Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 1, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113242816
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4113242816.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcu: B. V.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom N., D. XXX/XX, zastúpený advokátkou JUDr. Máriou Jakubíkovou, so sídlom
Nitra, Fraňa Mojtu 43, proti žalovanej: Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Bratislava,
Michalská 18, IČO: 36 854 140, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21. septembra 2015 č. k. 14Cpr/6/2013-144 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 23. decembra 2015 č. k. 14Cpr/6/2013-158 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej náhradu
trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 68 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonníka práce. Uviedol, že žalobca ako zamestnanec uzavrel so žalovanou ako zamestnávateľom
pracovnú zmluvu zo dňa 10. 08. 2005, s účinnosťou od 01. 07. 2009 došlo k zmene pracovnej
zmluvy, podľa ktorej druh práce žalobcu bol všeobecný poradca, pracovný pomer bol uzavretý na dobu
neurčitú.Listomzodňa29.10.2013žalovanásožalobcomokamžiteskončilapracovnýpomerzdôvodu,

že na základe kontroly vykonanej dňa 22. 10. 2013 došlo k zisteniu, že v dňoch 03. - 12. 07. 2013 počas
pracovného času, použitím technických prostriedkov zamestnávateľa, žalobca vstupoval na internetové
stránky tipovacích spoločností. Časté návštevy mal potvrdiť aj na osobnom pohovore dňa 29. 10. 2013
za prítomnosti riaditeľky pobočky p. X. a regionálnej riaditeľky p. T. Žalobca týmto konaním porušil
pravidlá používania komunikačných prostriedkov, ktoré zásadne je povolené na plnenie pracovných
úloh, povinnosti zamestnanca, podľa ktorého je povinný využívať pracovný čas na prácu a využívať
pracovnú dobu k plneniu stanovených pracovných úloh. Žalovaná poukázala na bod 3.3.4 písm. h/

Pracovného poriadku a na to, že využívanie pracovných stykov i vlastnej súkromnej činnosti bez súhlasu
ČSOB a využívanie technického vybavenia ČSOB na vlastnú súkromnú činnosť nad rámec stanovený
ČSOB vo vnútorných predpisoch sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca
odmietol31.10.okamžitéskončeniepracovnéhopomerupodpísaťzaprítomnostiQ.W.aV.X..Súdprvej
inštancie konštatoval, že podľa bodu 2. 1 pravidiel používania komunikačných prostriedkov v ČSOB,
zásadne je povolené využívať komunikačné prostriedky, ktoré sú dané k dispozícii zamestnancom
ČSOB, výhradne na plnenie pracovných úloh, na internú komunikáciu a externú komunikáciu so

zákazníkmi, dodávateľmi alebo štátnymi orgánmi. Podľa pracovného poriadku žalovanej, bodu 2.7 písm.
C, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú
disciplínu, pričom tak môže urobiť v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode dozvedel. Podľa
bodu 3.3.4 písm. h/ za závažné porušenie pracovnej disciplíny bude považované najmä využívaniepracovných stykov k vlastnej súkromnej činnosti bez súhlasu ČSOB a využívanie technického vybavenia
ČSOB na vlastnú súkromnú činnosť nad rámec stanovený ČSOB vo vnútorných predpisoch. Predmetom
konania v prejednávanej veci bol návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru a z toho vyplývajúce nároky. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že žaloba žalobcu nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol
oboznámený s internými predpismi žalovanej, a to najmä pracovným poriadkom a pravidlami používania
komunikačných prostriedkov v ČSOB, pričom v pracovnom poriadku mala žalovaná uvedené, že
využívanie pracovných stykov i vlastnej súkromnej činnosti bez súhlasu ČSOB a využívanie technického

vybavenia ČSOB na vlastnú súkromnú činnosť nad rámec stanovený ČSOB vo vnútorných predpisoch
sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca teda vedel, že tým, že počas pracovnej
doby vstupuje na internetové stránky stávkových kancelárií, závažne porušuje pracovnú disciplínu, a
teda, že dôsledkom toho môže byť aj okamžité skončenie pracovného pomeru. Povinnosť dodržiavať
pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru
(§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi

(najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo
pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného
pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením
pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom
pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Zákonník práce

nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo
základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia
pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob
a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo,

dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a
pod.Súdprvejinštanciemalzato,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomeruobsahujevšetkyzákonom
stanovené náležitosti, dôvod je dostatočne skutkovo vymedzený tak, aby nemohol byť zamenený s
iným a bol vykonaný pokus o doručenie, žalobca odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného
pomeru, pričom v takomto prípade spája zákon odmietnutie prevzatia písomnosti s účinkami doručenia.

Rovnako žalovaná dodržala lehotu 2 mesiacov, kedy okamžite skončila pracovný pomer so žalobcom,
ktorá uplynula odo dňa, kedy sa o porušení pracovnej disciplíny zamestnávateľ dozvedel, čo bolo dňa
22. 10. 2013. Žalobca tvrdil, že sa žalovaná dozvedela o dôvode pre okamžité skončenie pracovného
pomeru skôr, čo však nevedel preukázať. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo sporným
to, či konanie žalobcu je možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom dospel

k názoru, že v tomto konkrétnom prípade išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to vzhľadom
na to, že žalovaná je bankou a táto má povinnosť eliminovať možné škody, ktoré by mohli spôsobiť
zamestnanci banky svojim klientom, ktorí zverili spravovanie svojich finančných prostriedkov banke.
Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné akceptovať využívanie komunikačných prostriedkov
patriacich banke na súkromné účely, o to viac, ak išlo o vstupy na internetové stránky tipovacích

spoločností zo strany zamestnanca banky. Okrem toho, aj v pracovnom poriadku žalovanej
je uvedené, že takéto konanie zamestnancov bude považované za závažné porušenie pracovnej
disciplíny. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania doložením kontroly
iných zamestnancov, lebo tento dôkaz považoval za irelevantný rovnako ako tvrdenie žalobcu, že
aj iní zamestnanci vstupovali na internetové stránky. Pokiaľ chcel žalobca poukázať na to, že u

iných zamestnancov postupovala žalovaná inak a tolerovala to, mal uviesť konkrétne mená týchto
zamestnancov, a nie všeobecne poukazovať na túto skutočnosť a vyžadovať predloženie dôkazov vo
vzťahu ku všetkým zamestnancov žalovanej. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov žalobu zamietol,
a keďže považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za platné, nezaoberal sa ďalšími nárokmi
uplatnenými žalobcom v konaní. Záverom dodal, že z dôvodu, že žalovaná bola v konaní úspešná,

vznikoljejnároknanáhradutrovkonania,ktorésivšakneuplatnila,apretojejsúdprvejinštancienáhradu
trov konania nepriznal podľa § 142 ods. 1 OSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, a to na
základe ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c) a písm. f) OSP. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny

z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, čo je najmä dôsledkom neúplného
zistenia skutkového stavu veci, pretože súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Uviedol, že na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia §
68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca (ato aj z nedbanlivosti) a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom.
Zuvedenéhotedavyplýva,žezamestnávateľmôžeokamžiteskončiťpracovnýpomersozamestnancom
platne len vtedy, ak zamestnanec zavinene porušil svoje povinnosti z pracovného pomeru a jeho konanie

dosiahlo po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej
disciplíny. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je podľa ustanovenia § 68 ods. l Zákonníka
práce dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 63/2003 a mal za to, že pri úvahách nie je súd obmedzený
žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká konkrétnej prejednávanej

