokiaľ ide o nájom hnuteľnej veci, s výnimkou všetkých
druhov prostriedkov pre dopravu.

Podľa § 21 ods. 1 zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k

31.12.2007 daň na výstupe je platiteľ povinný priznať ku dňu uskutočnenia zdaniteľného plnenia alebo
ku dňu prijatia platby, a to k tomu dňu, ktorý nastane skôr, pokiaľ zákon nestanovuje inak. Platiteľ daň
uvádza v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom mu vznikla povinnosť priznať daň.

Podľa § 21 ods. 10 zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

k 31.12.2007 dielčím plnením sa rozumie zdaniteľné plnenie, ktoré sa podľa nájomnej zmluvy, zmluvy o
nájme podniku, zmluvy o nájme dopravného prostriedku, zmluvy o finančnom prenájme, zmluvy o dielo
alebo inej obdobnej zmluvy uskutočňuje v dojednanom rozsahu a v dojednaných lehotách a nejedná
sa pritom o celkové plnenie, na ktoré je uzavretá zmluva. Dielčie plnenie sa považuje za uskutočnené
dňom uvedeným v zmluve. U dielčích plnení uskutočnených podľa zmluvy o dielo sa zdaniteľné plnenie

považuje za uskutočnené i dňom podľa odseku 5 písm. a), a dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia
je ten deň, ktorý nastane skôr.

Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k jednoznačnému záveru, že nároky
uplatňované žalobcom v danom konaní sú skutkovo i právne neopodstatnené, a to z nasledovných

dôvodov. Žalobca svoje nároky uplatňované v danom konaní predstavujúce neuhradenú DPH z
poplatkov za používanie železničných nákladných vozňov a z administratívnych poplatkov súvisiacich
s používaním železničných nákladných vozňov odvodzuje od Dodatkovej dohody k AVV o vzájomnom
používaní nákladných vozňov uzavretej v písomnej forme medzi právnym predchodcom žalobcu ažalovaným dňa 4.1.2007 (ďalej len „Dodatková dohoda“). V súvislosti s predmetnou Dodatkovou
dohodou je potrebné uviesť, že nezakladala typický zmluvný vzťah, v ktorom jedna zmluvná strana
poskytuje vecné plnenie druhej zmluvnej strane, ktorá za poskytnuté vecné plnenie platí druhej zmluvnej

strane peňažnú protihodnotu, ale v danom prípade išlo o dohodu o vzájomnom používaní nákladných
vozňov, t.j. obidve zmluvné strany si navzájom mali poskytovať vecné plnenia totožného charakteru a
obidve zmluvné strany mali následne za poskytnuté plnenia platiť peňažnú protihodnotu. S poukazom
na uvedenú skutočnosť nie je možné jednoznačne určiť rozhodné právo v zmysle ustanovení článku
4, ods. 1 a ods. 2 Rímskeho dohovoru, ktoré upravujú voľbu rozhodného práva pre zmluvu ako takú,

a nie pre jednotlivé plnenia poskytované na základe zmluvy. V prípade predmetnej Dodatkovej dohody
mali obidve zmluvné strany poskytovať plnenie charakteristické pre zmluvu. V každom prípade však s
odkazom na článok 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru je v prípade dane z pridanej hodnoty uplatňovanej
žalobcom potrebné aplikovať ustanovenia českého právneho poriadku, čo však neznamená priamo
aplikáciu českého právneho poriadku na uplatňované úroky z omeškania, keďže daň z pridanej hodnoty
nebola v danom prípade samostatným nárokom, ale bola pripočítavaná k vyúčtovaným poplatkom

za používanie nákladných vozňov. Žalobca nepredložil súdu žiadnu zmluvu, z ktorej by jednoznačne
vyplýval prejavený úmysel zmluvných strán uzavrieť zmluvu o nájme dopravných prostriedkov (v danom
prípade železničných nákladných vozňov) a ktorá by obsahovala všetky náležitosti platnej zmluvy o
nájme dopravných prostriedkov. Dodatkovú dohodu podľa názoru súdu nie je možné považovať za
platnú zmluvu o nájme dopravných prostriedkov, nakoľko z nej nevyplýva úmysel zmluvných strán