veci a podporne i platnú judikatúru. Ďalej tvrdil, že u žalovanej pôvodne pracoval na pozícii špecialistu,
ale na jeho podnet išiel pracovať na pozíciu poradcu seniora. Svoje pracovné úlohy vykonával riadne
a svedomito, a dokonca mu žalovaná za plnenie jeho pracovných úloh zvýšila aj mzdu. Počas jeho
pracovného pomeru žalovanej nespôsobil žiadnu škodu. Na pojednávaní dňa 22. 06. 2015 svedkyňa J..
P. T. uviedla, že nikdy predtým neporušil pracovnú disciplínu a nebol ani upozorňovaný na nedostatočné
plnenie pracovných povinností. Svedkyňa J.. X. na pojednávaní dňa 22. 06. 2015 uviedla, že si

nespomína, že by počas jej „riaditeľovania“ bol upozorňovaný na porušenie pracovnej disciplíny, keďže
bol „bezkonfliktný typ". Za druhý nepochybne dôležitý dôvod pre neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobca považoval i tú skutočnosť, že žalovaná u ostatných zamestnancov bežne
akceptovala návštevy internetových stránok, ktoré neslúžia na plnenie ich pracovných úloh počas
pracovného času. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/71/2003

zo dňa 01. 01. 2005 a uviedol, že na naplnenie podmienok závažného porušenia pracovnej disciplíny
nestačí použitie počítača na súkromné účely, a to i v prípade, ak je to ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny uvedené v pracovnom poriadku. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie v tom, že
mal uviesť konkrétne mená tých zamestnancov, ktorí rovnako ako on vstupovali na internetové stránky
mimo plnenia svojich pracovných úloh, ale neboli za porušenie pracovnej disciplíny postihnutí tak ako

on. Tvrdil, že navrhoval, aby súd vyžiadal výstupy z kontrol všetkých zamestnancov pobočky banky,
pričom z vykonania tohto dôkazu by bolo zrejmé, že ostatní zamestnanci, rovnako ako on, vstupovali
na internetové stránky, avšak žalovaná s nimi neskončila pracovný pomer, ale ich len upozornila na
porušovanie pracovných povinností. On nechcel uvádzať mená konkrétnych zamestnancov, aby im
nespôsobil škodu alebo inú ujmu na ich právach. Podľa jeho názoru, skutočnosti, ktoré majú značný

vplyv na posúdenie platnosti skončenia jeho pracovného pomeru, by boli preukázané dôkazmi, ktorých
vykonanie súd zamietol. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne sám doplnil
dokazovanie a vo veci rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom podľa
ustanovenia § 68 ods. l písm. b) Zákonníka práce zo dňa 29. 10. 2013 je neplatné a žalovaná je povinná

zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu mzdy vo výške 1.398 eur. Zároveň
navrhol, aby súd žalovanú zaviazal zaplatiť mu trovy prvostupňového, ako i odvolacieho konania do 3
dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právnej zástupkyne.

3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že keďže je peňažným ústavom

- bankou v zmysle ustanovení zákona o bankách, v tomto smere je potrebné chápať aj postavenie
zamestnancov banky a charakter porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa môže dopustiť. V zmysle
ustanovenia § 27 ods. 2 zákona o bankách je povinnosťou banky v záujme zabránenia vzniku strát
vrátane škôd v dôsledku nesprávneho výkonu svojich bankových činností dodržiavať postupy výkonu
svojich bankových činností a zriadiť a udržiavať účinný systém riadenia rizík. Banka je povinná

upravovať systém riadenia rizík na základe pravidelného preverovania jeho účinnosti a primeranosti a
upraviť systém riadenia rizík a spôsob jeho aktualizácie vnútorným predpisom, v súlade s ktorým je
banka povinná postupovať. Splnenie tejto podmienky je zabezpečené internými predpismi, na ktoré v
okamžitom skončení pracovného pomeru poukázala. Vzhľadom k tomu, že žalobca konal v rozpore
s viacerými predpismi žalovanej, ktoré stanovovali povinnosti zamestnanca banky, pričom niektoré

činnosti výslovne zakazovali a súčasne upozorňovali, že výkon týchto činností sa považuje za závažné
porušenie pracovnej disciplíny, nebolo preto možné jeho konanie hodnotiť ako menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Dodržanie ustanovení zákona je možné len v dôsledku dôkladného plnenia si
povinností zamestnancov v zmysle pracovného poriadku a interných predpisov. V prípade žalobcu sa
tak nestalo a jeho porušenie bolo systémom kontroly zistené a riešené za tým účelom, aby nevznikla

škoda ani jej klientom. Tvrdila, že ak by každý zamestnanec postupoval tak ako žalobca, znamenalo by
to riziká na strane banky, prípadne aj klienta. Nie je možné od nej spravodlivo požadovať, aby žalobcu
ďalej zamestnávala a považovať jeho konanie za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože
by to vytvorilo nebezpečný precedens vo vzťahu k obchádzaniu pracovnoprávnych predpisov inýmizamestnancami v obdobných situáciách. Konštatovala, že preto bolo potrebné so žalobcom okamžite
skončiť pracovný pomer. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21Cdo 1080/2000 a uviedla, že argumentácia žalobcu, že tak konali aj iní zamestnanci banky, je

neprípustná, pretože sa jednalo o konanie jasne špecifikované v interných predpisoch ako neprípustné,
resp. zakázané. Žalobca neuviedol žiadny konkrétny prípad, kedy iný zamestnanec porušil vnútorné
predpisy rovnakým alebo obdobným spôsobom. Uvedenú skutočnosť potvrdili aj svedkovia J.. P. T.
a J.. V. X., ktoré boli vypočuté v danom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vzhľadom na
to, že v priebehu konania nebol preukázaný ani jeden ďalší takýto alebo obdobný prípad porušenia

pracovnej disciplíny, považovala tento dôvod žalobcu za irelevantný. Ďalej uviedla, že žalobca zastal
názor, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neprimerané, nakoľko ako uvádza vo svojom
odvolaní, v minulosti nikdy nebol upozorňovaný na porušenie pracovnej disciplíny. Tejto skutočnosti
si bola vedomá, a preto pri zistení predmetného závažného porušenia pracovnej disciplíny, kedy bolo
jej povinnosťou, v zmysle vnútorných predpisov, ukončiť so žalobcom pracovný pomer, navrhovala
žalobcovi ukončenie pracovného pomeru dohodou bez udania dôvodu. Súčasne upozornila žalobcu, že

ak s navrhovanou dohodou nebude súhlasiť, rozviaže s ním pracovný pomer okamžite. Žalobca však s
dohodou nesúhlasil a okamžité skončenie pracovného pomeru odmietol prevziať. Tvrdila, že na základe
uznesenia z pojednávania zo dňa 14. 01. 2015, kedy bolo pojednávanie odročené na základe návrhu
súdu riešiť vec mimosúdnou dohodou, žalobca predložil návrh dohody o skončení pracovného pomeru, v
ktorej požadoval neprimeranú finančnú úhradu. Takáto dohoda však, vzhľadom na závažnosť porušenia

pracovnej disciplíny žalobcu, bola neakceptovateľná. Žalovaná mala za to, že dostatočne zreteľne
skutkovo i právne vymedzila porušenie pracovnej disciplíny žalobcu, a to aj v súlade s judikatúrou
súdov Slovenskej republiky. Doteraz uvedené skutočnosti, podrobne opísané v okamžitom skončení
pracovného pomeru, spolu s riadnym odkazom na jednotlivé ustanovenia jej pracovných predpisov
zakladajú dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Dodala, že je zrejmé,