smerujúci k nájmu nákladných vozňov, čo jednoznačne vyplýva zo samotného článku II, bod 2.1 a
článku III, bod 3.1 Dodatkovej dohody, v zmysle ktorých zmluvní partneri uzavreli túto dodatkovú
dohodu s cieľom zaistiť kontinuitu a vzájomnú spoluprácu v oblasti hospodárenia nákladných vozňov
a dohodli sa, že od 1.1.2007 naďalej zachovávajú komerčné princípy stanovené v RIV 2000 v znení
platnom k 31.12.2005. Z uvedenej dikcie predmetných článkov Dodatkovej dohody podľa názoru súdu

jednoznačne vyplýva, že zmluvné strany prejavili úmysel aj v ďalšom období, t.j. v období, v ktorom
už nebola účinná Dohoda o vzájomnom používaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi
RIV 2000 (ďalej len „RIV 2000“), naďalej zachovávať princípy a pravidlá vyplývajúce z RIV 2000. Tento
úmysel jednoznačne potvrdzuje jednak formulácia úvodných ustanovení Dodatkovej dohody, ako aj
taxatívny výpočet ustanovení RIV 2000, ktoré budú vo vzájomných vzťahoch zmluvných strán platiť a

medzi ktorými nebolo uvedené ustanovenie RIV 2000 upravujúce nájom vozňov. Okrem toho predmetnú
Dodatkovú dohodu je podľa názoru súdu potrebné vnímať aj v kontexte Zmluvy o spoločnej preprave
č. 2156/2154/2006 uzavretej v písomnej forme medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa
16.1.2007,ktoráobsahovaladohoduzmluvnýchstránokonkrétnychpodmienkachrealizáciespoločných
prepráv. Žalobca nepredložil súdu žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca, resp. jeho právny

predchodca odovzdali predmetné nákladné vozne žalovanému v pohraničných staniciach za účelom
ich využitia žalovaným ako nájomcom na základe vlastného uváženia žalovaného, ale naopak je
nesporné, že k prevzatiu predmetných nákladných vozňov žalovaným v pohraničných staniciach došlo
vždy v súvislosti s vykonávaním spoločných prepráv tovaru, t.j. žalovaný neprevzal v pohraničných
staniciach predmetné nákladné vozne za účelom ich nájmu, ale výlučne za účelom vykonania spoločnej

prepravy tovaru. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že príslušné ustanovenia RIV 2000, ktoré
boli prevzaté do Dodatkovej dohody veľmi presne upravovali práva a povinnosti železničných podnikov
pri vzájomnom používaní nákladných vozňov, včítane dispozície vlastníckeho železničného podniku
k vozňom nielen v čase realizácie prepravy tovaru, t.j. určenie prepravnej cesty, ale aj v čase po
odovzdaní tovaru príjemcovi. Vzhľadom na znenie článku II, bod 2.1 predmetnej Dodatkovej dohody

definujúceho cieľ tejto dohody súd považuje za potrebné poukázať aj na znenie úvodu RIV 2000,
z ktorého vyplýva, že v nej uvedené technické a prevádzkové pravidlá majú slúžiť k zvyšovaniu
efektívnosti a konkurencieschopnosti železničnej dopravy, s čím podľa názoru súdu súvisí aj možnosť
čiastočnej dispozície žalovaného ako železničného podniku vracajúceho nákladné vozne žalobcovi ako
vlastníckemuželezničnémupodnikusnákladnýmivozňami,t.j.vrátiťnákladnévozneopätovnenaložené

alebo počas spätnej cesty k vlastníckemu železničnému podniku realizovať ďalšiu prepravu, avšak aj
to za dodržania podmienok vyplývajúcich z RIV 2000 a prevzatých do predmetnej Dodatkovej dohody.
Zmeny právnej úpravy medzinárodnej železničnej nákladnej prepravy tovaru zrealizované v priebehu
roku 2006 podľa názoru súdu žiadnym spôsobom nemenili charakter a obsah vzťahov železničných
podnikov pri vzájomnom používaní nákladných vozňov a v žiadnom prípade z nich nie je možné