že v tomto smere je nevyhnutná miera dôvery v zamestnanca, jeho schopnosti a správanie, ktorá
práve týmto prípadom zostala definitívne pretrhnutá. Preto konala transparentne tak, ako to máva vo
zvyku a dodržala všetky príslušné ustanovenia pracovnoprávnych predpisov. Záverom uviedla, že na
základe odôvodnenia rozsudku, ako aj spisovej dokumentácie je zrejmé, že konanie na prvej inštancii
prebiehalo štandardne, súd vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, zistil

skutkový stav veci náležitým spôsobom, pričom vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov vyplynuli
alebo boli stranami prednesené, ktoré boli preukázané, resp. neboli sporné a jeho rozhodnutie vychádza
zosprávnehoprávnehoposúdeniaveci,následkomčohoodvolacídôvodpodľaustanovenia§205ods.2
písm. c) a f) OSP nebol naplnený. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správnych skutkových
zistení, správneho právneho posúdenia veci a vychádza z riadneho procesného postupu, a preto žiadala

odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Opravným uznesením zo dňa 23. decembra 2015 č. k. 14Cpr/6/2013-158 súd prvej inštancie opravil
záhlavie rozsudku vydaného Okresným súdom Nitra č. k. 14Cpr/6/2013-144 zo dňa 21. septembra 2015
v ktorom bolo nesprávne uvedené meno žalobcu B. V., pričom správne malo byť uvedené B. V..

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. V prejednávanej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 27. 12. 2013
domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanej so žalobcom podľa
ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 29. 10. 2013. Tiež žiadal, aby súd žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu mzdy vo výške 1.398

eur, ako aj náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že u žalovanej pracoval od 10. 08. 2005 do
31. 10. 2013 a žalovaná s ním skončila pracovný pomer okamžitým skončením z dôvodu zistenia, že v
dňoch 03. 07. 2013 - 12. 07. 2013 počas pracovného času použitím technických prostriedkov ČSOB, a.
s. vstupoval na internetové stránky tipovacích spoločností; kontrola mala byť žalovanou vykonaná dňa
22. 10. 2013. Tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru mu nebolo riadne doručené a toto

považuje za neplatné, vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonom stanovené predpoklady pre tento
spôsob ukončenia pracovného pomeru. Výpovedný dôvod, ktorý je uvedený v okamžitom skončení, nie
je skutočným dôvodom ukončenia jeho pracovného pomeru. Poukázal na fakt, že žalovaná nezákonne
prehliadala jeho osobný bankový účet a subjektívna lehota podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práca neboladodržaná. Ďalej mal za to, že žalovaná porušila zásadu rovnakého zaobchádzania so zamestnancami
na pracovisku tým, že doposiaľ u ostatných zamestnancov bežne akceptovala návštevy internetových
stránok, ktoré neslúžia na plnenie ich pracovných úloh počas pracovného času a vždy pristúpila len k ich

ústnemu alebo písomnému napomenutiu. Uviedol, že z ustálenej súdnej praxe je možné zovšeobecniť,
že návšteva internetových stránok počas pracovného času, ak neovplyvňuje pracovnú morálku, výkony
zamestnancov a ich riadne a včasné plnenie pracovných úloh, sa nepovažuje za závažné porušenie
pracovnej disciplíny.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo
v súlade s ustanovením § 473 CSP k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku. Nová právna úprava
Civilného sporového poriadku dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych
noriem,ktorýznamená,ženováprocesnáúpravasapoužijenavšetkykonania,atoajnakonaniazačaté
pred dňom účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje

výnimky z tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

14. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný
pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

15. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je výnimočným spôsobom

skončenia pracovného pomeru a v praxi by sa mal uplatňovať len vo výnimočných prípadoch, keď nie je
spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca po uplynutí výpovede ešte zamestnával
počas výpovednej doby. Na okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a
musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Intenzita porušenia

pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej
disciplíny.

16. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcich z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi,

pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak
má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonníkpráce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia
závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani nevymedzuje, z akých

hľadísk je potrebné pri ich posudzovaní vychádzať. Uvedené ustanovenia patria k právnym normám s
relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená
priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechali súdu, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom
prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych
okolností. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a súd

tak pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny môže prihliadnuť na osobu zamestnanca,
jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, ako aj situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, na
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a
pod. Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, súd nie je viazaný
tým, že zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo inom internom predpise hodnotí určité
konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej disciplíny. Nie je teda rozhodujúce, či

zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku, či inom internom predpise určil, či a aké konkrétne
konania majú, či nemajú byť ohodnotené tým-ktorým stupňom intenzity porušenia pracovnej disciplíny.
Hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu a bolo by v rozpore s
východiskami pre posudzovanie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, keby uvedeným spôsobom
bolo vopred súdu určené, že v tom-ktorom prípade k porušeniu pracovnej disciplíny v určitej intenzite

došlo, bez toho, aby súd mal možnosť vymedziť hypotézu právnej normy.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkovéhostavuvyvodil ajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneodôvodnil.Spoukazom
na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil

v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej
inštancie, dospel k záveru, že konanie žalobcu, ktorý počas pracovného času v dňoch 3. - 12. 07.
2013 použitím technických prostriedkov zamestnávateľa vstupoval na internetové stránky tipovacích
spoločností, možno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca, s následným
dôvodným okamžitým skončením pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/

Zákonníka práce. Súd prvej inštancie správne skonštatoval i to, že žalobca ako zamestnanec žalovanej
bol oboznámený s internými predpismi zamestnávateľa, keď predovšetkým z Pravidiel používania
komunikačných prostriedkov v ČSOB je nepochybné, že využívanie komunikačných prostriedkov,
ktoré sú dané zamestnancom k dispozícii, je výhradne povolené na plnenie pracovných úloh, na
internú komunikáciu a externú komunikáciu so zákazníkmi, dodávateľmi alebo štátnymi orgánmi.

Rovnako tak bol žalobca oboznámený s tým, že v zmysle Pracovného poriadku zamestnávateľa sa
využívanie technického vybavenia ČSOB na vlastnú súkromnú činnosť, nad rámec stanovený ČSOB vo
vnútorných predpisoch, považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Napriek tejto skutočnosti,
za súčasnej vedomosti žalobcu o monitorovaní návštev internetových stránok zamestnancami zo
strany zamestnávateľa (žalovanej), žalobca využíval počas pracovnej doby internetové stránky na

súkromné účely. I napriek tomu, že odvolací súd vyššie konštatoval, že pri hodnotení stupňa
intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, súd nie je viazaný tým, že zamestnávateľ
vo svojom pracovnom poriadku alebo inom internom predpise hodnotí určité konanie zamestnanca,
ktoré predstavuje porušenie pracovnej disciplíny, je potrebné v danej veci ustáliť taký záver, že
žalobca sa závažného porušenia pracovnej disciplíny jednoznačne dopustil, keď úmyselne konal v

rozpore s príkazmi, resp. zákazmi zamestnávateľa stanovenými v jeho interných predpisoch, pričom
súčasne vedel, že zamestnávateľ realizuje nad touto jeho činnosťou kontrolu. I napriek uvedeným
skutočnostiam takto opakovane, po dlhšiu dobu konal. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne
vyzdvihol i to, že žalovaná je bankou, s prísnou povinnosťou eliminácie akýchkoľvek možných škôd
vzniknutých jej klientom. Ide totiž o subjekt, ktorému klienti zverujú svoje údaje a finančné prostriedky,

a ako taká musí mať pevne stanovený poriadok, ktorého nedodržanie môže poškodiť tak samotnú
banku a jej dobré meno, ako i jej klientov. Činnosť bánk totiž obsahuje i významné rizikové prvky,
ktoré kladú na jej zamestnancov vysoké nároky z hľadiska prístupu k plneniu pracovných povinností.
Porušenie pracovnej disciplíny je tu preto spravidla okolnosťou závažnejšej a významnejšej povahy,
než ako by tomu bolo u subjektov iného typu. Vysoké nároky a požiadavky kladené v tomto smere