odvodiť, že v roku 2007 bez ďalšieho malo byť vzájomné používanie nákladných vozňov pri realizácii
spoločných prepráv tovaru považované za nájom nákladných vozňov. Samotný žalobca potvrdil, že
poplatky za používanie vozňov boli zahrnuté do prepravného účtovanému zákazníkovi žalobcu, resp.
právneho predchodcu žalobcu, ktoré bolo celé zaťažené daňou z pridanej hodnoty. Na základe vyššieuvedených skutočností dospel súd k jednoznačnému záveru, že v prípade používania nákladných
vozňov vo vlastníctve žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu žalovaným v roku 2007 nešlo o nájom
nákladných vozňov, ale o poskytnutie služby priamo súvisiacej s prepravou tovaru medzi členskými

štátmi, pričom miestom uskutočňovania tejto služby nebolo územie Českej republiky, v dôsledku čoho
nejde o plnenie zaťažené daňou z pridanej hodnoty v zmysle príslušných ustanovení zákona Českej
republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 31.12.2007. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že rozhodné ustanovenia českého zákona o dani z pridanej hodnoty v znení, v ktorom
boliúčinnévroku2007,bolirovnakoúčinnéajvroku2006,vktoromprávnypredchodcažalobcupoplatky

za používanie nákladných vozňov a s tým súvisiace administratívne poplatky neúčtoval žalovanému
s DPH, pričom tento postup právneho predchodcu žalobcu nebol napadnutý príslušnými finančnými
orgánmi Českej republiky. Na uvedenú skutočnosť súd poukazuje z dôvodu tvrdení žalobcu o tom,
že súd musí prihliadať na rozhodnutia finančných orgánov Českej republiky o priznaní vrátenia DPH
odvedenej v roku 2007 železničným podnikom z iných štátov odlišným od žalovaného. Súčasne súd
považuje za potrebné uviesť, že v danom prípade ide o spor dvoch obchodných spoločností, vo vzťahu

ktorých nebolo vydané žiadne právoplatné rozhodnutie správneho alebo súdneho orgánu týkajúce sa
predmetu daného sporu, pričom súd svojím rozhodnutím žiadnym spôsobom nehodnotí správnosť alebo
nesprávnosť postupu finančných orgánov Českej republiky vo vzťahu k iným železničným podnikom.
Vzhľadom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu kvalifikáciu súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa
žalovaným uplatnenou námietkou premlčania.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných ustanovení súd
kvalifikovalžalobcomuplatnenénárokyakoskutkovoiprávneirelevantnéapretožalobuvcelomrozsahu
zamietol.

Súčasne súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. určil povinnosť žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania
v sume 106.251,59 eura pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za podaný odpor proti
platobnému rozkazu v sume 33.193,50 eura a z trov právneho zastúpenia v sume 73.058,09 eura
za 18 úkonov právnej pomoci po 3.374,69 eura (podanie odporu proti platobnému rozkazu zo dňa
14.7.2009, zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 16.3.2010, písomné podania zo dňa 20.7.2010

a zo dňa 30.8.2010, prevzatie a príprava veci dňa 17.2.2011, písomné vyjadrenie zo dňa 2.9.2011,
zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 4.10.2011, písomné vyjadrenia zo dňa 27.2.2012, zo dňa
23.4.2012,zodňa31.5.2012azodňa14.3.2013,zastupovanienapojednávaníkonanomdňa19.3.2013,
písomné vyjadrenie zo dňa 26.8.2013, zo dňa 11.4.2014, zo dňa 22.4.2014, zo dňa 21.7.2014 a zo dňa
18.11.2014, zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 26.11.2014), jedenkrát režijný paušál po 6,95

eura, trikrát režijný paušál po 7,21 eura, trikrát režijný paušál po 7,41 eura, trikrát režijný paušál po 7,63
eura, trikrát režijný paušál po 7,81 eura, päťkrát režijný paušál po 8,04 eura a daň z pridanej hodnoty
v sadzbe 20% v celkovej výške 12.176,34 eura.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Bratislava II, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§
42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti
rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.