na zamestnancov bánk preto posúvajú mieru intenzity porušenia pracovnej disciplíny na inú úroveň.
Z tohto dôvodu je presné a prísne dodržiavanie vnútorných predpisov banky významným kritériom
pre posudzovanie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, za súčasného zhodnotenia konkrétnych
okolností prejednávaného prípadu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo/1080/2000).Zohľadňujúc potom všetky vyššie uvedené okolnosti, i odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie,
dospel k záveru, že konanie žalobcu ako zamestnanca vo vzťahu k žalovanej ako zamestnávateľovi
bolo tak závažného charakteru, že žalovaná s ním dôvodne skončila pracovný pomer okamžite, a teda

okamžitéskončeniepracovnéhopomerujeplatnýmprávnymúkonomžalovanej.Uvedenédôvodypotom
správne viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby ako podanej nedôvodne. Na týchto záveroch
nič nemení ani skutočnosť tvrdená žalobcom, že svoje pracovné povinnosti si plnil riadne a svedomito
a žalovanej nespôsobil žiadnu škodu. Práve vedomé konanie žalobcu v rozpore s internými normami
zamestnávateľa špecifikujúcimi striktný zákaz žalobcom realizovaného konania bolo tak závažného

charakteruatakejintenzity,žeprezamestnávateľapredstavovalonielenrizikovznikuškody,alesúčasne
podľa názoru súdu nemožno za daných okolností od zamestnávateľa požadovať, aby žalobcu naďalej
pri takomto porušení pracovných povinností zamestnával. Rovnako nie je namieste ani obrana žalobcu,
že i ostatní zamestnanci žalovanej vstupovali na internetové stránky, a to jednak z toho dôvodu, že
uvedené tvrdenie žalobcu nemá relevanciu vo vzťahu k zodpovednosti žalobcu za jeho úmyselné
konanie, ako i vzhľadom na to, že v tomto smere žalobca neprodukoval žiadne dôkazy o konkrétnych

osobách, ktoré mali podľa jeho vyjadrenia takto konať, pričom žalovaná zároveň uviedla, že o obdobnom
konaní iných zamestnancov nemá vedomosť. K argumentácii žalobcu, že na naplnenie podmienok
závažného porušenia pracovnej disciplíny nestačí použitie počítača na súkromné účely, odvolací súd
udáva, že takýto výklad závažného porušenia pracovnej disciplíny je povrchný (zjednodušujúci), pretože
pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny nezohľadňuje konkrétne okolnosti danej veci.

V konkrétnom prípade k osobitostiam veci, na ktoré bolo potrebné prihliadnuť, patrí predovšetkým
žalobcom vykonávaná pracovná pozícia zamestnanca peňažného ústavu, s výrazne zvýšenými nárokmi
zamestnávateľa na plnenie si pracovných povinností, výslovný zákaz zamestnávateľa na využívanie
technického vybavenia ČSOB na vlastnú súkromnú činnosť zamestnanca (ktorého porušenie bolo pre
zamestnávateľa tak zásadného charakteru, že ho považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny)

a jeho vedomé porušovanie zo strany žalobcu, majúc pritom vedomosť o kontrole dodržiavania tohto
zákazu zo strany žalovanej. Zo strany žalobcu pritom nešlo o činnosť ojedinelú, ale opakovanú. Na tieto
okolnosti súd prvej inštancie správne v napadnutom rozhodnutí prihliadol. K uvedenému odvolací súd
dodáva, že pokiaľ zamestnanec nesmie využívať technické vybavenie zamestnávateľa na súkromné
účely a zamestnávateľ má právo primerane dodržiavanie tejto povinnosti kontrolovať, má potom právo

kontrolu realizovať a získať dôkaz o tomto nedodržaní.

18. Sohľadomnavšetkyvyššieuvedenédôvodyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku
na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).